Ján Čajak: Harun Arrašid a indický cár (Harun Arrašid a indický cár) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Harun Arrašid a indický cár


E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Harun Arrašid a indický cár

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Veronika Baššolová, Zuzana Berešíková, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

Harun Arrašid a indický cár

Arabská povesť

Slávny bagdadský kalif Harun Arrašid bol v jeden večer veľmi zlej vôle. Dal si predvolať verného vezíra Djafara a povedal mu:

— Ťažký nepokoj zaľahol na dušu moju, Alah sám vie, čo mi je. Vymysli niečo, čo by ma uspokojilo, aby som mohol noc príjemne stráviť a zabudnúť na starosti. Ak sa ti to podarí, budeš aj naďalej v mojej milosti, ak nie, kat Masrur zotne ti hlavu.

Djafar hlboko sa uklonil pred kalifom a takto prehovoril:

— Slávny panovník veriacich: Nech ti udelí Alah života dlhého a panovania slávneho. Akýže nepokoj mohol opanovať dušu tvoju? Veď ťa všetci milujeme a oslavujeme spravodlivosť tvoju. Poddaní sú spokojní, nemáš sa teda čo obávať. Poslúchni, pane, sluhu svojho a choď sa zabaviť do háremu k svojej jasnej manželke Subeide, ktorá je taká krásna ani mesiac, oči má ani gazela a hlas jej znie ani rajská hudba. Pri jej boku s čašou ohnivého vína v ruke a pri tanci a speve tvojich otrokýň, ktoré sú krásne a zvodné sťa víly, rozptýli sa tvoj zármutok a zabudneš na všetko v náručí Subeidinom.

— Daj mi pokoj so Subeidou! Dnes je s ňou na nevydržanie. Sadlo jej čosi na nos, a plače… Sám vieš, že niet nepríjemnejšieho, ako počúvať plač a výčitky ženine.

Zamyslel sa Djafar, potom pokračoval:

— Zavolaj si teda slávneho hudobníka Izáka Al Mosuliho. Pri jeho speve a hudbe sa rozveselíš. Bude ti spievať o láske a víne, o krásnych ženách, alebo ti bude spievať o tvojich slávnych činoch.

— Daj mi pokoj teraz s lutnou Mosuliho. Cítim už, že starnem, a vtedy ohnivé milostné piesne vyvolávajú vo mne spomienky na zašlú dobu mladosti a to pôsobí na mňa trápne.

— Daj zavolať kata Masrura a prejdime sa s ním po Bagdade. Možno, že Alah dopraje nám nejaké dobrodružstvo, ako sa to už mnoho ráz stalo, ktoré ťa tak zaujme, že ti prejde zlá vôľa, a ty s pokojnou a veselou mysľou vrátiš sa naspäť do svojho kráľovského paláca. Ak ťa ani po prechádzke neopustí zlá vôľa, vtedy vďačne položím svoju hlavu k tvojim nohám.

— Nech sa stane vôľa tvoja, — odvetil kalif a tri razy zatlieskal dlaňami. Nato vstúpil dnu Masrur, meč spravodlivosti, uklonil sa až k zemi, zastal pred kalifom so skríženými rukami na prsiach a čakal rozkaz svojho pána.

— Preoblečte sa za kupcov, — kázal im Harun Arrašid, a sám sa tiež išiel preobliecť.

Onedlho boli už na ulici. Keď prišli k brehu Tigrisa, vstúpili do loďky a plavili sa po nej dolu prúdom. Mesiac striebril vlnky rieky. Na jej brehoch stáli paláce a domy, obliate bledým svetlom mesačným. Tichosť zavládla už mestom, len kde-tu bolo počuť krok stráže alebo zvuky hudby.

Harun Arrašid zamračene sedel v zadnej časti loďky. Sprievodcovia jeho sedeli ticho oproti nemu, len čapot vesla bolo počuť. Blížili sa k tržisku, kde stáli v dlhých radoch búdy kupcov.

— Dosť už! — rozkázal zasmušile Harun Arrašid. — Vráťme sa!

