ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde sjednotené rieky Tigris a Eufrat pod spoločným menom Šat-el-Arab sa stekajú, na úrodnej rovine rozprestiera sa prastaré kupecké mesto Bassora. Tu za nepamäti sveta žil jedon náramne bohatý a dobrý sultán. Jeho heslom bolo: „Všetko za ľud!“ — a podľa toho sa i držal, a preto sotva by sa bolo našlo v krajine človeka, ktorý by nebol vďačne zaňho i život položil.

Všetko sa mu jak najlepšie darilo, len v jednom jedinom nechcel ho Pán Boh nijako vyslyšať… Bolo sa totiž čo obávať, že zomre bez detí…

Tu zrazu po všetkých končinách zeme ozvaly sa výkriky radosti — — v sultánskom paláci majú princa…!

V Bassore zasadla veľká rada. Kde jaký hvezdár v krajine, kde jaký učenec — to všetko dohrnulo sa na zavolanie sultánovo do sídelného mesta, aby z behu nebeských telies spoločne veštili budúce osudy malého následníka trônu…

Po vážnej — dôkladnej porade, mienky všetkých sjednotily sa naposledy v tom, že z malého králeviča vyrastie časom udatný a neohrožený muž, ale — hovoria — bude mu toho aj treba, lebo že mnoho všeliakého nešťastia čaká ho v živote…

Sultána to však ani najmenej nezarmútilo — ba práve naopak…

„Zlato sa v ohni probuje“ — hovoril — „a beda tej krajine, ktorej kráľ nevie, čo je zlé na svete! Trápenie, kríž á všeliaká neresť — to je tá jediná škola, v ktorej vychovávajú sa tí najlepší kráľovia…“

Minuly roky… Z malého dieťaťa vyriastol krásny mladík… Len škoda, že nestalo sa tak, ako si to vždy žiadal bol jeho otec… V tých najnebezpečnejších časoch totiž, keď by mladý králevič bol najviac potreboval múdrej rady a dozoru otcovho, ostal na seba odkázaný…

Starý sultán zomrel…

Zeyn Alasnam po sedem dňovom smútku zaujal otcov trôn — no nebolo z toho radosti, lebo dosť skoro ukázalo sa, čo on všetko vedel…

Nikdy pred tým na sultánovom dvore nebývalo tak hlučno — jako práve teraz. Zábavy a všeliakého druhu rozkošníctvo — to býval jeho život…

O vážne krajinské diela sa nestaral; tie vybavovali zväčša mladí — nezkúsení ľudia, ktorí len tak dostali sa na svoje vysoké miesto, že vedeli sa mu všemožne vďačiť a zaliečať.

Koho to viac trápilo, jako jeho šľachetnú matku, lebo ona najlepšie videla, jako to v tom — predtým tak dobrom — ľude vždy viac a viac vrelo.

A kto vie, do kedy by mladý kráľ pri tom všetkom na takto započatej ceste bol pokračoval, keby mu jeho dvorný pokladník pri jednej príležitosti nebol sdelil, že veru v kase neni už ani haliera.

Nastalo strašné vytriezvenie…

Čo jeho dobrý otec za celý život miernosťou a schránlivosťou nashromaždil — to on s neviazanými súdruhmi za ten krátky čas tak nemilobohu prevýskal…

Žralo ho svedomie. I zavrel sa do svojich komnát a mimo matky nechcel pripustiť k sebe ani živej duše. — Čo trápilo ho vo dne, to nedalo mu pokoja ani v noci. Už takrečeno ani to nevedel, čo je sen — lebo sotva si trochu zdriemnul, už sa i strhnul — čo nedaly mu pokoja staré jeho hriechy…

Konečne predsa raz zaspal. I prisnilo sa mu, že prišiel k nemu neznámy striebrovlasý starec a takto ho oslovil:

