ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príchod Stanislavov bol veľkou udalosťou pre celé Rudopolie. Sotva stačila Anna, príduc z kaštieľa, zhodiť klobúk na svoju bielu postieľku a popraviť účes — už priletel k Vanovským Ján Žúrik, alebo ako sa on s úľubou podpisoval: Ján Vrahobor Žúrik, mestský notár a pokrvný Márie Vanovskej, pravda ďaleký, a nájduc manželov v záhrade pod lipou, kde obedúvali v peknom počasí, zavrtel sa na ľavej päte, potriasol ľavým plecom, otvoril široko oči a riekol:

„Novina! Stanislav Rudopoľský sa vrátil! Syn Jozefov! Práve vtiahol do kaštieľa!“ Žúrik bol kordiálny ^[30]chlap. Nedoštudoval zo samej kordiality; majúc mnoho rodiny v meste, dal sa vyvoliť za notára, strojil sa každý rok päť ráz na skúšky, no zakaždým, keď prišiel srok, kto sa nedostavil na skúšku, bol on. Konečne prestal sa i strojiť a zostal pri notárstve. Živý, pohyblivý a dosť fantastický, málo staral sa o svoj úrad, zato mal vždy plné ruky roboty. Náruživo miloval poľovku, prechodil celé dni po horách, mal päť utešených lankasteriek ^[31], no ľudia si povrávali, pravda len šuškom, že nikdy nič nezastrelil. Za to ale poľovníci ho radi mali a bez neho neobišiel sa žiaden väčší lov. Nie menej dôležitý bol v spoločenskom živote. Najmä v telocvičnom spolku, ktorý bol sám založil, hral vidný zástoj. Pravda spolok tento dávno stratil bol svoj vlastný význam. Telo sa necvičilo, ak spolkové hostinky a prelievanie hrdla nemenujem telocvikom, no ale bol spolok. Jeho činnosť pozostávala v tom, že usporiadal niekoľko výletov a zábav. Úradné meno jeho bolo najprv Orol, potom Orol (Sas), neskôr Sas (Orol) a konečne Sas; populárne bol známy pod menom Klub silných.

Vanovskovci neuspeli spýtať sa Žúrika na bližšie okolnosti — už ho nebolo! Pane Kriste! Veď ešte mal aspoň desať domov a päť krčiem pred sebou. Žúrik, ako doskackal, tak odskackal po záhradných, pekne vysypaných chodníkoch. Idúc od Vanovských stavil sa vo vyhni a odriekol svoje: „Novina! Stanislav Rudopoľský sa vrátil! Práve vtiahol do kaštieľa!“ a zmizol. Potom zavolal to isté oblokom do ševcovskej dielne pána Kutláka, stavil sa v hostinci Pod zlatým žaluďom v „extra-izbe“, ktorá ale bola prázdna. Dal si naliať pohár piva, vychlopil ho dúškom a bežal ďalej. A aký bol jeho krok! Akoby mal strunky v nohách, a k tomu ešte krídla na pohyblivých subtílnych plieckach. Nevynechal ani farára horného, ani dolného, ani oboch rechtorov; za hodinu obehol celé mesto. Potom si vydýchol. Zjedol svoj obed veľmi rýchlo, a počal obchádzať kaštieľ. Novina konečne nebola nezaujímavá. Meno Rudopoľských bolo nerozlučne spojené s dobrodružnými chýrmi. Ľudia nezabudli ešte Gáborove činy a nečiny, počuli zďaleka, že zostal po Jozefovi syn. Sám Vanovský bol zvedavý, ako asi vyzerá vnuk onoho hrozného tyrana a báječného hýrivca. Mária si nevedela predstaviť nového hosťa ináč ako v tablabírovskom obleku ^[32], s naježenými fúzami, s červeným nosom.

„Teda nový sused,“ riekol Karol, „a to zaujímavý! Anička, nebeží ti sladký mrázik chrbtom? Dľa môjho výpočtu mal by byť mladý.“

Anne šiel mrázik chrbtom, ale nie sladký. Ona bála sa, že teraz vyjde na svetlo jej knihožrútstvo spolu i s nemilou scénou v kaštieli.

Mária zasmiala sa. „Boh zná, čo to za človeka. Žúrik je haraburda.“

„Prosím, tvoj ujček v pätnástom kolene,“ riekol so smiechom Karol.

Samej Anne bolo smiešno, že by Ján Vrahobor Žúrik mal byť ujčekom Márie, tejto vážnej, usadlej, hlbokej prírode — taký vietor! Žúrik mal síce na chrbte štyri krížiky, no to nič nevadilo, že mal veľmi mladý výzor a robil na človeka dojem mládenca — so šedivou úzkou briadkou. Chovanie jeho, výraz vypuklých očí, odev — to bolo mladícke, iba tie šedinky a poniektoré vrásky svedčili, že veru opravdivá mladosť odobrala sa od tohto vrtkého, svižného tielka,.

„Ale vyletel z dvora ako guľa,“ usmiala sa Mária, „na štyroch koňoch by ho nebol dohonil.“

„Boli sme iste prví, ktorým zvestoval novinu — vidíš, Mária, aká česť; my možno prv vieme zvesť než pani apotekárka. Aká výhra!“

Anne bolo nevoľno pri týchto rečiach. Hrýzlo ju, že ona vie viac než jej domáci, no nechcelo sa jej von so svojím dobrodružstvom v kaštieli.

Po obede prišiel Žúrik, pravda len na okamih. Narozprával už celé histórie o novom občanovi slávneho mestečka Rudopolia. On síce nemohol prísť k nemu, no dozvedel sa, že veľmi sa podobá nebohému otcovi, že nerád vidí spoločnosti, nosí dlhé vlasy, že za ním priviezli furmani dva vozy kisní a náradia, že Ondrej Skala je veselý, ba zhovorčivý. Potom rozkladal svoje plány: ako ho získa pre spolok, aspoň čo podporujúceho člena. Na desiatku mal silné nádeje. Žúrik potriasol ľavým plecom, poskackal po dlážke hostinnej izby, pozrel sa pri vykladaní asi dvadsať ráz do zrkadla — a cveng — za ním zatvorili sa dvojité sklené dvere. Založiac obe päste do krátkeho kabátka a postaviac malinký okrúhly klobúčik na ľavý bok — bežal ulicou tým samým poriadkom ako predpoludním, s tým rozdielom, že sa teraz dlhšie pobavil v krčmách, v každej pridajúc niečo do svojho okrúhleho bruška. Do večera bol už trochu pod forgom, ako sa hovorí. Posledných tovarišov, ktorí zabávali sa v poslednej krčme, navádzal, aby šli s ním pozrieť, čo robí kaštieľ, či sa svieti, či niečo znať. Tovariši poslúchli, lebo im na rozlúčku dal naliať po kalíšku borovičky, obchádzali kaštieľ — no nezbadali nič zvláštneho. Ba predsa niečo. Brána na dome bola trochu popravená: nové brvno priečkom šerelo sa na nej.

Tovariši vyprevadili Žúrika domov na jeho výslovnú žiadosť.

„Ale sú len divný ten náš pán notár,“ riekol jeden, lúčiac sa s ostatnými.

