ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za časov slávneho panovania Harun-Al-Rašída žil v meste Bassore bohatý súkromník Benezar.

Bol to človek domácky, ktorý sa o svet len veľmi málo staral. Najväčšiu radosť nachádzal vo svojom jedinom synovi Saidovi a preto všetko možné urobil, aby len vychoval z neho hodného a v každom ohľade na svet súceho človeka.

A ako sa Said pekne vyviňoval duševne, tak nezaostal ani z druhej strany. Ťažko by mu bolo bývalo najsť rovného či v jazdení, či v šermovaní, či v plávaní a vôbec vo všetkom, k čomu vyžaduje sa sila, vrtkosť a mužná odvaha.

V osemnástom roku na žiadosť otcovu mal ísť do svätého mesta, aby sa — podľa obyčaje pravoverných mohamedánov — prvý raz pomodlil na hrobe prorokovom.

Prv než odišiel, dal si ho otec k sebe zavolať.

„Počúvaj, syn môj,“ započal nežne starec, „čo ti poviem, všetko len k tvojmu dobrému smeruje. Dobre vieš, že na nejaké bobony a čary som nikdy nedržal. A bár aj rád vypočul som tu i tu nejakú tú poviedku o všeliakých vílach a dobrých i zlých duchoch, predsa veriť v ich nadprirodzenú moc mi nikdy ani len z ďaleka nenapadlo. No celkom ináč zmýšľala o tom nebohá tvoja matka. Tá nie menej držala na ních, nežli na korán, bár musí sa jej dať, že do posledného svojho dychu bola pravoverná a tuhá mohamedánka. Ba raz sa mi práve ešte i s tým bola zdôverila, že s jednou vílou od najútlejšieho svojho detinstva bývala v stálom potyku. Samo sebou sa rozumie, že pre takéto pletky, za aké som ja to všetko držal, musel som ju len vysmiať, ačpráve musím sa priznať, že práve pri tvojom narodení stalo sa niečo takého, čo aj mne samému dosť v hlave vŕtalo.

Od božieho rána sa len lialo, blýskalo a hromy bily, ako keby bol mal byť už súdny deň. Tu okolo štvrtej popoludní doleteli mi oznámiť, že nám Pán Boh požehnal syna, a zázrak: v tom samom okamžení utíchla búrka, roztrhaly sa mračná a zajasalo sa nebe v úplnej svojej nádhere nad celou Bassorou. Ponáhľal som sa do matkinej izby. Táto bola už plná lahodnou balzamovou vôňou. Matka privítala ma nežným úsmevom, ukazujúc na malú striebornú trúbku, ktorá visela ti na krku na zlatej retiazke. „Dar nášmu synovi od dobrej mojej víly!“ „Nechcela bys mi tvrdiť,“ — usmial som sa jej, poľúbiac ju na čelo, — „že by i to malo byť jej zásluhou, že sa to rozhnevané nebe tak zrazu vyjasnilo?“ „S takými veciami neradno žartovať,“ — odvetila mi s jemnou výčitkou, — „lebo nemôže ti byť ľahostajným, či tvoje dieťa sprevádzať bude životom čiakoľvek kliatba alebo požehnanie!“ Nič prirodzenejšieho ako to, že som po takomto vážnom napomenutí už viacej nevšetečkoval. „Nuž a toto je ten dar,“ pokračoval ďalej Benezar a podal Saidovi onú čarovnú trúbku. „Dľa naloženia tvojej matky mal som ti to dať vlastne len v dvadsiatom roku; poneváč si však pred takou vážnou cestou a ja nie som si istý, či tvoj návrat ešte dožijem, robím to radšej hneď v nádeji, že si už dosť rozumný, aby si vedel múdre užívať svoje šťastie. Pán Boh ťa sprevádzaj, syn môj drahý! — Do skorého šťastného shliadania!“

Dosť skoro na to vytiahla z brány Bassory početná karavána, v jejž prvých radoch bolo videť i hrdého Saida, ako vznášal sa na bujnej a nádherne vystrojenej arabskej paripe.

V prvé dni zaujímala vnímavého šuhaja pestrá rozmanitosť jednotlivých, posiaľ neznámych mu krajov; ale pozdejšie, keď i pred sebou i za sebou nevidel inšie, ako tú holú a jednotvárnu púšť, vhĺbil sa do svojich myšlienok, ba raz z dlhého času zmyslel si medzi iným i na svoju čarovnú trúbku.

Prezeral ju z jednej i z druhej strany, no nič obzvláštneho na nej najsť nemohol. Proboval zafúknuť, nešlo to, znechutený skryl ju za ňadra. O duchoch i tak ináč nezmýšľal, nežli jeho otec, a preto celý dar vílin cenil si len na toľko, na koľko upomínal ho na jeho dobrú matku. Predsa však nebol v stave úplne sa vymaniť zpod dojmov posledných slov otcových, a tak mimovoľne pustil sa do reči o tomto predmete s povedľa neho idúcim starcom, až na posledy obrátil sa naňho i s otázkou, či verí na duchov?

„Čuť som už mnoho čul o ních,“ — začal vážne starec, — „že ale mnoho musí byť ešte takého na svete, čo ľudským obmedzeným rozumom pochopiť sa nedá, škoda by bolo tajiť. A že stávaly sa, ba že až po dnes takéto veci sa stávajú, na to je svedkov mnoho. Nuž radím i tebe, aby si aj na svoju trúbku, ktorú matke jej dobrá víla iste na darmo nedoniesla, dával čo najlepší pozor.“

Said celú nasledujúcu noc mal prácu len so samými duchami, a práve rozkladala mu čosi nanajvýš pútavého akási víla, keď ho v tom jeho starý spoločník — už celkom hotový na ďalšiu cestu — z najtvrdšieho spánku vyrušil.

Karavána už zase pekný kus cesty mala za sebou. Starec a Said, ako nerozluční priatelia, kráčali vedľa seba. Starcovi neušlo, že Said už hodnú chvíľu orličie svoje oči vždy tým istým smerom k obzoru upiera.

