ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za časov Harun-Al-Rašída žil v meste Bagdade istý Ali Kodžia. Tento pravoverný muzulman si umienil, že ešte aspoň raz za života navštívi sväté mesto a pomodlí sa na hrobe prorokovom.

Aby však z toho nemal škodu, dal sa rozmýšľať, ako by to najmúdrejšie vykonal. Konečne po dlhom lámaní hlavy na nasledujúcom sa ustálil. Všetko, kde čo má, obráti na groš, za utržené peniaze nakúpi domáceho tovaru, ktorý na svojej ceste za tamojší výhodne zamení. Keď sa navráti, zamenený tovar tu dobre zpeňaží a bude si žiť, ako jeden na doline… Tak bude — myslel si — i vlk sytý — aj baran celý…

Ako si pomyslel, tak i urobil. Už však mal všetkého, koľko potreboval a ešte mu ostávalo celých tisíc zekýn.

„Čo s nimi, myslel si, tie by mi boly len na závade…“

Na veľa si však i s tými poradil. Skočil ku hrnčiarovi a kúpil nový krčah. Na samý spodok dal trochu lísťa, na toto zlaté peniaze a dosypal zaprávanými olivami. Potom krčah zaviazal, oblial ako sa patrí smolou a zaniesol svojmu najlepšiemu priateľovi.

„Keď som tak už celému svojmu majetku stúpil na krky, nech mi — reku — aspoň len táto maličkosť z toho všetkého ostane,“ a podal mu nádobu s olivami.

„Daj si to tam v pitvore pod schody. Tam je chladnejšie, nuž budeš aspoň istý, že im nič nebude.“

A tak keď pri prítomnosti Mustafovej krčah na označené miesto uložil, dal mu ešte srdečné „s Bohom“ a odišiel.

Na celej ceste nad všetko očakávanie sa mu darilo, tak že keď sa vracal, za dobré uznal podívať sa ešte i do Egypta, Sýrie a Perska, a ani sám nevedel, až zo troch mesiacov — za ktorý čas mienil sa navrátiť — narástlo zrazu celých sedem rokov.

Keď to už tak dlho trvalo, Mustafa si myslel, že sa Ali Kodžia viac ani nevráti.

Raz vystrojil svojej rodine malú hostinu. Keď boli už všetkého sytí, jeho žene prišla čosi chuť ešte na zaprávané olivy.

„Čo len to!“ — hovorí Mustafa — „to sa ti veľmi ľahko stane. Vonku pod schodami je ich plný hrniec, veď kto vie, či sa ten tulák aj tak kedy vráti. A keby aj, však na pár olivách svet nestojí!“

Na tieto slová sa Mustafovej ešte viac zažiadalo. I vyšli von a otvorili nádobu.

Olivy boly už pokazené. Mlsnej žene ako by pečienka bola odpadla do popoľa… Znechutená vykydla celý obsah na zem — — a tu po celom pitvore rozkotúlaly sa zlaté peniaze…

„Alláh il, Alláh!“ zakríkla Mustafova a s celou hltavosťou dala sa shŕňať zlaté smeti.

Mustafa radil, aby sa peniaze daly ta, kde boly; netrvalo však dlho, čo predsa len ženine ostalo na vrchu…

Neminulo od tedy ani zúplna šesť týždňov, čo Ali Kodžia jednoho pekného rána zjavil sa — v Bagdade.

Keď zariadil si, čo mal najpotrebnejšie, zašiel k Mustafovi. Tešil sa, že našiel ich tak zdravých. A keď si už tak do chuti navyprávali, pred samým odchodom pýtal sa i po svojich olivách…

Mustafa s celou ochotou viedol ho do pitvora a vytiahol z pod schodov žiadanú nádobu.

Ali Kodžia celkom uspokojený vrátil sa domov. Otvoril krčah — a tam pomimo olív — ani máčny mak! I letel nazad k Mustafovi, aby mu vysvetlil, čo sa to stalo s jeho zekýnami.

Tento sa robil, ako keby nevedel ani len do troch načítať.

„Aké zekýny?!“ tváril sa nevinne. „Čo si si dal do hrnca, to máš iste aj v ňom!“ a nedal Ali Kodžiovi prísť viac ani k slovu.

Ali, vidiac svoje nerovné, zašiel ku Kadimu. Rozpovedal mu zovrúbne celú záležitosť a žiadal, aby si dal Mustafu predvolať.

Na druhý deň už stáli pred kadim.