„Nuž vidíš,“ odpovedal druhý, trochu podnapitý, „páni majú svoje vrtochy, ale nič preto, pán Žúrik sú dobrý pán!“

Stanislav Rudopoľský počal si viť dočasné hniezdo. Za tri dni uspel pristrojiť si dve izby celkom umne a pohodlne. Niektoré staré rárohy vyhodil. Dvere ku chodbe otvoril: boli medzi verejami napchaté slamou; tú dal odpratať. Tapetové dvere do bibliotéky chcel zastaviť kasňou — no napadlo mu, že pristihol čitateľku, a postavil kasňu vedľa. Najaté babky drhli dlážky, sklenár vsádzal table, stolár naprával nepriliehajúce dvere, zámočník pílil na zámkach. Stano ani neodchodil od remeselníkov, ktorí si ho potom veľmi chválili. Navečer v krčme rozpriadol sa medzi nimi rozhovor:

„To je pán,“ hovoril stolár Martin Kada, „tak pekne zhovára sa s človekom, ponúkne pohárom vína! Len čudne hovorí.“

„Čoby čudne,“ napravil ho zámočník Pavel Brožek, človek čítajúci, ktorý sa bol za mlady po svete ohliadol, „myslíš, že všade tak hovoria ako u nás?“

„Nevídali panstva,“ pretrhol ich krajčír Podnebík, veľký politik a vôbec fajná hlava; „Rudopoľskí sú žobráci, ja to znám! Čo majú? Ten kaštieľ? Darmo bych ho nechcel. Hľa, starý Gábor, to bol pán! No minulo sa.“

Podnebíkovi nepáčil sa Stano Rudopoľský, ktorého neznal a ktorý mu nič neurobil, a vychvaľoval Gábora, ktorý dal jeho dedovi vypáliť dvadsať palíc preto, že sa mu dosť nízko nepoklonil.

No zámočník so stolárom nedali si Podnebíkovi odorať. Vyhodili mu rovno na oči, že preto tak hovorí, lebo nemá nádej na zárobok, ako oni.

Stano vypratal svoje kisne. Svoju spálňu pripravil si najpohodlnejšie, o malý salónik vedľajší sa tak nestaral. Na steny povešal krásne rezby, ba i olejové obrazy. Starý písací stôl okrášlil dvoma statuetami ^[33]— Goethem a Shakespearom. Už-už chcel strhnúť staré, nad posteľou visiace opony baldachýnu. No prihliadnuc bližšie k látke, bolo mu ľúto krásnej tkaniny. Veľký, pohodlný diván pristavil k mahagónovému stolu.

„Budem teda spávať pod nebom,“ pošeptal s úsmevom, „azda ma nepríde strašiť nejaká prababa.“ Prezrúc umným okom podobizne svojich predkov, najviac úľuby našiel v podobizni Gáborovej. V plnom starouhorskom skvoste, so šabľou a kalpakom ^[34]stál Gábor pri masívnom stole, na ňom bol povalený erb. Stano poznal, že to robota dobrého portrétistu, a preto si vzal obraz do svojej spálne.

„Ty si bol, dedko môj, veľký zbojník,“ riekol s úsmevom, „ale ťa najlepšie zvečnili.“ Obraz vzal a pribil nad stolík oproti posteli. Oči obrazu hľadeli prosto na diváka, kdekoľvek sa postavil.

„A teraz obzrieme sa po svete,“ riekol po dokončenej práci. Vzal knihu, malú mapu a — šiel parkom do poľa. Slnko zapadalo na nízke vŕšky z tamtej strany hradskej. Vodín jasal sa v jeho lúčoch. Vysoko pnel sa starý hrad nad dolinou. Stano pamätal sa na štíhlu vežu — zdalo sa mu, že je dnes trochu nižšia. Chodil potom i lúkami, a do srdca mu vtiahol akýsi mier, akási lenivá sladkosť. Aký to krásny, pokojný kraj, podumal, veď tu ovieva človeka nádych spokojnosti! Pravda, pravda, spokojnosť je sestrou nevedomosti a obmedzenosti. A medzitým, či to vedenie obšťastní človeka?

Mladá hrabáčka vracala sa z lúk. Slnko bolo už zašlo, no predsa svietil rumeň jej tváre, upachtenej prácou, slnkom obhorenej.

„Aký model,“ pomyslel si Stano, „aká svižná postava, silné, pružné pohyby.“

On ju pozdravil, podvihnúc klobúk. Dievka zasmiala sa; jej smiech zvonil čistým prsným zvukom.

„No ešte ma i vysmeje! Hia, som cudzincom. Ani len pohovoriť neviem s hrabáčkou! A či cudzincom? Bože, možno, že tá deva hrabala seno na mojich niekedy otcovských lúkach — no ja stal som sa cudzím.“

Stano naraz skúsil ťažobu pocitu, že vlastne nenie nikde doma. V túto chvíľu padla mu táto duma zvláštne silno a citeľne na srdce. Spomenul si na otca, na jeho poslednú vôľu — a počal mu byť vďačným. „Ajhľa, môj starý, dobrý otec chcel postarať sa, aby som bol niekde doma! Či dosiahol cieľ svoj? Sotva. Tu som najcudzejším.“

Už bola tma, keď sa vrátil domov. Vítal ho Ondrej, nútiac záhyby tváre do prívetivého úsmevu. No vypadlo mu to akosi kyslo — vidno bolo: nezvyklé dielo. Avšak pomaly vpratal sa do služobníckeho položenia. Darmo, jeho panstvo nad kaštieľom bolo na konci.

Stano rozložil sa na diván v spálni. Cez otvorený oblok šumela lipa vo večernom vánku. Vetrík dral sa častom i do chyže a ľahulinko knísal kvastľu baldachýnu. Na stole stála veľká moderná lampa a osvetľovala jarko izbu.

Prvé jeho výzvedy uspokojili ho, no zanechali rozbúrené city. Staré spomienky tisli sa do popredia — no predsa medzi nimi a ním bola strašná priepasť. V cudzom svete nič neočakával, dal sa niesť vlnám životným, prijímal naslaždenie okamihu, znášal nepríjemnosti iného. No tu bol predpojatý. Očakával ničo také, čo nenašiel, a naopak pocítil také, čo neočakával. Rozpomienky detstva boli mu pribledé, neurčité a ďaleké. Pohľad na dvoranu zaujal ho, no iba okamžite. Prejdúc tade dva-trikrát, už mu bola všednou, nudnou, ako celý kaštieľ. Zato predstúpili mu iné myšlienky pred dušu. Zväzok plemenný a rodinný počal ho zaujímať, človek sveták, bez predsudkov, s voľným, umeleckým pohľadom ha svet, razom cítil sa byť vsoteným do úzkeho žľabu, ktorým tiekol život celých pokolení. A táto úzkosť nedesila ho, počínala sa mu ľúbiť. Otvoril bol v ten samý deň ráno starú kasňu, ktorá mala železný priečinok. V ňom boli uložené rodinné listiny. Dlho hrabal sa v nich, a divný svet vystúpil pred jeho dušu. Meno jeho, hľa, ako úzko zviazané s týmto zabudnutým krajom. Veď i on je ratolesťou bujného stromu, ktorý rozkladal košatú korunu ponad tieto obce, role, lúky, výmole a hory. „Hľa, tu som človekom,“ podumal, „a môžem sa široko rozohnať lakťami, na nikoho nenarazím. Ak sa mi zachce, môžem kolky hrať tu v dvorane. Priestranne tu, voľno.“ Zo starých listín vialo životom. A dušou Stanislavovou tiahol celý román, plný vnady, mieru a krásy. Vyskočil z divána a sadol ku stolíku.

