ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden veľmi — ale veľmi chudobný rybár. Nevedel chudák, čo je dobré na svete, a čo sa trápil, to sa trápil — nikdy k ničomu prísť nemohol. Často po celých nociach vysedával so svojou sieťou pri mori, a ráno sa ani len s toľkou korisťou domov nevracal, čo by bol mohol ženu a svoje tri hladné deti zasýtiť. Ba na svoje nešťastie bol kedysi v nebezpečenstve života ešte i taký sľub urobil, že nikdy viac, ako štyri razy denne, sieť nenastaví…

Raz tiež ešte ďaleko bolo do svitania, keď už s dávno rozprestretou sieťou sedel si na brehu. Noc bola tichá, jasná a preto dalo sa očakávať, že sa mu konečne niečo podarí. I zamyslel sa, ako by to bolo, keby si tak ošarpanú chalúpku mohol popraviť, ošatiť deti, a konečne i svojej milej žienke aspoň len trochu toho nejakého pohodlia pripraviť — — — a tak — po odriekaní krátkej, tichej modlitby — pustil sa s celou nádejou do vyťahovania siete.

„Ej, chvala Bohu, bude čosi!“ — bláhal si rybár a s napnutím všetkých síl tasil ju ku brehu… Lež čo to? — V sieti sa mu čosi zabelelo, a v tom už — plný horkého sklamania — akúsi somársku kostru mal pred sebou…

„Tam moje nádeje!“ vzdychnul si z hlboka. „Modli sa, nemodli sa, nič si nespomôžeš…“ Z toho však — ako by sa len tých bohorúhavých slov bol naľakal — pustil sa od toho nešťastného kostiska na viacej miestach porúchanú sieť popravovať.

Za malú chvíľu bol hotový; potom vzdychnul si vrúcne k Bohu a spustil ju do mora…

Čakal, čakal dlhšie — než obyčajne. „Snáď,“ — bláha si — „práve toto okamženie bude to šťastlivé,“ a až potom, až smyslel, že už bude svrchovaný čas, dal sa sieť vyťahovať. Čo ďalej ťahal — tým viac sa musel namáhať, a tým viac rástly jeho nádeje…

„Veľká je milosť Božia!“ — zaplesal — dostanúc konečne ťarchu na hore — — no v tom samom okamžení zalialy ho už i slzy, keď na miesto rýb, akúsi starú rybársku vŕšku vyvalil zo siete.

Rozhorekoval sa náramne, odhodil vylovený rároh ďaleko od seba, — a až keď videl, že tu niet a niet žiadnej druhej pomoci a všetky náreky mu nepomôžu, pustil sieť do mora.

Ale ani teraz nebol šťastnejší než dosiaľ, lebo mimo niekoľko kusov hnilého dreva a trochu hlienu, nebolo v sieti ničoho…

„Ó, Bože drahý,“ — zaúpel na veľa premožený rybár — „vieš, že len štyrikráť denne môžem sieť rozostreť. Čo bude s mojimi úbohými deťmi, čo so ženou, ak mi ešte ani len teraz nepožehnáš!“ A zase v úprimnej nádeji, že úpenlivé jeho volanie predsa len konečne nebe prerazí — na posledy pustil sieť do mora.

Nádeja a pochybnosť rýchlo striedaly sa mu v ubolenej duši, a aby novému pokušeniu odolal — pustil sa na novo do odriekania tichej modlitby.

„Už bude čas,“ — povedal si po chvíli a plný očakávania dal sa opatrne shŕňať povraz za povrazom…

„Ej, neni prázdna!“ tešil sa chudák, keď videl, že by sa musel nie tak naprúžiť, keby chcel po dobrote dostať sieť na hore.

V tom sa mu v sieti čosi zablišťalo…

„Zlato — ľudia — zlato!“ zajásal, — a v radostnom rozochvení hodil sa na poklad… Ale ani táto jeho radosť dlho netrvala, lebo z hlienu a roždia vykotúlila sa jakási veľká — fľaši podobná medená nádoba.

„No, zaplať Pán Boh, i za to bude chleba!“ — vzdychnul si — a dal sa zo všetkých strán prezerať podivnú nádobu. No jaké bolo jeho prekvapenie, keď zbadal na nej pečať Šalamúnovu, o ktorom — ako pravoverný mohamedán — dobre vedel, že je kráľom zeme, a že má moc nad všetkými duchami na svete.