„Zeyn, nezabúdaj, že žiadno nešťastie večne netrvalo. Uznávam, že ťažkej zkúške si vystavený; no musel si ju prestáť, ak si sa len mal naučiť, čo je vlastne život… Ak bude v tebe dosť sily, nič nemáš ztratené a môže byť ešte všetko dobre — ale ma máš poslúchať. Hneď, ako sa z tohoto sna zobudíš, vyber sa do Kaira — a uvidíš, že neobanuješ…“

Dojem tohoto sna bol tak veliký, že Zeyn nemohol sa mu nijako ubrániť. Darmo prehovárala ho jeho matka, nechcel si dať povedať — až naposledy i sama schválila jeho rozhodnutie.

Z jeho poddaných ho už aj tak dávno nikto nevidel, ba dávno oňho už nikto ani nestál, — nebolo tedy divu, že ani nikomu nechýbäl…

Zeyn medzi tým ako obyčajný pocestný pustil sa za vykázaným mu cieľom…

Tvrdá to bola preňho úloha. Neraz zmyslel si už, ako to bolo ešte len pred najkratším časom — — — no keď videl, že by s takýmito myšlienkami ďaleko nezašiel, dodal si po každé odvahy — až naposledy všetky svízele tej dlhej cesty šťastlivo prekonal…

Prijdúc do Kaira, sišiel z ťavy — že si na schodoch blízkej mečety trochu odpočinie… Sotva si však sadnul, už nadišiel ho aj sen — a už sa mu aj snívalo, že ukázal sa mu ten istý striebrovlasý starec.

„Dobre si urobil“ — hovoril mu — „že si ma poslúchnul a neľakal sa obtíže tejto dlhej cesty. Za to spravím ťa najbohatším a najšťastnejším kráľom toho sveta… Vráť sa domov a v sultánskej palote najdeš také poklady, ktorých cena sa číslom ani určiť nedá…“

Kráľ nemohol pochopiť, čo celé toto zavádzanie má vlastne znamenať… Načo ho tu ktosi chcel mať, keď nemal tu čo hľadať?! Pre tých pár slov starcových konal tú, telo i dušu unavujúcu cestu…? Veď mu to mohol bezpečne i doma povedať… I znechutený vydal sa na zpiatočnú cestu…

Ak nebolo s ním reči prv, teraz jej bolo ešte menej. Dosť ešte, že aspoň matke sa sdôveril, čo vlastne v Kaire robil…

„Len sa uspokoj, syn môj,“ — tešila ho táto. „Ak ťa Pán Boh mieni skutočne požehnať, nuž sa to i stane. Ostatne v inom už raz by si sa mal učiť svoje šťastie hľadať… Buď dobrým otcom a spravodlivým kráľom svojich poddaných a ostatné časom iste samo príde!“

Pod dojmom miernych slov matkiných prvý raz zobudil sa cit povinnosti v srdci kráľovom a sväto-sväte si umienil, že sa bude chceť dľa ních i zadržať…

Nasledujúcej noci zjavil sa mu starec už po tretie…

„Deň tvojho šťastia sa priblížil. Nuž vezmi čakan a hľadaj v otcovej izbe, až prídeš na poklad…“

Zeyn nedal už nič na matkine prehováranie, ktorá všetkým jeho snom žiadnej dôležitosti nepripisovala, lež hneď za čerstva pustil sa do práce…

Už takmer celú dlážku v otcovej izbe vytrhal, keď v poslednom kúte narazil zrazu na jeden vyčnievajúci kameň…

Ako ho vyvážil, ukázaly sa mu úzke mramorové schodky. Zažal svetlo a pustil sa na dol. Pred jeho zrakom objavila sa zrazu veľká, nádherná dvorana. I steny i strop boly z číreho čistého krištálu. V zadu dvíhaly sa na spôsob schodov štyri police a na každej z ních stálo desať medených nádob, plných, plnučičkých zlata.

