ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žúrik nehovoril celkom do vetra: Svatnay sipel zlobou a nenávisťou proti Stanovi, a prvý raz stalo sa mu, že nemohol sa rýchlo pomstiť: proti Rudopoľskému bezsilná bola denunciácia, na inkvizíciu nebolo príčiny, z úradu zhodiť ho nemohol, a že ho vykričal za pansláva, za zradcu — to nemalo želateľného efektu. V Stanovom pomere k Vanovským mienil nájsť boľavý bod nenávideného prišelca, ktorý mu tak mocne pomútil vodu v čistom ináč okrese. Rudopoľský bol rodom, a, ako zdalo sa, i majetkom znatnejší, vzdelaním a istou ostrotou umu a vystupovania slobodnejší než on: vzdor anatéme ^[105], ktorá nad ním visela, mal tajných prívržencov, aspoň tak pozdalo sa Svatnayovi. U slabej opozície videl škodoradosť, keď aj nie premenu zmýšľania. Ako pravý diplomat novej školy, vyšiel si na protivníka tak, aby mal výhľad na úspech; že pritom mohla trpieť česť rodiny, to ho nemýlilo. „Zničiť protivníka,“ to bolo jeho heslo.

Kto je v peci, myslí, že sú všetci. Pani „rodená barónka“ už tretiu guvernantku odpratala a vzala štvrtú, hrbatú a rapavú, a nie bez základnej príčiny. No Kasanického, mužovho pisára, jeho pravú ruku, nemohla odpratať — a ten mal koketnú ženu… Kasanický bol priblbý, pricynický a nadto chlebom odvislý od Svatnaya, než aby bol videl zblízka, čo celý svet videl zďaleka, že totiž jeho principálovi nadmieru príjemne padá tráviť večery v jeho dome, kým on ferbľuje a pritom pravidelne zarába.

Svatnay postaral sa poklebetiť na Máriu pred ženami… no znajúc Žúrika, poklepal mu dôverne na rameno, oddal mu čo príspevok na spolok desiatku — a pošepol o divnom chýre, ktorý sa vraj rozširuje. Pravda, rozširoval ho iba sám, a vedel, že Žúrik bude dobrým kolportérom. Žúrik bol blažený, tým blaženejší, keď ho Koloman hodne pochválil, nazval dušou Rudopolia, priložiac s opravdivým poľutovaním, že takého muža niet v ich stránke, a že tí panslávi si ho nevedia vážiť.

Žúrik, elektrizovaný chválou, chcel počať svoj obyčajný circulus… avšak s Kutáľkom sa bol pohneval, a svedomie nedovoľovalo mu hovoriť v krčme o takej delikátnej veci, týkajúcej sa Vanovských. No jazyk svrbel, a nadto bodala ho zášť proti Stanovi i Tichému. Zašiel teda ku tkáčovi Michalovi Vŕbovi, pred ktorým bolo možno hovoriť. Našiel ho za krosnami.

„Vitajte! Sadnite si!“ riekol tkáč; jeho mocné nohy neprestávali pravidelne stúpať na podnože, vydraté častou potrebou. Člnok, posunovaný jeho zručnými prstami, behal ako ryba pod vláknami, nitelnice veselo prebiehali a stretali sa, keď brdo tupým buchom priľnulo k plátnu.

Žúrik nesadol, pobežkal pružne hore dolu, pohladkával osnovu, každým myknutím bidla domotávajúcu sa z návoja.

„Ten náš rechtor je divný človek,“ počal, „odkedy zjavil sa tu ten nešťastný Rudopoľský, náramne spyšnel, behá za ním, neváži si ľudí, ktorí majú zásluhy. Keby radšej školu pilňoval.“

„Ja som spokojný,“ riekol Vŕba, „môj Janko vie viac než ja starý pes.“ A zas ozval sa buch brda, až sa krosná striasli a darmovis ľahunko sa poknísal.

„O Rudopoľskom ešte iné hovorí sa,“ pokračoval Ján Vrahobor, a rozhovoril sa o jeho „podozrivých“ návštevách u Vanovských.

Vŕbove nohy prestali tlačiť podnože — on položil člnok na plátno; jeho ruky spočinuli na rozpinkách. „Nuž?“

Žúrik počal svoju lekciu. Dobrý Michal krútil hlavou a zamyslel sa. Dvere buchli — Žúrika nebolo. Keď sa raz rozsotil s chýrmi, nemohol mať dosť na tkáčovi.

Vanovský vrátil sa spoza Šedých hôr dosť rozmrzený: predaj bol lacný a kúpa drahá. Hmotná strata týkala sa ho vždy bôľne. Auri sacra fames ^[106]pálila jeho dušu. On ospravedlňoval sa sám pred sebou, že jeho „zlatý hlad“ má vysoké ciele, ku ktorým sa poženie, až bude mať dosť tej mamony. Veď on ukáže, ako vie pracovať za svoj národ, až upevní svoje hmotné základy, až príde to dosť. ,Najsamprv treba mať silnú postať’, pomyslel si. Vďaka šťastným obchodom, sporivosti, racionálnemu hospodáreniu strojnásobil svoj majetok pomerne v krátkej dobe, takže sám Sommer (a ten vedel o každom človeku, čo má a čo nemá) tvrdil, že Vanovský je najbohatším statkárom v piatich okresoch. No, ono „dosť“ nechodilo, ba čím viac pribývalo hmoty, tým viac unikalo v mlhovitú diaľ. Vanovský badal, že už obyčajné obete a požertvovania, ktoré mu predtým robili radosť, nemilo ho prekvapujú. Tie vysoké ciele bledli ako dúha, keď prestáva dážď, ktorý ju tvorí.

Mária privítala muža svojho s ťažkým srdcom. Neznala, koho má viac viniť, či seba, či jeho; nepriznávala sa vinnou, no pocítila nad hlavou ťažký oblak, z ktorého mohlo blysnúť — o jeho vine nebola presvedčená, no ani spokojná s ním nemohla byť. Po týždennom rozlúčení prišiel k nej, akoby sa bol vrátil zo záhumnia, a sotva že ju bozkal na čelo, už bol vonku pri vozoch, tiahnúcich do dvora. Ani zvesť o Anninej nemoci, o jej rozpadnutí sa s Tichým, nepodejstvovala naňho. „Ah, pletky,“ riekol a hodil rukou, „čo sa dráži, to sa ráči.“

Vozy vtiahli.