„Kto vie, čo v nej bude?“ — nedalo mu pokoja, a z nedočkavosti dal sa stŕhať olovenú pečať…

Lež zle si poradil. Ako keby sa bola len hora na dvoje roztrhla, tak to zrachotilo, keď sa z tej fľaše vysoký, od smoly černejší dym zrazu ku nebu vyvalil. Chudák nevedel, čo sa to robí a v hroznom strachu hodil sa na kolená, keď videl, ako z prostred tej kúravy akási strašná postava rastie mu nad hlavou.

„Kto si?“ — vykríknul od strachu.

„Jeden je Boh a Šalamún veľký jeho prorok!“ dostal za odpoveď.

„Ale pre Boha, kto si, že sa i Šalamúna dovolávaš?!“ — dorážal na ducha netrpelive rybár.

Tu hrozive natiahla sa tvár duchova a so zdvihnutou päsťou a zmrašteným obočím takto zahrmel:

„Som jeden z tých odbojných duchov, ktorí sa boli kedysi zprotivili vôli Stvoriteľovej. Darmo vyzýval ma k poslušnosti najvyšší náš kráľ — Šalamún, vysmial som sa mu a nechcel uznať viac ani jeho moc nad sebou. No zle som sa poradil. Nahnevaný kráľ rozkázal duchom, aby ma zlapali, a potom nadprirodzenou svojou mocou zavrel ma do tejto nádoby. A aby ju žiadon z duchov nemohol otvoriť, dal na ňu svoju pečať a naložil, aby ma — na výstrahu druhým — hodili do mora. A ja ležal som v tej bezdnej priepasti bez všetkej pomoci a nádeje cez celé storočia. V prvom storočí hrozného svojho väzenia sľuboval som tomu, kto by ma vysvobodil, také bohatstvo, akého nemá nikto viac na svete. Ale storočie sa pomaly už aj míňalo a môj osvoboditeľ len neprichodil. V druhom storočí zaprisahal som sa, že otvorím takému všetky poklady zeme, — no zase som sa len nikoho nedočkal. V treťom prisľúbil som na všetko, čo mi ešte sväté, že toho, kto by mi pomohol, urobím najmocnejším a najslávnejším kráľom sveta: no zase len nikoho nebolo. A keď sa mi hrozné to väzenie so dňa na deň stávalo nesnesiteľnejším a jedno storočie bežalo za druhým — pojal ma nevýslovný vztek i proti Bohu i proti svetu a zaprisahal som sa konečne, že zničím každého, kto ma vysvobodí, len to jediné nechám mu na vôli, akou by smrťou sám chcel zísť zo sveta. A tak sa hotuj, lebo ti už odbila posledná hodina!“

„Si príliš šľachetný, kajúci duchu, než bys’ to urobil… Hľaď, mám doma troje hladných detí a biednu ženu. Som chudobný, ako kostolná myš. Zničíš mňa? Zabiješ nás všetkých!“

„Sľub neruším; nuž voľ si spôsob smrti!“

„Ale komu si len pre Boha mohol ten prenáhlený sľub urobiť, že sa tak naň viažeš?! Veď predsa len mne máš čo ďakovať, že si na svobode!“

„To práve tvoja smrť!“ neodvolateľne stál duch na svojom.

„Nuž vieš ty čo,“ — v tom totiž napadla rybárovi akási spásonosná myšlienka, — „keď zomreť, nuž zomreť… Skôr ale, než bych si už nejakú tú smrť mal vyvoliť — dovoľ, abych sa ťa ešte aspoň na jedno smel opýtať. Zaprisahám ťa však na živého Boha a jeho najvyššieho proroka, abys mi len číročistú pravdu povedal!“

Ztriasol sa duch pri počutí takejto tvrdej prísahy, a jakoby to už ani on nebol, skoro šeptom riekol:

„Hovor!“

„Nuž jedno sa mi nemôže zmestiť do hlavy,“ — začal pochlebne rybár — „aby si sa ty, jeden z najväčších duchov sveta, bol mohol zmestiť do tejto nádoby. Ale ty si ma — nemaj mi za zlé, keď ti tak pravdu do očí povedám, špatne oklamal. Čo bolo, čo nebolo, keď sa ten dym z nej taký vyvalil — kto to môže vedeť? Jedno je ale isté, že si ty v nej nebol. Ty si si hľadal do mňa len príčinu, a ľahko ti bolo spustiť sa do toho dymu, keď si bol v oblakoch…“

„Prestaň…!“ — rozhorlil sa duch nad toľkou opovážlivosťou.

