ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvaja zbojníci dívali sa raz z blízkeho úkrytu, ako si jeden človiečik viedol za sebou po zaprášenej ceste nákladom obťaženého somára.

Takýmto ľuďom obyčajne málo čo ujde, a tak jednomu z ních dosť skoro napadlo, že by ten človek mal byť alebo veľký dobrák, alebo trochu sprostý.

„Čuj,“ — hovorí kamarátovi — „ja mu toho somára ukradnem!“

„Ba ešte čo!“ odrádzal ho druhý. „Ešte nepoviem, keďby to bolo v noci, ale takto, hľa, za bieleho dňa.“

„No uvidíš!“ a než sa tento zbadal, — už bol milému človiečikovi za chrbtom. Nahnul sa mu pre vrece a hodil ho na seba, potom svliekol somárovi ohlávku s hlavy a dal si ju na krk, a jako by to nič, stúpal na miesto somára za gazdom ďalej. Len kedy-tedy obzrel sa opatrne za seba, čo robí kamarát.

Chudák pocestný musel byť čosi veľmi zamyslený, lebo ani len tušenia nemal, čo sa mu robí za chrbtom, a kto vie, kedy by sa bol zbadal, keby zbojník, — vediac, že je kamarát so somárom už hodne ďaleko, — nebol miknul hlavou.

Takto zo svojich myšlienok zrazu vyburcovaný, obzrel sa za seba, a div sa mu od velikého ľaku čosi nestalo.

„Kto si, čo si?!“ pýtal sa zbojníka celý bez seba.

„Ja som tvoj somár,“ odpovie tento celkom pokojne. „Kedysi bol som už raz človek. Ale poneváč som nechcel poslúchať rodičov a vzdor všetkému ich napomínaniu túlal som sa po nociach a lietal po kadeakých hriešnych zábavách, matka ma na veľa prekliala, a stal sa zo mňa somár. Ej, Bože môj, však som len draho platil za svoju ľahkomyseľnosť a trápenia ma stálo, než som sa naučil tak ťažko pracovať! V takomto stave, ako sa pamätáš, verne som ti slúžil už celý rad rokov, nuž a dnes, ba práve teraz, nadišlo konečne to vytúženo okamženie, kde — vďaka milostivému Bohu — stal som sa zase človekom.“

Ťažko by bolo vysloviť, čo pri počutí tých slov dialo sa v duši gazdovej.

„Ba ako som to, ja bezcitný hlupák, mohol len nezbadať! Takýmto neľudským spôsobom a za toľký čas trápiť človeka!“ A nemal dosť slov, ktorými by bol chcel toho „nešťastníka“ na dostač odprosiť.

„Nuž darmo je,“ — hovorí na posledy — „čo sa stalo, už sa neodstane. Veď koho to viac bolí, ako mňa. Ale tu máš,“ — a podal mu svoju skromnú peňaženku — „abych ti verné tvoje služby aspoň len čiastočne nahradil.“ A s tým odoberúc sa srdečne od zbojníka, pobral sa svojou cestou ďalej.

*

O krátky čas na to chystal sa milý náš človiečik zase na cestu. V neďalekom mestečku bol trh, nuž bol by si rád zase nejaké to hoviadko znevoliť. Keď prišiel do mesta, zahnul hneď k trhovisku. A, ľudia moji, tá náhoda! Ani len svojim očiam veriť nemohol, keď hneď na kraji zbadal vám svojho somára.

„Oh, ty nešťastník!“ zavolal celý roztrpčený, „teda si zase len tam, kde si bol pred včerom! Nuž celý jeden deň vydržal si poslúchať svojich rodičov?! Ako vidím, nebude zo psa slanina. Darmo sa oháňaš, nechcem ťa už viacej, nech si ťa vezme na svedomie zase niekto druhý!“

A keď od somára odchádzal, zdalo sa mu, ako by tento žalostne bol pokrútil hlavou.