„Je to za kyčák!“ zavolal Vanovský, udrúc dlaňou na kučeravý chrbát polo vykŕmeného, ako hovorí sa, vypeľhaného brava, ktorého krátke nohy Maras oslobodzoval z pút. Brav, cestou zoslabený, sputnaním zmeravený, ťažko zberal sa na nohy — hneď nato kľakol prednými kolenami a zakrochkal.

Vanovský sám chytil sa do roboty a skladal kukuričné mechy z voza. Mária hľadela z ambitu na jeho mohutnú postavu, na jeho silné ramená, vládnuce s mechmi, akoby v nich bola hrachovina a nie ťažké zrno.

„Chcela som s tebou prehovoriť vážne slovo,“ neistým hlasom počala Mária, keď Karol prišiel do izby, zapotený, rozjarený veselím, ktoré nasleduje za silnou telesnou námahou.

„O Anne,“ riekla so zvláštnym prízvukom a pozrela na muža skúmavo. „Ona sa mi neľúbi — celá táto história zaľúbenia, zasnúbenia a potom chvatného rozľúbenia je mi záhadnou, je neprirodzenou.“

Karol, nepríjemne dotknutý rozčúlenosťou ženinou, pozrel na ňu s výrazom otázky.

„A tomu si ty príčina,“ doložila, sotva zdržiac slzy. Karol zhrbil sa, akoby naozaj bral na svoje široké plece veľkú ťarchu viny. Peňažná strata, ktorú utrpel za Horami, tiesnila ho.

„Maznal si ju viac, než znesie také dievča; nikdy nepočula od teba slovo výstrahy, napomenutia…“ Mária sa rozjarila. Mlčanie mužovo, práve ako nezdielnosť Annina, vzbudilo v nej strašné rozčúlenie.

„Akú príčinu môže mať k takémuto postupku?“ Máriin hlas zosilňoval sa; „ako divá priletí razom ku mne“ (ona zamlčala, že v prítomnosti Stanovej, a zapýrila sa nad tým), „hodí sa na kolená, vlasy rozpustené — celá Ofélia — a ,ja ho nechcem, ja ho nenávidím, ja som nešťastná’ a podobné výkriky románové len sa tak lunia z jej úst. Vychoval si si ju — vychoval!“

„Ale, Mariška! Ty sa rozčuľuješ — treba sa jej spýtať a vec porovnať!“

„Hej, spýtať — veď som sa pýtala! Sedela som u nej hodiny a doliehala na ňu. Ona hľadí do povaly, vzdychá a mlčí. Azda čakala na teba!“

Vanovský nevinne poznamenal, akoby rád, že našiel východ z nemilého rozhovoru: „Možno — hneď idem k nej!“

„Karol!“ zavolala Mária a líca jej obliali sa purpurom. Karol ešte nikdy nepočul takého výkriku z pŕs ženy svojej, ani nevidel ju v takom rozjatrenom, patetickom stave. Jeho letargická unylosť počala topiť sa v lúčoch ženinej náruživosti, zabudol na stratu, na obchodné nepríjemnosti. Pozrel na ženu, a čo mu dávno neprišlo na um — upozornil sa na jej bohatú, hrdú krásu, na bujnú prelesť jej tváre, na stepilú, junónsku postavu. V jeho pohľade zjavila sa krotká dobrota; táto rozdráždila Máriu. Každý nerv v jej krásnom tele striasol sa.

„Čo je s tebou?“ pýtal sa Karol a siahal za jej rukou. Ona odtiahla ruku.

Karol usmial sa — no vidiac, že žartom nič nevykoná, že rozčúlenosť ženina rastie; vidiac, ako horí jej tvár, ako striasa sa spodná pera, bolo mu jej ľúto. On citno prehovoril k nej, položil rameno na jej hrdú šiju. Mária striasla sa celým telom.

„Nuž ale či dobyjem sa na čistý vzduch?“ zavolal hnevno; „či vieš, že nenávidím scény?!“ Ona odvrátila sa. Karol zobral sa, schytil klobúk a vyšiel.

„Karol!“ počul ženin hlas v pitvore, no nevrátil sa. Bolo mu otupno. Vyšiel do poľa, ani tam ho nič netešilo, zašiel do kasína. Zdalo sa mu, akoby niektorí páni hľadeli naňho útrpne. Bubenár mal svoju osemdňovú pijackú periódu; sedel v biliardnej izbe a blbo hľadel pred seba. Zhliadnuc Karola, počal mrmlať: „Eh — počkaj, vtáčik! Uvil sis hniezdo, uvil… či len pre seba — haha! Parapadúr — parapadúr!“ Z bočnej izby bolo počuť škrekotanie Vinického, sprevádzané surovým hahotom. „Veru tak,“ ozýval sa jeho fistulový hlas, „krásne dni hrušovníckeho Aranjuezu ^[107]sa minuli — nikoho neprijíma, sedí doma so starou babou!“ Karol vhĺbil sa do čítania novín. Odchádzajúc začul Bubenárovo „parapadúr, parapadúr“.

Mária hneď po mužovom odchode strmým krokom vletela k Anne. Anna ležala na diváne, pokrytá farbistým pokrývadlom.

„Už ti prišiel!“ riekla a počala chodiť po neveľkej izbuške. „Už je tu! Môžeš vyzdravieť, môžeš ďalej pokračovať vo svojich intrigách!“

Anna nepohnúc hlavou obrátila k tetke oči. Ony mnoho stratili na lesku a hĺbke.

„Čo tak hlúpo hľadíš na mňa? Tichá voda! Nedarmo hovoria o nej, že brehy podrýva! Vanovský vrátil sa; prestaň s dešperáciou! Vyskoč, našuchor tie svoje vlasy… had, had!“

Anna oprela sa na pravý lakeť.