„Na čo pohoršovať sa nad tým,“ dráždil ho ďalej rybár, „keď niekto pochybuje o tom, čo svojím ľudským rozumom pochopiť nemôže?“

„Ale ja ti prisahám,“ — dotvrdzuje duch — „že pravde neveríš!“

„Odpusť,“ — riekol vždy ešte s pochybnosťou rybár — „ale nemôžem veriť, pokiaľ sa o tom len na svoje vlastné oči nepresvedčím…“

„Nuž teda — dívaj sa!“ — zvolal duch nevrle, a zatrasúc mohutnými údami, zužoval sa — zužoval, až sa naposledy ako drobušké chlápätko ztratil v nádobe…

„No už mi veríš?“ ozval sa ako by zpod zeme.

„Verím!“ — zvolal radostne rybár, ale v tom už i Šalamúnova pečať nad hlavou duchovou sa zavrela…

Keď videl duch, ako ho rybár dostal, začal sa vztekať a hádzať ako čert na reťazi. Rybár sa mu ale len smial, lebo dobre vedel, že nádoba nepustí a v Šalamúnovej pečati úplne dôveroval.

„Vidíš, ty nevďačný, zlomyslný duchu, bolo ti to treba? Ty si mi ukladal zlé, ale Pán Boh to obrátil na dobré. Teraz si, ako vidíš, zase ty v mojej moci. Pôjdeš ta, odkiaľ si prišiel a kam ti patrí. A aby niekto — nedaj Bože — do podobného nešťastia ešte raz neupadol, hodím ťa ta — ďaleko — do najhlbšieho mora.“

Vidiac duch, že si sám už nijakým činom neporadí — dal sa do prosenia, a na živého Boha a jeho najvyššieho proroka Šalamúna sa zaprisahal, že nikdy nebolo pod slncom šťastnejšieho človeka, ako bude rybár, ak ho ešte raz z toho hrozného položenia vysvobodí.

„To bych sa musel najprv z rozumu pominúť,“ vysmial sa mu rybár.

Keď tento ale len ustavične prosil, a prosil — a sľuboval, zľutovalo sa mu ho na veľa a dal sa nakloniť…

Prvé — keď ocítil sa duch zase na svobode — bolo, že uchytil fľašu a hodil ju ďaleko do mora. Potom obrátil sa ku rybárovi a riekol:

„Sober si sieť a poď!“

Už hodnú chvíľu išli, už rybár i ustával, — ale keby mu bolo prišlo i zomreť — nevedel, kde sú a kam idú, lebo boli v akejsi celkom neznámej krajine. Už dávno prešli mesto, dávno i jakúsi vysokú horu, až našli sa konečne v jednej rozkošnej — štyrmi vrchami otočenej dolinke — v prostred ktorej jagalo sa krásne krištálové jazero.

„Tu spusť sieť,“ — rečie duch rybárovi.

Tomuto nebolo treba dvakráť povedať, a čo chvíľa hádzali sa mu v sieti štyri utešené rybičky a síce biela, modrá, červená a žltá.

„Sober tie ryby a hneď zanes ich sultánovi. Ten ťa bohate odmení, tak že nikdy nebudeš mať príčiny obanovať, že si ma vysvobodil. Nad týmto jazerom si ty jediným pánom, ale nikdy viac, než raz za deň, sieť nerozhodíš.“

Potom dupnul nohou, zem rozstúpila sa na dvoje a duch zmiznul — ako by ho nikdy na svete nebolo ani bývalo…

Až teraz odľahlo rybárovi. Až teraz videl, že je bezpečný, a tak soberúc radostne svoje veci — poď ho do mesta…

Nikde sa nepristavil, lež zrovna zahnul do sultánovho paláca. Sultán sa nevedel ani dosť načudovať tým prekrásnym rybám, veď niečo podobného nikdy vo svojom živote ešte nevidel — a celý uradovaný kázal ich odovzdať dvornému kuchárovi. Svojmu pokladníkovi ale naložil, aby tomu šťastnému rybárovi tri sto dukátov hneď za ne vyplatil. Tento ani nevedel, čo sa to s ním robí. Je to sen — myslel si — alebo skutočnosť? Keď ale na vlastné oči videl, ako mu žiarivé dukáty na dlaň vyčítali, celý uveličený ponáhľal sa domov…

Keď kuchárovi tie ryby doniesli, krútil akosi hlavou: aj sa mu pozdávaly — aj zas nevedel pochopiť, že mu už toľko všelijakých rýb cez ruky prešlo, a takýchto pri tom všetkom ešte nevidel… Potom ich ale predsa očistil, nasolil a keď bol už so všetkou prípravou hotový, hodil ich na panvu.

