ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ktoromsi perskom meste žili za starodávna dvaja bratia. Starší bol Kasim, mladší Ali Baba. Staršiemu šťastie poslúžilo, mladší akosi dlho nemohol k niečomu prísť.

Raz osedlal si svoje tri somáriky — to bol celý jeho majetok — a šiel, ako obyčajne, do hory nasbierať na predaj trochu dreva. Ako si tak polienko za polienkom snáša na hromadu, padnú mu zrazu oči pod horu, a vidí, že akási prachová kúrňava blíži sa ku nemu.

„Zbojníci!“ napadlo mu, aby však o svoje dobré zvieratká neprišiel, zaviedol si ich chytro do húštiny, pouväzoval a sám vyškriabal sa na vysoký košatý strom, aby — ak sa ozaj nemýli — mohol z bezpečného úkrytu pozorovať, čo bude ďalej.

Za malú chvíľu rozoznal z diaľky už i rehtanie koní, niečo pozdejšie ozvaly sa tu i tu už i ľudské hlasy, z toho bolo čuť už i drúzganie ráždia pod koňskými nohami a v nasledujúcom okamžení skutočných štyridsať zbojníkov mal zrovna pod sebou.

Prvý doniesol sa na bujnom, hrdom sivkovi ich kapitáň, krásny, štihlý muž, od hlavy do päty tou najvyberanejšou zbraňou ovešaný. Keď sa opatrne poohliadal na všetky strany, sliezol s koňa a ostatní za ním. Potom pouväzovali si ich o stromy, postŕhali z nich svoje náklady a postávali si okolo svojho vodcu, ktorý tvárou ku Mekke obrátený, takto slávnostne k nim prehovoril: „Skôr než vstúpime do tajnej skrýše svojich pokladov, vzdychnime ku Allahovi, aby požehnal vchádzaniu i vychádzaniu nášmu a chránil ju pred každým nepovolaným okom až na veky.“ Zbojníci — ako jednými ústami — odpovedali: Amen!

Na to pristúpil vodca ku blízkej skale a pozdvihnutým hlasom zavolal: „Sezám, otvor sa!“ Na tieto slová sa skala rozstúpila a sotva že posledný zo zbojníkov zmiznul v jej otvore, sama od seba pekne sa zavrela.

Až teraz vydýchnul si od velikého prekvapenia náš Ali Baba. Nevedel, čo si o tomto všetkom mysleť, a tisíc všeliakých myšlienok preletelo mu za tú chvíľu hlavou. Sísť dolu, vedel, že neni isté. „Kto vie,“ — myslel si — „ako dlho sa oni vnútri pobavia. Môžem sa s nimi práve stretnúť, potom beda mojej koži!“

Umienil si tedy, že nepohne sa s miesta do tedy, až uvidí, aký to vezme konec.

Konečne otvorila sa jaskyňa a akonáhle posledný zo zbojníkov z nej vyskočil, postávali si zase okolo kapitáňa, na čo tento povýšeným hlasom takto k nim prehovoril:

„Na novo presvedčili ste sa, že nám nielen z pokladov našich nič neubudlo, ba že sa bohaté naše zásoby značne rozmnožily. Vedomie tohoto nech vás tedy ponúka len ku väčšej i odvahe i vytrvalosti, aby sme zdarne previesť mohli, čo máme ešte pred sebou. Aby nás ale v predsavzatí tomto nič na svete prekaziť nemohlo, prisahajte mi znovu na bradu prorokovu, že ostanete mi verní až do konca, a že tajné naše heslo nikomu, nikdy a v žiadnych okolnosťach nevyzradíte!“

„Prisaháme!“ odpovedali ako by jednými ústami. A za chvíľu už len škrek vyplašeného vtáctva označoval smer, ktorým sa ztratili.

Ali Baba dlho nevedel, či to bol sen, alebo skutočnosť, a spamätal sa až potom, keď videl, ako pod horou zase vysoký prachový stĺp v diaľke zaniká.

„A keby tak snáď i mne,“ napadla mu zrazu, spúšťajúcemu sa na dol, smelá myšlienka. A sotva ocítil zem pod nohami — poď ho ku skale!

„Sezám, otvor sa!“ zavolal nesmelým hlasom. A v tom rozstúpila sa už i skala a Ali Baba trasúcim srdcom vstupujúc do zbojníckej skrýše, div s nôh nespadol od velikého úžasu nad tým, čo ukázalo sa mu neočekávane pred očima.