Kráľ bol vo vytržení a začrúc do jednej z ních, utekal ku matke. Táto srdečne sdieľala velikú radosť synovu.

Ako vchádzala s ním do podzemnej siene, padly jej oči na malú truhličku, vedľa samého vchodu do steny zapravenú. Čiahla do vňútra a vytiahla z nej malý zlatý kľúčik.

Ako bolo videť, ani truhlička, ani oné medené nádoby neboly na zámok.

„Čo to tedy môže byť za kľúčik a odkiaľ?“ nedalo im pokoja.

I dali sa so svetlom hľadať kolom do kola, až zrazu kráľovna našla v stene dierku…

Dáva ho do vňútra, išiel, zatočí a v tom otvorily sa už i tajné dvere, vedúce do miestnosti, v pravde s kráľovským prepychom zariadenej.

V prostriedku na lesklej mramorovej podlahe rozostavené bolo do polkruhu deväť podstavcov z najrýdzejšieho zlata.

Na ôsmich stálo osem ľudských postáv — umele složených zo samých drahokamov, na deviatom ale prehodená bola ťažká atlasová stužka — s nasledujúcimi zlatom písanými riadkami:

„Syn môj drahý! Mnoho ustávania a sebazapierania ma stálo, než som to nashromaždil, čo tu všetko vidíš. Krásne a cenné sú ovšem tieto sochy, no je ešte jedna na svete, ktorá i v kráse i v cene všetky ďaleko prevyšuje. Ak chceš byť jej pánom, netiaž si zajsť ešte raz do Kaira ku môjmu bývalému sluhovi — Mora-Bekovi. On je do všetkého zasvätený a pomôže ti i k tejto… Znaj, že s ňou pozemské tvoje šťastie má byť úplne zavŕšené…“

Zeyn po prečítaní otcovho odkazu nemal tam už viac ani stania — — on by bol býval najradšej, keby bol mohol do Kaira len nejak zaleteť…

Ani matka mu už žiadnych prekážok nerobila, lebo videla i sama, že jej syn musí stáť pod akousi zvláštnou záštitou prorokovou…

Sotva ho vypravila na cestu, prvou jej úlohou bolo, že postarala sa o to, aby zanedbaná krajinská správa zase nazad do povolaných rúk sa dostala…

Blahodarné účinky tohoto rázneho zakročenia ukázaly sa dosť skoro, tak že dalo sa očakávať, že než sa sultán vráti, všetko zase do riadnych koľají sa dostane…

Zeyn medzi tým v sprievode niekoľko verných svojich sluhov šťastlive dostal sa do Kaira.

Keď prišiel k Mora-Bekovi, predstavil sa mu jako syn jeho bývalého pána… Tomuto sa to akosi nepozdávalo…

„Však,“ — hovorí — „na koľko sa pamätám, môj pán nemal ani syna… Koľko máš tak rokov?“

„Dvadsať“ — odpovedal sultán.

„Preto,“ — hovorí Mora-Bek — „lebo keď som pred dvaadvadsať rokami od neho odchodil, ešte nemal detí. Avšak — nemaj mi za zlé, keď som práve v tejto veci tak opatrný — mohol by si mi niečim dokázať, že pravdu hovoríš?“

Zeyn rozpovedal mu posledné príbehy svojho života, pri čom zmienil sa i o tajnej pokladni otcovej a jeho tamže najdenom odkaze…

„Dosť, dosť, už viem všetko!“ pretrhol ho starec a jako svojmu kráľovi, na znak poddanskej úcty, zľúbal mu ruky i nohy…

Sultán nedočkavosťou už len horel a tak po trojdňovom oddychu vybrali sa konečne v sprievode početných svojich sluhov za onou zázračnou sochou, k vôli ktorej ešte raz ku toľkej obeti sa bol odhodlal…

„Na jedno však musím ťa ešte zavčasu upozorniť,“ — hovorí mu Mora-Bek už v ceste — „že totiž neni to žiadna hračka, čo máme pred sebou, a tak všetek strach musí ísť na stranu…“

„Čo sa toho týka,“ — usmial sa sultán — „o mňa nemaj starosť, ja si i tu za seba zodpoviem.“

Dosť skoro ukázalo sa, že výstraha Mora-Bekova nebola bezzákladná, lebo nebolo tých príšerných zjavov, nie tisícorakého nebezpečenstva ohňa a vody, s ktorými by sa na osudnej tej ceste krok za krokom neboli stretali.

