Zlatý fond > Diela > Voda a vosk v poverách a čaroch ľudu slovenského


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Voda a vosk v poverách a čaroch ľudu slovenského

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Voda a vosk v poverách a čaroch ľudu slovenského

Ovíd Metam, XV. v. 322 — 328. opisuje nám „Clitórsky“ prameň v Arkádii, ktorého voda, či pre prirodzenú, teplému vínu protivnú moc, či zakliatím Melampusa, taký účinok mala na pijúceho, že sa mu nikdy viac vína piť nechcelo; vo veršoch ale 329 — 330. je reč o Lyncestskom potoku v Thrácii, ktorého voda opíjala človeka jako víno. Zakliate vody a slievanie vosku v poverách a čaroch mnohých národov od starodávna velikú úlohu hraly, a čo je najpodivnejšie, hrajú dosiaľ aj u našeho slovenského ľudu.

Z počiatku som sbieral z rastlinstva pochádzajúce lieky domáce, povery a rastliny sa vzťahujúce a u ľudu našeho obvyklé. Pri tej príležitosti dozvedel som sa o velikom množstve tých najrozmanitejších a najpodivnejších liekov a čarov, ktoré sa aj inými prírodninami a veciami prevádzajú. Rad takých prapodivných a čarodejných receptov uverejnil som nedávno vo viedenskom lekárnickom časopise.[1] Hojnú sbierku povier a čarov z Bošáckej doliny posbieral aj náš Ľ. Riezner so včelnou pilnosťou a uverejnil jich v „Orlovi“ 1874. Bolo by veľmi žiadúcno, keby tí mužovia, ktorí majú najlepšiu príležitosť hlbšie nazrieť do duchovného života ľudu našeho, nesťažovali si takéto povery a čary značiť a verejnosti podávať, až potom by sa nám oči cele otvorily, keby sme videli, koľko ešte z pradávnej, pohanskej doby ľud náš takých zbytkov s podivuhodnou húževnatosťou prechováva. Keď sa daktorí učenci nazdávajú, že povery a čary jeden národ od druhého sa priúčal, a menovite Nemci od Rimanov, títo od Grékov, títo zase od iných národov prejať mali svoje povery a čary: ja som toho domnenia, žeby to bola docela zbytočná práca, naše slovenské povery a čary stopovať cez Rím, Thessáliu, Chaldaeu lebo Egypt až k Zoroastrismu: lebo prečo žeby sme nemali nechať v platnosti ten, sám sebou sa podávajúci náhľad, proti ktorému — myslím — nikto spierať sa nemôže, že rozličným národom spoločné povery a čary sú mumifikovanými pozostatkami spoločných niekdy názorov náboženských z tej prastarej, predhistorikcej doby, v ktorej tieto národy spoločnú pravlasť obývaly, a potom behom časov, keď si každý z nich svoju novú vlasť založil, aj tieto povery a čary každý samostatne si opatroval a vyviňoval?

Ja sa ani s tou myšlienkou nijako nemôžem spriateliť, jakoby tie ku príkladu Horácom, Juvenálom, Ovidiom a inými latinskými klassikmi vo forme majstrovských veršov nám zanechané čary a zaklínania povestných čarodejov a čarodejníc, práve tak, jako nám jich tí slávni spisovatelia podávajú, boly bývaly konané a odriekané. Ani Circé, ani Medea, ani Canidia, ani Melampus tie básnikmi napísané incantácie neužívali nikdy, ovšem ale mohli užívať podobné. Aj medzi slovenskými básnikmi nájdeme daktorých, ktorí v básňach svojich spomínajú čarodejné zaklínania; dobre vieme, že tak, jako nám to básnik napísal, žiadna čarodejnica ani zaklínania neprevádzala, ani bosorských zvarov nehotovila, len podobným tomu spôsobom.

Jako u Grékov, tak aj u Rimanov bývalo obyčajom, rôznymi zastaralými, lebo cudzými, zvlášť egyptskými, babylonskými, ba aj hebrejskými zariekacími formulámi pred jakoukoľvek zkazou sa chrániť alebo lásku vzbudzovať. Vo zvláštnej úcte stály „?fétia grammata“, ktoré nosievali jako ochranné prostriedky v koženných pásoch na tele. Cedulky a pliešky, popísané magickými znakmi a slovami, boly všeobecne užívanými amuletami. Znám aj u nás pánov, (ktorých mená a povolanie, preto že nomina a exempla sunt odiosa, radšej zamlčím), ktorí cedulkami magickými slovami popísanými a na hrdlo zavesenými zimnicu liečia alebo vredy na tele zariekajú. Len nedávno chválil sa predo mnou jeden mladý, až do krajností liberálny stoličný úradník, že zná odriekaním istej zaklínacej formule (incantácie) červy v ranách dobytka zaliahnuté vykántriť. Kto že sa potom bude diviť tomu, keď Riman napísaním slov „arse vorse“ nado dvermi, svoj dom pred záhubou ohňa zabezpečoval; keď Cato proti vytknutiu údov tela odporúčal odriekať bezsmyseľnú formulu: „Huat hanat huat ista pista sista domiabo damnaustra“; keď Serenus Samonicus proti zimnici káže napísať „Abracadabra“ v podobe trojhranu, s vynechaním jedno pod druhým písaného toho slova vždy jednej litery:

„donec in angustum redigatur litera conum, His lino nexis collum redimire memonto;“

