ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podzámok, obec, volanou i „Zvolenským zámkom“, má svoju osobitnú obecnú vrchnosť; patrí pod slúžnovský úrad. Obec táto je chatrná, nemá rolí, lúk, pastvín, ba ani hory, lebo jej pozemky patria výlučne „Zámku“. A tak obec táto nemá ani cintorína, ani školy, ani kňaza, ani kostola svojho, a v tomto ohľade trpení sú v meste Zvolene a čo fília patria pod zvolenskú faru.

Za to má v obci svojej dve krčmy, niekdy aeráru patriace, a per fas et nefas niekdy na úkor mesta proti najvyšším rozhodnutiam vzniklé a niekdy výlučným právom pánu Elekovi Finkovi patriace a jemu mestským obecenstvom veľký dôchodok donášajúce.

Listiny reambulačné, nachodiace sa v mestskom archíve, dosvedčujú, že v neresnickej doline medzi zámockým a mestským chotárom je hranicou prostriedok neresnického potoka, a síce ten prostriedok potoka, ktorý tečie podľa dolného mestského mlyna, podľa mlyna Felixovského, podľa horného mestského mlyna a popod môstok oproti mestskej krčme neresnickej, popod samé lesiny aerariálne, od teraz spomenutého môstku oproti podobne spomenutej mestskej krčme neresnickej je chotárna čiara stará hradská popod lesiny aerariálne až po kardinálnu métu, postavenej zdola tejto starej hradskej na chotáre „Podzámčok“ a chotáre mestskom. Pri posledných pochodoch chotárnych za času notára Zdenkoviča chybné sú poťažne listiny, lebo vtedajší cudzí úradskí nič nevedeli o chotárnych listinách, a narobili takrečenú peleš nie tak s aerárom, ako viac s obciami, ktoré vlastne nemaly do toho žiadneho práva.

Obec Podzámok, nachodiaca sa v objeme mesta Zvolena, veľmi želá si vteliť sa do prastarobylosti mesta Zvolena. — Za akú cenu? to nech si určia medzi sebou. Snáď tomu najviac budú prekážať dve krčmy Finkovské a territoriálne právo aerariálne, dosť ľahodné, a niekdy len z mestského odňaté.

*

Zo starodávnej kanalisácie mestskej už len maličké zbytky zostaly, menovite:

Jeden starobylý kanál nečistoty začínal sa vo vnútri mesta z domu číslo 17. a dvormi, zahradami tečie dolu povedľa Medveckovského domu do aerárnej záhrady. Taktiež zo vnútorného mesta dažďové vody tečú jednou záhradkou mestskou do teraz spomínaného kanála v záhrade Szalay-Hankovskej.

Druhý starý kanál viedol od čísla domu asi 22. do uličky pri Rožnyayovi, ztade zamurovaný viedol dnu do mesta a vytekal dolu von do prvého kanála; z Rožnyayovských dvoch domov dažďová voda tiež vtekala do uličky teraz spomínanej, von za mesto. Tento teraz menovaný kanál už zanikol.

Tretí starý kanál bola niekdajšia priekopa, vedúca poza múry do Hrona, a tie domy vo vnútri mesta, ktoré ležia asi od č. 23. nahor po Kalauzovský dom, svoje bastržaje z dvorcov viedly do tohoto kanála a odtekaly do Hrona.

Štvrtý starý kanál bol ťahaný záhradami asi od č. domu 59. cez. vínnu krčmu dvorom, podľa fary katolíckej dnu do mesta a do prvého kanála.

Piaty starý kanál bol asi od Gažíkovského domu číslo 71. vo vnútri mesta, viedol záhradami nadol do takrečenej uličky Fortňa, a ztade mestom do prvšieho kanála.

Šiesty starý kanál ide Prostrednou ulicou, do ktorého vtekajú vody z Tehelnej, Hrnčiarskej a Môťovskej ulice, a tieto vytekajú podľa Adamovičovského domu a Finkovského majera v obci Podzámok.

