ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad dolinou, ktorú tvorili rovnobežné dve reťaze nevysokých, no veľmi malebných kopcov, zavislo šedasté, riedkymi oblakmi pokryté nebo. Slnko chýlilo sa k západu; vidno ho síce nebolo, no zjasnené oblaky ho prezradzovali. Po zle opatrovanej hradskej tiahli dva sivé kone bričku. Na zadnom sedlisku, nahnutý ku predku, sedel Karol Vanovský, dobrý statkár z Rudopolia, muž stredného veku; barnavá, len riedka šedinami preskočená brada okružovala jeho širokú, mužskú tvár. Na pravom boku ľahko opretá o trasúce sa operadlo sedela jeho žena Mária. Cez belasý závoj dral sa úbeľ jej pravidelnej, krásnej tváre. Vzrastom takmer dosahovala statnú výšku svojho manžela. Oproti obom, na nižšom sedadle, túlilo sa k nohám matkiným sedemročné dievčatko. Zlatožlté vlásky, do čela pričesané a tam rovno ustrihnuté, žiarili ozaj zlatou farbou; tiché, akoby zadumané oči hľadeli na tuhú zeleň lúk, prestierajúcich sa zľava od hradskej až po úpätie kopcov.

„Rád veziem sa touto tichou, zabudnutou dolinou,“ riekol Vanovský, narovnajúc chrbát. Teraz bolo vidno, že je predsa hodne vyšší než jeho žena. „Nože, Ďurko, nežeň, veď z nás dušu vytrasieš.“

Ďurko pritiahol opraty, sadol na ne a počal si nabíjať do svojej fajky. Koníky premenili klus na krok, spustiac hlavy o poznanie nižšie. Pravý fŕkol, azda rád tichšiemu kroku.

„Naozaj, dnes je krásne,“ prízvukovala Mária, a odhodila z tváre závoj. Veľké, sivé oči švihli po utešenej doline. Popri hradskej tiekol silný mlynský potok, umele upravidelnený nákopami, ktoré jeho prirodzenému behu dali rovný smer. Miestami boli nákopy svieže - tam nedávno mlynári čistili koryto - miestami uspeli zarásť trávou a mrcha zelinou. Napravo strmo zdvíhala sa stráň, porastená bučinou. Mladé, svieže pne beleli sa, koruny tichunko pošumievali.

„Sú ryby v tom potoku?“ ozval sa zvučný hlások dievčaťa. Jej chudá, nežná rúčka zdvihla sa smerom ku mlynskému kanálu.

„Nie, Lili, nie,“ odpovedal jej otec. Hlas jeho znel silno, no láskavo. „To je odrazená voda, ktorá len mlynské koleso krúti, ale rybičky neživí. Ony nemali by tam pokoja.“

Lili zamyslela sa nad tým, prečo ryby nemajú pokoja v tej krásnej, tuho vlniacej sa vode. Azda ich hlce žralok, ktorého zubatá papuľa bola jej známa z obrázkovej knižky.

Povoz zblížil sa k malému briežku. Potok zabočil vľavo a padal na koleso úhľadného mlyna. Veselo belela sa jeho stena pod škridlicovou strechou, z komína vystupoval dym rovným, počerným stĺpom.

Kone napäli sa a ťahali bričku dosť rýchlo hore briežkom. Keď vyšla na vrchol, nová panoráma objavila sa pocestným. Dolina bola už zúžená, na zráznom skalisku zjavili sa rumy hradu.

„Vidíš, Eliza,“ riekla pani Vanovská, berúc dieťa na svoje lono, „to Vodínsky zámok, čo ho vidno i z našej verandy.“

„Ah, náš Vodín je celkom inakší,“ zadivene rieklo dievča, priľnúc rúčkami k uškám, „ďaleký a vysoký! A tento je tak blízko, že bych hneď zabehla pre rubíny.“

„Aké rubíny?“ zasmial sa otec.

„Ktoré Anna videla pri západe slnka.“

Na neveselú tvár Márie sadol úsmev. Ona pritisla k sebe svoje dieťa. ,Aká umnica,’ pomyslela, ,ona pozorne sprevádza každé slovo! Pravda je, Anna vidí vždy v rose brilianty a v hre zory rubíny a boh zná čo ešte.’

