ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mossulský sultán Eran mal dcéru-krásavicu, jakej svet ešte nevidel. Nebolo tedy divu, že kto sa len raz do jej hlbokých očí zahľadel, ten na ne viacej zabudnúť nemohol.

Tak pochodili i sultánovi traja synovci, ktorí ju po dlhých desiatich rokoch na svoje nešťastie zase raz videť museli.

A ak boli dosiaľ ako jedna ruka, od toho nešťastného okamženia začali bočiť od seba, a každý z ních vyhľadával len samotu, kde celé dni prechodil a presedel so svesenou hlavou.

Ich strýcovi to dosť skoro napadlo, a preto dal si ich jednoho dňa k sebe povolať a takto ich oslovil:

„Darmo by ste predo mnou tajili, lebo veľmi dobre viem, čo sa s vami stalo. Nie ste vy prví, ani poslední, čo tak pochodili. Aby sme sa však rozumeli, nuž počúvajte na moje slová. Ja mužského potomka i tak nemám, jeden z vás tedy po mojej smrti zaujme môj trôn. To však i sami nahliadnete, že to nemôže byť druhý, ako ten, čia bude Amina. Ten si ju bude museť vedeť ale aj zaslúžiť… Ste ešte i tak mladí, a tak nebude vám žiadnemu na škodu, keď podívate sa trochu ešte i do sveta. Usilujte sa, aby ste tam čas na darmo nezmrhali, a ktorý z vás mi po roku najznamenitejšiu vec donesie, toho bude.“

Na druhý deň už všetci traja na bujných paripách vyniesli sa zo sultánskeho dvora…

Takto šli spolu už celý jeden týždeň, keď prišli zrazu na jedny krížne cesty.

„Tu sa rozídeme,“ — hovorí Amurat ako najstarší. — „Na takto rok, ak nás Pán Boh doživí, zase na tomto mieste sa shliadame!“ A keď sa ešte jak sa patrí jeden od druhého poodoberali, každý pošiel svojou stranou…

Amurat pustil sa na pravo. Mnoho už čúval o tom, že kdesi v Afrike má byť bohaté kupecké mesto Bisnagar, i umienil si, že snáď ta pôjde šťastie sprobovať. Vedel on, že veľmi ďalekú púť má pred sebou, ale práve preto mal i nádej, že na tak dlhej ceste skôr príde k niečomu. V každom meste, ktoré mu prišlo do cesty, sa pristavil, a všade sa hneď aj dopytoval, či by snáď niekde o nejakej zvláštnosti nevedeli.

Po dlhej, päťmesačnej ceste ukázaly sa mu konečne väže Bisnagary. Bol už nanajvýš svrchovaný čas, že ta dorazil. Ak sa mu za mesiac nič nepodarí, i tak už bude prinútený pomaly brať sa domov. A tak nebolo dňa, čo nebol by sa šiel podívať, či by v bohatých výkladoch klenotníckych náhodou na nejakú zvláštnosť nenatrafil. Ale dni sa už pomaly i míňaly, a on vždy s prázdnou dlaňou vracal sa domov.

Raz sedel už celkom znechutený vo svojej izbe, keď v tom jakési podivné hlasy začul z ulice. Podišiel k oknu a videl, ako človek jeden s akýmsi cez plece prehodeným gobelínovým kobercom vykrikoval:

„Tri tisíc zekýn za tento koberec! Kto dá zaň toľko, toho bude, lacnejšie ho nedám!“

Okolo idúci ľudia sa mu len smiali, Amuratovi to bolo však hneď nápadné, ako by za také nič mohol chceť toľké peniaze, i ponáhľal sa za ním na ulicu.

„Hej! sem poď!“ — zavolal na vykrikujúceho človeka. — „Ukáž sem, nech sa na to podívam, čo to máš za krám!“

„Znamenitá to vec, pane môj, a tí blázni tam sami nevedia, na čom sa smejú. Keď si na tento koberec staneš, môžeš si zažiadať kam len chceš na svete a už si aj tam.

„To by ešte nebolo najhoršie cestovanie, — zasmial sa Amurat — len keby…“

„Je tak, pane môj, ako hovorím, a ak ti ľúbo, možeš sa o tom i sám presvedčiť. Povedz len, kde by si sa za chvíľu tak najradšej videl!“

„Na mojej hospode!“ riekol, stanúc si na zázračný koberec a sotva to vypovedal, už našiel sa i na prostried svojej izby.

„Moja je Amina!“ zajásal v duchu Amurat, a hneď bez všetkého jednania žiadaný obnos kupcovi na halier vyplatil.

