ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Názov „Pustý hrad“ nosia mestské lesiny, vysoko čnejúce na ľavej strane potoka Slatiny a rieky Hrona. Na hrebeňoch týchto lesín a jejich bokoch od východno-polnočnej strany na západ až na najvyšší bod vrchu, odtiaľ zas na poludňajšiu stranu, a síce v podobe polmesiaca, bol v pradávnej minulosti, pod zemou i nad zemou, veľký hrad, čili ohradené miesto, jako tomu ešte i dnes svedoctvo poskytujú sboreniny a niekdajšie základy tohoto hradu. Kto hrad ten zakladal a kedy ho kto a v ktorom čase a koľko ráz na rumy obrátil, o tom dosiaľ niet úplnej istoty. Avšak temer s istotou môžme tvrdiť, že hrad ten v šedej minulosti Slaviani, tu od pravekov obydlení, vnove stavali v podobe polmesiaca, a tedy na spôsob indických podzemných svätýň, tiež stavaných v podobe podkovy. Srovnaj Heeren: Zusätze zu den Ideen, kde sa o indických svätyňach takto píše: Man denke sich ein Felsengebirge, dessen beide Faden eine halbe Meile von einander entfernt sind; in diesem Felsengebirge eine Reihe von Tempelgrotten, oft drei Stockwerke übereinander, bald in Verbindung miteinander, bald wieder durch Zwischenräume getrennt, in denen sich aber wieder viele kleinere Grotten finden usw.

Pavel Šafárik vo svojich výtečných „Starožitnosťach“ o Moravanoch a Slovákoch toto má zaznačené: „Dobré srozumění a přátelství mezi Moravany a Franky (Němci) netrvalo dlouho. Mojmír byl králi Ludvikovi jen podezřelý, Rastic se mu stal v skutku nebezpečným. Výtečný tento kníže, dostav se na stolici knížecí, všemi cestami o to usiloval, kterak by národu svému utracené samostatnosti vydobýti mohl. K tomu cíli počal v zemi své zakládati mnohé, na ten čas mocné pevnosti, a vstoupil v přátelské svazky s Bulhary, jihovýchodními sousedy svými.“ Bárs i takto píše výtečný Šafárik, nemôže sa predsa celkom vzťahovať na to, že Pustý hrad bol pôvodne Rasticom vystavený, lebo tento jestvoval už pradávno pred Rasticom. Pravdepodobne Rastic ho len opevnil. — Dr. Zipser v knižočke „Neusohl und dessen Umgebung“ tohože Pustého hradu pôvod udáva na r. 745. — Tento zvolenský hrad, teraz Pustým hradom menovaný, siaha ešte do drievnejších čias: prizrime sa len velestúrskemu nápisu, pred niekoľko desaťročiami v kremnických horách proti Turovej a zvolenskému Pustému hradu, a tedy nie od turčianskej strany, najdenému a do skaly vyrytému, ktorý takto zneje: „Prechach Silian ot morame, zrumuch kremenitiu, te turv i vsia grada; i be gode potum, dve ste se osmdst.“ No, tento nápis má iste pravdepodobnejší poťah na Pustý hrad zvolenský, nežli — jako sa to udáva — na Eturum v Turci; veď sám nápis postupne takto zneje a svedčí: prišiel Silian (Silingovia, národ nemecký, výbojný a z lúpeže žijúci) od morama (že vraj od polnoci? — lepšie od západu; srov. Morava; a zvlášť srovnaj do dnes u starších Kremničanov zachovalú povesť, že totiž prišiel drak s troma hlavami od západu do kremnickej zahrady, kde sa rodily zlaté jablká (bane kremnické), chcejúc ich urvať; avšak zahradná stráž v krutom boji drakovi odťala hlavy: z jeho krvi vyletely tri pierka a zaletely na západ slnka), zrúcal napred Kremnicu, potom Turovú (obec toho mena dosiaľ jestvujúcu pod kremnickými vrchami, pozdola tohože nápisu, takrečeno v lesinách, blízko Zvolena), i všetky hrady (t. j. Zvolenský veľký hrad, teraz „Pustým hradom“ menovaný, nachodiaci sa neďaleko obce Turovej na ľavej strane Hrona, jako i okolo tohoto Pustého hradu niekdy nachodivšie sa hrádky, teraz známe už len pod menom Hrádky, niekdy s ním v spojitosti byvšie a k nemu patrivšie, menovite teraz už v ostrolúckom chotári, medzi zvolenskou horou „Závoz“ rečenou, a medzi horou ostrolúckou „Pekný háj“ nazvanou, na ktorej vrcholci nachodí sa eliptická preliačina, nad Hronom visiaca, ktorej základy že boly múrané, ešte vždy poznať, jako i to, že bola čiastkou Pustého hradu i s Hrádkom pri Gunde, a teraz menovanými „Kotly“, nachodiacimi sa v horách medzi Dubovým a Bacúrom; potom Hrádok pri Môťovej a Hrádok v lieskovskom chotáre) — a bolo tomu 280 po Turu (t. j. okolo roku 280 pred lebo po Kristu).