Sotva sa začaly ale najlepšie smažiť, vedľa samého kozuba otvorila sa zrazu stena, z nej vystúpila krásna víla, dotkla sa zlatou paličkou každej z rybičiek a takto sa k ním prihovorila:

„Rybičky, rybičky, kde ste sa tu vzaly?“

Na to tieto zodvihly hlavičky a odpovedaly jej:

„Chytili nás, chytili, ale uletíme!“

A než sa mohol kuchár vzpamätať, prehodila panvu s rybami a zmizla, odkiaľ prišla.

Keď došiel vezír do kuchyne, našiel kuchára ešte omráčeného na zemi, a hodnú chvíľu to ešte trvalo, než sa tento natoľko vzpamätal, že mohol vezírovi porozprávať, čo sa mu stalo.

Vezír ani najmenej nepochyboval o tom, čo kuchár hovoril, lebo ho poznal, ako sporiadaného a pravdomluvného človeka; predsa sa mu ale pozdávala celá vec trochu podivnou, a pevne si umienil, že sa bude chceť sám o tom presvedčiť.

Dal si teda zavolať rybára a naložil mu, aby hneď a zaraz ešte štyri také rybičky doniesol.

„Odpusť, pane, ale nemožnú vec žiadaš odo mňa, lebo som sa sväto-sväte zaviazal, že viac, ako raz za deň, sieť nenastavím.“

Vezírovi zdala sa tá vec čím-ďalej tým viac záhadnejšou. Čo to je za víla, čo má znamenať ten rybárov sľub — ako i prečo a komu ho dal…?

„Dobre,“ hovorí rybárovi, „ja nechcem, aby si daný sľub snáď pre mňa narušil, ale to ti hovorím, že beda tvojej hlave, ak by si mi zrovna také ryby do zajtrá nedostavil.“ A už aj odišiel, aby nepochopiteľnú túto vec hneď za tepla oznámil sultánovi.

Na druhý deň už skoro ráno bol rybár s objednanými rybami vo dvore a netrvalo dlho, čo uradostený s novými tri sto dukátmi ponáhľal ku žene.

„Nuž ryby by už boly, ale čo teraz s nimi?!“ hútal kuchár, zmysliac si na včerajšiu nehodu.

Ba i samému vezírovi a to hneď od božieho rána akosi prebíjaly hlavu.

„Musíme dnes tomu prísť na koreň!“ myslel si, a keď ich kuchár kládol na paňvu, — už sedel v kuchyni.

Ale dosť skoro ukázalo sa, že s ním tak — ako i bez neho.

Víla sa zjavila — ako včera, dotkla sa rybičiek zlatým prútikom — ako včera, oslovila ich a tie jej odpovedaly — ako včera, naposledy zvrtla ich do popola — ako včera a zmizla, ako by jej nikdy nebolo ani bývalo.

Pokrútil vezír hlavou, nevedel ani, čo na to povedať; potom pobral sa rovno ku sultánovi, aby ho už raz na základe vlastnej zkúsenosti zasvätil do veci.

Sultánovi sa to samému akosi nevidelo, a čím viac na tom rozmýšľal, tým viac prichádzal k presvedčeniu, že v tom musí čosi trčať. Naložil teda vezírovi, aby ten rybár už skoro ráno bol i s rybami v sultánovom paláci, a že sa zajtrá sám bude chceť o všetkom presvedčiť.

V sultánskom paláci bolo už na svitaní všetko na nohách, a keď ta rybár zavítal, sultán i s vezírom očakávali ho už v prijímacej sieni. Aj kuchár mu bol vyšiel hodný kus na proti a len čo sa obrátil, už doletel od sultána rozkaz, aby sa na skutku dal do práce, lebo bol už veľmi nedočkavý, čo to len bude.

Zo všetkých jediný rybár, — lebo si teraz už i jeho zadržali, — díval sa na celý ten shon dosť ľahostajne. Svojich tri sto dukátov mal už v hrsti a o ostatné sa nestaral.

Za to sa ale chudák kuchár div nepotrhal. No predsa, keď sa sultán — sprevádzaný vezírom a rybárom — objavil vo dverách kuchyne, už boly ryby na paňve.

Ešte sa dobre ani neusadili, keď vedľa kozuba otvorila sa stena a z nej vyvalil sa ohromný a škaredý Murín. Dotknul sa rybičiek zelenou vetvičkou a riekol:

„Rybičky, rybičky, kde ste sa tu vzaly?“ Tieto zodvihly hlavičky a odpovedaly: „Chytili nás, chytili, ale uletíme.“ A sotva sa mohol i len jeden z prítomných vzpamätať, už boly rybky v popoli, a o Murínovi ani slychu.

