ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V istom znamenitejšom mohamedánskom meste, na samých čínskych hraniciach, žil za starodávna jeden veľmi chudobný krajčír a volal sa Mustafa. Boli len traja v dome: on, žena a syn Aladdin. A nebolo na tom dosť, že od veľa starostí nevedel ani kde mu hlava stojí, ešte i s týmto od rána do večera musel sa dožúvať.

Dobré slovo — to išlo mu jedným uchom dnu, druhým von; bitku — tú striasol zo seba a zase bol ten starý.

Bol doma — všetko mu stálo v ceste, a beda tomu, čo raz vzal do ruky; vytiahol nohu z izby — už vrešťalo na ulici decko s prebitou hlavou alebo súsedove okná rinčaly a za chvílu od samých žalobníkov sa už ani len dvere nezatváraly.

„Ty, chlapče,“ hovorieval mu ustarostený otec, „ty ma ešte najviac zožieraš zo sveta!“

On bol človiečik i tak slabý, nuž chcel ho pomaly priúčať krajčírstvu, aby mal časom aspoň akú-takú pomoc; jaj — ale ani na to ho nebolo. Oproboval ho tedy dať na druhé remeslo, na tretí deň mu ale i odtiaľ zutekal.

„Čo bude z teba, povedz, keď sa tak už vonkoncom ničoho nechceš chytiť?“ pekne mu neraz povedal. Ale to všetko ako keby hrach na stenu hádzal.

Ako rástol on, tak rástly oňho i starosti a obavy otcove, až konečne i to muselo raz prestať.

Keď bolo Aladdinovi pätnásť rokov, otec už bol v zemi. Ak bolo z neho dosiaľ málo radosti, po smrti otcovej bolo jej ešte menej.

Za života otcovho, keď aj nie na ľudí, nuž predsa aspoň na tohoto sa kedy-tedy ešte trošíčku ohliadal, — s otcovou smrťou i to prestalo, a na rynkoch a uliciach mestských bývalo o jednoho stáleho postavača viacej.

Keď bol takto už na samom vrcholi svojej mravnej spustlosti, zjavil sa v meste zrazu akýsi africký čarodejník. Tento totiž pomocou svojich kúzelníckych tabuliek akosi vyzkúmal, že dosť na blízku je jeden čarovný lampáš, ktorý keď ktokoľvek vezme do ruky, je pánom nad všetkými duchami na svete.

Vyčítal z tých tabuliek ešte i to, že sa ho svojimi rukami zmocniť nesmie, a tak musel si vyhľadať na to súceho človeka.

Za takéhoto tedy vyhliadnul si dosť skoro — Aladdina.

„Taký darmošľap, myslel si, ktorého už ani Pán Boh nechce, ani čert o neho nestojí, by sa mi najlepšie hodil!“

A keď sa ľudí dopodrobna povypytoval na všetky jeho rodinné pomery, pristavil ho raz bez všetkých okolkov na ulici.

„Ale nie si ty — hovorí mu — krajčírovi Mustafovi nejaká rodina?“

„Som jeho syn — a čo?“ odvetil tento tupo.

„Hneď som si myslel!“ a ľúbajúc ho, hodil sa mu okolo hrdla. »Veď si ako by si mu z oka vypadol! Tuším by ti jeden vlas nevydal, ako vyzeral, keď sme sa pred štyridsiatimi rokmi spolu lúčili. Vieš ty, že som ja jeho brat?“

„Čudná vec, — hovorí Aladdin prekvapený — nebohý otec sa ani len raz pred nami o tebe nezmienil. O jednom bratovi častejšie vravieval, ale ten zomrel už čo som ja na žive.“

„Hja, Bože môj! Štyridsať rokov, veď to je nie včera! Nuž bol by div, keby pri svojich mnohých starosťach, za toľký čas i sám už na mňa dávno bol zabudnul? A ozaj, čo je s mamou? Snáď aby sme sa šli na ňu podívať?“

Aby ale pri svojej známej chudobe neprišla do rozpakov, keď tak neočekávane a tak vzáctneho hosťa dostane, čarodejník už cestou idúc dal Aladdinovi nakúpiť hojnosť všeliakých potravín a lahôdok.

Keď vstávali od stola, matka Aladdinova vedela už celý rodostrom svojho muža a tak i to, že boli s čarodejníkom bratia, a že tohoto len zvesť o smrti bratovej priviedla nazad do jeho vlasti, ako i túžba, aby svojej opustenej rodine v biede pomohol.

„Nuž a ty — obrátil sa dôverne ku Aladdinovi — akéhože si povolania?“

„Povaľač a darebák!“ pomohla mu matka z hrozného pomykova. „Nebožtík jeho otec, Pán Boh ho osláv, sa všemožne vynasnažoval, aby urobil z neho človeka; jaj, ale nedajbože! Nechal ho chudáka radšej sa trápiť a sužovať, až i zem zahnojil. Nedarmo sa hovorí, že nebude zo psa slanina! Ale ešte by nemuselo byť pozde, keby len sám chcel!“

„No, to všetko môže byť ešte čo najlepšie,“ chlácholil ju zdánlivý švagor. „Ja nemám mimo vás dvoch i tak nikoho na svete. Čo mám, bude jeho. Zariadime mu nejaký obchod a som presvedčený, že bude z neho ešte hodný človek. Pravda — Aladdin?“

Tento bol ledva rád, že mu ,dobrý strýko‘ tak ľahko pomohol zo závozu.