„Báseň by som napísal! Bože, kebych vedel city svoje stelesniť v hladké verše! Cítim sa mocný, šťastný!“

Lipa potriasla svoje ratolesti, na svieže, široké listy padal blesk lampy. Stano počal písať. No všetko, čo napísal, prečmáral ihneď hustými čiarkami. Všetko zdalo sa mu pristudené, neohrabané, a nezodpovedalo jeho citom. No predsa zaznačil si niektoré myšlienky. ,Pri pokojnejšej mysli to vypracujem,’ pomyslel si.

Uložil sa, zhasil lampu. Svetlo mesačné nepreniklo cez hustú korunu líp, no predsa naplnilo spálňu ľahunkým svitom. V tom svite videl Stano pomaly kníšucu sa kvastľu baldachýnu. Dlho hľadel na pohyblivý predmet. Svieži nočný vzduch vial do chyže s vôňou lipového kvetu.

„Dávno nedýchal som taký vzduch,“ podumal Rudopoľský, „nech mi vonia celú noc.“ I nechal obloky otvorené.

Na druhý deň hrabal sa v knižnici. Okrem málo vedeckých kníh našiel tam celé haldy tuctových románov. ,Úbohá deva,’ pomyslel, ,mala si veru čím kŕmiť dušu! Títo moji páni predkovia boli predsa len — divní patróni.’ Napadlo mu, že celá bibliotéka nesie internacionálny ráz. Mohla by smelo stáť vo Viedni lebo i Strassburgu. Nemčina síce prevládala, no bolo i francúzskych kníh dosť, i anglických. Kde-tu našla sa i maďarská, i česko-slovenská. Walter Scott bol menej zaprášený než jeho susedia.

„Ah, predsa tuším robila výber! Jediný autor, čo zaslúži spomienky, a ajhľa, pohla ho. Divno, divno!“

Stano počal obzerať menej zaprášené zväzky — no našiel medzi nimi dosť škár.

„Chtivá duša!“ pošeptal, „čo by mohlo z nej vykvitnúť, keby mala rozumný návod, poriadnu bibliotéku. A tu sa tlčie od nezmyslu k nezmyslu.“

Deň minul sa mu, akoby dlaňou plesol. Neskôr nastal priezor celého domu. Stano s neobyčajnou trpezlivosťou a záujmom prešťúral všetky izby, chodby a komory domu. Každý rozlámaný stolec bol mu predmetom štúdia. Na pôjde našiel ešte rumy starého klavikordu. Struny boli z väčšiny poodskakované. ,Pri tejto kasni spievala, možno, babička moja romance,’ pomyslel a prebehol prstami po klávesoch.

No skoro bol hotový so svojím štúdiom domu. Nuda počala klepať na dvere jeho izby. I tak zbadal už, že svet tisne sa do jeho pustovne. Žúrik nemohol sa zdržať a navštívil ho — ako člen úradu — privítal hosťa. Pobehal mu po izbe, roztváral albumy a mapy, pošťáral v jeho príručnej bibliotéčke, poproboval, či jeho revolver ľahko ide, kukol i pod opony posteľné. Nadto mu narozprával o meste, jeho obyvateľoch, jeho inteligencii dosť a dosť. Pravda, dľa Žúrikových rečí bol on centrom a osou celého rudopoľského života, na čele každého ruchu. On zachránil pred dvomi rokmi i kaštieľ od záhuby — v tretej ulici horela totiž chalupa, od ktorej by sa bol kaštieľ chytil a zhorel na uhol — keby Žúrik nie. Žúrik tiež dal vyčistiť koryto potoka, čo nech sa nestane, dnes by bol už iste rudopoľský lenivý potok valil sa bránou kaštieľa; on taktiež odohnal raz zlodejov, ktorí sa chceli vlámať do prízemia kaštieľa. Vôbec, maľoval sa ako pravý obraz veľkého dobrodinca a rytiera. Stano hľadel naňho spod obočia, častoval cigarkami a vínom. V duchu ale pomyslel si: to znamenitý exemplár, ba či ich je viac? Ináč ale veril mu všetko, ďakoval ako za obozretné, tak hrdinské skutky, tvrdil, že mu je veľmi vďačným dlžníkom. Žúrika už pálila podlaha pod elastickými nohami. Slová Stanove sal do seba ako med — no predsa ho pálili, lebo bol netrpezlivý ďalej ich dať. „Škoda, že to nečuje Vanovský,“ vzdychol sám pre seba. Vanovský mal totiž tú slabosť, doberať časom svojho ďalekého švagra. Žúrik začal sa hniezdiť, mykal plecom, škrabkal koncom topánky po dlážke. Stanovi pozdalo sa, že mu čosi chybí. Konečne vyskočil milý Žúrik, pobežkal trochu po izbe a odporúčal sa. O chvíľu sedel v mestskom hostinci, okrúžený hŕbou ľudí, a široko otvárajúc ústa, viedol veľké slovo o znamenitom, duchaplnom a výbornom mužovi, Stanislavovi Rudopoľskom. Rozprával tak hlasno, vyše prirodzenej sily, ako to zvyknú chlapci robiť, hrajúc sa na métu.

Rudopoľský, navyknutý na mravy veľkého sveta, sponáhľal sa vrátiť Žúrikovi vizitu. Niekoľko ráz bol uňho, no nenašiel ho ani doma, ani v úrade. Nechal mu teda svoju vizitnú kartočku. Kartočka ešte ten samý deň pobehala celé mesto. Žúrik ju i na ulici ukazoval každému, koho stretol, a radostne mykal plecami.

U Vanovských Rudopoľský prekvapil všetkých. Mária očiam neverila, že by tento štíhly, jemný, skoro mäkký muž mohol byť vnukom Rudopoľského, toho Rudopoľského, ktorý bedára domkára zastrelil preto, že kálal triesky zo starého pňa v jeho hore. Anna sa zapýrila až po uši, keď ju privítal so slovami: „Aj — my sme starí známi!“ Mária pozrela v nedorozumení na Annu, Stano to pozoroval a vyhol sa úskaliu šibkým zvratom:. „Videl som slečnu v parku,“ riekol, zmútený svojou lžou; „z môjho vikíra možno prezrieť až k vašej lipe!“ Jemu bolo príjemným pocitom, že mal takmer spoločnú tajnosť s mladou devou. Karol bol zase prekvapený celým Rudopoľským v jeho totalite. Nepočul od neho prázdne reči, ani chvastúnstva, ani nebadal vysokonamyslenosť. Jeho vzdelanosť a skúsenosť vo svete nedrala sa násilne na povrch: bolo ju iba cítiť; hlbšie nátury rovnajú sa bohatým veľkoobchodníkom. Oni nemajú vo výklade celý svoj majetok — ale tam dnu v neúhľadných magazínoch ^[35]. Kramár vystaví všetku svoju slávu na oči — razom ju prezrieš.

Rudopoľský pochodil radom významnejšie domy v meste i na okolí. Potom si oddýchol a zostal deň-dva doma. Tak dobre mu padla samota. Mnohí z okolitých statkárov, zemanov i nezemanov, volali ho na jarabice, na srncov, no on ďakoval a vyznal so zahanbením, že nenie poľovníkom, a strieľa iba z revolvera a pištole. Páni krútili hlavami. Vôbec, všeobecne nepozdával sa pánom, ,kruh’ jeho známych sa skoro počal zužovať, takže za niekoľko dní zostal mu takmer len dom Vanovského na pravidelnú návštevu. Akoby aj nie, keď Koloman Svatnay, ideál stoličnej džentry, našiel uňho rudopoľského rechtora Alberta Tichého!