Tieto staré kanále sú v mnohom ohľade ukážkou, jako má sa zaviesť potrebná kanalisácia. Zvláštnou otázkou pritom bude, zkade vziať vodu, aby zmývala otázne kanále? Zdá sa, že Prostrednou ulicou vedúci kanál najsnadnejšie môže prevziať nečisté vody z domov pol vnútorného mesta. Dvorné jamy na nečisté vody môžu najmenej zodpovedať zdravotnému stavu.

*

Zvolen dľa polohoknihy o prevedenej meračke katastrálnej^[4] má lúk a s nimi srovnaných zahrád 1091 koscov 77 siah štvorcových, z ktorých najlepšie ležia vedľa Hrona; strmý Hron ich však veľmi podmýva a skoro každého roku zaplavuje, čo všetko mnohý osoh, ale i zrejmú škodu prináša, dľa toho porekadla, že osoh so škodou za ruky sa vodí. Krm na týchto lúkách rastie miešaný, t. j. kyslo-sladký. Udáva sa, že na lúkách Podbrálskych rastie najvýbornejšie seno celého chotára. Lúky Šariny a Bariny volané majú zväčša šarinasté seno. — Kultúra týchto lúk dosiaľ necháva sa na Pána Boha, len málo kto ich hnojí; dľa pôdy voleným semenom nikto neposieva.

Oráčin udáva sa 3449 jutár 369 siah štvorcových, ktoré sú zväčša žlto rudohlinasté, dobre úrodné na rož a ovos, menej na krásne žito a na jačmeň. Že sa v tomto chotári jačmeň a ovocné stromovie menej daria, tomu nenie pôda príčinou, ale to, že sa tu privčasná jar zjavuje a jej privčasné účinkovanie na rastlinstvo opäť neskoršie zimy kazia, ktoré z tých za B. Bystricou ležiacich hôľ zvolenskou dolinou ku Zvolenu vetrom donášané bývajú a skoro každučkú jar zkazonosné mrazy zapríčiňujú. Vo Zvolene nič nového, že ešte koncom mája zjavia sa tuhé mrazy, a preto vlaský orech tu zasadený i za dvadsať rokov každú jar vyženie z koreňa bujné mládniky, ktoré ale v budúcej jari opäť vymrznú. Ovocné stromovie darilo by sa dobre v Čertolíne, v neresnickej doline v boku pod horou nad mlynom a Podbrálim. Ináč ovocné stromy rozvažitejšie pestujú sa asi od dvadsiatich rokov. Kapusta, zvlášť červená, struková strova (ak fazolu mrazy neskvária) a zemiaky daria sa dobre; darí sa i kukurica, ale pestujú ju najviac len v záhradách. Ďateliny darily sa veľmi dobre, ale od viac rokov kvári ich zlatá niť. Dohán daril by sa výborne. Rasca rastie sama od seba v hojnosti po lúkach, čo je znakom, že keď by sa siala a pestovala na rolách, mohla by donášať veľký osoh. Poznamenávam, že v tomto meste takrečený úhor zanikol len r. 1845, ačpráve už r. 1810 povolené bolo do úhora zemiaky sadiť.

Pasienok má Zvolen veľmi málo, asi 209 jutár 266 siah štvorcových, i to veľmi chudobných, preto až do požatvy rožný dobytok v horách sa pasáva, ale od nedávna drží sa na stajňach. V horách pasený statok často krvou močí, zvlášť ten, ktorý pasie sa v strážskej dubovej hore.

Hôr v chotári mesta nachodí sa 3342 jutrá, tak aspoň udáva intimát bývalej kráľ. uh. nám. rady pod č. 8746 z r. 1864. Dľa katastru ale:

Vysokej hory široko-listej 2195 niž. katastr. jutár 120 siah štvorcových;

Nízkej hory 6 katastr. jutár 465 siah štvorcových;

Krovín 10 katastr. jutár 1026 siah štvorcových;

Lihôt (Auen) 8 katastr. jutár 988 siah štvorcových;

Pastvín s úžitkom dreva 4 katastr. jutár 519 siah štvorcových.