No treba porovnať dosiaľ Zvolencom známu a opakovanú povesť, že na zvolenskom Pustom hrade mátava Barat (srovnaj so sanskritským bara = slávny; srovnaj Bhárati = bohyňa dejín, manželka čili ženská polovica obojpohlavého Boha Brama; srov. Bar — Parabara.) Podotknutá povesť, tak jako si ju tu ľud dosiaľ spomína, je opísaná v Národnom kalendári Matičnom na rok 1866, podaná B. B. (Bánik, Braxatoris); v podaní tomto ale Braxatoris urobil tú velikú chybu, že v podanej Bánikovej povesti slovo Barat premenil na Mních, lebo ľud zvolenský nespomína mnícha, ale baráta, t. j. pohanského kňaza; a práve toto slovo zrejme poukazuje na šedú prastarobylosť tohože Pustého hradu; to samé zrejme dokazujú i prastarobylé názvy vrchov, nachodiacich sa okolo Pustého hradu, jako: Baba, Vráta, Zlatý kopec, Matčin zámok, Na plese, Vtačí kopec atď.

O tomto zvolenského Pustého hradu „baratovi“ povesť v ústach tunajšieho ľudu zneje takto: Zakliaty barát, obviazaný v drieku žinkou, majúc na jednej nohe konské kopyto a v ruke držiac sväzok kľúčov stráži poklady Pustého hradu. On ukazuje sa jednotlivým osobám, do lesín okolo Pustého hradu prišlým a tu huby, maliny, lieskovce a iné hôrne ovocie alebo drevo sbierajúcim, a síce hneď jako pustovník, kývajúc im prstom k sebe a kľúčom štrkocúc, hneď im novučičkej novej brány otvoreninu do pivníc zlatom, striebrom, drahokamy a tiež lesknúcou sa soľou naplnených pred oči stavajúc; ale žiadna jednotlivá osoba nedovolí si ísť ta od strachu, a keď vyhľadá si druhú osobu na to pozreť, už brána, otvorenina a barát — všetko zmizlo; hneď zas jako neviditeľný alebo na nejakého zvera pretvorený jednotlivým osobám naháňa smrteľného strachu a za utekajúcimi beží dupkom-klopotom. A to vraj preto tak robí, aby daktorú osobu zvábil do pivníc za strážcu tamejších pokladov, hodlajúc na večnosť zatvoriť tam človeka a tak seba vysvobodiť z kliatby.

Ľud tunajší s úžasom hľadí na rumy Pustého hradu; či to naň pôsobí bývalá veľkosť Pustého hradu a terajšia jeho v prachu sláva, a či pôverčivosť, pochodiaca z nadzmienenej povesti, všetko jedno; ale i nepôverčivý človek, hľadiac na tieto rozsiahle rozvaliny, býva nevoľno prekvapený ich veľkoleposťou a rád zahrúži sa tu v bádanie pradávnych časov.