keď Marcellus Empiricus dáva tiež radu, proti boľasťam srdca na cínovú dostičku napísať a na hrdlo zavesiť, prv však odspievať nasledujúce zariekanie: „Corcu ne mergito, Cave corcu ne mergito cantorem, utos, utos, utos, praeparavi tibi vinum lene, libidinem, discede a nonita, in nomine Dei Jacob, in nomine Dei Sebaoth;“ keď tenže muž krvotoky zastavovať a liečiť chcel zavesením na telo napísaného slova „Sicucuma“ do trojhranu s vynechaním vždy prvej písmeny; keď liečievali zimnicu osoleným pravým okom vlka, kočacím lajnom, lebo pazúrami sovy, alebo konečne zalepením do vosku obstryhaných nechtov chorého a vlepením toho všetkého pred východom slnka na dvere susedove, aby tak zimnicu na suseda preniesli.[2] Že sa takéto nesmysly konávaly za starodávna, tomu sa tak nedivíme, ale ovšem to je nám psychologickou hádkou, jako za našich, osvetou a vzdelanosťou — aspoň na papieri — prekypujúcich časov medzi vzdelanými mužmi môžu sa nájsť takí, ktorí sa neštítia podobnými magickými nesmyslami ľud klamať. Jestli títo ľudia skutočne v tom domnení žijú, že takými cedulkami a incantáciami vstave sú choroby liečiť, sú poľutovania hodní; jestli ale vedome ľud klamú, zasluhujú pokarhania. O pospolitom ľudu nemôžeme povedať, žeby sa svoje čary a zaklínania zo starých spisov gréckych lebo latinských bol naučil; lebo tieto knihy, kde o rozličných metamorfósach, zaklínaniach, ľúbezných nápojoch a podobných čaroch často je reč, vždy boly a sú ľudu docela neprístupné. Ovšem ale napomáhajú poveru, čary a nesmysle pri liečení; rozličné, aj za našich dňov bez všetkej prekážky tlačené a verejne predávané „Snáry“, „Planetáry“ a podobné literárne plody. Mám v rukách v dve slovenské, proti tým najrozmanitejším chorobám rozumné a nerozumné lieky radiace knižočky. Jedna je r. 1793 v Trnave tlačená a nosí názov; „Zelinkár, z veľkich zelinárskích kňih vitáhnutí“ je. Tu čítame na str. 327. tento kuriósny liek „proti neščasti, ináč vredu: … vezmi preparované kosti z hlavi človeka, kterí násilnú smrtú zemrel, a srdco s krčici, z lastovički, dežďové červiki, vlče gadra, páveví trus, a pivoňkovi koreň: sprav s toho všetkého prašek, a keď ťa má neščasti napadať, uži ho.“ Na str. 358. stojí zase toto: „Proti urečeňú a nemoci z očí: Okad sa z volačím toho, kterí ťa urékol. Ku príkladu z jeho gati kusom.“ Druhá, taká lekárska kniha je: „sana consilia medica, aneb Zdravá rada lékařská. V Skalici. Písmem Jozefa Škarnicla. 1877“, v ktorej sa vyššie uvedený liek proti epilepsii na strane 103. udáva, s tým jediným rozdielom, že medzi ingredienciami toho lieku nie „vlčé gadra“, ale „vlčí játra“ sa zpomínajú. V tej istej, len pred šiestima rokami tlačenej, Lekárskej rade čítame ma str. 109. nasledujúci „liek“ proti raku: „Zavři mačku do čistého mista, v kterém by dobře vyhladla, a se vyčistila, potom tu nečistotu všecku pěkně vymeť, dej jí několik živých raků sežrati, a když se z tech raků vyčistí, to lejno usuš, prášek z něho učiň, posypej dvakrát za den raka, zhyne.“ A podobných utešeností je tam, vedľa skutočne rozumných a dobrých liekov, hojnosť. Keď vieme, že pospolitý ľud všetko, čo je v knihách tlačené za pravdivé a múdre drží, a ani pochopiť nemôže v svojej obmedzenosti, jakoby kto nesmyseľ, lož a nemravné veci mohol napísať lebo vytlačiť a do predaju pustiť: snadno uhádneme, jako poveru pestujúce knihy naň pôsobiť budú. Tieto výšuvedené príklady zpomínam ale len preto, aby som ukázal, že aj daktoré výtvory tisku prispievajú k tomu, aby hustá hmla povery dusila dobrý ľud náš.

Kto má príležitosť poznať náš ľud, jeho smýšľanie, zvyky a obyčaje, každý mi prisvedčí, že v ňom povier a čarov nielen neubýva, ale že čím viac sa rozmáha v ňom chudoba a žobrota, tým viac lapá sa aj toho zúfalého, ničomného prostriedku — čarov! Neklamme sami seba, ale vyznajme si pravdu, bár jakby trpkou bola. Ctených čitateľov prosím, aby si nemysleli, že upozorňovaním na to, v každom ohľade škodné bahno povier a čarov, ktorým sa ľud náš s jakousi zvláštnou záľubou brodí, nadháňam vodu na mlyn hancov naších: veď u pospolitého ľudu iných, nám susedných národov, o nič lepšie to nestojí, a že bez preháňania smelo povedať môžeme, že vzdor velikánskemu a nákladnému apparátu, ktorý školstvo a výchovu ľudu na starosti má, patrného ubývania povier a čarov nepozorovať. Pravda žeby márnou vecou bolo aj v tomto ohľade jakýsi rýchly obrat k lepšiemu očakávať. Všeobecne známou vecou je, že náhľady, s ktorými človek od detinstva vyrástol, nikdy obratom ruky sa nepremieňajú; tým nemožnejšou vecou je primitívne, samorostlé názory velikých massí ľudu, razom umele preinačiť. Tu ani bezohľadná prísnosť, ani bárs jak veliké množstvo i sebe peknejších a lepších paragrafov, bez úprimnej lásky k ľudu zhola nič nevykonajú, leda že zaženú povery a čary do kútov tajností; jediná možná a rozumná cesta k vykoreniu poverčivých a čarovných zbytkov pohanstva je kresťanská výchova, laskavé zachádzanie vzdelanejších s nevzdelanými, poučovanie nielen za tých dakoľko, zákonom predpísaných a predsa veľmi zhusta nedodržaných mesiacov školského roku a raz za týždeň za hodinku — dakde už len za pár minút — na kazatelnici, ale aj mimo školy a chrámu. K tomu sa ale najvhodnejšia príležitosť zavdáva učiteľom a kňazom, ustavične v bezprostrednom styku s pospolitým ľudom stojacím, keď k tomu ľudu majú úprimnú lásku, a nehľadia naň jako tyrani na otrokov, ale jako otcovia na deti. Kto si zýska svojím ľudským a láskavým zachádzaním s pospolitým ľudom jeho dôveru, dozvie sa od neho také veci prekvapujúce, o ktorých sa ani najbystrejšiemu pozorovateľovi, kým hlbšie nenahliadnul do duševného života ľudu, ani len nesnívalo. Bár jako ma to rmúti a bolí, neváham vysloviť výsledok môjho pozorovania povier a čarov všeobecne rozšírených v ten smyseľ, že ľud náš má dvojaké náboženstvo; jedno pre kostol a verejnosť, druhé ale prevádza súkromne v podobe povier a čarov. Ovšem, že neznám povery a čary ani len celého Slovenska, ba i v mojej najbližšej blízkosti mnoho jích je, ktoré hádam navždy ukryté ostanú predomnou; ale keď Juvenál veľmi trafne hovorí:

„Humani generis mores tibi nosse volenti Sufficit una domus[3]

hádam nezablúdim od pravdy, keď poviem, že dostačí poznať ľud jednoho kraja, aby si človek môhol utvoriť úsudok o celom národe. Netreba mi dokladať, že to isté platí aj o inom ktoromkoľvek národe. Nedávno mi rozprával jeden milosrdný z kláštora P-ského, že v jeho rodisku, medzi číročistými Maďarmi, sú u zaľúbených dievčat v obyčaji „ľúbezné pagáče“. Do cesta sa zamiesi troška prachu zo štyroch kútov izby posmetaného, zpod paží vystrihnuté a na prach spálené vlasy, a jedna ešte vec, ktorú tu, z ohľadu na jemnejšie čitateľstvo, zpomenúť nemôžem. Pevne, vraj, veria, že keď dievča šuhajovi takýto pagáč zjesť dá, nikdy sa neverným nestane. A podobných vecí najde sa v každom národe na výber.

Mám v rukách originálne listiny pätnástich bosorských processov z XVIII. storočia, na území trenčianskej stolice vedených. Osvietenému pánu hlavnému županovi P. Kubiczovi ďakujem, že tieto listiny smiem upotrebiť; pánom ale Décsymu a Hajdinovi, že mi tie listiny v archíve stoličnom vyhľadali. Všetky tie čarodejné recepty, ktoré sa v týchto listinách zpomínajú, do dnešného dňa užívajú sa u nás. Ďakujme Bohu, že pre bosorstvo viac už nemučia, nestínajú a nepália ľudí: lebo by ináče naše kraje, aj bez vysťahovania sa do Ameriky, spustly!