Akokoľvek je, ale toto už neni po dobrom,“ — ozval sa po dobrej chvíli sultán. „Ale ako že som vladárom tejto zeme, tak tu na živého Boha prísahám, že tomuto tajomstvu musím prísť na stopu!“ A potom obrátil sa s celou prísnosťou ku rybárovi, aby vyrozprával, čo zná a nič aby nezamlčal, ak len nechce byť kratší o hlavu.

Rybár dotknul sa čelom zeme a obrátený ku sultánovi, dal sa vyprávať od samého začiatku, čo a jak sa mu s tým zázračným duchom prihodilo.

„Ako ďaleko môže byť to jazero?“

„Malá pol hodina,“ — znela rybárova odpoveď. A všetci sa náramne čudovali, že ako by to bolo možné, aby o takej znamenitej zvláštnosti v ich bezprostrednom okolí známosti nemali.

„No nič to!“ — rečie odhodlane sultán. „Za hodinu nech je celá moja družina k odchodu hotová.“

Ako naložil, tak sa i stalo: a čo nevideť, vyrojil sa z brány sultánovho paláca celý húf od hlavy po päty ozbrojenej chasy, — všetko samých vyberaných chlapcov, ako malina.

Netrvalo to dlho, čo milá družina na rýchlonohých paripách spúšťala sa do rozkošnej kotliny medzi známymi štyrmi vrchami, a za malú chvíľu už pozdĺž krištálového jazera ľahla si táborom.

*

Sultán sa nevedel ani dosť načudovať nad nevídaným množstvom tých všelijakých rybičiek, a krásou okolia očarovaný, znovu na bradu prorokovu sa zaprisahal, že nebude mať do tedy ani stania, kýmkoľvek celú tú tajnosť neodkryje.

„Ty,“ — hovorí pred samým večerom vezírovi, — „tu ostaneš i s celou družinou. S holou šabľou staneš si pred dvere môjho stánu, a každého, kto by sa chcel ku mne dostať, odpravíš s tým, že som nemocný a potrebujem pokoj. A to tak dlho, pokiaľ sa nevrátim. Blíži sa pomaly noc, a tá, myslím, že bude mi na dobrej pomoci.“

Potom sa preobliekol, k boku pripial si najostrejšiu šabľu a za malú chvíľu, — čo ho nikto nezbadal, — bol už hodne ďaleko za táborom.

Keď prišiel k hore, bola už noc; len kedy-tedy predrela sa na chvíľku cez husté koruny stromov bľadá žiar mesiaca. Dlho-dlho potĺkal sa neschodnou kľukatou cestičkou, až konečne — na samom svitaní — dostal sa k akejsi kamennej ohrade.

„Kade teraz,“ — myslel si — „na pravo, či na ľavo?“

Pustil sa na pravo, a netrvalo dlho, čo našiel sa zrazu pred bránou akéhosi čierneho palácu.

Brána bola do poly odchýlená, a tak bez všetkého ďalšieho rozmýšľania pustil sa do vnútra…

„Pane Bože,“ — myslí si — „však je to nádhera.“

Kdekoľvek sa podíval, všade bohatosť a prepych a zdalo sa mu, že na tej nevídanej kráse už i oči nechá…

„Kde som to len?!“ rozmýšľal, a práve chcel na vysokých dverách jednej miestnosti odhrnúť zlatom pretkávanú oponu, keď ho v tom v skvostnej mramorovej chodbe akési úzkostlivé volanie o pomoc pristavilo…

Načúva, načúva: — no nikde nič. Už si myslel, že to musela byť len ozvena jeho krokov — keď v tom na novo prvému podobné volanie chodbou sa ozvalo. I vytasil šabľu a pustil sa za hlasom…

V prostred nádhernej, ébenom a drahokamy vykladanej sieni, na čiernom mramorovom trône sedela krásna mužská postava, s neobyčajnou, staroegyptskou korunou na hlave. Všetko žiarilo na nej zlatom, i koruna od lesku jagavých diamantov a periel až horela, a predsa zdalo sa, ako by dve najskvúcejšie z ních dostaly sa boly až do zapadlých očí toho nanajvýš záhadného zjavu.

Len pozornosti sultánovej neušlo, že sú to dve — slzy.