Už sa pohla loďka naspäť, keď zrazu počuli bolestný výkrik. Obzreli sa i videli na brehu dvoch strážnikov, ako bijú a kopú na zemi ležiaceho človeka.

— Čo je to? — zvolal kalif a rozkázal lodníkovi pristáť.

— Čo sa stalo? — spýtal sa kalif strážnikov.

Keď zazreli strážnici kupca pred sebou, odvetili len tak z pleca: — Čo sa staráš do toho? Daj si pozor, aby si aj ty tak neobišiel, ako tento. Chcel sa vlámať do jedného z krámov, a preto ho vedieme ku kádimu.[1]

— Nie je pravda, — odvetil ticho ranený, — ja som sa nechcel vlámať.

— Ešte tajíš!? — Skríkol strážnik a kopol ho do boku. Ranený zastenal.

Harun Arrašid to nemohol strpieť i zvolal nahnevane: — „Ak sa opovážiš ešte raz, hneď ti je dolu hlava… Masrur!“

Masrur priskočil a ťahal meč z pošvy.

Keď počuli strážnici meno kata, zľakli sa, padli pred kalifom na kolená a prosili o milosť. Vedeli, že sa kalif často prechodí preoblečený s vezírom a s katom i prišlo im na um, že i teraz bude to on, lebo jednoduchý kupec nebol by sa opovážil vystúpiť proti nim tak veliteľsky.

— Zodvihnite toho človeka o odneste ho. Ty, Masrur, choď s nimi do môjho paláca. Nech ho tam umyjú a oblečú do čistých šiat. Dajte mu i jesť, aby prišiel k sile. Potom ho predveď. Sám ho vypočujem. Ak je zlodejom, pokuta ho neminie.

Nato rýchle vrátil sa domov aj s Djafarom. Asi o hodinu pozdejšie vstúpil ten neznámy človek v sprievode Masrura pred Haruna Arrašida. Neznámy bol vysoký, bledý a vycivený muž. Mal dlhú bradu, kde-tu pretkávanú bielymi vláknami. Celá jeho bytosť prezrádzala veľké utrpenie. Tri razy padol pred kalifom na zem a sklonil si čelo až k dlážke.

Kalif mlčky mu pokynul, aby vstal a kázal mu rozpovedať, kto je a prečo ho strážnici bili.

Neznámy sa ešte raz hlboko poklonil a potom začal hovoriť: — Len jeden je Alah a jeho prorok Mohamed! On jediný ma doviedol divným spôsobom pred jasnú tvár najslávnejšieho panovníka veriacich. Nech ti predĺži Alah život na mnohé letá, aby si mohol slávne a múdre panovať nad svojimi poddanými a aby tvoje slávne činy žiarili čistým jasotom až na veky v dejinách všetkých národov.

Zastal od slabosti i od dojatosti. Kalif, ale aj s Djafarom divili sa veľmi nad výrečnosťou a nad vážnym držaním sa úbožiaka.

— Moja udalosť je zvláštna, áno, neobyčajná, — pokračoval po chvíľke. — Obávam sa, že budeš pochybovať, ó, slávny panovník, o pravdivosti mojich slov. A predsa, všetko to, čo ti poviem, je čistá pravda. Kolíska moja, ó, slávny kalif, nestála v údolí Tigrisa, ani Eufrata, ale ďaleko na východe, tam, kde posvätný veľtok Ganges zúrodňuje šíre roviny Indie. Kde žeravé slnce vyvádza zo zeme neobyčajne bujné rastlinstvo, kde v pralesoch ozýva sa strašný rev tigra, dunenie krokov čried divých slonov a sipot jedovaných zmijí. Tam, kde v diaľke modrá sa veľhorstvo sťa nebotyčná hradba proti drsnej zime severa. Tam v jeho staroslávnom meste Dillí stála moja kolíska. A to nie v biednej chalupe, ale v nádhernom kráľovskom paláci. — Zastal a utrel si slzu.

— Sadni si, cudzinec. — povedal dojatý kalif, — vidím, že si slabý, a rozprávaj ďalej, lebo si vzbudil zvedavosť moju.