V týchto trenčianských bosorských procesoch veľmi často sa zpomínajú čarovné vody, nálevy, umývania a svary, jako i slievanie vosku. Čo sa zakliatych, zdraviu a životu škodiť majúcich nálevov týče, to neni nič iného, jako v bosorských procesoch Nemecka, zvlášť v XVI. storčí často zpomínané „Gistgüsse“, za ktoré mnoho nešťastných žien bolo upáleno. Čarovné vody a vosk zpomínajú sa ku pr. aj u Ovida. O babe Dipsas čítame:

„Est quaedam: quicunque volet cognoscere lenam, Audiat: est quaedam, nomine Dipsas anus. Ex re nomen habet…[4] Illa magas artes Aeaeaque cermina nonit, Inque caput rapidas arte recurvat aquas.“[5]

O užívaní v čarodejstve vosku svedčí medzi iným aj toto miesto:

Sagave Punicea defixit nomina cera; Et medium tenues in iecur egit acus.[6]

Prizrime sa teraz na povery a čary s vodami a slievaním vosku v ľudu našom prevádzané, aby sme si potom v zpomenutých aktách bosorských procesov zhusta uvádzané podobné čary predstavili.

Bolo to vo februári tohoto roku, že v Z. P. (malej, v úzkej dolinke ležiacej dedinke v trenčianskej stolici), keď hlásnik v noci o 3. hodine „na deň“ zvonil, zpozoroval, jako dve dievčatá v rajskom kostyme obehly zvonicu, skočily do blízkeho potoka, a, vybehnúc ztadiaľ, nalialy vody pred lávkou cez potok vedúcou a rýchlo utekaly domov. Po vyzvonení ubieral sa hlásnik cez tú lávku domov, a až z lávky videl, že na brehu bolo široké kolo preliate, ktoré prekročil. Prv, než domov prišiel, začaly ho nohy boleť, tak že za viac dní ležať musel, a nedá si to z hlavy vyraziť, že ochorel preto, lebo kolo, počarovanou vodou naliate, prekročil. Že predtým za viac dní v horách v tuhej zime siahy rúbal a tam nastydnul: to mu ani na myseľ neprišlo. Vo Š. na Považí videl som vloni jednoho asi 55-ročného, silného muža kuľhať a o palicu sa opierať, lebo sa mu bola veliká rana na lýtku spravila. Na moju otázku, čo sa mu to stalo? odpovedal mi s takým poctivým pohľadom a s takou určitosťou, jakoby o tom ani najmenšej pochybnosti byť nemohlo: „Ja veru, prosím ponížene, už som len čosi preliateho prekročil.“ Dráždilo ma to ovšem k smiechu, ale som sa predsa zdržal, aby som ho smiechom neurazil, a usiloval som sa presvedčiť ho o inej príčine jeho choroby. Poradil som mu, aby zavčasu na lekára sa obrátil: a o pár týždňov bola veliká rana zahojená.

Keď milá šuhajovi nevernou ostane a tento ju zabudnúť nemôže, vezme hrotek, zastrčí ho rýchlo dolu otvorom a hore dnom do tekúcej vody a zase rýchlo ho vytiahne, tú na dne hrotka postekanú vodu vypije: a nikdy viac mu tá neverná milá na myseľ nepríjde. Je to slabá upomienka na báječnú rieku „Lethe“, z ktorej bájeslovie nechávalo do podsvetia odchádzajúce stíny piť, aby minulosť zapomenuly.

„Zpátečnú vodu“ (t. j. pod mlynským kolesom nazpät hnanú načierajú devy do džbánkov na veliký piatok „predo dňom“ a umývajú sa ňou, aby boly švárne. Tento obyčaj je v našom kraji veľmi rozšírený, tak jako aj kúpanie sa dievčat a vydajuchtivých vdôv na veliký piatok pred východom slnka v potoku. U mňa slúžila pred 21 rokami jedna blízo 60-ročná babička: a ešte aj táto probovala svoje šťastie pľahočením sa po studenej vode v onen deň.

Deti do suchôt upadnuté liečia dľa nasledujúceho receptu: vezmi z deviatich brodov vody, z deviatich detských hrobov hliny, z deviatich nárožníkov (rohov na strechách) slamy, deväť starých kapustných hlúbov a deväť vretien: to všetko medzi odriekaním: „nejeden nedva… nedeväť“ — ale aby si sa nezmýlil! — spolu var, choré dieťa v tomto odvarku kúpaj, po deviatich detských hroboch pogúľaj, potom ho polož na prah izbenných dverí a daj psovi preskočiť. — Človek by sa nazdával, že tento domnelý „liek“ dajaký furták vymyslel, aby si z ľahkoverných ľudí bláznov urobil: mne ho ale celkom vážne porozprávala jedna vdova, dokladajúc, že videla, jako jej dosiaľ živého brata tak liečili.

„Úroky“ alebo „komu príjde z očú“, čo sa nielen v starobylosti, ale ešte aj v novších bosorských processoch „infascinatio“ nazýva, liečievajú tým najrozmanitejším spôsobom. Všeobecne sa to má, že isté osoby púhym pohľadom vstave sú iných „uriecť“. Je to to isté, čo Nemci menujú „böser Blick“ a Maďari — jak sa nemýlim — „szemverés“. Zvlášť namyslenej krásy dievčatá a žienky chcejú byť každú chvíľu urečenými. Dľa Cicerona najskôr urečie taká žena, ktorá má v oku dve zrenice, čo aj Plinius zpomína.[7] Najobyčajnejší liek proti úročníku je umývanie odvarkom úročníku (Silene inflata). Avšak ešte za lepší prostriedok proti tejto namyslenej chorobe záleží z nasledujúcej procedúry. Kto sa domnieva, že je urečeným, zastane si s operujúcou osobou tvárou k ohnisku obrátenou, patient vezme hrniec do poly vodou naplnený do ruky, operujúca ale osoba berie rýchlo 9 žeravých uhlov a hádže jich jeden za druhým do toho hrnca medzi odriekaním: „nedeväť, neosem… nejeden“ — ale aby sa nepomýlila. Jak všetky uhlíky po vrchu vody plávajú, patient neni urečeným; jak ale na dno spadnú, príčina choroby je urečenie. Na to sa patient tou vodou po trikrát umyje a toľkorazy tvár obrátenou na ruby košeľou utre: a je po úrokoch. Toto liečenie, jako sa samo sebou rozumie, prevádzajú len ženy.