Albert Tichý, s ktorým sa Stano oboznámil u Vanovských, kde učil Lili, a bol vôbec rád videným hosťom, pochádzal zo starej rechtorskej rodiny. Aspoň je isté, že i jeho dedo rechtoroval v Rudopolí. Stanica patrila k najlepším z celej stolice, a tak otec jeho mal s ním veľké plány, tým viac, že chlapec bol živý, fantastický a veľmi nadaný. Otcova túžba bola, aby stal sa teológom. No šuhaj dostal sa medzi mladých nadšencov, tvoriacich tajný spolok, medzi ktorými vynikal písomnými prácami tak, že bol literárnou autoritou a skoro stal sa redaktorom písaného časopisu Slovenská nádej. Po matúre uprosil otca, aby ho dal na filozofickú akadémiu. S ťažkým srdcom povolil otec synovi — no sotva chýlil sa prvý rok ku koncu, došla mu správa o smrti otcovej. To by ho nebolo vyhodilo z dráhy, no zostala sestra Malvína, nemajúca nikoho okrem neho — ak tomu chorá neliečiteľným prsným neduhom. Albert miloval sestru svoju láskou bezhraničnou. Pre ňu zanechal svoje ideály, svoje výhľady a vrátil sa do Rudopolia. Vďačná cirkev vyvolila ho jednohlasne na otcovo miesto, hoci nemal ani dvadsaťtri rokov. Verne doopatroval sestru, postavil jej na hrob železný kríž a zostal rechtorom v Rudopolí. S Rudopoľským teda sedel tento mladý rechtor celkom po kamarátsky na diváne, radom s hostiteľom, a upíjal si čaj. No a Stanislav nielenže nehanbil sa za hosťa, ale predstavil ho príchodziemu celkom dľa pravidla. Svatnay pozrel v nedorozumení na Rudopoľského, akoby chcel riecť: čo to za farca ^[36], predstavovať mne biedneho rechtora, sedieť s ním ako s kamarátom? No neriekol nič, sedel za niekoľko minút na kresle a klepkal prstami na koleno. Tichý bol tiež hodne zmútený. Necítil sa dobre v blízkosti mohutného Svatnaya; tak sa asi cíti baranček v tigrovej klietke. Našťastie Svatnay sa skoro pobral.

„Čo ste to urobili, pane,“ celý najašený riekol Tichý, keď sa Rudopoľský vrátil z chodby.

„Nuž?“

„Veď to strašne pyšný pán, má barónku! Tory ^[37], čistý tory.“

„A ja dbám,“ so smiechom pohodil Stano, „trebárs nech má dcéru anglickej kráľovnej.“ Rudopoľský oboznámil sa s Tichým najprv u Vanovských, kde mu napadol ideálny svit v belasých očiach mladíkových, potom na prechádzke po horách, kde spozoroval, že v šuhajovi horí plápol naivného idealizmu. „Vy zhoríte,“ riekol mu po chvíli, „zhoríte — veď vo vás blčí cit, pane! Treba s ním sporiť.“ Tichý visel na ústach umného, vzdelanejšieho muža, a priľnul k nemu viac než priateľstvom. Smädná duša mladíkova sala do seba poučenia a povzbudenie zo Stanových slov. No on bol skromný, zriedka k nemu zašiel, ale striehol viacej, aby sa s ním zišiel na prechádzke, akoby náhodou. Stanislavovi nebolo nepríjemné viesť mladého, chtivého človeka: on mu rád predčitoval a vysvetľoval tu Goetheho, tu zas Shakespeara, tu zase zavádzal s ním tiché rozhovory o živote, o láske, smrti, o národoch, ich význame a zástoji v histórii. Neminulo mnoho času a Stanislav s udivením spozoroval, že učedník rastie veľmi rýchlo na — priateľa. Didaktické hovory menili sa čím diaľ tým viac na rozmluvu, ktorá tešila i samého učiteľa a majstra.

Okrem známosti s mladým nadšencom tešil Stanislava prístup do domu Vanovského. Niečo suchopárna, no priama a čestná príroda Vanovského priťahovala ho a nadto mu imponoval; Stanislav sám nevedel si vysvetliť prečo. ,To silný muž,’ pomyslel, ,ale na akej to pôde rozšíril svoje nohy, že tak pevno stojí?’ Zádumčivá Mária, málo hovoriaca Anna stali sa mu príjemnými zjavmi. Ba i Lili prirástla mu na srdce. Neraz celú hodinu bavil sa s ňou, rozprával jej poviestky a tešil sa, keď ho malá šelmica naprávala v reči, ba keď ho i vysmiala za poklesky. On skoro vpravil sa do slovenčiny, no hovoril ňou iba s Lili: pred inými sa akosi hanbil.

„Lili sa chvastá,“ riekla raz Vanovská Rudopoľskému, „že vás učí po slovensky.“

„Tak veru!“ zadumano riekol Stanislav, „a predsa by slovenčina mala byť mojou materinskou rečou. U nás síce išlo to všelijako; maďarčina zamieňala sa s nemčinou. Nadto sme bývali skoro v desiatich mestách — človeku sa takmer jazyk splietol. Avšak pamätám, keď otec hovoril s matkou o dôležitejších rodinných dielach, vždy hovorili spolu po slovensky. To samé zbadal som i pri domácich sporoch. Musím vyznať, ja nemám proti tomuto jazyku antipatie, ako takmer všetci vaši susedia. Som takmer cudzincom — mne to divno prichádza.“

„Keby ste boli vyrastali v Rudopolí alebo v Zásekách, protivila by sa vám slovenčina práve tak ako pánu Kolomanovi Svatnayovi.“

„Možno; no necítim nutnosť.“

Anna pozrela od šitia na tvár Rudopoľského, akoby bola chcela prichytiť ho pri pretvárke. ,Majster,’ podumala, ,on vie, že strýc drží so Slovákmi, preto lavíruje.’ No tvár jeho bola otvorená, jasná.

„U nás panujú hrozné pomery. Tieto stránky stoja si proti sebe na život a na smrť — kde sa má potom vyvinúť spoločenský život?“ Mária vzdychla.

„Málo som poznal tunajšie pomery. Toľko viem, že sú vlastne len dve strany, dva prúdy. A badám, že nevdojak upadám medzi vás, milostivá pani!“

„Vám je to inšie. Vám voľno byť i s nami zadobro, i s onými si nepokaziť. Požívate právo pohostinské.“

Mária vstala, vzala slnečník. Stanislav ju nasledoval; šli do parku.

„Vy ste šťastná,“ riekol melancholickým tónom, kráčajúc po jej boku; „z vás len tak svieti šťastie! Akoby nie! Máte dom, muža, utešené zlatovlasé dievča, čeľaď, záhrady… A čo máte, čo vám možno závidieť, máte tichý, pevný vzhľad na svet a život. To prameň spokojnosti, prameň šťastia!“

„Možno; nemám sa na čo žalovať.“ Mária kráčala vlnistým krokom, ticho, majestátom krásnej ženy.