Vodín ukázal sa v celej svojej šedosti. ,Žobrák,’ pomyslel si Ďuro; ,ale sa majú na čo dívať, žobrák.’ Jedna veža zámku čnela pyšne do výše, ostatné teremy boli z veľkej čiastky rozumené: ich najväčšia čiastka zošustla sa príkrym kopcom nadol. Ľud si povrával, že v úšuste medzi rozdrobeným skálím a na skalu stvrdnutou maltou našli sa zlaté peniaze. Ľud si to povrával i veril - no takého šťastníka nik neznal, ktorý by bol naozaj zlato našiel v skalných rozdrobeninách.

„Lili má pravdu,“ povedala pani Vanovská, „z tejto strany je Vodín nízky, nepatrný; od nás je taký strojný, impozantný.“

„Naša dolina, duša moja, leží omnoho nižšie; ešte mnoho kopcov prebehneme, až prídeme do Rudopolia, a hlavná vysoká stena pnie sa smerom k našej rudopoľskej doline a Šedým Horám.“

Medzitým si Lili mala očká vyhľadieť po rubínoch. Nič nenašla, iba šedé, tienisté skaly a pusté diery v zvetralom múre.

Keď povoz vyšiel na posledné návršie, zmizla dolina, a z pustého vrchu, rozoraného výmoľami, vidno bolo široké pole. Zámok zostal naľavo, už hodne narástol; pod ním skrsli iskierky: oblôčiky to podzámskej dediny, zvanej Oružné. Na západnej strane, obrúbenej ďalekým pohorím, zostali len pamiatky večernej zory. V hmlistom šere černelo sa Rudopolie v objeme záhrad. Veľký kaštieľ na dve poschodia jediný vyčnieval popri starej kostolnej veži. Biela hradská cesta vybiehala z čierňavy a tratila sa v ďalekej rovine.

Lili počala kyvkať na svojom sedlisku.

„Karol, vezmi Elzu na lono.“

Karol Vanovský vztiahol svoje mohutné ramená, ticho zdvihol dieťa a položil na lono. Hlava dievčatka spočívala na jeho ľavom ramene a potriasla sa pri každom seknutí voza, zbiehajúceho dolu príkrym kopcom. Zahamované koleso škripelo a zanechávalo po sebe modrú stopu.

Karol Vanovský zakúpil sa bol pred rokmi v Rudopolí, prejmúc čiastku panstva Rudopoľských, ktorým z celého nič nezostalo, iba vprostred mestečka stojaci veľkolepý kaštieľ, stavaný dosť verne v duchu pozdnej renesancie. Vlastný majetok rozpadol sa na viac dielov: istú čiastku nadobudli okolití a rudopoľskí občania, hory a pašienky kúpili z väčšej čiastky židia a iní susedia. Tú čiastku, ktorú teraz Vanovský má, prevzali pred ním traja dosť mocní majitelia — no všetci bankrotovali. Posledný z nich vystavil na konci mestečka pri hradskej veľmi solídny, prízemný dom, a primkol k nemu veľkú čiastku starého parku, patriaceho ku kaštieľu. Nemeckou dôkladnosťou, povedzme rovno, i nemeckým umom a poriadkom (bol on Prušiak, menom Kraus) postaral sa o hospodárske stavy, o znamenitú ohradu okolo domu i parku, o výtečný fundus instructus ^[3], ba mal i dobrý vkus, opatriac front domu, obrátený k rovine a hradskej, utešenou kolonádou. Mala ona tú prednosť, že hoci bola takmer pri ceste, predsa nezdieľala jej nepríjemnosti. Ďaleko svietili biele stĺpy do očí všetkým prichádzajúcim po hradskej k Rudopoliu, pekný, voľný výhľad mali i sedliaci v tieni kolonády, no ich samých nebolo vidno za vysokým živým plotom. Horúčosť letnú schladzovala záhradka bujná kvietím a tŕním. A Kraus predsa padol.

Vanovský nebol milým okolitým väčším menším statkárom a sedmoslivkárom: za prvé, nepochádzal z tohto kraja („doniesol novémeno,“ ako hovorili), rozprával po „horniacky“ a neuklonkoval sa starým menám. „Nevídali, Vanovský,“ hovorili, „príde skade ruka, skade noha, a už by chcel učiť. Pochodí ako Kraus. Veď sa nadívame!“

No Vanovský nepochodil ako Kraus, a susedia sa nič nenadívali. Kraus bol totiž padol do oka vybíjanej klike. Sotva investoval do majetku veľké sumy, z čista jasna prekvapila ho pravota — naoko nepatrná, a čo je hlavné, bez najmenšieho právneho a vecného základu. Kraus sa usmial a akurátne predstavil si dlhý nos žalobníkov. No o niekoľko dní tužibuď dostane druhú, tretiu, štvrtú pravotu, podobne nezákladnú a lichú. Kraus usmial sa štyrikrát! Človek skúsený, navyknutý na zriadené právne pomery vo svojej Altmarke ^[4], nemohol inšie, ako sa zasmiať. Avšak z púhej, prílišnej akurátnosti zašiel predsa k advokátovi — a zľakol sa.