Spolu tedy 2225 niž. katastr. jutár 598 siah štvorcových.

V týchto lesinách bližšie ku mestu nachodí sa málo výdatného dreva, hlbšie ale v nich je viac dreva i na pálivo, i na staviteľské a remeselnícke potreby, a síce najviac cerové, bukové a zvlášť dubové, niečo borového a smrečiny. Najzachovalejšia hora je Veľká stráž. Hospodárske návrhy ohľadom pestovania hôr sú vychystané. Pastva hôrna bola roku 1883 konečne zabránená; kultúra hôr sa zavádza. No tieto hory potrebám mesta, keď toto značne rastie, viac nezodpovedajú, lebo ich je primálo; už teraz Dobronivá vypomáha pálivom, jako tiež páli sa i kamenné uhlie. V mestských horách nachodi sa ešte niekoľko dubov, ktorých priemer obnáša do 7 stôp. Konečne v mestských horách nachodia sa asi 64 jutra neužitočného priestoru.

Samo mesto, niekdy pevnosť siedmych banských miest, ohradené je dookola múrami, zväčša už sborenými, a otočené bolo priekopami, celkom už zanosenými. Spomenuté múry začaly sa stavať okolo roku 1635 a stavaly sa po rok 1667, zväčšej čiastky nákladkom mesta, ač i sbierky robily sa na ne od r. 1652 — 1655 v hornouhorských stoliciach, hlavne vo Spiši a Šariši, ktoré však málo vyniesly; i snemovú taxu 600 zl. zemepán roku 1665 mestu odpustil tak, žeby vynaložila sa na tieže múry. Tieto múry mnoho stály mesto Zvolen, ale poskytly i veľkému krajinskému majetku a mnohým ľuďom ochranného prítuľku: i krajinská koruna bola tu viac ráz ochraňovaná. Také boly časy.

Vnútorné mesto — dĺži sa od severu na juh, dĺžka jeho je dosť veľká, šírka taktiež — robí obdlžný štvorhran. Malo štyri brány: hronskú, k mädokýši, pod zámkom a hornú pri zámku; od roku 1854 sú srúcané. Zostala jedna, rečená „nová brána“, ktorá slúži za bydlisko rímsko-katol. organistu-kantora. Vo vnútri mesta v prostriedku na vyvýšenom mieste stojí rím.-katol. kostol; okolo bol cintorín. Taktiež vo vnútri mesta sú dve studne s najlepšou pitnou vodou, vykopané na nakládky mesta r. 1780, bezpochyby preto, že v tomto roku bolo mesto strašným požiarom navštívené. Predtým boly vo vnútri mesta všade prostriedkom vystavené domčeky, roku 1780 srúcané, a ich majiteľom vyznačily sa od mesta zdarma inde miesta na domy, najviac v Hrnčiarskej ulici, ba r. 1781 za tieže bývalé v stredu mesta domky vyplatili ich majiteľom z mestskej pokladnice 2019 zlatých.

Hneď za ohradnými múrami vnútorného mesta od východnej strany nachádza sa ulica Prostrednou menovaná, ležiaca od severu na poludňajšiu stranu od Hronskej po takrečenú Môťovskú ulicu; do tejto Prostrednej ulice ústia od východu na západ ulice: Tehelná, Hrnčiarska, Môťovská a od severu Hronská, do Hronskej ulice ústi i Kúpeľná ulica. Do Prostrednej ulice zo samého mesta vedú dve maličké uličky, Ružová a Fortňa. Môťovská ulica zrastá podľa hradskej oproti Lieskovcu. — Pri železničnej stanici tiež stavajú sa domy. „Union“, strojárňa na pľach, založila svoju koloniu pod Dolnými ladnicami.

Dľa popisu duší r. 1857 mal Zvolen obyvateľov a síce: rím.-katol. 668, evanjel. augsb. vyzn. 1011 a 1 ev. helv. vyzn. Prítomných domácich bolo 1741, neprítomných svojich 260, spolu 2001. K počtu tomuto náleží pridať ešte i židov, ktorí roku 1857 začali sa tu prvý raz osadzovať. Dľa bývalého krajinského zákona predtým na 7 míl od banských miest nesmeli sa zjavovať. Dľa šematismu diecesánskeho od roku 1866 Zvolen mal 776 katol., 1340 ev. a. v. a 62 židov.