Prvou jeho myšlienkou bolo, že sadne si na koberec a zaletí domov.

„Ale na čo bych to robil?“ — rozhodnul sa za chvíľu. „Amina ma aj tak už neminie, lebo z mojích bratov niečo zvláštnejšieho iste žiaden nedonesie, nuž zkúsim aspoň sveta.“ I zmyslel si čosi na Peking — — a než sa vzpamätal, už aj stál naprostried najľudnatejšej ulice hlavného mesta „nebeskej ríše“.

A takto — ani sám nevedel ako — za krátky čas prelietal pol širokého sveta.

Ali, mladší brat Amuratov, rozlúčiac sa so svojimi bratmi, pripojil sa ku karaváne, ubierajúcej sa do Šírasu, jednoho to z najživších kupeckých miest Perska. Priateľov našiel si hned bárs koľko a títo všetci dosť skoro vedeli, čo vyhnalo ho vlastne do šíreho sveta. Vo veselej spoločnosti deň za dňom utekal, až zmyslel si konečne, že by bol už čas i pobrať sa domov, ale čo, keď ešte za preboha ničoho ničového nemal, čím by sa aspoň len trochu bol mohol zavďačiť svojmu strýcovi.

Raz sedel tak vo svojej izbietke zadumený a bez všetkej nádeje, keď zrazu otvorily sa dvere a vstúpil do nútra jeho dobrý priateľ, vedúc sebou jednoho človeka, núkajúceho na predaj akúsi trúbku zo slonovej kosti.

„Toto by bolo,“ — hovorí mu — „niečo pre teba. Nepatrná síce vec na oko, ale veľmi cenná. Keď podívaš sa cez túto trúbku, môžeš videť, čo budeš len sám chceť, a bárs na kraj sveta. Vycenil si to, je pravda, dosť vysoko, nuž ale ty nie si zas tak boľavý, aby si si niečo takého dopriať nemohol. Čo tebe konečne záleží na tri tisíc zekynách!“

Ali s trasúcou sa rukou siahnul po podávanom mu predmete. Priložil trúbku k oku, že oprobuje sa podívať na strýca i Aminu. A tu div len s nôh nespadnul, keď predstavovaly sa mu pred oči rad radom teremy, v ktorých pohybovali sa obidvaja zdraví a veselí v kruhu svojich početných dvoranov a otrokýň.

„Moje je víťazstvo!“ — zavýsknul Achmet a hodil sa priateľovi okolo krku. — „Sám Pán Boh mi ťa poslal, no buď ubezpečený, že na tvoje služby do smrti nezabudnem!“ A i hneď s najväčšou ochotou vyčítal na stôl kúpnu summu.

Teraz podívajme sa na chvíľu na najmladšieho z nich, Achmeta. Keď rozlúčil sa s bratmi, díval sa za nimi, pokiaľ sa mu len neztratili s očí. Potom hodil sa na tvár a pustil sa do plaču… Ako tak nariekal, ukázal sa mu zrazu v tráve jeden pidimužík a dal sa ho tešiť, že aby už len toľko nežialil, že jeho bratom sa celkom nič nestane, a že na takto rok zase všetci tak zdraví a veselí sídu sa na tomto mieste, jako sa pred chvíľou rozišli. Na konci ešte pozval ho k sebe, že mu bude uňho čo najlepšie, a aby sa sám starať nemusel, že on obstará mu tak vzácny dar pre strýca, jaký mu z jeho bratov žiadon nedonesie.

Takáto reč zaľúbila sa Achmetovi a bez všetkého rozmýšľania pustil sa za milým človiečikom. Išli, išli, až dostali sa konečne do jednej utešenej horskej kotliny.

„Tu som ja doma,“ — hovorí pidimužík, zastanúc pred vysokým bralom — „len uder šabľou, aby sme sa mohli dostať do nútra.“ A sotva sa Achmet dotknul brala, už rozstúpilo sa i na dvoje, a pred jeho očima objavila sa pohodlne zariadená, priestranná dvorana.

„Toto je moja ríša,“ — riekol usmiaty pidimužík. — „Tu budeme spolu gazdovať, pokiaľ ti bude ľúbo. Ja sa všemožne budem chceť vynasnažiť, aby ti k pohodliu nič nechýbälo; ak by ti ale pritom všetkom bolo tu smutno, zase ťa v pokoji vyprevadím, kedy si rozkážeš.“ Potom objímuc kolená svojho hosťa, vyzval ho, aby sa celkom nič neohliadal, a tak sa cítil, ako doma.