Advokát zrobil dlhú tvár, celý v starosti a nedôvere klesol do svojho fotela. „Vec to veľmi vážna,“ riekol po dlhej prestávke, veľmi pochybná — — no ale…“

A teraz prišlo „ale“! Nemec siahol do vrecka pre to prenešťastné „ale“.

Príduc domov — už našiel vo dvore dvoch exekútorov, ktorí sa o prioritu prali.

Kraus hľadel so zavlhnutými očami, čo sa to vlastne robí! Bez súdu, bez — no jedným slovom bez ničového ničoho videl celý svoj mobilný ^[5]majetok prísno exekvovaný — pravda predbežne len „pre istotu“ pravotných požiadaviek! Deň po deň chodili kopy písiem, ktorým Nemec nerozumel, a keď sa s nimi navracal od svojho pravotára, transferovanie ^[6]a predávanie celého mobiláru ^[7]išlo nezastavným behom! Voly počali predávať, pretože nemali čo žrať, seno a otruby predali, lebo sa nedajú udržať. Prušiakovci brali všetko rovno z rúk! Jeho pravotár behal, bil sa po čele, grobianil súdu — no koniec bol ten, že za krátky čas bol Kraus hotový. I majetok vzal čert, i peniaze boli tam. Prušiak sa metal, zadával kriminálky — konečne písal brožúry — klika sa smiala. Netreba poznamenať, že klika mala členov i medzi tými, čo oné, pre Nemca nezrozumiteľné listiny písali a podpisovali.

Prišiel Vanovský… a pokušenie nevystalo. I on priletel čo dobre podperený vták. Klike zachcelo sa šklbať. Prvý pokus, zavesiť mu na mohutnú šiju osud Krausov, zakončil sa žiaľne. Vanovský šiel rovno k hlavnému agentovi kliky.

„Vy ste boli tak milostivý, pane, a zažalovali ste ma,“ riekol ticho s vyhľadanou zdvorilosťou, keď zostal s ním osamote. No jeho oči svietili pokojným síce, ale veľmi odhodlaným svitom.

Nevdojak strhol sa žalobník a tvár jeho zbledla.

„Vaša požiadavka je bezzákladná, milostivý pane,“ pokračoval Vanovský, „to vy sami znáte! Preto nebude nátlakom na vaše útle svedomie, keď podpíšete tu odvolanie,“ a s tým ťahal z vačku písmo.

„Nechápem vás,“ drkotal agent provokatér.

„Nie?“ pýtal sa Vanovský, a žily mu na vreli na sluchách. Chvíľu čakal.

Potom zaznelo ohromné zaucho.

„Toto sú pravotné náklady, milostivý pane!“ Karolov hlas bol celkom nenáruživý a nesúhlasivší s takým neobyčajným ostupkom. Práve tak ticho a s pozornosťou vytiahol revolver. „A ešte jeden krok s vaším čistotným sudcom, i zastrelím vás pri prvom stretnutí. Rozumiete? Ja nie som jemný Prušiak! Nádejam sa, že vášho podpisu ani netreba.“

A Karol Vanovský mal pokoj. On dobre znal pomery. Samovôľa kvitla vtedy, ohrievaná prvými lúčmi slobody. Po prísnych nemeckých poriadkoch nasledoval administratívny i pravosúdny chaos. Interregnum ^[8], v ktorom sa chumelili dva systémy. Bol to čas slúžkovských súdov, kde na párne dni vyhrával všetky pravoty pravotár X, na nepárne pravotár Y. Časy, kde obľúbený advokát dostal v jeden a ten samý deň, v ktorom zadal žalobu, povolanie pred súd, termín i hotový rozsudok ex contumacia ^[9]. Samo sebou rozumie sa, že stránky nedostali povolanie. No exekúcie išli. Iba osobná smelosť chránila majetok i osobu.

Chýr o Karolovom postupku rozniesol sa. V hladných panákoch to hrklo ako v starých švarcvaldských hodinách, keď idú biť dvanástu. Za touto historkou nasledovala druhá a tretia s úradmi. Pred Vanovským dostali strach — a ten bol vtedy viac hoden než všetky ustanovizne judex-kuriálnej konferencie ^[10]. Zaucho na pravom mieste a v pravý čas má divotvornú moc!