Takýmto spôsobom dosť skoro prilnul ku čarodejníkovi úplne, tak že na druhý deň bez všetkého zdráhania vybral sa s ním na dlhšiu prechádzku.

Medzi rozprávkami zašli až k horám.

„Sem, sem som ťa chcel doviesť,“ hovorí Aladdinovi čarodejník, keď došli k jednomu stromu na úpätí dvoch vrchov, ktoré len veľmi úzka dolinka delila od seba. „Od teba a od tohoto okamženia závisí tvoj ďalší osud. Ak budeš v stave premôcť trochu detinského strachu, si šťastný do smrti; ak nie, budeš mať príčinu ponosovať sa na svoju slabosť, pokiaľ budeš živý! Na tomto mieste skrýva sa poklad, akému neni viac rovného na svete. Vyvoľ si teda čo chceš: berlu kráľovskú alebo žobrácku palicu!“

Aladdin trochu váhal, strýkovi ale dôveroval už úplne, a tak dosť snadno odvážil sa na všetko.

„Nanosíš teda pod tento strom suchého ráždia,“ kázal mu čarodejník. A keď ho bola už hodná hranica, tajným spôsobom ju zapálil, pri čom všeliaké čarodejnícke formule predriekajúc, rozháňal plášťom dým na všetky strany.

A hľa, akonáhle spľasnul trochu plameň, otvorila sa na tom mieste zem a v novopovstalej kotline ukázal sa veľký štvorhranný kameň.

„Zdvihni ten kameň,“ povedal trochu poľakanému Aladdinovi. „Neboj sa, neni tak ťažký, ako sa vidí. Schodami, ktoré sú pod ním, prídeš ku ťažkým železným dverám. Tieto ťa dovedú do troch nádherných siení, kde nájdeš toľko pokladov, čo ľudské oči ešte nikdy nevidely. Netýkaj sa tam však ničoho, lebo by si veľmi zle pochodil. Aj na to si daj pozor, aby si sa nejak neotrel o stenu. Z tretej siene prijdeš do krásnej zahrady. Neni na svete toho ovocia, čo by tam nebolo. Z toho môžeš si nabrať, koľko len sám chceš. Keď prijdeš po jedny schody, vyjdi na pädesiaty a tam na pravo pod jedným kríčkom nájdeš malý rozžatý lampáš. Zhasneš ho, vyleješ z neho olej a vynesieš mi ho hore. To je to hlavné, na čom mi záleží.“

Po týchto slovách nastrčil mu ešte jeden čarovný prsteň a už sa mu, vraj, celkom nič stať nemôže, ak si len jeho naučenie dobre zachová.

Aladdin všetko tak našiel, ako mu bol čarodejník povedal. Všetky tri izby len žiarily od najväčšej nádhery. Keby nie toho strachu, tisíc chutí mal nanosiť sa do tých všeliakých pokladov. Aby vyhnul dalšiemu pokúšaniu, pobral sa radšej do zahrady. Vzal chytro lampáš a na zpiatočnej ceste natrhal si krásneho ovocia, čo si len trúfal uniesť.

„Už som tu, chvála Bohu!“ hovorí čarodejníkovi, keď sa dostal šťastlivo hore. „Podaj mi ruku!“

„Daj sem najprv lampáš!“ hovorí mu tento.

Aladdin ale ako by mu bolo čosi pošeplo, zdráhal sa tak urobiť, kým nebude na vrchu.

Tu zbĺkla hrozným hnevom predtým tak krotká tvár čarodejníkova. On mienil totiž v Aladdinovi nájsť bezpodmienečne povoľný nástroj ku prevedeniu svojich smelých plánov, a keď by bol raz dosiahnul, čo chcel, ako i jediného svedka všetkého, pohrobil by ho tam na večné veky. Takto ale na vzdore jeho videl ztroskotané všetko, a sotva hodil akýsi čarovný kameň do pahreby, stala sa zase hrozná kúrňava, a než sa tento mohol spamätať, už sa mu nad samou hlavou aj zem zavrela.

„Som ztratený!“ bedákal Aladdin. I dal sa kričať na strýka, čo mu len hrdlo stačilo, že aby sa len nehneval, že mu už lampáš podá. Ale o milom strýkovi už ani slychu.

Pustil sa teda dolu schodami, že vyjde aspoň na svetlo do zahrady, ale ho železné dvere ani ta nepustily. V najväčších úzkosťach, čo nikdy predtým neurobil, hodil sa na kolená a zopial ruky — a v tom, ako sa dotknul ľavou rukou od čarodejníka obdržaného prsteňa, zjavil sa pred ním akýsi ohromný duch a klaňal sa mu, ako svojmu jedinému pánovi, aby si rozkázal, čo len chce na svete.

„Pomôž mi von, na svetlo, ak môžeš!“ kázal nesmelo Aladdin — a sotva to dopovedal, zrachotilo mu nad hlavou a v nasledujúcom okamžení bol už na slobode.

Keď precítnul, videl sa pod akýmsi stromom. Ako sa ta dostal, ani sám nevedel. V hlave mu hučalo, a bár bolo na zadusenie horko, mráz prechádzal ho po tele. Predstava duchova kmitala sa mu ešte hlavou, a dlho trvalo, než sa na toľko vzpamätal, že pustil sa do mesta.