Už toto štvrtý deň ustávali sa mŕtvou skalnatou púšťou, keď objavilo sa im zrazu kolom do kola bujnou zeleňou otočené rozkošné údolie…

„Sme blízko cieľa,“ — preriekol Mora-Bek. Potom naložil sluhom, aby ich na tomto mieste čakali a sami dvaja — nechajúc tam i svoje ťavy — pustili sa so sultánom ďalej…

Prišli k jednomu veľkému jazeru. Tu sadnul si starec a dával ďalšie naučenie svojmu spoločníkovi…

„Cez toto jazero môžeme sa dostať už len pomocou kráľa duchov. Nezadlho pošle nám na proti svoju barku, — no, Bože ťa chráň, abys po celý ten čas čo i len ústa otvoril. Jak by si sa zabudnul — už sme i ztratení…!“

Sotva to Mora-Bek vypovedal, už začala sa hladina jazera i búriť a v nasledujúcom okamžení, — už bola barka aj pred nimi…

Sultána preskočil mráz — keď zbadal, aký to čudný kormidelník sedí v barke… Hlava slonova a — tygričie telo! Dodal si odvahy — a než sa vzpamätal, už octnul sa i v jeho obrovskom chobote, za ním jeho priateľ a jako by dlaňou plesknul, už boli i na protivnom brehu…

„Tu sme už bezpeční,“ — vydýchnul si starec. — „Nuž podívaj sa okolo na ten krásny svet… Všetko tu žiari nádherou a všetko dýcha vôňou… Či možno ozaj, aby ten prvý ráj bol mohol byť kedysi krajší?! Nie, to nemožno, a iste ani nebol! — To ríša víl a duchov…“

Dosť skoro ukázal sa im v ceste jeden veľkolepý palác…

„Nesmieme ďalej,“ — hovorí Mora-Bek. — „Kráľ duchov v blízkosti svojho stanu chce mať svätý pokoj…“ Potom prestrel veľký ručník, obložil ho čarovnými kamienkami a keď už obaja čo najopatrnejšie stáli na ňom, dal sa dovolávať pána tejto zeme…

U prostried blesku a hrmenia zjavil sa kráľ duchov…

Zeyn poklonil sa mu až k zemi a s najväčšou pokorou porúčal sa do priazne a lásky, jakej tešil sa kedysi i nebohý jeho otec.

„Áno, toho viackráť mal som príležitosť uvítať, ako svojho hosťa, a ak budeš hodný, jako býval on, moja milosť ťa iste neminie. Známy je mi cieľ tvojej cesty a buď bezpečný, že ak sochy, ktoré som kedysi dal tvojmu otcovi, sú veľkej ceny, nuž tá, ktorú som uchystal pre teba, iste predčí všetky… Predovšetkým však — na dôkaz svojej oddanosti — musíš mi priniesť ešte jednu obeť… Teraz pôjdeš svetom a budeš chodiť do tedy, kýmkoľvek nevyhľadáš si takú devu, ktorá by ti úplne ku srdcu pririastla… Prv ale, než by si s ňou i len jediného slovíčka preriekol, musíš byť istý, že v každom ohľade je vzorom ženských cností. To ukáže ti toto zrkadlo. Ak len najmenšiu tieň budeš na ňom videť, to neni ona. Pri tej pravej musí byť tak čisté, jako len jej srdce… Tú donesieš mi do daru, to bude moja žena… Nuž prísahaj mi, že tak urobíš!“