V priestrannej, vysokou klenbou krytej dvorane, nakopené bolo toľko pokladov, čo pred tým žiadne ľudské oko nevidelo.

Odkiaľsi s hora prichádzajúce slnečné papršleky kúpaly sa v žiare zlatých peňazí, ležiacich na drahých perských kobercoch po celých hromadách. Steny dvorany pozakladané boly celou spustou hodbávu a brokátu a v zadnej čiastke umiestené bolo množstvo všeliakých šperkov a drahocenností v nádherných porcellánových nádobách.

Ali Babovi kľaly oči najviac tie lesklé dukáty.

Vzal tedy jeden z tam pohodených kožených vakov a naplnil ho, tak druhý a tretí; potom povynášal ich jeden po druhom na somárov, zelenými chvojkami poprikrýval a celý uveličený pustil sa domov.

Žena doma bola už i mrzutá, a každú chvíľu lietala za humná ho vyzerať. „Večer je čo chvíľa,“ — myslela si — „nuž ako už toľkého dreva porúbať i predať! A keby sa to aspoň dnes nebolo stalo! Lež zajtrá sviatok, a v dome za preboha ani krajciara, ani kúska chleba!“

No konečne sa predsa ukázal, a ešte nie, aby bol trochu pohnul, keď vidí, že je už noc, lež knísal sa s nohy na nohu, ako keby bol mal Pán Boh vie koľko času.

„Ale, pre Pána Boha, človeče, kde si už toľko!“ víta ho s trpkou výčitkou netrpelivá žena, a keby ju hneď pár slovami nebol umlčal, sotva by na tomto bolo dosť bývalo.

„Nuž tak veru,“ hovorí, sotva do izby vkročil usmiaty Ali Baba, „od dneskajška už nie si viac žobrákovou ženou. Lež poď mi pomôcť, aby tie chúďatká tú ťarchu po daromnici už nedržaly.“

Keď Ali Babova žena videla pred sebou toľko zlata, od velikého ľaku div nezkamenela, lebo nevedela si ináč ani mysleť, ako že musel zabiť nejakého boháča a potom ho pripravil o poklady.

„Neboj sa,“ ubezpečoval ju pokojne Ali Baba, „však vieš, že to pri tvojom mužovi nikdy nebývalo. Ak niekto na svete, nuž iste ja držal som sa toho, že lepšie čestná chudoba, ako hriešne bohatstvo.“ A keď jej potom základne rozpovedal, aké sú to peniaze, jej radosť nemala konca-kraja.

„Odčítajme ich, koľko ich predsa bude!“

„To je nie súce,“ hovorí Ali Baba. „Najmúdrejšie by ešte bolo, niekde ich zakopať, aby nás pri nich niekto neprištiepil. Ak už ale tak chceš, nuž zajdi radšej ku bratovej žene, aby ti požičala miery. To ti ale povedám, daj si na jazyk dobrý pozor!“

Závistnej Kasimovej nedalo pokoja: „Načo by švagrovej bola miera?!“ Vedela dobre, že nemá ani len na piaď zeme, i to vedela, že doma nepečú. A potom: „Za čo by si — u paroma — aj bola kúpila obilia?“

Aby ale svoju zvedavosť upokojila, nahriala trochu smoly, kvapla na dno miery, a tak ju dala Ali Babovej.

Keď boly všetky peniaze pomerané, Ali Baba ich pekne zakopal, a žena, celá šťastná, zaniesla mieru švagrovej. Na to si ale nezmyslela, aby sa bola aj na dno podívala.

Možno si predstaviť, aké asi vyvalila Kasimova oči, keď na dne miery, na miesto obilia, našla zrazu — žiariaci sa dukát.

„Podívajme sa na toho ničemu! Čo sa koľkokráť — pľuhák — pred bratom nastonal! No, keby bol býval tak chytrý, mal sa nalievať vody do mora!“ Ako keby ju bol ktosi vyšľahal, niesla sa k mužovi.

„Vidíš, ty hlupák, už vyšlo šidlo z vreca! Čo si sa — pravda — naľutoval neraz svojho brata! Nehovorievala som ti vždy i o nej, že tá fňučka má za ušima?! Ty by si bol rád — však ver’ — keby si mal aspoň čo rátať: a tí dukáty už merajú!“

Lakomému Kasimovi zakrútila sa pri týchto slovách hlava a netrpelive po jednom slovíčku vyzvedal zo ženy, čo sa to vlastne stalo.