Dľa popisu duší r. 1870 prítomných obyvateľov súčet obnášal 2047: mužského pohlavia 974, ženského pohl. 1073, alebo rim.-katol. 781, ev. a. v. 1173, ev. helv. v. 1, židov 91; jeden obyv. neudal žiadnu vieru.

Dľa popisu duší roku 1880/1 bolo rim. katol. 1954, ev. a. v. 1452, e v. helv. v. 70, židov 307, spolu 3783. Vzrast tento na obyvateľstve tunajšom pochodí odtiaľ, že tu povstaly dielne na pľach, na drevené náradie izbové i zahradné z ohýbaného dreva, parná píla, a nadovšetko že nachodí sa tu železničná stanica.

Obyvatelia títo zaoberajú sa roľníctvom, pilnujú remeslá, rozličné kupectvá, a v nadrečených dielňach a pri železnej dráhe mnohí robotníci majú svoje zamestnanie. — No poznamenávam, že v dávnejších časoch bývalo ešte i viac obyvateľov, za časov, keď sa tu i králi a veľmoži bavievali. V dávnejších časoch jestvoval tu i veľký obchod; poukazujú na to i bývalé rybníky pod Pustým hradom pri Slatine, pri mlyne Lovanovskom a v tej časti Lieskovca, ktorá niekdy patrila k mestu; poukazujú na to priekopy Podbrálim, bezpochyby kedysi vykopané cieľom privádzania vody z Hrona ku železným hámrom, o ktorých tu i tu píše sa v tom smysle, že tĺkla sa tam železná ruda. Bývali tu predtým stále súkenníci, nožiari — toho už niet. Nožiari mali svoju dielňu v Neresnici na mestskom pozemku a platili za uznanie práva ročite 1 zlatý 50 denárov; tam mali svoju valchu i súkenníci (srovnaj zápisnicu z r. 1737 18. sept). Medzi tunajšími remeselníkmi počtom najviac je hrnčiarov, obuvníkov, koželuhov, ktorí predtým i takrečené „črieve“ (obuv pre roľníkov, t. j. čižmy) šíjavali; mnoho je širičiarov, početní sú krajčíri, grznári; najviacej je všelijakých kupcov a kramárov. Pod menom „štiavnických“ dorábajú sa tu tiež výborné fajky, ktoré vandrujú po celej Europe a boly i na výstavkách vyznačené; dýmky tieto robia sa z hliny a k tomu má byť najvýbornejšia ostrolúcka hlina. — Jarmoky výročité a veľké vydržiavajú sa: na dobytok: 12. januára, 23. februára, 20. apríla, po Božom Tele, 28. júla, 4. septembra a 19. novembra; výkladné: 24. februára, na zelený štvrtok, po Božom Tele hneď na druhý deň po jarmoku na dobytok a na Tomáša. Okrem toho každý týždeň v piatok trh, ktorý niekedy vydržiaval sa v sobotu. V okrese zvolenskom dôchová rožného dobytka je značná.

Obyvatelia tunajší sú ľud všeobecne zdravý, pracovitý, usilovnosti železnej, tichý, ústupný, na tento čas bohabojný, statočný, prostosrdečný, dobrý, medzi ktorým zriedka zkrsne zločinec. Keby predkovia Zvolencov boli bývali takí, ako ich známy kronikár bol lžive opísal, veru i dnes mnohí ich potomci boli by čertovskí. Ináč mešťanstvo je len malomestské, pritom v sebavedomosti o hodnote a určitosti svojej ľudskej a občianskej obmedzené, súc i priostýchavé, čo chytráci vykorysťujú na škodu nadrečených. Ináč Zvolenci od pravekov až podnes sú Slováci, pri rozličných sto- a storočných pohromách svoj pôvodný, dedičný ráz nezlomne podržavší, k sebe, k svojej reči a k svojmu zdedenému rázu i cudzích neodolateľne priťahujúci.

