Zlatý fond > Diela > Botanické prechádzky


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Botanické prechádzky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov


 

Botanické prechádzky

Hodne neskoro, po uplynutí viac než 50 rokov, chcem Vám, milí čitatelia, ktorí budete mať trpelivosť, tieto riadky prečítať, prosto a bez pribásnenia dajakých romantických zkušeností, vyrozprávať: kde som sa od jara roku 1853 na Slovensku po divorastúcích rastlinách poobzeral, a s jakou radosťou som to sberateľské remeslo prevádzal za celé polstoročie.

Do jara spomenutého 1853. roku nikdy som o botanike ani neslýchal; lebo že na modranskom 7 triedovom gymnasium, keď som bol druhoročný syntaxista (žiak IV. gymn. triedy), r. 1850-ho učiť sa nám dal Conrector z malého sošítku jakýsi „Növényország“ (ríša rastlín), a že v tom sošítku čosi sa hovorilo aj o „sárgarépa“ (mrkva): nerozumel som tým slovám, lebo som ani slovíčka maďarského neznal. Naverklovalo a odrapotalo sa to: a bolo dobre. Či tomu kto rozumel, lebo nerozumel: o to sa ináče hodný a statočný Conrector nestaral, a jak len žiak na zkúške nezostal, na potupu sveta, trčať: dostal do svedectva eminenciu, jako lopata, z čoho mal nielen žiak, ale aj jeho starostliví rodičia nehoráznu radosť! Ale ačkolvek som o tom ani potuchy nemal, čí jesto jaká veda o rastlinách, chodieval som predca na blízký Holý Vrch v máji, vonné gombalie sbierať; ale nie na dar daktorému dievčati, lebo som bol ešte len „puer“, jako grammatistov a syntaxistov žiaci vyšších tried nazývali; a keby ma daktorý rhetor (pätotriedník), alebo práve — nedaj bože — logicus (siedmoklasník) bol prichytil, jako sa zaliečam dievčati nevinnou kytkou vonných gombalií, bolby mi kytku bez okolkov skonfiskoval, a mňa vyfackoval; a ja, puer, nebolby som nič vyžaloval ani u Conrectora, ani u vysokoučeného pána rectora Kalinčiaka. Ba tito prísní páni boliby mi iste povedali: „Dobre sa ti stalo! Prečo sa radšej neučíš regule syntaktické, ale poškuľuješ za dievčaťami, a brúsiac po gombaliách, po skalách Holého Vrchu dereš klincami vybíjané podošvy na obuvi.“

*

Prvé dva školské roky v Prešporku (1850 — 1852), tiež som nepočul ničoho o botanike; až v treťom roku, na jar 1853 sme mali v druhom semestri, medzi hromadou iných, už ani nepamätám, jakých, predmetov, aj botaniku, vlastne do úmoru nechutnú a zdĺhavú botanickú terminologiu, ktorú nás učil supplent kaplan Csáder. Hneď na prvú hodinu nám doniesol dve usušené rastliny zo svojho herbáru, a ukazoval nám na nich viditeľné ústroje. To sa nám lepšie ľubilo, než diktovaná terminologia. A keď nás vyzval, abysme chodili rastliny sbierať, že nám ich mená povie: rozliezali sme sa, jako mravci, za mestom, a vykopávali sme zo zeme rastliny, sotva sa ích listy ukázaly, a Csáder nám tie rastliny menoval, kedy správne, kedy chybno. Ale ten prvý nábeh k sbieraniu rastlin, dost skoro ochladol, a ostali sme, tuším len dvaja, ktorí sme sa za dlhé roky s rastlinami zanášali. Už jako chlapec som v rodisku Lubine pod Javorinou so záľubou sbieraval poľné hrebíčky (Dianthus Carthusianorum), kúkoľ (Agrostemma Githago) a synokvet (Centaurea Cyanus), a pre matku do polievky nádešník (Glechoma hederaceum) a na prvý jarný salát blyštek (Ranunculus Ficaria) a režuchu (Cardamine amara), a v máji hríbiky májovky (Agaricus Prunulus), o ktorých som vedel, že ích najskôr najdem na tmavozelených kolách svahových lúk; ale o tom sa mi ani nesnívalo, že by rastlinných druhov tolko bolo, a že by sa správným usušením daly v prirozenej barve na dlhé roky udržať, že sa môže ích milovník aj v zime s nimi pokochať, ich podobnosť a rozdielnosť na prvý pohľad poznať, a ích dľa sústavy pekne-rúče do papierov poukladať. Tomu som sa naučil od Csádera, ktorý, ani neviem, prečo? si ma obľubil, k sebe na byt ma volával, a tam mi svôj malý herbár ukazoval, ba aj na prechádzky ma s sebou brával, a ma na stanoviska vzácnych prešporských rastlin vodieval a mi prikazoval, aby som z nich mnoho nevyberal, a tie stanoviska iným neukazoval.

Tak mi ukázal stanovisko, v blízkosti Prešporka jediné, vzácného kapradu Asplenium Adiantum nigrum L., ktorý som o 30 rokov pozdejšie darmo tam hľadal, lebo cesta tam bola rozšírená a stanovisko zkazené. Častejšie som chodieval na Devín, ztadiať do Novej Vsi, a vedľa železnice nazpät do mesta. Bola to hodná prechádzka na jedno odpoľudnia, tak po ľavom brehu Dunaja na Devín, hore ľavým brehom Moravy do Novej Vsi, a ztadiať po pri železničnej trati domov. Takýmto mrváňom obšiel som vrch Kobylu (Kobel) a dolinu Mühlthal. Na dajaké občerstvenie lebo posilnenie na tejto, hodne vyše 4-hodinovej púti, mimo napitia sa čerstvej vody, ani som nepomýšlal, ale s naplnenou pľachovou púškou vzácnými rastlinami, rezko som kráčal svojou cestou. Málo kedy sa stalo, že som mal spoločníka tejto prechádzky, lebo tým, ktorí na počiatku prednášky Csáderovej, jako kobylky sa boli rozliezali po chotári, dávno chuť na botanisovanie z hlavy vyfúkala. Ani raz som nebol na Devíne, abych si tam nebol zaspieval:

U proudů valných Dunaje širého, U žalné řeky Moravy zpěněné, Ach, tam na rumích hradu děvínského, Tam rmoutí srdce Slováka raněné…

A zadívajúc sa na obyčajne mutnú rieku Moravu, spustil som tú pieseň: „Moravo, Moravo, Moravičko milá!“… a zadumal som sa nad zašlou slávou ríše Svatoplukovej. Nosil som vždy dlhé, dozadu sčesané vlasy, preto ma moji spolužiaci prezývali Svatoplukom. Ale nehneval som sa na to, lebo som vedel, že jeden Svatopluk (Presl) bol výtečným botanikom, za ktorého sa jeho národ nemal čo haňbiť, a ja by som s tým bol býval úplne spokojný, keby som sa mu bol čo do učenosti, aspoň priblížiť mohol. Skalnatý svah za hradom devínskym, nad riekou Moravou, má veľmi zajímavú Floru. Spomenem len Vinca herbacea WK., abych vyčitovaním vzácnych druhov, čítateľov neunúval, keď ím tie pekné rastliny ukázať nemôžem. Medzi Devinom a Novou Vsou je v terciárnom piesku mnoho skamenelin, a na trávnatých piesčinách Silene conica L. poteší každého priateľa rastlin.

Csáder ma uviedol k rittmeistrovi Schnellerovi, ktorý bol veľmi pilným sberateľom rastlin, a mal už vtedy pekný herbár. Práve vtedy ho Schneller katalogisoval, pri čom som mu temer každý deň po škole pomáhal. Z ktorého druhu mal viac exemplárov, z každého udelil aj mne aspon jeden, tak, že moja sbierka očividome zrastala. U Schnellera obznámil som sa aj s Drom Pawlowskim, potomným direktorom Theresianuma, s Bollom, správcom prešporskej katol. normálnej školy, najlepším vtedy znalcom kvetny prešporskej, Drom Romerom, od ktorého som dostal viac chorvátskych rastlin, s poštov. officiálom Dietlom, šťastlivým monografom viničov, ktorý mi mnoho alpinnych rastlin daroval, s Drom Lorinserom, professorom na katol. gymnasiu, pôvodcom veľmi praktickej knihy „Taschenbuch der Flora Deutschl. u. d. Schweiz“, a s mnohými inými, viac-menej s botanikou sa zanášajúcími mužmi, z ktorých dosiaľ už ani jeden nežíje. Schneller mi dal odpísať abecedný soznam cievnatých rastlin, dla Kochovej „Flora Germaniae“. Keď som mu doniesol posledné hárky, ani sa ma nepýtal, čo za to žiadam? len mi hneď dal 5 zl. Keď ten soznam videli aj Dr. Pawlowski a Bolla: požiadali ma, aby som taký soznam aj pre nich každého odpísal. To sa rozumie, že som to aj ochotne urobil; lebo to bol pre mňa lukrativny zárobok. Od rodičov dostával som mesačne 12 šajnových zlatých, asi terazšie 4 zl. 80 kr. Za byt som platil 6 zl. šajnových, a na raňajky a večeru mi zostávalo na mesiac 6 zl. š., t. j. asi 2 zl. 40 kr., tedy asi 8 krajciarov na deň (obed som mal zadarmo v konvikte). Pozdejšie mi rodičia povýšili civillistu na mesačných 6 zl. str. Ale keď som platil za byt 3 zl. 50 kr., zostalo mi z toho na kancellárske a žalúdkové potreby len 2 zl. 50 kr. na mesiac. Nuž, a pri takom dôchodku, nedalo sa ani vtedy vyhadzovať z kopýtka. Ale ja som býval vždy pri groši; lebo odpisanie katalogov, a potom pisanie cedulí k rastlinám Schnellerovým, ktoré rozposielaval na zámenu, donieslo mi vše pár zlatých. Cez prázdniny letné botanisoval som okolo môjho rodiska, Lubiny, hlavne po Javorine, a sám, jako prst, brúsil som sečami, lesom, a hrebeňom po uhorskej a moravskej strane sa rozkládajúcou velikou lúkou. Najväčšiu radosť mi spôsobilo, že som tam našiel Ophioglossum vulgatum, Botrychium Lunaria a jeden jediný kus Botrychium matricariaefolium R. B., ktorýžto poslednejší, velice vzácný kaprad, sbieral som pozdejšie na horských lúkách „na Kočacom zámku“ v Bošáckych kopaniciach. S Javoriny doniesol som si aj Mulgedium alpinum, Gladiolus imbricatus, ktorý zvlášť hojne sa nachodí na bujných horských lúkach Bošáckej doliny, a Gentiana Amarella L. (?). Krásny bol pohľad na asi 30. koscov, jako jeden za druhým, v šikmom rade trávu zkášali; ale keď prišli na plochu, husto „psicou“ (Nardus stricta L.) porastenú, jako ím kosy ponad drôtom podobné stebielká a štetinám podobné tenučké listy, prešvihovaly! Trávička je to veľmi pěkná, ale neužitočná, a kosci ju nenávidia.