Mladá žena, ktorú muž bíjal a za druhou chodieval, dala tu v Z. P. istej „zavažskej vedomkyni“ tomu mužovi takto počarovať: Vedomkyňa nabrala pred východom slnka s 9 močidiel (kde sa konope máčavajú), z 9 brodov, z 9 proti východu vytekajúcich studeniek vody, nad tou pozlievanou vodou jakési zaklínanie odriekala, a ňou zo džbánka na hlohovom kline visiaceho tú mladú ženu celú umývala, ostatok vody s džbánkom vložila po vykúrení pece do pecovej pazuchy vedľa sopúcha; na druhý deň džbán vyňala, vodu z neho do putienky, z putienky medzi plot do kolovej diery vyliala a kôl obráteným koncom do tej istej diery zastrčila. Na to zase dala takých vôd doniesť a umývala tú mladú ženu na povale nad izbenným stolom, zbývajúcu ale vodu vyliala z dzbánku „v hati na šíp“ (Rosa canina) a mladým šípom (t. j. jednoročným šľahúnom, ktorý má silné, ostré ostne) ten obliaty šípový ker šľahala, hovoriac pritom hnevivým tónom:

„Jaké požičiavanisko, také vracanisko, na tvé škaredé telisko.“

To všetko boly čary na potrestanie neverného žene svojej muža, a „zarobenie“ na jeho škodu. Medzi tým šľahaním prišiel, vraj, ten muž, a dal sa pred svojou ženou do prosu, aby sa len domov vrátila, že ju nikdy viac bíjať nebude. Žena, ktorá mi toto jako skutočnú udalosť rozprávala, povedala mi ešte aj to, že ona sama, keď raz pri podobnej príležitosti tie zakliate vody v putne k plotu niesla a už tma bola, taký strach dostala, že odbehla putnu v sade a letela „jako bez duše,“ strakami ju obletujúcimi prenasledovaná, domov, a spadnúc ostala jako mrtvá ležať. Keď ju vraj domov doniesli, celú noc ju samé straky obletúvaly, a ona upadla do ťažkej choroby, z ktorej sa len pomaly zotavila. A túto fabuľu mi s takým verením-sa a s takými kliatbami, že je to pravda skutočná, potvrdzovala, že mi tej ženy až ľúto bolo. Poneváč pôverčivosť je druh choromyseľnosti, vieme, že ju výsmechom nevyliečime, ani bárs jak prísnym vyhrešením chorú myseľ na pravú cestu nenapravíme. Tu je potrebné podobné pokračovanie, jaké užívajú zkúsení psychiatri pri liečení choromyseľných.

Krásu napomáhajúcich prostriedkov užívujú dievčatá a ženy všetkých národov sveta nepočetné množstvo, zvlášte ale tie, ktoré samy toho potrebu cíťa, aby trošku snad chybnej prírode umele pomáhaly. Neni teda nič zvláštneho, že takých prostriedkov k nadobudnutiu lebo zvýšeniu krásy telesnej aj u nás hojná zásoba sa nachodí. Jeden z najpodivnejších je voda, v ktorej sa zelená žabka pred Jurom chytená (pred 24. aprílom) za deväť dní močila. Túto vodu v zapchaných džbánkoch opatrujú, a kým trvá, každé ráno si ňou tváre myjú.

K ľúbezným čarom zhusta upotrebované vody berávajú z brodov cez polnoc, lebo aspoň ešte za tmy, hodne pred východom slnka; a aby zmývanie sa tými vodami tým istejší žiadúci účinok malo, zariekajú ich nasledovne:

„Kaluža, kaluža, Daj muža! Vyše mosta, Niže mosta, Aby nemal nikde miesta Len u nás! Vyše lávky, Niže lávky, Aby nemal nikde stávky, Len u nás! Neodlievam: Ale prilievam: Mládencov, vdovcov, Kupcov, aj hudcov, Aj tých maličkých chlapcov Za sebou volám. Za mým telom, Za mými šatámi, Za mými patámi, Za tým naším domom. Ja to nehovorím ze svej moci. Lež to hovorím z Božskej moci, Od Pána Ježiša Krista do pol noci. A k tomu mi dopomáhaj Bôh Otec, Bôh Syn, Bôb Duch svätý, Svätá Trojica, Buď mi dobrá pomocnica, K všetkému dobrému, K stavu manželskému.“

Toto zariekanie len málo dievčat a vydajuchtivých vdôv zná, a ktorá ho upotrebuje, ozaj má „na spech“, aby toho muža si pričarovala, bárs neraz počula, že „ženích čarovaný — chrbát maľovaný“. Ja som toto zariekanie počul od dvoch ešte mladých žien v Bošáci, o ktorých, práve preto, že ho dosiaľ doslovne z pamäti znajú, ani najmenej nepochybujem, že takým spôsobom vody zariekávaly.

Iné, o mnoho známejšie zariekanie čarovnej vody, vo veľký piatok lebo v pondelok velikonočný po polnoci načieranej a k mytiu tela, polievaniu domov a dvorov a preddomia upotrebovanej, znie:

„Vítaj, Zavítaj, Má milá čistá Vodička bystrá! Berem ťa, vodička čistá, Od Pána Ježiša Krista, Od Jordána miesta. Berem ťa, vodička, piatimi prstámi, šiestou dlaňou, Aby išli všetci mládenci za mnou: Kupci, vdovci, Remeselníci. Ja to nehovorím ze s vej moci atď. (jako vyše). Tak mi pomáhaj atď. (jako vyše) Svatá Trójička, Budeš ty mne razdelníčka.“

Tomuto podobné zariekanie uverejnil Riezner v „Orlovi“ 1874 str. 284. V iných krajoch budú zase iné varianty, hlavná vec ale pri tomto zaklínaní vody je, že sa živému, povedanému slovu prikladá moc uspôsobiť vec mrtvú k zvláštnym, nadprirodzeným účinkom. Zpomínanie Krista a Trojice v tých zaklínacích formulach je ovšem novšieho pôvodu, však jadro je nepochybne zbytkom z pradávnej, pohanskej doby. Na každý pád ale zpomenutia zasluhuje, že tieto a jim podobné zariekania ľud sa z kníh nenaučil, lebo napísané nie sú, a len z úst do úst si jich podáva s pozoruhodnou vernosťou! Znám osoby, ktoré ani čítať nevedia, a ani za svet nenaučili by sa z dajakej peknej básne 20-30 veršov: ale zariekacich formul znajú z pamäti bez chyby celú hromadu.

Avšak nielen človeku, lež aj hoviadkam vedia slovenské ženy čarovnými vodami spomáhať. Na ukázku podám tu dva také recepty.

Aby mala krava mnoho mlieka, a toto aby jej žiadnymi čarámi nemohlo byť odňaté: berú do východu slnka z 9 brodov, z 9 močidiel a z 9 studienek vody, devatorie drevo zo sladkého ovocného stromu, z 9 medzí trávu, a z 9 mravenísk smetí; to všetko varia spolu a odvarkom kravu umývajú, po umytí zbývajúcu vodu vylejú na šíp.