„Ako ten len mohol prísť k toľkým peniazom?!“ nedalo mu pokoja a celú noc ani len oka nezažmúril.

Na svitaní už sedel u brata.

„Ako si ma mohol celý čas tak klamať?“ dohováral pohnutým hlasom Ali Babovi. „Čo som sa ja už nastaral pre teba a teraz zrazu lopatou meria peniaze. Nuž aj to sa patrí na dobrého brata?“

„Neviem, čo s tým chceš,“ múdril sa tento. „O akých to hovoríš peniazoch?“

„Nuž o tých, keď už tak chceš vedeť, čo ostal jeden z ních i na dne našej miery.“

Ali Baba už cítil, že neni dobre, ale sa predsa ešte nechcel len tak poddať.

„Čo to za peniaz, hovoríš, a ešte že vraj na dne akejsi miery?“

„Nuž ušlo vám,“ zasmial sa Kasim na jeho rozpakoch. „Pravda, nesnívalo sa ti, že by vám moja žena obidvom mohla prejsť cez rozum,“ a podal bratovi na jednom boku ešte od smoly zalepený dukát.

Ali Baba videl, že je vec prezradená. Vedel, že už nič nenatají a tak po mnohom vyjednávaní navrhnul konečne bratovi, že sa s ním podelí — ak sa mu čestným sľubom zaviaže, že nič neprezradí.

„Nejedná sa tu o to,“ hovorí ľahostajne Kasim, „abych ja dostal niečo z tvojich pokladov, ale mne ide hlavne o to, ako si ku ním prišiel.“

Keď videl Ali Baba, kam Kasim mieri, a že sa mu už nijako nevykrúti, zradil sa na posledy so všetkým a vyrozprával mu od prvého počiatku až po samý konec, ako sa to stalo.

„Teraz som ale už ja pán!“ bláhal si na zpiatočnej ceste Kasim. „Uvidíme, komu z nás bude bič lepšie práskať!“

A sotva došiel domov, osedlal všetky mulice a vybral sa do hory.

„Sezám, otvor sa!“ zavolal pred známou nám skalou.

A skala sa otvorila — a lakomý človek hádzal sa s jedného pokladu na druhý, a nebolo na svete tých sladkých a lichotivých slov, ktorými by ich nebol obsypal rad-radom všetky, ako tam ležaly vedľa seba.

Keď sa takto už do sýtej sýtosti všetkých nakochal, naplnil zlatom toľko vakov, koľko mal so sebou mulíc, a dal sa ich po jednom vynášať. Lež čo to? Čo volá, to volá, a skala sa ani len nepohne! V tom omámení velikom zabudnul akosi na heslo, ktorým jedine dala sa otvoriť.

I dal sa jej lichotiť, prosiť a nariekať, ale to všetko nič nepomáhalo.

Zrazu ozval sa pred jaskyňou dupot konských kopýt.

Kasim od ľaku div nezkamenel.

„Som ztratený,“ myslel si, „ak to len neni môj dobrý brat Ali.“

Ale ani táto posledná jeho nádeja netrvala dlho, lebo v tom už rozstúpila sa i skala a prekvapený vodca zbojníkov s holou šabľou zjavil sa pri vchode.

„Ale vitaj! A kto ťa takto volal?! Podívajme sa, aký je on krotký! Ba bola by to bývala však ver za robota, tak lacno prísť ku toľkým peniazom! Aspoň už vieš, ako sa vtáčky na lep chytajú!“

Kasimovi napadla bláznivá myšlienka spasiť sa útekom, ale chudák už v nasledujúcom okamžení s rozpoltenou hlavou váľal sa na zemi.

„Hneď som si myslel, keď som tie mulice zahliadol,“ hovorí vodca, „že tu už bez čerta nebude. Ale beda tomu, na kom sa dokáže, že má v tom prsty. A preto na výstrahu ostatným rozštvrťte jeho telo!“

Stará Kasimová sa celé dopoludnia už div nepotrhala s čistením kysní a truhiel, aby len bolo kde dať všetky tie poklady, až sa Kasim vráti z hory.

Ale ten — akokoľvek bola už i netrpelivá — len nechodil a nechodil.