„No Anna Belinská nenie tak šťastno založená. Vidím to na jej krásnych očiach. Prečo to mlčanie, tá, ako zdá sa, nezaujatosť? Ona prepúšťa tok žitia vedľa seba, akoby jej nebolo nič do jeho prúdov. A ona je taká mladá!“

„Ona je už taká! Chcete poznať veselú ženu?“ obrátila sa Mária s úsmevom ku svojmu sprievodníkovi; „i takou vám poslúži náš kopaničiarsky kraj. V Hrušovníku žije príbuzná môjho muža, vdova Adela Rybárička. Tá je celkom z iného kovu, u nej všetko ináč. A to mladá, pekná vdovica. Tá stará sa o prúd žitia a plaví sa ním na svojom vlastnom člnku. O štrnásť dní usporiada výlet tamo na tie rumy. Zvoláva celý kraj. Ak vám ľúbo — ste pozvaný.“

„Vy ste ma nerozumeli, milostivá pani,“ živo riekol Stanislav. „Nejedná sa mi o letoru — ja obávam sa, že to nie jej vlastná príroda — že to nezdravistý úkaz. Stálo by to za štúdium. No mne ťažko sa k nej priblížiť. Akási nedôvera svieti jej z očí. Konečne, kde nabrať dôvery? Ja tulák, sveták, a nadto nadovšetko so zlým zdedeným chýrom!“

„Ona mnoho počítala, mnoho číta,“ riekla starostne Mária; „to nezdravo pre mladé devy. No vy sám ste jej ešte priniesli knihy.“

„To knihy dobré, milosťpani, to pravý liek. Zbadal som, že Anna čítala radom bez výberu tie najpestrejšie veci. Chcel som ju upozorniť, upraviť do primeraného prúdu.“

„Fantázia to i to! Čím umeleckejšia, hľadanejšia, tým horšie. Zahľadieť sa do týchto stromov, zaspievať si piesenku, takú sedliacku, prostú, to je zdravo, i veselo i dobre!“

„No, u vás tých prostých, veselých piesní tiež nemnoho!“ Stanislav riekol slová tieto akoby v polosne. Zamrzelo ho, lebo tvárou Márie preletel tieň, a počala sporiť so slovami.

Na dvore ozval sa sonórny hlas Karolov: „Vitajte, vitajte!“ Z vozíka pred bránou zostúpil starec v jágerskej kabaňke.

„Môj otec!“ zavolala Mária; „poďme.“

Starý nadlesný hrešil na cestu, na celú vrchnosť, na starobu. Mária bozkala mu ruku, on sklonil sa k nej a súčasne pobozkal ju na hlavu. Potom pozrel svojimi ostrými očami na Rudopoľského, a viac si ho nevšímal.

„A kde Lili?“

Lili vyletela z ambitu ako strela a objala kolená starcove.

„Deduško, deduško! Čo ste mi doniesli?“

„Jahody, Liluška; tam sú vo voze.“

Lili odbehla a ako veverica vyškriabala sa na voz.

„Koho to tu máš?“ pýtal sa polohlasne nadlesný svojho zaťa, keď vchodil ambitom.

„Sused Rudopoľský,“ riekol Karol; „veľmi milý, príjemný človek.“

„A treba vám to?“ Hlas starcov znel neobyčajne surovo.

Karol znal starcovu nenávisť proti mladému zemanskému pokoleniu, preto bez poznámky viedol tesťa do domu. Starý nadlesný nemal posedenia, tašiel do mesta za svojimi záležitosťami; sotvaže sa vrátil, kázal priahať. Tak vždy robieval; znali ho už, a nezdržovali. On tak zrástol so svojím mohutným borom, že mimo neho stával sa mrzutým, ba hrubým. Na Rovienkach za horárňou, pod ozrutnou starou boricou, pred rokmi obohnal plotom malý kus zeme (so zvláštnym dovolením panstva), dal ho vysvätiť skrze svojho priateľa, bozkovického farára Ladislava Malovíka, a riekol po obrade: „Tu ma pochováte, Herr Pfarrer ^[38]!“

„Alebo môj nástupca,“ poznamenal farár.

Starí priatelia sadli za stôl a hostili sa veselo.

„Pite, velebný pane, ako na mojom kare!“

Rudopoľský bol nemilo dotknutý touto náhlou návštevou. Prvý raz, čo zavítal do Rudopolia, cítil sa byť odsotený. „Na vášho otca urobil som veľmi zlý dojem,“ riekol Márii; „aký to silný, krásny starec!“

„Vidíte, v starobe neradi robíme nové známosti; a nadto je môj otec samotár, nechodí nikde, s nikým takmer neobcuje, mimo s rubačmi, podlesnými a ich mládencami. No jeho srdce je dobré; i s nami nenie zhovorčivý.“

Stanislav uspokojil sa, vytiahol z vačku Tegnerovu „Povesť o Fritjofovi“ ^[39]a počal čítať. Anna prisadla k tetke a nespustila takmer oka z tváre čítajúceho. Tichý tiež prišiel pod lipu a nemo ukloniac sa, zastal si pri mohutnom pni. Jeho oči len tak žiarili oduševnením. Stano čítal veľmi krásne, jeho recitovanie prechádzalo na zvláštnych miestach do deklamácie. A vtedy hlas jeho zvučal príjemne a silno. Maras niekoľko ráz vykukol zo svojich dvier; ,eh, ale káže, ani dajaký kňaz,’ pomyslel, a čmáral tučné háky-báky do veľkej knihy. Mária sprvu ťažko vpravovala sa do zmyslu básne. Možnože Stano zbadal to, časom pretrhol deklamáciu a počal vysvetľovať nielen význam nordických mien a bohov, ale i samu báseň.

Slnko klonilo sa k západu; Stano prestal čítať. Spoločnosť zatíchla. Milo vanul chlad z húšťavy, zďaleka zo záhumnia ozývali sa kriky robotníkov, tiahnúcich z poľa.

Rudopoľský schoval knižku a vstal. Anna bola by ho tak rada požiadala o ňu, no slovo nijak nešlo z úst. Mária vyprevadila hosťa pred dvere, sama vnišla do domu.

„Krásne číta,“ riekol po chvíli Tichý, ešte vždy stojac pri pni. Anna sa trhla; v zamyslení celkom zabudla na Alberta Tichého.

„Ale skadiaľ len berie také veci,“ poznamenala, „i nedávno nám čítal krátke básničky, jedna krajšia od druhej.“

„Ach, slečna, on mnoho čítal, premnoho myslel. Je to krásny, vysoký duch.“

„No mne pri ňom nevoľno. Takou stiesnenou, hlúpou zdám sa samej sebe. Už-už otváram ústa, abych niečo poznamenala, no — nejde to. Čo si on vlastne myslí o mne? Už ma to aj trápi.“