Dľa popisu z r. 1870 počet statku bol nasledujúci: koní 85, žrebcov 15, osli 4, uhorských bujakov 5, uh. kráv 59, uh. volov 63, uh. teliec 53, švajčiarskych bujakov 11, švajc. kráv 165, švajc. volov 23, švajc. teliec 144, oviec 660, kôz 12, svíň 335. — Klátov včiel 106.

R. 1886 bolo vo Zvolene 300 domov, z ktorých 25 na poschodie a z týchto 11 vnove vystavených. Od tých čias, jako povstaly tu fabrické závody a zvlášť i železnica, nielen že zkrsly nové domy a staré rozširovaly sa — ale mesto je predsa omnoho menšie než za starých čias.

Mesto v tomto storočí bolo často vyhorelo, menovite r. 1823 dňa 13. oktobra 117 domov i s plnými stodolami; v júni r. 1825 tiež veľmi vyhorelo; 26. júna r. 1826 bolo opätne požiarom spustošené; 15. decembra r. 1828 zúril tu strašný požiar; 2. júna r. 1830, podobne v rokoch 1837 a 1861 boly požiare; roku 1872 bol tiež väčší požiar a spustošil hlavne tú časť vnútorného mesta, ktorá 13. apríla r. 1780 shorela; tiež 13. apríla 1723 celá Hronská ulica do základov shorela.

Bercsényi, aby nahnal strachu cisárskym, po vypálení Levíc a Krupiny dal i toto mesto dňa 26. oktobra 1708 z dom do domu podpáliť, tak že celé v popol obrátil. (Srov. „Hist. R. Hungariae Joannis Severinyi“, a zápisnice mestské z r. 1708; v posledných stojí: „Civitas haecce per Rákóczianos asseclas domatim succensa, campanae liquefactae, nihilque ab hac clade et calamitate intactum relictum.“ Mestská zápisnica z r. 1709 hlása: „Potom, keď mesto bolo na rumy obrátené a celkom vypálené, spolumešťania, rozptýlení po súsedných dedinách a pod cudzími krovmi trpko-úzkostlive nariekajúci, povolaní sú k voľbe rychtára, za ktorého zvolený bol Štefan Kalauz. A dľa zápisnice mestskej z roku 1706 v takzvanom návode pre vyslancov do onodského shromaždenia stojí, „že ulice mesta v rumoch stoja, obrátené na rumy skrz Rákócovcov.“)

R. 1451 dňa 14. oktobra Huňady medzitým, čo Jiskra meškal pod Jágrom, schytil sa opäť — už bol pod Šahami — a vydobyjúc Rožňavu, Sepše a Drienčany, tiahol ku Zvolenu a spálil mesto, keď nemohol dobyť hradu. (Srov. Letopis Mat. Slov, sv. I., sošit 9., str. 22.)

R. 1628 dňa 30. sept., keď vyjednávalo sa o mier medzi cisárom a kráľom Ferdinandom II. a Gabrielom Bethlenom v Banskej Bystrici, v noci prišiel ta list na cisárskych povereníkov od Zvolencov, pýtajúcich radu, čo robiť, poneváč Bethlenovci hrozia podpálením mesta. (Srov. Letopis Mat. Slov., roč. V., sv. II., str. 43.)

Gabriel Bethlen 27. dec. r. 1623 píše z B. Bystrice na vrchnosť mestskú do Zvolena v maďarskej reči: „Posielam istý počet našich vojakov z príčiny pozorovania do vášho mesta. Dali sme im tvrdý návod, aby nikoho neznepokojovali, nešarcovali, statok, háby nebrali, aj rozkázali sme, aby stolica dľa počtu port jedlo, obrok, seno ta zadovážila; preto nakladáme a rozkazujeme, aby ste ich do vášho mesta pripustili a uhospodili… že to urobíte.“

Tenže Gabriel Bethlen píše i „Opatrným, prozreteľným, verným a jemu milým pozdravenie a milosť. Nakladáme a rozkazujeme vám prísne, žeby ste po prehliadnutí tohoto nášho listu poslali nám zajtra do Bystrice ochotne a bez újmy troje saní a do každých po štyri kone zapriahnuté. Secus non facturi Datum in L. R. Mont. Citte Novisolien. 20 Januarii 1624.“

Mesto toto i Tatári zrumili do jeho základov.