Keď sa Ali na druhý deň ráno na svojom kniežacom loži prebudil, bohaté raňajky ho už čakaly.

Potom vysadol si ochotný jeho hostiteľ k nemu a s ustarostenou tvárou dal sa ho prosiť, či by mu v jednej veci nechcel byť na pomoci.

„Prečo nie, milý priateľu, len povedz slovíčko a všetko ti vdačne urobím.“

Uspokojený pidimužík pustil sa tedy celkom dôverne do prednášania svojej stížnosti.

„Ja som Palček, kráľ pidimužíkov,“ — hovorí. — „Všetko, čo okolo seba vidíš, je dielom mojej pilnej ruky. Nejedna kvapka potu stiekla mi z čela a neraz zbarvily sa mi krvou dlane, než mohol som si vzdychnúť: Chvala Bohu, že je už tomu konec! Sotva som sa však započal zo svojho šťastne zavŕšeného diela tešiť, už zjavila sa aj akási potvora, že je on Hadogašpar, kráľ všetkých plazov, a že sa mu môj tichý kútik na toľko zaľúbil, že vyvolil si ho za svoj budúci príbytok. Keď bude na cestách, — hovorí — že môžem preňho tu byť, akonáhle by sa však navrátil, už abych sa aj bral, ak nechcem, aby mi pomohol. Pred krátkym časom s tým odišiel, že za pol roka príde mi zase na krky, nuž prosil bych ťa, keby si si s ním nejak poradil, a popredku ti hovorím, že sa to aj tebe samému vyplatí…“

„Neboj sa, milý priateľu,“ — ubezpečoval ho Achmet. — „Ty si si ma svojou laskavosťou príliš zaviazal, než bych ti tak nepatrnú službu mohol odopreť. S takým hrdinom, ako je Hadogašpar, ľahko si pomôžeme!“

Ak bol do tedy náš Palček oproti svojmu hosťovi samá ochota, od tedy na inšie ani nemyslel, len ako by sa mu najlepšie zavďačil. Snášal mu, čo mu len duša zažiadala, vodil ho po tých najkrajších krajoch, zabával ho svojimi najlepšími vtipami, tak že Achmet ani sám nevedel, ako mu ten čas utekal, a len oči otvoril, keď ho jednoho pekného rána upozornil, že je už čas, aby sa pomaly poberal, ak nechce, aby bratia naň dlho nečakali.

Nemohlo sa mu to zmestiť do hlavy, že by to bol skutočne už rok, čo požíval pohostinstvo svojho priateľa, a prišlo mu skutočne ľúto ho opustiť. A tento videl to i sám, a tiež mu nebolo veselšie okolo srdca. Pri lúčení podal mu čosi…

„Tu máš,“ — hovorí — „sľúbený svoj dar. Dokázal si, že si ho hoden. Hadogašpar — myslím — že si už celú vec rozmyslel. Ale keby aj nie, strachu z neho nemám. Týmto hľa buzogáňom rozmliaždim mu hlavu. Ked som ťa žiadal bol o pomoc, môj strach bol len strojený. Chcel som len vedeť, ako sa zadržíš. No prestál si próbu, a za to príjmi odo mňa toto jablko. Ono má zázračnú moc, tak že i umierajúceho privedie k životu. Dobre si ho opatri, možno, že dosť skoro budeš ho potrebovať. A teraz choď s Bohom!“

Keď prišiel Achmet na krížne cesty, jeho bratia ho už čakali. Radosť šťastne shliadnuvších sa bola veliká. A keď sa už do chuti povypytovali, ako sa im celý čas vodilo, čo ktorý videl a zkúsil — prišiel konečne rad i na to, čo si kto zo sveta doniesol…

„Ja z tohoto ohľadu úplne spokojný vraciam sa domov, len kto vie, ako to s vami vyzerá…“ — hovorí sebavedome Amurat.

„So mnou — ako so mnou,“ — odvetí s významným úsmevom Ali — „lebo moja vec sa sotva pred tvojou zahanbí, — ale čo kdesi chudák Achmet zchopil?!“

„O toho vy nemajte starosti,“ — bránil sa najmladší — „ten za seba istotne zodpovie! Ak vy prázdni nejdete domov, ja iste tým menej…“

Amurata, ktorý mal už Aminu ako istú, zamrzely reči oboch bratov, no pri tom všetkom nevzdal sa nádeje…

„Eh, čo tam po vašich kadeakých pletkách!“ — hovorí. „Ale ukážte mi takéto niečo!“ — a rozvinul koberec. „Ako na ňom stojím — tak keď si zažiadam, som za okamženie na druhom konci sveta!“

„To je všetko nič!“ — namietnul na to Ali. „Ty musíš najprv ta, keď chceš niečo videť. Ja to však dokážem, čo sa ani len z miesta nepohnem! Povedz, čo chceš videť — a už to máš aj pred sebou,“ — a podal mu svoj ďalekohľad.