Prišiel i domov a iste by sa mu nebol krvi dorezal. Na matkine otázky, kde nechal strýka, len veľmi zmätene a nesúvisle odpovedal. Matka nevedela, či sa mu smiať a či ho ľutovať. Až potom, keď sa dozvedela, ako ich ten prešibaný čarodejník nešeredne oklamal, rozležalo sa i jej v hlave.

Na druhý deň vstal Aladdin celý vymenený. Nebral sa ani z domu, aj tá jeho reč bola už akási inakšia, ako pred tým. Matka nemohla pochopiť, čo sa to s ním robí a mimovoľne privádzala to do súvisu s čarodejníkovou návštevou.

„Dal by to Pán Boh, aj tak by bolo dobre!“ myslela si v duchu.

Keď sa blížilo poludnie, prišiel za matkou a povedá jej pokojne, že by si veru už i niečo zjedol.

Túto to prekvapilo. Takto s ňou ešte nikdy nehovoril.

„Veru nič nemám, syn môj,“ a zavzdychla si. „Ale je tam kdesi v kasni ešte trochu plátna, nuž predám a donesiem ti niečo.“

„Len si ho nechaj,“ hovorí starostlive Aladdin, „a predaj radšej ten lampáš, čo som včera z tej podzemnej zahrady doniesol.“ A aby do tedy, než sa matka vráti, utíšil trochu svoj hlad, zmyslel si na včerajšie jablká.

Otvorí truhlu a, ľudia moji, div neoslepnul. Na mieste včera poukladaného ovocia, zažiarily sa mu v tisícich barvách rozličné perle a drahokamy. Hneď vedel, čo sa stalo. I zavrel opatrne truhlu a matke neriekol ani slova.

Táto medzi tým vzala lampáš, že ho trochu vytre, lebo sa jej nevidel dosť súci medzi ľudí.

Sotva sa ho však dala drhnúť, už začula nad hlavou akoby silné mávnutie krýdlami a v nasledujúcom okamihnutí veliký, škaredý duch stál pred chuderou.

„Čo si žiadaš?“ ozval sa hromovým hlasom. „Som hotový ti slúžiť, ako každému, kto má tento lampáš!“

Na smrť preľaknutá Mustafová posledné slová duchove už nečula.

Aladdin, práve vchádzajúci do izby, zachytil ju do náručia a vytrhnúc jej z ruky lampáš, rozkázal duchovi, aby sa poobracal a čím skôr doniesol niečo na zjedenie, lebo že je hladný.

Keď matka Aladdinova prišla trochu k sebe, dvanásť nádherných nádob, plných najvyberanejšími jedlami, bolo už na stole.

„Kde sa to tu vzalo?“ opýtala sa, ukazujúc na vzáctne strieborné náčinie. „Iste dobrý náš sultán smyslel si i na nás!“

Aladdin rozpovedal jej, čo sa pred chvíľou stalo. Trochu sa i jej čosi marilo a preto celá zhrozená vystríhala ho, že nech je už ako chce, len aby s duchmi hľadel mať svätý pokoj, lebo že je to pre každého človeka nešťastie a že to aj sám prorok prísne zakazuje.

Keď jej syn ale všemožne odporoval, dala sa prehovoriť a naposledy sadla si i sama ku stolu.

Čo im zostalo od obedu, nechali si k večeri.

Na druhý deň predal Aladdin niečo zo strieborného stolového náčinia. Utŕžené peniaze vystačily už dlhšie nielen na kuchyňu, ale vystalo ešte i pre Aladdina na zábavu.

Takto sa to opakovalo viac ráz za sebou, čím poskytla sa mu častejšie príležitosť, že mohol sa obracať i vo vyšších kruhoch, a tak naučil sa pomaly i úhľadnejším spoločenským mravom.

Raz bavil sa tiež u svojho priateľa, jednoho z najprednejších klenotníkov mesta, keď začul z ulice oznamovať kráľovský rozkaz, že princezna strojí sa do kúpeľa, a tak aby sa nik neopovážil vychádzať z domu, pokiaľ sa nevráti.^[1]

Klenotník, dľa starého zvyku, hneď všetky okná pekne pozastieral a obchod zavrel.

Aladdin bol pri tejto príležitosti prvý raz upozornený na princeznu. A keď sa dozvedel od priateľa, že má byť akási nevídaná krása, ani za celý svet by nebol dal, keby sa aspoň len cez nejakú škárku bol mohol na ňu podívať. Na nič inšie mu nešla myseľ, a najradšej by bol len domov utekal.

Po dlhom, trápnom vyčkávaní oznamoval konečne kráľovský vyvolavač, že sa princezna už vrátila.

Kto videl Aladdina tak leteť ulicou, sotva mu napadlo, čo sa v ňom robí. Ani matke nič nepovedal, len zamieril rovno ku lampášu, a sotva ho trochu pohladil, už zjavil sa aj duch.

„Chcem videť kráľovskú princeznu Badrulbaduru! — Aby sa to ale mohlo stať, urobíš to tak, že ostanem celkom neviditeľný. Potom zanesieš ma zrovna do jej komnát a na daný znak odtiaľ zase domov.“

Duch kývnul poslušne hlavou, a takmer v tom samom okamžení vznášali sa už aj v princezniných komnatách.