Tichý naklonil sa cez operadlo lávky. Akousi temnou radosťou zaplesalo v ňom srdce. Bolo mu lichotivo počuť od Anny dôvernejšie slovo. Málo v živote zhováral sa so ženskými, ktoré v duchu vysoko si ctil a vážil. Krásna, duchovne povznesená žena prichádzala mu čo vyššia bytosť poslaná z čistých svetov, aby krášlila túto zem, siala bielou rúčkou dobro a krásu. V Anne videl vždy ešte prevýšený ideál svojich najsmelších fantázií. On chodil do domu Vanovského nie ako súrodný, slobodný človek, trebárs Karol i Mária chceli dať ten náter jeho návštevám, no on chodil ako učiteľ Lili! Všetko ostatné bola milosť v jeho očiach. Vanovský mu bol bohatým pánom a štedrým dobrodincom, ona jeho patrónkou. Anna, možno vedená citom svojej siroby, cítila celú ťažobu jeho postavenia, a tým viac usilovala sa obľahčovať mu ju. K žiadnemu hosťovi nebola tak prívetivá ako práve k nemu — a vo väčšej spoločnosti ho vyznamenávala. Pravda, on si pomyslel: tiež rybka z tej vody, a bol skromný a bojazlivý. Ona mu bola privysoko, nie pre vznešené okolnosti ale preto, že ju nepochopoval, že mu bola hádankou. Taká čistota rozprestierala sa okolo nej, že on bál sa i s najčistejším citom k nej pristúpiť, aby nezostala po ňom nejaká škvrna. ,Bože moj,’ dumal často, ,či jesto v kraji našom muž jej dôstojný,’ a mysľou predvádzal si kvet mužskej spoločnosti celého okresu. No žiaden nezdal sa mu byť hodným menovať svojím tento čistý, biely kvet.

„Mne len jedno zavadzia pri ňom,“ riekol po malej prestávke. „I on neváži si naše vysoké idey, i on patrí srdcom a zmýšľaním do protivného tábora. A to je, čo nepochopujem. Verte mi, už som neraz smútil hlbokým zžierajúcim smútkom nad týmto úkazom. Veď známe svojich odrodilcov! Sú to zväčša prázdne hlavy, zlé srdcia, zavedení ľudia, nesamostatní lebo leniví myslieť. Ľutujem ich — ale nedivím sa im. No u Rudopoľského je všetko, i jasná hlava, rozvitá osobnosť, i samostatnosť — a predsa i on cudzím!“

„A či má i srdce?“ spýtala sa Anna razom, zdvihnúc hlávku svoju, takže sa jej hlboké oči stretli s Albertovými. Tichý žasol; veru o tomto ešte nepremýšľal. Veru, veru, milovať opovrhnutý ľud, k tomu treba srdce, možno najviac srdce. Mladému mužovi udrela krv do tváre. Hlas Annin znel takou nekonečnou milotou, takým iskrenným citom, že Tichému plesalo srdce. Svoju sestru Malvínu, ktorá zomrela v šestnástom roku, miloval nadovšetko. Teraz zazdalo sa mu, akoby Malvína sedela na lavičke. Šero napomáhalo fantáziu.

„Či má srdce, pýtate sa? Ťažko je vyskúmať srdce ľudské. Avšak nespozorovali ste, akým horúcim citom prednášal Tegnerove slohy? Kto tak precítil slová poetove, akoby ten mal byť tvrdým srdcom?“

„A samoľúbosť? Nezdá sa vám, že Rudopoľský má niečo teatrálne na sebe? Mne zdá sa, že rád stavia sa do pekného svetla. Pravda, on je umnejší než jeho okolie; dobre, načo teda robiť divadelné pozície? Možno, že sa mýlim. Mária je silno na jeho strane. Skoro ma vyhrešila za niektoré poznámky. No ja za seba nemôžem. Nerozmýšľam ja, pane, o tom. To tak prichádza samo.“

„Priznám sa, ja som doňho zaľúbený. Vidíte, jeho nič nemätie, že som iba rechtorom, obcuje so mnou priateľsky, dôverne. Predo mnou sotva potreboval by teatrálnosť. Predo mnou nepotreboval by šviháčiť umom, veď ja nijako nie som vstave uspokojiť jeho samoľúbosť, ani známosť s Rudopoľským nepovznesie ho pred svetom! A predsa môžem riecť, sotva s kým prežil toľko večerov ako so mnou.“

„To vám lichotí! Podkupný!“

„Nie, slečna, nie! Znáte moju márnu túžbu po vzdelaní, po duchovnom nasladení. Kde ju uspokojiť v Rudopolí? Pod kníhkupeckými účtami trpia moje neveľké príjmy, no to všetko málo. Kniha ako i slovo zabíja. Treba živý, umný, poučný duch. Z univerzity povolal ma osud do úradu, sotva som dokončil druhý semester. Všade cítim nedostatok. Tu príde človek, ktorý ma oslepí bleskom krásneho ducha, hojne sype poučenie, pozdvihnutie, rozberá predo mnou diela veľkých poetov, ach, on zná mnoho naspamäť, oslňuje temnoty, pomáha cez ťažké miesta tak zručne, s takou ľahkosťou. On sám poet, sám veľký umelec! Ach, keby ste videli jeho kresby, jeho náčrtky, jeho štúdie. Niekoľko čŕtov — a krajina stojí pred vami, vy cítite, že to krajina dažďom kropená, chmúrna. Zase niekoľko čŕtov — a vidíte tvár, krásnu, grécku! Tu zas na inom liste pnie sa ľahunký oblúk portála — stavisko nenie dokončené, no už z týchto počiatkov vanie na vás umenie a krása! Hovorím vám, veľkolepý človek! Kde len sem zablúdil! Mne sa hlava krúti pri tej myšlienke.“ Oduševnený hlas Tichého šumel citom pravdy. Áno, čo Albert hovoril, to bola pravda, to on cítil, to skúsil…

„A ukázal vám všetky svoje práce?“ spýtala sa Anna.

„Nie všetky; no ja si ho neviem ináč predstaviť než čo opravdivého umelca. A okrem toho, koľko vzletných ideí počul som od neho, koľko temných strán odkryl mi, koľko nejasností vysvetlil. Tak pozorlivo sprevádzal som jeho reči, abych prichytil ho pri lži, poklesku, chvastúnstve, no zahanbene musím vyznať, nepodarilo sa mi to.“

„Teda ste šťastný, pán Tichý?“

„Nuž?“

„Lebo som čítala, že zaľúbení ľudia sú šťastní. Vy ste zaľúbený a nie beznádejne!“

Nikdy Tichý nepočul také slová od Anny. Veď ony zneli úsmeškom! Jeho bolelo, že Anna si robí žarty. Vzpriamil sa a zadumal.

„Vari hnevy. Vidíte, s vami tak mnoho štebocem a vy mi za zlé máte moje slová.“

„Nie, nie. Vaše slová, čo i posmešné, sú mi milé. Vy nie ste pyšná, slečna, a ja sa teším, keď ma neodpudzujete.“

„Pán učiteľ, prosím vás, otvorte oči. Či nebadáte, že Vás rada, že vás tak rada ako Malvínka, o ktorej s takým vrelým citom hovorievate? Vidíte, ona je mŕtva, tam leží v hrobe! Ja som vyhľadala jej krížik z kutého železa. To jej mŕtve srdce iste zaševelilo sa pri mojej modlitbe. Vidíte, ja nemám brata — vy ste stratili sestru! Veď sám boh chce, aby sme boli blízki. No vy to nevidíte, vy naschvál zažmurujete oči. Máte pravdu! Kdeže mne porovnať sa s Malvínkou? Vy nemáte citu pre mňa, lebo nízko stojím pred nenavrátiteľným ideálom vaším. A ja bych tak rada bola sestrou!“

Tichý zbledol. Počal sa triasť na celom tele. Nevdojak oprel sa o lipu. Anna hovorila tie slová poloodvrátená. Jej hlas zvučal celkom náruživo ako obyčajne, a predsa bol v ňom akýsi nebývalý, nepochopiteľný tón. Tak zdalo sa Tichému, že naspamäť pozná každý cveng rudopoľských zvonov. Veď zvonica stála hneď za jeho záhradou, on velil rozkývať tri zvony, keď tomu bol čas. Poznal dobre každý zvuk Mediana, Pavla a Ignisa (tak volali sa zvony), a predsa, keď tie zvony oznamovali smrť jeho sestry Malvíny, počul v známych zvukoch celkom nový, nikdy nepočutý tón horkosti, smútku, smrti. Tu v hlase devinom zaznel tón veselosti, radosti a života, nový, nikdy nepočutý.