V každej dedine nachádzajú sa aspoň niektoré ženy, ktoré znajú ochvat začitovať a zmývať. Keď rožná lichva lebo svine prechorejú na nohy, bez toho, žeby jim jaké rany bolo vidieť, to sa volá „ochvátením“; aj keď lichvička dačoho s chuťou velikou nažerie sa, hovoria, že sa ochváti. Proti tomu je všeobecne užívaná „ochvatná zelina“ (Scrophularia Ehrharti). Zelina sa v kotle lebo v hrnci varí, odvarkom choré zviera a tou zelinou náležite vydrhne medzi odriekaním tohoto veršíku:

„Ochvat ochvatný Vešiel do hlavy, Z hlavy do údov Z údov do nohú, Z nohú do zeme.“

Tu uvedené príklady dostačia na dôkaz, že sa zakliate vody dosiaľ pri poverách a čaroch ľudu našeho na ten najrozmanitejší spôsob užívajú. Že sa pri čaroch aj slievanie vosku užíva, počul som od mnohých, ktorí si sami tak čarovať dali. Avšak toto slievanie vosku vyžaduje už zvláštnu sbehlosť v čarovaní, lebo sa ono koná práve len od vychýrených „vedomkýň“, „bohýň“ lebo „bosoriek“, ktoré pritom čosi pošušky šomrú a ziechajú, tak že sa o ospalom človeku hovorí: „ziechá jako bohyňa“. Zo sliateho vosku vyčituje potom čarujúca, dľa toho, čo sa na ňom ukazuje, svoje „veďmo“, t. j. vešťbu. Bližšej ale známosti o slievaní vosku dosiaľ nemám, len toľko mi o tom bližšie známo, čoho som sa v zpomenutých bosorských procesoch dočítal.

Obzrime sa teraz po tých trenčianskych bosorských procesoch, aby sme videli a poznali, jakým spôsobom v predošlom storočí vody a vosk v čarodejstve užívané bývaly; lebo, poneváč sa ani mysleť nedá, žeby od tej doby takéto čary boly prestaly, so spoľahlivou istotou sa tvrdiť môže, že tým istým spôsobom do dnešného dňa vody a vosk k čarodejným cieľom sa potrebujú.

Roku 1716 dňa 18. sept. bola Alžbeta Garajka z Ihríšť pri Púchove v čas revisie kriminálnych pravôt v Trenčíne na smrť upálenia odsúdená.[8]

Poneváč práve v aktách tohoto processu počarované vody a slievanie vosku zhusta sa zpomínajú, podám tu v doslovnom odpise svedoctva sprisahaných svedkov, nakoľko sa na vody a vosk vzťahujú. Asi 38-ročný „Egregius Balthazar Okruczky de Ead Possione Okrut… že jedneho času, circiter ante Triennium, kdyžby Fatensovy jeden vul byl ochorel, chodjel sam za Garajku do Ihryšč, Prosyce ju, aby temu volovy jeho spomohla, ktera vinduce ven prinjesla vody a vosk ljala do njej, rykajice k fatensovy, žeby bilo temu volovy preškodene, protoz dala mu tej vody do jednej pulzajdlykovej skljenky, aby tohoze vola napojil s nju, a jak potom napoji nebude lepšje, aby ho na tretí den odpredal.“ Keď pre toho vola vosk liala, „poznala na njom, že Fatens ma staru matku, ale ze mu juz dlho zavadzat nebude, ukazujice Fatensi na tem vosku, a mluvyce k njemu formalibus: tod vaša matka stoji nad samu jamu, jako y ten rok zemrela.“ Druhý svedok asi 33-ročný Michal Okruczky, svedčí: „Pry tom tež vibrany bivsie jedneho času skrze mrcha lydy pan pater Ugytczky, ljala vosk pri jeho prytomnosty, a ukazovala s njeho, kade vešly do fary ty mrcha lyde, kde truhla bila polozena, kteru vybraly, ano i zelezo kde bilo, ktere take pobrali.“ Ďalej svedčila urodzená Katharina Okruczká, 28-ročná, medzi iným, že keď Garajka k jej bratovi prišla, aby ho odvarkom istej zeliny dala zmývať, žeby sa s rozhnevaným druhým bratom smieril, požiadala ju (Okrutská), aby jej „vosk liala, lebo že jej pradená ukradli“; a keď Garajka ten vosk sliala, povedala, že jeden z tých zlodejov tu v mieste býva a druhý svetom chodí; na to kázala svedkyňa, aby Garajka „tak robila, aby sa znak učynil na tom zlodejovi, slybyvše jej dva šestaky“. Johanna Krajčí z Nivnice, asi 22-ročná, svedčila, že majúc nezdravého muža, prosila Garajku o pomoc; tato jej odkázala, aby prišla, že jej dá pre muža voľajakej vody: „Fatens pak nejida ku jej, poslala (Garajka) na druhi den od cery pana Röröszteš Palovej, Boriše, Fatensi ale 3 holbu jakejsy vody, aby s nju muza sveho nezdraveho všeckeho pred vychodem Slunca, po trykrate umila, ale tak aby tej vodi ani kvapky mimo neplusklo, ani se nikam nepodelo, a kdi to po trikrate učyni, aby tuze vodu, viljala na cynter, na hrob musky, ze ozdravje muz jej, čo učynyvše Fatens, uzdravel jej muz y teraz zyvy a zdravy… Tretiho pak roku posilavše jedneho času Fatentem z Nyvnice pany Kürty Palka do Ihrišč za Garajku, aby vosk ljala, čy jej lychva dobre stoji na dvore, ktera zljavše vosk odkazala, že jim je ve dvore zarobene, že ym lychva nestoji…“

„Honesta Matrona Marianna Zendely, Circumspecti Jacobi Puchala Illaviensis consors,“ asi 30-ročná, svedčila, že keď z jej mužovej a jej vlastnej mentieky ktosi strieborné gomby odpáral, chodila za Garajkou, aby jej tie gomby vyhľadala. Garajke sa pri slievaní vosku s jej veštením tá galiba stala, že riekla, že jim tie gomby jejich hofer odpáral, načo ale tá Marianna riekla, že oni ani hofera nemajú. Ilavskej obyvateľkyni, Barbore Sztopka, boli ukradli peniaze, Garajka, „lejucze vosk, kazala jich hledat tam, kde prsty (t. j. prsť) vihazaly, kdy kopaly (t. j. zahradu), hledajice tech zakopanich skapanich penyez, ale any posavad nič nenašly“. Daniel Pruszkay z Dubkovej svedčil, že mu zlodeji vždy mliečnicu vybierali, tak že sa mu sotva kedy mohla obstáť smetana a mlieko. Dal teda tým zlodejom „zarobiť“. Garajka dala svedkovej žene „čosy jako česnek aby mlinske koleso potrela, že sa jim zlodej vijaví, anebo že sa na nom znak ukaže, že nikdi krast nebude. Prinduce fatentis manželka domov vilala tu vodu (nezpomína sam, jakú? bezpochyby ale z mlynského kolesa, tým česnekom potretého, nabranú) tak jako jej Garajka kazala, a chnedky prišla do domu fatentis Mattejkovích Jana žena, povedice fatensovi, že kdo jim tu mlječnicu vibral, aby ho šlak zarazel, zatím pak taže Matejkova žena pry malem (t. j. po pôrode) umrela, muž pak jej… išjel na dol kdežto velmy opuchel, a tak opuchnuty prijeduce domov poslal k satensovi svoju matku, prosyce ho, že uš vidy že mosy umrjet, aby mu odpustel že on jemu z mlječnyce mljeko bol pokradel, a tak potom odpitovany na trety den… umrel.“