Na vysokej, zlatom a perlami vyšívanej pohovke, uprostred svojich početných otrokýň, sedela krásna Badrulbadura. Nie darmo nosila to meno.^[2]

Aladdin žasnul — čím ďalej díval sa na ňu, tým viac ztrácal sa v akomsi sladkom rozochvení — až naposledy i sám cítil, že ak len nechce, aby sa hlasným tlkotom svojho pobúreného srdca prezradil, je už nanajvýš svrchovaný čas, aby sa odpratal.

Na zpiatočnej ceste dozrel v ňom úmyseľ, ktorého dosah vtedy ešte ani sám netušil.

Na druhý deň každý mohol videť, že to už neni on.

Vychádzal z izby len keď musel, i to so svesenou hlavou, a nevidel okolo seba nikoho. Na matkine otázky odpovedal len ako by zo sna, a nikdy nevedel, o čom sa hovorí.

Matka si toho z počiatku tak nevšímala, — pozdejšie ale začalo ju to už i trápiť.

„Čo sa to, syn môj, len stalo s tebou!“ prihovárala sa mu celá ustarostená. „Veď si ty nebol predtým nikdy taký!“

Aladdin zprvu tajil. Po čase ale, keď i sám videl, že to s ním už k ničomu dobrému nesmeruje, rozhodnul sa konečne, že sa jej zdôverí.

„Či ma vysmeješ, či nie, už to inakšie nebude,“ začal vyhýbave. Videl som princeznu Badrulbaduru — a všetko sa mi vidí, že nebudem mať do tedy dňa, ani noci, pokiaľ jej ruku neobdržím!“

„Čo — blázniš, syn môj?!“ vykríkla táto celá poľakaná. „Už si snáď zabudnul, že Badrulbadura je kráľovská dcéra a ty syn krajčírov?! Kde sa už toľkí kraľovia a vezíri márne sprobovali, — ta pôjdeš snáď ty šťastie sprobovať? Alebo nevieš, že by sa bola už dávno vydala, keby nečakala na čínsku korunu?! Len sa opováž, ak ti je ľúto, že si na svobode!“

„Nech je už — ako chce, ale ja do tedy ani stania mať nebudem, kým sa to tak nestane.“

„A ktože by ti ju takto hľa, vypýtal?“

„Kto druhý — ako ty!“

Matka mu na to už ani slovíčko nepovedala, len si potajmo vzdychla a pokrútila hlavou. Čo si mohla, chudera, o všetkom tomto aj inšie mysleť, ako že sa jej úbohý syn rozumu pominul…

Ale Aladdin sa nedal len tak na ľahko odpraviť. Čo sa nedá chvíľkou, to sa poddá časom, myslel si, a na druhý deň začal ju modlikať na novo.

„Ale, človeče, či ozaj nemáš už ani len kúska rozumu? Nuž či je to len — ísť ku sultánovi? Nevieš, že kto sa chce ta dostať potrebuje dary? Nuž, povedz, kde ich máš? A potom, veď pred takého človeka aj tak len s bár čím vybrať sa nemôžem!“

„To je už moja starosť!“ namieta vykrúcajúcej sa matke Aladdin. „Poďže sa len podívať na to ovocie, čo som z tej podzemnej zahrady doniesol.“

„Nuž a nemá, myslíš si, sultán dosť svojho krajšieho ovocia? Ak nemáš preňho zlata, s tvojím ovocím sa tam najmenej zavďačíš.“

Aladdin na miesto ďalšej reči odišiel do vedľajšej izby. Matke nedalo pokoja, kde sa ztratil. Vykradla sa za ním. Otvorí dvere a div že s nôh nespadla, keď zažiarily sa jej naproti na nádhernej porcellánovej nádobe na vysoko uložené najdrahocennejšie perly a drahokamy.

„To je to ovocie z podzemnej zahrady,“ vítal ju s významným pohľadom Aladdin.

„Akokoľvek,“ hovorí prekvapená matka, „ale toto už neni po dobrom. Čo je po takom bohatstve, ktoré s hriechom chodí? Už som ti, syn môj, raz povedala, chráň sa tých duchov, lebo to verabože k ničomu dobrému nevedie!“

Aladdin sa zasmial.

„A kde by som inde,“ hovorí „ja chudák bol mohol vziať veno pre kráľovskú princeznu, keby nie tých duchov!?“

„Nuž veď je tak,“ prisviedčala už trochu uspokojenejšie matka, „ale predsa…“

„Ale žiadno predsa!“ vpadnul jej do reči Aladdin. „Dar je tu a to viac než kráľovský. Čo ľahšie teda, ako dostať sa ku sultánovi!“

Matka teraz už sama nahliadala, že kratšie ťahá.

Na druhý deň už medzi druhými prosebníkmi kľačala pred trônom kráľovským.

„No, čo si nám doniesla, dobrá žena?“ oslovil ju sultán.

Matka Aladdinova sklonila čelo k zemi a trasúc sa na celom tele, sama nevedela, ako si má začať.

„Všemožný sultán!“ dodala si konečne odvahy.