*

Roku 1854. bol som na velikonočné prázdniny doma. I zachcelo sa mi videť prvotiny jarnej kvetny na Javorine, ač ešte bolo vídať mnoho sňahu pod lúkou, kdežto na svahoch len miestami boly biele fľaky sňahových závejov. Ej, či som sa zaradoval množstvu kvetov sňahových zvoncov (Galanthus), kukuček (Corydalis), a medzi nimi vyčnievajúcích kvetostanov bieleho deváselia (Petasites albus), ktorého kvetna prešporská nemá, a ktorý mi tu po prvý raz živý pod oči prišiel. Od tej doby býval som každé leto častým návštevníkom mne milej Javoriny. Pod lúkou bolo pásmo javorov, od ktorých celý vrch dostal svoje meno, ktoré darmo jeden môj maďarský botanický dopisovateľ pomenoval „Nagy Jharoš“, lebo on len Javorinou zostane, bárs to pásmo javorov už davno bolo vysekané a ihličnatými stromy povysádzané. Zakiaľ bolo tam mnoho javorov, bolo dobre pod javorinským vareškarom, lebo si mohli za lacný groš, alebo ešte lacnejšie, za pät prstov a šiesty utekáč, zaopatriť javorového dreva na varešky, lyžice, ceďáky, taniere, lopatky, války a iné kuchyňské náradie, ktoré potom v Novom Meste n. V. alebo po domoch predávali. Keď bol čas jahôd a červených malin, vtedy si robievali kopaničiari z olúpanej bukovej kôry nádobky na toto ovocie. S mladého bučka olúpanú kôru skrútili na spôsob súdka, konce kôry zacvikli do rozštiepenej paličky, jejž konec pevno svázali, na dno vtlačili okrúhly kus kôry: a kôrový košík bol hotový. To olupovanie bukov bolo síce zakázané; ale kto vystriehne kopaničiara, ktorý dobre vie, v ktorú stranu sa hájnik obrátil, a ktorý hovorí: „Kto mi čo dá, keď hora nie! Však to pán boh pre všetkých stvoril.“ Ešte tohoto času bolo na Javorine vídať hodné plochy lesa, na posmech postínaného. Keď totiž r. 1848 maďarská garda Lubinu temer celú bola vypálila, prosili tehdajší poddaní od Erdödovského panstva drevo na stavivo; ale pánské povolenie za dlhý čas nedochodilo, tak, že si ľudia svoje domy nemohli pokrývať; bárs im aj do izieb pršalo. Naposledy praskla trpelivosť Lubinákov, že sa sobrali i bez povolenia pánského húfne do hory, a nazotínali si bukov, koľko potrebovali, a poodvážali si ích domov. A že to robili na spech, a pánstvu na vzdory, nezotínali pekné buky u samej zeme, ale na 2-3 stopy vysoko, že to tam tak vyzeralo jako vysoké drevené strnisko. Kriku z toho narobilo pánstvo mnoho, ale Lubináci obešli na sucho: pánstvo bolo povinné dať ím drevo; a keď otálalo: nabrali si ho sami dľa potreby.

Vracajúc sa raz s Javoriny pri západu slnka, naradovaný, že som v seči našel utešený exemplár tam netušeného Senecio paludosus v najlepšom kvete, ktorého semeno vietor iste bol ta doniesol, kto zná, zkadiať, — lebo druhého, ač som seče krížom-krážom pochodíl, nikde som nevidel, — postretol som v hore starého Jána Tučku, široko-ďaleko známeho zbojníka, kráčajúceho na Javorinu. „Dobrý večer, Tučka!“ riekol som mu. On sa zastavil, oprel sa na palicu, zaškúlil na mňa, a riekol: „A jako vy mňa znáte?“ „Dobre,“ reku, — „však ste mi raz boli ukazovali vášho zajáčka, ktorý vedel pálené piť.“ Tvár sa mu trošku vyjasnila, a on, nadraziac si prstom na čele čepicu, povedal: „I pekne vítam! a nebojíte sa tak samotný chodiť po horách?“ „Nebojím“ — reku — „lebo nemá mi tu kto čo ublížiť, a tieto zeliny mi nikto nevezme,“ a ukázal som mu rastlinami napratanú pľachovicu. Popozeral sa na ne, a dajúc mi „s Bohom“ kráčal ďalej. Keď som bol asi 10-ročný, vzal ma bol otec s sebou do kopaníc, keď bol k nemocnému povolaný. Že sme v dome nemocného museli hodne dlho čakať, šiel sa otec podívať k Tučkovom. Tam mi ukázal starý Tučka domáceho zajáčka, jako si na komando sadol na bobek, a z podaného kalíška pálenku pil. To som Tučkovi pripomenul, a on sa na to rozpomenul. Môjmu otcovi povedal: „Pán tatíčko, už mi len, keď umrem, peknú kázeň kážte.“ Na to mu otec odpovedal: „Len takú, jakú si zaslúžíte; vy si pohrebnú kázeň vaším životom píšete, a ja ju potom, keď umrete, len poviem.“ Tento starý Tučka bol človek nízký, plecatý, špatného pohľadu, a všeobecne považovaný za pohlavára podjavorinských zbojníkov. Mal troch synov, urastených jako jedle, a výborných strelcov. Po roku 1850. počali císarskí žandári očišťovať lubínské kopanice od zbojníkov, až ím konečne to remeslo zbojnické nadobro zkazili. V lepšom smyslu povestný bol podjavorinský gajdoš Filúz, šťastný improvisátor vtipných a kúsavých popevkov, ktoré vždy gajdami sprevádzal. V rokoch šedesiatych bývala Javorinská lúka oblúbeným výletným miestom okolitej Slovače z Cis- a Translajtanie. Filúz tam nesmel chybeť, a bavil svojími improvisaciami veselých výletníkov. Dosiať sa spievajú v Lubine daktoré jeho štiplavé popevky, jako:

„Pase Filúz svine Na Bzinskej doline, Tučka ich poháňá: Obydva sú kmíné.“

alebo:

„Čiaže je to kopanica, Na ty štyri kopce? Čiažby bola? Richtárova, Čo nakradél z obce!“

alebo:

„Čo že je to za Jarábka Čože je to za neho? Ukradél štyri kone, Páteho malého.“

Toto síce s botanikou nemá nič do činenia, že sa za viac rokov konávaly na Javorinu výlety, že sa tam spievalo, rečnilo, tancovalo, na gajdy koncertovalo, až nám raz starostliví páni poslali ta žandárov; ale ja som nie tancu k vôli chodil na tie výlety, lebo tanečníkom som bol odjakživa ťarbavým; ale som rád brával podieľ na tých výletoch botanisovaniu k vôli. I milo pobavil som sa so známými, a obznámil som sa s dosiať neznámými, ale podchvíľu som sa zo spoločnosti vytratil, a sliedil som po rastlinách. Raz som bol s celým mojím domom na voze tam, a medzi inými potravinami doviezol som hodný koš zemákov. Bolo že tu smiechu! ale pečeni a koláčom sa dostalo chvály. Keď bol veľký oheň založený, a mnoho žeravého uhlia a popeľu z neho, rozhrabal som to haluzou dreva, a moje zemáky som ta pekne poukládal, a pahrabou prikryl. Na to som odšiel hodne ďaleko botanisovať, a keď som trúfal, že zemáky budú už upečené, vrátil som sa, abych si na nich pochutnal. Ale, čo sa nestalo? Moji milí výletníci, ktorí ma pre dovezenie surových zemákov vysmievali, upečené mi všetky pojedli, že som sotvá jeden, už na polo spálený z pahraby vypapral; a teraz som ja tých maškrtníkov vysmial, že keď pečene pojedli, potom ím aj zemáky, tie slovenské ananasy, boly dobré! Javorinu som až do roku 1890. mnohorazy pochodil, a mnohé, mnou tam sbierané rastliny, uvádza aj, tak tragickou smrťou na Balkáne skonavší Dr. Formánek v svojej objemnej „Květene Moravy a Slezska“.

Z Prešporku som do roku 1859 častejšie pochodil aj vrch Kobylu (Kobel) nad Devínom. Velmi dôkladný a poučný opis tohoto vrchu podal Dr. Kornhuber v ročníku 1897 — 1898 „Verhandlungen d. Vereins für Natur u. Heilkunde zu Presburg“ na str. 57 — 97. Že daktorí meno töhoto vrchu píšu „Kogl“, tento vehlasný učenec v poznámke na strane 57. dokazuje, že sa má správne písať len „Kobel“, lebo že to znamená jakýsi druh čepca („eine Art Haube“), v novonizozemskom jazyku „Kovel“, podobno francúzskemu „coiffe“, čo patrne odpovedá kontúre, ktorú tento vrch od strany severnej tak pekne a zretelno ukazuje! Škoda mu bolo až do Nizozemska a Francúzska chodiť pre vysvetlenie mena toho pekného vrchu, keď ho tunajší Chorváto-Slováci, jako naisto najstarší obyvatelia menujú „Kobyla“, jako som to v Dúbravke, podkobylskej to dedine, z úst ľudu sám počul. Kobyla je stanovisko podivnej okolíkatej rastliny Smyrnium perfoliatum, z ktorej som bol dostal ešte r. 1862 semeno z tadiaľ a od tej doby mi v krovinách mojej záhradky každoročne v hojnosti rastie a ma na „Kobylu“ upomína. Pri Novej Vsi sbieraval som Hesperis matronalis, Adonis vernalis a Verbaseum phoeniccum.