— Narodil som sa v Dillí, — pokračoval cudzinec. — Otec môj bol cisárom a volal sa Ibrahim. Dal ma veľmi starostlivo vychovať, lebo som bol jediným synom. Len čo som vyrástol na chlapca, dal mi za učiteľov najchýrečnejších mudrcov. Šeik ul Islam[2] vybral mi veľmi pobožného ulemu[3] ktorý ma učil čítať a rozumieť koránu. Naučil ma, že ulemovia a derviši sú najväčšia a najpevnejšia podpora trónu, lebo oni vychovávajú poddaných k poslušnosti predstavených, učia ich trpezlivosti, udeľujúc im za znášanie bremien tuzemských nádej na nadzemský raj, kde sa budú večne tešiť v náručí hurisiek. Učili ma: pravá viera je len islam a svätou povinnosťou mojou je všemožne ho podporovať, iné viery nenávidieť. A bolo ich v mojom cárstve, žiaľ, až nazvyš, lebo veď ti je známe, že sú tam vo veľkom množstve džausi, budhisti, brahmani a iní. Veľký vezír dal mi za učiteľa plukovníka Hasana, aby som sa naučil od neho umeniu vojenskému a rytierskemu. Aby som vedel veliť vojsku a stínať hlavy neveriacim. Pod vplyvom jeho tak som si zamiloval vojenský stav, že som sa len vtedy dobre cítil, keď som videl stáť pred sebou neprehľadné rady pestrého vojska s lesklou zbraňou a s harcujúcimi paripami. Naučil som sa od neho: „Najbezpečnejšia opora trónu je dobre vyzbrojené a vycvičené vojsko. Ono je vstave obrániť trón pred vonkajším i dnukajším nepriateľom a preto všetko možné treba vynaložiť na jeho zdokonalenie.“ Minister vnútra vybral mi starého skúseného válího,[4] ktorý ma poučil, že dobre zriadené, poslušné úradníctvo je najlepšia opora trónu, lebo ono bdie nad poddanými, zbiera daň, súdi, spravuje, dozerá, aby sa poddaní nebúrili. „Preto,“ doložil dôrazne, „maj, ó kráľovič, v pamäti dobrej zbor úradníctva, najmä náčelníkov a válíov. Ak sa i dopočuješ niečo o ich takzvanej nesprávnosti, teda vedz, že je to len závisť a osočovanie od ráje,[5] kupcov a priemyselníkov, ktorí sú jedine na to stvorení, aby pracovali a svoj podplatok verne a presne dodávali do tvojej pokladnice. Chráň sa mysliteľov a buričov, ktorí rozširujú nebezpečné náuky medzi ľudom o práve, slobode… Prenasleduj ich nemilosrdne, alebo hľaď ich vykynožiť, lebo sú oni červíci v tvojom mocnárstve, ktorí potichučky prevŕtajú celú sústavu krajiny, aby sa strúchlivelá rozpadla na caparty. Ale ešte múdrejšie urobíš, ak si ich vieš podmaniť: vyznamenaním, úsmevom, dľa nadania úradom, alebo bakšišom. Takýmto činom pekne rúče vytrhávaš im jedovaté zuby a oni budú dľa žiadosti tvojej tvoriť rozličné sústavy a zákony, a to také, aké sú tebe a tvojim verným podporovateľom k dobru. Uvidíš, v horlivosti ešte i ďalej pôjdu: budú sa ti koriť, oslavovať ťa a každý čin tvoj a tvojej vlády budú vedieť ospravedlniť a za prospešný vyhlásiť.“

Naposledy dal mi otec nasledujúce naučenie: „Medzi najmohutnejších podporovateľov trónu patria všetci bašovia, begovia, maharadžovia rodu. Oni bez lesku trónu nemôžu žiť. Zohrievať sa budú na lúčoch tvojej milosti. Okrášlia ti tvoj majestát, ich skvostný sprievod dodá lesku tvojej korune. Len na jedno musíš dbať: pozoruj, aby ti nevyrástli nad hlavu, lebo vtedy sú spupní, panovití, nebezpeční. Neraz príde na um jednému, lebo druhému korunu postaviť si na hlavu. V takomto páde najlepšie urobíš, keď nedovolíš stromom do neba rásť, jedným slovom, keď im odsekneš hlavu.“