„Čo donieslo ma pred jasnú tvár tvoju, to viem, len nemôžem nájsť dosť príhodných slov, ktorými by som bola v stave predniesť smelú svoju prosbu. Prichádzam vlastne v mene môjho syna. Poneváč ale prosba jeho je tak opovážlivá, že mohla by vyvolať i spravedlivý tvoj hnev, sľúb mu najprv milosť!“

„Hovor len, milá žena! Ubezpečujem ťa, že sa za prednesenie žiadosti synovej nikomu nič zlého nestane!“

„Som vdova chudobného kedysi krajčíra Mustafu,“ pokračovala už trochu smelšie matka Aladdinova. „Mám syna, ktorého som už pred tým dávno bola oplakala. Tento sa v posledné časy ale celkom zmenil. Ako, ako nie, zahorel láskou ku jasnej princezne Badrulbadure. Čo mu vyprávam, to mu vyprávam, že to byť nemôže — nič na plat. Už som bola i u veštkyne, ak by mu to niekto snáď z pomsty bol porobil — ale vždy ten starý. Len stojí na svojom, že keby sa čokoľvek na svete robilo, on ju dostať musí, a tak len aby som mu ju išla čím skôr vypýtať. Nuž, reku, keď to musí byť, poručeno Bohu. A tak prichádzam nechtiac, abych ťa, najjasnejší pane, — v mene jeho o ruku princezny požiadala!“

Sultánovi zaľúbila sa úprimná reč tejto prostej ženy.

„A čo to máš pod tým ručníkom?“ pýtal sa, obrátiac sa k nej blahosklonne.

„To skromný dar synov.“ A podala porcellánovú nádobu so vzáctnym obsahom.

Obdiv a úžas, aký objavil sa na tvári kráľovej, boly najvýmluvnejšou ubezpekou, že sa matka Aladdinova darmo neustávala.

„Čo povieš na to?“ riekol tlumeným hlasom sultán obrátený ku vezírovi. „Pravda, kráľovský dar…! Kto z vlastnej sily ku takému bohatstvu prijde, to nemôže byť obyčajný človek. Tuším by som nebol ďaleko od toho, že by tej žene, aspoň čiastočne, hneď dal svoje slovo.“

„Škoda by bolo v tak vážnej veci hneď rozhodovať,“ vystríhal ho pred prenáhlením vezír. „Je síce pravda, že podobných klenotov som ešte nikdy ani ja nevidel, ale čo je to všetko na plat, keď je on predsa len krajčírskym synom. A potom z tohoto daru vidno, že je i viac v stave: nuž ak ešte jednej podmienke dostojí, potom už i ja uverím, že je princezny hoden.“

Na to ešte bližšie pristúpil ku trônu a po krátkych pár slovách, ktoré potíšku medzi sebou vymenili, zaujal zase svoje obvyklé miesto pri boku sultánovom.

„Milá žena!“ obrátil sa konečne padišah ku matke Aladdinovej. „Vieš, že neni vo zvyku, aby panovníci vydávali dcéry za svojich poddaných. Tvoj syn poslal mi síce dar, ktorému velikú jeho cenu upreť nemožno. Aby však dcéra kráľova primerane svojmu vysokému stavu z toho žiť mohla, k tomu dar naskrze nepostačí. A preto čuj moje posledné slovo. Dokiaľ mi syn tvoj štyridsať zlatých nádob týmto podobných klenotov v sprievode štyridsať čiernych otrokov nedostaví: darmo si myslí na ruku Badrulbadury!“

Ako dostala sa matka Aladdinova zo sultánovho palácu domov, ani sama nevedela, len cítila, že jej syn z kráľovského odkazu veľa radosti asi mať nebude.

Tohoto ale sdelené mu podmienky ani len najmenej neznepokojily, ba práve na opak, on si bol toho istý, že im dostojí a preto celý uveličený zavolal:

„Dúfaj, matko, že šťastný tvoj syn bude dosť skoro členom kráľovskej rodiny!“

Potom utiahol sa do svojej izbičky, pomocou čarovného lampáša privolal ducha a naložil mu, aby sa o to všemožne postaral, aby požiadavkám sultánovým v každom ohľade za dosť urobil.

Za tú malú chvíľu celý Aladdinov dom sa už hemžil čiernymi otrokmi.

Čo teraz nasledovalo — ľahko si domysleť.

Matka Aladdinova ešte v ten istý deň v čele nádherného synovho komonstva prijatá bola od sultána čo najblahosklonnejšie a s tou najväčšou okázalosťou. No a v krátkom čase na to už aj sám ženích s krásnou nevestou v sladkom objatí tešili sa svojmu neskonalému šťastiu.

Na druhý deň, hneď na svitaní, povstal na dvore kráľovskom akýsi zvláštny ruch.

Pred samými sultánovými oknami vypínal sa palác, ktorý krásou a bohatosťou ďaleko prevyšoval všetko okolo seba.

Kedy, kto a pre koho palác postavil? — boly otázky, okolo ktorých všetko sa točilo.

A keď sa od nádherne vystrojeného služobníctva konečne dozvedeli, že je to palác nového manželského páru, nebolo rečiam a všelijakým úvahám konca kraja.

Skoro ráno zobudil vezír i samého sultána, aby sa išiel podívať na zázrak.

„Ináč to neni, ako hovorím,“ dotvrdzoval vezír. „Keby v tom nemali prsty duchovia, to by sa na priamej ceste robiť nedalo.“

„Ale z teba vraví závisť, a preto najlepšie urobíš, keď budeš mlčať!“ ohriaknul ho sultán. „Aladdin už neraz dokázal, že je viac než druhý, a síce bez toho, že by sa bol musel ku čarám utiekať. Pravda, keby som bol dal dcéru tvojmu synovi, malo byť všetko dobre.“

Keď sa novomanželia prenášali do svojho nového bytu, vyprevadil ich ta aj sultán.