A nešiel ani na druhý deň, bár sa chýlilo už k večeru.

Toto jej bolo už predsa trochu podozrivé, a tak sobrala sa konečne ku Ali Babovi, či by snáď tento nevedel, čo je s ním.

Ali Baba ani len nevedel, že Kasim niekam išiel.

Až potom, keď dozvedel sa od švagrovej, uspokojil ju tým, že snáď len preto trochu dlhšie sa tam pribavil, keď chcel, aby mu to už stálo za to, táto s novými nádejami vrátila sa domov.

Keď sa však pomaly míňal i tretí deň a Kasima vždy ešte nebolo a nebolo, to neľúbilo sa už ani Ali Babovi, a preto pred samým večerom osedlal svoje tri hoviadka a vybral sa do hory.

Prišiel na miesto a pokrútil hlavou, ako by sa mu nebolo všetko pozdávalo.

„Kde sú mulice?“ myslel si v duchu. I načúval, či by sa snáď na blízku nepohlo niečo, ale nič nezbadal.

Prikradnul sa teda pomaly ku skale, aj tam ako v hrobe.

„Už neni dobre!“ myslel si. Potom však predsa dodal si odvahy a zvolal: „Sezám, otvor sa!“

A sotva odznelo toto tajomné heslo z úst Ali Babu, už zarazilo ho silné svetlo a zbadal hneď pri vchode strašne zohavené telo bratovo.

Mráz ho preskočil.

„Ej,“ myslel si, „neni to tu len tak!“ Aby ešte i on zle neprešiel, chytro ho spratal do dvoch vriec, a keď si ešte i do tretieho nabral peňazí, poobracal sa dať ich na hoviadka a ponáhľal domov.

Keď sa horko-ťažko dotĺkol do mesta, už všetko spalo, len u nich a v Kasimovom dome sa ešte svietilo.

Prijdúc domov, hoviadko s dukátmi nechal žene, s ostatnými dvoma ale zatiahol do bratovho dvora.

Na daný znak domáca otrokyňa mu otvorila.

„Morgiana,“ osloví ju významne, „vieš čo to znamená, že mlčať je zlato? Nuž v týchto vrecach,“ hovorí ďalej, „je mŕtve telo môjho bratovo. Akou smrťou sišiel zo sveta, to mimo nás a teba nikto nesmie vedeť. Nuž rob tak, aby to nevyšlo na javo a mohol byť, ako sa patrí, pochovaný.“

„Čo len to!“ rečie Morgiana, „nad tým ťa hlava ani najmenej boleť nemusí. Ako to už prevediem, je moja starosť. Môžeš byť ale istý, že nikomu ani len to najmenšie nenapadne.“

Ali Baba už s trochu ľahšou hlavou išiel ku švagrovej.

„Nuž tak,“ vzdychnul si ku koncu svojej reči, „kto by si bol pomyslel, že to takýto konec vezme! Ale už darmo: čo sa stalo, už sa neodstane a nám inšie nepozostáva, len seba ratovať. Beda, kto by sa i len jedným slovíčkom preriekol! Aby si ale nemyslela, že si ty von z toho: tebe tu ešte viac ide o hlavu, ako snáď nám všetkým!“

Ešte Ali Baba dobre ani doma nebol, keď v tom už jakýsi prenikavý, srdcelomný nárek ozval sa ulicou.

„Čo je pre Boha!“ vybehnul a už pred každým domom stáli ľudia, ale mu nikto nič určitého nevedel povedať.

I bežal ďalej…

„Čo je to?“ pýtal sa húfne vracajúcich sa ľudí.

„Ale to tá bláznivá Morgiana, tvojho bratova otrokyňa. Má vraj zle pána, nuž mu letela pre lieky.“

Prvé vystúpenie Morgianino sa Ali Babovi pozdávalo a tak o toľko s ľahším srdcom uložil sa konečne na odpočinok.

Ráno, keď Morgiana po druhý raz šla pre lieky, už celé mesto vedelo, že je Kasim ťažko nemocný, a že niet nádeje.

„Ale snáď predsa neni tak zle, že by mu už ani pomoci nebolo?“ dozvedajú sa jej ľudia.

„Niet výhľadu. Celú noc, chudák, s cesty vyprával. Teraz už len stĺpkom hľadí a nepozná nikoho,“ a od veľkého, duseného plaču sotva to mohla dopovedať.

