ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kalif Harun-Al-Rašíd mal ten pekný zvyk, že sa často i celé noci pretĺkol preoblečený uliciami Bagdadskými, len aby poznal skutočné smýšľanie a potreby pospolitého ľudu.

Raz tiež vybral sa na takúto potulku i so svojím miláčkom vezírom Giasorom — obaja za jednoduchých kupcov preoblečení. Ako tak chodia, prídu zrazu k vysokému plotu. Kalif nakuknul cez škáru a videl, ako si jeden chudák pod holým nebom, pri biednej sviečke ujedal z misy „farez“ a zalieval ho páleným.

„Dočkaj tu,“ rečie kalif Giasarovi, „ja sa podívam na chvíľu na toho úbožiaka, lebo som už viac ráz zkúsil, že sa od takýchto žobrákov možno nejednej životnej múdrosti naučiť.“

„Nerob to, pane,“ odrádzal ho od toho vezír, „kto zná, čo to môže byť za zlodeja!“

„Ak sa mi niečo stane, za to budeš len ty zodpovedný, však si ty veľmi dobre vedel, že pre takýchto vtákov v štátnom väzení je dosť miesta. Prečo si ho už dosiaľ nedal chytiť?!“

S týmito slovami opustil prestrašeného Giasara a vstúpil dvierkami do ohrady.

„Pozdrav ťa Allah, brat môj!“ privítal chudák príchodzieho. „Poď bližšie, sadni si a nech sa ti ľúbi so mnou k večeri.“

Kalif sa nedal dlho ponúkať, lež prisadnul si bez okúňania a jedol. Po večeri pýtal sa hostiteľa, kto je, čo je a čím sa živí.

„Pane,“ odpovedal tento, „volám sa Mahmud a som tretí syn istého robotníka z blízkeho prístavu. Teraz pracujem u jedného zámočníka, kde zarobím si denne štyri piastre. Z toho kúpim si za jeden „fareza“, za jeden chleba, za jeden páleného a posledný nechám si na sviečku.“

„Nuž to je všetko pekne,“ hovoril kalif, „ale predsa by si aspoň len kedy-tedy mal mysleť i na starobu.“

Zámočník naklonil sa k Mekke a riekol: „Allah, ktorý mal o mňa starosť dnes, nedá mi hladom zahynúť ani zajtra.“

Kalif poďakoval sa na to za pohostenie a vrátil sa domov.

Poneváč ale chcel zkúsiť, nakoľko stará sa Allah skutočne o svojich veriacich, vydal prísny rozkaz, aby všetky zámočnícke dieľne boly cez zajtrá zavreté.

Na druhý deň, sotva sa zvečerilo, vybral sa ku svojmu včerajšiemu hostiteľovi a našiel ho zase pri večeri — len s tým rozdielom, že mu dnes už dve sviečky horely a mal všetkého dva ráz toľko, ako včera.

Kalif nemohol zatajiť svoje prekvapenie a pýtal sa chudáka na jeho dnešný zárobok.

„Ej,“ hovorí otázaný, „dnes ráno mi veru nebolo do smiechu, lebo som všetky zámočnícke dieľne našiel pozavierané. Čo tu počať? — myslím si — a pustil som sa, kam ma len — reku — oči ponesú. Tu zrazu stretnem sa s jedným pekárom, a ten mi sám od seba ponúknul osem piastrov, ak pôjdem k nemu do roboty. Nuž — ako vidíš — preto mám dnes dva ráz toľkú večeru, ako včera.“

A Harun-Al-Rašíd si zase len prisadnul k večeri. Akonáhle však prišiel domov, vydal prísny rozkaz, aby sa zajtrá žiaden pekár neopovážil predať ani len omrvinky čerstvého pečiva.

Darmo sa hlásil Mahmud na druhý deň u svojho majstra, a celý zronený pustil sa zase na zdarboh ulicami.

Tu zrazu zbadá, ako z kalifovho dvora vybehnul jeden väzeň a už by bol strážnikom utiekol, keby im ešte dosť zavčasu nebol priskočil na pomoc. Za to dali mu dvadsať piastrov, a keď sa im chudák vyžaloval, že je úplne bez práce, nuž ho prijali medzi seba a čo viac — pripásali mu hneď aj meč, ako odznak jeho nového postavenia.

Na druhý deň Harun-Al-Rašíd ani vlastným očiam nechcel veriť, keď videl, ako mu päť sviečok horelo pri večeri, a že päť ráz toľkú večeru mal dnes, ako včera.

„Dobroreč, pane, so mnou Allahovi,“ vítal ho Mahmud, „bo — ako vidíš — mám dnes všetkého na dostač. Nuž jedz a pi, čo ti len duša požiada.“

Potom celý šťastný dal sa kalifovi rozprávať, ako ho Allah dnes požehnal.

Harun-Al-Rašíd rozkatený naňho i na Allaha, vrátil sa domov a prvé, čo urobil, bolo, že celú palácovú stráž prepustil zo služby.

Na druhý deň však sotva sa mohol večera dočkať, súc zvedavým, čo sa len stalo s tým úbožiakom.

Konečne vybral sa k nemu a — neslýchané! Celých desať sviec plápolalo mu pri bohatej večeri.

„Na bradu prorokovu!“ vykríknul kalif, „ako si len prišiel k tejto hostine?! Však som počul, že celú dvornú stráž odohnali!“

„Je tak, ako vravíš,“ odpovedal celkom spokojne kalifov hostiteľ. „Ja som si však takto pomyslel, načo mi je — reku — meč, keď už služby nemám. Nuž predal som ho, a na miesto neho strčil som si pekne krásne kúsok zastrúhaného dreva do pošvy.“

„Teraz ťa už konečne mám!“ pomyslel si kalif. „Predsa len i Allahova dobrota má svoje hranice!“

I ponáhľal sa domov a vydal nasledujúci rozkaz: „Zajtrá hneď po východe slnka sa predvčerom chytený vrah verejne odpraví a rozkazujem, aby sa môj ľud ku tomuto výkonu v úplnom počte dostanovil.“

Už na svitaní celé tisíce zvedavého ľudu hemžily sa pred kalifovým palácom, netrpelive očakávajúc vrahovo odpravovanie.

Konečne zjavil sa kalif i s celým svojím dvorom a ku shromaždenému ľudu takto prehovoril:

„Kto vraždil, ten podľa spravedlnosti musí byť sám zavraždený, a ten, kto vraha chytil, nech je i jeho katom!“

Na tieto slová vykročil Mahmud zo zástupu a predstúpiac pred kalifa, náramne sa zľaknul, lebo na prvý pohľad poznal v ňom toho chudobného kupca, s ktorým posledné časy viac ráz večeral.

Kalif len s ťažko utajeným smiechom obrátil sa ku trasúcemu sa Mahmudovi:

„Vytiahni meč, a utneš tomuto zločincovi hlavu!“

Na slová kalifove sklonil sa Mahmud až do prachu zeme a zvolal:

„Pane, ja viem, že tento človek je nevinný, ja ale pri tom všetkom nemám práva tvojmu rozkazu sa zprotiviť. No prosím Allaha, ktorý všetko o mnoho lepšie vie a vidí, nežli my, nech urobí zázrak a ostrý môj meč premení na neškodný.“

A zástup — nanajvýš dojatý — ako by jednými ústy zavolal:

„Zázrak, zázrak s neba!“

Mahmud totiž — na miesto ostrého meča: — vytiahnul z pošvy kúsok zastrúhaného dreva.