Aladdin s matkou a princeznou Badrulbadurou prevádzali ho po nádherných dvoranách. Nevedel skutočne — či kochať sa na zlatom a drahokamy bohate vykladaných stenách, alebo smelé tvary tých pyšných sklepení obdivovať. Všetko bolo tam v tom najkrajšom súlade.

„Si predsa znamenitý človek!“ lichotil sultán svojmu zaťovi. „Niet príkladu, žeby niekto len svojou pilnosťou a vytrvalosťou tak ďaleko bol niekedy doviedol. Skutočne, čo ďalej ťa poznávam, musím si ťa väčšmi ctiť a vážiť!“

Aladdina hlboko dojalo takéto nezaslúžené uznanie a všemožne sa usiloval, aby sa v priazni sultánovej i ďalej udržal.

Pomaly vpravil sa úplne do svojho nového postavenia. Nebolo jedinej vážnejšej otázky v správe ríše, o ktorú by sa nebol s celou vrelosťou zaujímal, tak že ho sultán dosť skoro menoval svojou pravou rukou.

Chudoba sa nikdy tak dobre nemala, ako teraz — lebo bol vždy a všade jej verným zastancom, a nebolo biedy, o ktorej by sa nebol hneď dozvedel a svojou pomocnou rukou jej neprispel. Mimo toho ku jeho dobrému menu prispelo ešte, že jedno povstanie na samej hranici ríše svojím múdrym zakročením hneď na začiatku úplne potlačil.

Takýmto činom každým dňom rástla jeho sláva a keď ho konečne sultán na uznanie zásluh ešte i za následníka trônu vyhlásil, nebolo v celej rozsiahlej ríši jásotu konca kraja.

Tak utekaly dni Aladdinovy vo vzájomnej láske a spokojnosti — kým obzor jeho šťastia sa zrazu na novo nezamračil.

V ďalekej Afrike totiž, po dlhšom čase, zmyslel si zase naňho, na jeho nešťastie, ten ukrutný čarodejník. I dal sa vo svojich tabulkách zkúmať a ku svojej náramnej zlosti vyčítal z nich, že Aladdin v tej podzemnej jaskyni, do ktorej ho bol pre jeho vzdorovitosť zavrel, — nezahynul, ale stal sa vo svojej krajine slávnym človekom — ba menovaný je i za následníka trônu. Najviac jedovalo ho pri tom, že ku tomuto všetkému prišiel len pomocou jeho čarovného lampáša. To bolo primoc, aby to mohol len tak ľahko preniesť, a preto osedlal svojho najlepšieho koňa a pustil za ním.

Na celej ceste na jednom-jedinom lámal si hlavu, a síce: ako by ho mohol najistejšie zničiť.

Aladdin bol už niekoľko dní na poľovačke i s celou družinou. Doma zostalo len najpotrebnejšie služobníctvo, princezna a jej otrokyne.

Ako sa tak Badrulbadura jedného odpoludnia v ich kruhu zabávala, začula zrazu pod oblokmi palácovými akýsi neobyčajný ruch. Podišla k oknu a vidí na ulici zvláštnu skupinu. V prostred cesty hŕba pobláznených detí, zpomedzi ktorých vyčnievala podivná mužská postava, vykrikujúca čosi a celá všeliakého druhu lampášmi ovešaná.

„Čo toto len môže byť?“ nedalo jej pokoja a vyslala na zvedy jednu z otrokýň.

Táto sa čo chvíľa vrátila so smiechom.

„,Staré lampáše za nové!‘ vykríka jeden. A už mu ich deti plno nanosily.“

„Aj my máme jeden,“ ozvala sa druhá otrokyňa.

„Tam stojí začmudený v princovej komnate,“ hlásila sa tretia.

„Len čo ju darmo špatí!“ drdlala štvrtá — a tak krákaly so smiechom jedna cez druhú, kýmkoľvek princezna neprivolila, aby mohly lampáš zameniť za nový. Táto totiž ani len tušenia nemala o zázračnej moci toho lampáša, poneváč jej Aladdin svoje tajomstvo posiaľ nevyzradil.

Čarodejník div z kože nevyskočil, keď jedna z otrokýň — s čarovným lampášom v rukách — objavila sa zrazu v bráne Aladdinovho paláca. So zatajeným dychom išiel jej v ústrety a podal jej zaň zo všetkých najkrajší.

„Tak teda tu si konečne, tu, v bezpečných rukách!“ zajásal v duchu, neohliadajúc sa ani najmenej na hlasný výsmech detí a k veľkej žalosti svojich divákov najkratšou cestou vytratil sa z mesta.

Tak išiel, išiel, neohliadajúc sa ani na pravo, ani na ľavo, až prikváčila ho v rozsiahlej púšti tmavá, hluchá noc. Siahnul do záhybov svojho rúcha a pohladil lampáš. Tu za hrozného hromobitia zjavil sa náhle duch a čakal na rozkaz.

„Chcem byť v tom okamžení i s celým Aladdinovým palácom v najďalšej Afrike!“ kázal čarodejník — a za malú chvíľu boli už všetci tisíc míl za morom.

*

Na druhý deň bol v sultánovom paláci celý súdny deň. Už od Božieho rána bolo všetko na nohách. Tridsať ozbrojených mužov čakalo pohotove na rozkaz, aby odišlo zlapať Aladdina.