Keď som bol osemnásťročný, zvolal môj otec diván[6]. Povolal doňho všetkých ministrov, hodnostárov a učencov a povedal im: „Povolal som vás, aby ste boli prítomní plnoletnosti môjho syna. Z príležitosti tejto umienil som si poslať ho cestovať, aby videl a skúsil sveta. Nech ponavštevuje kráľovské dvory, aby videl, aké sú tam mravy, aby tak zdokonalený prišiel domov.“

„Ó, veliká je múdrosť tvoja, jasný pane náš!“ zvolali všetci súhlasne a prikyvovali hlavami. Len čo sa oduševnenie utíšilo, predral sa dopredu jeden starý mufti,[7] padol pred mojím otcom na zem a zavolal trasľavým hlasom: „Ó, mocný a slávny panovník! Nechže sám Alah stojí pri tebe i s velikým prorokom Mohamedom a nech múdrosť slávneho kráľa Šalamúna spočíva na tebe i naďalej. Áno, veľmi potrebné je cestovať mladému kráľovičovi, ale dovoľ svojmu starému služobníkovi rozpovedať kratučkú rozprávku, ktorú som počul od jedného básnika zo severa. Kráľ zvierat, lev, chcejúc si vychovať syna po kráľovsky, poslal ho ku kráľovi orlov, aby sa tam zdokonalil v panovaní. Keď prišiel domov, panoval dľa spôsobu kráľa vtákov, ale nebolo dobre, lebo zvery majú iný spôsob žitia ako vtáci. Neschopný bol viesť krajinu svoju, takže bol po krátkom čase prinútený vzdať sa panovania. Keď už posielaš svojho syna do sveta, pošli ho cestovať najprv po svojom kráľovstve. Nech skúsi a vidí, ako žijú jeho poddaní, či úradníctvo dobre zachodí s nimi, či v mene tvojom spravodlivé vynášajú výroky. Nech pozná národy svoje a ony jeho, aby tak súzvuk a láska panovala medzi nimi. A len potom nech nazrie i do cudzích krajín. Ale ho nepošli len do kráľovských dvorov, ale aj tam nech ide medzi národ, nech skúsi, ako ľudia žijú a aké poriadky majú.“

Otec mlčky so zvrašteným čelom načúval starého muftiho. Keď dokončil, pozrel otec po všetkých prítomných a spýtal sa ich: „No, čo poviete na reči muftiho?“

„Dolu s ním! Zraziť mu hlavu! Na kôl ho stoknúť! Zavrieť medzi bláznov starého streštenca! Mufti je tiež jeden z tých buričov, ktorí sú nespokojní s panovaním tvojím!“

Otec kývol rukou. Nastalo utíšenie. Nato zatlieskal dlaňami a vrhli sa dnu ozbrojení strážnici. Ukázal im na muftiho. Za ameň bol poviazaný. Polomŕtvy od strachu chcel niečo prehovoriť, ale nemal času, lebo na pokyn otcov jeden zo sluhov prestrel krvavými škvrnami zašpinený pokrovec. Naň hodili starého. V druhom okamžení zablysol sa meč v rukách kata. Švihol ním a už váľala sa muftiho hlava na pokrovci a prúd krvi rinul sa mu z trupu.

Tak bol potrestaný mufti za svoju opovážlivosť. A predsa, keby bol býval vyslyšaný, mohol som aj teraz sedieť na tróne otcovom a múdro spravovať cárstvo.“

Zamĺkol, zrak uprel do zeme. Zdalo sa, akoby bol zabudol na prítomnosť a akoby veľký zármutok opanoval jeho dušu.

Harun Arrašid so súcitom pozeral na neznámeho, potom rozkázal sluhovi doniesť sorbet[8] a zákusok. — Vidím, že si ustal, — prehovoril k nemu, — občerstvi sa trochu nápojom i ovocím, aby si nám mohol ďalej vyprávať.

