Zlatý fond > Diela > Suchá ratolesť


E-mail (povinné):

Stiahnite si Suchú ratolesť ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Svetozár Hurban Vajanský:
Suchá ratolesť

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Michal Vanek, Jozef Rácz, Žofia Vrončová, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Alexandra Pastvová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 256 čitateľov


 

2/

Na druhý deň predpoludním Karol Vanovský stretol Annu na dvore; bola pripravená na vychádzku; v ruke držala papierom okrútený balíček. Len čo ukázala sa vo dverách, starý kohút zaškrečal na smetisku, a celý kŕdeľ sliepok a perličiek hnal sa útokom na Annu, pištiac a trepúc krídlami. Za sliepkami trochu nezručnejšie valili sa kačky. Zo strechy, švihotajúc krídlami, zlietli holuby. No Anna neniesla nič pre nich.

„Kam, Anička? Čo to nesieš?“ spýtal sa svojej chovanice; príjemný úsmev ožiaril jeho tvár.

„Idem do mesta, strýčko; nemáte niečo? Vykonala by som vám.“

„Nič, duša; no v tom balíčku musí byť dáka tajnosť, keď vyhýbaš odpovedi. Neboj sa, nie som zvedavý, a tebe dôverujem, Anica.“

Anna hľadela slnečníkom zastrieť tvár, lebo zdalo sa jej, že sa začervenala. Rýchlymi krátkymi krôčikmi ponáhľala sa ku bráne. Hydina zaškrečala sklamaným hlasom a vracala sa nazad. Holuby vylietli na strechu.

Horúce letné slnko osvecovalo pustú ulicu. Mestečko bolo síce dosť industriálne, malo veľký cech ševcovský, mnoho krajčírov, blanárov — ba v jednej ulici bývali z dom na dom takmer samí tkáči, ich tovar bol široko známy. No každý remeselník vládol popri domku niekoľkými úzunkými roľami, kapustniskom, lúkou, a tak keď prišli letné súrnejšie roboty poľné, švec zoskočil z trojnohy, blanár pohodil nôž, krajčír zapichol ihlu do koženej podušky, tkáč zanechal krosná a všetko bežalo do poľa. Teraz, pri súrnej lúčnej práci nebolo takmer človeka na ulici. Iba židák podopieral sa na podvoje svojho krámu, zapustiac ruky hlboko do vačkov. Jeho neisto sem-tam behajúce oči škňurili sa v jasnote slnečnej. Anna rýchlo prebehla okolo neho, sotva zbadajúc jeho úctivú poklonu.

Pred kaštieľom na kamennej lavici sedel Ondrej Skala; hľadel na kŕdeľ husí, plávajúcich sem-tam po potoku. Zdalo sa, že zaujíma ho, keď biela hus ponorila svoje hrdlo do žumpy, chvost postavila kolmo a trepotala nohami. Sotva zbadal, že pred ním zastala Anna Belinská.

„Dobrý deň, Ondrejko,“ riekla s prívetivým úsmevom; „čo porábate, starký, čo? Dobre vám tu v tieni.“

Ondrej mrzuto pozrel na devu svojimi nejasnými prižmúrenými očami. Jeho tvár bola poskladaná zo samých vrások, ktoré neprestávali ani na hrdle. Nažltkastý kaput [13]mal zapätý až po bradu.

Vstal, poškrabal sa na zátylok a vnišiel do brány. V nej vialo chladom; masívne sklepenie v dvoch oddeleniach tiahlo sa vjazdom, dláždeným okrúhlymi skalkami. Anna ho nasledovala.

„Často chodíte, často! Ťažko mi prichodí lámať staré nohy hore schodmi. A potom či nehreším, keď púšťam cudzieho do domu? Ja tomu nerozumiem, azda tam neporiadok narobíte.“

„Oj, Ondrejko môj! Veru svoje staré nohy lámať nemusíte! Ktože vám káže so mnou chodiť; myslíte, že sa bojím? Dajte mi len kľúče, sama pôjdem, a vám pošlem sklenicu vína, viete, toho, o ktorom hovoríte, že i polomŕtveho uzdraví.“

Skala zatriasol hornou perou, na ktorej trčali riedke, nakrátko odstrihnuté fúzy, vnišiel do svojho bytu vľavo pod bránou a vyniesol tri kľúče.

Anna potľapkala starého sluhu po pleci a chvatom bežala ku schodom. Ako pružno skackala hore osamelými, nie veľmi čistými schodmi; kto poznal jej tichý chod po dome, sotva by ju spoznal.