Raz ma pojali s sebou Dr. Kornhuber, Dr. Pawlowski a baron Mednyanszky, na hrad Pallenstein. Kornhuber a Mednyanszky konali geologické studia, a pri Mariathalskych bridlicových lomoch hľadali dajakéhosi Ammonita, ale nadarmo. Pawlowski a ja sme mali hojnú botanickú žeň. Zastihol nás dost prudký dažd, že sme sa museli uchýliť do krčmy. Na zpiatočnej ceste sme vzdor kompassu a mappe poblúdili, a miesto na Kozí Vrch (Gemsenberg), na ktorom sotva kedy skalné kozy po skalách poskakovaly, lebo na ňom ani väčších skal neni, ale snád len krotké kozičky sa pásavaly, — dorazili sme šťastlivo do Račišdorfu, a z tadiaľ už po tme do Prešporku. Z rastlin, na tejto málo zdarenej prechádzke, bola najvzácnejšou korisťou Scrofularia vernalis L. Pawlowski ma často volával na botanické prechádzky, a keď sme sa už po tme vrátili domov, vždy ma občerstvil dobrou večerou. Brehy a ostrovy Dunaja pochodil som jak sám, tak aj v spoločnosti iných, mnohorazy, a jako vzácnejšie nálezy pečlive som v herbáríku opatroval: Typha minima, Senecio Doria, Galium rubioides a j.

V lete r. 1856 botanisoval som okolo Boroviec, Hlohovca a Udvornoku v Nitransku, a obohatil som svoju sbierku rastlin vzácnymi druhy, z ktorých spomeniem len: Taraxacum serotinum, Hibiscus Trionum a Glaucium corniculatum pri Borovcach; Reseda Phyteuma, Thesium humile, na roľach a na smetískách pri Udvornoku Abutylon Avicenuae a Nicandra physaloides, a po roľach zdivočilú Isatis tinctoria. Tieto nálezy som uverejnil v spoľkovom spise prešporskom. Ešte v XVII. storočí bola v Udvornoku aj maďarská evanj. církev, tak, jako aj v Hlohovci, kde úradoval maďarský superintendent Brunczwik. Kraje tie sú dávno, bez všetkého násilia, poslovenčené. Či sa kedy podarí ľud tam, pomocou školy a úradneho nátlaku, zase pomaďarčiť? velice pochybujem. V Hlohovci znal som pánskeho zahradníka, rodeného Poliaka, ktorý mi všetky vzácnosti zahrady a sklenníka poukazoval, a mi dovolil aj daktoré rastliny vziať pre herbár. Hlohovec je jediný hrad na Považí, ktorý ešte zub času nenačal, lebo kaštiel Orlové (Zsigmondháza) na Považí, vyše Púchova, v doline malebne sa vynímajúci, nepovažujem za hrad.

V mojom rodisku Lubine pochodil som mnohorazy celé okolie a každý jeho kút. Pri tej príležitosti došiel som aj medzi hlboké, vodou vymleté jarky v hone „Čabratec“ zvanom, kde ma prekvapilo veliké množstvo skamenelých jako „dlaň“ velikých mušlí, a malých slímákov (Cerithium). Mušle tie menuje ľud „žabacie korýtka“, a slimáčkov „prešíky“. Temer som si potrhal vrecká na kabáte, a prišiel som, týmito skamenelinamí terciernými obepchaný, jako jež. Vrstva tých mušlí je asi na 12° mocná, ale čo jako som sa usiloval aspoň 2-3 kusy celé a neporušené dostať: nepodarilo sa mi to. Tak sa mi vidí, že tam bolo pobrežie toho tercierneho mora, a mušle vlnobitím boly polámané. Skamenelinami tými zavďačil som sa potom Dr. Kornhuberovi, ktorý o tom náhodnom mojom náleze v Prešporskom spolku správu podal, a aj náš slavný zemko, geolog Dionys Štúr, rodák beckovský a horlivý Slovák, uvádza ho v svojom spise „Geolog. Uebersicht-Aufn. d. Wassergeb. d. Wag u. Neutra.“ Štúr bol aj znamenitým botanikom, a kedy koľvek cestoval z Viedne do Modry k otcovi, vždy sa ustavil v Prešporku aj u mňa a obdaroval ma krásnymi rastlinami z Alpov.

Roku 1856 bol založený v Prešporku prírodovedecký spolok, jehož dušou a najpilnejším pracovníkom bol Dr. Kornhuber. Do tohoto spolku bol som, jako prvoročný bohoslovec, prijatý aj ja, a podával som, na vyzvanie Kornhuberovo, v „Presb. Zeitung“ rastl. phaenologické značky, ktoré aj v I. ročníku spisov tohože spolku na str. 96. a nasl. boly otisknuté. V týchže spolkových ročníkoch boly aj pozdejšie uverejnované moje floristické články zo stolic Prešporskej, Nitranskej a Trenčianskej. V Prešporskej stolici botanisoval som, mimo najbližšieho okolia Prešporku, aj viacrazy okolo Pezinku, pri Sv. Jure, Modre a pri Trnave. V Nitransku i pozdejšie okolo Skalice, Sobotišťa, pri Vrbovciach a v okolí Čachtického hradu, na dolomítových vrškoch, ktoré Dionys Štúr veľmi trefne porovnáva s Krasom. Na Čachtickom hrade mi ukazoval jeden Čachtičan, ktorý sa prišel na mňa podívať, čo v tých rumoch hladám, miesto, kde, vraj, bola zamurovaná za živa ukrutná, krvežíznivá tygrica, grófka Alžbeta Báthory, ktorá v prvej polovici XVII. storočia mnoho dospelých dievčat do smrti bola umučila. Historická pravda je, že ích za pár rokov asi 30 umučila, ale Fama loquax hovorí o viac než 200 obeťach jej ukrutnosti; ale kdežto jej pomocník týchto ukrutností, Ficko, bol na kolese lámaný, a dve baby, ktoré na rozkaz grófkin tie úbohé dievčatá trápily, boly katom zoťaté: ukrutníčka Báthoryčka obišla s dosť miernym trestom, lebo bola odsúdená na doživotný žalár v jej Čachtickom dome, t. j. mohla v celom dome žíť, jako sa jej lúbilo, a robiť, čo chcela, len z domu von vykročíť nesmela; lebo, jakoby sa to srovnávalo s krajinskými zákonmi a s privilegiami vysokej šlachty, aby grófka, pôvod všetkých zverských ukrutností, bola práve tak kruto potrestaná, jako tie osoby chatrnejšieho stavu, ktoré jej návodom a na jej rozkaz také ukrutnosti prevádzaly!? Na čo by jej aj bolo bývalo vysoké, po krajine rozvetvené príbuzenstvo, keby ju nebolo vedelo obrániť pred zhanobujúcou, bárs aj cele zaslúženou pokutou!? Len tunajší pospolitý ľud túto nenormálnu, na rozume pošínutú ukrutnicu, aspoň v povesti prísnejšie pokutoval, než to krajinské súdy urobily, keď ju dal za živa zamurovať, aby tam vo velikých mukách hladom umrela. Pôverčiví ľudia počujú aj dnes ešte stonanie a nariekanie povraždených dievčat, medzi rozválanými múrami hradu. Okolo hradu Tematína, na ľavom brehu Váhu, nielen sporo na dolomítových skalách, ale aj často na kamenitých pastvinách nachodí sa utešená Draba lasiocarpa Roch., ktorú som však okolo hradu Čachtického nadarmo hľadal, ač i tam je ten istý dolomít.

Zakiať som bol v Prešporku, pilno som navštevoval mesačné zasadnutia prírodovedeckého spolku, jako aj časté populárne prednášky, mimo spolkových shromáždení. I spolkové zasadnutia, i populárne prednášky bývaly veľmi valne navštevované, a prispievaly znamenite k zaujímaniu sa za prírodné vedy i medzi širšími vrstvami obyvateľstva. V tomto spolku poznal som aj direktora katol. gymnasia, Čecha Václava Svobodu, o ktorom som sa pozdejšie kdesi dočítal, že ho ktorísi českí literáti obviňovali, jakoby bol babil a za kmotra stál Hankovi pri „objavení“ rukopisu králodvorského, ktorý sme aj my, slovenskí žiaci v Prešporku vtedy pilno čítavali a obdivovali. V čas jakejsi slavnosti videl som Svobodu v uniforme, so zlatým kráglom a s pripásaným kocprdom na boku, a nevedel som to, jako ani do dneška neviem pochopiť: na čo bol ten meč professorovi, keď že ho v škole ani k pichaniu, ani k sekaniu upotrebiť nemohol a nesmel, ale len mečom dobrého a zdravého učenia mohol narábať a nevedomosť zaháňať. V spolkových zasadnutiach boly Kornhuberove prednášky vždy najpútavejšie a najpoučnejšie. Keď sa dakedy — zriedka stalo, že sa nikto neprihlásil k prednášaniu o dajakom predmete, dal si Kornhuber mňa zavolať: aby som ja dačo prednášal. Darmo som sa vyhováral, že ja len preto chodím pravidelne do spolkových usadnutí, aby som sa tam niečo naučil, ale nie na to, aby som ja iných učil, lebo som bol zo všetkých členov najmladší, ktorému nijako neprislúchalo, chcieť starších poučovať. On ale bol neústupný, a ja som sa musel jeho naliehavej žiadosti podrobiť, a 2-3 razy s velikým strachom sa sebrať na prednášku. Tak sa mi zdálo, že poslucháčstvo s úľubou prijalo moje prednáškové prvotiny.