Amurat s trasúcou sa rukou siahnul po podávanom mu zázračnom nástroji, že podíva sa, čo robí Amina… Sotva však priložil slonovú trúbku k oku — už aj boľastný výkrik vydral sa mu z hrudi a jako podťatý strom potácal sa k zemi.

„Čo je pre Boha?!“ — zkríkli obaja a skočili mu na pomoc.

„Všetko ztratené!“ — zastonal. „Amina zomiera!“ a dal sa z toho zúfale nariekať.

„Nič neni ztratené,“ — teší ho Achmet — „len chytro sa na koberec, aby sme sa snáď nejak neopozdili. Moje jablko, ktoré od smrti pomáha, to ešte všetko napraví!“ — a v nasledujúcom okamžení už všetci traja stáli pri smrteľnom Amininom loži…

Achmet podal jej svoje zázračné jablko k nosu — a v tom ozval sa sieňou už i jej hlboký vzdych so slovami: „Chvala Bohu, už mi je ľahšie!“ — a nemocná, otvoriac oči, vďačný svoj pohľad uprela na predesených bratov u nej stojacích…

„Zachránená!“ — vykríkli títo akoby jednými ústami a ponáhľali sa s radostnou novinou ku strýcovi…

Tohoto našli v hlbokom smútku pohrúženého. Nezbadal ich, až pred ním zastali. Zalialy ho slzy.

„Na nešťastnú hodinu — deti moje — vraciate sa domov,“ — vítal ich. „Ako s tvár vašich vidím, vy ani tušenia nemáte, čo sa u nás robí. Drahá moja dcéra, pre ktorú toľko obetí preniesť ste museli, zápasí so smrťou…“

„Nič jej nebude, strýčko,“ — skočili mu do reči — „a práve prinášame ti radostnú zvesť, že je už celkom zdravá. Náš príchod je práve príčinou tohoto šťastného obratu…“

„Čo že, vy že boli ste už i u Aminy? — a tá že je — — —“ a jako smyslov zbavený vyletel zo siene…

Keď prišli za ním synovci, našli Aminu už v jeho náručí.

„Nuž povedzte mi, povedzte, ktorý z vás bol ten šťastný, čo zachránil mi od smrti drahé moje dieťa, abych mu všetko, čo mám, mohol k nohám složiť?“ a ľúbajúc svojho miláčka i plakal i smial sa odrazu jako malé dieťa…

Na druhý deň, keď prišiel sultán trochu k sebe, dal si im jednomu po druhom vykladať, ako vodilo sa im vo svete a čo ktorý doniesol. Keď boli už všetci hotoví, oslovil ich sultán:

„Ľúto mi, ale jako vyrozumievam, tu žiaden z vás nemá väčšiu zásluhu, ako druhý. A síce, keby nebolo bývalo Aliho ďalekohľadu, neboli by ste mohli vedeť, čo sa doma robí. Keby ste ale aj to boli vedeli a nemali Amuratovho koberca, než by ste boli prišli domov, Amina by bola bývala už dávno pochovaná. Nuž ale dajme tomu, že by ste ju boli našli ešte i na žive, čo by z toho všetkého bolo bývalo, keby nie Achmetovho zázračného jablka, ktoré zachránilo ju od istej smrti. Nuž kebych pri tom všetkom niektorému z vás stranu chytil, dopustil bych sa nespravodlivosti, a to bych nechcel. A preto ešte jednej zkúške budete sa museť podrobiť a potom sa už ukáže, čia bude Amina.“

Na druhý deň už skoro ráno všetci traja boli zamestnaní chystaním svojich kuší, lebo tak bolo určené, že čí luk pri spoločnej streľbe najďalej zaletí, ten bude víťazom.

Za chvíľu na to už celý dvor na čele so sultánom shromaždil sa za mestom na velikej pláňave, aby boli svedkami streleckých výkonov o trôn a ruku princezny medzi sebou závodiacich troch kralevičov.

Prvý vystrelil Amurat. Bolo videť, že je v tom umení doma, tak že sa to ľúbilo i sultánovi. Prišiel rad na Aliho.

„Brávo!“ — vykríknul sultán. Tohoto šíp totiž o dobrých sto krokov padnul ešte ďalej.