„Tetuška — preboha, čo vám je? Aké to strašné slová plynú z úst vašich?“

„Viem, dobre viem, prečos odohnala Tichého! On bol iba prostriedkom rafinovaného koketstva. Cieľ je dosiahnutý — prostriedok odhodíme! Ja hlúpa, slepá!“ Ona zakryla tvár rukami.

V Anne zaševelilo sa srdce, ona cítila fyzický bôľ na ľavom boku.

„Slepá som ja!“ vykríkla Anna prenikavým, silným a spolu plačlivým, slzami duseným hlasom, i klesla nazad na diván.

Anna už od roka cítila, že jej slabnú oči. Kruh, ktorý razom možno obzrieť, počal sa jej úžiť podvečer, keď iní ešte dobre videli, ona už ťažko rozoznávala predmety. Ešte čo decko trpela na takzvanú vlčiu tmu, a preto nepridávala tomu zvláštneho významu. Od slastných okamihov nad prameňom, pri machom obrastenom Elinom oltári, vzrastal jej neduh, takže trápená predtuchou zašla k lekárovi, staršiemu, veľmi poctenému mužovi, ktorý častejšie zachádzal do Vanovských a slul podivínom. Lekár potriasal hlavou, bral sklá, kládol otázky, pri ktorých rumeň studu sfarbil devine líce. „Načo to všetko,“ podumala; ale dobrá, myslením zduchovnená tvár lekárova budila v nej dôveru. Pri treťom raze riekol lekár, že musí hovoriť s Vanovským. Anna pocítila razom bôľ a zaplakala. „Pravdu chcem počuť,“ riekla lekárovi s rozhodnou vôľou, „a zakazujem vám zneužívať tajnosť.“ Lekár pozrel koso na devu. Ona vstala, a prv než nazdal sa, počala celovať jeho ruku, prosiac ho o celú, čo ako hroznú pravdu… Starému lekárovi vzdor tomu, že slul hrubým a neciteľným, zatmilo sa pred očami… On vyjavil jej, že jej neduh je neliečiteľný — a môže viesť k celkovému oslepnutiu. „Ostane, ak mne nevoľno — pohovorte sami so strýcom — azda…“

Anna pocítila v hlbokej duši, že to „azda“ je púhy výraz bez zmyslu a váhy, že lekár neverí na možnosť jej vyzdravenia. Anna bojovala strašný boj so sebou. Čo bolo hynutie, očakávanie hrozného, temného stavu proti tomuto boju, s akým odhodlala sa zavrhnúť šťastie, lásku, najvyššie blaženstvo, ktoré spojené bolo s menom Albertovým!

Ona zvíťazila v tomto boji, vhĺbila sa do tieňov odriekania. Čo má hovoriť, čo má nariekať a znepokojovať strýca, ktorého milovala, ktorému bola zaviazaná detinskou vďačnosťou? Dosť zavčasu príde istota… A tu, v upokojenú, keď nie zacelenú, aspoň násilne ohlušenú hruď siahla Mária tvrdou rukou podozrenia. Odrieknutie sa po veľkom vnútornom boji prináša istú útechu, pravda nezávidnú, no predsa útechu: človek cíti sa čistý, cenný… Mária svojím podozrením brala deve i túto poslednú, smutnú útechu. Anna zaumienila si i túto ranu preniesť bez reptania — no nevydržala; čo jej bolo do toho, či celý svet vie jej tajnosť? Ona rozpovedala tetke všetko, a odvrátila od nej tvár.

Mária vyšla z chyžky zahanbená, zničená, v úplnom zmysle slova nešťastná. Stretnúc Karola, hodila sa mu na prsia a dlho vzdychala, nervózne tisnúc sa na jeho hruď.

Vanovský temer zaplakal, počujúc, čo je s Annou. On vnišiel k nej, kľakol k divánu, a dlho držal vo svojej ruke jej bledú, vlhkastú ruku. Zašiel k lekárovi. Tento skúsený muž, v nehodách žitia a pod tlakom jeho nezrovnalostí dávno stratil vieru vo svoju vedu. „Zle s ňou, pán môj,“ riekol akoby dusenou zlosťou; „čo mám deklamovať? Chcete potešiť sa diagnózou? Ak nájdete v tom obľahčenie — dobre. Devica trpí na atrophiu retinae ^[108], pekne rúče po slovensky (on vlastne riekol: „deutsch gesagt“) rečeno, spôsobnosť videnia mizne — a zmizne.“

Vanovský úzkostne pozrel na tvár doktorovu.

„Aká pomoc? Aké liečenie! Rieknite, vyjavte —“

„Ah, pane môj! Často stojíme nad lôžkom, sadáme k stolu a s vážnou tvárou píšeme háky-báky na úzky papierčok. V hlave plno technických termínov, v duši vôľa pomáhať — no nemocný hynie pred našimi očami. Najradšej bys zvolal: dajte pokoj mne i tejto obeti. To nemožno, i nemocný i príbuzní upierajú na teba prosebné zraky, dôverujú ti, každé slovo pozorujú. Čerte, chceš, či nechceš, ty musíš luhať! Pane môj, to tragika nášho povolania.“

Vanovskému boli nepríjemné tieto slová — on chcel počuť potešiteľné reči.

„Chcete, abych i vás klamal? Dobre. Vezmite devu, vlečte do Viedne k Arltovi ^[109], vyhoďte pár tisíc zlatých — v tom je iste veľká útecha. Arlt vám povie: retinitis pigmentosa ^[110]— vy navrátite sa s povedomím, že ste všetko možné vykonali — no deva oslepne — oslepne!“

Karol našiel ženu v malej izbe Anninej. Mária potrasená bola v základoch svojho bytu a cítenia. Každá tvrdá poznámka, každá nevľúdna myšlienka, ktorou obrazila Annu, padla jej na dušu a tiesnila jej svedomie. Anna zjavila sa pred ňou čo čistá, vysoká bytosť, a ona ju upodozrievala! Ona, ktorá každým tlkotom srdca hreší!