Raz sme mali spolkový výlet na osobytnom vlaku koňskej železnice do Pezinských kúpeľov. Na stanici pezinskej nás čakaly koče, ktoré nás asi 40 ich zaviezly do blízkych kúpeľov. Po malom odpočinku a občerstvení v restauracii kúpeľnej, rozliezli sme sa po horách, rozdelení na dve tlupy. Zoo- a geologov amatérov viedol Dr. Kornhuber, a mňa dali za vodcu tým, ktorí sa za rastliny zajímali. Ešte vtedy sa dolovalo v pezinskej bani na zlato; že sa to ale nevyplácalo, boly tam pozdejšie práce zastavené. Za to pilne sa dolovalo na sírkový kýz, z ktorého sa v blízkej fabrike vyrábala sírková kyselina: ale aj to pozdejšie zaniklo. Tých, ktorí so mnou za rastlinami chodili, bavil som jako som vedel. Keď sme našli tlupu kapradu orličieho (Pteris aquilina), ukazoval som ím na šikmo prerezanom spodku, jak hodné brko hrubého kapradu, obraz dvojhlavého orla, a na zavinutých krajoch listov výtrusy, ktorými sa sťa semenami tento kaprad rozmnožuje; upozorňoval som na rozdiely najdených jastrabníkov (Hieracií), na zariadeni kvetu vstavačovitých (Orchideí), a čo sa nám kde jaká zajímavá rastlina nadhodila. Asi po štyrhodinovej prechádzke vrátili sme sa do restauracii k spoločnému, skrovnému bankettu, ktorý bol, hádám, väčšine účastníkov hlavnou vecou. Tu nás prekvapil pekným veršovaným slovenským pozdravom tehdajší staručký slovenský farár evanjelický pezinský Ján Mockovčák, ktorý sa v mladom veku, jako bývalý žiak slávneho prešporského professora Kováča-Martinyho, rád s botanikou zanášal, a ešte z tých časov aj malý herbárik opatroval. Tento slovenský pozdrav bol pri tabuli prečítaný a tým, ktorí mu nerozumeli, do nemčiny preložený, lebo vtedy maďarčina nebola ešte v móde. O výlete podal Kornhuber zprávu v „Presb. Zeitung“, a s pochvalou spomenul aj Mockovčákovu slovenskú báseň, ktorá iste leží dosiať v spolkovom archive uložená. Dnes by sa snád nikto neopovážil spolkové shromaždenie slovenskou básňou pozdraviť. Bola to vlastne česká báseň, lebo Mockovčák, príslušník školy Kollárovej, v terajšej spisovnej slovenčine nič nepísal. Tak sa mi zdá, že táto báseň bola potom odtisknuta v Lichardových vo Vídni vychádzajúcích „Slov. Novinách“. Raz, — už nepamätám kedy? — zašli sme si na Svätojurský Šúr, kde sú rozsiahle rašeliniská s veľmi zajímavou Florou. Jako specialita týchto rašelinísk je krásna žihlava Urtica radicans Bolla, ktorú tam tento autor prvý objavil a opísal. Žihlava táto, jako novinka, išla na zámenu na dračku, lebo ju každý sberateľ rastlin v herbári mať chcel. Sám som jej asi 100 exemplárov rozposlal. S Opitzovým zamieňacím ústavom v Prahe, nestál som v spojení; ale z druhej ruky mal som aj Opitzove rastliny v herbári; za to ale zamieňal som za mnoho rokov so Skofitzovým ústavom vo Viedni, ktorého som bol pozdejšie (1879) aj navštívil. Krome toho zamieňal som aj s daktorými prešporskými a vonkajšími sberateľmi.

V okolí Kľúčova, na pravom brehu Váhu, niže Nemšovej v Trenčiansku botanizoval som po dve letá 1858 a 1859. Pole na Považí je tam rovné a úrodné, ale ľud zanedbaný býva v chatrných drevených chalúpkach, za jaké sa ja neviem oduševniť. Najväčšiu radosť mi spôsobila okolíkatá hruštica (Pirola umbellata L.), ktorú som v Kľúčovských horách vtedy po prvý raz živú videl. Táto malá kráska by zaslúžila, aby bola v kvietníkoch za oknami pestovaná. Listy má vždy zekné, jako remeň tuhé, lícom lesklé, bledoružové, zvonkové kvety, jako z vosku, v okolíku previslé. Jak tu v Kľúčove, tak pozdejšie v Z. Podhradí som sa pokusil, chovať ju v kvietníku, ale nepodarilo sa mi to, lebo mi vždy vyschla, čo som jej jakú zem ponúkal. V lete 1858 cestoval som na furmanskom voze z Lubiny až po Slovenské Pravno v Turci, a ztadiať peší za dva dni, cez krásny priesmyk Harmanec, na Baňskú Bystricu do Brezna vo zvolenskej stolici. Na tejto dosť dlhej ceste, kde sa jej ťahom ešte nikomu ani len nesnívalo o železnici, nedalo sa mi botanisovať, lebo som bol viazaný na dvoch spolucestovateľov, len čo som si letkom pár rastlin poznačil. Letný semester r. 1860. ztrávil som na evanj. bohoslov. fakulte vo Viedni, keď ešte terajšia nádherná Ringstrasse bola širokou pažiťou. Rastliny som sbieral tu len v najbližšom okolí mesta. Dosiaľ si neviem odpustiť, že som sa na konci semestru, keďže mi zo stipendia a z mimoriadnej podpory peňazi zbývalo na dostač, nezaviezol na Semmering, k čomu som už pozdejšie nikdy nemal času, ani priležitosti, ani prostriedkov, ale som sa musel uspokojiť s rastlinami, ktoré som od iných sberateľov, ztadjať bol dostal.

V lete 1860. bol som povolaný za kaplána do Uh. Skalice. Okolie Skalice má veľmi zajímavú kvetnu. Morava a jej močariny poskytujú mnoho vodných rastlin. Ej, či ma tam koľkorazy dopichali komári, že mi až tvár zapuchala! Na tuhnúcom môle pravého brehu Moravy, u samého Rohatca, som sbieral: Lindernia pyxidaria, Juncus sphaerocarpus, a Scirpus Michelianus; a sotva pár krokov ďalej, okolo prievozníkovej búdy, Kochia arenaria. V Prešporku som si kúpil „Reuss-ovu Kvetnu Slovenska“, a od vrbovčianského farára, Pavla Slobodu, dostal som darom jeho bratom Danielom Slobodom, farárom Rusavským, spísané a Českou Maticou vydané „Rostlinnictví“, ktoréžto české diela, vzdor mnohým ích nedostatkom, prokazovaly mi pri určovaní rastlin znamenité služby. K tomu bol som si kúpil aj „Svatopl. Presla Všeobecný Rostlinopis“ s jeho terminologiu botanickú a 32 kvartových obrazov k nej. Pravda, pri určovaní mojich nálezov mi tieto vzácne knihy boly k slabej pomoci, keďže „Všeob. Rostlinopis“ obsahuje len opisy z celého sveta vybraných druhov; za to ale terminologický slovník mi bol na dobrej pomoci. Malže som ja za radosť, keď sa mi podarilo dľa Slobodovej knihy ten-ktorý, mne ešte neznámy, rastlinný druh, spoľahlivo určiť. Ale v určovaní rastlin cvičieval som sa tak, že som vzal známu mne rastlinu, a hľadel som ju určiť dľa určovacieho kľúča, a keď som tej prišiel na meno: pokusy som robil s neznámými druhami, až som sa vycvičil v určovaní.

*

Keď som raz zablúdil na skalnaté, pusté vinohradiská „Wintoperku“, bol som milo tam prekvapený práve tam kvítnúcou, rozkošnou „papučkou“ (Himantoglossum hircinum), pravou to okrasou týchto pustákov (pustých vinohradov)! Vzal som si z tejto vzácnej Orchidey asi 20 kusov na sušenie pre herbár, a daktoré som v potu tvári vykopal i so zemou, a zasadil som ích do kvietníkov za okno, kde ích aj iní obdivovali. Na Wintoperku je častá aj nízka višňa (Prunus Chamaecerasus), ktorá mala už úplne zralé, veľmi chutné višňičky, z ktorých som na ukázku a ochutnanie aj do fary kytku doniesol. Vo fare sme mali velikého kocúra, ktorého „Pazúr“-om menovali. Raz som doniesol pekný exemplár kocúrníka (Nepeta Cataria) a riekol som deťom: „Zavolajte Pazúra; budeme ho hostiť touto zelinkou.“ Začul to aj môj principál L. Lichard, skrz na skrz poctivý a statočný, ale často chorľavý muž, a povedal: „Ale coby vám kocúr jedél zelinu!?“ „Bude,“ reku, „len ho sem!“ Deti doniesly Pazúra na dvor, posedaly si do kolečka; a keď som kocúrník medzi prstami požmolil a nim Pazúra pekne ponúkol: prisadol si, zagajdoval a s velikým appetítom požuval a pojedol celú zelinu, až na samý koreň. „To je nécó mimorádného!“ zvolal na to zadivený Lichard, a deti sa čudovaly, že Pazúr „umí aj zeliny žrať“. Zadivil som sa, kráčajúc cestou k dedine Vrádišťu, že som pri malej močarine spozoroval: Aster Tripolium, Scorzonera parviflora a Melitotus dentata a pár vzácnych ostric (Carex). Takéto netušené prekvapenia sú každému sberatelovi velice vítané; kdežto keď sa vystrojí istú určitú rastlinu sbierať a nenajde jej: znechutený a unavený ťahá domov. V Skalickom poli sa vo veľkom dochovávala priemyseľná rastlina „Waid“ (Isatis tinctoria), jejž listy sa viacrazy cez leto zrezávaly, a čerstvé velikým, koňom do krúhu ťahaným okrúhlym kameňom, s primiešaním trošky haseného vápna, madžgaly. Z tej, jako cesto hustej kaše robily guľky velikosti vlaského orecha, a tieto usušené za hranice predávali, jako prísadu k barve indigovej. Dochovávanie tejto rastliny vyplácalo sa lepšie, než ktorékoľvek obilie. Šart (= Rubia tinctorum) sa za mojich časov v Skalici nikde nedochovával, ale jako pozostatok nekdajšej jeho kultúry našiel som pri plote jednej zahrady pod Kalváriou jeden hodný kus tejto Rubie. Za to redaktor viedeňských „Slov. Novin“, D. Lichard, zaviedol v Skalici pestovanie slezu, s plným, tmavopurpurovým kvetom (Althaea rosea atropurpurea), ktoré sa znamenite vyplácalo, lebo sa z počiatku predával starý cent sušeného kvetu za 100 zl. Kvety tohoto slezu sbieraly sa cez celé leto, doma sa zelené kalichy s ních odkrajovaly, a na leskách vo zvlášť k tomu cieľu zariadených sušiernach sušily. Robili z toho z počiatku tajnosť, a nechceli vyzradiť, ani kde dostať semeno tejto rastliny, ani kam sa sušené kvety predávajú. Kvety nesmely byť plesnivé. Dozvedel som sa, že sa slezové kvety vyvážajú do Francúzska na barvenie vína. Pozdejšie, keď sa dochovávanie slezu veľmi tu bolo rozšírilo, klesla cena kvetov značne. Mestskému kapitánovi J. M. ktosi z pomsty cez noc pokosil celé jutro slezu, keď práve najlepšie počal kvitnúť. Trúfal síce, kto si to tak naňho spomenul; ale, že nemal svedkov, toho kosca súdobne stíhať nemohol, a iné mu nezbývalo, jako trpelivo čakať, až slez, — ktorý v Skalici „malvou“ zovú, — zase od koreňov vyhnal a zakvital. Pravda, že na takejto otave zkoseného slezu ani polovica toľko kvetov nebolo, jako by ích bolo bývalo na nezkosenom. O dakoľko rokov pozdéjšie urobil som aj ja pokus s pestovaním slezu, pri Štvrtku na Považí. Na 100 čtver. siah nasadil som kukurice a slezu. V prvý rok dala kukurica dobrú úrodu a na druhý rok dostal som 1 starý cent suchého kvetu slezového, ktorý mi doniesol 100 zl. užitku. Na tretí rok zkazila mi hrdza (Puccinia Malvaceacum) temer všetek slez. Viac som ho potom nesial.