„No, viďme, čo vie Achmet!“ A sotva odznely slová sultánove, už vyletel aj šíp a síce s takou rýchlosťou, že žiaden z prítomných nebol v stave zrakom ho sledovať.

„Zdá sa, že Achmet vás oboch porazil,“ hovorí sultán obrátený ku starším dvom bratom. „A nakoľko myslím, že žiaden nevidel, kam by bol šíp padnul, najlepšie bude, keď sa sobereme všetci a pôjdeme ho hľadať.“

Avšak všetko ich vynasnažovanie bolo marné. Čo hľadali, to hľadali, nedaj Bože žiaden z ních na šíp natrafiť. A keď ho už len nebolo a nebolo, sultán konečne bol prinútený Achmetov výstreľ vyhlásiť za neplatný a Aliho vyvolať za víťaza.

Šťastný Ali v sprievode celého dvoru vrátil sa s víťazoslávou do mesta, a ešte v ten istý deň mohol sa menovať blaženým manželom krásnej Aminy.

Na slávnosťach, z príležitosti jeho sňatku sriadených, nesúčastnil sa žiaden z jeho bratov. Amurat ešte v ten istý deň vstúpil do blízkeho kláštora v nádeji, že v službe Božej a vzdialený od hluku sveta najskôr ešte dosiahne úlevy. Achmet si ale pevne umienil, že neustane do tedy, kýmkoľvek ztratený svoj šíp nenajde.

Tak hľadal ho už celé tri hodiny, až zašiel do hory a ani sám nevedel, ako sa dotĺkol až k jednomu vysokému bralu.

„Čo toto môže byť?“ myslel si, keď zbadal v skale zrazu jakúsi čerstvo vyrazenú jamku. Podíval sa pod nohy a neďaleko od toho miesta zahliadnul zkrivený svoj šíp.

„No, toto už neni po dobrom,“ myslel si sám v sebe. „Môj šíp musela jakási vyššia sila riadiť.“ A jako tak rozmýšľal, padly mu oči na značnejšiu puklinu. Pokročil bližšie a v pološeru ukázaly sa mu jakési dvere. Zvedavosť nedala mu pokoja. Proboval otvoriť. Našiel sa v tmavej chodbe. Šiel ďalej, až prišiel zas ku dveram. Pritlačil kľučku a tu v pravom smysle slova oslnila ho svojou krásou vysoko klenutá priestranná dvorana. Na čo len padly mu oči, to všetko skvelo sa nádherou. Toľko skvostu a drahocenností pohromade v živote ešte nevidel. I zastal na prahu a nevedel, čo ďalej.

V tom na protivnej strane otvorily sa dvere a v čele skvelého sprievodu vstúpila do siene báječne krásna ženská postava. Anjelské čelo zdobil diadém a v ruke skvela sa jej biela ľalija.

„Nechaj rozpakov, milý kraleviču, veď — ako vidíš — som celá šťastná, že môžem ťa pozdraviť ako svojho hosťa. Už dávno som čakala na toto blažené okamženie a nevýslovne ma teší, že som sa ho — vďaka vášmu strieľaniu o závod — konečne predsa raz dočkala. Som víla Paribanu, dobrá priateľka drahej tvojej matky a všetkých vás od najútlejšej mladi verná sprievodkyňa. Ja i na poslednej vašej ceste sprevádzala som vás všetkých a mojím dielom bolo, že doniesli ste zo sveta také vzáctne veci. Ty si mi ale od jakživa bol srdcu najbližší a preto umienila som si, že urobím ťa najšťastnejším človekom na svete. Chcem ti byť družkou života a taký život ti pripraviť, akého zo smrteľníkov ešte žiaden nemal. Nuž povedz mi, či smiem počítať na toľkú mieru šťastia, — povedz, chceš byť mojím?!“

„Ak môže byť, drahá, reč o šťastí, nuž môže to byť jedine o mojom. Či možno je to vôbec, aby báječným kúzlom tvojim kedy kto odolal?! Ó, tvoj som celý, a vrúcny môj cit k tebe, ver mi, že v hrudi mojej nikdy nevyhasne…!“ A v tom okamžení zahlaholily sieňou už aj nadzemské zvuky vznešeného chóru víl — oslavujúcich a blahorečiacich zasnúbeniu svojej kráľovskej veliteľky.