„Zostanem u Anny na noc,“ riekla Karolovi, „veď je taká smutná, taká nešťastná!“

Karol vyšiel, aby Anna nezbadala jeho zúfanie. No Anna hneď riekla Márii:

„On bol u doktora! Aký je smutný, ako trápi sa o mňa! Vidíš, tetuška, toho som sa bála najviac. Mne ľahšie bolo znášať údel svoj, keď som bola sama.“

„Odpusť mi, Anička — ja som ti krivdila!“

Anna pozrela na tetku svojimi ešte vždy prekrásnymi očami. Nemoc blížila sa tajne.

„Tys anjel; ja pýšila som sa pred tebou, nedostupná, hrdá na svoju vysokú dôstojnosť. Aké zmenili sa okolnosti! Boh je milostivý, on nám pomôže, obom… i ja som chorá, i ja!“

Mária neodchádzala od Anny. Hanka ustlala jej na diváne. Ako nešťastie zbližuje! Ako bôľ zjednocuje! Všetky hate, nastavané medzi Máriou a Annou, rozbil nečakaný príboj citov bôľnych. V šťastí a mieri boli si cudzími, v biede sa zblížili.

„Tetuška, spíš?“ zašeptala Anna asi o polnoci, počujúc jej pravidelné dýchanie. Na ňu nadišla úzkosť, ako na decko pred tmou.

Mária neodpovedala, vstala a ľahla k Anne. Anna objala ju trasúcimi sa rukami. „Bože môj, aká si dobrá! Už mi zase ľahko. Tys u mňa. Tetuška, neveríš, ako strašne mi bolo. Mne zdalo sa, že ležím v rakve, temnej, zabednenej! Číra, hustá tma okolo, a chlad, strašný chlad!“ Anna vinula sa k horúcemu telu Márie.

Mária bozkávala ju na tvár — cítila na prsiach jej rameno. „On už vyzdravel,“ pokračovala, „môj liek bol horký… no či mohla som ináč? S mojimi listami a podarkami poslal i karotku, na ktorej stojí, že ma nenávidí, že som nehodna tých bôľov, tých vrelých citov, ktoré rozlunili jeho celú bytosť! Ja som sa potešila nad touto tvrdou rečou! On je slobodný… on premôže bôľ — a zas zaskveje sa mu svet! Tetuška, veď on veľký duch. Mne jedinej čítal svoje práce, takých nebolo ešte u nás. Plamene vyšľahujú z jeho básní — vysoké dumy rodia sa pod jeho perom. A on je slobodný, ja sňala z jeho duše dusivé závažie. Ale tu bolí,“ doložila, pritisnúc Máriinu ruku k hrudi.

„Ja ho milujem, tetuška; keď príde tá večná temnota, každý dych hrude mojej bude modlitbou za jeho mier a spokojnosť. Nič ma neodtiahne od jednej myšlienky, žiaden predmet nepostaví sa medzi neho a moju dumu o ňom.“

Mária ramenom pocítila, ako silno vlnia sa svieže prsia devine. Jej dych bol horúci, na svojom obnaženom hrdle badala jeho závan. Akou malou, biednou cítila sa pred Annou! Jej zdalo sa, že nenie hodna týkať sa ramenom týchto čistých pŕs. ,Ty musíš očistiť svoju dušu,’ napadlo jej, ,potom, možno, nájdeš silu k podpore tejto klesajúcej devy.’ Mária razom pocítila ťarchu svojej viny — jej myšlienky, jej túžby neboli ďaleko také jasné, také nevinné…

„Anna moja,“ počala šepotom, „i ja som chorá, i ja som biedna,“ a prúd sĺz vyronil sa jej z očú. Anna ju bozkala na vlhké líce. Dlho šeptala Mária… čím ďalej šeptala, tým nepokojnejšie dvíhala sa jej hruď, tým silnejšie pritískala k sebe Annu. Razom Anna zachytila jej pery rukou.

„Nehovor — tetuška — preboha, ani slova ďalej! Povedz, že to sen! Nehovor, prosím ťa, nehovor!“

Mária odtiahla z úst devinu ruku a priľnúc k jej uchu, pokračovala vo svojej spovedi. No Anna ju nepočúvala.

„A teraz vieš všetko! Mne ľahko! Teraz vieš, žes mojím anjelom, mojím ochrancom. Anička, preboha, neodvracaj sa odo mňa, neodsudzuj ma! I môj život stratený — i mne hasne svetlo. Anna moja, tys šťastná vo svojej čistote, vo svojom odriekaní. Ja rozháraná, cítim pred nohami priepasť a ženiem sa k nej. I ja som stratila všetko — duša moja hynie — niet východu, niet spásy.“

Anna celú noc nepocítila svoj vlastný bôľ — on zahlušený bol cudzou neresťou. Keď počula z úst doktorových beznádejnú istotu, keď odsotila milujúcou rukou od seba Alberta — bola presvedčená, že kalich jej utrpenia naplnil sa po samý samučičký kraj a ani jedna kvapka blenu nevmestí sa viac doňho. A ajhľa: nový, otupný bôľ lial sa do plného kalicha mohutnou vlnou; sú teda biedy a neresti, ktoré ešte vždy majú dosť miesta v srdcovej nádobe.

„To samoklam, tetuška,“ hlasno zavolala Anna, „to prelud, to nemožnosť!“

Mária stŕpla. „Čo som to urobila?“ blyslo jej hlavou. „Už mám nad sebou sudcu, už som pod nadvládou.“ Vzdor skrsol v jej útrobách.

„Tetuška, anjel… vy ste moja mať, moja sestra! Nikdy vás nik tak nectil, ako ja ctím vás! Len jedno treba: tajnosť je hriech, zhoďme ju z pŕs svojich; načo tajiť pred ním… on schytí ťa v mocné rameno svoje a zachráni svoje holubiatko.“

„Neplač, Anna — to škodí tvojim očiam,“ riekla Mária a odtiahla rameno od pŕs deviných. Ona starala sa netýkať sa telom svojím devinho tela. Tichosť zavládla izbou. Anna počala zhlboka dýchať. Zaspala.