Nekdajšie kvetúce súkennictvo za mojich časov už v Skalici valne upádalo; ale ešte bolo tam pár súkenníkov, ktorí svoje výrobky do Pešti vyvážali. Predtým sa na roľach pestovávala aj „postryháčska štetka“ (Dipsacus Fullonum); ale ja som tam už ani jednej nenašiel.

Hneď pri Skalickom cinteri, na čerstve pooraných roľach, nachádzajú sa pekné terciérne skameneliny, mnohé výborne zachované, a jemnejšie viac, menej polámané. Poslal som z nich malú sbierku Dr. Kornhuberovi, ktorý o nich zprávu podal u prešp. prírodovedeckom spolku r. 1861. Bolo mi to veľmi nápadné, že si tých vzácnych, pekných a mnohých skamenelín tam nikto nevšímal. Pri troške pozornosti a vytrvalosti bolo by tam ľahkou vecou, zajímavú a poučnú sbierku utešených slimákov a mušlí, a snád i iných skamenelin sebrať. Drobný tercierny piesok menujú v Skalici „miligr“. Toho času bolo tu veľmi dobré nižšie gymnasium katolicke s českou vyučovacou rečou, jehož professori boli Češi, mužovia odborne vzdelaní. Keď miestodržitelská rada počala úradovať po maďarsky, a nie, jako dosiaľ, po nemecky: dochádzal k nám často do fary riaditeľ toho gymnasia, výborný a šlachatný muž, Květosl. Klumpar, kedykoľvek dostal dajaké maďarské nariadenie, ktorému nerozumel. Bývala to potom obyčejne moja zábava, preložiť listinu do češtiny. Nezadlho potom boli českí professori odstránení, a na ich miesto noví osadení. Klumpar bol za riaditeľa gymnasia do Jindř. Hradca preložený. Za riaditeľstva Klumparovho bol som daroval gymnasiu malú sbierku rastlín. Toho času bola v skalických mešťanských rodinách nemčina v móde, a maďarsky znajúcích ľudí bolo tam málo. Čo sa mi ale zvláštne ľúbilo v tom meste, bol ten jednoduchý, rodinný život v mešťanstve, bez pýchy a bez prevodzovania smiešnej a škodlivej nádhery. Ani v bytoch, ani v rúchu, ani v pokrmoch sa márnotratnosť neprevádzala; a pri tom sa mešťania dobre mali a spokojno žili. Jako počujem, od tedy sa pomery velice premenily, bez toho, aby měšťanstvo na blahobyte a spokojnosti bolo získalo. Tam som zažil za môjho života po prvýraz vyslaneckú voľbu, ktorá vypálila, vzdor námahám mešťanstva, dľa chuti vlády. Aj na voľbe mestského zastupiteľstva a úradníctva musel som brať podieľ. Najlepšie sa mi ľúbil jeden mešťanský kováč, ktorý stentorským hlasom vykrikoval: „A có inší! my nesceme takých pánů, kerí sa dajú voliť za víno a hnilý sýr!“ Nemôžem sa ale pochváliť, že by som mal v takých shonbách a kríkoch zalúbenie. Jeden hlavný korteš vládneho kandidáta chodil v červenom, šnorovanom dolománe a vábil voličov slúbujúc hory-doly. Jakosi zatáral som sa zo všetečnosti do toho davu ľudu, a spozoroval som jednoho starého mešťana, jako sa hrabe na obsekaný agát, až mu pot s čela kvapkal. I zpýtal som sa ho: „Ale, ale starý pán! kamže, kam tak náhlo?“ „I, já su malý, jako Zacheus“ — riekol, pevno sa zachytiac haluze, aby neodkvacol ľudom na hlavy — „teda lezu na strom.“ „Ej“ — reku — „ale Krista Pána ani s toho stromu nevídať!“ Po voľbe sa všetko zase skoro utíšilo: a — bolo po Kačínej svadbe. Na papieri sa to tie svobodné voľby veľmi pekne vynímajú, ale v skutočnosti sa to docela ináče vyníma. Skaličania sa pilno zaoberajú s vinohradníctvom, a zvlášť v dobrej povesti stojí skalické červené víno, o ktorom som počul, že sa až do Čiech vyváža, kde sa miesto mělnického predáva. Majitelia vinohradov majú mnohí vo viniciach aj búdy so sklepom na víno, a rádi chodievajú, či samotní, či v malých spoločnosťach do tých búd. Taký osamelý pútník donesie si s sebou kus husaciny, lebo tvarožku hnilého syra, natočí lebo vytiahne si pohár lebo dva vína, pri čom aj za dve hodiny presedí, a potme ťahá domov. Nemal som to rád, keď ma dakto do búdy zavolal, lebo mne víno nechutilo, a v sklepe sedeť mi bola prizdĺhavá zábava.

Krajom vinohradov našiel som, prechádzajúc sa s Danielom Slobodom, návštevou v Skalici sa bavivším, jakýsi Astragalus, z ktorého som si pár kúskov vzal; až o viac rokov pozdejšie, keď som cestoval v lete priesmykom Stránskom, kde už na území Moravy dost často rastie Astragalus danicus Retz, — som aj ten v Skalici sbieraný poznal, že tiež k tomuto Stránskemu druhu patrí. Ktoby si dal záležať na dôkladnom preskúmaní okolia Skalického, iste by bol odmenený bohatou korisťou nových, vzácnych nálezov, jak pri Morave tak i medzi viniciami, lebo ja som sa v Skalici len za krátky čas, ani nie celé dve letá, pobavil a nepreskúmal som to územie tak dôkladne, jako pozdejšie Bošácku dolinu.

Zo Skalice som prešiel v decembri 1861 na faru Zemansko-Podhradskú v Bošáckej doline, na ktorej do dneška žijem. Hneď na jar nasledujúceho roku, pochodil som najbližšie okolie môjho bydliska, ale som bol veľmi sklamaný v mojom očakávaní; lebo na blízku není ani značnejších skalin ani močiarov, ani dobytkom nedotknutých trávin, keďže všade krajom cesty a vinohradov, jako aj nižšie kopce, len spasené trávy som našiel. Jediná pekná Hacquetia Epipactis ma medzi krovinami potešila. Až pozdejšie som si zašiel na vzdialenejšie horské lúky, jakých je po všetkých svahoch veľmi mnoho, do sečí a na vinohradiská: a dostal som chuť k pilnému ích prezkúmaniu. V čas môjho príchodu do Z. Podhradia, bolo tu ešte asi 10 juter vinohradov a oberačky konávaly sa v druhej polovici oktobra, s velikou veselosťou a strelbou. Vinice boly ešte aj pri Štvrtku na Považí, pri Bošáci, Moravskom Lieskovém a Srniem, a že na tomto poslednom mieste pestovali burgundské révy, požívalo Srňanské víno tak dobrú povesť, jako červené Novomestské. Ale všetkým týmto vinohradom môžem vystaviť smrtný list, lebo sú už všetky dávno vyklčované. Kvetna sečí je velice nestála, lebo keď tam zrastú zase dreviny, nižšie rastlinstvo udusia. Od Apríla až do pozdnej jeseni bývaly moje preše plné, lebo som mnoho rastlin sbieral na zámenu. Boly roky, v ktorých som aj 3000 exemplárov rozposlal. Zámenou rastlin môj herbár značne sa zväčšoval; a keď mi Schneller celý svôj herbár a mnoho vzácných botanických knih darom bol poslal, a ja som ho s mojimi sbierkami spojil: mal som celú moju izbičku balíkami rastlin zatarasenú. Raz ma jeden pan zo Zvolena i so svojim zaťom bol navštívil a rozhľadiac sa po mojom herbáre, riekol: „Ale, pán farár, jako sa to srovnáva s bibliou?“ „Ach,“ — reku — „Šalamún bol slávnejší služobník Boží než ja, chatrný farár dedinský, a rozumel sa do botaniky, lebo stojí o ňom v biblii: ,Vypsal též i o stromích, počna od cedru, kterýž jest na Libánu, až do mchu, kterýž roste na zdi…‘ (1. Král. IV. 33) a nikto ho preto neinterpelloval.“ A môj pánko prestal ma domŕzať. V rokoch 70-ich predal som celý herbár do Pešti L. Richterovi. Potom som si zase založil nový herbár, do ktorého som ukládal z počiatku len Trenčianské, a mnou samým sbierané rastliny aj iných krajov; len pozdejšie vriaďoval som doňho vzácnejšie druhy aj iných krajov a zemí. Tento druhý herbar daroval som pred dvema rokami slovenskej museáln. spoločnosti v T. S. Martine. Bol ma totiž navštívil horlivý predseda tejto spoločnosti, Andr. Kmeť, a riekol, že by bolo dobre, keby som herbár a tu v okolí Podhradia najdené starožitnosti, bronze, kamenné nástroje a iné predmety čím skôr poslal museáln. spoločnosti; čo som aj urobil, Kmeť istotne preto naliehal, aby sa tie sbierky čím skôr do Martina dostaly, lebo tušil, že už dlho žiť nebudem, a že by sa to po mojej smrti mohlo roztratiť. Ale, bohužial, Kmeť neprišiel k tomu, aby môj herbár v Martine usporiadal, lebo ešte v tom roku zomrel. Jak ten herbár bude tam dlho na hromade ležať, bojím sa, že ho larvy chrobákov sožerú; a toho by bolo škoda, lebo je tam mnoho vzácných rastlin.