Troška zdravší rozum dá sa poznať zo svedoctva ilavského richtára, Nikolaja Šimko, ktorý hovoril, že keď mu minulého roku dukáty zkapaly, šiel do Ihríšť ku Garajke, aby mu pomohla tie dukáty prinavrátiť. Táto prijdúc do jeho domu, „volačo robyla so živym strjeblom na starem sadle, povedíce, že ten zlodej opuchne, a kdi za sebe len malo vody na to mjesto naleje, že zase odpuchne“ a z krádeže obviňovala svedkovho tovaryša Stopku. Nato Stopka onezdravel, „ale od toholi bil onezdravel čuv ta Garajka robila a neb od inšjeho, to fatens nevje.“ Ešte aj to, že čarodejnica povedala, aby nikomu von z domu starej masti nedával, „lebo poveda na takovem mjeste s takovu staru omastu zasek muože odrobít, kdy len malo vodi naleje. Zatím prišla Stopkova žena k fatensi pytajice starej slaniny, ale jej fatens nedal, než u pana Frideckeho jej dali, a tak ale ve dva tydne tenže Stopka ozdravel, ale od čeho vizdravel, to fatens nemože povedet.“ Z tohoto svedoctva poznávame, že síce aj ten ilavský pán richtár dal zlodejom čarovať, ale keď vešticou označený údajný zlodej onemocnel a potom zase ozdravel, nechcel si to vziať svedok na svedomie, žeby tú nemoc a to vyzdravenie čarom bol určite pripisoval. Že sa tu aj polievanie vodou na odrobenie čarovných zárobkov zpomína, istá vec je, že sa to nestalo hocjakou vodou, ale len zakliatou a od veštice danou.

Roku 1720 zažaloval púchovský obyvateľ, Adam Fabricius, tamejšiu obyvateľkyňu, Magdalenu Kubány, manželku Zachariáša Petroselíny-ho, vulgo „Zacharka“ zvanú, že mu porobila z pomsty, keď bola súdom prinútená jeho žene a švagrinej polovicu zemanského domu a majetku odovzdať. Medzi aktámi bosorského procesu „contra Magdalenam Kubany Puchoviens Strigem“[9] priložený je aj výšmenovaného Fabriciusa veľmi pekne písaný, tri celé foliové strany zaplňujúci prosbopis, z ktorého na čarovné vody sa vzťahujúci passus takto znie: „… do kterehožto (t. j. jeho žene súdom prirknutého pol domu) k prebívaní v nem vejduce, ale po dvuch nebo trech tydnyoch do hroznej a teškej nemocy sem upadnul, z kterejžto dosti za dluhy čas nemohuce sobe žadnym lekarstvím jak doktorskym no tež y apatekarskym spomoc, vedle raddi a informacie mnohych statečních ludí musil sem rovním spusobem takovej vedomkyne pohledavat, kteražto my odkazala, aby som jej 5 sto ihel, a svoje noži za pasem sam in persona do tretího dnie donjesel, čo jestli neurobim, do dvuch nebo trích tydny, že musím v zemy ležat. Čož slyšyce ja, a zhrozice se toho ač na poly mrtví, však jako sem mohel v termíne tych trích dny sem doliezel, ku kterejžto jak nahle sem vkročil, hned mi povedala tymito sloví: Zemanom sy chtel bit, vídiš bolo sa tí o zemansku častku nesudit, a kebis nebol prišiel, bol bis musil za dva neb trí tydne v zemí byt. Potom odeberuce ty vecy ode mne, a po jednej hodíne mnja prepustila domův dajice my vody volajakej, na umyvanie seba, a prytom mi prikazala, abich na takovu vodu pilní pozor dal, že ten ktery my k takovej hroznej nemocy poslužil ma juž znak na sebe, a že jaknahle takovej vodí dostane, že sebe od takoveho znaku spomuže. Prijduce ja tehdí domuov, Zacharku nemocnu na zubí a ruku na ručníku nosic sem našiel, ktera z velkím narykaním po stavaní chodela. Když pak noc pryšla toho dnje, v ktery sem od tejže jistej vedomkynje pryšiel, vedle rozkazu jej s tu jistu vodu sem se umíval a sedíce y z manželku svu na postely, dobre uzamikanej svetnici mezi jedenactu a dvanastu hodynu Zacharka zavrenímí dvermí do svetníci našej prínst sme spatryli, kteražto kdiž pod postelu našu takovu vodu brala, jeden na druheho divajíce se na nju očima, že bere, bere, a nedaj, nedaj sme volali, však žaden z miesta pohnut sme sa nemohly. Rano pak Zacharka zdrava jako y predešle chodila.“ Keď stoličny fiškál proti tejto Zacharke pravotu pre čarodejstvo pozdvihol, boli aj manželia Fabriciusovskí jako svedkovia sprisahaní, a mimo nich ešte 6 svedkov v Rovňach a r. 1721 12. mája sedmoria v Trenčíne. Zuzana Ďurček z Hoštiny svedčila, že keď raz Zacharka k svojej tetke Záhonke bola dala schovať jakési strieborné veci, a tieto skapaly, ona mala v podozrení čeliadku slúžobnú, jakoby to ona bola pokradla; preto vo dvore preliala, aby zlodej bol poznačený. Keď Ďurčečkin syn cez to preliate prešiel, upadol do ťažkej choroby a po dlhom liečení sa aj zomrel; načo Zacharka povedala, že ho to Pán Bôh potrestal, že falošne prisahal, jakoby to striebro nebol ukradol.

Na listine „Puncta Examinis Torturalis Magdalenae Kubany Puchoviensis Zachariae Petrosoliny (sic!) Consortia“ na vody sa vzťahuje štvrtá otázka: „Jakej Vody pred dvere Zahončiny preljala, zdaliž sy ju sama spravo(v)ala? a jako? alebo sy ju od koho donesla?“ Odpoveď znie: „Garajka s krhly delinquentis nabrala vody, a yšla do Zahonov s tu vodu, a tam u Zahonov poprskala povedyce že ona to pred tym cystu vodu kropievala a s tym ludy strašyla, kde čo skapalo aby podhodyly.“ Zacharkinu popredku ztratenú vec jej obranca — škoda, že jeho meno sa neudáva, — statočne a rozumne zastával; vzdor tomu znel výrok na upálenie.