Mária pozorne vstala a prešla na svoj diván. Chladný paplón milo osviežil jej rozpálené údy. Z Anninej postele ozýval sa ľahký ston, častejšie zapraskala posteľ, deva spala nepokojne. Mária neľutovala, že prehovorila s Annou… na ráno tešila sa nad svojou spoveďou, ako teší sa dlžník nad zaplateným dlhom, ktorý tiesnil jeho svedomie. Dlh je zaplatený… možno robiť nové dlhy.

Za domom Rybáričkiným v Hrušovníku zdvíhal sa do výše strmý, kužeľovitý kopec, pokrytý trávou spasenou ovcami. Úzke paralelné pásma — ovčie to chodníčky — vinuli sa okolo jeho bedier; až pri samom končitom vrcholci černela sa borinka — niekoľko sto najviac zakrpatených stromov, akoby náhodou zablúdených do tohto pahorkatého kraja. Kýčer — tak volal sa kopec — bol ohnivom v reťazi pahorkov, tiahnúcich sa z tejto strany hrušovníckej doliny, lenže osamotnelým. Hneď za prídomnými záhradami vystupoval rovno ako pyramída, obložená dŕním.

Stanislav Rudopoľský v duševnej úzkosti svojej spomenul si na Adelu, na jej silnú vôľu, odhodlanosť, na jej príbuznosť k Vanovským. Tieto vlastnosti stali sa mu cennými. Vedel, že ona miluje Máriu, veď vyslovila sa o nej ako o svätej. Posledná návšteva u Vanovských ťažkým bremenom ležala na jeho duši, a čo bolo najhoršie, sám nebol na čistom, ako Mária považuje vec. Vedel, že prekročil tie hranice, ktoré vymeriava obyčajný spoločenský takt, nuž ale, či jeho pomer k Márii je niečo obyčajné? Jemu bolo jasno, že to samé stať sa mohlo i v prítomnosti Karolovej, on čestne potriasol mu ruku, slobodne pozrel do jeho tváre. Svedomie jeho bolo jasné, bez najmenšej škvrny, keď mu Karol v ateliéri zveril Annino nešťastie, keď obdivoval Grizeldis a poznával niektoré črty z tváre Máriinej. Avšak čo ona? Táto otázka tiesnila ho, ona hnala ho do Hrušovníka, ktorému sa vyhýbal v bázni pred Adelou. Ona mu bola priblízka svojím ohnivým bytom, svojou neobyčajnou, prostou rozhodnosťou. Ťažké mysle behali hlavou Stanovou cestou do Hrušovníka.

Vodín už zmizol za bučinou, dolina rozšírila sa. Skoro objavil sa Kýčer, vyčnievajúci nad tmavozelenými sadmi. Kraj stal sa jednotvárnym, skoro šutým.

V dome Rybáričkinom Stano našiel starenku v bielom, čipkovanom čepci. On udal svoje meno a zbadal, že starena sa zaradovala.

„Adelka vyšla na prechádzku,“ zvestovala starenka, „pošlem pre ňu.“ Oči staruškine usmievali sa príjemne.

„Ah, neráčte sa unovať — počkám — načo ju nepokojiť.“

„Do obeda obyčajne chodieva na Kýčer,“ starenka stala so prívetivou, „je to tak blízko a je istá, že nikoho nestretne. Ja som jej matka,“ doložila a uklonila sa. „Ona mi hovorila o vás; mnoho pekného a dobrého.“ Ona opätne ukľakla.

„To kopec nad záhradou? Dovoľte — pôjdem jej v ústrety.“

Matka previedla ho sadom. On vystupoval príkrym kopcom a s tichou bázňou hľadal očami Adelinu postavu. No kopec bol osamelý, pustý. Materina dúška silno rozvoniavala. Chôdza a rozčúlenosť rozvlnili jeho prsia. On obrátil sa a pozrel na kraj. Pod vŕškom dlhým radom tiahla sa obec, z každého komína valil sa kolmý stĺp dymu. Bol krásny jesenný deň, slnko pálilo ako v lete. Vzduch bol taký čistý, že Stano musel rozoznávať jednotlivé halúzky riedkej dubiny, rastúcej na vŕškoch ležiacich na druhej strane doliny. Zľava tiahli sa zorané role, nad ne trčal končiar vysokej veže blízkeho mestečka.

Za niekoľko minút bol už pri borinke. Ona stála tichučko, ako zo skaly tesaná.

Krajom borinky vystupoval rovno ku končiaru. Už mal len niekoľko krokov. Spoza končiara, z druhej strany ukázal sa šedý slnečník. Stano pokročil — na vrcholci objavila sa štíhla postava Adely. Jarké slnko osvietilo jej šedé šaty i rumennú tvár. Za ňou rozprestierala sa modrá hlbina bezoblačného, veselo vyjaganého neba.

Jej oči zablysli sa — no len za okamih — tichá istota zavládla jej zjavom. Stano pozrel na ňu — a hnev bol prvým jeho pocitom. Všetky tlmené a vyhovárané dojmy ožili. ,Aha hlupák, aký blbec,’ podumal; ,tri hodiny vzdialený od tejto krásy — mne nebom určenej — a ja motám sa po zráznych stezkách.’ Jemu razom bolo jasné, že ju miluje. Čím viac premýšľal o vodínskom výjave, čím dokonalejšie uvažoval všetky okolnosti, tým vypuklejšie predstavovala sa mu Adela, čo priama, náruživá, no vo všetkom pravdivá žena. I jej otvorené, bezceremoniálne chovanie sa vedel si vysvetliť, či že musia byť všetky ženy na jeden lad, na jednu podobu? A teraz, keď ju uzrel v lúčoch jasného slnka, bez okrás, s voľne vlajúcimi, hustými vlasmi, všetky pochybnosti zmizli a zostala iba jedna istota, že ju miloval od prvého okamihu, že počiatok jeho lásky je súčasný s prvým pohľadom na jej svižnú, elegantnú postavu. Presvedčenie o tom zjavilo sa s takou silou a takou určitosťou, že by bol najradšej schytil Adelu do ramien a letkom zniesol z vrchu. Nevládal prehovoriť slova, zatajil dych rozvlnených pŕs a mlčal.

„Zase našli sme sa na výšine,“ s jemným úsmevom riekla Adela, cloniac tvár slnečníkom.

