ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Abu Hassán bol v celom Bagdade známy ako veliký furták a šelma vybíjaná. Prvé decko, ktoré by ste boli stretli na ulici, bolo by vám o ňom povedalo, že je všetkými masťami mazaný, len tou dobrou nie.

Pre túto jeho vlastnosť obľúbil si ho i sám kalif, a nebolo dňa — a menovite večera — aby sa na jeho nenútených vtipoch nebol do chuti pobavil. Ba od kalifovej ženy Sobeidy dostalo sa mu aj toho zriedkavého vyznačenia, že mu svoju najmilšiu otrokyňu, krásnu Fatimu, dala za ženu.

Ale bolo mu aj sveta žiť! Ťažkú hlavu si z ničoho nerobil, o zajtrajší deň sa nestaral — ale aj na čo? Aby daromne ošedivel?! Priazeň kráľovskú má, — myslel si — na veky nebude žiť: nuž nech sa tam sliepky starajú!

O toľko však nápadnejšie bolo jeho nie menej veselej družke života, keď jedného pekného rána z ničoho nič akýsi celkom ustarostený sa zobudil.

„Čo je pre Pána Boha?!“ usmiala sa mu Fatima v ústrety.

„Hja, chyba je: vyšly nám peniaze.“

„Pletky! A čo by si Hassán už snáď neznal rady?“

„Hm,“ — škriabal sa za uchom furták — „ja mám jeden plán, len či sa vydarí?“

„Eh, aké vydarí! Už sa ti snáď niekedy aj niečo nevydarilo?“ chlapí ho Fatima.

„Nuž dobre,“ — rečie už trochu uspokojený Hassán — „ale mi musíš byť pri tom aj ty na pomoci.“

„No teda, čo to má byť?“

„Nuž my musíme oba zomreť,“ začal nesmelo Hassán.

„Ba kýho paroma — ja zomreť?! Či ti Pán Boh snáď z rozumu pomáha?!“

„No, no, no: dlhé vlasy, krátky rozum! Nuž zomreť, zomreť, ale aby si si — blázonko — nenamyslela, že snáď naozaj!“

„Nuž a?“ domáhala sa netrpelive Fatima.

„Nuž len tak na oko. Ja si jednoducho ľahnem nohami ku Mekke, ty zavinieš ma živého do umrlčej plachty, tvár zakryješ mi turbánom, potom zajdeš ku tvojej bývalej panej, ku Sobeide, hodíš sa pred ňou na kolená a so sklonenou až k zemi hlavou sdelíš jej nešťastnú príhodu — nuž a ostatné príjde samo sebou.“

Vnímavej Fatime ovšem nebolo treba viacej vyprávať. Obliekla sa do smútočného rúcha, na znak hlbokého žiaľu ho roztrhla, a za chvíľu až k smrti zronená hodila sa pred Sobeidu.

Táto, celá preľaknutá, dlho nevedela, čo sa to robí, lebo od Fatimy, pre jej usedavý plač, len horko-ťažko, i to len po jednom slove, mohla sa dozvedeť, čo sa jej vlastne stalo.

„Chudák, Hassán!“ zalomila rukama hlboko dojatá kráľovna.

Potom vzala jej láskave hlavu do svojho lona, a keď sa ju už do sýtosti natešila, podala jej mešec dukátov a celý kus drahého brokátu, aby len mala mŕtve telo svojho milovaného manžela do čoho zavinúť.

Keď sa vrátila Fatima domov, našla Hassána tak, ako ho bola odišla.

„Hovorím ti, vstaň!“ zakričala, strhajúc s neho umrlčiu plachtu, a div sa od smiechu nezadusila.

„A teraz,“ rečie, podávajúc mu mešec s dukátami, „pôjdeš ku kalifovi oplakať zase ty mňa, ale to ti povedám, pohrozila mu šelmovsky, aby si to aspoň tak vykonal, ako to urobila tvoja sprostá žena!“

Zažiarily sa Hassánovi oči, keď zočil lesklé dukáty a trel si od radosti ruky, lebo si ani z ďaleka nemyslel, že by sa mu smelý plán tak skvele vydaril. Potom sa náležite vystrojil, a keď svoju vydarenú polovičku ešte dľa náboženských predpisov vystrel, šiel ku kalifovi.

„Veru, veru, chuderka, tá je už na pravde,“ — rozľútostil sa zronený Hassán pri poteche kráľovej, „a ja neviem, neviem, ako to prežijem!“

A keby mu kalif na znak svojej úprimnej sústrasti nebol dal mešec dukátov a celý kus brokátu, bol by sa snáď skutočne rozplakal, takto ale, keď prišiel domov a vzkriesil svoje, snom spravedlivých odpočívajúce pravé rebro, nebolo smiechu konca-kraja.

Kalif po odbavení svojich kráľovských povinností, v sprievode verného svojho vezíra Mesrúra išiel potešiť kráľovnu.

Našli ju vyplakanú.