Neznámy sa uklonil hlboko pred kalifom a povedal:

— Veliká je milosť tvoja, ó, panovník veriacich, že máš ľútosť nad biednymi a osudom bitými. Keď sa občerstvil, pokračoval:

— Nebudem ťa unúvať obšírnym opisom mojich ciest, len v krátkosti rozpoviem, že som bol v mnohých kráľovstvách i cárstvách. Bol som aj v tom cárstve, kde vysoké veže postavené sú z čistého porcelánu, i vo východnom cárstve na ostrovoch, kde zvláštny, malý, no silný národ prebýva. Od každého kráľa a cára bol som slávnostne prijatý. Kvôli mne robili veľké slávnosti, hrali divadlá, i turnaje rytierske prevádzali. Ukázali mi tiež, ako trescú previnilcov. Videl som stínať ľudí, variť ich v oleji, píliť na poly, bruchá si rozparovať. Okrem toho zbadal som, že všade sú okolo panovníkov tí istí, čo i pri dvore otca môjho, lenže pod inými menami, ako mandaríni, bonzovia atď. Všade boli podporou trónu tie isté triedy a všade bola rája a ľud obecný považovaná za nástroj pracovný a daňujúci, ktorý treba striehnuť a držať v manstve vyšších tried.

Z východného cárstva prišiel som do cárstva bielych slonov, stadiaľ preplavil som na ostrovy Wak-Wak, tu som sa dostal do ríše zlostných Džinov.[9] Ich kráľ dal ma zviazať a hodiť do strašného väzenia. Už sa približoval deň, v ktorý ma zmárniť mali a tu, hľa, zamilovala sa do mňa dcéra žalárnikova, Sulejka, a tá ma vyslobodila pod podmienkou, že si ju vezmem za ženu. Prisľúbil som jej. Sulejka pokropila ma i seba čarodejnou vodkou, následkom ktorej pretvorili sme sa na holuba a na holubicu a odleteli sme. Len čo sa kráľ Džinov dozvedel o našom úteku, poslal celé kŕdle duchov, aby nás chytili. Už nás doháňali, už cítili sme vietor, spôsobený ich peruťami, už nás pálil ich žeravý dych, keď tu zjavil sa pred nami nový húf duchov. Zľakli sme sa, že budeme lapení, ale na veliké naše prekvapenie udreli na našich prenasledovateľov a zahnali ich. Potom sa vrátili, obklopili nás a povedali, že sú oni vojsko kráľa dobrých duchov. Ich kráľ sa dozvedel o mojom utrpení a poslal svoje vojsko, aby ma oslobodilo. Potom nás vzali na perute a odniesli nás na jeden veliký ostrov. Na ňom stálo krásne mesto s kráľovským palácom. Bolo vystavané z čistého krištáľa a drahocenných kameňov. Kráľ ma prijal veľmi srdečne a rozprával mi, že pozná otca môjho, s ktorým zamladi bojovali proti kráľovi Džinov. Od tých čias ich viaže úprimné priateľstvo.

Po privítaní spýtal sa ma kráľ, kto je tá osoba, čo so mnou prišla. Vyrozprával som mu, že je to dcéra žalárnikova. Zachránila mi život a preto som jej sľúbil, že si ju vezmem za ženu.

„Syn môj, nie je ona súca k boku tvojmu. Pováž si len, ako by mohla byť žalárnikova dcéra cisárovnou? Upadol by si celkom na vážnosti. Deti tvoje by utratili úctu a obdiv, lebo by v nich neprúdila čistá kráľovská krv. Vieš čo, dáme jej zlata a striebra, koľko len unesie, vydáme ju za syna vezírovho a ja ti dám moju dcéru za manželku. Aby si sa presvedčil, že je krásna, poď so mnou, ale potichu, aby nás nezbadala.“

Zaviedol ma úzkou chodbou do malej izbietky. Priblížili sme sa na prstoch k malému, čiernym zamatom zastrenému oknu. Odkryl ho potichučky a kynul mi, aby som pozrel dnu. V prvom okamihu sa mi až dych zatajil od prekvapenia. Naprostred siene bola veliká, z bieleho ani mlieko alabastru nádržka vody, a v nej, ó, jasný kráľ, kúpalo sa dievča, krásne nad pomyslenie. Zdalo sa mi byť sťa mesiac za noci, plnej rozkoše. Malo nežné boky, štíhly vzrast, oči také krásne, že pri pohľade na ne srdce zmieralo vo mne. Môžeš si predstaviť, jasný panovník veriacich, že vidiac toľkú krásu, zabudol som na celý svet. Veliká láska ma opanovala. Bol by som stál pri okne bohviedokedy, keby sa princezná nebola vzdialila i so svojimi družkami.