Na druhý deň víla Paribanu prevádzala Achmeta po svojej ríši. Tomuto bolo tu všetko neznáme, všetko cudzie. To bol svet preňho celkom nový. Tam ináč kvet voňal, žblnkanie potôčkov bolo rozkošnejšie, i šumenie vodopádov a spev vtáctva bol krajší, a zlaté a strieborné rybičky preháňaly sa sem i tam po krištálových jazerách. Takmer na každom kroku stretali sa s novou a novou zvláštnosťou. V zlatých slnečných lúčoch kúpaly sa sem a tam rozosiate zo stkvúcich rubínov a zafírov stavané paláce, z ktorých niesly sa a v jednu nebeskú harmóniu splývaly velebné chóry jakýchsi nadzemských bytností.

„To stány víl a duchov,“ vysvetlovala Paribanu.

Achmet bol ako v siedmom nebi.

A jaký bol prvý deň jeho nového života, taký sľuboval sa i posledný. Čas mu utekal, ani nevedel ako a jeden deň šťastnejší ako druhý, podobal sa len ako vajce vajcu. Tak minul mu celý jeden rok.

Konečne zmyslel si čosi na svojho strýca. Ani sám nevedel pochopiť, prečo a začo, len sa mu veľmi zažiadalo ho videť. Zprvu sa jakosi ostýchal, ale konečne predsa len odvážil sa sdeliť to i svojej milej žienke. Táto s najväčšou ochotou pristala na všetko, len o to jediné ho prosila, aby mu o spôsobe svojho terajšieho života nič nezrádzal, lebo že by to mohla byť jeho zkaza.

Na druhý deň v čele nádherného komonstva už tiahnul Achmet k Mossulu. V sultánskom paláci nebolo radosti konca kraja. Tisícoraké otázky sa len sypaly, tak že nestačil na ne ani odpovedať.

Keď videl strýc, že je už so všetkými hotový, vzal si ho pod pažu a viedol do vedľajšej izby.

„Nuž hovor, čo je s tebou! Si ako buk a videť na tebe, že netreš psotu. Ja blázon bych si bol čo chvíľa namyslel, že si už dávno zem pohnojil.“

„Čo som a odkiaľ prichádzam, na to sa ma, strýčko môj, na všetko nepýtaj. Ja ti len toľko smiem povedať, že som ten najšťastnejší človek pod slnkom a to ti, myslím, úplne postačí.“

Sultán, samo sebou sa rozumie, že sa ho na také veci viac nepýtal, on mal na tom dosť, že ho má u seba a že sa uňho tak dobre cíti, len to banoval, že sa tak na krátko k nemu vybral.

Po troch veselo strávených dňoch pobral sa Achmet zase domov, musel však strýcovi najprv prisľúbiť, že ho od týchto čias každý mesiac aspoň raz navštívi.

A to mu i prisľúbil. Nikto nevedel, len keď už bol tam, a nikto nevedel, ako odišiel.

Časté Achmetove návštevy, ako boly strýcovi nanajvýš milé, tak boly soľou v očiach jeho dvoch vezírov. Títo si totiž namysleli, že Achmet musí mať čosi za ľubom, a že sa takýmto spôsobom na ujmu svojho brata Aliho chce vodrať do priazne sultánovej.

Najprv si to držali len u seba, pozdejšie ale predniesli svoju obavu i svojmu pánovi.

„Kto ho vie,“ — hovorí prvý — „čo celý Achmet smýšľa! To, že on tak dôsledne zatajuje, čím je a kde sa zdržuje, zdá sa mi trochu podozrivým. Čert nespí a ja nič nedám za to, že býva na blízku a že jednoho pekného dňa so svojím ozbrojeným ľudom ťa raz prekvapí a než sa vzpamätáš, už budeš v jeho moci.“

„Istá vec,“ — hovorí druhý — „že ďaleko odtiaľto bývať nemôže, lebo len toľko môžem povedať, že som ja ešte na jeho odeve práška nevidel. A potom, keby so svojím bratom dobre smýšľal, iste by ani nemal príčiny pred ním niečo tajiť!“

„Ale ale, čo vás to napadá!“ odpravil ich dobrosrdečne sultán. „Achmet je taký dobrý šuhaj, že mu ani len z ďaleka nenapadá nad niekym zmýšľať. A potom, prečo a začo by to robil?!“

„A nemá dosť príčiny? Keď inšie nespomeniem, nuž myslíš si, že už snáď zabudnul na svoju Aminu? Alebo, nebol si sám svedkom, že jeho šíp predsa len najďalej zaletel?“

Nič ľahšieho, ako dôsledným obviňovaním poklátiť niečiu dôveru. Tak bolo i so sultánom. Akokoľvek statočnosti Achmetovej úplne dôveroval, predsa len, keď mu vždy s novými a novými dôvodami prichádzali, dal sa na veľa aspoň len na toľko pomýliť, že k vôli opatrnosti dal si zavolať jednu čarodejnicu, aby mu povedala, ak vie, čo je vo veci?