„Krásny výhľad,“ riekol Stano a zahanbil sa nad triviálnou frázou. On vystúpil k nej a rozhľadel sa po kraji. Jeho akoby hrial pal z toho boku, kde ona stála.

„Veľa krásy neníe na ňom. No ja temer denne vychádzam na vŕšok, mnoho ráz i v daždi. Tu panuje taká tíšina, taká samota a predsa i voľnosť. A ten svieži vzduch! Za desať minút som hore a istá, že nestretnem nemilú tvár.“

„Dnes ale stala sa výnimka. Vy stretli ste votrelca.“

Adela neodvetila.

„Čo robí Mária? Teší sa iste nad Annou — ona je taká nesebecká, mäkká a dobrá.“ Oči Adeline skúmavo upreli sa na oživenú tvár Stanovu.

Jemu bolo nevoľno okolo srdca. Ono sťahovalo sa bôľom a strachom. Blížil sa neúprosne osudný okamih životný. Dlho účinkoval hrušovnícky magnet. No až teraz rozletel sa za ním. On nemohol hovoriť o cudzích záujmoch — jeho vlastný plnil celú jeho dušu. Oba ticho zostupovali z vrcholca. Stano nevdojak zabočil cez borinu. Jej ratolesti skryli ich pred svetom, len modré, hlboké nebo pnulo sa nad borkami. Rudopoľský zastal. Pozrel na Adelu, na jej strojnú, svižnú figúru, na jej nežnú tvár; pomyslel: ,ďalej nemožno’. Veľký, jasný cit ovládal ním. Nie viac umenie, nie oduševňujúca vláda modelu, ale pulzovanie zdravého, silného života, roztúženie za vysokým, sladkým pôžitkom, za vtopením sa dušou do tejto slobodnej, ohňami blčiacej duše rozochvelo ho a pozbavilo chladného uvažovania. On nebol človekom, ktorý by vedel skrývať svoje plamenné túžby.

Jemu bolo razom jasné, že túto borinu nezanechá bez toho, žeby nezovrel do ramien vlnistú hruď Adely.

Adela zastala a ticho hľadela naňho.

„Ani krok ďalej!“ zavolal Stano. „Ja vás milujem, Adela; na tejto osamelej výšine hovorím vám bez okolkov, že vás milujem! Niet iného východu! Vy ste mojou!“

„Nie som nováčik!“ odvetila Adela, zahoriac purpurom po celej tvári, sluchoch a hrdle.

„Ešte raz opätujem, krásna, démonická žena, ja vás milujem! Už raz boli ste mi blízko — už raz pocítil som pal vášho dotknutia.“

„Preto, že som sama v pustej hôrke, bezvládna, slabá žena, preto dovoľujete si takýto nápad? Potomok Sudova, čo zbíjal z Vodína Moravčíkov! Rytier — umelec - karhateľ Svatnayových prechvatov!“

Stanislav zachvel sa. On v tajnom srdci predcítil, že jeho vyznanie nebude oslyšané. Jemu hovoril to jej starostlivý pohľad, keď zvírila sa proti nemu búra na Vodíne. A teraz — aký to hlas, aký pohľad!

„Voľná cesta — nehnem sa z tohto miesta — voľná cesta — nenapadnem vás — no i ten vzduch je slobodný, slobodný je cit v mojich prsiach. Vaša vec, čo mi odvetíte. Nik vás nenúti. Ale vedzte, démon, že vás milujem nad všetko na tomto svete.“

„Časy minuli sa, keď som sa usmiala nad takýmito rečami. Vidíte, vaše opovrhovanie, ktoré pocítila som takým hrozným bôľom na Vodíne, striaslo moju dušu a zapríčinilo, že som pretrhla veselý život, ktorý tak príjemne ohlušoval strasti pochybenej mladosti mojej. Aká slasť, že vám môžem povedať, aký tvrdý, hnusný, nespravodlivý je úsudok ľudí! Vy staviate na ten úsudok — a chcete smelým začiahnutím ruky dosiahnuť ovocie, ktoré váš vrtoch považuje za želateľné. Hej! Rozpustilá vdova, jazdí, kúri, hrá v karty! To vietor, to lacná brísa pre naše panské chúťky. Len smelo, len ataku treba. Vyletíme za ňou do jej samoty, tam uprostred borku povieme smelé slovo — a ona radostne padne nám do náručia!“ Ona sa rozohnila, jej hruď dmula sa rýchlo.

„Možno, že vás oprávňujú ľahké triumfy! Možno, že podarilo sa vám vlákať do bahna čistú, zápalistú dušu… No, to nie zásluha vašej sily — ale slabosť biednej ženy. Vy ste nepoznali silnú ženskú dušu! Nie som nováčik!“

„Chcem vaše odpustenie, chcem…“

„Odpustila som vám v tom okamihu, v ktorom ste sa prehrešili. A teraz je medzi nami jasno. Čistá je táto hruď — potomok Sudova, čistá a hrdá! Jedna hlava spočinula na nej, pery tieto dotkli sa iba čela môjho mrúceho, veľkodušného muža. Veríte lebo nie — nezáleží mi už na tom. Nehovorila bych vám to, kebych len zďaleka myslela na vás a vašu sebeckú lásku. Hovorím preto, aby ste nemysleli, že som z takého mäkkého dreva ako úbohá obeť…“ Adela pokročila svojím pružným krokom. Ratolesti borice zašumeli o jej šaty.

„Adela! Preboha, nad priepasťou vznášam sa! Ja som vás zachytil nad bezdnou — ste hrdá, vráťte mi to, vráťte!“

Stanov hlas zunel melodicky, pravdivo, a divé rozčúlenie svietilo z jeho zbledlej tváre.

Adela ohliadla sa. Ona cítila sladkosť svojho víťazstva.

„Stojte! Hlava mi horí, krásna žena! Nežeňte ma do krajnosti! Zločin sa rodí v duši mojej — ja vás nepustím odtiaľto! Zmilujte sa nado mnou i nad sebou! Vy nemôžete, nesmiete odo mňa! Ja vás schvátim násilne do týchto ramien!“

Adela zasmiala sa svojím strieborným smiechom a pokročila pred neho, tesno pristúpiac k nemu.