„Prísahám!“ — riekol odhodlane sultán, a kráľ duchov, ako sa rýchlo zjavil, tak i náhle zmiznul…

*

Opustiac ríšu víl a duchov, nevrátili sa do Kaira, lež obrátili sa na radu Mora-Bekovu zrovna do Bagdadu. Toto zdalo sa mu totiž najpríhodnejšie miesto pre ciele Zeynove…

V sídelnom meste oboznámili sa dosť skoro s tými najprednejšími rodinami. Vo všetkom darilo sa im jak najlepšie, len práve v tom nie, čo ich ta doviedlo…

Už mnoho, mnohokráť díval sa Zeyn na svoje zázračné zrkadlo, no, nikdy ešte v úplnej miere ho neuspokojilo…

Už robili si i prípravy, že odoberú sa ďalej, keď tu šťastná náhoda sviedla ich s istým Munzinom, tamojším imamom, ktorému sa Zeyn so svojím úmyslom úplne sdôveril…

„Ja bych mal niečo pre teba,“ — riekol mu imam. — „Je tu dcéra nášho bývalého vezíra — Zulima. Zlatá jedna duša! Ak ktorá na svete, nuž tá na prvom mieste bola by hodná teba. Znám ju od detinstva a môžem ti povedať, že nikdy som lepšieho a skromnejšieho stvorenia nevidel. O krásach telesných už ani nehovorím, lebo i tak ťažko by bolo určiť, ktoré sú v prevahe… Som priateľom jej otca, nuž myslím, že by to šlo ľahko…“

Nikdy v živote nebolo Zeynovi okolo srdca tak úzko, jako keď na druhý deň stál z oči-voči so vznešeným tým zjavom…

Toľko nehy, toľko pôvabu v jednej bytnosti ešte nevidel…

A zrkadlo? To bolo čistejšie nad azur májového neba…

A túto anjelskú bytnosť on mal by tak zradiť…! Tú mal by tak obolhať, na jejž nevinných rtoch snáď nikdy ani tieň lže nebol…! A k vôli čomu? Snáď k vôli mamone — aby si len vyzískal priazeň kráľa duchov?! Nie — to neurobí! Radšej opustí celú slávu sveta! Čo mu po všetkom: keď jej mať nemôže! I vypýtal si ju — — ale len pre seba…

Chovanie sa Zeynovo na zpiatočnej ceste bolo Mora-Bekovi nápadné a dlho nevedel, čo tá jeho nesdielnosť a častá zádumčivosť má vlastne znamenať… I pýtal sa ho na veľa po príčine…

Mnoho — veľmi mnoho duševného boja to stálo sultána, než sa mu na veľké doliehanie konečne vyspovedal a priznal otvorene, jako sa rozhodnul…

„Kto sa radí — nezavadí!“ — rečie mu starý priateľ. „Ale musím ti úprimne povedať, že si sa tu veľmi zle doradil! V takýchto veciach treba sa radiť rozumu a nikdy nie srdca… Vidno i z toho, že si ešte mladý! Alebo myslíš snáď, že už takej neni viac na svete?!“

„Pre mňa aspoň nie — a kráľ duchov nech sa sám o seba postará!“

„Nuž a tá prísaha?! Však vedel si, čo žiada! Chodil on za tebou — či ty prišiels’ za ním?!“

„Ja si nepomôžem! No ju dať niekomu — to sa mi rovná smrti!“

„To nie reč pre kráľa — tak slabúch hovorí! — Potom už bude lepšie, ked zničí vás oboch?!“

„Nuž ale ja jej to povedať?!“ — bránil sa sultán. „Však viem, že to neprežije!“

„Nič jej nebude — len to na mňa nechaj…“

*

Stáli pred kráľom duchov…

Zeyn na smrť bľadý, s hlboko sklonenou hlavou porúčal mu do priazne na celom tele trasúcu sa devu…