Poklonil sa, a hlboko dojatým hlasom takto prehovoril:

„Odpusť, pane, že ako pocestný, bez opovedania dovolil som si prekročiť prah tvojho domu. Zazdalo sa mi, že čujem zdnuká volanie o pomoc. Nuž ak to bol snáď tvoj hlas, chcem ti byť k službám, len povedz mi úprimne kto si, prečo tie slzy v očiach, čomu pripísať, že palác tento je tak opustený — a kde sa vzalo to prepodivné jazero tam za horou?“

„Kto som, pýtaš sa?“ — zavznelo od trónu. „Na to je veľmi ťažko dať odpoveď. Aby sa ti však nezdalo, že v hádkach vyprávam, nuž čuj v krátkosti moje príbehy.“

„Som syn Mahmutov, slávneho kedysi kráľa Čiernych ostrovov. Môj otec — Pán Boh ho osláv — od najútlejšieho môjho detinstva viedol ma, ako mohol najlepšie, len aby vychoval zo mňa človeka, hodného svojho mena a časom verného otca svojich národov. Šťastný zomieral, keď videl, že vyplnily sa mu najvyššie túžby jeho života. Tak prevzal som dedictvo otcovo. Po piatich rokoch šťastného manželstva rozlúčil som sa s tou, ktorá tak blízko bola mi pririastla k srdcu, aby som precestoval svoju rozsiahlu krajinu. A bár všade, kdekoľvek som sa len pohnul, s tou najväčšou láskou a oddanosťou ma vítali, predsa moje šťastie nebolo úplné, lebo moje myšlienky ustavične len k nej zalietaly. Po dlhých šiestich mesiacoch priblížilo sa konečne blahé okamženie, kde mal som si svojho vytúženého miláčka na srdce privinúť. No tisíc ráz bolo by bývalo lepšie, keby som sa toho hrozného dňa nebol ani dožil. Všetko bolo na nohách, keď v sprievode svojho komonstva zjavil som sa pred bránou svojho rodného mesta; všetko jásalo a letelo mi v ústrety, — len jej tam nebolo. Doma vítaly ma prázdne, pusté steny. A keď — plný trápnej neistoty — dopytoval som sa po kráľovnej, dostal som jednu vyhýbavejšiu odpoveď, nežli druhú. Je doma, povedali mi, nič jej nechybí, no zo svojich novozaujatých siení nikdy nevychodí.

,A neoznámil jej,‘ — pýtam sa — ,môj rýchly posol pred troma dňami môj príchod?‘ ,Kráľovná,‘ — dostal som odpoveď — ,už od dlhšieho času nepripúšťala k sebe vôbec nikoho.‘ Dosť skoro po mojom odchode zjavil sa — vraj — odkiaľsi od východu akýsi čarodejník, a ten ju čo chvíľa celú zaujal. Deň, čo deň prijímala ho k sebe, menovala ho svojím najvernejším služobníkom — a vždy viac a viac pred celým dvorom ho vyznačovala. No a od jedneho času — hovoria — je celá v jeho moci a ani len neruší sa od neho a len sa od rána do večera s akýmisi čarami zaoberajú.“

„Nuž môžeš si predstaviť, pane, čo všetko odohralo sa v mojej biednej duši. No ešte som sa premohol, a len toľko som jej odkázal, že ju vo svojej úradnej sieni očakávam.“

„Prišla — — — no bodaj by ju moje oči jakživ viac neboly videly! Nebola to už ona, a v celom našom stretnutí nebolo radosti. No predsa na posledy som jej čo najprísnejšie pohrozil, ak od toho čarodejníka celkom neupustí. Nuž aj sa zdalo, že bude lepšie. Ba netrvalo dlho, čo si ma svojou úlisnosťou zase na toľko zaujala, že som naposledy i sám uveril, že je to človek nie len neškodný — ba čo viac, ku vedeniu verejných záležitostí ríše veľmi povolaný. Dobre sa hovorí, že koho chce Pán Boh potrestať, raní ho slepotou. Tak bolo i so mnou. Na výstrahy stranných svojich verných som nepočúval, až prišlo hrozné vytriezvenie.“

„Raz uchýlil som sa po kúpeli do tône kráľovského parku, a otrokyne, ktoré ma ovievaly, mysliac si, že spím, začaly zrazu medzi sebou: Čo poviete na to, ako klame kráľovná tak šľachetného človeka! Každý večer — vraj — podá kráľovi odvar akéhosi uspávajúceho nápoja a potom už celú noc zaoberá sa s čarami pri pomoci ošklivého čarodejníka.“

„Schválne som sa pohnul, aby už prestaly… Dosť, reku, toho bolo, dosť, ba viac, než moje už i tak celkom otrávené srdce zniesť vládalo. Vstal som a než som došiel do kráľovského palácu, dozrel vo mne ten, pre mňa nanajvýš osudný úmyseľ.“