„Čo je tam vidno?“ opýtal sa ho dobrodušne starec.

„Sám sa nevyznám,“ rečie Said neisto. „Tak sa mi vidí, ako by sa nám nejaký tmavý a dosť veliký predmet blížil z diaľky.“

Medzitým upozornili sa boli na to už i druhí a každý ináč hádal. Jeden v tom videl blížiacu sa búrku, druhý len oblakom zastienený kopec, tretí oásu, štvrtý karavánu, až na posledy ozval sa i najzkúsenejší z ních, starý Saidov priateľ.

„Ja už viem, koľko bilo! To sú arabskí zbojníci, čo toľko znamená, aby sme si rukávy vysúkali, ak ešte raz chceme Mekku videť.“

Said po krátkych starcových slovách ostal akoby vymenený. Únava zmizla mu s čela, krv striekla do tváre a umdlievajúce oči zrazu akýmsi neprirodzeným leskom sa zažaly. Vyletel z radu a v krátkych pár okamženiach už celá karavána bola kolom dokola dobre ozbrojeným mužstvom zavretá; Said postavil sa na čelo.

Nepriateľ nedal na seba dlho čakať, a sotva bol mladý náš junák s najpotrebnejšími prípravami hotový, už ako nejaká divá povíchrica uprostred hustého prachového oblaku, s ohlušujúcim revom dovalil sa na karavánu.

Nastal ľúty boj. Napadnutí držali sa zmužile, no viac, než dvojnásobnej presile ťažko odolať. Said bojoval ako lev. V tom na protivnej strane strhol sa pekelný hurhaj, a už aj videl, ako sa nepriateľ prelomenou stenou valí dnuká. V najväčších úzkosťach siahnul po čarovnej trúbke, no sklamaný na novo, s dvojnásobnou odvahou pustil sa do boja. Práve sa prebíjal ku najohroženejšiemu miestu, keď v tom na hrdom koni akýsi kniežacky vystrojený mladý muž skočil mu do cesty.

„Zhyň — pse!“ — vykríknul hnevom rozpálený Said, — a než by sa bol kto nazdal — nádherne odetý jeho súper už sa aj váľal na zemi.

„Pre Boha, čo si to vykonal!“ zakričal vedľa Saida predesený starec. „Teraz sme všetci ztratení!“ A skutočne, ako to zbojníci videli, so stupňovaným vztekom hodili sa na ních. Said mal sa čo oháňať, lebo na neho mali obzvlášte namierené. Kedy dvaja, kedy štyria, kedy desiati mali ho medzi sebou. No on vždy tak obratne vedel narábať so svojou zbrojou, že ani jeden jediný z ních nebol vstave zblížiť sa ku nemu. Už bolo okolo neho viac mrtvých, než živých a už aj títo pomaly ustávali. Tu zrazu ozval sa táborom divý, prenikavý výkrik a Said — od chrbta hodenými smečkami s koňa strhnutý — potácal sa k zemi.

„Všetko ztratené!“ zaúpel starý Saidov priateľ, keď videl, ako rozkatení lúpežníci dávajú na zem povalenému jeho miláčkovi okovy na ruky.

A už za malú chvíľu — všetko, čo ostalo z karavány ešte na žive — hnali v okovách do svojho tábora.

Bola to pre všetkých zajatých cesta plná útrap. Ak si až posiaľ na niektorom z ních nestačili vyliať hnev, doháňali to dvojnásobne teraz a niet na svete tej pohany a potupy, akých by sa im nebolo bývalo od ních od všetkých dostalo.

Saida viedli štyria. Sto a stokráť si myslel, že sa už hodia naňho a roztrhajú ho, ako divé šelmy, no vždy si svoj vztek len surovými kliatbami a tými najhroznejšími výhražkami ulevovali. Komu bolo hroznejšie na to všetko sa dívať, ako jeho starému priateľovi?

Konečne horko-ťažko dostali sa až do tábora.

Tu — ako na povel — vyrojilo sa z najbližších šiatrov množstvo žien a detí a ako smečka vzteklých psov hodily sa na Saida.

„To je ten lotor, čo zabil nášho prvého hrdinu, Almanzora!“ vrieskaly a nebyť jeho sprievodčích, iste by bol býval padnul za obeť tej rozkatenej luzy.

Keď všetkých zajatých — po dvoch a dvoch sviazaných — odovzdali do osobitného veľkého šiatra, prišiel rad na Saida.

Tohoto viedli až kdesi do prostred tábora.

Vo veľkom, s kráľovskou pompou vystrojenom stáne na vyvýšenom mieste sedel striebrovlasý starec. Z celého jeho zjavu zierala kniežacia dôstojnosť. Saidovi sprievodčí, ako by si neboli trúfali ani sa zblížiť, so svesenými hlavami zastali na prahu.

„Padnul Almanzor! Drahého syna tvojho, nášho prvého hrdinu niet viac v ríši živých! Tu jeho zhubca! Riekni len slovo, mocné knieža púšte, a zdrobíme ho svojimi ostrými lukami alebo roznosíme prekliate jeho telo na koňských kopytách!“

Starému Selimovi zaligotala sa v oku slza.

„Kto si a kde si sa tu vzal?“ pýtal sa po chvíli, hľadiac zkúmavo Saidovi do očí.

„Som Said, syn Benezarov a pochádzam z Bassory. Na žiadosť otcovu prvý raz súčastnil som sa púte do svätého mesta. Našu pokojne idúcu karavánu prepadlo v púšti početné tvoje mužstvo. Ľutujem, že musel pri tom byť aj syn tvoj Almanzor. My v nerovnom tom boji bránili sme si majetok a svoje životy, ako sme vedeli a ako sa nám dalo, to celá naša vina.“

Selim naslúchal pozorne a zo všetkého sa dalo videť, že priama mladíkova reč spravila na starca dobrý dojem.