„Som s tebou spokojný!“ — odvetil kráľ duchov. „Uznávam, že čo bolo možno, všetko si urobil. Ba ešte viacej — ty si sa prekonal… Ja vidím ti do srdca — a tým je mi vzácnejšia veľká tvoja obeť… Teraz choď domov — a sľúbená odmena čaká ťa už na známom ti mieste…“

S krvácajúcim srdcom opúšťal Zeyn Alasnam ríšu víl a duchov — — — tých svojich „dobrých duchov“… Ba ani peklo samo nemohlo vyhútať diabolskejší spôsob — ako by ho zničilo…! Vlákali ho do siete: že spravia ho najbohatším kráľom toho sveta — — a teraz odchádza od ních ako — najbiednejší žobrák…! Zanevrel na svet i na celý život… Darmo ho tešil starý jeho priateľ. S každým jeho slovom len ako by nová kvapka blenu pribudla bola do jeho — už i tak horkosťou nanajvýš preplného srdca… Veď kto že bol viac príčinou celého jeho nešťastia — jak nie on a ešte — — — Nebol už ďaleko rúhať sa i pamiatke otcovej…

Tak bolo mu na celej tej ceste…

*

Všetko jásalo, keď zjavil sa konečne pred bránou sídelného mesta. I tomu najmenšiemu decku horely oči radosťou — len na sultánovej tvári nik úsmev nevidel… Tak hľadel na ten svet, ako keby v ňom ani života nebolo…

Ako dostal sa v prostred plesajúceho zástupu až do sultánskeho palácu — ani sám nevedel: precítnul až v sladkom objatí matkinom…

Mnoho — mnoho sĺz sotrela mu zo zapadlých očí už nežná jej ruka, — no zo sovreného hrdla slovo ešte vždy nechcelo…

Na veľa otvorily sa trasúce rty synove ku desnej žalobe — — a ťažko by bolo bývalo povedať, kto pri tom viac trpel…

Matka s celou vrúcnosťou svojho materského srdca dala sa ho presviedčať, že otec iste čo najšľachetnejšie s ním smýšľal a že sa ešte celkom nič nevie, či mu to do posledu všetko ešte i k dobrému nebude…

Slová matkinej útechy účinkovaly jako hojivý balsam na dušu Zeynovu — až sa jej konečne dal i nakloniť, aby — ohľadom na sľub kráľa duchov — podívali sa do tajnej otcovej pokladne…

Od velikého rozčulenia zabudli si hore i svetlo… Lež aké prekvapenie! Obidve miestnosti sa len jagaly od lúčov tisícich kolom do kola po krištálových stenách rozostavených svetiel…

Prešli prvú — a v nemom úžase zastali na prahu druhej siene… Konča známych sôch — na deviatom podstavci — stála celkom nová… Strojnejšia a vznešenejšia postava — a bola ako — živá…

„Zulima!“ — ozvalo sa v tom sieňou, a už v nasledujúcom okamžení šťastný sultán ku svojmu ubolenému srdcu vinul krásnu devu…

Matka Zeynova hľadela na všetko toto — ako by sa nebola mohla ani vzpamätať — a až potom, až oslovila ju Zulima skromne, že pravda, vzácnejší dar očakávali od kráľa duchov, prišla akosi k sebe…

Však ešte ani teraz nebola mocná slova a tak — na miesto odpovede — zavrela spanilú devu do náručia a zľúbala ju celú…

Radosť z palácu kráľovského preniesla sa dosť skoro i na ulicu, tak že ešte v ten istý deň prinútený bol sultán na spoločnú žiadosť vystrojiť bohatú hostinu, na ktorej pred tvárou celého národa vyhlásil Zulimu za svoju manželku a kráľovnu Bassory.