Keď Ali Kodžia svoju stížnosť ešte raz zopakoval, kadi vyzval Mustafu, aby predniesol svoju obranu…

Tento ale jednoducho tajil, že by Ali bol mal niekedy uňho skryté peniaze.

„Povedz na svoju statočnosť,“ — uderil naňho — „či neodovzdal si mi onú nádobu s tými slovami, že sú v nej olivy, a že i to len preto robíš, aby si — až sa kedysi vrátiš — aspoň len nejakú maličkosť našiel zo svojho majetku? Prečo si vtedy tak opatrne o zekýnach mlčal? Pravda, lebo si sa obával, že — keď už mám byť za ne zodpovedný — budem ich chceť aj na vlastné oči videť…!“

„Len z opatrnosti som to tak urobil,“ — namietnul Ali.

„Len z opatrnosti?“ — zasmial sa Mustafa. „Však si mi s tým prišiel, že ko mne máš najviacej dôvery, nuž načo tá opatrnosť?!“

Kadimu sa zazdalo, jakoby táto poznámka bola uviedla Aliho do rozpakov — a to pomýlilo i jeho…

A keby predsa Mustafa mal pravdu! — myslel si. Veď to by konečne nejeden doviedol, dať si dnes skryť niekomu za hrniec olív, — a po siedmich rokoch len tak mne nič — tebe nič — žiadať hrniec zekýn…! Svedkov na to neni, doňho sa podívať nemôže, nuž čo môže takto…?!

„A mohol bys na to i prisahať?“ pýtal sa v rozpakoch.

„Mohol veru,“ — odvetil Mustafa — „a to toľkokráť, koľko mám vlasov na hlave!“

Čo tu mal kadi robiť?… Ponúknul mu prísahu a bolo po súde…

Ali celý znechutený vracal sa domov. Celú nasledujúcu noc sa na posteli len prehádzal a nedaj Bože zaspať — keby si bol i oči pozašíval. Nad samým ránom sa mu to konečne na toľko v hlave rozležalo, že sotva sa obliekol, celú žalobu postavil na papier a sám hneď na to zaniesol ju do sultánovho palácu…

Večer vybral sa kalif v sprievode svojho vezíra trochu do mesta. Ako tak idú jednou odľahlou ulicou, začuli krik malej rozihranej chasy… Zrýchlili kroky.

„Viete čo, chlapci, hrajme sa na rychtára!“ zakričal jeden chlapec.

„Hrajme — hrajme!“ — kričali ostatní.

„No, teda začnime… Ja budem rychtárom, ty Hassán Ali Kodžiom a Achmet zlodejom Mustafom… Ostatní, čo ostali, — to budú svedkovia.“

„Dobre, dobre!“ pristali do jedneho…

„No, na to som skutočne zvedavý,“ rečie vezírovi kalif — „ako ten malý kadi tú zamotanú vec asi pochopí.“

Malý Soliman s celou vážnosťou posadil sa na blízko ležiaci odrezok…

„Hovorte teda, čo ste mi doniesli…“

„Ja, pane,“ — začal malý Kodžia — „ešte pred siedmimi rokami dal som si u Mustafu skryť nádobu s tisíc zekýnami. Poneváč ale nebola celkom plná, dosypal som ju len tak na oko zaprávanými olivami, aspoň — reku — nebude ho mať takto čo pokúšať… No pri tom všetkom chcel mi prejsť cez rozum. Peniaze pekne vybral, nádobu zas naplnil — ako bola a keď som si pre ňu prišiel — ako by to nič — v poriadku odovzdal. Až doma, keď som nádobu otvoril, vedel som — koľko bilo… Letím k nemu — jaj, ale on chráň Pán Boh v niečom čuť i len slova! Ba do posledu by som bol — tuším — ešte sám vyhorel… Nuž prosil bych ťa, kebys’ nás rozsúdil…“

Kadi obrátil sa k malému Mustafovi, aby povedal, čo má na svoju obranu…

„Čo tu pohovoril Ali Kodžia,“ — začal si tento z vysoka — „je samá lož. Čo je na celej veci pravda — je, že mi pred siedmimi rokami do opatery odovzdal jednu nádobu so zaprávanými olivami — a tú som mu i vrátil, a tak nemá viac na mne čo požadovať… Toto som hotový i prísahou potvrdiť — —“ a už aj dvíhal ruku k prísahe…

„Mlč — neprisahaj! Dočkaj ešte trochu!“ — skočil Soliman celý predesený. „Chcem videť ten krčah — ale tak, ako je — i s olivami a potom dovediete mi ešte i dvoch kupcov so zaprávaným ovocím…“

Malý Ali Kodžia predstúpil za chvíľu pred Solimana i so žiadanými dvoma kupci — držiac akýsi odbitý hrniec v ruke…

„Mustafa,“ — pokračoval kadi — „priznávaš sa, že je toto ten istý hrniec, čo ti Ali kedysi doniesol?“

„Priznávam!“ — riekol Mustafa.