„Ako to bolo s chudákom mojím synom?“ pýtal sa ďalej. „Od chrbta si ho napadnul, alebo podľahnul v otvorenom boji?“

„Stáli sme zoči-voči,“ odpovedal Said skromne. „Až na mňa musela prísť tá hrozná úloha, ak som sa len nechcel nečinne dívať, ako porážal jednoho po druhom mojich krajanov.“

„Si statný junák, a ako vidím, na tvojej zbrani nelpí žiadna škvrna. Poprialo ti šťastie, a to je všetko. Čo potom nasledovalo, to kázala ti len tvoja povinnosť.“

Do strážnych Saidových ako keby bol z jasného neba hrom uderil.

„Tak sa ti patrí hovoriť, pane, s vrahom svojho syna? Ba že, my blázni, nenechali sme ho radšej hneď v púšti supom na pospasy!“

„A ja ešte raz tvrdím, že je nevinný!“ bránil sa Selim. „Veď čože vlastne spravil? Ako ste boli svedkovia i sami, čestne premohol svojho nepriateľa, ktorý siahal mu na majetok a život a tým iste nič takého nevykonal, čo by aj bár ktorý z vás nebol urobil!“

„Nenahliadaš však, že to nespraví dobrú krv v tábore?!“

„Nech už je, ako chce, ja si nepomôžem. Spravíme to tak, že škodu z toho žiaden mať nebude. Vy podržíte si celú dnešnú korisť a ja si za môj podiel nechám zase jeho.“

Zdalo sa z prvu, že sa pobúrené mysle predsa len časom utíša, no to všetko trvalo len do tedy, pokiaľ si nepodelili medzi sebou korisť.

Rozhorčenosť v tábore Selimovom vypukla na novo, ba každým dňom rástla, tak že dosť skoro cítil sa knieža byť prinúteným, vždy vyzývavejšie vystupujúcemu ľudu konečne povoliť.

„Človek mieni, Pán Boh mení!“ hovoril pohnutým hlasom svojmu schovancovi. „Ja som si bláhal, že nahradíš mi syna. Ale poneváč vidím, že nie si už ani len minútky bezpečný so svojím životom, pustím ťa na svobodu. Ľud uspokojím s tým, že spravil som to za veľké výkupné, potom ale sverím ťa svojim najvernejším ľuďom, ktorí ťa vyvedú z môjho tábora. Týchto popredku sám sprisahám, aby si bol úplne bezpečný, že sa ti z ich strany nič zlého nestane.“

Ako povedal, tak i urobil. Na druhý deň bol Said už na ceste. Selim vystrojil ho ozaj ako svojho syna. Všetko sa prepychom na ňom len žiarilo.

Z počiatku tvárili sa sprievodčí Saidovi dosť dobroprajne, no nezadlho vyšlo šidlo z vreca. Svoju nevoľu dávali na javo najprv len posunkami, pozdejšie šomraním, a netrvalo dlho, čo so zaťatými päsťami vrtili sa mu už nad hlavou.

„Tu je to miesto, začali radom, kde padnul jeden z najväčších hrdinov!“

„A k tomu ešte rukou takéhoto na nič hodného holobriadka!“

„A ten že by mal ostať ešte i na žive?!“

„Už väčšej hanby nemohli sme dožiť!“ a tak to išlo stupňovane ďalej, až ustálili sa konečne na tom — aby neporušili danú prísahu — že nechajú ho sviazaného v púšti, nech ho na všetky strany sveta za živa roznosia supy a šakaly.

Saida pojala hrúza. Videl, že jedinou jeho spásou bolo by ešte, keby mohol utiecť. I bodnul koňa a rýchlosťou blesku vydrúc sa z pomedzi ních, pustil sa púšťou.

Nastal krutý hon.

O koľko viacej sa podarilo Saidovi dostať sa do predu, než sa nepriatelia jeho zbadali, o toľko títo s väčšou zúrivosťou pustili sa za ním. Dlho, dlho trvalo, čo sa mu ani len o jednu jedinú marnú piaď zblížiť nemohli, no konečne predsa len ukázali mu, že sú v púšti doma a nič netušil, len keď do velikého pieskového záveja nahnatý, nemohol sa hnúť z miesta. Darmo tu bodal koňa, darmo ho šľahal, nešlo to, až zrazu nepriateľovou smečkou strhnutý, našiel sa na zemi. Čo sa robilo s ním ďalej, už ani sám nevedel.

Kto vie, odkedy mohol takto ležať, keď zazdalo sa mu zrazu, že čuje vedľa seba akýsi ruch, ba že dosť citeľne dotklo sa mu čosi i ramena.

„Šakaly!“ prelietlo mu hlavou a mráz prešiel ho po celom tele.

V tom dotklo sa ho zase čosi na čele. Otvoril oči. Vzdychnul si z hlboka a slzy radosti ho zalialy, keď videl skláňať sa nad sebou človeka, podávajúceho mu k ústam nádobu s občerstvujúcim nápojom.

„Kto si?“ ozval sa konečne, sotva slyšateľne.

„Tvoj dobrý priateľ,“ — odpovedal mu cudzinec, vynasnažujúc sa všemožne, aby len úbožiaka zachránil životu.

A to sa mu k najväčšej jeho radosti i podarilo, lebo netrvalo dlho, čo už takmer bez všetkých ťažkostí udržal sa v sedle, ochotne sprevádzajúc dobrodincu svojho na jeho zpiatočnej ceste do Bagdadu.

Kalum-Bek, ochranca Saidov, dal si všemožne na tom záležať, aby si v čím väčšej miere vyzískal jeho dôveru.

Keď vypočul Saidove osudy, dal sa mu vyprávať o živote a zvláštnosťach sídelného mesta.