„Vidíte, oni (ukázala ľavou rukou k domu) mňa považujú za potemnú, možno nerozvitú bytosť; hrešia ma pre moju utiahnutosť. No neverte, ja som dosť samostatná a mám o všetkom svoje pochopy, lenže inakšie. Nebojte sa, nehovorí s vami nerozmyslené decko, ani pochabá dievčina. Chcete Malvínku? Svoju Malvínku?“

Tichý nepoznal razom, kto pred ním sedí. Anna Belinská jedným okamihom zmizla a pred ním zjavila sa cele nová žena, nová bytnosť, nová duša, o ktorej nechyroval. Anna vstala a pristúpila k nemu, celkom blízko.

„Ani vetroplacha nemáte pred sebou,“ riekla a hlas jej sa už triasol vlnisto, „máte pred sebou dievča, ktoré skoro dozrelo sirobou, máte dušu úprimnú, ktorej cudzia je lož.“ Anna položila ruku na srdce. „Každý tlkot tohto srdca je úprimný, opravdivý. Nikdy ináč nezatlčie toto srdce, nikdy nepremení sa. Viete, čo znamená ženské ,nikdy’? Oj, to nie márne slovko, ktoré vietor odnesie do úst. Nikdy! To je toľko, že keby ste ma hneď tu odvrhli, trebárs vyzradili, pohanili, predsa zostane v platnosti to ,nikdy’. Strašné to slovo pre nás.“

Albert počul celkom jasne tlkot devinho srdca. Božemôj, aká to anjelská, očarovateľná hudba! Aká nekonečná, nevýslovná slasť leje sa prúdom z každého kŕčovitého pohybu tohto prepodivného orgánu. Blažený človek, ktorý počul hudbu túto. Ach, ona oblaží muky zomierania.

Slnko bolo už zapadlo. Nad Vodínom ukázala sa veľká, červenkastá plná luna. Cez koruny stromov kmitalo sa jej svetlo. Pod lipou bolo už dosť šero.

Albert schvátil Anninu ruku, položenú na srdci. Jeho trasúce sa prsty dotkli sa deviných sviežich ňadier. Rúčku priložil k tvári, tlačil k očiam. Potom ju odhodil silno, nervno.

„Prosím vás, nechajte ma!“ riekol hlasom prosebným. „Neunesiem to, neunesiem!“

Zašumeli bystré kroky. Vrátka vrzgli a k stolíku blížil sa Žúrik, veselý, rozihraný.

„Vás hľadám, pán učiteľ,“ riekol škrekľavo a poskočil, „náš klub robí dnes nočný výlet! Bude to za marš, raz dva, raz dva, raz dva!“ a Žúrik urobil niekoľko strmých pochodových krokov, „Pod zlatým žaluďom sa zídeme.“

Albert Tichý hľadel na Žúrika, nevidiac ho, nepočujúc jeho slová. No o to sa Janko Vrahobor nestaral. Pomykal ľavým plecom a tužibuď, už ho nebolo.

Anna sklonila hlavu a šla do parku. Tichý chcel za ňou, no ona mu kynula rukou, aby zostal. Ticho kráčal záhradou; na dvore sa obzrel, no videl iba tiene starých stromov.

„Dobrú noc!“ privolal mu Maras a zdvihol svoj klobúk. Jemu zdalo sa, že ho Maras vyháňa zo dvora…

Anna vhĺbila sa do tieňov parku. Jej bolo tak voľno, tak slobodne. Áno, po prvý raz cítila sladkosť slobody. Rýchlymi krokmi chodila po pieskových cestičkách, vypínala hlávku, smiala sa polohlasne. Dunčo prišiel za ňou, stal si na chodník a prívetivo zamňaukal. Ona ho pohladkala po silnej hlave, pes ševelil huňatým chvostom. A potom chodil verne za ňou, hoci si ho už viac nevšímala. Dunčo nebol zvyknutý na láskanie, jeho sa viacej báli, on zase bál sa Marasa. Anna nebola by sa bála dnes pohladkať leva po kučeravej hrive!

Večerný chlad osviežil jej rozhorúčenú hlávku. Nadto kládla si lipové lístie na čelo. Volali ju k večeri. „Aj pán Svatnay sú u nás,“ švitorila jej Hanka, „priviezli milosťpanej utešenú buketu.“ Anna vkĺzla do svojej izby.

„Hlava ma pobolieva,“ riekla starej Bete, zatvárajúc za sebou dvere, „povedz tetuške, že nejdem večerať.“

Ako zatvorila za sebou dvere, razom vyšumela smelosť a voľnosť z jej srdca. Úzko jej bolo. Srdce jej počalo biť, ale nie tak ako pred hodinou. Ono bilo bôľom. „Ľutuješ?“ pýtala sa svojho obrazu v zrkadle. Jasné oči v čistom skle zdali sa hovoriť ,neľutujeme’.

„Hore hlavu,“ posmeľovala sa, „pováž, čos vykonala. Tys vyriekla to, čo cítiš, na čo veríš! Hovorila si pravdu, úbohá Anna! Áno, pravdu. Ale ty si deva. Tys prvá počala! Aká to neobyčajná, divná vec. Nikto na svete by nebol počul také slová, a čo by bolo srdce puknúť muselo. Ale on! Veď som nehovorila v horúčke náruživej, nie! Jasná bola moja myseľ… že potom zabúchalo srdce… ono nenie vinné! S rozvahou som hovorila.“ Anna sa utíšila. „A čo on?“ Na túto otázku nebolo odpovede. Ako na ťažký sen rozpamätúvala sa na dotknutie sa jeho tváre; pritisla pravú ruku k perám. Potom jej blysla mysľou subtílna postava Žúrikova. Ostatné zastrelo sa rúškou. Až pod stromami parku našla niť rozpomienok.

Pričesala malým hrebienkom temné vlásky a vyšla do hostinnej izby. Ticho, ako obyčajne, pristúpila k stolu. Koloman Svatnay vstal a poklonil sa jej vyhľadanou eleganciou. Uňho bolo všetko vyhľadané, vypočítané. Hovoril úctivým, pritom povedomým tónom svetského človeka, nikdy sa nerozhorlil. Jeho hlas zvučal vždy v jednom a tom samom tóne. Odetý bol švihácky, no miernosť zachoval vo všetkom. Kto ho dva razy videl, bol presvedčený o tom, že tento človek je pánom svojich citov, myslí i chúťok. Grófsky fiškalát a vlastný nemalý majetok urobil ho samostatným, vplyvným človekom. Pred ním triaslo sa celé úradníctvo, až na Kráľa. Tento starý „bemák“, ako ho nazýval, mal naozaj českú lebku a vyčítal raz všemohúcemu fiškálovi kapitolu. „Wissen wos, ^[40]“ zareval nadlesný, keď sa mu fiškál počal miešať do siahovíc a do odpredaja mladej bučiny, „nech si oni strčí jich nos do papíru a mne pokoj, veďá!“ Starík očervenel v tvári ako varený rak, pípku posunul do ľavého kútika; fúzy sa mu naježili tak tuho, že fiškál odstúpil krok nazad, azda v strachu, aby ho nenabodol na ne. Svatnay sa prívetivo usmial, zostal celkom tichý, jemnými slovami počal vysvetľovať to a ono… Starík skrotol a skoro sa hanbil za svoj náhly postupok. No nedal to znať a fiškál bol od tej chvíle obozretný. Počal dopisovať grófovi o penzionovaní „znamenitého Kráľa“. No gróf odpisoval „na jeho žiadosť dať mu plnú penziu“. No žiadosť nechodila.