„Nuž povedzte mi teraz vy, páni,“ — obrátil sa kadi ku malým kupcom — „jak dlho asi vydržia zaprávané olivy, čo sa nepokazia?“

„Najviac tri roky,“ — odpovedali títo.

Malý kadi urobil na to niekoľko pohybov, ako keby bol hrniec otvoril a ochutnal olivy…

„Čo hovoríte — že najviac tri roky? Tieto olivy sú tu už celých sedem rokov a sú tak čerstvé, ako keby ich bol len včera ta niekto nasypal…“

Malí kupci sohli sa k nádobe — ako by ich tiež boli chceli okúsiť a riekli:

„Pane, že by tieto olivy boly sedemročné, to len ten môže povedať, kto sa do toho vôbec nerozumie. Tie olivy môžu mať najviac šesť mesiacov!“

„Ďakujem, len to som chcel vedeť!“ — riekol malý kadi a obrátil sa s celou prísnosťou ku Hassánovi, že či sa ešte i teraz opováži tvrdiť, že tú nádobu popredku neotvoril…?

„Áno,“ — pokračoval ďalej — „mohlo sa ti to vydariť, že by si bol Aliho cez lavičku previedol, ale by si sa bol musel najprv lepšie rozumu poradiť… Keby si bol nádobu nie čerstvými — lež pokazenými olivami naplnil — malo byť všetko ináč… Toto ti ale ušlo a dokázalo sa i na tebe, že cigáňa aj na krivom koňovi dohonia! A tak priznaj sa, zakiaľ s tebou snáď horšie nebude!“

Malý Mustafa — na celom tele sa trasúc — hodil sa pred kadiho a prosil o milosť…

„Žiadna milosť!“ — rečie tvrdo kadi. „Kto kradnul, musí si svoje vystáť… Navrátiš Alimu najprv tisíc zekýn a potom pôjdeš ta — kam ti dľa zákona patrí — na šibenicu!“

Na posledné slová Solimanove ztrhnul sa medzi deťmi znovu náramný smiech — a za chvíľu hraly sa zas ďalej…

Kalif sa zamyslel… Potom sa obrátil ku vezírovi, aby mu Solimana objednal na zajtrá ráno do sultánskeho palácu, lebo bol úplne presvedčený, že záležitosť Aliho — jedine dľa ponímania malého kadiho môže byť správne riešená.

Hneď ráno dal si predvolať ešte i jedneho z najspoľahlivejších kupcov so zaprávaným ovocím, potom Mustafu a Ali Kodžiu — s tým doložením, aby i otáznu nádobu — i s jej obsahom doniesol sebou.

Prvý ustanovil sa desaťročný Soliman — včerajší malý kadi. Kalif vzal si ho do svojej izby, a keď sa už na toľko osmelil, že si začínal s ním reč i sám, vyzval ho, aby sa ešte raz pokúsil známu Aliho záležitosť riešiť — a síce nič ináč, lež ako to včera večer pred svojimi kamarátmi urobil. Malý Soliman sa naľakal a dal sa do plaču. Keď ho však Kalif úplne ubezpečil, že sa mu celkom nič stať nemôže, a že bude celý čas pri ňom — dal si konečne povedať…

Keď došly stránky — našly ho sedeť už na trône. Malý kadi s celou vážnosťou zastával svoj úrad… Celkom tak pokračoval, ako včera, tak že dosť skoro do takého zmätku priviedol Mustafu, že hodil sa kalifovi k nohám a priznajúc sa k všetkému — prosil ho o milosť…

Soliman sostúpil na to s trônu.

„Jasný kalife! Moja úloha je u konca. Vinník sa priznal, teraz je rad na tebe. Buď mu milostivý!“

Kalif tak súdil, ako malý kadi včera…

A od tej doby vzal si malého Solimana k sebe. Dal ho čo najpečlivejšie vychovať, tak že vyrástol z neho múdry a v každom ohľade na svojom mieste človek.

A netrvalo dlho, čo dal mu dobrý úrad, z toho zas vyšší a vyšší — až stal sa naposledy i kalifovým vezírom.