„Harun-Al-Rašíd, náš kalif,“ — hovorí — „to je zvláštny človek. Niet tej nočnej hodiny, ktorú by ho nebolo možno stretnúť na uliciach bagdadských. To vezme si Mesrúra, svojho vezíra, a idú, kam ich oči vedú, a potom neminie týždňa, čo neprihodilo by sa im nejaké dobrodružstvo. Nejednu znamenitú zkúsenosť doniesol si už z tých nočných potuliek. Kedy ten človek spí, vie len Pán Boh, ale jedno je isté, že v oči nočným tulákom sa na celom svete tak šetrne nepokračuje, ako v Bagdade, lebo nikto nemôže byť istý, či v tomto alebo v druhom neskrýva sa kalif. Raz vidíš ho preoblečeného za kupca, raz za vojaka, slovom, vždy sa tak vystrojí, ako mu najlepšie zodpovedá, lebo len na takýto spôsob môže sa všade dostať, aby sa na vlastné oči presvedčil, ako ľudia žijú. Dnes je s chudežou, zajtrá s vojakmi, pozajtrá s kupci, a tak poznáva potreby všetkých vrstiev ľudu. Kalifov vezír, Mesrúr, je môj vlastný švagor; nuž keby to nebol až tak prepiate obozretný človek a nedával si tak veľký pozor na každé slovíčko, ja by sa bol mohol o nejednom takomto jeho kúsku od neho bližšie dozvedeť, ačpráve mu i takto predsa len kedy-tedy jedno-druhé ujde.“

Said tešil sa už na Bagdad, ako malé dieťa. Za nič by nebol dal, keby tak zrazu mohol bol videť toho zvláštneho človeka, alebo práve mohol s ním vyprávať! A táto túžba nielen že nechcela ho opustiť, ale ešte i každým dňom rástla, až by ho čo chvíľa bola opustila i trpelivosť.

Konečne po dlhej, dvojtýždňovej ceste ukázaly sa veže Bagdadu.

Ešte kus cesty, a to hrdé, na vrcholi svojej svetovej slávy stojace mesto, predstavilo sa mu v celej svojej kráse.

Said poznal Kalum-Beka ako bohatého bagdadského kupca, a preto s najväčšou radosťou prijal jeho vyzvanie, aby na čas svojho pobytu v sídelnom meste bol jeho milým hosťom.

Na druhý deň, sotva bol k najväčšej svojej spokojnosti s obliekaním hotový, vstúpil do izby jeho hostiteľ.

„Dobré ráno, mladý pánko! Ako že si sa vyspal? Je síce pravda, že vyzeráš ako nejaký indický princ — lež čo je z toho všetkého, keď máš prázdne kapsy!“

„No, to nič nerobí,“ usmial sa skromne Said, „za to má môj domáci pán a ochranca plné. Ja mám nádeju, že sa z nich ešte aj pre mňa, čo len niečo ujde. Najtiaž sa dostať domov a môj otec na svoju povinnosť oproti môjmu dobrodincovi iste nezabudne.“

„Tvoj otec?“ odseknul zlostne kupec, „to bude asi taký gavalier, ako jeho pán syn! Alebo myslíš snáď, že som tak zpozdilý, abych uveril tvojim hlúpym žvastom?! A potom, keby to ozaj mala byť pravda, čo si mi pri našom stretnutí chcel na nos zavesiť, to by musel byť naším kalifom iste niekto iný! Kto že to kedy slýchal, aby sa za múdreho panovania Harun-Al-Rašída také veci dialy!“

Said nepochopoval, čo sa to vlastne s Kalum-Bekom robí. Až do včerajška večera bol k nemu samá nežnosť a samá ochota. Očernil ho snád niekto? Však ho tu nikto nezná! Sám snáď zavdal nevdojak príčinu, že by tak náhle bol zmenil svoju mienku o ňom? Ani v tom sa necítil! I požiadal ho, aby mu otvorene povedal, prečo oproti nemu zrazu tak tvrdo vystupuje.

Ale do tohoto ako keby ohňa bol nasypal.

„Ty, krotký baránok, ty opovažuješ sa ešte žalovať na Selimových ľudí, a sám dobre vieš, že si tisíc ráz horší! Alebo si snád myslíš, že je niekto tak sprostý, ako si ty múdry?! Dobre ja viem — neboj sa — čo si ty v púšti hľadal!“

Said myslel už, že mu pukne srdce. Čo si tento ukrutník len za hroznú hru s ním dovoľuje?! Prečo ho nenechal radšej tam na púšti, ak takýmto spôsobom mienil ho zniesť zo sveta?! Veď čo sú proti jeho kúsavým slovám i tie najostrejšie driapy supov a zuby šakalov!

Videl, že nemá už čo ztratiť, a tak, na celom tele sa trasúc, domáhal sa toho, aby mu aspoň len to povedal, čo myslí s ním ďalej, lebo, ako zo všetkého vyzerá, táto vec bude museť prísť až pred kalifa.

„Teda pred kalifa!“ zrehotal sa kupec. „Však si sa doradil! Zabudol si, hlupák, že prosba každého tuláka musí prejsť najprv cez ruky môjho švagra a tam ja mám slovo?! Aby si si ale ozaj nenamyslel, že zmýšľam nad tebou, nuž ochotný som ešte i to urobiť, čo druhí za zvláštne vyznačenie považujú, že nechám si ťa do roka v obchode. Po roku ťa vyplatím a potom môžeš ísť s Pánom Bohom: k Aleppu, Meddine, Bassore, Stambulu a kde sa ti len páči. Pol hodiny ti dávam na rozmyslenie. Aby si ale nemyslel, že mňa len tak na ľahko odbavíš, ak mi nepôjdeš po ruke, vyzlečiem ťa do naha a potom môžeš ísť pre mňa bár aj po žobraní!“

Said ostal ako ohromený. Už videl jasne, čo pohlo neľudského kramára, aby ho zachránil. Keby nie tých mreží, bol by utiekol, ale takto?! Ale keby aj — — nuž kam že sa v cudzine obráti bez haliera, a ľudské kľučky chytať, to sa mu nezdalo. Ešte snáď keby sa mohol dostať ku kalifovi — — ale čo, keď už i tam má cestu zaskočenú. Bolo mu do zúfania.

V takomto stave našiel ho Kalum-Bek, keď v krátkom čase na to objavil sa vo dverách; nepozostávalo mu tedy inšie, ako poddať sa svojmu osudu.

Na druhý deň sme ho videli už v jeho novom povolaní. Jeho jedinou úlohou bolo, stáť vo dverách obchodu a pomimoidúcim núkať bežný tovar.