„Pochopujem,“ prerušil hrobové ticho komnaty nanajvýš dojatý kráľ, „úplne pochopujem tvoj hlboký smútok. Úbohá Fatima zaslúžila si toho svojou vernosťou skutočne v plnej miere. No nezabúdaj, drahá, že keby si i celú záplavu sĺz za ňou vyliala, viacej ju nevzkriesiš!“

Prekvapená Sobeida podívala sa na svojho muža a nevedela, čo to má znamenať.

„O kom hovoríš? Však živí nemôžu byť mŕtvi. Predsa Hassán zomrel!“

Kalif sa trochu usmial a obrátil sa ku Mesrúrovi.

„Toto je ozaj zábavné. Ty si bol svedkom všetkého, nuž povedz kráľovnej, čo si počul a videl!“

Mesrúr, pokloniac sa hlboko pred kráľovnou, rozpovedal ochotne celý, len pred malou chvíľou odohravší sa výstup s Hassánom.

„Nuž darmo je,“ bránila sa trochu urazená kráľovna, „vy ste vždy tí starí, ktorým neraz i pri vážnych veciach ťažko je žartu sa zdržať. Avšak ubezpečujem vás, že mne ani z ďaleka neni do smiechu.“

„A hnevaj sa už alebo nehnevaj,“ rozhorlil sa na takúto nezaslúženú výčitku kalif, „ja ti len toľko a to celkom vážne hovorím, že Hassán žije a Fatima zomrela!“

Keď mu však ani kráľovna neostala dlžna odpoveď, potom už skutočne všetci traja nevedeli, čo si majú mysleť.

„Ale pre Pána Boha, však sme ešte živí, a predsa sme to oba na vlastné oči videli!“ nechcel len tak mne nič, tebe nič popustiť kalif.

„Nuž odpusť, môj drahý,“ miernila ho teraz už kráľovna, „ale zase ani ty nebudeš o mne veriť, že by som práve vtedy i ja bola bývala snáď mechom udretá!“

Keď videl konečne kalif, že by tomuto jalovému naťahovaniu nebolo konca-kraja, vyslal Mesrúra ku Hassánovi, aby sa ešte raz, teraz už ale celkom náležite, presvedčil o veci.

„Chytro poď zomreť!“ zavolal na svoju ženu Hassán, zbadajúc, že kráľovský posol blíži sa ku jeho domu.

Keď vstúpil Mesrúr, bola už Fatima pekne na postlaní, a ako sa patrí, od kráľa darovaným brokátom pozakrývaná.

„Nuž teda!“ pomyslel si vezír a nepovediac Hassánovi ani slova, vrátil sa zrovna ku kalifovi.

„No, nepovedal som ti,“ hovorí tento vkročiac víťazoslávne ku Sobeide, „že Hassán žije a nič mu nechybí, až na to, že oplakáva svoju drahú ženu!“

Kráľovna však nič nedala na reči mužove a potajomky vyslala ku Hassánovi svoju starú kojnú, o ktorej bola sväto-sväte presvedčená, že jej nič nezatají.

„Nuž je tak, ako moja najmilostivejšia pani ráčila hovoriť. Hassán je na postlaní a úbohá Fatima div že si oči nevyplače,“ znela nad všetku pochybnosť zaručená zpráva starej kojnej.

Do čoho boli zasvätení dosiaľ len traja, to stalo sa od teraz verejnou tajnosťou. A čo prirodzenejšieho tedy, že takéto protivné dve zprávy musely vyvolať pravé vzrušenie v celom kráľovskom paláci. Kojná a vezír boli si vo vlasoch. Každý húževnate pridržiaval sa toho, o čom presvedčil sa na vlastné oči. Následkom toho aj osobníctvo kráľovského palácu stalo si vo dva tábory. Ženské šly za kojnou, mužskí za vezírom. Srážkam a všeliakého druhu škriepkam nebolo konca-kraja, — ba už i vysoké stávky boly na dennom poriadku, tak že konečne i sám kráľ a kráľovna — on svoju zábavnú zahradu, ona zas svoju obrazáreň — stavili na kocku.

„Hej, stará,“ zakríkne Hassán, „voda horí! Celý dvor už takmer pod oknami! Chytro sa ber zgrgnúť!“ A už v nasledujúcom okamžení o celé dva kúsky ubudlo z radu živých.

„No, však som povedal,“ ujal sa slova kalif, „že ja mám pravdu. Tu leží Fatima. Že tak útlocitý človek, ako bol Hassán, nemohol zniesť tak ťažký úder, kto by sa tomu divil? Veď sa i sám obával, že to neprežije.“

Keď však ani Sobeida nechcela popustiť, že neni vytvorené, aby to nemohlo byť práve naopak, tu kráľ celý rozčulený vykríknul: „Tisíc dukátov dám teda tomu, kto mi hodnoverne dokáže, ktorý z ních skôr umrel!“

„Ja som prv umrel!“ ozval sa zpod úmrlčej plachty Hassán a v tom už i s Fatimou na rovné nohy skočili so zeme.

Kto bol tomu neočakávanému obratu radšej, než sám kalif, ktorý nielen že sa do chuti nasmial tomuto znamitému nápadu, ale aj svoj daný sľub ešte v ten istý deň s najväčšou radosťou vyplnil.