Roku 1720 bola Anna Žgeňa, obyvatelkyňa malo-porubská, v Trenčíne pre čarodejstvo k sťatiu a upáleniu odsúdená.[10] Aj v tomto processe sa často zpomína slievanie vosku a čarovných vôd. Hovorí sa tu o nej: „Cerae fusionem non negat, supra quam… orationes recitando, ex Signis in tali cera apparentibus videt ubi quaepiam domus vel viae, aut semitae Pulvere nocivo conspergant, tali in casu in tali fusa cera Terra apparet, ubi autem ejusmodi maleficiosa aqua perfundit ex tunc in cera album oblongum *** forma cujuspiam tumoris Signum conspici soleret, agnoscit mo* bida persona in quali morbo jaceat, et an Veneficium sit, ac utrum ejd vel vero alteri simile veneficium praeparatum fuerit; quod si lethale in cera ponet similem infirmam perasonam fovea apparet“ etc. Sama Anna Žgeňa pri vyšetrovaní medzi iným (bezpochyby na tortúre) vyznala, že „Rarkuskovej hrnčarce osudenica urobila, Delinquens na Vosku poznala čo jej je.“ Johanna Tanušková z Hrabovky svedčila pri vyšetrovaní v Púchove pred Emer. Miticzkym, jurassorom, že sama chodila s púchovskou dolnou mlynárkou, Katarínou Kočkovskou, za vešticou do Malej Poruky. Raz tam našli jednu ženu, ktorej Žgeňová slievala vosk, „čitajicze volačo nad tim voskom, povedyce jej, tebe je od Boha. Potom pak zljevala vosk mlynarce, tež volačo nad nym čtajic, po zljaty toho vosku ukazala jej vosk vydyš tebe je obsypane jak ve mlyne tak y okolo domu.“ Na to prosila ju mlynárka, aby jej spomohla. „Vedomkyňa“ teda vybehnúc na potok, do svojho džbánka načrela vody a dala ju mlynárke s rozkazom: aby tou vodou kravu umyla a stavanie vykropila. Iný svedok, Pavel Urban z Rovní, svedčil, že jeho počarovanému synovi jeden moravský „vedomník“ z Krasňovej poslal v džbánku jakejsi žltej vody a kdejakých zelín s inými rozličnými vecmi pomiešaných, a kázal sa nezdravému tou vodou „žehnat s križom“ a potom zas s vínom variť a vypiť. Druhýraz bol o toho syna u Žgeňovej, ktorá poslala v džbánku vody a nejaké zeliny, „a kazala aby ten jeho syn v tej vode tu zelinu varit dal a pil ju najprv, zatím pak aby stal do škopa nahaty, a tu vodu varenu, aby ju dal na hlavu liat, čoby mu po všetkem tjele stjekla.“ O toho istého Urbanového syna chodila i jeho sestra k Žgeňovej, aby mu spomáhala. Tá sestra chorého svedčí, že Žgeňová slievala vosk a povedala: „hladte, prešjel, presypaly mu y prelaly… vidiš že je opuchnuty… a to mu pojde ta bolest od hlavy az do pyat, ukazujyc na vosku znaky.“ Aj tejto dala Žgeňová do plošteka vody a zeliny, ktorou vodou kázala nemocného po tri razy napojiť, zeliny zvariť a odvarkom opuchlinu spláknuť.

Aj beckovské panstvo malo r. 1722 dňa. 11. mája svoj bosorský process proti Susanne Roškovej, manželke Štefana Uhlárika, poddanej panej baronky Cath. Horeczky rod. Borcsiczky.[11] Rošková bola obžalovaná, že svojho prvého muža (Tabačníka) otrávila, pred farným kostolom beckovským vody rozlievala a iné pletky porobiť mala; že však sudcom toho všetkého bolo ešte málo, vyniesli výrok, aby bola „Torturali probae“ podrobená, a až potom že má byť konečný výrok vynesený. Sotva ušla aj táto so životom; avšak ostatné aktá chýbajú. Žalobník žiadal „extremum supplicium“ na základe zákonov „Steph. Regis Lib. II. Cap. 31 et 32 a Scti Ladisl. Regis Libri I. Cap. 34 nec non Anni 1625. Artic. 6 ita et partis I. Tripart. Titul. 14 et 15.“

1723. dňa 12. mája bola odsúdená v Trenčíne Susannna vdova po Jánovi Ščedroňovi z Beluše pre čarodejstvo na smrť, a sice jako výrok hovorí, má byť najprv vystavená „Torturali examini“ pri ktorom jesti ešte viac svojich čarovných skutkov vyzná, elebo „Tertiu Fassiones, in quantu negasset recognoverit“ má byť za živa upálená, ináče ale, jakby obťažujúce vyznania svedkov tajila, má byť „post amputationem Capitis rogo comburenda.“[12] Jaké hlúposti proti tejto nešťastnej žene svedkovia hovorili, a jak to asi v hlave a srdci sudcov vyzerať mohlo, ktorí sa neostýchali také darebnice počúvať a do protokollu napísať, poznáme z výpovedi hneď prvého svedka Jána Adamoviech, 60-ročného obyvateľa Belušského. Tento pod prísahou svedčí medzi iným: „… jakož y po pomynulem konec fašanku v tu stredu a ve štvrtek po obydva dny sebe synovy vuol sa telel tak jako krava ma obyčaj sa telyt, než kdy sa tak trapel ten vuol, išel k tej Ščedrence fatentis syn Ondrej Adamovjech, a tam sa s nu dohadoval čvo mu volovy urobyla, aby odrobyla…“ a že jak sa domov navrátil, už vôl prežúval, a tak predsa len Ščedroňka bola mu musela zarobiť, keď mu vedela odrobiť (aby sa ten vôl naozaj neotelil na potupu sveta!). Práve tak múdre je svedectvo „Honestae Faeminae Burjanka“ z Beluše. Táto pod prísahou vyprávala nasledujúci zázrak: „Jedna fatentiš krava jalova pred osma rokmy, teš tak sa telyce za štyry týdne,“ tiež len čarami Ščedroňky od toho neslýchaného telenia odvedená byť mohla. Táto Burjanka ale že počula od svojho otca, že Ščedroňka s vodami čaruje a zarobené odrába. V aktách tohoto processu zpomínajú sa vody len mimochodom, ale nemohol som sa zdržať, aby som aspoň ukážku nepodal z výpovedí svedkov, ktore k tomu dopomohly, aby slávny stoličný súd túto Ščedroňku dal upáliť!

Rozmanité čarodejstvá dosvedčovalo mnoho svedkov proti Katar. Čarapatke alias Zarkovej z Rajca, dňa 26. júna 1738 v Trenčíne na upálenie odsúdenej.[13] Process bol zamotaný a vliekol sa celý rok, lebo vyslýchali svedkov nielen trenčianski páni v Rajci, ale aj nitrianski v Handlovej. Vody sa veľmi zhusta v čaroch Čarapatkyných zpomínajú; tak hneď prvá svedkyňa, Kath. Žitková, pod prísahou svedčila, „že vie dobre, že (Čarapatka) vody dievkam ostudením znašavala,“ to isté hovorí druhý svedok: „že ostudením dievkam ze zelinamí a z vodamy spomahala, povedajicze z devaty domov zeliny, z devaty domov soly a z devaty domov po kuščeku chleba že je potreba na ostudením dievkam spomoženie.“ Ďalej svedčila iná žena proti nej: „že prede dnom vodi nosievala ostudením dievkam spomahat a zeliny zbieravala, a jak nad vodu tak y nad zelinami čosy čitavala pomlčky.“ Medzi svedkami nachodí sa aj „honesta puella Helena Dohnyansky, anoor circiter 20, servilis Joannis Szmatana.“ Táto hovorila, že sa jej pred desiatimi rokmi bolo čosi porobilo, tak, že sa všetka vysypala a na tele sa jej pluzgiery povyhadzovaly, prečo aj do konca fašankov až do jary ležat musela. Keď k jej gazdovi prišla Čarapatka, prosil ju, aby sa jej opýtala, „čy dievce (vtedy ešte len 10-ročnej!) neny urobene.“ Čarapatka aj nazadlho doniesla od tej Handlovskej bosorky „jakejsy vody, tak potom tuto dievku do svej chalupy vzala, a položila ze suda obruč na zem a tato dievka musela do nej stat, a ona viliala tu vodu do zberika a umila ju s nou a hned v tu chvilu to osipanie y ty pluzgiery kamsy sa podely a svedek uzdravel, potom pak povedala že to bolo gazdinej pre kněžnu urobene, a že dievka prešla.“