Takýmto tedy spôsobom predišlo sa každému možnému podozreniu, tak že Morgiane nezbývalo už inej starosti, ako mŕtvolu Kasimovu dať do poriadku.

Ale ona si i tu ľahko poradila.

Zabehla pozde večer ku jednému chudobnému ševcovi, istému Mustafovi, o ktorom každý vedel, že posledný líha a prvý vstáva, a požiadala ho, ak si ešte len trúfa na oči, či by jej za dobrú odmenu jednu neobyčajnú vec neurobil.

„Na oči sa ja, chvála Bohu, nemusím ešte žalovať,“ hovorí švec akosi vyhýbave, „ak ale s nejakou nerovnou vecou prichádzaš, to sa ti bolo škoda ku mne ustávať.“

„No, no, no!“ tíši ho Morgiana, „však ja nič takého od teba nežiadam,“ — a strčila mu do ruky dukát.

„Nuž veď, veď!“ usmial sa už teraz Mustafa. „A čo by to bolo?“

„Sošiješ niekoho, a ak to ako sa patrí vykonáš, ešte na pár dukátov nebudem hľadeť. Prv ale, než prídeme na miesto, musíš si dať oči zaviazať.“

Mustafa chvíľu váhal. Tie dukáty mu ale predsa len trochu hlavu vŕtaly, a tak sobral si, čo k tomu potreboval, a pobral sa za ňou.

Bola tma, ako v rohu. Dlho prevádzala ho z ulice do ulice; aj po takých miestach ho povodila, kde pred tým nikdy nebol, až konečne vytiahla hodbávny ručníček, zaviazala mu oči a viedla ho za sebou.

Nič nevedel, až našiel sa v Kasimovej pivnici.

„Sme na mieste!“ hovorí Morgiana a strhla mu ručník.

Pri bľadom svetle kahanca padly mu oči na akúsi krvavú hromadu. Prizre sa lepšie a to do nepoznania zmäsiarené mŕtve ľudské telo!

Hrúza ho pojala, a už sa chcel obrátiť, keby v tom už i Morgiana ťažké železné dvere nebola za sebou na kľúč zavrela.

Vidiac takto, že tu niet druhej pomoci, pustil sa do roboty, a keď vo dverách znovu kľúč zaškripel, už bol i hotový.

Ked shliadnul Morgianu a zmyslel si, ako ho previedla, bol by sa chcel čo chvíľa i hnevať, keby sa táto nebola predbehla a nebola mu zase tri lesklé žltáky strčila do dlane.

Potom vyprevadila ho so zaviazanýma očima zase na to miesto, kde mu ich prvý raz bola zaviazala a pustila ho domov.

A keď s paňou a Ali Babom dávala pekne poumývaného a vyobliekaného Kasima na postlanie, šťastný švec už dávno spočíval snom spravedlivých.

*

Keď prišli zbojníci o krátky čas zase do jaskyne, zdesili sa náramne, že Kasimovho mŕtveho tela už tam nebolo.

„Sme zradení!“ hovorí kapitáň. „Ten človek nebol sám, čo vedel o našej tajnej skrýši. Musel mať spoločníka, ktorý ho odpratal. A ak sa nám len za včasu nepodarí ho vypátrať, zle bude s nami i s našími poklady. Kto tedy cíti v sebe toľko smelosti a ducha, a trúfa si to dokázať, nech sa hlási, dostane titul čestného kapitáňa a bude brať za dvoch zo všetkých pokladov.“

Ešte ďaleko bolo do svitania, keď jeden z ních už dávno túlal sa pustými mestskými uliciami.

„Ej, bol by čert vápeníkom,“ myslel si, „aby ja na to neprišiel! Či je snáď človek špendlík, aby si nik nevšimnul, keď sa ztratí? Že musel byť odtiaľto, to je viac než isté; najlepšie tedy bude sa dozvedať, kto by tu po tieto dni tak na náhle bol zomrel.“

Ako si tak rozmýšľal, shliadnul na protivnej strane ulice malé svetielko. Šiel bližšie. Začul klopkanie kladiva. Tu býva iste švec, myslel si, a vediac, že to bývajú niekedy veľmi múdri ľudia, zaklopal a vošiel do ňútra.