„Večer, keď mi podala kráľovná pohár s nápojom, vylial som ho nepozorovane za seba, a za chvíľu urobil som sa, že spím. Chvíľku načúvala, potom zodvihla sa z loža a ako jedovatá zmija — ku mne obrátená — takto zasipela: ,Spi len, a bodaj si sa z toho sna jakživ neprebudil!‘ Potom zahodiac plášť na seba, zmizla vo dverách.“

„Čul som po krokoch, že obrátila sa smerom ku zahrade. Vykradnul som sa po tichu za ňou. Ona pustila sa cestičkou na ľavo, ja zabočil som v pravo, dobre vediac, že mi nadbehne, lebo ako som videl, mala namierené do besiedky. V tom začul som už pritlumené hlasy. Poznal som dobre: bol to on a ona. Vytiahnem šabľu a čakám. Ona musela mať akosi na spech, mihla sa prvá. Pár krokov za ňou on a v tom zahviždala v povetrí už i moja šabľa a v nasledujúcom okamžení telo čarodejníkovo váľalo sa v krvi.“

„Na druhý deň obliekla sa kráľovná do najhlbšieho smútku. ,Tej noci,‘ — sdelila mi pohnute — ,akísi zlosynovia na spaní zákernícky napadli nášho najvernejšieho radcu. Úbožiak nachodí sa medzi životom a smrťou. Dovolíš, pravda, aby som osobne dozerala na jeho opateru, a tak aspoň len čiastočne odmenila jeho nehynúce zásluhy o trón a ríšu.‘“

„Nepochopil som, čo mohlo ešte žiť v tom chlapovi, a až neskoršie som sa dozvedel, že ho to len kráľovna pomocou svojich čarodejných prostriedkov v akomsi položivom stave udržovala.“

„Raz už dobre mrkalo, keď vytratiac sa nepozorovane za kráľovnou, len-len že som ju pri samých čarodejníkových dverách nedohonil. Postál som trochu a v tom už i nanajvýš nežný hlas ozval sa predsieňou: ,Obráť sa ku mne, môj miláčok zlatý a radosť moja jediná na svete!‘“

„Prvou mojou myšlienkou bolo vrútiť sa dnu a zdrobiť tam všetko; ale potom predsa uspokojil som sa s tým, že dal som jej istým znakom na vedomie, že bol som svedkom jej nežných výlevov a premôžuc svoj hnev, odobral som sa do súdnej siene, kde mal som ešte jednu súrnu záležitosť na náhlo vybaviť.“

„No ešte som dobre ani na tróne nesedel, keď v tom už rozletely sa dvere a ona s rozcuchanými vlasmi a vytreštenými očami, na spôsob vzteklej lvice vrútila sa do siene. ,Dobre som vedela, zasipela so zaťatou päsťou, že to tvoje dielo. Ale aby si vedel, na koho opovážil si sa ruku vztiahnuť, preklínam ťa i s tvojou krajinou. Ty buď pol tela a pol kameňa, ríša tvoja staň sa hneď jazerom a všetko jej obyvateľstvo premeň sa na ryby!‘“

„A tak sa stalo. Zo štyroch kvetúcich ostrovov mojej ríše povstaly oné štyri vrchy tam pri tom jazeri. V jazeri pravda videl si štvorakej barvy ryby? To sú štvorakí obyvatelia niekdajšej mojej krajiny a síce: mohamedáni, fetišisti, židia a kresťania.“

„Nuž a o sebe čo ti povedať? Poď bližšie a viď…“

A tu z pod odhrnutého plášťa kráľovho zaligotalo sa na čierny mramor premenené spodné jeho telo…

Sultána pojala hrúza nad toľkou zverskosťou a celú jeho bytnosť zaujal jeden jediný cit a síce túžba po pomste.

I začal sa predovšetkým vypytovať kráľa na okolnosti.

A keď sa naposledy dozvedel i to, že kráľovna i s čarodejníkom bývajú v tom samom paláci a že samým večerom chodí ho bičovať, celý uveličený zavolal: „Dúfaj, kráľu, že priblížila sa konečne hodina odplaty!“

Potom sa ale uložil, aby si do predvečera trochu odpočinul.

*

Keď sa prvá hviezda ukázala na západe, sultán už striehnul z bezpečného úkrytu v prostred priestranného a hustým krovím zarasteného dvora. Nečakal dlho, keď zo zadného krýdla čierneho palácu vyrútila sa so sväzkom prútov v ruke divoká ženská postava a v tom samom okamžení, ako len nejaká povíchrica, v chodbe, z ktorej bol pred chvíľou vyšiel on, sa ztratila.