Cítiac sa dokonale v sedle, Vanovský vzal si mladuškú Máriu Kráľovú za ženu. Bola dcérou grófskeho nadlesného Jeronyma Kráľa, vychovanou v osamelosti horskej. Jej dvojročný pobyt v dievčenskom ústave prešporskom sotva stačil zotrieť z jej panenského bytu svieži náter. Karol videl ju prvý raz takmer ešte decko, a zrelý muž pocítil k nej zvláštnu náklonnosť. Pravda, že v jeho priamej duši nemohli vzniknúť žiadne plány na budúcnosť. On, príduc k starému bodrému Kráľovi, bral Marišku za rúčku a hladil jej pobelavé, bohaté vlasy. A zamyslel sa, bôľne cítiac svoj osamelý život. Avšak čas rýchlo beží a devy rýchlo zrejú. Marienka vrátila sa z Prešporku, a Vanovský, náhodou ocitnúc sa na Rovienkach (kde stál Kráľov jeleními parohami okrášlený jágerský dom), uzrel pred sebou Marienku, ktorú už nevoľno bolo hladkať. No zamyslieť sa bolo voľno.

Prešiel ešte rok; Vanovský častejšie navštevoval starého Kráľa, ktorý za mlady prišiel z Čiech, tu sa oženil, ale vzdor tridsaťročnému pobytu na Slovensku ešte vždy miešal nemčinu do slovenčiny, ktorá bola zas premiešaná českými pozostatkami, ktoré mu utkveli v pamäti. Kráľ, človek strmý hôrsky, takmer neobmedzený vládca obšírnych borov, veľmi ctil si Vanovského. Niečo súrodné cítil v ňom. Obaja stáli v odpore so svetlom, ich okružujúcim, obom hnusili sa stávajúce pomery, obaja mali mnoho nepriateľov vo vonkovskej vyššej spoločnosti. Pravda, boli i veľké rozdiely medzi nimi. Kráľ málo vzdelaný, takmer polozdivený, zriedka chodil medzi svet a tým častejšie do svojich borov, kdežto Vanovský vzdor svojim antipatiám žil vo svete a so svetom, k čomu ho jeho postavenie nútilo a jeho vzdelanie ťahalo. Tieto rozdiely vyrovnávala ale tá obapolná vlastnosť, že boli takmer rovno neodvislí. Vanovský svojím majetkom a Kráľ tým, že mu jeho gróf bezpodmienečne dôveroval. Ohromné bohatstvo šírošírych borov a bukových hôr ponechal celkom jemu, a mohol ponechať. Kráľ po tridsaťročnej manipulácii s nimi zostal nebohatým nadlesným.

Raz Vanovský zjavil sa na Rovienkach bez pušky v čiernych šatách. Kráľ pozrel naňho udivene. Zdalo sa, že jeho nadol visiace silné fúzy ešte lepšie zvisli. Krátku pípku s „vosersokom,“ ^[11]ako on hovorieval, posunul do ľavého kútika úst, čo vždy robieval, keď bol uradostený — lebo nahnevaný.

Karol Vanovský vyjavil mu celkom prosto, že veru prišiel, aby si vypýtal jeho dcéru za ženu.

Kráľovi odvisli fúzy ešte nižšie, fajku odložil na stôl, trebárs i v nej chutne horelo. To neurobil, ani keď mu prišiel na ranu najkrajší jeleň.

„Nuž čože mi poviete?“ pýtal sa Vanovský, sám hodne dojatý pohľadom na starca.

Nadlesný zdvihol narudlú pravicu k ústam, potrel fúzy a potom oči. Boli navlhnuté.

Vanovský prikročil k nemu celkom blízko — a razom pocítil objatie, nie ináč, ako keby ho boli zvierali dlapy medveďove. Od starca páchlo obecným dohánom. Jeho dávnejšie neholené líce primklo sa k jeho tvári. Cítil, ako ho škrabkajú šedivé, tuhé kostrnky.

„Dobre, dobre! Ale čo Mária?“

Kráľ pustil svojho priateľa a zahanbil sa. Do duše hanbil sa za svoj náhly prechvat. ,Decko, decko!’ napadlo mu.