„Ja nesmiem? Mne zakáže niekto voľný pohyb? Mne niekto hrozí?“

Z Adely zaviala sila a vysoká ženská dôstojnosť. Nikdy nejavila sa mu taká krásna, no i tak oddialená, nedostižná. On videl, ako otvára sa medzi ňou a ním priepasť…

„Vidno, vy ste ešte na chybnej stezke! Ešte zostal kus vodínskej klebety v duši vašej. Ja som sa nikdy nepýtala, čo o mne myslí táto mužská háveď, ktorá sa okolo mňa tmolila! No vaše podozrenie, váš pohrdlivý úsmev ranil mi dušu, lebo jasno som videla, že vy so mnou jednako opovrhujete ako onou čeliadkou bez srdca a rozumu, a mňa zahrnujete jedným máchnutím ruky do jej prekliateho kruhu. Teraz vedzte, že som nad nimi i nad vami; ja stojím tu čistá, a na vašej blahorodnej duši vidím škvrnu! Hľa, aký slabý ste, keď vo vás zahorí egoizmus! A teraz ešte jedno slovo!“

Naozaj, Stanislav ešte nikdy necítil sa taký slabý, taký biedny. On chladno vedel hľadieť do osudného otvoru pištole, priamo namierenej na jeho čelo; v divej búrke na Adrii, keď všetko potratilo hlavy, ležal pokojne v kajute, očakávajúc katastrofu. No teraz zmalátnel pred mladou krásavicou. Jediný silnejší cit bola zloba, rastúca pod palom zahanbenia a bôľu. No i zlosť jeho stala sa bezsilnou.

„Vy ste denným hosťom u Vanovského. On je trochu neokrôchaný dobrák, Mária je málo rozvitá, no čistá, čestná žena. Vy znebezpečujete mier tohto domu. Idú chýry. Viete, ako málo vážim si celý tento hlúpy, nízky, klebetný svet. Lenže čo ja unesiem, to neunesie mäkká, bezbranná Mária. Už som chcela do Rudopolia. Vy ste prišli. Verím na vašu česť, tak ako na váš egoizmus. Povedzte mi, či nemýlim sa svojou vierou?“

Stanovi až teraz narástol jeho prechmat na verande na opravdivé previnenie. Z Adely tak vialo čistotou, prísnym mravom a zvrchovanou dôstojnosťou. On zakryl si tvár dlaňou. Sám v sebe šľachetne zložený, nebol si povedomý hrubých priestupkov, vrhajúcich tieň na charakter, aspoň na charakter, ako javí sa v bežných pochopoch. Pravda, v obcovaní so ženským pohlavím nebral vec tak presne, a nemal na to zvláštnej príčiny v pohnutom svojom živote. Tu naraz stojí pred ním sudca, vysoko vyzdvihnutý držiac panír ženskosti, omnoho vyššie než on kedy podumal. Jeho zaujímali, povznášali krásy formy, hĺbka zraku, sviežosť líc, peľ nevinnej tváre — no dnes prvý raz koril sa pred ženskou dušou, pred ženskou kúzelnou jasnotou.

„Vy mlčíte,“ pokračovala Adela, a líca jej obledli; ona akoby oslabla bola, spustila ruky rovno nadol. Malinký králik, oriešok, ako volali vtáčika v Hrušovníku, piskol, ulepil sa na vysoký picháč, zhybnúc ho až k zemi. „Vy myslíte, táto ,koketa’ žiarli! Nie, pán môj! Čo sa nás týka — my sme na čistom druh s druhom. Mne je Mária drahá! Tu stojím pred vami, a poznali ste, že netkne sa ma ani prosba, ani hrozba. No, ak vás to teší, kľaknem pred vami a pozdvihnutým ramenom prosím vás — nehubte tichý, krásny život, netrávte ženu, matku, prekrásnu dušu!“ Adela pozdvihla zložené ruky a slzy jej vyhŕkli z očí.

Stanislav Rudopoľský zajasal čistým, radostným rozhorlením. On už nemyslel na seba, a sily jeho vzrástli.

„Teda ma vypočujete? Ak vaša vôľa, budú to posledné slová moje, a nech kliatba stíha ma, ak vám nepoviem číru, svätú pravdu.“

Stanislav jasno, pravdivo rozpovedal všetky svoje myšlienky, pocity, bôle a radosti, ktoré vzťahovali sa na jeho pomer k domu Vanovských. On opísal jej svoje umelecké znovuzrodenie, svoje trápne pochybnosti i časom blysnúce sa ružové nádeje. Keď prišiel výstup na verande, hlas jeho znel tak priamo pravdivo, on vylíčil celý proces svojho uchvátenia, každé potešenie svojho srdca, každý odtienok svojej fantázie. Adela počúvala ho, a napadlo jej, ako zabudol sa pri pohľade na rudopoľskú dolinu oblokom hradným. Slnko stálo na poludní a lialo svoje jasavé vlny svetla na zem. Stanislav zmĺkol. Tíšina zavládla vôkol, tá podivná tíšina dňová, v ktorej je človeku veselo, akoby kus slnečného svetla lial sa do duše a osvetľoval všetky jej záhyby. V takomto svetle ťažko je pretvarovať sa, hriešno, nesmierne hriešno je luhať. Oko božie hľadí na človeka bezprostredne. Ona videla na Vodíne, ako vedel zabudnúť sa Stano, ako vhĺbil sa do krás panorámy, ako zduchovnela jeho tvár a blyskotalo oko. Ona veľmi dobre pochopovala, ona videla okom duše celú tak vrelo a verne opisovanú scénu na verande. Horkosť tratila sa z jej duše. Vzdychla zhlboka. Jej veľké oko utkvelo spýtavo na perách Stanových. On už bol dokončil, viac nemal čo hovoriť; čakal na súd; vyznaním zhodil z duše veľký kus bremena. No tu zase ozvalo sa jeho srdce. Každá sekunda prežitá v blízkosti Adelinej rozplameňovala v ňom lásku. Adela unikala do výše, a túžba jeho rástla každým okamihom.