Sultán bol do nevypovedania rozľútený…

„Živého alebo mŕtveho, ale dostať sa musí,“ zúril, „lebo ten ,čarodejník‘ je všetkému tomu nešťastiu príčina!“

A nebolo žiadneho divu. Všetky najkrajšie sny o budúcej sláve jeho rodiny rozplynuly sa za jednu jedinú noc — tú nešťastnú noc, ktorá pozbavila ho toho najmilšieho, čo pútalo ho ešte k životu: jedinej dcéry, — a razom zničila všetky nádeje v zaťovi skladané…

Na tom mieste, kde ešte len včera večer vypínal sa v celej svojej sláve nádherný Aladdinov palác, dnes škerila sa už len holá, holučičká púšť.

„Dobre si povedal,“ horekoval pred vezírom sultán, „že to čarodejník, len škoda-preškoda, že som hneď vtedy nechcel veriť. Lež už je po tom, hádam všetko malo tak byť. Aj tu dokázalo sa, že koho chce Boh potrestať, toho raní slepotou. Ale to ti hovorím, že všetko možné vykonáš, aby nám neušiel!“

Komu bol hnev sultánov viac vhod, ako vezírovi, preto ani minútky neodkladal, aby previedol svoju úlohu.

Na poľovnom zámku Aladdinovom bolo živo. Práve pred chvíľou vrátili sa z poľovačky. Smiech, hlasný hovor, štrnganie pohárov, hudba a spev miešaly sa na vzájom a hučaly po rozsiahlych sieňach. V kuchyni spech o prekot, na chodbách shon a stisk, a z rozsiahleho nádvoria ozýval sa prenikavý tón poľovnej trúby, štekot psov a dupot a rehtanie koní.

Zábava bola v najlepšom prúde, keď tu, — ako keby z čista jasna hrom udrel, zjavil sa pred Aladdinom na čele svojho ozbrojeného mužstva zamračený vezír.

Keď stolujúci v okamžite nastalom hrobovom tichu dozvedeli sa, o čo ide, a vezírovi žoldnieri začali Aladdina dávať do okovov, tento len horko-ťažko bol v stave prekaziť hroziace krvepreliatie. A len keď ich ubezpečil, že sa mu naskrze nič stať nemôže, a všetko že zakladá sa najviac ak na nejakom nemilom nedorozumení, počaly sa nanajvýš pobúrené mysle pomaly utišovať.

Aladdinova cesta mohla sa právom pomenovať triumfálnou cestou, lebo celé húfy pobúreného ľudu vychádzaly mu v ústrety a vítaly ho za ustavičného slávyvolania. A keď blížil sa k sídelnému mestu, zástup, počítajúci vtedy už na mnoho tisíc hláv, vždy vyzývavejšie začal vystupovať.

Tak odprevadili si ho až po samú bránu sultánovho palácu.

Ako, ako nie, dozvedeli sa, že Aladdinovi so strany sultána hrozí nebezpečenstvo smrti.

Rýchlosťou blesku rozletela sa tá zvesť celým zástupom, a než sa dvorná stráž mohla len spamätať, už z pevnej palácovej brány len triesky zostaly a v nasledujúcom okamžení celé nádvorie zaplnené bolo už rozhorčeným ľudom.

Kráľ nahliadal, že nebolo by radno proti vôli rozkateného ľudu niečo podujímať, a preto osobne z palácového balkóna vyhlásil, že sa Aladdinovi ani vlas na hlave nepohne, lebo nie len že dokázalo sa, že je nevinný, lež mimo toho ešte i prisľúbil, že ztratenú princeznu behom desiatich dní na každý pád nazpät dovedie.

Ťažko by bolo opísať, čo dialo sa medzi tým v duši Aladdinovej.

Na druhý deň s uboleným srdcom, preoblečený za derviša, opúšťal svoje rodné mesto. V ktorú stranu sa obrátiť, ani sám nevedel.

Pustil sa teda, kam ho oči povedú. Ani nevedel, len keď octnul sa zrazu pri brehu akejsi veľkej rieky. Oželený, nebol ďaleko od toho, že vezme si život. Už, už chystal sa previesť svoj hrozný úmyseľ, keď v tom, ani sám nevedel ako, zmyslel si na svoju drahú ženu. Zalomil rukama, pri čom dotknul sa svojho čarovného prsteňa, a už stál duch pred ním.

Aladdin bol ako vo vytržení. V svojom trápení zabudnul už i na čarovný prsteň, a preto, dojatý ochotou duchovou, prosebným hlasom obrátil sa k nemu:

„Keď ma už všetko nechalo, aspoň ty buď pri mne a ak ti možno, prenes môj palác na jeho staré miesto i s mojou milou ženou!“

„Nemožnú vec žiadaš!“ odpovedal mu duch útrpne. „Čo sa týka ducha lampáša, nad tým nemám moci. Lež rozkáž si, abych ťa v tom okamžení, bár aj kraj sveta zaniesol, a hneď sa aj stane!“

V úprimných slovách duchových bolo toľko teploty a oddanosti, že Aladdin nemal ani len najmenšej príčiny pochybovať o jeho dobrej vôli, a preto sa úplne naňho spoľahnul.

*

Badrulbadura i s niekoľkými otrokyňami na svitaní bola už v záhrade. Rozpomienky a starosť o muža i tak spať jej nedaly, nuž ešte koľko-toľko v tom čerstvom voňavom vzduchu nachádzala hojivý balzam pre svoju ubolenú dušu.