No vtom Mária vstúpila do chyže. Vysoká, veľmi rozvitá na svoj vek, krásna ako hora v máji. Starý nadlesný pozrel na ňu, gániac a škarediac sa, akoby mal na muške raneného divého kanca a nie ladnú dievčinu. Nato priskočil k dcére a vzal ju do ramien ako dieťa.

„Tu máte moju divú prepelicu!“ zavolal svojím surovým hlasom a zadivený, prekvapený Vanovský bral devu pokorne do svojich ramien. Mária zasmiala sa hlasno a ramenami trimala sa otcovho hrdla. No starík vymanil sa z jej objatia.

O niekoľko týždňov slávili v horárni tiché zasnúbenie a skoro potom svadbu o niečo hlučnejšiu. Prišiel Ladislav Malovík, pán farár z Borkoviec, kam patrili Rovienky farou, i so svojimi dcérami; jemu nevadilo, že ženích priznáva sa k inému vierovyznaniu. Ba vo svojom toaste poznamenal, že Kráľ prišiel čo nový Jiskra do našej vlasti, aby keď aj nie mečom, teda dcérou podmanil nových vyznavačov. Farárove dcéry, čo družičky, múdrili sa, plakali s plačúcou nevestou a pýrili sa pri drsných, no zlatých slovách šťastného nevestinho otca.

Mária hupkom skočila z útlej mladosti, takmer z detinských, nevyzretých snov a pochopov, do manželstva. Mnoho bôľov stál ju tento náhly prevrat v živote. Že v pätnástom roku mala už svoje túžby a predstavy o živote — to je isté a prirodzené. No v skutočnosti vypadlo to celkom ináč. Bublinové sny rozpraskli sa, žiadne očakávanie nesplnilo sa. Bory, krásne bory! Veď ona cítila tú prázdnotu samoty v ich šumnom, dumnom objatí! Túžila po premene. No táto premena — aká to púšť, aká dusnota! Často nadišla ju túžba po horách a voľnosti! Tam, tam boli hry, tam bola voľnosť! — Možno s inými zachádza osud menej prísne. No Rudopolie bolo mestečka dosť pusté, a hoci netúžila po hluku — veď bor bol revírom jej najkrajšej mladosti — nenašla náhradu v živšom spoločenskom živote. Karol Vanovský nebol s mužmi zadobre, ich ženy by popáčili sa boli Márii — naopak ženy priateľov Karolových alebo sa jej neľúbili, alebo boli roztratené po dedinách.

Boh požehnal manželom syna. Mária priľnula k nemu celou láskou svojho bohatého srdca — nielen materinským mliekom, svojou dušou chovala svojho chlapčeka. Po roku na bystré chlapča prišla nemoc — dostavili sa smrtonosné kŕče. Chlapček trápil sa dosť dlho. Kŕčmi vydúvali sa jeho slabé prsia, ston sa dral z nich, ston bôľu, akoby povedomého. Akoby bolesť a nemoc predčasne zrelým urobila dieťa, tak nežné, povedomo prosili jeho holubie očká o pomoc a prosili o pomoc matku!! Ona brala dieťa na svoju obnaženú snehobielu hruď, zahrievala a perami vdychovala mu život. A dieťa chladlo a chladlo. Položila ho naspäť do košinového vozíčka. Márna nádej. Očká obrátili sa stĺpkom a tielko zosinelo.

Pred zrakmi mladej matere zatiahol sa svet smútkovou hmlou. Karol viedol ženu do Viedne, do kúpeľov. Ona žialila i tam, i potom doma, keď videla veselo ihrajúce sa deti na jarnom slnku. Ešte sotva sneh čo zliezol z kopcov, a ony už boso naháňali sa za loptou. Ako chránila ona svoje dieťa a predsa ho neuchránila.

Bôľ zmiernil sa, až prišlo dievča na svet. Malo tie samé očká, čo nebohý braček, tie samé zlatisté vlásky pokryli do roka holú hlavičku. Mária utíšila sa a plnila verne materské povinnosti, často predhadzovala si samej sebe, že ich predsa neplní tou vrúcnosťou, tým bezhraničným sebazaprením ako u prvého decka. Dievča prospievalo a rástlo ako z vody. Starý otec bol zaľúbený do vnučky a maznal sa s ňou, až to bolo smiešne na starého hrmotného nadlesného. On týkal sa jej hlávky, akoby bál sa že svojou drsnou pravicou preborí útlu lebku. Bozkať sa ju opovážil iba na biele pliecko, lebo vraj pil ráno slivovicu a vyfajčil za päť nových trafiky.

Teraz je už Lili osemročným výrastkom a spí na otcovom pleci. — Brička zišla z posledného, dosť strmého vrchu, prebrodila sa cez potok a prešla do predmestia. Tam bolo celkom ticho. Stretli ju iba koniari, tiahnúci na obnôcku. Sedia na holých koňoch, ohlávky trímu v rukách. Putá uviazali si o rukávy halienky, s nimi sputnajú predné nohy koňom, aby nemohli ďaleko od ich ohňa.

Cez drevený most prešla brička do mesta. Starý dvojposchodný kaštieľ, oddávna neobývaný, šerie sa naľavo. Temno v temnom hľadia početné, symetricky rozostavené obloky. Brána v peknom čistom oblúku pnie sa: no jej drevená čiastka je dosť porúchaná. Jarké svetlo oproti stojaceho židovského krámu osvetľuje jej porúchané dosky a odstávajúce okrasy z kutého železa. Krám je naplnený sedliackym ľudom; bol trh, dedinci a kopaničiari pribavili sa pri židovej pálenke: stojac častujú sa s ňou z holbovej fľaše s vysokým hrdlom. Hlenovitý, pomaly tečúci potok, ponad ktorý prešla brička, odráža sa vpravo a tečie prostriedkom ulice. Čiernostreché, rôznofarebné domky obstáli jeho brehy.

Brička zahla vľavo — a o niekoľko minút dva vysoké, z pálenej tehly stavané stĺpy s ohromnými kamennými guľami na hlavách vítajú povoz. Medzi stĺpmi železné vráta — dokorán otvorené. Hoj, starý dvorný, Ján Maras, dobre vie, že sa pán jeho neomešká.

Piesok nádvoria zaškripel pod kolesom bričky. Zastala pred dvorovými dvermi. V úzadí černelo sa stromovie starého parku, oddelené od širokého dvora nízkym plotom. Naľavo stáli strojným radom gazdovské stavy a stajne, všetko masívne stavané pod škridlicou. Pri samej bráne, skoro proti vchodu do panského domu, čo prívesok sýpky, bol byt dvorského: neveľká izba s jedným oblokom.

Sotva zvrtla sa brička z hradskej ku bráne: už otvorili sa dvere dvorského. Maras vystúpil z nich, zamumlal a zatvoril bránu z kovaných železných prútov. Z domových dvier vybehli slúžky. Stará Beta, napádajúca na ľavú nohu, bola prvá pri voze, za ňou v krátkej riasenej suknici, čiperno sťa veverica vybehla Anka. Jej biele rukávce len tak svietili v svite lampáša, ktorý držala do výšky.

„Ber Lili,“ riekol Karol Bete.

„Zaspalo holubiatko, nebožiatko! Ach, jak jej hlavička visí! I slinky jej vyšli — tuho spala.“ Beta ešte niečo preštebotala a utrela ústka dievčatka rohom svojho červeného ručníka. Medzitým čo Vanovský ženu svoju zosádzal z voza, Maras bol už pri koňovi a potľapkal ručného po hrdle.

„Hnal si, Ďuro, hnal, kone sú spotené.“ Ak sám Maras nebol s nimi, boli vždy spotené.

„Krok za krokom lezieme, a ešte spotené,“ nevrlo bránil sa Ďuro.

„Hľa, ako sedlový fŕka! Ba či si poriadne kŕmil v Hrušovníku?“

„A či má spievať? Mal byť kantorom.“ Ďuro odprisahal.

„Mlč, darebák. Voda ťa doniesla z kopaníc. Veď ja ti naodvrávam!“ A s tým šiel pozerať stavy. Každý zámok chytil do ruky a potriasol, pootvorené dvercia kurníka zachlopil a odstavil rebríčok, po ňom kury nahor skackať zvykli, keď slnko zapadlo. Keď dvierca hrkli, ozval sa starý kohút, a za ním zapišťali kuriatka. Idúc okolo pajty, zatlačil koč hlbšie do úzadia. Potom oprel sa o plot, deliaci park od domu, a pozrel na temnú húšťavu starých stromov, nato naľavo k starému kaštieľu. Jeho ľavé krídlo vidno bolo pomedzi stromy. Najzadnejší oblok prvého poschodia bol slabo osvetlený.

„Čo to môže byť?“ pomyslel Maras; „ah, ten starý bosorák šťúra po dome! Veru bosorák! Či by sa statočný kresťan opovážil večerom blúdiť po tých starých dierach?“

Maras myslel pod „bosorákom“ Ondreja Skalu, sluhu a od dávnejších čias vlastne kastelána, domovníka a správcu celého obšírneho domu Rudopoľských. Mal on tam pri bráne svoj byt a sedával pred bránou na kamennej lavičke, s nikým neobcoval, a preto nebol obľúbenou osobou v Rudopolí.

Ján Maras oddialil sa od plota, až keď sa ono okno zatemnilo. Zatvoril železnú mriežkovanú bránu, kľúč schoval do vačku; z reťaze pustil Dunča, veľmi zlého, ale strážneho psa. Ten sa natiahol, vystrúc predné laby, zíval, ševeliac huňatým chvostom. Maras potriasol ešte raz bránou a utiahol sa do svojho bytu. Potme vyzliekol sa, zavzdychal a ľahol na posteľ. Dvere nikdy nezamykal. Tichá noc stála nad krajom. Na ulici bolo ako vymreté, iba dva oneskorené vozy zarachotili cestou. Maras po rachote poznal, že sú to kožkári, poberajúci sa na trh na dolniaky. Dunčo možno tiež, lebo zabrechal dvakrát flegmaticky, akoby z obyčaje.

Oproti pánom prišla do ambitu ^[12]mladá deva. Ticho vítala príchodzích, držiac v ruke sviečku v striebornom svietniku. Mária bozkala ju na čelo a prešla do priestrannej chyže, z ktorej veľké dvojkrídlové dvere viedli na verandu pod biele stĺpy. Vanovský prevzal od Bety spiacu Lili a položil ju pozorne na diván. Obaja manželia sadli, akoby chôdzou unavení. Divno, po dlhšej vozbe zase len žiada sa sedieť.

„Nechala som vám večeru,“ riekla deva.

„Ah! Netreba!“ skoro jednými ústami riekli manželia. „Posteľ, posteľ!“ doložil Karol, zívnuc.

Anna, tak volala sa deva, počala vyzliekať Elzu. Dieťa podávalo sa bez citu, jeho hlávka klátila sa semo-tam. Až pri vyzúvaní botiniek pozrelo mdlo a objalo hrdlo devino.

„A tys iste čítala celý deň,“ riekla s ľahkou výčitkou Mária Vanovská Anne, „poznať to na tvojich očiach! I tak máš slabé!“

Anna Belinská prišla za svojím ďalším strýcom Vanovským z horných krajov. Tam osirela a nemala kde hlavu skloniť, trebárs zostalo jej po rodičoch dedičstvo. Po smrti matkinej predali pozemky a peniaze vzali do sirotskej pokladnice. Vanovský ochotne prijal tútorstvo.

„Nie mnoho, tetuška! I v záhrade som pracovala. A čo nové v Hrušovníku?“

„Veselá vdova žije veselo!“ riekol unavene Karol; „dobre, že mám za chrbtom túto vizitu. U Rybáričky našli sme plno hostí, celý dvor bol zastavaný povozmi najrozmanitejších útvarov. Dá ťa bozkávať a volá ťa do Hrušovníka na niekoľko týždňov.“

Mária sa usmiala: „To by chýbalo! To nie je atmosféra pre mladé dievča, a najmenej pre moju dumnú, tichú Annu. Každý čert zastaví sa v jej širokom dome; neviem, ako jej to len stačí.“

„Mnoho zanechal jej Rybáry. No vyčerpať sa všetko vyčerpá. Ale i ten tulák Vinický tam skrsol! Kam sa obrátiš, všade ho nájdeš. A odporný je do nevystátia.“

„Hja, ale je gróf! Náš vek pýši sa rovnosťou, slobodou, a boh zná čím! Keď ale počuje titul — už sa kloní. Nebyť grófom, Vinického netrpeli by v poriadnom dome!“

„Je skazou mladých ľudí! Chcú ho napodobniť a nestačí im. Počúvam, že Sladič je už v žumpe, i Merinymu veľa nechýba. Ah, čert ich ber!“ Karol zívol. „Nuž, Anička, ako si gazdovala? Nebol tu niekto?“

„Iba učiteľ Tichý prišiel; hľadal svoju malú žiačku. Ba i akísi židia tu chodili; poslala som ich k Marasovi.“

Vanovský nerád odchádzal z domu; on ľpel na gazdovstve svojom, akoby bál sa, že mu niekto na chrbte odnesie Padelky, Stráňavy, Machnaté alebo Kalište.

Anna vzala Lili do svojich ramien a namáhavo zdvihla ju. Čiperná slúžka Anka už bola odostlala pre dieťa posteľ.

Keď ju Anna kládla do postele — razom sa prebudila.

„Ešte modliť!“ riekla zvučným hláskom, a pokľaknúc počala svoju modlitbu. No prišla len do polovice. Ľahla, a obrátiac sa na pravý bok, zaspala zdravým snom; Anna ju bozkala na čielko, obrúbené zlatými vláskami. Príduc do svojej chyžky, Anna Belinská zastrela pozorne obloky a ľahnúc do postieľky, vyňala spod vankúša i knihu v prostej väzbe. Na chrbte mala kniha vysoké číslo. Deva dlho čítala, jej potemné oči pozreli časom prosto do vzduchu, nič nevidiac. A vtedy, žiarili túžbou a rojčením.

Anna Belinská mala za sebou dosť neveselé detstvo. Belinský patril k onej triede našich zemských statkárov, ktorá nijako nevedela sa vžiť v beh nových časov. Staré dobré mravy síce ľahko bolo zahodiť a pustiť sa širokým prúdom, no ťažko bolo v nových okolnostiach nájsť iné závažie pre život a jeho rovnováhu. Diela jeho počali ísť velmi plano! Hory, tvoriace nemalú čiastku jeho imania, odpluli dolu riekou, dlžoby rástli, starosti valili sa na jeho hlavu. Liek proti starostiam našiel: chopil sa pohára. Anna dobre zapamätala si nepekné výjavy: ona neraz videla otca v unižujúcom stave, keď oči jeho hlúpo hľadeli a zsinalá pera obsypávala nadávkami matku, mučenicu… On skoro zomrel, stanúc sa detinským v plnej mužnej sile. Skoro za ním pošla i vdova, zanechajúc po sebe jediné dieťa.

Anne bolo štrnásť liet, keď ju bral Vanovský k sebe. No vzdor útlemu veku hlboko vryli sa do jej duše krásy a prelesti hôrneho kraja. Dlho smútila a clivela po svojej horskej domovine, a malé kopce okolo Rudopolia zdali sa jej iba satirou na vysočiny jej domova. Koľko bolestných vzdychov počuli lipy parku, koľko sĺz vlažilo jeho bujnú trávu! Bol jej odporný zvuk nárečia, odporný kroj, a najodpornejší ten lenivý tok riečky! Veď ona pila z vĺn Váhu, jeho brehy boli jej kolískou, a šum jedlín kojil roztúžené srdce. S rodičmi utratila i svoju užšiu domovinu. Čas síce vylieči všetky rany — no po ranách zostala zádumčivosť a nádych tichého smútku.

Ona vyvinula sa na urastenú devu. Na prvý pohľad nenapadla krásou, lebo milotou. Tvár nehorela plameňmi, bola priblednutá a akoby pretiahnutá priezračnou hmlou. Len keď pozdvihla svoje veľké temné oči, i zaujatá rozhovorom opustila málinko spodnú peru, sálala z nej sila mladosti, a vtedy bola pekná. Ju málokto spozoroval v dome. Nielenže uťahovala sa, no celá jej bytosť bola nenápadná, tak rieknuc nevýstavná. Postranní ľudia sotva o nej vedeli. Možno, že sa nečastý hosť pamätal na zjav tichej devy — no iste nespýtal sa, kto ona, a čím je v dome. Osud sirôt, myslel by človek. Avšak Anna nemusela práve pocítiť svoju sirobu. Mária považovala ju čo mladšiu sestru, tisla do predku a hnevala sa na jej utiahnutosť. Konečne Mária pri všetkej svojej dobrote nemohla jej nahradiť matku. Kto tú nahradí?

Už hlásnik odtrúbil druhú hodinu z polnoci, no Anna ešte vždy čítala v knihe s vysokým číslom na chrbte. Už tŕpla jej ľavá ruka, na ktorej opretá spočívala jej hlava. Svieca dohárala — okrútený papier počal sa chytať; ona to nespozorovala. Až keď na strany knihy padla nažlklá blkotná žiara, pozrela ustrašeno, ako zo sna. Horko-ťažko zadusila „horiacu stodolu“ a hodila hlávku na podušku. Zápach zhoreného papiera rozprestrel sa izbou. Deva dlho ešte hľadela do tmy. Pred jej očami mihala sa postava románového hrdinu: akýsi vysoký kňaz, odrezaný intrigami od svojho majetku, navrátil sa na svoje panstvo a robil divy veľkodušnosti… Jej srdce bilo nepokojne a každým tlkotom odháňalo sen. Už šerelo sa ráno, keď zaspala.