„Čo povieš?“ spýtal sa ma kráľ a položil mi ruku na plece. Strhol som sa, akoby zo sna. Oči mi nabehli slzami, pocítil som nevýslovnú túhu i slastiplný bôľ. „Ó, dobrodinec môj, krásna je nad pomyslenie, a cítim, ak ju nedostanem, stanem sa synom smrti.“

Usmial sa a objal ma. „Hľa, vidíš, že dobre mienim s tebou. Buď spokojný, princezná Bedur je tvoja.“

Keď som Sulejke rozpovedal, že nemôže byť mojou ženou a dával som jej zlato a drahé kamenie, k tomu sľúbil som jej, že sa vydá za vezírovho syna, rozplakala sa, odhodila zlato a nechcela počuť o vydaji.

Konečne sa premohla a povedala: „Keď nemôžeš byť mojím, nechže sa vydá za teba princezná Bedur, ale ma preto neodpudzuj od seba. Pôjdem s tebou kamkoľvek, len aby som mohla byť v blízkosti tvojej, lebo nemôžem žiť bez teba.“

Zvolil som, lebo som bol dojatý toľkou láskou. Na to slávil som s princeznou svadbu a po svadbe vrátil som sa k otcovi, ktorý ma už netrpezlivo a s veľkou slávou čakal. V krátkosti poviem, že zanedlho po radovánkach a slávnostiach otec môj odobral sa k predkom svojim a ja sám stal som sa panovníkom nad cárstvom indickým.

Sprvu to išlo slávne. Samé slávnosti, korunácia, holdovanie, volanie na slávu. Každý bol blažený, ktorý ma len mohol vidieť. Vo dne pochlebovali mi dvorania, ulemovia, maharadžovia, pašovia a begovia. Každý deň mi prišli oznámiť generáli v krásnej zlatom vyšívanej rovnošate, ako ma zbožňuje vojsko, ako je hotové v každom okamžení s tou najväčšou slasťou vycediť za mňa poslednú kvapku krvi. Ministri sa mi korili a robili mi všetko po vôli. V noci, ach, v noci, šiel som do harému, ktorý bol taký nádherný ani z rozprávok tisíc a jednej noci. Tam uprostred krásnych otrokýň, ktoré tancovali, spievali a hrali na rozličných nástrojoch, bavil som sa a zabudol som na svet, na všetko v náručí krásnej Bedur. Zabudol som i na Sulejku, hoci som ju často vídal obďaleč, sťa nejaký tieň, ale mi neprišlo ani na um osloviť ju, taká ďaleká, ľahostajná mi bola.

Ale pomaly začali sa množiť nepríjemnosti. Šeik ul Islam ustavične štval proti iným vieram. Ako ti je už známe, v mojom cárstve žilo viac národov, i tu boli ustavičné trenice. Jeden národ potlačoval druhý. Čoraz častejšie bolo treba posielať do rozsiahlych končín vojsko, aby potlačilo vzburu. Žiaľbohu, len pozdejšie som sa dozvedel, že vzbury boli umele vyvolané od válíov a agov a menších úradníkov, ktorí svojvoľne potláčali a vyciciavali pospolitý ľud.