Jakýsi Dávid Moravčík o Čarapatke svedčil medzi inými vecmi aj to, že počul, jako sa jej Dídon áreštant žaloval, že má kozy, ale mlieka nemôže mať, na čo ona riekla, že komu mlieko odejmú, aby kadlecovi cievku ukradol a jeden konec voskom a druhý chlebom zalepil a do komína zapravil tým koncom hore, v ktorom je chlieb: že sa mlieko navráti. Mnohé iné čarodejstvá sa svedkami ešte zpomínajú, ale v tých sa vody a vosk neuvádzajú.

A rad týchto čarov s vodami a voskom dal by sa ešte hodne predĺžiť z tých ostatných, tu blíž nezpomínaných listín bosorských processov. Žeby sme tam ale málo nového našli, a už aj obávať sa musím, že som trpelivosť čitateľovu na prílišne tvrdú próbu postavil, pospiecham ku koncu. Dosť je ešte ľudí, ba až prílišne mnoho, ktorí sú práve tak pôverčivými a čarom oddanými, jako boli tí, sto rokov pred nami živší. Bosorstvo bolo „crimen exceptum“, a čím viac čarodejstva mohli i žalobníci, i svedci, i sudcovia bosorkám a bosorákom naškriepiť a z nich tortúrou vynútiť, nazdávali sa, že tým vlasti a ľudstvu, ba i Bohu samému velikú službu preukázali. Tá sláva, vypátrať bosorku, mučiť a upáliť ju, dráždila mnohých k prevádzaniu patrnej krivdy. Nuž, a či za našich časov neni dosť ľudí, ktorí by nie síce viac strašidlo bosorstva, ale iné strašidlo, — ktoré najviac straší po takých hlavách, v ktorých sa ani myšlienka slušnosti a spravedlivosti vyliahnuť nevie — práve tak mučiť a páliť hotoví boli?



[1] „Aus der Hexenapotheke des Slovakischen Volkes“ v Zeitschr. d. allgen österr. Apotheker-Vereines. 1883. Nr. 5, 7 a 11.

[2] Viac podobných kuriosít vidz v znamenitej knihe: „Soldan. Geschichte der Hexenprcese.“ Stuttg. u. Tübingen. 1842. str. 49. nasl.

[3] Juven. Satyra XIII. v. 159 — 160.

[4] T. j. had báječný, ktorý uštipnutého smädom morí.

[5] Ovid. Amor. Lib. I. Eleg. VIII. v. 1 sq.

[6] Ovid. Amor. Lib, III. Eleg. VII. 29 — 30.

[7] „Esse eisdem generis (t. j. effascinantium) in Triballis et Illyriis adiicit Isigonus, qui visu quoque effascinent interimantque quos diutius intueantur, iratis praecipue oculis… Notabilus esse quop pupillas binas in oculis singulis habeant… Feminas quidem omnes ubique visu nocere, quae duplices pupillas habeant, Cicero quoque apud nos auctor est.“ Plinius Hist. Nat. Lib. VII. Cap. II.

[8] Žaloba a výrok súdobný znejú nasledovne: „… Qualiter pnominata I. Salutis Animae Suae immemor ab unius Veri Numinis ad Cultum Deorum alienorum conversa, et a plurimis retroactis Annis Artibus Magicis addicta, variis Superstitiosis Actibus, et Maleficijs unulos Homin gravissimis morbis infascinare nonnulos vero vi Diabolica post perpessos gravissimos cruciatus e Vita misere tollere, per Magicam Cerae Transfusionem, de futuris divinari, ac Se procul absente Hominu facta revelare, furto ablata restitui facere aegrotos non Naturali Medicamentorum virtute, verum Daemone coadiuvante, per se pstigiose confectis aquis sanare, melaficia Hominibus et pecoribus per alios causata, arte contraria repellere, aliosque huiusmodi Magicos Actus exercere non dubitasset: laesione Cultus Divini, Humanorumq Legum Transgressione nimis gravibus et manifestis. Unde Id Inclyti M. et A. Procurator ad mentem Legum Regni pnominatam adstantem I. ad eliciendas complures flagitiosis humodi Artibus addictas, et dubio procul sibi notas Stryges et Sagas revelandaq plura eiusd Maleficia, pvio Tortulari Examine vivam Rogo exurendam condemnari postulat, reali et effectiva ex post subsequenda Execuone mediante.“ Na to obžalovaná všetko tajila, a keď žalobník znovu naliehal na upálenie jej, vyniesol súd tento výrok: „Deliberatum est. Clarum et manifestum, partim ex Statutor et authenticatorum Testium, partim vero ipsiusmet I. fassionibus evaderet, quod ead I. Diabolica ope, et arte magica, tum per tranfusionem cerae, quam etiam alijs magicis modis; certae foeminae imminentem mortem divinaverit; nonnulis retardationem matrimonii admaturaverit; alijs vero res furto sublatas restitni procuraverit, infascinand gravissimo morbo, pristino vitiu virori, praestigiose confectis, et adhibitis aguis, testituerit; ab incantationibus magicis Braxatoriu aliberaverit; Bruto animanti, per iniectionem vivi argenti in ardentem fornacem, oculum extundi fecerit; meleficiis infecta Pecora, Simili arte venefica sanaverit; Lukensem vero hominem infascinando, post gravissimos cruciatus e vivis sustulerit. Quod universa, quandoqiudem Divinis aeque ac humanis Legibus serio vetita forent: Ex eo eand I. juxta Legale Petitu fiscalis magratualis, praemisso, ad eliciendas complices, huiusmodi Diabolicis Artibus infectas Striges, et Sagas, revelandaque plura ejusd maleficia, Torturali Examine, vivam rogo, ipsi in promerita Poena, alijs autem in horribile Exemplum, exuranda pronunciari, et aggravari.“ (Orig. Akta v stoličnom archíve trenč. Č. XII. 27/1199.) Žaloby a výroky súdobné vo všetkých týchto processoch temer jednako znejú.

[9] Vidz origin. akta v stol. archíve trenč. č. XII. 27/1204.

[10] Vidz orig. akta v stol. archíve trenč. č. XII 27/1202.

[11] Vidz orig. akta v stol. archíva trenč. č. XII. 27/1195.

[12] Vidz origin. Acta v stoličn. archíve Trenčianskom č. XII. 27. 1204.

[13] Vidz origin. akta v stoličn. archíve Trenč. č. XII. 27. 1206.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.