Z môjho bydliska som až do nedávna častejšie vychádzal aj do dalších krajov, rastlinám k vôli, a že sa mi aj počet dopisovateľov množil, ktorí si žiadali mať tunajšie vzácnejšie druhy, za ktoré ponúkali na zámenu rastliny svojich zásob: tak som mával cez celé leto so sbieraním, sušením, roztrieďovaním a rozposielaním, a v zime do herbáru vriaďovaním tunajších a cudzích rastlin, dosť milej zábavy. Tak som za viac než 40 rokov mnoho tisícov exemplárov rozposlal, nielen do Rakúsko-Uhorska, ale aj do Nemecka, Švédska, do Belgie a Francúzska. Za čas prispieval som aj do Kerner-ovy „Flora austro-hungarica“, a do Baenitzovej „Flora Europaea“. Moja dávna túžba po dobrom drobnohľade zostala nevyplnená, lebo sa mi na to prostriedkov nedostávalo. Preto som také tajnosnubné rastliny, pri ktorých určovaní je nevyhnuteľne potrebný dobrý mikroskop, sám určovať nemohol. Machy a játrovníky (Musci frondosi et hepaticae) sbieral som pre znamenitého bryologa Jak. Juratzku vo Viedni, ktorý mi ích spoľahlivo určoval, čo potreboval z mojich nálezov, si zadržal a ostatné mi vrátil, a k nim vždy zo svojich duplikátov mi niečo priložil. Raz ma Juratzka bol na tri dni navštívil a v mojej spoločnosti tu machy a játrovníky sbieral. Najvzácnejším nálezom medzi tunajšími machy bola Meesea Albertini, ktorú som na tuffe jednej kyseľky v Bošáckych kopaniciach náhodou našiel. Sbierku mojich machov kúpilo sedmohradské museum. Pre Hazslinszkého v Prešove sbieral som lišajníky, rásy a huby (Lichenes, Algae a Fungi). I medzi tými sa našly vzácnejšie druhy. Aj prešporský údenár J. Bäumler, který mal svojich chlapcov na Slovenčině u mňa, bol ma navštívil. Bäumler je najlepší znateľ mikroskopických hub a jako samouk vyrástol mnohým nad hlavu. Má výborný mikroskop, a vie s ním znamenite zachádzať. Ja som ho častejšie v Prešporku navštívil, kde ma vždy pobavil ukazovaním mi svojich mikroskopických praeparatov. Velmi chutne sa vynímal opásaný bielou zásterou, s rukávami vyhrnutými, jako zručne a obratne zaobchodil s mikroskopom. Má aj bohatú botanickú biblioteku, jako žiaden iný v Prešporku.

J. Bayer vo Viedni, bol ma upozornil na bohatost forem medzi maliníkmi (Rubus), a poslal mi viac viedeňských druhov. I dal som sa s velikou horlivosťou do studovania maliníkov v prírode. Pochodiv najbližšie okolie Z. Podhradia, presvedčil som sa dosť skoro, že tu mám také množstvo forem maliníkov, o jakém sa mi ani nesnívalo. Keď som dostal od Dra. Pántocska na upotrebeniu peknú monografiu „Nees et Weihe Rubi German.“ s krásnymi polokolorovanými obrazy tam opísaných druhov: čo že bolo prirodzenejšieho, než že som druhy týchto autorov, z toho množstva tunajších maliníkov, silou-mocou chcel vyhľadať. Tak sa povodilo aj mnohým iným floristom. Ale dosť skoro som sa presvedčil, že len malá částka Nees-Weiheovských druhov na mojom území sa nachodí; ostatné všetky sú značne odchylné. A keď som podostával mnoho maliníkov z Viedne, z prusského Slezska, od Dra. Focke z Brémy, od Sabranského a Bäumlera z Prešporku, od Dra. Borbáša z rozličných krajov Uhorska, od Rella z Novohradu, a od iných z iných krajov, a tieto som s tunajšími porovnával: darmo som sa namáhal, aby som ích do dajakého systematického poriadku uviedol. I výkresy tunajších významnejších maliníkov som vyhotovil. Koložvársky univers. professor Dr. Borbáš sa strojil spisať monografiu uhorských maliníkov, snáď na ten spôsob, jako spracoval uhorské ruže; a keď sa dozvedel o spomenutých mojich výkresoch, vyžiadal si ich odo mňa, keď som mu už hojnú sbierku maliníkov bol poslal. Ale monografiu maliníkov nestihol napísať, lebo náhle na porážku zomrel, a zostaly aj moje výkresy ztratené. Nebožtík Kmeť sa divil bohatosti forem mojich maliníkov, a urobil tú dobrú poznámku, že okolie Sytna je dosť chudobné na maliníky, za to ale velice bohaté na ruže. V južnom Trenčiansku je opak toho, lebo pri množstve maliníkov, mám tu len pomerne málo ruží.