„Dobré ráno a pomáhaj Pán Boh! A ty už hore? Ba že sa ti chce starému človeku tak sliepňať! Nemáš dosť dňa na to? Aj tak ti, ako vidím, nemá kto do ihly navliekať.“

„Mne že navliekať? Kde si ty od toho! Pri horšom svetle som ja včera jedno mŕtve telo sošil!“

„Kýho paroma si sošil? hovoríš. Snáď nejakú plachtu!“

„Ale čo ty vieš! Skutočného mŕtveho som sošil! A ešte ako bol sporiadaný! Nik by nebol veril, že to ľudské telo!“

Zbojník od radosti div nezavýsknul, keď videl sa tak neočakávane u cieľa.

„A kde to bolo?“ pýtal sa celkom ľahostajne, ako by mu na tom nič nezáležalo.

„Hja!“ mrdnul švec plecom, „aj by som ti snáď povedal, keby som sám vedel.“

„Nuž a?“ pýta sa takouto odpoveďou trochu pomýlený zbojník.

„Nuž ťažko mi to vedeť, keď mi po predku oči zaviazali.“

„A hneď odtiaľto?“

„Čoby, neďaleko odtiaľ, kde to bolo.“

„A čo, keby ti tak i ja oči zaviazal, našiel by si to miesto?“

„Ľahko, aj kto to môže vedeť?“

„Nuž oprobujme!“ a chystal sa k odchodu. Aby mu ešte väčšej chuti dodal, strčil mu do dlane dukát.

„Tuším tu to bolo,“ rečie Mustafa, keď za chvíľu, len tak po pamäti, so zaviazanými očami idúc zastal zrazu pred Kasimovým domom.

Zbojník vytiahol z vrecka kriedu, urobil na stene krížik a letel s víťazoslávou domov.

„Už ho mám!“ kričal kamarátom z ďaleka.

„Ale samého vinníka?“ dozvedali sa títo nedočkave.

„To ešte nie, ale viem, kde býva!“ A dal sa im vyprávať, ako k tomu prišiel.

I usniesli sa všetci jednomyslne na tom, že hneď zajtrá prepadnú nočnou hodinou ten dom a pobijú v ňom všetko do nohy.

Skoro ráno vybrala sa Morgiana nakúpiť do kuchyne.

„Čo toto má znamenať?“ myslela si, keď oči náhodou padly jej na stenu. Ako by to nič, vytiahla kriedu a neťažila si i z dola i z hora niekoľko susedných domov práve tak poznačiť.

Večer skutočne dostavili sa do mesta všetci zbojníci a zamierili zrovna ku Kasimovmu domu.

„Aha, tu býva ten vták!“ potešil sa kapitáň, keď zbadal prvý krížik na stene. Ale aby to nebolo snáď niekomu nápadné, že sa tam zrazu tak pristavili, schválne zašli si ešte o niekoľko domov ďalej.

Lež čo to? Tu zase ten istý znak, na treťom dome zase, a tak i na štvrtom, piatom a na šiestom.

Bolo po radosti. Zbojník sám nemohol svoj krížik rozoznať od druhých, a tak čo mali robiť inšie, ako vrátiť sa domov.

„Zajtrá,“ — mysleli si — „pošleme múdrejšieho.“ A na druhý deň, práve o tom istom čase ako prv, už druhý netrpelive čakal na Mustafu.

Vyšli. A zase sa im to tak vydarilo. Mustafa šťastnou náhodou zase zastal zrovna pred Kasimovým domom. Zbojník spravil vedľa bieleho ešte malý červený krížik.

„Snáď len má ktosi aj inú starosť,“ bláhal si, „než ustavične pozerať po stenách!“

Ale sa veru Morgiana zase len pozerala a aj toto, tým istým spôsobom ako pred tým, im prekazila.

„Eh, neni z vás nič!“ nahneval sa vo svojich nádejách sklamaný kapitáň. „Musím ja tú vec sám chytiť do ruky!“ A keď sa podarilo bohate obdarovanému Mustafovi doviesť i jeho pred dom Kasimov, podíval sa naň náležite a potom si odčítal, koľko je odtiaľ domov po nárožný dom najbližšej ulice.

„Tak!“ zaťal päsťami, „teraz sa mi ale tak ľahko nevydreš!“ A ponáhľal sa za kamarátmi.

„Mám ja už vĺčka, čo sa nám nanosil do košiara.