Poniže Pustého hradu, na východno-severnej strane, stojí pekný kopec-vrch, zvaný „Matčin zámok“, poukazujúc na to, jako by tu kedysi bývala postavená modla bohyne „Ma“.

(Vidz ešte i druhú povesť o tomto Pustom hrade na str. 28. a 29.)

Čo o tomto Pustom hrade Anonimus vo svojej kronike napísal, že ho totiž Borsu, vodca maďarský, Zvolenčanmi dal vystaviť na pamiatku, že on tu na najvyššom hrebeni hôr zastrelil jeleňa, je bájka; no je viere podobnejšie, že hrad už vtedy ležal v rumoch, keď Maďari prisťahovali sa do uhorskej vlasti. Tiež je istá vec, že zámok pri samom Zvolene stojaci (vykreslený na str. 167. Národného kalendára z roku 1867) od Ludvika Veľkého založený, vystavený je z kameňov a kvádrov Pustého hradu. Dr. Zipser v knižočke „Neusohl und dessen Umgebung“ pôvod tohože Pustého hradu udáva na rok 745. No pôvod jeho, jako to hore dokázané — je o mnoho starší. — I to je možná vec, že terajší Pustý hrad bol niekdy strategickou pevnosťou a spolu i veľkým mestom, po ktorého konečnom sborení jeho obyvatelia založili istotne mesto Zvolen v doline medzi Hronom a Slatinou.

Z rumov Pustého hradu dosiaľ trčia nad zemou len dva zádumčivé múry, totiž, ako ich tu menujú, zadný a predný. Tento posledne menovaný je asi 5 siah vysoký a 2 siahy hrubý; pred ním na východ je neveľká rovinka, na ktorej všade poznať mnohé do zeme prelomené sklepenia, a od toho predného múru ide sa všade po sborených základoch, založených po vrchu, hrebeňom až na najvyšší kopec hôr, a dá sa ešte i teraz videť, že po pravej strane základov sú všade do zeme prelomené sklepenia, čo nepochybne pokazuje na to, že tieto podzemné stavby pochodia z najdávnejších časov a že do zeme a bralísk vrchu boly vmiestené, vykopané a vytesané chyže, studny a iné stavby; čo i ztade vysvitá, že od predného múru, keď príde sa na najvyššiu strminu vrchu, práve nad vtokom Slatiny do Hrona strmiacu, podobne prepadnuté je sklepenie, a r. 1857 istý poklad tu hľadajúci ľudia začali prepadlisko vykopávať od hora, pri ktorej práci prišli na studňu väčšej šírky, asi na dve-tri siahy hlboko v ohromných skalách niekdy vykresanú a do štvorhranu obloženú dobre vypálenou tehlou; steny tejto tehly boly obhodené ešte vachovkou, podobnou vyleštenému červenému mramoru, asi pol palca hrubou. Jak hlboká je ale cisterna táto, to vyskúmať poklady hľadajúcim zdalo sa byť trudnou vecou; voda do cisterny vtekala od vrchu i kamennými žľabmi, lebo tomu nasvedčuje veľký kamenný žľab, pravda už vplyvom času alebo barbarom na viac kusov zlámaný.

Vrcholec s cisternou je pravý prostriedok novomesiacovej lebo podkovovej zohnutiny, a zo všetkých čiastok hradu najbližšie stojí proti západnej strane slnca. Tu na tejto výšine zdá sa byť velikánskeho hradu najväčšia a najzanímavejšia čiastka, pri ktorej dookola všade prepadnuté sú do zeme sklepenia, a z bodu tohoto je utešený, zanímavý výhľad na mestečko Slatinu, Očovú, a ta k dúbravám očovským na Poľanu, z druhej strany proti severu až k samej roztomilej Banskej Bystrici a na zabystrické vysoké hole, na dolinu zvolensko-bystrickú a na jej obce, i na chýrečný Sliač-kúpeľ, a zas z tretej strany západnej dolu hronskou hlbokou úzkou dolinou až k Breznici.