Bolaže to za radosť, keď som došiel na také stanovisko, kde 10-15 i viac rozličných maliníkov spolu poprepletaných sa nachodilo, že som musel dobrý pozor dať, aby som vetvičku kvitnúcu z toho istého koreňa odrezal, jako aj kus tohoročného šlahúna s vyvinutým listom! Dr. Focke, najlepší znateľ maliníkov, bol ma navštívil, vracujúc sa do Brémy zo svetovej výstavy viedeňskej, a pobavil sa u mňa za trí dni. Doviedol som ho na také miesto, v blízkej hore „Rešetárovec“ zvanej, kde bolo mnoho maliníkov rozkošne jeden s druhým poprepletaných. Keď to videl, riekol: „Ja, to my u nás nemáme.“ Kdeby sa, reku, na Vašich pieskových dýnach brémskych, toľkorakých maliníkov nabralo! V svojej dôkladnej monografii „Synopsis Ruborum“ často uvádza aj druhy z Bošáckej doliny. Bol si pozdejšie vyžiadal odomňa aj semená a živé kúsky s koreňami významnejších tunajších druhov a miešancov, ktoré v svojej pokusnej zahrade v Brémach pestoval. Jako mi písal, dochovával tam mnoho druhov, ktoré uväzoval na drôty, a pilno obrezával, aby sa mu nepozapletaly. Jako známo, temer všetky čiernoplodé maliníky špicami šlahúňov (tohoročných prútov) sa tam, kde sa zeme dotýkajú, v podjeseň zakoreňujú. Navyťahoval som tedy z daktorých významnejších maliníkov, takých zakorenených šlahúnov, odrezal som ích nad korienkami, a menami opatrené, do vlhkého machu zabalené som mu poslal. Znal som viac sberateľov rastlin, ktorí nevedeli, že temer všetky čiernoplodé maliníky špicou tohoročných šľahúnov sa v podjeseň zakoreňujú, a jeden známy sberateľ mi poslal asi v patero složený tenký šlahún Rubus tomentosus, s korienkami na konci, jako čosi velmi pamatného. Náš ľud ale má o tom zakoreňovaní šlahúnov dobrú známosť, ba vniesol to aj do príslovia. Keď som sa raz zpýtal starého kopaničiara: jako sa má? odpovedal mi, k môjmu velikému prekvapeniu, mávnul rukou: „Ach, jako ostružlina, obema konci v zemi.“ Maliník menujú tu aj ostružlinou. Platilo to do nedávna za pravidlo, ba za jakési dogma, že zo všetkých europejských čiernoplodých maliníkov jediný plstňatý maliník (Rubus tomentosus Borkh.) nosí na líci listov vedľa jednoduchých aj hojné hviezdičkaté vlasy; všetky ostatní ale, čo jak rozdielne druhy a formy, ktoré majú na listoch aj hviezdičkaté vlasy, byť i roztrúsené a pojedinné, považované boly za nezákonných potomkov, lebo miešancov (bastardov), povstalých z maliníka plstinatého a daktorého iného, bárs údajne aj vyhynutého druhu. Pošťastilo sa mi ale v Bošáckej a Ivanovskej doline objaviť nový, dosiaľ neznámy a neopísaný druh, ktorý má listy za mlady hustoplsťnaté, šedé, s hojnými hviezdičkatými vlasami: a predca určito tvrdím, že miešancom není, lebo má dokonále a pravidelne vyvinuté plody, čo u miešancov nebýva. Je to Rubus moestus Hol. Je v tomto okolí dost častý v sečach, krajom kopanických rolí a lúk, ba aj na starých prielohoch. Buď tenistý, alebo jemu velmi príbuzný druh videl som aj zo Zvečeva v Slavonsku. V shromaždení uhor. lekárov a prírodozkúmateľov, r. 1897 v Trenčíne odbývanom, predložil som medzi inými, významnejšími maliníkmi Trenčianska aj tento nový, pekný druh. Že maliníky miešanci (bastardy) bujno rastú, hojne kvitnú a silno sa rozrastajú, ale pravidelné plody nemávajú, len leda kde jednu osamelú bobuľku, alebo celkom jalové ostávajú: na to mám mnoho príkladov v mojej blízkosti. Tak Rubus Schwarzeri Hol. (R. bifrons × tomentosus) sa zakoreňovaním šlahúnov bujno rozrastá, hojne kvítne, ale prevelice zriedka jedno zrnko plodu donáša. Tento miešanec na prvý pohľad sa rozoznáva od iných maliníkov hojnými krásne ružovými kvetami a šedými úzkými listami. Znám viac jeho stanovísk. Keď starí menovali pýr „inextricabile gramen“, takými ťažko vykynožiteľnými sú aj maliníky. Sám som to k mojej nemalej mrzutosti zkusil, keď som dal hodný kus kroviny na vršku Budišovej vyklčovať, aby som tam mal lúku. Na miesto jednoho vyklčovaného maliníka vyrástlo ich aj desať, lebo každý utrhnutý koreň vyhnal znovu, a mal som tam tých ostnáčov po dvoch rokoch značne viac, než pred tým, a bezočive sa mi tam rozťahovaly. Je rozdieľ veliký aj v chuti zralých malin. Čím ostňatejší a žlaznatejší je ktorý druh, tým sladšie a aromatickejšie máva plody. V Nemecku máva plsťnatý maliník (Rubus tomentosus) obyčajno plody neúplne vyvinuté, alebo ostáva cele jalový. V mojom kraji videl som ho jalový, máloplodý, ale aj dokonalé a pravidelne vyvinuté plody nosiaci, chuti aromatickej. Úprimne vyznám, že som aj já v tom zhrešil, keď som celý rad maliníkov novým menom opatril, a sťa nové „druhy“ do sveta rozposlal. Ale, čo som mal robiť, keď veliká čiastka tunajších maliníkov nijako nemohla byť vtesnaná pod opisy a mená dosiaľ inými autormi publikovaných maliníkov? Keby to bolo možné, rádby som nazpäť stiahol všetky, mnou opísané, tak rečené nové druhy, z nichž sa len čiastka v literatúre udrží, ostatné ale, jako zbytočné synonyma, budú tvoriť príťaž (ballast) specialistov batografov, a za čas strašiť v literatúre. Slabá je to potecha pre mňa, že aj vehlasných batografov mnohé „nové druhy“ medzi haraburdie zbytočných synonymov sa dostanú, alebo sa už aj dostaly. Keď som bol dostal od Schwarzera z pruzsk. Slezska „Otto Kunze Reform. deutsch. Brombeeren“, bol som tak zavedený istotou a určitosťou jeho tvrdení, ktorým všetky čiernoplodé maliníky Nemecka pod mená málo druhov a miešancov zahrňuje, že som sa domnieval, jakoby už maliníky tak boly opanované, a do tohú vabohú druhov, forem a miešancov taký poriadok uvedený, že by bola zbytočná práca niečo lepšieho a prijateľnejšího hľadať. I usiloval som sa aj moje maliníky pod Kunzeove druhy a miešancov vpratať; ale skoro som sa presvedčil, že je to vec nemožná. Na to mi poslal Dr. Focke svoju „Synopsis Ruborum Germaniae“ v sprievode peknej a bohatej sbierky nemeckých maliníkov, ktoré moju vieru v neomýlnosť Kunzeovu valne zvyklaly. Každá monografia maliníkov ešte aj teraz môže byť len neúplná, a bude v najlepšom páde len lokálnou kvetnou maliníkov s pridáním významnejších inokrajových druhov. Keď povážíme, že maliníky tvoria mnoho nepopierateľných miešancov, a že ích stanoviská sú veľmi nestále: napadne nám myšlienka, či práve to nezapríčiňuje tú rozkošnú rozmanitosť maliníkových forem. V seči zjavia sa nám také formy, jakých sme tam predtým nevideli, a keď stromy zrastú, zase sa ztratia maliníky; ale koreň nevyhyne tak skoro, a možno, že sa živý udrží aj za mnoho rokov, kde tu jeden list vyháňajúc; a keď sa tam zase drevo zotne, obživený svetlom a teplom slnečným, ohlásí sa, že je živý, najprv len slabým šlahúnom, ale

už na tretí rok zaťahuje hodné plochy. I kraje a úvrate pri roľach, pri cestách, pastviny a kraje lesov, mnohoročné úhory (prielohy), vinohrady a pusté vinohradiská, podrobené bývajú premenám, pri ktorých maliníky hneď vyhynú, hneď zase iné na ích miesto sa osádzajú.

Okolie môjho bydliska vykazuje sa daktorými veľmi vzácnymi rastlinami. Pravda, za viac než 40 rokov som ho krížom-krážom mnohorazy pochodil, a to od jarnych dňov až do zimy, a keď bola ľavná zima a bez sňahu, aj v zime som sbieral machy a lišajníky. Tak len sa mohlo stať, že som náhodou šťastnou na tie vzácnosti natrafil. Nikto by nebol tušil, že v riedkej, kamenitej dubine Srňanského Hája sa nachodí krásna trávička Avena capillaris a na úhoroch vinohradísk Štvrťanských Aiuga glabra Prekl. Aiuga Chamaepytis je šedoplstnatá; ja ale našel som temer cele lysú formu, ktorú som jako výdružie ß glabriuscula Hol. rozposielal, až ma barón Uechtritz poučil, že je to tá istá forma, ktorú Presl v svojej Sicilske Flore jako Aiuga glabra Presl opísal. Je to na každý pád veľmi pamatné, že táto Sicílska rastlina — jestli Uechtritz dobre videl, — až tu pri Štvrtku, a to dosť často, sa nachodí.

Druhá taká specialita Flory Trenčianskej je Erigeronacris L. var. glaberrimus Hol., ktorý som na Bošáckych horských lúkách a v sečach objavil. Pri Haluzických rumoch kosteľa a na tamejších chudotrávnatých, kamenitých kopcoch, mám v hojnosti Trigonella monspeliaca L. Prunelly v mojom okolí vykazujú mnoho pekných miešancov. Najvzácnejším mojím nálezom je Filago mixta Hol. (F. canescens arvensis), ktorý som mnohokráť sbieral nielen na prielohoch, ale aj v sečach Bošáckej doliny, a na sta exemplarov som z neho rozposlal. Pozdejšie tohoto miešanca objavil aj nebožtík J. Bubela pri Vsetíne, a najde sa iste aj na inych miestách, kde Filago canescens a arvensis tak hojne spolu rastú, jako v Bošáckych kopaniciach. Iný veľmi vzácny miešanec v Bošáckej doline je Carex axillaris Good., povstalý z C. vulpina a remota, ktorý som na pramenitých miestach horských lúk sbieral, a za viac rokov v mnohých exemplároch rozposlal. V Bošáckej doline a po okolí hojne sú zastúpené aj vstavačovité rastliny (Orchideae), z nichž najpeknejšie sú: Orchis fusca a Moravica, Anacamptis pyramidalis, Cypripedium Calceolus, Epipactis violacea, — o ktorejž som sa nikde nedočítal, že by v Uhrách aj inde bola bývala najdená; Corallorrhiza innata, Himantoglossum hircinum a Epipogum aphyllum. Veľmi ma prekvapilo, keď som raz pristihol kopanické devy pilne hladať „hlaď na mňa“, t. j. vstavačovitú Listera ovata, v jejž spodnom pysku vidia jakúsi podobnosť s nahým mužským telom: tedy len chytro si jej nasbierať k ľubostným čarom, jako aj „obrátky“ = Ophioglossum vulgatum, ktorú za pásom nosievajú, keď idú do tancu, aby maly švihlých tanečníkov.

Bol som ráz dostal do daru od nebožtíka kardinála Haynalda, hodný balík sedmohradských, ním sbieraných rastlin, keď si bol odomňa vyžiadal, tuším pre Naegeliho v Mnichove Hieracia môjho okolia. Za to som sa mu odvďačil tunajšími orchideami, velmi pečlive usušenými. Reichenbach starší bol si žiadal formy rodu Scleranthus. Tu som rozeznal len dva druhy: Scl. annuus a collinus. I vyskočil som si na také miesta: roľe, úhory a seče, aby som s čím najviac stanovísk po dakoľko exemplároch vzal a ích Reichenbachovi poslal; lebo som bol veľmi zvedavý: čo medzi nimi najde? Nezadlho vrátil mi moje Scleranthy a priložil k nim zo svojich zásob mnoho forem. Medzi mojími našel viac „nových“ druhov, a jeden pomenoval S. Holubyi Rb. Ale ja som tie druhy nevedel rozeznať, tak, jako Gandoger-ove ruže, medzi ktorými množstvo nových druhov narobil. Do Skofitzovho mesačníka vo Viedni „Oesterr. botan. Zeitschr.“ som za mnoho rokov dopisovával; ale aj v iných spisoch uverejňoval som moje nálezy.