Čo chvíľa zaplatí to kožou! Teraz zajde vás jeden a dvadsať na dediny a každý kúpi jednu mulicu. Traja mimo toho nakúpia ešte dva vaky oleja a štyridsať prázdnych olejových vakov. Čo bude nasledovať ďalej, uvidíte, až prídete nazpät.“

Na druhý deň, už pred samým večerom, tiahlo ulicou celé stádo dvoma a dvoma olejovými vreciami obťažkaných mulíc. Za nimi kráčal od hlavy po päty zaprášený iste ich majiteľ.

Ali Baba odpočíval si práve pred domom v chládku, keď táto malá karavána pritiahla ku nemu.

„Odpusť, pane,“ hovorí mu príchodzí, „že som tak smelý o nocľah ťa prosiť. Som kupec s olejom a nemôžem si nijako nájsť hospody. Dovoľ tedy, abych sa so svojím statkom vo tvojom dvore uchýlil. Až by ťa osud náhodou na naše strany niekedy zaniesol, vďačne ti odplatím tvoju laskavosť.“

„Môj dom,“ hovorí úslužne Ali Baba, „je každému pocestnému otvorený. Vidím, že prichádzaš z ďaleka a potrebuješ si odpočinúť. Nuž vtiahni len do dvora.“

Keď vchádzal otvorenou bránou kupcov unavený statok, Morgiana, teraz už Aliho otrokyňa, šla práve zo dvora.

„Tri, šesť, deväť, dvanásť,“ dala sa čítať mulice.

„Jedenadvadsať — a každá dve vrecia oleja, bude to peňazí!“ myslela si a zmizla vo dverách.

Pohostinný Ali Baba vystrojil ku pocte svojho hosťa bohatú večeru, a keď ho, ako sa patrí učastoval, sám uložil ho do mäkkej postele.

V dome už všetko spalo, len Morgiana bola ešte hore. Chcela si prichystať k ránu bielizeň, lebo sa jej pán strojil ísť okúpať. V tom vyhaslo jej svetlo.

„Čo teraz?“ nedalo jej pokoja. V dome ani len kvapky oleja. V tej trme-vrme s večerou zabudla si doniesť. „Ale nuž, koľko že tomu kupcovi z toho oleja tak ubudne, keď si z jedného vreca trochu odlejem,“ pomyslela si.

Vzala si konvičku a zbehla na dol.

Ako sa tak kradla dvorom, zazdalo sa jej zrazu, ako by blízko nej bolo čosi zašuchotalo.

Zohla sa hneď k prvému, a div jej od ľaku nádobka nevypadla z ruky, keď ozvalo sa z neho tiché: „Už?“

Múdremu napovedz, nuž i ona domyslela si hneď, koľko bilo, a utlumeným hlasom sohnúc sa k mechu, odpovedala: „Ešte nie!“ A takto prešla radom všetky vrecia, až prišla na konec.

Z dvoch posledných neohlasoval sa nikto.

Omakala ich a tam v skutku olej.

„Dobrá!“ zaradovala sa a letela po prstoch na hor.

Zobudila chytro sluhu Abdallaha, kázala mu vyňať z piecky veľký kotol a vykradli sa do dvora. Tíško naplnili ho olejom, a za malú chvíľu už pod ním len blčalo.

Medzi tým i Abdallah dozvedel sa od Morgiany, o čo tu ide. A tak keď najväčším klokočom vrelo v kotli, zdvihli ho a sniesli na dol.

„Už?“ ozvalo sa poznove z prvého vreca. Na čo zohla sa Morgiana až k nemu, odviazala na slabo zaviazanú šticu a zašuškala: „Ešte nie!“ V tom však už aj konvu vrelého oleja vyliala zbojníkovi na hlavu a mech na pevno zaviazala. A tak to spravila rad radom všetkým.

Ešte sa Morgiana s Abdallahom neboli dobre ani zo dvora vytratili, keď vytiahol sa zo svojej izby už i kapitáň a rovno ku vreciam.

„Spíte?“ a dal sa ich triasť jedného po druhom.

Ale ani nepohnul, ani neohlasoval sa žiadon.

„Čo ste navedení?!“ myslel si, a proboval prvé vrece rozviazať.

Nemohol — a už aj strašné tušenie preletelo mu hlavou.

I vytiahol zpoza pásu nôž a rozrezal motúz.

„Zrada!“ vykríknul, keď zarazil ho náramne ťažký puch vrelého oleja, a ako rozumu pozbavený cez zahradu vyletel do poľa.