Táto vyprosila si tri dni času, aby mohla všetko náležite prezkúmať. Sultánovi bol ten krátky čas celou večnosťou. Konečne dostavila sa a hodnoverne vyložila mu pravý stav vecí.

Avšak tohoto nie len že neuspokojila odpoveď babina, lež ho práve na opak ešte viac popudila k hnevu.

„Mne sa všetko zdá, prekliata babo, že tebe Pán Boh najskôr z rozumu pomáha. Nuž aj to je nejaká reč, že kralevič Achmet býva blízko Mossulu a že je mužom akejsi víly Paribanu? Nuž už by preňho vonkoncom druhého šťastia nebolo bývalo? Ale to ti povedám, že beda tvojej hlave, ak si si ešte aj ty dovolila zo mňa blázna spraviť!“

„Som presvedčená, mocný sultáne, že sa mi za moje slová ani len vlas na hlave nepohne. Čudujem sa ti, že sa na niečo takého môžeš ešte hnevať. Ja na tvojom mieste — však ho aj tak máš tu každú chvíľu — opýtala by sa ho sama, a bolo by po všetkom. Tajiť ti tak ako tak nebude, menovite keď uvidí, že tajnosť jeho je prezradená.“ A aby ešte väčšej vážnosti dodala svojim slovám, obrátila sa hnevno a vyšla zo siene.

Sultán sa nezbadal, až bol samotný.

„Čertovská baba!“ hneval sa, v tom mu však i napadlo, že by si to na žiadon pád nebola dovolila, keby si nebola istá svojej veci. A dal si hneď za tepla vezírov docitovať.

„No, peknými ľuďmi ma to Pán Boh nadelil. Nuž aj to je nejaké pokračovanie od vezírov, nabiť panovníkovi plnú hlavu kadeakými lžami, ktoré vôbec žiadneho základu nemajú? Čo všetko pohovorili ste mi o Achmetovi, a viete, čo je s ním?! Viete vy to, že on je mužom mocnej víly Paribanu, a tak vonkoncom nemá príčiny mne niečo závideť?! Veď čo je moja moc oproti moci jeho?“

„To je, pane, iste len povedané, ale nie dokázané. Ktože to kedy slýchal, aby sa kráľovna víl na toľko znížila a kohokoľvek zo smrteľníkov vzala si za muža? Ináče nič ľahšieho, ako o tom sa presvedčiť. Ak tedy skutočne tomu veríš, nuž vyžiadaj si od neho tri veci, ktoré mu nikto zo smrteľníkov dať nemôže, a keď ich dostaví, nuž potom už vďačne skloníme pred ním i my svoje hlavy.“

„Nuž a čo by to malo byť takého?“ pýtal sa ešte viac popúdený sultán.

„Nech vystanoví ti najprv taký poľný šiator, ktorý skryl by sa mu celý do dlane a ktorý, keď sa rozprestre, pre jednu stotinu vojska úplne postačí. Nech donesie ti ďalej za krčah vody života, ktorá by mala tú zázračnú moc, že kohokoľvek a z každej nemoce by vyliečila a naposledy nech dovedie ti pidimužíka s padesiat lakťovou bradou… Ak sa bude chceť na to podobrať a to vykoná, ja vďačne oddám hlavu katovi, ak ale nie, nuž nech zomre on!“

Sultán nemohol pochopiť, odkiaľ táto neukrotiteľná zášť naproti Achmetovi, veď poznal ho ako takého, ktorý nikdy ani len kuraťu neublížil.

„Nuž dobre teda,“ hovorí celý rozpálený. „Stane sa, ako chcete. Ak sa to Achmetovi podarí, nuž dokáže pod jedným, že vie viac, než chlieb jesť. — Potom ale, na bradu prorokovu vám prisahám, že beda vašej koži!“

V krátkom čase zase zavítal Achmet ku svojmu strýcovi. Na jedno sa však dosť skoro upozornil, čo pred tým pri ňom nikdy nezbadal. Zbadal totiž, že neni k nemu už tak laskavý, ako býval pred tým, a zdalo sa mu, ako by pred ním niečo tajil.

I nedalo mu to pokoja, a poneváč si nebol ničoho povedomý, šiel rovno za ním do jeho siene.

