ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Halep bol kedysi sídelným mestom jednej z najkvetúcejších krajín ďalekej Ásie. Šťastné to bolo mesto, šťastná krajina. Všetkého mali hojnosť, tak že nechýbälo už nič inšie, ako vtáčie mlieko. Ich dobrý kráľ nemal väčšej radosti, ako starať sa o to, aby z jeho poddaných nikoho ani len to najmenšie nikdy netrápilo.

A ako staral sa o blaho svojich poddaných, tak nie menej dal si záležať na výchove svojho jediného syna Behesada. No pri tom všetkom nebolo z neho radosti. A bár sa nemohlo o ňom povedať, že by bol býval snáď zlého srdca, predsa nebolo dňa, aby nejakou všetečnosťou a inými nekázanosťami nebol nahneval svojho otca.

Ak sa na blízku kráľovského paláca niečo stalo, to mohol každý vedeť, že to bez neho nebolo: lebo do všetkého nos strčil, do každého zavadil, a zišiel aj tam, kde ho nezasiali.

Raz, sotva že vstúpil do mládeneckého veku, prišiel ku otcovi, že aby ku rimskému cisárovi hneď a zaraz vystrojil posolstvo, ktoré by vypýtalo preňho ruku krásnej jeho dcéry Nikaríny, lebo že ak sa to na skutku nestane, zuteká do sveta.

Otca — rozumie sa — náramne prekvapila takáto nesmyseľná žiadosť synova. I dal sa ho prehovárať, že je to vôbec nemožná vec, lebo že mocný rimský cisár synovi tak malého kráľa svoju dcéru nedá.

Ale Behesadovi mohol i anjelskou rečou hovoriť: čo si on raz vzal do hlavy, to sa muselo stať, a keby sa čokoľvek na svete robilo.

A tak aj otec, keď videl, že si s ním už naskrze rady dať nemôže, povolil konečne, tak že ešte v ten istý deň nádherné komonstvo vypravilo sa do Ríma.

*

V prvé dni bolo to s Behesadom ešte ako-tak. Zavrel sa do svojich komnát a o nikoho okolo seba sa nestaral. Keď sa však pomaly míňaly týždne a mesiace, a o komonstve vždy ešte ani chýru, ani slychu: nebolo možno s ním obstáť, a už mysleli, že ich všetkých z rozumu vyženie.

Konečne ozvaly sa fanfáry pred bránou kráľovského paláca, a nádherné komonstvo na bujných arabských paripách vnieslo sa do dvora.

Ako rozumu pozbavený, sletel králevič na nádvorie, aby sa konečne od túžobne vyčkaných poslov dozvedel, ako ich v Ríme prijali.

„Všetko by bolo v poriadku,“ odpovedali títo, „len kde vziať toľko vena, koľko žiadajú. Ako riekol sám cisár — ruku prekrásnej Nikaríny nik prv neobdrží, kýmkoľvek sto millionov dukátov svojej neveste vopred na krajciar nevyplatí.“

Králevič zostal na chvíľu trocha zarazený. Z toho však, ako by to nič, ponáhľal sa s odkazom cisárovým hore ku otcovi.

„No, čo nového?“ išiel mu tento v ústrety.

„Všetko v poriadku!“ odvetil celý naradovaný králevič. „Sto millionov dukátov do vena, a krásna Nikarína je moja!“

„A vieš ty, syn môj, koľko je to peňazí?!“

„Iste, ak mi nebudeš chceť pomôcť, mnoho, ak ale áno: nič! Popredáš otrokov a otrokyne, vyrúbiš na krajinu jednu-dve nové dane a je po starosti!“

„Nuž to sa, syn môj, o mnoho ľahšie povie, nežli urobí. Sto tisíc millionov je taký peniaz, ktorý sa len tak na ľahko sohnať nedá. Lež dočkaj rok-dva, a jestli je to skutočne vôľa Božia, Nikarína ťa neminie.“

„Ale ja to chcem hneď!“ dupnul králevič nohou, „ináče pôjdem, kam ma len oči povedú.“

„Urob si, ako chceš, len aby si neobanoval,“ miernil ho otec. »Ale ja k vôli nikomu na svete môj ľud úbožiť nebudem!“

*

Králevič ako si povedal, tak i urobil.

Po mnohých svízeloch dostal sa konečne ku cieľu svojej cesty, do Ríma. Tu mu nad všetko očakávanie šťastie poslúžilo. Spoznal sa náhodou s jedným bohatým kupcom, ktorý keď sa dozvedel, o čo vlastne ide, sám ponúknul mu na dobrý zárobok otázne peniaze.

Šťastný králevič od radosti div z kože nevyskočil. Čo povie otec, keď sa dozvie, že si pomohol i bez neho. Len zase, ako ten dlhý dlhočizný jeden deň prežije: veď ho, chudáka, tí nemilosrdníci až hen do zajtra odložili!

„Nie! to nemožno, ja ju musím videť,“ a fuk sa nepozorovane ku princezniným komnatám, aby sa bár len cez kľúčovú dierku presvedčil, či je ozaj tak krásna, ako svet hovorí.

Nevestu králevičovu práve jej otrokyňa česala, keď začula akési šuchnutie pri dverách.

„Opovážlivosť! Iste zo zvedavosti niektorý z dvoranínov dovolil si nazízať cez dvere. Skoč,“ hovorí otrokyni, „a strč do kľúčovej dierky tú ihlicu, aby sa podobnej všetečnosti raz navždy zariekol!“

Táto poskočila po mäkkých kobercoch zľahka ku dverám, a v nasledujúcom okamžení bol králevič na jedno oko slepý.

*

Nadarmo vynasnažovali sa všetci napochytre zavolaní najchýrečnejší lekári Ríma, králevičovi pomôcť viac nevedeli. Nezbývalo mu tedy inšie, ako sobrať sa a ísť ku otcovi, lebo Nikarína o slepom princovi viac ani čuť nechcela.

Neostala síce ani ona za svoju zlosť bez zaslúženej odmeny, lebo sa nikdy nevydala.

Ale čo mal z toho všetkého úbohý králevič, ktorý nie len že ruku krásnej princezny neobdržal, ale ho po smrti otcovej ani len za kráľa nezvolili.