Karol zadivil sa, keď razom zjavil sa uňho zriedkavý hosť. Vyznal si, že mu mrazík preskočil chrbtom. On často stál proti nemu čelom v rozmanitých zrážkach, pri voľbách, v zhromaždeniach i pravotách. Tam sa ho nebál. No iné je, keď mocný protivník príde pod štítom zdvorilosti, pohostinstva.

„A nový sused predstavil sa?“ pýtal sa Svatnay domovej panej, keď prisadla Anna k stolu, „veľmi mnoho počúvam o jeho príjemnosti.“

„Chodieva k nám,“ odpovedala Mária, „no bližšie ho nepoznáme.“

„Zdá sa mať časom interesantné nápady.“ Svatnay vyjadroval sa vždy mierne, s rezervou.

„Viac učil sa než naši mladí páni,“ prehovoril Karol, „a nezdá sa mať prílišné nároky.“

„Škoda, to škoda. Človek s jeho menom mohol by už mať isté nároky; večne len nemôže cestovať. Ja som bol ochotný podať mu pomocnú pravicu, no on — nepochopoval.“

Vanovský preniesol reč na iný predmet. Svatnay zbadal schválnosť, poslušne prešiel na verejné záležitosti, no ľahkým prechodom vrátil sa zase na Stanislava Rudopoľského. Zábava viazla. Karol pozrel ostro na hosťa a pomyslel si: „Darmo sa krútiš, zlodej; neboj, nebudem ho chváliť.“

Svatnay vstal, bozkal Márii ruku, nahnúc sa šibko. Na preddomí obrátil sa ku Karolovi s jemným úsmevom.

„Teda dostali ste novú silu?“

Karol sa uhryzol do pery. Potriasol hlavou; „Hoj nie, pán fiškál — my sme tak dosť silní! Naskrze nie. Ráčite byť na veľkom omyle.“

„Veď to nič, veď to nič! U nás tak hovoria.“

„Tomu sami neveria, ak i hovoria. Medzi nami a vaším bratom je priepasť hlboká a široká.“

„Sú bystré nohy, ktoré ju preskočia!“

„U nás! To pravda, u nás dosť bystrých nôh! No tie vaše nemajú tej pružnosti.“

„Teda neveríte na vyrovnanie? Večne má trvať medzi nami táto občianska vojna? My ľudia civilizácie zídeme sa raz na obojetnom poli pravej humanity. A práve takýto nepredpojatý človek, ako je Rudopoľský, mohol by byť tým fermentom ^[41]— fermentom, hovorím (na to slovo kládol prízvuk a usmial sa samoľúbo), ktorý by spojoval rozsypané kvádre nášho spoločenského stanoviska. Veď konečne, pán sused — povedzme si pravdu — čo nás tam po luze! Ani vy nestotožňujete sa s ňou, pre vás je ona médiom — hovorím médiom vášho nacionalizmu! Nie — pán Vanovský — tento nacionalizmus je planá škrupina! Oň sa bijeme a jadro nám berie cudzinec. Mali by sme byť kozmopolitami, mali by ste i vy vstúpiť do spolku ľudí nepredpojatých --“

„Prosím, ráčte počať — vy ste mocnejší, na vás je rad! Odvrhnite nacionalizmus — veď je to i tak u vás cudzí kepienok! Prosím započať!“

Svatnay zamĺkol. „Ostatne,“ doložil veselo, „my sa nepovadíme.“ Vrelo stisol Vanovskému obe ruky a skočil pružne zo schodku.

„Lišiak,“ zamumlal Karol pod fúz, „bol na zvedoch a sám sa prezradil. Táto prekliata šajka ^[42]teda nevie, čo si má myslieť o Rudopoľskom. Že vraj náš!“ Karol zasmial sa hlasito; „na každý pád nesmieme ho odpudzovať. Mal bych vôbec zosilniť jeho diskredit. No veď uvidíme!“

Karol vrátil sa do izby, Anna sa bola už vzdialila. Mária ho čakala. Hodila sa mužovi okolo hrdla a dlho hľadela mu do očú. Potom ho bozkala dlhým, vrúcnym bozkom. „Ech, duša, čo to za nepohodlné nežnosti!“ Vanovský bozkal Máriu na jasné, žiarne čelo.

V izbičke Anninej nehorí svieca; cez oblok svieti do nej plný mesiac. Ona sedí pri obloku, zložené ruky na lone. Márne namáha sa sústrediť myšlienky na istý predmet; ony lietajú šírinou bez zástavy, bez ladu a skladu. Pozrie na hviezdne nebo. Aká to neskonalá výšina, aká to priepasť! Veď hviezdy sú blízko, rukou ich dosiahneš! Ale za hviezdami, aký dážď drobunkých iskier — a za tými zase len priepasť, modrá, potemná a predsa viditeľná! Hĺbka, hĺbka. Oči sa vpíjajú do nej, rovno akoby sa prepadal ich pozor, noril do bezkonečna! Bezkonečno, to jediný pravý výraz, ach, a predsa aký biedny, chudobný, negatívny. Ako poňať túto nesmiernosť oblohy. Hádam to prázdnota, to nič? Hoj nie — veď to sila, to príťažlivosť, to predtucha večnosti. Zraky devine zvlhli slzami. Srdce jej prekypovalo vďakou, že boh jej poprial žiť, že jej dal srdce, spôsobnosť precítiť toľko dojmov, zraky, vhĺbiť sa v bezkonečné priestranstvo neba, letieť od hviezdy ku hviezde až tam v meteľ drobunkých, kmitavých iskier mliečnej cesty. Zastrela oblok, zapálila sviecu. Rozvlnená obrazotvornosť chladla, ona počala rozmýšľať o blízkom, skutočnom. Pozrela na svoju ruku, zakryla ňou tvár. „Strašno pomyslieť, možno ja zhubím mladý, utešený život!“

Zahasila sviecu. Tíško sa zobliekla a ľahla do postele. Chladná poduška tak lahodila lícu — no skoro zmizol chlad, poduška zohriala sa v okamihu. Akoby nie, tvár devina sálala ohňom…

Na ulici ozval sa ďaleký hluk. Blížil sa. Už bolo počuť jednotlivé výkriky. Zaznel spev v takte krokov:

Potom nasledoval výskot a smiech. Dupot krokov postupne stíchol. Zďaleka ešte ozval sa chripľavý hlas:

Anna poznala hlas Žúrikov. Úsmev sadol jej na ústa. Blahoslavený úsmev! On zahnal bôle a úzkosti. Zopäla ruky ako k modlitbe a zaspala.