A zvláštno! Bekov už dosť zanedbaný obchod sa začal deň čo deň velebiť, tak že za krátky čas mohol byť považovaný za prvý v celom meste. Driečny, usmiaty šuhaj mal viacej príťažlivej sily, nežli škaredý, zagánený kramár.

Starý úžerník div z kože nevyskočil, keď videl, ako dobre počítal, a preto všetko možné podujímal, aby si len na novo vyzískal Saidovu dôveru.

Raz mali v obchode Bekovom tiež taký teplý deň. Všetko osobníctvo bolo zamestnané roznášaním zakúpeného tovaru, tak že mimo starého a Saida, nebolo doma ani živej duše. V tom prišla zase jedna stará pani. Keď nakúpila, prosila Beka, aby jej tovar dal zaniesť na byt. Zprvu sa síce vyhováral, že je mnoho práce, a že si bez Saida obzvlášte nemôže dať rady; keď ale videl, že to byť musí, konečne povolil.

Dlho to trvalo, čo chodil Said za starou paňou z jednej ulice do druhej, až zastali konečne pred bránou skvostného paláca. Na daný znak roztvorila sa brána a v nasledujúcom okamžení stúpali už hore mramorovými schodmi. Stará pani voviedla Saida do nádhernej, bohate zariadenej siene. Ustatá sadla si na pohovku a vtisla Saidovi strieborný peniaz do ruky. Tento odovzdal balík a porúčajúc sa, chcel sa vzdialiť.

„Said,“ čul zrazu za sebou. Obzrel sa a stará pani, ako by na udretie nejakého čarovného prútka, v tom samom okamžení premenila sa na krásnu mladú ženu.

Said poklonil sa hlboko pred vznešeným tým zjavom.

„Veľmi ľutujem,“ znelo z nežných úst, „že až po toľkých nehodách a ťažkých súženiach bolo ti súdené dostať sa konečne sem do Bagdadu. To ale muselo tak byť, lebo toto je vlastne miesto, kde mal sa rozhodnúť tvoj ďalší osud, ak pred uplynutím dvadsiateho roku vyjdeš z rodnej zeme. Len nedočkavosť tvojho otca je na príčine, že si toľko trpel. Keby ma bol poslúchnul, mohlo toho nebyť. Som tvoja dobrá víla a veľká priateľka nebohej tvojej matky. Čarovnú trúbku, čo dala som ti do vienka, strež si ako oko v hlave, lebo až vstúpiš do dvadsiateho roku, bude ti na dobrej pomoci. Do tedy ale nehýbaj sa odtiaľto, bár si aj niečo potrpíš, však ti to škodiť nebude. So svojím pánom buď ako najlepšie, lebo ten je u dvora dobre zapísaný, a vybi si z hlavy, že by si proti nemu i len najmenšie vykonal. A ešte niečo. V sídelnom meste každého týždňa usporiadajú sa rytierske hry a dostihy pre mládež. Viem, že si šuhaj bystrý a vyznáš sa vo zbrani. Nuž tu máš najlepšiu príležitosť vyniknúť nad druhých. Keď sa prihlásiš, u mňa nájdeš všetko, čo k tomu treba. Ja dám ti koňa s celým vystrojením; vodku na to, aby ťa nepoznali; ručník, ktorým keď sa zutieraš, budeš zase ako pred tým. No a teraz choď domov a nezabúdaj na tvoju Zulimu.“

Said vrátil sa od víly ako vymenený. Už sa mu nezdalo, že je v cudzine. Tu v bezprostrednej blízkosti mal svojho strážneho anjela, ba vedel i to, že ho v Bagdade nič zlého nečaká.

Ani o otca sa už toľko nestaral, veď ak by mu niečo schádzalo, jeho dobrá víla by o tom iste bola vedela. A čo ho obzvlášte prekvapilo, i Kalum-Bek vďačne privolil, aby mal v týždni jeden deň slobodný.

Konečne svitnul ten túžobne očakávaný deň; čo sa mohlo len hýbať, to všetko hrnulo sa za mesto, kde shromaždený kvet bagdadskej mládeže mal závodiť o cenu víťazstva.

Na vyvýšenom mieste sedel sám kalif i s celým svojím dvorom; kolom do kola veliké množstvo nedočkavých divákov, v prostriedku ale mladá — od hlavy po päty vyzbrojená — chasa.

Konečne zavznely fanfáry a mladí obrnenci na bujných paripách dali sa do seba.

Malebný pohľad. Malé skupeniny vystriedaly sa jedna po druhej ani v kaleidoskope. Jedným trval zápas viac, druhým menej. Nejedna kopija už praskla, nejeden štít puknul, medzitým, čo odvážliví zápasníci usilovali sa jeden druhého zo sedla vyhodiť. Na jednom mieste obzvlášte sosústrednila sa pozornosť divákov: krásny, štihlý mladík — v krátkom čase — porazil už viac svojich súperov. Zrovna v tom samom okamžení sám kalifov brat Ali sletel s koňa. Jedinému vezírovmu synovi nemohol odolať. Boj ostal nerozhodnutý.

Bolo po zápasoch.

Said — ako sa nenazdajky objavil — tak nepozorovane i zmiznul. Čo ostalo po ňom, to bola jeho sláva, meno Almanzor, pod ktorým ho poznali, a úcta a obdiv jeho vznešených súperov.

Keď sa objavil po druhý raz na kolbišti, prví, ktorí vyšli mu v ústrety, boli syn vezírov a kalifov brat Ali.

A jestli prvé jeho zápasy skončily sa so skvelým výsledkom, po druhých mohol sa svojej dobrej víle pochváliť už i so zlatou reťazou, ktorú ako odmenu svojho úplného víťazstva obdržal z ruky samého kalifa.

*

Raz večer, keď po zápasoch vracal sa od svojej dobrej víly, začul za sebou akési podozrivé hlasy. I uchýlil sa do tmavého výklenku najbližšej brány, keď tu za malú chvíľu, v prostred ulice, zastaly pred ním tri mužské postavy.