Od spomenutého vrcholca proti juho-východnej strane, a tedy hlbšie do hôr, vidno základy rozsiahleho hradu, múrané po hrebeni vrchu v dĺžke asi štvrť hodiny až po zadný múr; z oboch strán hrebeňa tohoto jedno vedľa druhého nachodia sa do zeme prepadnuté sklepenia vo veľkej priestrannosti, ktorú obostrannú priestrannosť — poznať i dnes — otáčaly pevné múry. Zadný múr, vzdorujúc svojou pevnotou všetko ničiacemu času, tiež je asi 5 siah vysoký, a vidno, že pri zadnom múre bola brána do hradu. Jestli to bola bašta kedysi vysoká, z tej zaiste bolo vidno dolinu dobronivskú. No hrad mal rozsiahlosť a spojitosť až po Gundu pri Hrone, až k ostrolúcko-dubovským horám, hraničiacim po Môťovú a až k Hrádku lieskovskému.

Pripomeniem, že pod predným múrom Pustého hradu v doline Kružlová v jarku — jako som to už hore vyššie spomenul — mestský dozorca hôr (zkúmateľ prírody) našiel asi za hrsť granátov in crudo.

Zaslúži spomenúť, že pod Bôrovou horou boly i bane, a dosiaľ nachodí sa pod týmto vŕškom od Hrona štolňa a na vrchu zas zasypaná šachta. Bane tieto bezpochyby Zvolen nazvaly banským mestom; aspoň v mestskej zápisnici z r. 1699 16. júna zaznačené stojí, že mesto užívalo názvu banského. Dľa Letop. Mat. Slov. roč. V., sväz. II., str. 77. bane Ortuty vo vrchoch medzi Kremnicou a B. Bystricou maly kedysi patriť slob. a kráľ. mestu Zvolenu, ktoré za starodávna tiež prislúchalo ku jednote banských miest. — V zápisniciach mestských stojí zaznačené, že r. 1663 začala sa kopať baňa na Bôrovej hore a z jej 16. čiastok že mesto toto držalo 4. Baňa na Bôrovej hore bola r. 1775 poznove prezretá, a r. 1834 baníci začali zas v bani pracovať, že ale nenašli v nej žiadneho požehnania, okrem hrnčiarskej bielej hliny a v tejto kusy sádry, zanechala sa na večné veky a dostala meno „Nahajbaňa“.

Zvláštny poklad Bôrovej hory je tá liečivá voda, ktorá hojne vyviera na samom jej temäni z prahĺbky zemskej cez biely piesok, ba spolu s ním do priestranného, asi na jutro obšírneho a 4 siahy hlbokého kotliska a mnohými žilami v toľkej miere odteká — pravda smiešaná s dažďovou vodou — žeby mohla hnať mlynský kameň. Piesok, v hutách tajovských lučbársky preskúmaný, má v sebe istú maličkosť drahokovov. Niektoré vyvierajúce pramene majú teploty 20° do 25° Reaum. Voda táto, v patričnom viedenskom ústave lučbársky preskúmaná, obsahuje v sebe obzvlášte mnoho magnesií, sirkových čiastok, káli atď., ale žiadne čiastky železa.

Analysa tejto vody je nasledujúca:

Analyse

des Mineral-Wassers von Borova-Hora in der k. f. Stadt Altsohl.

In 100 Theilen Wasser bei 14° R. Lufttemperatur sind enthalten = 0.171 fixe Bestandtheile. Diese bestehen in 100 Theilen aus:

Wien, am 2. Juni 1858.

Ludwig Ferjentsík m. p.,

k. k. Montan-Hofb.-Rechnungs-Offizial.

Hiemit sind in 100 Theilen Wasser aufgelösst:

Kohlsensäures Kalk und kohlensäures Magnesium sind in freier Kohlensäure aufgelösst. Die Quellen entwickeln bedeutende Menge freie Kohlensaure und nachweisbare Menge von Schwefelwasserstoff.