„Neodháňajte ma, darujte mi srok! Ujdem, ujdem z Rudopolia! Tu vyschli korene moje, a kde obrátim sa, všade narážam na zmätky a nehody! Ja cítim, že som cudzinec, že dokončím púť svoju na cestách, neznaný, nemilovaný, lebo ma vytrhli z otcovskej pôdy. No dovoľte, abych odišiel s obrazom vašim ničím neskalenej krásy, neskalenej ani prílišnou tvrdosťou.“

„Prečo nepriľnete láskou ku starej pôde! Verte, tu dobre, tu sladko. Kto môže za to, že vaše náruživosti tak špatia kraj náš?“

,Bože môj,’ podumal Stano, ,veď ona zmenila tón; nie príkro, krotšie znie jej hlas,’ a slabušká nádej zasvietila mu. On by rád bol pustil sa nadol, aby ušiel s kúskom tej nádeje.

Adela verila slovám Stanovým a uspokojila sa. Sama prichádzala si hriešnou! Veď hodná čiastka jej tvrdosti, prísnoty, jej ostrých rečí padala na váhu otupných chýrov, ktoré sa k nej dostali z prvej ruky. Svatnay poslal „rodenú barónku“ priamo do Hrušovníka. A teraz, keď Stano vylial celú biedu svojho srdca poslušne, úprimno — jej bolo nevoľno; ona cítila, že slabne.

Pravda, Stano nemal tak ďaleko popustiť uzdy svojmu záchvatu. No i v tom je istá prelesť, oheň duševný, iskrennosť — akú nevidela počas svojho tunajšieho pobytu: A potom, veď umelcovi možno viac odpustiť, než suchým ľuďom, bez svätosti tvorivého nadšenia. Otázka je len v tom, či Mária bez zmätenia svojich pokojných citov preniesla neobyčajný závan mocného, farbistého, príťažlivého ducha?

Adela prijala na spiatočnej ceste Stanovo rameno, no opierala sa naň ľahunko. Obed bol neveselý. Starenka viedla prvé slovo a mnoho hovorila o svojom nebohom mužovi, o jeho sláve, jeho veľkých úspechoch. Adela hrala na piane niektoré otcove skladby; pod jej pružnými prstami uhýbali sa klávesy, struny zvonili tou energiou, aká sídlila v jej duši. Zdalo sa, že sám mŕtvy nástroj poddáva sa jej duševnému rozpoloženiu a riadi sa jej vnútorným povelom. Stano počul i búrku, i silu, i oheň, i lahodu znieť z klavíra. No čo mu najviac potriaslo dušu, on počul i z jej hry to „nie“, ktoré ho tak ohromilo na vozdušnom Kýčeri. Starenka nemohla bez plaču počuť melódie mužove. Ona utiahla sa do bočnej izby, modlila sa a plakala. Večerilo sa, keď počala Adela hrať; v izbe panovalo predvečerné šero. Stanislava ešte nikdy tak nezaujímala hudba, pre ktorú mu vôbec chybel opravdivý zmysel. No klávesy riadené Adelinými prstami stali sa i preňho výrečnými. Ona počala hrať ľudové piesne. Melódie boli také jednoduché, blízke srdcu, pochopiteľné uchu — razom porozumel ich významu. To bolo niečo iné než trilery v opere. Tu nebolo nič neprirodzené.

„To naše piesne,“ riekla Adela a jej ruky klesli do lona; „ako sa vám ľúbia?“

Stano rozčúlený, povznesený nevedel nájsť slova. Jemu zdalo sa hriechom po týchto čistých zvukoch preriecť profánnym hlasom niekoľko suchých slov.

„Hudba je samý bezprostredný cit,“ riekol po chvíli; „ako možno slovami vyraziť jej dojmy?“ On nechtiac, akoby vo sne vzal jej ruku a vďačne stisol. Vstal a odvrátil sa.

Adela vpadla do klávesov a mohutné akordy zazuneli z nástroja.

„A na Annu nepýtate sa,“ prehovoril, sadnúc k nej na nízky taburet, „sotva viete, čo stalo sa s prelestnou devuškou.“ Stano vyrozprával, čo vedel o jej neduhu, o jej sebazaprení.

„A to mi až teraz hovoríte!“ V Adele povstala zase zlá myšlienka: ,Ajhľa — i tu egoizmus!’ „Podivno; a čo s Albertom?“

„Bohvie! Ja sa bojím o jeho krásnu, rojčivú dušu. Teraz sme na jednom horkom chlebe!“ doložil s ľahkým nádychom sarkazmu.

„Ona ho odsotila, vediac, že niet pomoci pre jej oči! Vidíte, pán Rudopoľský. To len žena môže; toľko sebazaprenia nenájdete u mužov! Úbohá Anna!“

Adela sklonila svoju strojnú hlavu. Stano vstal a odberal sa. Práve vnášala Marta svetlo, a žmurkajúc očami pozrela na Rudopoľského. Ona znala tajnosti svojej veliteľky — ona neraz počúvala jej šepoty zo sna, jej výkriky.

Rudopoľský cítil, že svojím vyznaním zblížil sa k Adele. Odchádzajúc, osmelil sa a pritisol jej malú, silnú rúčku ku svojej hrudi. Ona ju odtiahla hladko, bez namáhania. Vo dverách zastal, pozrel na ňu, predstaviac si jej krásnu postavu, visiacu nad vodínskou priepasťou. Ona kynula mu, aby vzdialil sa. Stano vyšiel a sadol na vozík. Tma panovala na ulici.

Adela stála pri otvorenom obloku a počúvala, ako tíchne rachot vozíka. Potom sklonila hlavu na obločnú dosku a zaplakala polohlasným plačom. Marta prišla na palcoch.

„Milosťpani, načo plakať! Prišiel!“

Adela neodpovedala.

„Mnohí vystali, prišiel jeden, a to ten pravý! Neúročno — ale je krásny!“

„Martuša, spať!“ Adela odišla do bočnej izby. Jej matka, ruženec v rukách, šeptala modlitby.

„Mamička, mne je úzko okolo srdca! Ako rada, že vás mám!“

„Boh pomôže, Adeluška! Mysli na svojho otca!“