„O to ja nemám strach, že sa to nevydarí. Sme traja, nuž s dvoma si ľahko poradíme. Tadiaľto o tom čase nik nechodí, nuž tu si najbezpečnejšie môžme dočkať na ních. Vrátny ich vypočul, že výjdu uličkou na pravo od bazáru a tak sme istí, že pôjdu tadeto. Vezíra sa nemáme čo obávať, to je už starý trasliak, ale kalif, to má byť ešte chlapík. Len je trochu pritma, nuž aby ste si potom dávali na ních dobrý pozor. Kalifa musíme dostať do rúk živého, lebo by sme ináče aj tak malého čerta s ním zvíťazili. Pred samou polnocou teda sídeme sa tu na tomto mieste. Do videnia!“

Už boli neznámi zákerníci hodne ďaleko a Saidovi ešte vždy mráz behal po chrbte. Čo tu robiť? Nevedel si rady. Ísť ku kalifovi a popredku ho vystríhať? Však ho ta nepripustia!

Ba kto vie, či by si naposledy ešte i to nenamysleli, že sa chcel vtisnúť do jeho priazne! I rozhodnul sa, že bude najlepšie, keď dočká len na mieste a spoľahne sa na svoj ostrý meč, ktorý sa mu už toľko ráz osvedčil.

Ani tušenia nemal, na koľko mohol už asi čas pokročiť, len sa mu videlo, že už veľmi dlho čaká.

Konečne — smerom od bazáru — ukázaly sa dve tmavé postavy.

„To budú už tí dvaja…“ — myslel si. Lež v tom ozvalo sa slabé tlesknutie dlaniami a jako by zo zeme bola vyrástla, zjavila sa i tretia postava. A keď vymenili si medzi sebou ešte niekoľko slov celkom po tichu, dvaja z ních pritlačili sa na proti ku stene, tretí však mihnul sa na prstoch vedľa neho a uchýlil sa o niečo vyššie za prvým rohom.

Za nedlho ozval sa tichý hovor. Dve postavy — čihajúce na proti — podišli do prostred ulice. Už bolo čuť i kroky. Said cítil, že blíži sa rozhodné okamženie. Vytiahol šabľu a práve doskočil, keď prvý výkrik prepadnutých ozval sa ulicou.

„Smrť kalifovým vrahom!“ zakríknul a než sa títo mohli len vzpamätať, už sa kúpali obaja vo svojej vlastnej krvi. Kalif zrazu pocítil, ako by ho jakási pevná ruka svierala na hrdle, a v nasledujúcom okamžení, už bez povedomia, klesol k zemi. Said skočil v tú stranu, a v tom už aj ten tretí prišiel mu pod ruky. Lež čo to?! Ruka zavadila mu do jakejsi šnôry. I odhodil šabľu, vytrhnul z poza pásu dýku a vrazil mu ju hlboko do prsú. Potom hodil sa ku kalifovi a siahnul mu na hrdlo. Tento bol sovretý tenkou silnou smečkou. I podstrčil pod ňu dva prsty a opatrne ju prerezal. Kalif si na to niekoľko ráz z hlboka vydýchnul a za niekoľko okamžení prišiel celkom k sebe.

Ani sám nevedel, čomu sa viacej diviť, či tomu záhadnému prepadnutiu, alebo svojmu ešte záhadnejšiemu vysvobodeniu. Veď akože v tejto tme mohol ktosi vedeť, že to je práve on, ak len nevedel popredku o úmysle týchto zlosynov.

Keď sa ale dozvedel od Saida, ako to všetko bolo, hlboko dojatý podal mu svoj prsteň, že aby ho na každý pád hneď zajtrá navštívil.

Vezír pri lúčení strčil mu do ruky vzácnym obsahom naplnený mešec.

Said bol od radosti celý bez seba. Už nebude museť nikomu otročiť. Keby si Kalum-Bek teraz chcel s ním niečo začať, ale by sa mu podíval do očí!

Zabudnul, chudák, že škoda čerta na stenu malovať!

A skutočne, sotva sa ukázal, už bola v dome celá hrmavica.

„O tomto čase chodievajú statoční ľudia domov?!“ vítal ho rozkatený kramár. A zase nebolo tej urážky a nadávky, ktorú by mu nebol vo svojej bezohľadnosti šplechnul do očí.

Teraz však skutočne trafila kosa na kameň a Kalum-Bek len oči otvoril, keď sa Said obrátil a zaplesknúc za sebou dvere, zmiznul vo tme nočnej.

Na druhý deň práve shováral sa s vodcom jednej karavány, ktorá mala ísť k jeho rodnému mestu, Bassore, keď zrazu zjavili sa pred ním dvaja strážnici a mne nič, tebe nič vyhlásili ho za svojho väzňa.

Darmo odvolával sa pred sudcom na vezíra, ba i na samého kalifa, pravda bola len na strane Kalum-Bekovej. On svojmu pánovi ukradol raz mešec dukátov a zákon vraví, že kto sa podobného priestupku dopustí, tresce sa vyhnanstvom na pustý ostrov. A poneváč určený počet previnilcov sa práve s ním doplnil, hneď zajtrá zvláštna loď na určené miesto sa s nimi vystrojí.

Nepozostávalo mu teda inšie, ako odovzdať sa do vôle Božej.

Už sa dva týždne plavili, keď počalo sa zrazu more silno búriť. Všetci väzni zavretí boli v jednej úplne tmavej miestnosti na samom spodku lode. Ako rástla búrka, tak zmáhal sa i zmätok hore na palube. Mužstvo lietalo ako bez hlavy, až prinútené bolo konečne siahnuť po ochranných člnoch. Už valila sa voda do vnútra, keď v tom na novo celá loď sprašťala a so strašným rachotom rozletely sa už i ťažké železné dvere na väzenskej temnici. Keď sa vyhrnuli väzni na palubu, už boly ochranné člny hodne ďaleko. Said zbadal na vlnách jedno silné brvno. Hodil sa do mora a rovno bral sa k nemu. Dlho, dlho to trvalo, než ho konečne dostihnul. V hrozných úzkosťach smyslel si na svoju čarovnú trúbku, ktorá na jeho najväčšie prekvapenie ozvala sa zrazu silným, prenikavým hlasom.