Aus der anliegenden Analyse haben Gefertigte in Bezug auf Borowahora-er Mineralwasser zu bemerken, dass dasselbe zu den warmen und auflössenden Heilquellen zunehmen sei, dessen Anordnung in nachstehenden Krankheiten sich heilsam erweisen dürfte:

1. In von Anomalien in der Blutzirkulation und Stase in den Lymphgefässen ausgehenden Vergrösserungen oder Anschoppungen der Eingeweide, der Leber, Milz, Hömorrhoidalbeschwerden, Skrofelkrankheiten, hartnäckigen Wechselfiebern, verhaltenen Monatsfluss, Chlorosen, wenn sie von diesen Zuständen abhängig sind.

2. In chronischen Hautkrankheiten Psoriasis, Lichen, Scabies.

3. In den Störungen, welche von der vorherstehenden Säurebildung in den abgesonderten Säften abgeleitet werden.

Neusohl, den 22. November 1858.

Minerálna táto voda je teplá, liečivá pri nepravidelnom obehu krve, v hömorrhoidách, pečienkových a žalúdkových chorobách, pri skrofulose, chronických kožových a syfilitických chorobách, je proti zastaralému svrabu, zastaralým ranám atď. Pripomenúť dlužno, že r. 1854, totiž keď sa prišlo na tú myšlienku, že jazierko na Bôrovej hore, v ktorom do tých čias tunajšie panie meštianky konope máčavaly, musí obsahovať liečivú a teplú vodu z tej príčiny, že ono v zime nikdy nezamŕza, že má kyslastú, tedy kovovú vodu, a že ženičky konope máčiace udávaly príjemnú teplotu tejto vody: bolo máčanie konôp vrchnostensky pristavené, a jazero dalo sa vyčistiť od všelijakého neriadu, pri čom práve jeden nádenník, ku čisteniu tomuto upotrebený, mal obe nohy veľmi ranavé od mnoho rokov, a poneváč pracoval vo vode asi za 4 týždne, vyhojily sa jeho rany úplne. Voda táto pitá napomáha trovenie žalúdka.

Pozemok i s vodou je mestským majetkom, a mesto dalo tu vybudovať kúpele primitívne, z dreva; voda hreje sa vo vaňach, kým ďalšie a priaznivejšie časy budú môcť vyviesť niečo lepšieho. Kúpele na Bôrovej hore budú svojím časom chýrne, nech len vyrastú, a síce tým chýrnejšie, lebo ony budú trpiacim slúžiť za predbežné, choroby rozháňajúce liečenie, na čo potom na zotavenie a posilnenie dobre poslúži na blízku ležiaci kúpeľ Sliač.

Zvolen je ďalej hlavne bohatý na mädokýše, ktoré tu v každučkom dome na každodenné pitie užívajú, lebo tunajšia takrečená studničná voda je veľmi vápenistá a na pitie málo príjemná. Pripomenúť sluší, že tunajší zvyk pitia mädokýša zdá sa mať to dobré, že tunajší stáli obyvatelia sú vôbec zdraví, a že daktoré inde rozšírené choroby tu nie sú, ale len takrečeno donesené bývajú.