V besiedke, do ktorej boly práve vkročily niektoré z otrokýň, nastal zvláštny ruch. Badrulbadura nebola ďaleko, a preto zrýchlila kroky, aby sa pýtala po príčine. V tom však vybehla jej už i jedna z nich na proti a prstami hrozila a kývala na ňu.

Pri samom vchode besiedky, na mäkkej pohovke spal Aladdin.

Kto opíše neskonalú radosť takéhoto neočakávaného shliadania!

Čarodejník ani len tušenie nemal, čo sa okolo neho robí. Ako včera, tak i dnes pred samým večerom dostavil sa ku Badrulbadure na návštevu.

Túto príležitosť použil Aladdin a vytratil sa nepozorovane do mesta, aby si na pochytre niečo veľmi dôležitého vybaviť mohol.

Keď vychádzal z mesta, bola už číra tma.

„Zrovna najlepšie príjdem,“ myslel si, a práve zahnul ku svojim komnatám, keď čarodejník čo najblahosklonnejšie lúčil sa s krásnou jeho ženou.

Za niekoľko okamžení na to vkročil do princezninej komnaty. Našiel ju vyplakanú.

„Dlho toto moje trápenie ešte potrvá?“ vítala ho so zopiatými rukami a prosebným pohľadom.

„Zajtrá spravíme tomu konec,“ tíšil ju Aladdin. „Keď príjde čarodejník k tebe, musíš sa mu ukázať trochu povoľnejšou, aby jeho nádeje znovu ožily, a na posledy i vínom ho ponúkneš. On sa bude tým cítiť veľmi pocteným, zdráhať sa nebude a potom si už ľahko nájdeš spôsob, ako mu týchto pár kvapiek do vína namiešaš. To je silný jed, ktorý hneď účinkuje. On nosí svoj čarovný lampáš všade so sebou. Nuž ak sa nám ho podarí dostať, je vyhrané!“

Na druhý deň, keď sa zvečerievalo, čakal už Aladdin vo vedľajšej komnate.

Čarodejník nedal na seba dlho čakať a sotva sa posadil, už v samých ľúbeznosťach sa až rozplýval. Zaujal miesto naproti Badrulbadure, chrbtom ku svetlu, tak že celá žiar padala na túto.

„Ach, však je krásna!“ lomcovalo to v jeho čiernej duši, a len sa díval a díval na ňu, div sa mu do nej už len tie okále nevpily.

„Nuž smiem mať nádeju?“ prosil trasúcim sa hlasom.

„Čo by si mal z toho, kebych ťa bár aj hneď ubezpečila? Ako ťa poznávam, si príliš šľachetným, než že by si vedel ctiť ženu, ktorá sa zpreneverila svojmu mužovi.“

„Máš pravdu,“ koktal čarodejník, „a netreba ťa snáď ubezpečovať, že nikdy by som si nebol dovolil s podobným návrhom ťa obťažovať, keby som nemal úplnú istotu, že Aladdin je mŕtvy.“

„Nemám príčiny o pravdomluvnosti tvojej pochybovať. A keď je už tak, ako hovoríš, nuž poručena Bohu. Len jedno mi ešte dovolíš, aby som nasledujúce tri dni jeho pamiatke zasvätila.“

Čarodejník bol viac, než v siedmom nebi. Najkrajší sen jeho života mal sa stať skutkom! Deň pomsty, tej sladkej pomsty, tak blízko!

A keď Badrulbadura, donesúc na stôl víno, chopila sa pohára a pripila si s ním na smierenie a na zdar budúceho ich sňatku, neočakávaným šťastím unesený, vyprázdnil podaný mu pohár až na samé dno. V tom však ozval sa sieňou už i desný výkrik a mrtvé telo čarodejníkovo váľalo sa k zemi.

*

Sultán už štvrtú noc ani len oka nezažmúril. Dni utekajú, a jeho milá dcéra nechodí a nechodí, a nebodaj ani viac nepríde. O Aladdinovi tiež ani chýru. Všetko ztratené! S týmito myšlienkami líhal, s nimi i vstával, bár bolo do svitania ešte ďaleko.

Otvoril oblok, nech sa mu na čerstvom vzduchu tisíci a tisíci myšlienkami rozpálené čelo aspoň trochu ochladí.

Lež čo to? Mam alebo skutočnosť? Na proti jeho oblokov pne sa do závratnej výšky akási budova.

Neveril svojim vlastným očiam. Zazvonil na sluhov, aby zobudili vezíra.

„Tu, hľa, sa podívaj,“ rečie mu neistým hlasom sultán vedúc ho ku obloku. „Vidíš tam niečo?“

„Ak sa nemýlim, akýsi palác,“ hovorí vezír v najväčších rozpakoch. „Bolo by to snáď možno, aby zas Aladdin…“

Sultán posledné vezírove slová už nezačul, a ako smyslov zbavený sišiel dolu — a o krátkych pár okamihov už držal milých svojich v sladkom otcovskom objatí…

„Keď ste mi zase len tu!“ vyrazil konečne zo seba, a slzy neskonalej radosti vstúpily mu do hlboko vpadlých očí.

Radosť z Aladdinovho palácu preniesla sa dosť skoro i na ulicu, tak že na svitaní už celé tisíce v slávnostnom nadšení vítaly svojho miláčka…

A od tej doby nič viac na svete nezakalilo ich šťastie. Žili si mnohé a mnohé roky v príkladnej shode a láske k najväčšej radosti i rodičov, i svojich poddaných.