Čo na to nasledovalo, márne by bol chcel ktokoľvek pochopiť ľudským rozumom. Opľasly rozzúrené vlny, stíšil sa pekelný ich hukot a morská hladina ostala zrazu hladká, ako plocha najčistejšieho zrkadla.

Said vo svojom náramnom prekvapení nič nezbadal, až ocítil sa zrazu na chrbte obrovského a pod ním s najväčšou rýchlosťou uháňajúceho delfína.

Do očí vstúpily mu slzy horúcej vďaky na proti jeho dobrej víle. Dobre vedel, že to len jej dielo.

Dlho, dlho niesol sa takto na svojom podivnom tátošovi, čo mimo vody a neba nevidel okolo seba ničoho. Konečne ukázala sa mu z diaľky suchá zem a dosť skoro na to začaly jeden po druhom, akoby zo zeme, vyrastať štihlé minaréty. Čo ďalej šiel, to sa mu viac zdalo, že blíži sa k Bagdadu. „Zase som tam,“ — zažialil v duchu — „kde som bol aj pred tým!“

Zahli do jakejsi rieky. Už hodne dlho plavili sa proti prúdu, keď zrazu z bujnej zelene vynorila sa pred jeho očima nádherná budova. Plný obdivu nič nezbadal, až octli sa pri širokých mramorových schodoch. Vidiac, že delfín hneď pri prvom z ních zastal, pustil sa nimi hore do utešenej zahrady.

Ešte sa dobre ani hore nedostal, keď zbadal blížiť sa proti sebe skvostne vystrojeného sluhu, ktorý prijal ho s náležitou úctou a viedol do nádhernej paloty. Za krátkych niekoľko okamžení, prezlečúc sa do čistých, už prihotovených mu šiat, tým samým sluhom sprevádzaný, vstúpil do bohate zariadenej siene.

Dvaja nápadne rozdielneho veku a vznešeného zovňajšku mužskí išli mu v ústrety.

„Kto si, obzvláštny človeče, že si i morské tvory v službu podmaňuješ? Už z ďaleka obdivovali sme podivnú tvoju jazdu.“

Said, hlboko sa pokloniac, rozpovedal v krátkosti zvláštnejšie príbehy svojho života.

„A kde máš reťaz a prsteň, čo si obdržal od kalifa?“

„Tú nosím na srdci,“ odpovedal Said, a s hlbokou poklonou podal pýtajúcemu sa oboje.

„Na bradu prorokovu! Však je to môj prsteň! Vieš ty, vezír, že my vlastne svojho osvoboditeľa máme pred sebou?“

Said vidiac, že stojí pred samým kalifom, hodil sa na kolená a až ku zemi skloniac hlavu, prosil za odpustenie, že tak bez obalu vyprával, lebo ani tušenia nemal, s kým ho to osud sviedol.

„Áno, som ten, za koho ma držíš, a nado všetko dobrý a oddaný tvoj priateľ. Mnoho si trpel v posledné časy, no buď ubezpečený, že všetko vykonám, aby sa ti od teraz lepšie vodilo. Oddanosťou, akú si ku mne dokázal, zaslúžil si toho v svrchovanej miere. Teraz pôjdeš s nami a budeš mojím hosťom, pokiaľ ti bude len ľúbo!“

Hneď ako prišli do Bagdadu, pridelený mu bol náležitý počet dvorného slúžobníctva a v samom kalifovom paláci vykázaný celý rad bohate zariadených miestností.

Prví, čo ponáhľali sa svojho milého súpera Almanzora pozdraviť, boli Mesrúrov syn a kalifov brat Ali.

Na druhý deň zavítal vezír ku kalifovi s prosbou, či by nebol ochotný v istej nemilej záležitosti ho vypočuť. Týka sa to, vraj, istého jeho pokrevného.

Kalif privolil.

„V predsieni,“ začal Mesrúr, „čaká môj švagor Kalum-Bek, jeden z najprednejších kupcov celého bazáru. Má, chudák, veľkú ostudu s istým bassorským občanom, ktorého syn bol skoro pol roka uňho v službe a naposledy ho okradnul a utiekol. Nedajbože ho nijak odpraviť, len kde, vraj, má syna?! — Švagor, rozumie sa, že nič nevie, čo môže byť s celým tým tulákom, a preto ťa dá pokorne prosiť, či by si túto nemilú záležitosť nemohol medzi nimi nejako urovnať.“

„Prečo nie?“ hovorí kalif. „Za pol hodiny nech ma čakajú v súdnej dvorane.“

Sotva však Mesrúr odišiel, už obrátil sa ku Saidovi.

„Som ozaj zvedavý na toho bassorského občana. A tuším bych bol v stave vziať na to otravu, že to nebude nik druhý, ako tvoj otec. Teraz si však zasúdime raz po šalamúnovsky!“ A pojmúc ho so sebou, ponáhľal na určené miesto.

„Ty staneš si za túto záclonu,“ — hovorí Saidovi, — „a keď ťa budem potrebovať, potom sa ukážeš.“

Za chvíľu ohlásil vezír, že je už všetko hotové.

„Chcem tu mať ešte i náčelníka mestskej stráže, ale hneď!“ velel ešte kalif.

I to sa stalo.

Dvorana sa počala plniť tým najmiešanejším obecenstvom. Všetko bolo zvedavé na výrok kalifov.

V tom ukázaly sa už i stránky. Po predku kráčal posledne zavolaný, za ním Kalum-Bek s diabolským úsmevom na tvári, a naposledy zlomený a na celom tele sa trasúci Benezar.

Saidovi stislo srdce.

Na zavolanie vezírovo, aby predstúpil žalobník, všetko utíchlo.

Kalum-Bek sebavedome predstúpil pred kalifa a rozložil mu čo najkratšie svoju žalobu. Saida vylíčil ako úplne zkazeného a k ničomu nesúceho tuláka, ktorý za všetko jeho dobré odmenil sa mu tým, že ho naposledy ešte i okradnul a zutekal. Kam? o tom že žiadnej bezprostrednej známosti nemá a preto ani na skrze nechápe, čo vlastne ešte chce s ním jeho otec.