Studienky kyslej vody sú: „Baďovka“, najbližšia ku mestu, a leží neďaleko novej tehelne; pri tejto onomu Jurajovi Ružinskému, ránhojičovi, mestskou vrchnosťou povolilo sa r. 1779 na jeho nákladky zariadiť kúpele, čo sa ale nestalo. Za Baďovkou je hneď v blízkosti „Hnidovka“, ktorá jediná (okrem vody na Bôrovej hore) má v sebe niečo magnesie a sirky; prameň nejestvuje asi od 20. rokov, bárs hovorilo sa, že jeho voda bola najzdravšia. Ináč tam, kde stojí novejšia teheleň, vo vŕšku všade samý mädokýš. No je i pri samej železnici prameň. Potom je takzvaný podlanický mädokýš, najviac užívaný, ktorý stačí pre celé mesto a jeho okolie. Za Hronom Pod hájom a Pod brálim tiež nachodia sa pramene kyslej vody. Naj výbornejší je ale takzvaný „Červený mädokýš“ na ľavej strane Slatiny-Hrona pod Pustým hradom pri samom Hrone v brehu; má v sebe mnoho uhlíku a železných čiastok, preto tam na mieste (v čas majálesov) s vínom miešaný a tam pitý snadno človeka výborne rozveselí — no i snadno posadí, ale mačacina v pár okamženiach vyšumie; on dá sa držať i v skleniciach, ale len v okrúhlych, mocných (uhlasté hneď roztrhne), a v kameniciach za dlhší čas. Mädokýše zvolenské boly by súce i do predaju. Mädokýše sú zväčša mestským majetkom. Okolo Červeného mädokýša a zvlášte nad ním sú teplé pramene (do 10° Reaum.), ktoré ani v zime nemrznú. No Zvolen je tak bohatý na kyslé vody, že môžu sa pootvárať bezpočetné pramene. — Vo zvolenskom chotáre — má sa za to — nachodí sa železná ruda. Povesť spomína, že na podbrálskych lúkach malý byť železné hámre, na ktoré bola z Hrona braná voda. A v skutku po dnes sú tam patrné stopy niekdajšieho kanála.

Na rieke Hrone môžu sa popri Zvolene plte plaviť, zväčša len na jar a v jaseň, keď je väčšia voda; v lete len keď za dlhší čas prší. Vo vodách hronských nachodí sa množstvo chutných rakov a zvlášte rýb rozličného druhu, medzi ktorými od tých čias, jako parolode Dunajom silno pohybujú, tu chytajú sa šťuky do 10 i viac funtov ťažké. Sú stopy, že za času Bélu IV. a pred tým boly tu i rybníky, menovite jeden pod Pustým hradom pod takzvanou „Haputkou“ pri potoku Slatine, druhý neďaleko povyše pri lovanovskom mlyne.

V chotáre na takzvanom „Rákoši“ nachodievajú sa často pri oraní ostredkov medené i strieborné peniažky, najviac z časov rákócovských.

Klima zvolenské je zdravé, ale nie veľmi priaznivé rastlinstvu; jar síce skoro otvára sa, ale za skorou jarou bývajú obyčajne dlhotrvanlivé chladná a mrazy. Leto býva dosť horúce, často ale stáva sa, že žnie sa i v kabaniciach. Zima býva často krutá. Búrka tu zriedka býva, preto i zabezpečenie osenia proti ladovcu je omnoho lacnejšie, než inde. Hromy udierajú okolo mesta, obzvlášť do Môťovej, do mesta tohoto velmi zriedka. Jediný prípad je zaznačený v zápisnici z r. 1636 23. apríla, že hrom zabil Jána Molitora i s jeho manželkou v ich vlastnom dome v hronskej ulici; no pred viac rokmi udrel hrom v tejže ulici i do štálu margočovského, ktorý i shorel.

Čo týka sa hradských, tie sa tu križujú, lemberská totiž od severa na juh spojuje Oravskú, Liptovskú a Zvolenskú stolicu s Pešťou; druhá je takzvaná lučenská, ktorá tiež mestom ťahá sa z Gemera a Novohradu do Tekova, Hontu, Ostrihomu, Nitry, Prešporka a Trenčína. Na severe ťahá sa železnica od Lučenca na Kremnicu, Turiec, Bohumín podľa samého Zvolena a má bočné krýdlo do Banskej Bystrice. Zvolen má svoj význam i v tom, že smelo môže sa počitovať ku bodom strategickým, a to významným.

Túto monografiu vypracoval som tu obšírnejšie než predošlé vydanie v Národnom kalendári Matice Slovenskej z roku 1867, zlepšil a mnohé veci ponapravil.

Vo Zvolene, roku 1888.