Práve začul za sebou prvé srdcelomné výkriky kráľove, keď sa v tom ozvalo už i hlboké stonanie čarodejníkovo na proti nemu priestrannou chodbou. Načúva, kradne sa, v tom čo to?! Pred jednou sieňou akási omamujúca vôňa ho zarazila. Odhrnul záclonu a tam na nádhernom loži, tvárou ku stene obrátený čarodejník. „Teda tu si!“ — zajásal sultán. „Tu si, ty dobrodej?!“ a skočiac k nemu, jedným dobre miereným úderom skrátil ho o hlavu. Potom vzal trup i s hlavou, zavliekol do zahrady a hodil do najbližšej studne.

„S jedným by som bol tedy už ako-tak hotový!“ bláhal si sultán, „ale čo s tou druhou!“ A bez všetkého odťahovania ľahnul si i so šabľou na miesto čarodejníkovo.

Netrvalo dlho, čo ozval sa na chodbe ľahký krok kráľovnej a v tom už s celou nežnosťou klonila sa nad hlavou sultánovou.

„Nuž ako sa mi máš, ako, poklad môj drahý? Je ti niečo lepšie po tom nápoji?“

„Pokoj mi treba najprv a potom lieky,“ — hovorí mdlo a pološeptom sultán. „Čo mi prospejú všetky tie nápoje, pokiaľ vyrušujú ma zo sna kráľove výkriky! Choď, odkľaj ho a pomoc hotová!“

„Nič proti tvojej vôli a všetko za teba!“ chaňká ho kráľovná; a bár sa jej to smrti rovnalo, soberúc akúsi čarovnú nádobu, odišla ku kráľovi.

„Ak si sa narodil tak, ako si, a Boh sa ešte hnevá na teba, ostaň kameňom; ak si bol ale zakliaty mojím umením, premeň sa na takého, ako si bol pred tým!“

A sotva odznely tieto čarovné slová, už začala sa teplá krv prúdiť po celom kráľovom tele, a ako by znovu zrodený, zvolal nadšene: „Veľký je Boh a Mohamed najväčší jeho prorok!“

„Teraz sa mi ale ztrať odtiaľto,“ — zasipela kráľovna so vztekom — „ak len nechceš, aby ťa moja pomsta ešte raz zasiahla!“ a ako ľúta zver vyrútila sa zo siene.

„Nuž stalo sa, pán a majster môj, ako si rozkázal, budeš už spokojný?“

„Ešte nie,“ — vetí sultán, — „pokiaľ len tamtie nemé vrchy a ono tiché jazero k Bohu o pomstu volať neprestanú!“

„Ó, pán a majster môj, ak šťastiu nášmu len to v ceste stojí, vďačne donesiem ešte i tú obeť.“

Potom zaskočila k jazeru, načrela z neho do dlane vody a v sprievode niekoľko tajomných slov ju na zad vyliala. A hľa! v tom okamžení všetko sa zmenilo.

„Nuž dobre je už, srdce moje zlaté? Sem sa mi obráť, nech si ťa objímem!“

„Podaj mi ruku…“ šepnul sultán a ako sa kráľovná skláňala nad neho, skočiac na rovné nohy — jedným mrštným pohybom meča odťal jej hlavu.

„Sláva Bohu!“ zajásal sultán a zdrapiac za vlasy vzácnu svoju korisť, s víťazoslávou letel ku kráľovi.

Marné by bolo chceť opísať, čo odohralo sa v duši oboch, keď v dlhom, nemom objatí vylievali slzy tichej radosti nad dielom tak neočakávane a šťastne prevedeným.

Málo sa poznali, no i ten krátky čas postačil k tomu, že prilnuli k sebe úplne. Sultán prijal kráľa za svojho syna a bez všetkých okolkov ponúknul mu ruku svojej jedinej dcéry, krásnej Fatimy.

A keď kráľ vyhľadal ešte najmúdrejšieho a najspravodlivejšieho zo synov národa za svojho nástupcu, od všetkých žehnaný, vybral sa do svojej novej vlasti.

No a mali ste videť ten jásot a slávovolanie toho nadšeného ľudu, keď sa ten, už dávno oplakaný sultán ukázal i v sprievode vysvobodeného kráľa a jeho skvelého komonstva pred ovenčenými bránami sídelného mesta.

Dlho, dlho ešte trvaly všelijaké slávnosti, až na posledy skončily skvelou a veselou svatbou kráľovou, na ktorú sám šťastný ženích zavolal i bohate obdarovaného rybára, ako prvého a najhlavnejšieho pôvodcu svojho naozaj zázračného vysvobodenia.