Ruľový vrch Inovec, níže Trenčína ma ľavom brehu Váhu, navštívil som len raz; za to častejšie Beckovské a Kálnické vrchy. Na dolomitových vrchoch medzi Trenč. Tepliciami a Zay-Uhrovcom, obrátil som sa tiež pár razy a doniesol som ztadiať bohatú korisť. Velikú radosť som mal z „krvavého dreva“ (Rhus Cotinus), ktorýžto vzácný stromovitý ker som našel u Trebichavy pri Podlužanoch. Bol som sice už před tým dostal z Horných Motešic od Jaroslava Fleischera čerstvé vetve tohoto stromku a živé exempláry Aremonia agrimonioides, ale v prírode som ten Rhus ešte nebol videl. Ľud o ňom bájí, že keď raz viezli nevestu k sobášu do Podlužian, na príkrom vrchu sa vôz prekotil a nevestu zabil; a že z jej krve vyrástol ten stromček, preto ho nazvali „krvavé, lebo dievské drevo“. V Bošáckej doline menujú „dievským drevom“ lýkovec (Daphne Mezereum), nie pre krásno červené kvety, ale preto, že slúží devám za líčidlo, aby boly pekné červené. Okolie Trebichavy a Zay-Uhrovca má iste hodný počet vzácných rastlin nám ešte z Trenčianska neznámych. V Zay-Uhrovských horách potĺkajú sa ešte kedy-tedy aj rysi (ostrovidi), jako mi pred pár rokami starý gróf Zay rozprával, že dostal raz dva kusy zastrelené. Jak v tých rozsiahlých horách, tak aj po krovinatých vápenných vrškoch, celé poklady rastlin čakajú na pilného sberateľa.

Púchovská dolina pre bohaté nálezy starožitností u Púchovsko-Veščanskej skaly istú povesť požívajúca, mnou viacrazy navštívená, len málo obohatila môj herbár, keďže bližšie kopce sú dobytkom poobhrýzané. Za to som na Vršateckých bralových skalách (Löwenstein), keď som v spoločnosti púchovského učiteľa Ondrčku, idúc z Púchova krížom vrchami cez Lednicu a Červený Kameň, tam bol botanisoval, mnoho krásnych rastlin nasbieral. Aj tieto skaly na rastliny bol prezkúmal Rochel ešte v prvej polovici predošlého storočia. Hrad Lednica je originálne stanovisko lednického polýnku (Artemisia Lednicensis Roch), ktorého však mám aj na blízku pri Beckove a pod Tureckom na Považí hojnosť. Mnoho Rochelových rastlin mal som aj ja v herbári.

Okolie Trenčína som mnohorazy pochodil. Tu na hrade máme vzácnu okolíkatú rastlinu, Orlaya grandiflora. V blízkosti železničnej stanice „Istebník“ objavil som na štrkovitých travinách vzácny bastard Potentilla subargentea Borb. (P. argentea × arenaria), ktorú som pozdejšie na pastvinách okolo Pezinku v hojnosti videl. Dr. Brancsík, svetoznámy Coleoptero- a Conchyliolog oddal sa od viac rokov velmi horlivo do botanisovania a objavil na území Trenčanska viac vzácnych druhov. Ale on sa neobmedzuje len na Trenčiansko, ale súc v tak priaznivých pomeroch, že si aj dalšie cesty dopriať môže: vychádza aj na Vysoké Tatry, na dolnozemské roviny a do Bosny a kamkoľvek sa mu zaráčí. Odomňa je o pár rokov mladší. Keď sme kedysi v Prešporku spolu botanisovávali, on jako gymnasista, ja jako bohoslovec, hovorieval: „Ja budem doktorom, a vy budete kňazom; ja budem ľudí liečiť, a vy ích budete pochovávať!“ Šťastnou náhodou žijeme oba v Trenčiansku neďaleko jeden od druhého, a každoročne aspoň raz sa schádzame, ale musím vyznať pravdu, že som ani jednoho človeka nepochoval, ktorého by on bol liečil. Brancsík má asi 12.000 druhov chrobákov, kobyliek, ploštic a podobnej slezby, pekne v škatuľach, na spôsob quadrantov upravených, usporiadaných, a asi toľko Conchylií. Večná škoda by bola, keby sa tieto bohaté a drahocenné sbierky kedysi maly len tak ledabolo rozvláčiť. Sbierky tieto by sa hodily pre ktorékoľvek väčšie museum. Brancsík je zakladateľom a dušou Trenčianského prírodovedeckého spolku. On má neodolateľný spôsob, do spolkových ročníkov vynútiť od členov literárne príspevky. Na jeho naliehavú žiádosť prispieval som aj ja častejšie prácami do tých ročníkov; medzi iným uverejnil som tam po kuse, soznam dosiaľ známych cievnatých rastlin Trenčianska, ktorý potom bez môjho vedomia, v podobe knihy, v druhom vydaní bol odtisknutý. Čo bol Dr. Kornhuber spolku Prešporskému: to je Dr. Brancsík spolku Trenčianskému. Od vydania mojej „Flora des Comit. Trencsin“ (1888), Brancsík, Dr. Borbás a ja, viac, pre toto územie nových druhov sme objavili, a všetky tieto nové nálezy povnášal som do môjho príručného výtisku tej „Flory“. Dvarazy som bol v Maninskej skuline; na Malenici, od časov Rochelových dobropovestnej, bol som sám dvarazy a raz v spoločnosti Dra Brancsíka, kde sme hľadali, ale nenašli Rochelom tam udávanú Crepis Sibirica; za to sme tam objavili utešený Senecio umbrosus WK., a ja v doline Belušskej, výše dolných Vrát, pri chodníku, krajom lesa, tu netušenú, velice vzácnu Waldsteinia geoides. Že Rochel, ktorý Malenicu a jej okolie viac razy pochodil, túto Waldsteiniu nespozoroval, ináče si vysvetliť neviem, jako že chodieval na Malenicu pohodlnejšou cestou na Vysolaj a Slopnú, a nie úzkou cestou Belušskej doliny; ináče bolby ju musel v čas kvetu zbadať.

Kút Trenčianska od Púchova až po Kysuckú dolinu je ešte botanicky neprezkúmaný, a keby tam v lete zablúdil pozorný sberateľ, objavil by po horských lúkach nejednu vzácnú rastlinu. Mne nebolo možné tie kraje pochodiť, lebo, súc povolaním na jedno miesto viazaný, nemohol som dľa ľúbosti odchádzať na viac dní z domu.

Rozkošnú Súľovskú skalnatú kotlinu navštívil som po dvarazy, a okolie Rajeckých Teplic tiež dvarazy. Raz som sa vybral s spoločnosti Dra. Dušana Makovického do Strečňanského priesmýcu, aby som vyhladal Uechtritzom starším tam udávaný vzácny kaprad Woodsia ilvensis. Po Strečno sme šli železnicou, a z tadiaľ popri Váhu peší, kde som každú vyčnievajúcu žulovú skalu prezeral, či tam nenajdem hľadanú Woodsiu. Už sme boli hodne vyše jasku, až konečne blízko hranice Turčianskej zbadal som velmi krásne exempláre Woodsie, a neďaleko od nej, u samej cesty, iný vzácny, z Trenčianska ešte neznámy kaprad Asplenium germanicum. Tak táto unavujúca prechádzka znamenite sa mi vyplatila. Makovický sa vrátil z Vrútok do Žiliny a ja som šiel do Turian. Raz som bol v Turci v Šútovskej doline, pozdejši v Studenci, inokedy zase v spoločnosti Dra. Dušana Makovického vo Vrátňanskej doline a na Malom Kriváni. Hôlnych a podhôlnych rastlin doniesol som si ztadiaľ hojnú zásobu. Raz som pochodil Minčov, ktorýžto vysoký vrch medzi Trenčianskou a Turčianskou stolicou sa stal povestným jako centrum zemetrasenia r. 1858. Ej, či by to bol požitok, tieto doliny a vrchy častejšie môct pochodiť od jari až do jeseni! V Orave som len letkom botanisoval okolo Žaškova, a pochodil som aj blízky Hrdoš. Zo Žaškova prešiel som krížom horami a sečami do Jasenovej, pod Choč. Ej, či by som si bol rád zaskočil až na končiar Choča: ale nebolo k tomu času. V Liptovskej stolici len okolo L. Sv. Mikuláša a Smrečian som letkom sbieral rastliny, ktoré mi práve pod ruku prišly. O všetkých týchto mojich výletoch podával som zprávy v „Slov. Pohľadoch“. Zo všetkeho toho vidno, že len malú čiastku Slovenska z vlastního videnia som mohol poznať, nie preto, že som k dálším výzkumným cestám nemal vôle, ale preto, že sa mi k tomu času nedostávalo. Chuti k cestovaniu som mal vždy na dostač; ale povolaním viazaný na moje bydlisko, kde ma nemal kto za dlhší čas zastúpiť, musel som prestať len na chuti; za to dostávalo sa mi od iných často rastlin z takých krajov Slovenska, ktoré som sám pochodiť nemohol. Teraz už jako 73-tý rok veku prekročivší starec nehodím sa viac na ďaleké prechádzky; za to ale zajímajú ma predca rastliny, skameneliny a starožitnosti, ktoré keď na blízku najdem, rád berem s sebou; však to komusi vzácne bude, najskor ešte slovenskej musejnej spoločnosti.

Z mojich výšspomenutých výletov, donášal som si vzácnejšie rastliny s koreňami a presádzal som ich do mojej zahrady. Tam mám dosiaľ Ruscus Hypoglossum zo Svätojurskych hôr, Allium ursinum z hôr Pezinských, Veratrum Lobelianum z Minčova, Dentaria glandulosa z Malého Kriváňa, Dentaria bulbifera z Bošáckých hôr, Telekia speciosa zo Sedmihradska, Aconitum Lycoctonum z Javoriny, Trollius Europaeus zo Súlova, Lilium Martagon z horských lúk Bošáckých, jako aj Iris graminea, ktorá je tak veľmi častá, z Turecka ale, na pravo Beckova, Iris variegata, jejž stanovisko bolo pred dvoma rokami dynamitom zkazené, keď sa na Považskej železnici trať pre druhé kolaje rozširovala. Zo Sloupnice v Čechách bol som dostal živé Eranthis hyemalis, Leucoium, vernum a Tulipa silvestris, ktoré mi každoročne kvitávajú, a oko moje tešia. Mimo tu spomenutých druhov, mám aj daktoré iné, sem z daľeka donesené, ktoré všetky tvoria maličkú botanickú zahrádku, kdežto Dr. Brancsík založil v Trenčianskom parku koloniu karpatských rastlin a ju pečlivo opatruje. Keď nemôžem pochodiť Tatry, zajdem si dakedy aspoň do tejto Tatranskej zahrady, abych sa pohľadom na tie pekné rastliny za chvíľu pobavil.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.