*

Z kúpeľa vracajúci sa Ali Baba pýtal sa ráno Morgiany, že či je kupec už hore.

„Dávno!“ zasmiala sa táto, a viedla ho do dvora ku jeho udajne olejovým vreciam.

„Blázniš, osobo?! Čo sa to tu robí? Kde sa tu vzaly tieto mŕtve telá?“

„A nevidíš vedľa nich tie dlhé, ostré nože? To mal byť ten nášho kupcov olej! Kopali druhému jamu a sami padli do nej!“

Hrúza pojala Ali Babu, keď dozvedel sa, že to Morgianine dielo. Čo sa tu mohlo porobiť, keby sa ohavný plán toho prešibaného lotra bol tak vydaril!

Potom dali sa všetci traja do práce a netrvalo dlho, čo posledný zo zbojníkov v blízkej opustenej záhradnej studni sa prepadnul.

Rozľútený kapitáň medzi tým už vo svojej tajnej skrýši prisahal novú pomstu Aliho domu a varil nový, lepší plán, ako by ju previedol, až ho i vyvaril.

O pár dní na to zjavil sa v meste nový kupec. Mal obchod s hodbábom a brokátom a najjemnejšími perskými kobercami. V krátkom čase vychytila ho celá spoločnosť, ako vzdelaného a v každom ohľade veľmi súceho človeka. A preto, kdekoľvek sa ukázal, všade bol vítaný.

Raz zavolal ho Ali Babov syn, ktorý bol tiež od istého času kupcom, k svojmu otcovi.

Ako sa tak najlepšie zabávali, doniesla Morgiana čosi na stôl a náhodou stretly sa im oči. Táto od prekvapenia div nevykríkla a vyjdúc z izby, chytila sa za čelo: kde toho človeka už videla…?!

„Kupec!“ svitlo jej zrazu v hlave, a bežala za Abdallahom do kuchyne.

„Vezmeš si,“ hovorí mu, „svoj hudobný nástroj a pôjdeš so mnou.“

Potom preobliekla sa chytro do najkrajších šiat, za pás skryla ostrú dýku a šli do hosťovskej.

Zdalo sa, že sa hosť veľmi dobre cíti, lebo bol veľmi rozjarený a každú chvíľu pripíjal domácim.

Morgiane avšak neušlo, že kým títo vyprázdňovali až do dna, on vždy skoro plný pohár mal pred sebou.

„Chce ich opiť,“ myslela si, „tu treba rýchle konať.“

A dala sa do tancu.

A čím viac tancovala, tým viac pribývalo im veselosti a tým viac okúzlovala ich svojimi vnadami, až na posledy div na nej všetci oči nenechali.

V tom skočila ku stolu, vzala striebornú tácku a — ako býva v obyčaji — šla si vyberať.

Domáci hodili po dukáte. Šla k hosťovi, a ako sa rozpínal, rýchlosťou blesku vytrhla z poza pásu dýku a vrazila mu ju hlboko do srdca.

„Pre živého Boha, čo stváraš, Morgiana?!“ vyskočil Ali Baba.

„Čo stváram? A ešte nevidíš? No že sa mu len lepšie podívaj do očí!“ A ako odhrnula hosťovi plášť, nový lesklý palaš zajagal sa im pred očima.

„Kapitáň!“ vyhrklo nevdojak z Ali Babu.

„No, že ho už predsa len raz poznáš!“ zasmiala sa mu od srdca Morgiana. „Ale beda vám, keby mňa tak nebolo bývalo!“

Potom zavolala si na pomoc Abdallaha, zaniesli mŕtvolu ku ostatným a studňu až po samý vrch pekne zaťahali.

A keď objavila sa na hrobe zbojníkov prvá trávička, Abdallah bol už svobodný a Morgiana šťastnou nevestou Ali Babovou.

Žili si šťastne všetci, ako jedna rodina. Boli od Pána Boha zdraví a bár celému svetu dobre robili, nič im nechýbälo…

Ali Baba tu i tu zašiel si potajomky do jaskyne, pri ktorej príležitosti nie len že po každé chudobným bohatú hostinu vystrojil, ale ich mimo toho ešte i štedre obdaroval.

A tak to išlo z pokolenia na pokolenie roky a storočia.

Posledný z ních už iste dávno zomrel, ale ich vďačná pamiatka — obzvlášte medzi chudobou — žije po dnes.