„Ani mi nemaj za zlé,“ — hovoril už k samému posledu sultán — „ale mi od jednoho času tak prevrátili hlavu, že som už ani sám nevedel, čo robím. Veď ja som tomu všetkému neveril, ale keď mi ani minútky nedali oddychu, a len deň ak deň na mňa dorážali, nuž darmo je, človek je len človek. Keď však ty, ako hovoríš, trúfaš si pomocou tvojej manželky žiadané veci vystaviť, potom tí lotri uvidia, kto bude kratšie ťahať!“

Achmet ešte v ten deň opustil Mossul.

Jeho neočakávaným zjavením sa bola Paribanu náramne prekvapená a pýtala sa ho hneď aj po príčine…

Keď jej vyložil všetko, čo mu bolo sdelené od strýca, na to na všetko sa len dobrosrdečne usmiala.

„Keď väčšie čary od teba nežiada,“ — hovorí — „to je to najmenšie. Práve taký stán leží kdesi medzi mojimi veciami už od rokov, nuž a vody života máme hneď na dvore plnú jednu studňu. O trpaslíka s takou dlhou bradou bola by bývala už väčšia starosť, keby na šťastie nebol môj brat došiel. Zavolala som si ho, aby mi reku, než sa vrátiš, nebolo tak smutno. Ten má o desať lakťov ešte dlhšiu bradu, tak že musí si ju už od dávnejšieho času okolo pásu motať.“

Achmet od radosti div z kože nevyskočil. Nebol by to dal za svet, že bude môcť strýcovi daný sľub tak na vlas vyplniť. No, koľká bola teprv jeho radosť, keď videl, ako nežne rozmilá jeho žienka vedie si za ruku — jeho starého priateľa.

Rozbehol sa mu na proti, uchopil si ho do náručia a zľúbal ho celého.

Za malú chvíľu vedel už i Palček, s akou sa vrátil Achmet z Mossulu. Rozzúril sa náramne, tak že nebolo možno s ním vydržať.

„Však ja tým lotrom dám!“ zreval a rozvrtiac svoj päťcentový buzogáň, uderil o zem, až sa zatriasla celá budova. A obidvaja mali s ním dosť roboty, kým ho len trochu uspokojili.

Keď na druhý deň ráno došiel Achmet i so svojím švagrom do sídelného mesta, našli sultána už v rade. Tento opustil hneď trôn a bol celý uveličený, keď sa dozvedel, že všetky žiadané veci majú už sebou.

Vezíri sa najprv len usmievali, keď sa pozdejšie ale úplne presvedčili, že je tomu skutočne tak, zbľadli a hodiac sa sultánovi k nohám, prosili o milosť.

A už-už bolo by sa im bývalo podarilo obmäkčiť sultána, keby v tom nanajvýš rozkatený Palček nebol doskočil a jedným úderom svojho obrovského buzogáňa nebol ich zrazil k zemi.

„Aká milosť!“ hovorí. „Títo moc zlého v živote popáchali, nežli druhých tisíc. Škoda by tedy bolo zmijam nestúpiť na hlavy!“

Sultán bol nesmierne rád, že sa to všetko tak šťastne skončilo a vzal si pred seba, že hneď zajtrá vystrojí k pocte Achmetovej manželky veľkolepú hostinu, na ktorej žiaden člen rodiny nesmie chýbäť.

Čo svet svetom stojí, nikdy Mossul velebnejšieho pohľadu nevidel, ako keď na druhý deň kráľovna všetkých víl po boku princa Achmeta v sprievode svojho vyberaného komonstva v celej svojej nádhere a kráse vstupovala do ovenčených brán sultánovho

palácu. Všetko až žaslo nad oslňujúcim zjavom rozkošnej víly…

S nimi bez mála bola už celá rodina pohromade.

Ozaj, radosť sa bolo pozreť na tie vyjasnené tváre. Z každého oka žiarila spokojnosť.

Kto sa tak díval na Aliho a Achmeta, nemohol nevideť, ako až tonú v šťastí.

„Nuž a ty, braček, ako sa pochváliš?!“ obrátil sa sultán ku Amuratovi.

„Ja, strýčko? Ja sa nemôžem ani najmenej žalovať. Mám tichý, úplne službe Božej posvätený život, a to ma celkom uspokojuje. Nuž jestli sa môžem — ako i teraz — tešiť ešte i z cudzieho šťastia, vtedy bývam vždy dvojnásobne šťastným!“

„To je to pravé!“ pochválil ho sultán. „I z toho videť, že si celý človek!“

„Ba krásny, deti moje, krásny je ten ľudský život,“ pokračoval natešený sultán, „obzvlášte keď vie byť človek spokojný so svojím osudom… A tak tešme sa, tešme, veď máme príčiny mnoho, nadovšetko ale z múdrej a nevystižiteľnej rady Alláhovej!“