Keď už bolo pozde, zbadal som, že dvor môj je plný pochlebníkov, ktorí len z osobných záujmov pretvarujú sa, akoby ma bohvieako milovali a medzitým udávajú a zrádzajú mojich najvernejších ľudí. Sprvu som týmto podvodníkom veril a dal som na ich úlisné reči odohnať alebo popraviť všetkých, ktorí neboli schopní vyvodiť s nimi v podlej podlizačnosti a posadil som do vysokých úradov tých, ktorí sa mi vedeli najväčšmi dvoriť. Udavačstvo, podlosť do takej miery sa rozšírili, že v krátkom čase bol som obtočený tými najzvrhlejšími ľuďmi, ktorí nielen mňa, ale i celé cárstvo vykorisťovali. K všetkému zlému pridružilo sa ešte i to, že otec nechal pokladnicu prázdnu a dlhov mnoho. Ja a moja žena boli sme navykli na skvelý život a rozkoš. Keďže som sa nepostaral o tú čiastku obyvateľstva, ktorá najviac ťarchy znášala, tak schudobnela, že nestačila viac ťarchu znášať a zderstvo vznešených ulemov, dervišov a úradníctva; príjmy boli z roka na rok menšie. Podľa stenčených príjmov tratili sa aj priatelia a množili sa nepriatelia.

V krajine postal hlad, nepokoj, vzbura. Nevládal som už platiť vojsko, úradníkov, ani kupovať žene nové a nové šperky. V tomto krušnom postavení opustili ma všetci, ešte i žena. Bedur zamilovala sa do mladého dôstojníka a sama podnietila ho k tomu, aby povstal proti mne a zhodil ma s trónu. Vo vojsku bolo už mnoho nespokojencov a tak ľahko bolo vzburu vyvolať. Keď pobili mojich verných, začali sa dobýjať do hradu. Vtedy vbehla ku mne Sulejka a vezmúc ma za ruku, vtiahla ma do tajnej chodby. Prehodila na mňa ošumelú kutňu dervišovu a vyviedla ma z mesta.

Po dlhšom trápnom a nebezpečnom putovaní prišli sme k moru. Vysadli sme na loď a chceli sme sa preplaviť do Káhiry, keď tu povstala strašná búrka. Loď stroskotala. Ja jediný som sa zachránil. Úbohá Sulejka tiež utonula. Tri dni som plával na jednej doske, až ma polomŕtveho chytili a odviezli ma do Basry. Stadiaľ dostal som sa do Bagdadu. Tu som sa potĺkal už drahný čas a strovil som všetko, čo som ešte mal, do posledného dinára. Nemohol som si nájsť žiadnu službu. Včera večer chcel som si ľahnúť pod ústrešie búdy na slamu, aby som nespal pod holým nebom. Vtom zbadali ma strážnici. Nazdali sa, že chcem kradnúť, i začali ma biť a viedli ma do žalára…

Ostatné ti je známe, ó, jasný kalif! Ďakujem ti, panovník veriacich, že si ma zachránil od potupnej smrti a že si mi dal poznať spôsob múdreho panovania a spravodlivosť tvoju. Bdieš nielen nad mocnými, ale aj nad biednymi. Tvoje oko všetko vidí a ruka tvoja všade zasiahne. Požehnaný národ ten, ktorý má takého panovníka«.

Kalif zostúpil z trónu, objal nešťastného cára a potom ho posadil k sebe. Chcel ho dať obliecť do skvostných šiat a rozkázal mu dať poctu od služobníctva, aká patrí vladárovi. Ale on sa pekne poďakoval a povedal:

— Netúžim už za žiadnou mocou, ani slávou. Skúsil som jej dosť a ona nedoniesla mi požehnanie. Skúsil som i poníženia a prišiel som na tú pravdu, čo už Šalamún povedal: „Všetko je márnosť.“ Prosím ťa, ó, slávny panovník, dovoľ, aby som sa utiahol na odľahlé a pokojné miesto a tam zavŕšil dni života môjho v zapomenutí a v rozmýšľaní o veciach tých, ktoré mi k zdokonaleniu a ku pokoju slúžiť budú.

Harun Arrašid, ač nerád, predsa urobil mu po vôli. A pisárom svojim rozkázal, aby túto udalosť odpísali a uložili do archívu na večnú pamiatku.



[1] Sudca.

[2] Najvyšší mohamedánsky kňaz.

[3] Kňaz.

[4] Vysoko postavený úradník.

[5] Poddaní.

[6] Poradu.

[7] Učenec.

[8] Občerstvujúci nápoj.

[9] Zlý duch.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam