Zlatý fond > Diela > Suchá ratolesť


E-mail (povinné):

Stiahnite si Suchú ratolesť ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Svetozár Hurban Vajanský:
Suchá ratolesť

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Michal Vanek, Jozef Rácz, Žofia Vrončová, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Alexandra Pastvová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 256 čitateľov


 

5/

Rudopoľský chytil sa hneď do kresby. Salón, ležiaci pri spálni, premenil sa čochvíla na ateliér. On vnútorne pracoval na obraze Grizeldy. Modelom bola mu otvorená, jasná tvár Vanovskej, no len modelom, poskytujúcim umelcovi hlavnú, charakteristickú črtu — to ostatné tvorilo sa, rástlo celkom ináč — nikdy nevidel a neskúsil to, čo povstávalo neodvisle od modelu. Štúdie množili sa veľmi rýchle; on plesal nad svojou plodnosťou. Veľká dvorana kaštieľa bola veľmi príhodným úzadím pre jeho obraz. I starý gobelín s rytierom hodil sa mu. Avšak predbežne zapodieval sa jednotlivosťami. Kreslil tváre postáv, premýšľal nad svetlom, akým osvieti svoj obraz. Pre farby, plátno a iné veci písal bol už Hansovi Wernerovi do Viedne. On silno túžil stvoriť olejový obraz, ktorý by skutočne zodpovedal jeho umeleckému roztúženiu. ,Teraz otvoril sa prameň tvorivý v hrudi mojej. Ah, keby tu bol Hans Werner,’ dumal často, keď narazil na ťažkosť. Netrpezlivo očakával jeho list s rekvizitami. „Ponáhľajte sa, majster môj,“ písal medzi iným Wernerovi, „aby zastihli vaše veci tvorivý plameň pŕs mojich! Ako rád bych klesol na vašu hruď a počul slová vaše! Ako rád bych, aby ste ma utvrdili v tom, čo zavialo v duši mojej! Či to nie samoklam, vrtoch, bezvládna nálada vôle, ku ktorej chýba svätosť sily umeleckej! Teším sa na váš úsudok s bázňou a zamieraním.“

Ondrej čudoval sa novým poriadkom a veselo znášal pánove vrtochy. Vôbec Skala sa celkom znovuzrodil od čias pánovho príchodu. Našiel zas zvyčajnú rovnováhu v sebe. K ľuďom bol prívetivý, ba i zhovorčivý. Len s Marasom nevedel sa znášať. Kde stretli sa, tam povstala zvada, asi takáto:

„Ľaľa, lokaj, ako čepíri sa! Pätolizač!“

„Koho to myslíš, ty dvorský pes, há?“ Skalova horná pera triasla sa.

„Teba, ty ogombíkovaný mops, teba! Na bruchu sa plazíš pred pánom, oblizuješ taniere!“

„Ľa, aký pán! On myslí, že je Vanovského majetok jeho!“

„Nie, nenie môj, a ja slúžim poctivo, som pánom v svojej službe, vieš, ty potrimiska. Ja dávam pánovi prácu, on mi dáva plácu, no mám svoju hlavu, svoju vôľu! Ty si sa ale celý predal, ty ani malíčka nemáš svojho!“

Neraz mali sa i chytiť. A tak páni žili v najlepšej zhode, no sluhovia sa hašterili.

Albert Tichý roztúžil sa, darmo usiloval sa skrotiť pal svojej túžby. Za pekného rána vybral sa na Rovienky. Veselo stúpal lúkami, ktorých tráva už po druhý raz podrastala, prechádzal cez dlhé lavice nad potokom, až konečne dosiahol bor. Zaplesal v jeho tieňoch. Nohy borili sa mu do drobného piesku, no on ľahko stúpal silou predtým neskúsenou. Všetko išlo ako po masle: tu razom ukáže sa horáreň na zelenom, rozkošnom mieste. Jelenie parohy trčia na čeľusti, dva okrúhle oblúčiky hľadia po oboch bokoch ako dva čierne zraky. Dobre bolo pieskom, tu je už síce tvrdý chodník, ale nohy akosi neposlúchajú. Už mal zabočiť do boru, keď počul potlesk detských rúk a zvonivý, prenikavý hlas Elzin: „Pán učiteľ, tetuška Anna, pán učiteľ prišiel.“ Lili stála za plotom, jej zlatovlasá hlávka svietila medzi kolíkmi. Albertovi bolo neskoro utekať. Nad plot zdvihol sa najprv slnečník, potom pod ním biela tvár Anny.

Tichý pristúpil ku plotu. Lili bežala do horárne oznámiť deduškovi radostnú zvesť. Kráľ sedel v kôlni a vybíjal zo starých klobúkov plstené fujtáše [66]. Na nátoň položil klobúk, priložil okrúhle, ostré razítko, podobné onomu na hostii, a udrel po rúčke kladivom. Pekné pravidelné kolieska z klobúkovej plsti tisli sa vrchným otvorom razítka. Starý nadlesný neveril moderným zadovkám a vážil si svoju duplonku viac než všetky svoje nové pušky. „S hotovým patrónom strieľať, to ako so zaviazanými očami. Svojou rukou musím nasypať prach, i zaraziť, i odmerať tiaž brokov.“ Jeho stará teória potvrdzovala sa aspoň v tom, že starý Hieronym málokedy chybil. Lili vrazila do kôlne ako škovránok do raži.

„Dobre, dobre, Liluška, bež k tetke.“

Lili sa zadivila, že deduško na jej správu tak rýchlo neskočil zo svojho kláta ako Anna z drnovej pohovky v záhrade.

„Nemohol som sa premôcť, nemohol. Odpusťte, že vás mýlim v tejto nádhernej samote, odpusťte. Možno, vy ušli ste práve predo mnou. No povedzte mi to jasne, a ja zostanem v odlúčení od vás.“ Učiteľ opieral sa o plot a bál sa oči pozdvihnúť. Tvár jeho blčala dvojným ohňom. Tieň slnečníka padal na čelo devino — iba temné, do modra ihrajúce vlasy osvetlené boli slnečným lúčom. Dlhý vrkoč, po dedinský ľahko spletený, padal jej chrbtom a zakončený bol belasou stužtičkou. Blíženec jeho, práve taký pyšný, zablúdil ku hrudi. I šaty devine boli voľné. Albert nesmelo pozrel na devu, a prvý raz zjavila sa mu v úplnej kráse. On zamieral láskou, úctou, pokorou… ,len kľaknúť, len kľaknúť’ tanulo mu na mysli.

„Bližšie, bližšie, pane Tichý,“ zvučal Annin krotký, badateľne niečo zvlnený hlas. Tichý ledva vedel nájsť dvierka… Kráľ uvítal ho srdečne — rád videl skromných ľudí — a zadržal na obed. Pred obedom — Anna bola v kuchyni — vodil ho okolo horárne a neustále rozprával. Keď prišli ku starej obrovskej borici, ukázal krátkou čutorkou svojej pipy na vyhradené miesto. Plot bol už vetchý, miestami ležali vyvalené kolíky v zelenej tráve. „Hľa, tu ma pochovajú, to môj večný byt.“

„A koľko plotov ešte zhnije do toho času?“ spýtal sa Tichý.

Starca vidomoči tešila táto príjemná otázka. Vzdor rokom a samote silno ľnul k životu, ako všetky mocné, pravidelne rozvinuté prírody.

„Nuž požiť by sa ono požilo! Najviac mi je ľúto, keď sa počína zima odoberať a prvé sluky ťahajú. Eh, bez tejto jari bys nerád zo sveta! Len táto jar ešte, pomyslíš. A ono starého čerta; jar sa minie, a túžiš zas prežiť aspoň leto ešte. Leto býva u nás prekrásne, vysokoučený pane. Ucho tak navyklo sa na bzukot komárov a výskot vtáctva — ťažko opúšťať. Potom príde zase hrmotná jeseň, príde panstvo do loveckého zámku, hurhaj, štekot fen — nemáš kedy myslieť na smrť!“

S úľubou Tichý hľadel na výraznú tvár starcovu. Zvlášť napadlo mu jeho šedé, iskrivé, prenikavé oko. Nie div, že nechybí.

Volali na obed. Anna bola rozpálená. Na hlave mala ľahunký ručníček; sadla k Lili a obsluhovala ju matersky. Jedlá nosila babka, stará posluha Kráľova. Starík sedel za vrchstolom, bral si prvý, jedol hodne, upíjal si chutne a bol v znamenitom rozmare. Bol to veselý, chutný obed. Dobrý rozmar starého rozlial sa ako slnečný blesk po dome i po dušiach. Tichý v oduševnenej, sviatočnej nálade, Anna povedome tichá, spokojná. I Lili bola v dobrom duchu; svojho učiteľa zvelebovala až do zaľúbenosti, a tu jej teda prišiel. Ba i tá babka usmievala sa prívetivo a šťastne, keď kládla podlhovastú misu pred starého pána.

„A teraz sa opriem na chvíľu,“ riekol Kráľ po obede, utierajúc servítkou svoje tuhé, nadol visiace fúzy. „Oprieť sa“, znamenalo popoludňajší sen, a „chvíľa“ trvala obyčajne dve hodiny.

„A ja ukážem pánu učiteľovi môj kostol,“ volala Lili, tlieskajúc dlaňami. Starý, ospalo žmurkajúc očami, vošiel do jágerskej izby; okenice boli už zatvorené.

Lili vzala Alberta za ruku. On ohliadol sa na Annu. Cez telo devino preletel ľahký mrázik. ,Čo to bude,’ podumala poloustrašeno, poloradostne. Odišla; o chvíľu vrátila sa vo svojich predpoludňajších šatách, so slnečníkom v rukách.

Išli všetci traja okolo horárne. Anna naklonila ucho k okenici. Zvnútra ozýval sa chrapot. Lili bežala popredku. Jej líčka červeneli sa ako jabĺčka. Pruh zlatých vlasov oslňoval jej čielko. Skackala pružno, akoby mala motýlie pestré krídelká. Hore malým briežkom viedla ihličím vysypaná cestička. Bor bol tu okolo domu zachovalý, od nepamäti nerúbaný. Vysoko pneli mohutné borice, šedé starobou, sukovaté. Naľavo od cestičky nachádzala sa priehlbina, zelená, svieža, lebo tam vyvierala hojná studnička. Odtok vody označený bol bujným rastlinstvom. Nad studničkou, v tieni obrovských boríc, nachádzalo sa Elzino obľúbené miestečko. Tam rástol vysoký, elastický mach. Veľký malebný balvan, zvrchu machom porastený, visel koso nad neveľkou terasou. Balvan volala Lili kancľom. Ona vyliezla hore, zvýskla, až sa ozvala hora. „A toto je oltár,“ ukázala na menšiu skalu, na jej vrchole, vhĺbený do rozsadliny, stál malý drevený kríž, „tu sú lavice,“ ukázala na privalené a machom obostlané skalky.

„Tu sa Lili často i sama baví,“ riekla Anna, zhlboka dýchajúc; „je to blízko; keď zapiští, počujeme ju do horárne.“

Lili dlho vysvetľovala Albertovi všetky svoje starosti a zábavy. On prisvedčoval — prisvedčoval. Anna sadla na mach; jej úzunká botinka blysla spod šiat pri sadaní. Albert stál, stál a nič nehovoril. Odtok studničky žblnkal medzi nezábudkami, potriasajúc ich belasými hlávkami. Lili bola hotová so svojím štebotom. Upravovala, okrášľovala oltár, kríž narovnala; deduškov mládenec jej ho ustrúhal — ona teraz veniec vila, aby ozdobila jeho drevené ramená.

Albert sadol k nohám Anny. Celkom všedný rozhovor viedli mladí ľudia — o dome, o Karolovi, o Márii. Anna nezabudla spomenúť ani Marasa, ani Hanku, ba i na Dunča opýtala sa. No hlas oboch nebol všedný. Anna sama divila sa svojmu vlnistému, hlbokoprsému hlasu.

„Ovenčím kríž,“ šeptala si Lili, kľačiac pri menšej skale, „kvetmi obrúbim oltárne prikrývadlo… tak… hájnikov Miško bude zase pekne kázať… tak.“ Na drevený krížik ovesila nezručne spletený veniec z nezábudok a kamennných hrebíčkov. Potom hľadela na svoju prácu. Sadla, hlávku položila na ramienko. „A Pán Kristus bude ma rád.“ Lili položila sa pohodlnejšie na mach. Jej zlatisté vlásky miešali sa so zelenými machovými vláknami.

„Teda sme vlastne v kostole,“ riekol Albert od rozčúlenia trasúcim sa hlasom, vlastne viac šeptom.

„V kostole; Lili aspoň tak hovorí. I celé služby odbavuje s hájnikovým chlapcom. On si odeje zásteru, vydriape sa na balvan a káže, rozhadzujúc rukami.“

„I ja cítim sa ako v chráme, ako pred oltárom,“ citne zavolal Albert.

Lili sa obzrela. Jej oči boli mdlé, ospanlivé.

„Slečna Anna — ja nemám toho daru slovami vyraziť, čo cítim — ja —“

„Utešený zárez,“ pretrhla ho Anna, ukazujúc zavretým slnečníkom na dolinku pod studničkou. Ona sa naozaj bála slov. Trnula na celom tele; „hľa tam v tej priehlbinke pod malým vodopádom umývam sa zavčas rána. To posilňujúca voda, osvieži tvár i oči. Možno z tých nezábudiek berie takú vládu.“

Albert raz vystupoval až k nebu, raz klesal do hlbiny. Oči Annine upreli sa naňho tak milostne,“ tak horúco! Sladká, bôľna spomienka na Malvínu schytila jeho celú dušu, rozpoltenú, roztrhnutú jej smrťou. Ah, tá polovica túžila po náhrade. Úzkostne pozrel na Lili… dieťa spalo — pravidelne dýchali jeho prsia, tvár zahorela červenosťou poľného maku. I Anna pozorovala, že Lili spí; nadišla ju úzkosť osamelosti, tá sladká, divná úzkosť, ktorú pocíti deva iba jeden jediný raz v celom dlhom živote. Dlho mlčali mladí ľudia. Už chcela zobudiť dieťa. Tu padol na ňu prosebný pohľad Albertov: ,len chvílenku, len chvílenku,’ hovorili jeho dobré, ideálne nadšené oči. ,Veď len chvílenku,’ chlácholila deva svedomie svoje. Hja, čo je chvíľa, čo je večnosť?

Albert nahol sa k deve, kľaknúc pri jej boku na koleno; potom schytil ju do ramien silou náruživou, takže ju zovrel cele do náručia. Jej hlava klesla o poznanie nazad. Srdce devy bilo rýchlo, mocne, on cítil jeho tlkot na prsiach svojich. Oči boli zažmúrené, líca bledé. Triasla sa. Ruky bezvládne zvisli nadol. Albert celoval devine vonné, plné pery, studené čelo, líce, vlasy; no zase dotkli sa ústa jeho jej úst — ruky devine zdvihli sa a kŕčovite objali šiju mládencovu.

„Môj, môj?“ pýtala sa Anna, otvoriac svoje výrazné, veľké oči.

Albert, akoby zľaknutý, nevládny uniesť toľko sladkosti, toľko šťastia, vymanil sa z objatia a klesol na svoje predošlé miesto; položil hlavu svoju ku jej nôžkam. On cítil na líci chlad jej koženej črievičky, cítil na prsiach vlny rozbúrených čistých ňadier, cítil na perách i ohne jej úst, i chlad jej mramorového čela. Anna vstala, porovnala vlásky, odhrnula vrkoče nazad. On položil tvár do dlaní a vzdychol zhlboka.

Lili spala tak tichunko a bola pritom krásna ako raffaelovský anjel pri nohách Sixtínskej madonny. Albert vstal, vzal Anninu ruku a uslzeným okom pozrel na jej zblednutú tvár… tá počala dostávať farbu… rozjatrenie tíšilo sa… jemu zdalo sa, že vôňa veje od nej, vôňa jarných fialiek a stolistých ruží.

„Banujete?“ spýtal sa nežne, pocítiac niečo, pripomínajúce ľahké precitnutie svedomia.

„Nebanujem,“ riekla Anna hlasno, pevne. Lili otvorila očká a celá jej tvárička zakvitla šťastným úsmevom. Albert vzal dievča do náručia a vybozkával jej líčka, potom i Anna objala ju a slzami zmáčala jej zlaté vlásky.

„Plačeš?“ spýtala sa Lili, roztvoriac rozospaté očká; „kto ti čo urobil?“ Ustrašený bol výraz detskej tváričky.

„Nič, Lili! Vidíš, ja ťa tak rada, preto plačem.“

Dievča ovinulo rúčky okolo devinho hrdla.

Traja šťastní ľudia, možno riecť, troje detí zbehlo dolu návrším k horárni. Pred dverami v záhrade stál už Kráľ s pípkou v ústach a hľadel mračno na prichádzajúcich. Jeho oči boli ešte zamútené od tuhého spania, no predsa ostro pozrel na učiteľa a Annu.

„Kade sa túlate?“ Hlas nadlesného znel surovo. „Lili ukazovala nám svoj kostol nad prameňom,“ riekla Anna, cítiac pal v lícach.

„Kostol, kostol,“ šomral starík. Jemu nemohlo ujsť rozjatrenie mladých ľudí. Lili vzal za briadku; ah — veď si ty, dieťa, spalo!“

„Chvílenku, deduško, tam pod oltárom.“

Kráľ posunul pipu s „wassersokom“ do ľavého kútika. Jeho šedivé fúzy ovisli nadol, v očiach zahorel zlovestný plameň. Albert chcel urobiť koniec trápnej scéne otvoreným vyznaním. No Anna pozrela naňho prosebne, strachostivo. Ostré zrenice starcove vpili sa do Anninej tváre. Ona detinsky dôverne zniesla starcov pozor. Pozrel na Alberta: ten mal takú šťastnú, peľom mládeneckého rojčenia ovanutú tvár…

„Pah!“ hodil rukou, „starý medveď, drichnáč nenie súcim strážcom devy. Pod boricu s ním, pod boricu!“

Starec potlačil v sebe hnev a rozľútostnil sa.

Albert pristúpil k nemu. „Baťuška náš, holúbok sivý, srdečný! Áno, zhrešili sme! Ona je mojou nevestou pred bohom i vami, starče, otče!“

„Bujná krv, rujná myseľ,“ celý utrápený preriekol starec a vtiahol sa do záhradnej búdky z viniča a sadol na drevenú lavicu. Mladí hriešnici ho nasledovali.

„Odpustite, deduško,“ prosila Anna a oprela sa zloženými rukami na jeho plece, „nebolo to vyrátané… prišlo to na nás ako búrka, ako blesk z čista jasna…“

„Nie som vám ani otcom, ani dedom! Nemala si mi to urobiť, Anna, nemala!… A koľký je váš hriech?“ obrátil sa zase celou silou hnevu k Albertovi; vo výraze jeho hlasu zunel tón strašného inkvizítora, mravokárcu a prísneho skúseného muža. Albert porozumel jeho slovám, položil ruku na srdce a z očí jeho svietil bôľ hlbokej urážky… Starec nezniesol tento nevinný, čistý pohľad, a skoro by sa bol zahanbil. „No veď tak, veď tak,“ zašomral, nepokojne hladiac si fúzy a pokašlal nervózne.

Albert Tichý chytil starcovu ruku. „Siroty sme, deduško, pravdu máte; prevezmite zástoj našich nebohých rodičov. Čistí sme, otec náš, iskrenní a verní! Dávno už rozumeli si srdcia naše — boh zviedol nás, srdcia zabúchali, a zväzok utvorili sme pod jasným, veľkým nebom božím! Veď už v Rudopolí padli medzi mnou a Annou vrúcne slová — kto za to môže, že tam ľudia nemajú taký bystrý zrak ako vy?“

Starcova tvár nestratila starostný, rozhorčený výraz. Často dotýkal sa rukou svojich fúzov.

„Rodičov nemáte, to svätá pravda. No Anna má tútora, strýca, má matku — sestru Máriu — tade vedie pravá cesta, tade. Verte starému človeku. Skoro už ľahne ta pod boricu, on vám len pravdu hovorí. On je skúsený a zná vrenie mladej krvi! Nedobre ste urobili. Hnevať sa nemám práva — nepatríte pod moju ruku. Hej! keby ste patrili!“ Starcovo oko blyslo, bajúzy zaševelili sa.

Anna vypukla v usedavý plač. „Deduško sa hnevá,“ riekla plačlivým hlasom, „všetko bude márne, boh nás nepožehná, on potrestá nás!“ Deva naozaj upadla duchom. Veľkosť nečakaného blaženstva prepäla duševné struny — ony oslabli. Srdce cítilo iba temný bôľ.

„No, no, no,“ zamumlal dedko a kosom zagánil na Annu, „i za vrchom svet! Počkajte. Poviem vám niečo. Napíšem uriášovský list [67]na zaťa a dcéru; počúvajte, pán Tichý, uriášovský list, v ktorom vás obžalujem rovno a poctivo. Vy, pane, oddáte sám ten list do rúk Vanovského. Ak máte v sebe toľko sily, priamosti a vernosti — zbohom, ja som spokojný, zodpovednosť spadla z týchto starých pliec. Ak nemáte — tisíc — —“

Anna zakryla svojou ľaliovou rúčkou ústa Kráľove. Pomedzi biele, útle prstočky drali sa jeho šedivé kostrbaté fúzy.

„Oddám, oddám,“ smelo, mužne preriekol Tichý a stisol starcovi ruku. Chcel ju k ústam priložiť, no Kráľ ju odtrhol: „Kňazom a babám bozkávajú ruky,“ riekol.

Anna pritlačila k starcovmu ramenu svoju sviežu panenskú hruď a bozkala ho na líce.

Kráľ odišiel do domu.

„Anna, miluješ ma?“ zašeptal Albert, rýchlo zaujmúc Kráľovo miesto. Toto prvé tykanie naplnilo devu slastným úžasom.

„Milujem večne, neskonale,“ vážne, tvrdo riekla Anna; „tys mojím otcom, bratom — všetkým, všetkým! A ty ma neopustíš?“ Hlas jej bol neobyčajne prísny.

„Nikdy!“ On obtočil rameno okolo jej drieku a pritisol svoje líce k jej planúcej skráni.

Lili vrazila neočakávane do búdky a zostala stáť zarazená pri vchode. Jej veľké modré oči zvedavo, splašene ligotali sa.

Starý Kráľ priniesol list. Stálo v ňom zreteľným, tučným písmom napísané: „Drahí naši! Dnes prišiel do mojej jazvečej diery mladý vetroplach z vášho sprepadeného Kocúrkova. Ja zadrichnem a medzitým vybúši na strechu oheň. Učiteľ Albert Tichý údajne navštívil svoju malú žiačku, skutočne ale… no o Anne je reč. Zobudiac sa, našiel som malér hotový. Neviem, ako vy o tom myslíte. Na moje tvrdé výčitky predstavili sa mi čo snúbenci. Tak viete všetko. Robte poriadok a neposielajte viac ku mne zaľúbených. Mám dosť roboty s raubšicami, kmínmi dreva a podobnou čvargou. Váš oddaný a milujúci otec Jeronym Kráľ. P. S. Marka, pošli mi po hájnikovi rumu od Schlesignera. Zbohom.“

Jeronym Kráľ vypísal si celý svoj hnev. Mrzieť ho mrzelo, no chladnokrvne nemohol hľadieť na tie pekné, zduchovnelé, šťastné tváre mladých ľudí. On neraz hneval sa na Annu pre jej zádumčivosť, s mladým vekom nezrovnávajúcu sa predčasnú serióznosť. Ajhľa, dnes zmizli tieto tiene z jej tváre. Ona svieti tichým, detinským šťastím.

,Aká to nebeská idyla,’ podumal Albert, keď si premyslel, čo stalo sa a keď sa obzrel okolo vo viničnej búdke. Za stolom mocný, pekný starec, z pravej strany kvetúca deva, zľava on, rozčúlený, vysmiaty. A v kútiku, s bábikou v ruke, Lili, nežná, ľahunká ako Zlatovláska. Na jej tváričke, čistunkej, svieti podivný, neopísateľný peľ, akoby jej líčka boli z aksamietu, lenže ešte jemnejšie, ešte omnoho jemnejšie… Krásna idyla; nechýbal jej ani pôžitok prvých, nenahraditeľných bozkov prvej ľúbosti nad prameňom, obloženým nezábudkami. Krásna idyla!!

Albert poberal sa. Lili bola odbehla, nemohli ju nájsť — konečne ohlásila sa sama. Sedela učupená pod krom na malom stolčeku. Keď sa Albert od nej odberal, skrútila hlávku na druhú stranu a vybuchla v plač. „Nová rodinka hnevá sa; no nič to, dobre bude.“ Šiel. Na kraji lesa obzrel sa v nádeji, že uvidí Annu. No jej nebolo. Horáreň samotno, strojno stála medzi mohutnými stenami boru. Zakýval klobúkom nazdarboh a vhĺbil sa do hory. Nešiel cestou — to by ho bolo užilo, omínalo. Pustil sa širinou, maninou, severným smerom. Zdalo sa mu, že noha jeho prvý raz ruší mier a svätyňu túto horskú, že pred ním nik nedupkal nohou po žltkastej pôde, nepozeral nik k velebnej klenbe horských velikánov. Iba ďateľ ťuká akoby kladivom o staré pne, žlna hvízda kdesi v húšťave. Voľno oddýchnuť zvlnenej hrudi. Zabudni, brat, všetky tie vírivé city. Rozplyň sa ako para tu v nesmiernej prírode… Len jeden veľký, čistý cit nech rozohreje, pozdvihne ťa až ta nad vysoké koruny, nad bor, nad najvyšší kopec Šedých hôr; v ňom zjasnila sa celá bytosť tvoja!

On dal sa do behu. Ako mladý jeleň letel horou, preskakujúc priehlbne a pieskové kopce. Tuším strojnásobila šťastná láska jeho sily, necítil unavenia ani keď už zasvietilo sa pred ním čisté pole. Bolo obliate lúčmi nížiaceho sa slnka. Na kraji boru ľahol do hustej trávy. Hruď jeho dýchala spešno, silno. Ako sa rozlúčim s tebou, bor môj šírošíry! Tys videl, ako celoval som Annu, ako horeli jej pery na ústach mojich, tys jediným svedkom tohto nadzemského okamihu, ty a spiaci anjelik pod krížom. Lili usmiala sa, keď otvorila oči a pozerala na nás, tys, bor môj, zašumel hymnu večnej lásky! A teraz trimeš ju vo svojich statných ramenách. Chráň mi ju, šírošíry vonný bor.

Ešte ten samý večer nastala pre učiteľa ťažká chvíľa. On musel odovzdať osudný list… veď by do rána utrápil sa obavami a neistotou. Hupnúť treba razom do studenej vody, razom osmeliť sa. U Vanovského pod lipou bolo prázdno; ani v stolovej izbe nenašiel nikoho. V salóne slabo svietila nad stolom lampa — knôt bol stiahnutý. Blížil sa ku skleným dverám, vedúcim na verandu a chcel ich otvoriť. Zastal. Na verande bolo temno; stadiaľ ozývali sa pridusené, no náruživo rozvlnené slová:

„Život, život! Ten ho má, kto ho zachytí mocnou rukou, kto určite zavolá: „okamih, stoj! — tys krásny! Vynechať takéto chvíle, opozdiť sa — a život nenie hoden ani spomienky. Na púšť obracia sa tým, ktorí nevedeli duchaprítomne použiť zachvátenie! Augenblick, verweile, du bist so schôn!“ V hlase Stanovom (Albert poznal ho hneď pri prvých slovách) bolo toľko melódie, toľko precítenej, presvedčujúcej pravdy, že v Tichom zastal dych. Nato ozval sa príjemný alt Máriin, no slová nerozumel.

Albert bol v rozpakoch… čo robiť, či vtrhnúť na verandu a či vzdialiť sa. Vtom počul kroky na koridore.

Skoro razom otvorili sa oboje dvere, i od verandy i od chodby. Vanovský s puškou na ramene; jeho utešený stavák Norma vletel pravda prvý dnu a tĺkol chvostom o nohy stolové, a z verandy vnišla Mária vo vkusnom, jasnofarebnom odeve. Karol veselo blížil sa k nej, nahol sa bokom, držiac pušku od seba a bozkal ju na líce. Šiel sa zložiť do svojej chyže. Mária podala učiteľovi ruku. Ruďopoľský zastal vo verajach. Otvorenými dverami vial chlad do chyže.

Karol vrátil sa bez pušky a kapsy, no ináč v streleckom rúchu. Rozprával veselé i mrzuté historky. Albert bol ako na ihlách — našťastie Rudopoľský vstal a odišiel. Tichému pozdalo sa, že je neobyčajne bledý, spolu i neobyčajne pútavý a zaujímavý. Sotva Stanislav vyšiel, Tichý vytiahol z bočného vačku list!

„Ah, od otca list!“ zasmial sa Vanovský, obrátiac sa k žene, „to sa už nestalo dávno. Ako sa len k písaniu odhodlal!“ Mária zastala si mužovi za chrbát a tak razom manželia čítali, vlastne slabikovali starcove runy [68].

Vanovský zasmial sa, hodil hlavou nazad a udrel razom oboma rukami na kolená. Mária odstúpila krok nazad a cez jej tvár preletel akýsi mráčik.

Tichý zaradoval sa Karolovmu dobrosrdečnému smiechu; na tvár Márie pozeral s utajenou úzkosťou.

Čo bolo robiť. Albert potvrdil pravosť uriášovského listu, bledol, ševelil sa ako osikový list. Mária mala ťažké srdce na Annu. ,Tak sa pretvarovať,’ hútala sama v sebe, tak nedať nič znať… mne, mojim bystrým očiam.’ Bola by dala citom svojim voľný priechod slovami — no kýsi neurčitý ohľad ju hatil, akési nové, divné veto ozvalo sa z hlbín jej duše. ,Sú veci, ku ktorým nemá právo ani najdobroprajnejšia teta; a konečne, či som sa usilovala stať sa Anne intímnou, materskou lebo sesterskou? Mária premýšľala a prišla k tomu, že sa veru nestarala o duševný proces v deve, že sa uspokojila dobrou zhodou, priateľstvom pohodlným, povrchným. Nadto, Tichý vyznal pravdomluvnosťou priamo detinskou, že ich zväzok stal sa povedomým pre nich samých iba pred krátkym časom.

Vanovský poklepal zaľúbenca po pleci: „Nuž spánom-bohom; a po tejto radosti prosím večeru.“

Priveľmi zaujatý svojím vlastným šťastím, Tichý nemal času pomýšľať na cudzie biedy. Ako pleva, ktorú víchor schytí, tak zmizla z jeho pamäti rozčúlená reč Stanova na potemnelej verande. On nič nepremýšľal, nič nechápal. Naradujúc sa dosýta až do zamdlenia, ľahol doma na diván a zapálil cigarku. Potom vstal, zažal sviecu a počal chodiť po obšírnom, pustom byte svojom. Niekoľko rodičovských starých kusov náradia stálo tu i tam. „Hľa, veď i ja mám kaštieľ a tiež rodičovský. No ja očakávam oddnes ružovú princezku, ktorá premení tieto potuchnuté miestnosti na vonný raj.“ On chodil z izby do izby, z kúta do kúta, maľujúc si vo fantázii, kde čo bude stáť, až vtiahne k nemu jeho — sotva osmelil sa na to slovo pomyslieť — jeho žena! Možno pri tomto obloku bude šiť, častejšie pozerajúc na záhradu — no už vtedy nie tak zapustnutú, divú — a ja prídem unavený zo školy… ona ma privíta svojím vlhkým, hlbokým okom. Idúc okolo neveľkej alkovne [69], zastal… sladký mráz bežal mu telom, srdce stislo sa, zatrepotalo. Zhasil sviečku a zažmúril oči… V preceptorii zase klesol na diván. Zas iné, celkom iné dumy skrsli v jeho rozpálenej hlave: ako skoro stal sa žiakom a nasledovníkom subtílneho egoistu! Veď len na seba myslí, na svoje šťastie, na predstavujúce sladkosti a pôžitky životné. A okolo neho, ako rúti sa všetko, čo mu je sväté a drahé. Ústav za ústavom padá v obeť nepriateľom slovenskej myšlienky, po mestečkách hasnú ohníky, po dedinách krby a iskierky. V samom Rudopolí, tu na poli jeho činnosti, chladne a chradne niekedy tak vrelo rozprúdený život. Spolky sa rozsypávajú, hynú alebo predobrazujú na protivnícke, jednotlivci uťahujú sa, malátnejú alebo priamo odpadúvajú. Svatnay vyviňuje činnosť obrovskú, jazdí, terorizuje, lichotí, ba i dobrodenia preukazuje meštianstvu a ľudu. A naši? Sám Vanovský brodí deň po deň poliami a horami. Zhŕňa mamonu, hrdluje sa… a najviac keď slovo preriekne, keď zahreší, lebo dišputu počne v kasíne.

Pre samú prácu nestačí myslieť, cítiť! Hej, veru i práca môže byť hriechom. Tá prepiata, duchamorná, zožierajúca práca. Duch ľudský potrebuje i oddych, prázdnu chvíľu. Veď je ináč dobrovoľným otrokom. Všade bieda, malátnenie, hynutie! Protivníkom rastie smelosť — už poštár opovážil sa zadržať jeho časopisy. Pravdu má Stano, i v spisbe úpadok! Alberta rozbolelo srdce, úzkosť ho nadišla.

„A ja plesám, ja kvitnem, ja zachádzam sa v blaženosti neobsiahlej, nekonečnej. Či je idea, pestovaná plameňmi duše mojej, iba šat, ktorý raz odejem s príveskom smútku a bôľu a nato hneď vyzlečiem a oddám sa veseliu? Ako že to hovorí Mickiewicz o Walterovi (Albert rozpomínal sa od slova do slova):

Walter kochal swa zone — lecz miał dusze szlachetna:

Szczéscia w domu nie znalazł, bo go nie bylo w ojczyznie [70]. No ja nie šľachetník, ja nie Walter! Akým právom smiem hnevať sa na Žúrika? Veď ja sám karikatúra, ja viac, ja horší, lebo mi boh udelil viac darov, viac síl!“ V duši učiteľovej povstal boj: ohrozené ideály, hryzavý bôľ nad nešťastím národným, na druhej strane šťastie, nádeje, perspektíva lásky a rodinného života!

V záhrade zašumelo niečo. Albert zdvihol ubolenú hlavu a pozrel do obloka. Cez burinu šumeli kroky.

„Kto ide?“

„Človek, ktorému ušiel sen ďaleko za more. Nuž prišiel som. A vy ešte oblečený? Potme? Potme. U vás tiež nie všetko v poriadku, mladý obor. Zase plápoly, zase ohne?“ Stanislav oprel sa o oblok. Nebo jagalo sa azúrom a hviezdami. Z neokrôchanej zvonice ozýval sa kuvik. On sedel na plechovej guli (kríža nebolo na zvonici) ako klát a nehýbal sa.

Albert otvoril obe krídla obločné. Z katolíckej štíhlej veže ozvalo sa bitie hodín. Mužovia počúvali tiahle, príjemné ozóny.

„Polnoc hovorí spiežovými ústy,“ znel melodický hlas Stanislavov, „nad zatíchlym mestom tiahnu tieto zvuky a zamierajú v šírom poli. Aká teplá noc! Ani lístok nehne sa na vašom orgováne. Pre snílka príhodná chvíľa, iba tam ten prozaik špatí.“ Stanislav odišiel k plotu, zdvihol kamienok a hodil tuho. Kamienok buchol na škridlicu a so šramotom kotúľal sa dolu strechou. Kuvik roztiahol krídla a zmizol v tme.

„Vari ste poverčivý?“ usmial sa Albert, keď Stano vrátil sa k obloku.

„To práve nie. Ale pekne nenaučil sa spievať. Dávno ste neboli v mojom wigwame; azda nechodíte po bojovom chodníčku?“

Tichý zarazil sa, veď len vari nešípi niečo? Len piati ľudia môžu vedieť o jeho šťastí.

„Múdro, múdro,“ pokračoval sucho, „dobre, keď sa mi vyhýbate. Dôveru i tak nepožívam u vás. No ale čo, muž samostatný, povedzte, čo o mne držíte?“

Tichému nepozdala sa táto otázka. ,Samoľúbosť’, blyslo mu hlavou. Možno chce počuť oduševnené chvály svojho učedlníka. Albert neodpovedal.

„Vy ste si práve teraz pomysleli: chlape, ty chceš zo mňa vytiahnuť elégiá [71]! Viem to. Tak ste si mysleli, netajte.“

Albert ani netajil, ani neprisvedčil.

„A mýlili ste sa, brat môj. No pomôžem vám. Po prvé, považujete ma za úprimného človeka. Potom za egoistu čistého zrna, za samoľúbeho podivína, ktorý nenájduc účet vo veľkom svete, prišiel na dedinu blyšťať sa svojou múdrosťou. Či nie tak? Poďme ďalej. Vy hľadáte vo mne avitickú pýchu, nestálosť, vrtochy, baženie za pôžitkom. Na srdce moje neveríte… vidíte vo mne unaveného bonvivána, možno i lumpa, ako sa prosto hovorí. Ja rád hovorím prosto, to mi možno neodopierate. V ostatnom som vám trochu hádkou, trochu zlostníkom, možno i Don Juanom…“ Rudopoľský zamĺkol a veselo pozrel na tvár Albertovu. Ako rád bol učitel, že kmit hviezdny nemohol jasno ukázať jeho ťahy, ani stopy krvi, ktorá tisla sa mu do líc. Chladnosť voči Rudopoľskému počala ustupovať sympatii a obdivu. Ako mohlo ináč byť pri zápalistej Albertovej prírode, keď počul takéto podivné, otvorené slová, keď počul ten tichý, melodický hlas, pozoroval tú prenikajúcu ostrotu jeho umu, tú poéziu jeho celého zjavu. Siahol po jeho ruke a temer celú ju vzal do svojej dlane. Bola teplá a jemná ako hodváb.

„Načo také reči medzi nami,“ konečne preriekol citným hlasom, „ja ďakujem bohu, že som vás poznal, naučil sa mnohému, povzniesol a okrial. Ako bych mal prísť ku nejakému podozreniu? Vy môžete smelo povedať s Faustom: Čo mi ty môžeš poskytnúť, biedny čert? Kde tu aký základ egoizmu vzhľadom na mňa, skromného učiteľa? Inde by ste museli hľadať uspokojenie nejakých sebeckých chúťok… tak napríklad u Svatnaya, Karyho, Sladiča, Merinyho, Hrušovníckeho, Sommera a ako sa volá tá naša rodová lebo peňažná džentry. No vy len tak zďaleka s mocnými zeme tejto! Ba hovoria, že ste tomu haličskému grófovi Vinickému ani vizitu nevrátili, hoci sa chvasce, že v jeho krv premiešaná je kvapôčka suverénnej krvi — tuším jagellonskej.“

Albert sa rozhovoril a prišiel do ohňa.

„Zhoríte,“ miernil ho Stano, „a propos, zajtra sa uvidíme na Vodíne?“

„Ah, bieda!“ Albertov hlas stíšil sa; „nerád idem, no sľúbil som Vanovskému a jeho žene. Hovorili, že by boli neradi sami v protivnom tábore. A čo mne tam? Dať na seba pozerať cez plece, možno vystaviť sa urážke. V našich pomeroch je to veľmi možné. Na stoličných výboroch len tak hrmí proti nám, rozjatrenosť veľká. Nepatrné slovo môže roznietiť požiar. A my tak slabí, nesmelí.“

„No, no! Keď na vás kto pozrie cez plece, veď aj vy máte dve plecia, pozrite raz cez jedno, raz cez druhé. O urážku sa nebojte.“ Tvrdo, mužsky znel Stanov hlas. „Dobrú noc!“ doložil vpadnúc zas v jemný, melodický tón. „Kuvika som odplašil, spite!“ Odišiel, zavrúc za sebou záhradné vrátka.

Stano tajil to síce sám pred sebou, no konečne uznal, že Tichý pri svojej skromnosti má naňho istý vplyv. Nie svojím umom, ale svojou osobnosťou. Jeho národné zásady, rojčenia a cítenia vedel síce porážať svojou dialektikou, filozofiou a hlbším umom, no za Albertove idey vyšlo do boja niečo celkom iné, celá jeho bytosť, jeho individualita, proti ktorým Stano nemal žiadnej zbrane.

Čo ako blaženými zdali sa mu snahy národné slovenské pred súdom rozumu, v politike, v teórii, no takéto osobnosti ako Albert boli oprávnené, reálne a pravdivé. Z neho viala pravda. Ak i krívala logika slovenského učenia, logika tejto vypuklej slovenskej osobnosti bola pravá, neomylná. On jestvuje, on je tu a len tak je možný, teda i vec jeho jestvuje a je možná, má na sebe pečať pravdy. V čom ale záležala tá pravda slovenskej veci, to neznal. „Veď uvidíme,“ riekol a počal chodiť po veľkej dvorane potme. „Chytím sa do seriózneho zápasu s ním. Alebo on vytriezvie a bude učiť deti bez rojčenia, tichý a spokojný, alebo ja postavím sa na jeho pôdu.“ On sám musel usmiať sa nad svojím poddávaním sa jednoduchému, nepatrnému, od tunajšej society celkom zaznávanému mladému mužovi. V spálni nevdojak pozrel na svojho deda. Veľké oči podobizne hľadeli naňho s výčitkou. On odišiel naľavo, no i tam ho našli tie oči. „Kto je pravý?“ pýtal sa nahlas, „ty, či toto nové pokolenie?“



[66] zátky na upchatie pušného prachu v nábojoch domácky vyrábaných

[67] podľa biblického Dávidovho príbehu ide o list nebezpečný pre jeho doručiteľa

[68] najprv označenie domnelých slovanských písomných znakov. Tu vo význame ťažko čitateľné písmo

[69] alkovňa- vedľajšia miestnosť zväčša bez oblokov, prístenok

[70] Walter ľúbil svoju ženu - dušu mal šľachetnú: Šťastia však nebolo v dome, lebo nebolo ho v otčine

[71] chváloreči, oslavné nápisy





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.