Po Kalum-Bekovi ujal sa slova Benezar. Ako otec najlepšie vie, čo mal na svojom úbohom synovi, lebo sa nikdy a o nič na svete tak nestaral, ako práve oňho. Žiadne ustávanie a žiadna obeť neboly mu priveliké, ak smerovaly len k mravnému jeho pozdvihnutiu; za to ale na bradu prorokovu sa osvedčuje, že ho nikdy v živote ani len tou najnevinnejšou ľahkomyseľnosťou nezarmútil. Kalum-Bekovo tvrdenie je púha pomluva a tají, aby sa mladík tak bezúhonných mravov niečoho podobného bol dopustil.

„Však krádež iste musela byť aj komusi oznámená!“ poznamenal kalif.

„Pravda že bola, a to hneď za tepla,“ usmial sa významne kramár, „a síce samému náčelníkovi miestnej stráže!“

„Teda čo je so Saidom?“ obrátil sa kalif na tohoto.

Náčelník prišiel do rozpakov. Na toto nebol prichystaný. Kto by si bol pomyslel, že pre takého darmošľapa bude mať ešte i vytriasanie! Nebol to síce prvý, ktorého ako nepohodlného takýmto spôsobom z cesty odpratal, no dosiaľ sa mu to ešte vždy dosť šťastne prepieklo. Lež čo teraz?!

„S poslednými odsúdenci pre väčšiu krádež poslaný bol na pustý ostrov,“ riekol konečne nesmelo.

„A to bez výsluchu?!“

„Áno, lebo tak bol zaťatý, že sa len na teba a na vezíra odvolával.“

„Prečo si ho tedy ku mne nepripustil?“

„Bože môj,“ bránil sa náčelník, „kde by si ty prišiel, keby ti ja každého takého lapaja na krk posielal!“

„A nevieš ty, že som ja pre všetkých?! Alebo mali ste snáď proti nemu tak jasné dôvody, že sa to stalo celkom zbytočným? Akých ste mali svedkov, že peniaze, ktoré sa našly uňho, boly skutočne Bekove peniaze?!“

„Svedkov?“ pomáhal náčelníkovi kramár, „svedkov sme práve nemali. Nuž ale, veď jeden dukát je snáď taký, ako aj druhý?“

„Ach, ach!“ zasmial sa kalif Bekovej múdrosti. „Nuž keď je tak, po čom si teda poznal, že to boly tvoje dukáty?!“

„Po svojom mešci,“ vykoktal Kalum-Bek.

„Po svojom mešci? A máš ho pri sebe?“

Kalum-Bek na smrť zbľadnutý podával čosi kalifovi.

Tu skočil doňho toľkou opovážlivosťou konečne popudený vezír.

„To že je tvoj mešec?! A nevieš, ty bezočivý lháru, že ja sám dal som ho Saidovi, ktorý ma s nasadením vlastného života zachránil od smrti?!“

„Je to ten istý?“ pýtal sa kalif.

„Ako že je Boží deň!“ dotvrdil vezír.

„Ej, ej,“ pokrútil kalif oproti náčelníkovi hlavou, „s tou tvojou pravdou to veru dosť bľado vyzerá. Ako si tedy vedel, že ten mešec je Kalum-Bekov?!“

„Však odprisahal!“

„Ešte teda i odprisahal,“ hrozil sa kalif.

„Ja proti vezírovej reči,“ začal Bek znovu motať, „chráň Pán Boh, ani len slovíčko nenamietam. Ale ten mešec bol skutočne kedysi mojím — a to je tak pravda, ako že ma ten ľagan okradol. A vďačne by dal tisíc dukátov, keby mu to mohol do očí povedať!“

„Držím ťa za slovo!“ riekol pokojne kalif, a zavolal na Saida.

Keby bol z čista jasna vedľa ních hrom uderil, neboli by sa tak predesili, ako keď zhliadli zrazu Saida živého pred sebou.

„Milosť, milosť!“ žobrali obaja, medzi čím na smrť utýraný Benezar slzy radosti prelievajúc, hodil sa na prsia svojho, už dávno oplakaného synáčka.

„Nuž čo, priznal sa? Tu vám je do očí!“ — dorážal na ních kalif.

„Nie, nepriznal!“ úpel náčelník. „Ja dal som len na Bekovo slovo.“

„Nuž a prečo si práve tak i Saidovi neveril?!“

„Kto mohol vedeť,“ bránil sa náčelník, „že v takom váženom poctivcovi trčí taký zlodej!“

„Teda ty si veril len tým váženým. Tí chudobní, pravda, tí sú od macochy! Ba sveril som to na capa zahradu! Aby si však nemohol viacej biednym škodiť, sám pôjdeš ta, a to na celých desať rokov, kam poslal si bol Saida.“

„A ty, podliak,“ obrátil sa zas ku Kalum-Bekovi, „ktorý len preto pomáhaš úbohým, aby si ich pozdejšie mohol tým istejšie zničiť, celý svoj závod odovzdáš Saidovi a od dneška budeš jeho sluhom. Složíš — ďalej — pred chvíľkou dobrovoľne ponúknutých tisíc dukátov, za krivú prísahu ale dostaneš sto palíc na päty!“

Na darmo prosili odsúdení milosť. Nad takými, ktorí krivdili raz slabším, kalif viac milosti nemal. V takom páde musel sa previesť jeho výrok vždy až na poslednú litierku.

O toľko však blahosklonnejšie choval sa v oči nevinne trpiacim. Týmto všemožne usiloval sa stierať slzy z očí a šťastný bol, keď — ako i teraz — podarilo sa mu prvotnému šťastiu ich prinavrátiť.

A toto v svrchovanej miere mal príležitosť pocítiť i Said, ktorý, čiastočne i so svojím staručkým otcom, dlhý rad rokov tešil sa ešte láske a oddanosti toho, pre svoju spravedlnosť na široko-ďaleko známeho kalifa.