Vo vnútri mesta na západnej strane pod číslom 27. nachodí sa dom grófa Thurzu, palatína, dosiaľ dosť dobre zachovaný; vo vnútri tohože domu nachodia sa na dvoch zamurovaných kameňoch tieto nápisy (obrázok 1):

Tu spomenuto buď: že manželka Vladislava kráľa Anna často utiekala sa vo svojich peňažných záležitosťach k bohatým Thurzovcom, začo Ján Thurzo bol menovaný komorským grófom v banských mestách; r. 1505 ale dala mu kráľovna banské mestá a hrad Zvolenský do zálohu.

*

Vo vnútri mesta v prostrednej širine, niečo na zvýšenom mieste osamote stojí pekný katolícky kostol v gotickom slohu. Pôvod kostola tohoto siaha nepochybne do veľmi starobylých časov (jako to už shora podotknuto). Dosvedčuje to listina kráľa Belu z r. 1244, že dľa starodávnych obyčajov za kňaza môžu si slobodne voliť, koho budú chceť; tedy že kostol stál už vtedy. No jestvoval on už skôr za Andreja II., korunovaného r. 1201, ktorého manželka Beatrix zvláštne dotovala tento kostol. Pravdepodobne kostol jestvoval už pred Štefanom kráľom, nie síce práve na tom mieste, kde teraz stojí, ale v jeho bezprostrednom súsedstve od strany polnočnej, čo dosvedčuje do dnes zachovaná, pre svoju starobylosť opravená sakrestia, a pri nej r. 1882 srúcané sakrestie.

No i v zápisnici kanonickej visitácie t r. 1804 pod biskupom Gabrielom de Nyitra-Zerdahely o tomto kostole zaznačené stojí: „Udáva sa, že založený je od Beatrix kráľovnej (manželky Andreja II.) a zasvätený sv. Alžbete kráľovnej, jako patronke tohoto kostola.“

Zápisnica kanonickej visitácie z roku 1829, prevedená banskobystrickým biskupom Jozefom Belanskym o cirkvi tejto asi toto obsahuje: „Parochiálna cirkev terajšia zdá sa mať svoj počiatok r. 1381 pod Ludvikom, kráľom uhorským, ktorý udelil potrebné prostriedky na jej vystavenie. Mesto Tatármi zničené malo právo patronátske od Belu IV., totižto slobodne voliť si kňaza. A v starých visitačných protokolloch je udané, že Andreja II. vdova Beatrix bola prvou zakladateľkou staro-zvolenskej cirkve. No zrejmé je, že stará matko-cirkev pozostávala i z doteraz jestvujúcej (velmi starej) sakrestie i s čiastky premurovanej (pozatým) kúrie. Keď sa to tak odtrhlo nadmurovaním kúrie za príčinou civilného užívania, pri visitácii, r. 1696 archidiákonom Jurajom Narayom prevedenej, vtedajší miestny kňaz predniesol ponosu, že kráľovské auditorium bolo obrátené na kúriu. A ačpráve (hovorí zápisnica tejže visitácie), na trovy celkovitého lebo čiastočného vystavenia alebo rozšírenia terajšej (modernej) cirkve parochiálnej Ludvik Veľký roku 1381 assignoval mestu istý poplatok od slobodného dovozu vína, ničmenej neodporuje tomu, že dielo to, ktorého prastarobylosť i teraz dá sa videť, manželka Mateja Korvína, Beatrix, doviedla do dokonálosti. — Teda kráľovná Beatrix len zdokonálila dielo, ktoré už dávno pred ňou jestvovalo.