Ondrej sadol zase na lavicu a hľadel ospalo na pustú ulicu. Tu prebehlo cez most dievča s krčiažkom, zarachotal voz vysoko naložený. Pisár z okresného súdu prešiel cez most, švihajúc trstenicou. Domky, so zatarasenými oblokmi, stáli dvoma radmi z oboch strán lenivo tečúceho potoka. Vpravo čnela ponad domy neobyčajne štíhla, takmer tenká veža katolíckeho chrámu. Za domkami, na záhumní stál chrám evanjelický, väčší, vybielený, no bez veže. Zvony viseli v neokrôchanej, nízkej zvonici.

Ku potoku prišla babka s riadom a počala ho drhnúť vechťom. Mladé dievča zastalo si nižšie, kde sa potok trochu rozohnal a pralo piestom šaty. Jej chudé, biele nohy beleli sa na slnku. Plieskanie piestu rozliehalo sa ulicou. Ondrej pohladil svoje kostrbaté fúzy a zívol.

Na hradskej zahrkotal voz; bolo poznať, že to nie ťažký povoz. Onedlho ukázala sa brička, na nej sedel pán v prašnom kepienku. Kočiš nahol sa k pánovi a ukázal bičom na kaštieľ. V Ondrejovi vzbudil sa podivný cit, akási predtucha. „Čo ten mamľas ukazuje na náš kaštieľ — vari je to krčma?“ podumal a zvraštil tvár.

Anna medzitým prebehla spešno koridor, odomkla dvere veľkej dvorany a vstúpila. Vysoké obloky púšťali do teremu hojne svetla, trebárs na nich viseli ťažké vyblednuté a sčiastky i rozorvané záclony. Prvá stena pokrytá bola vyblednutým gobelínom, na ktorom vytkaný bol šedý rytier. Veľký diván naľavo mal zlomenú nohu a naklonil sa následkom toho. Na ľavej stene viseli dva veľké olejové obrazy. Ťažko bolo uhádnuť, čo vlastne predstavujú, ony sčerneli a zapadli prachom, miestami rozpukal sa lak.

Krôčiky devine ozývali sa veľkým priestranstvom teremu. Ona zabočila naľavo a vnišla širokými dverami do bočnej izby, ktorej zariadenie menej pripomínalo starinu. Mahagónový stôl pokrytý bol zachovalým pokrývadlom, diván stál pevne na svojich štyroch nohách. Medzi oblokmi, na masívnej kasni stáli hodiny, ich kyvadlo, predstavujúce slnce, stálo nepohnute v okrúhlom otvore.

Z tejto chyže prešla Anna do užšej, no dosť priestrannej svetlice. Nad posteľou vypínal sa baldachýn z ťažkej nádhernej látky. Posteľ bola celkom prázdna, madrace ležali v inom kúte zmotané do okrúhlych balíkov. Ostatné náradie bolo pohodlné, stálo v poriadku a zastreté bolo plátnom. Cez oblok vidno bolo lipovú korunu, haluzy lipy takmer dotýkali sa uprášeného skla. Mohlo sa riecť, pri západe slnka lipový tieň padal do izby.

Tapetové dvere boli poodchýlené. Nimi vošla Anna do bibliotéky. Na vysokých priehradách stáli knihy, bolo ich veru mnoho, vo všetkých rečiach. Vybalila so sebou prinesené dve knižky a postavila dľa čísla na ich miesto. Skoro našla akýsi nemecký román, ktorého názov sa jej pozdal. Mal tri zväzky. Anna ich vyňala a zbehnúc dolu schodíkmi, zatvorila za sebou tapetové dvere. Prejdúc bočné izby, brala sa dvoranou. Tu rozleteli sa dvere, vedúce do koridoru, nimi vbehol do dvorany Ondrej. Tvár jeho bola celkom premenená. Indy lenivo prižmúrené oči oživli a zväčšili sa, krátko pristrihnuté fúzy ježili sa ako bodáky. Čiapku držal v rukách a máchol ňou, nemôžuc slova polapiť.

„Von, von,“ riekol zadychčaným, trasľavým hlasom; „von, čertovo pokolenie! Ale som vykázal, vykázal!“

Anna zastala uprostred dvorany; na jej bielom ramienku ležali zväzky kníh. V nedorozumení pozrela svojimi temnými, výraznými očami na starca, ktorý dosiaľ pri všetkej svojej nevrlej povahe choval sa voči nej, keď aj nie zdvorilo, no priateľsky. Ona často chodievala do starej bibliotéky, často prechádzala sa izbami starého kaštieľa. Ona dobre cítila sa v zapustnutých chodbách a dvoranách s pozostatkami niekdajšieho bohatstva a prepychu. Zdalo sa jej, akoby prozaické Rudopolie ležalo tisíc míľ od tohto stánku; veď tu cele iný svet, tu šepot zašlých časov, a keď mu i nerozumela celkom, predsa vábila ju tajnosť, priťahovali neisté, blúdiace chýry o starých dejoch. Jej fantázia maľovala si život dávno zosnuvších. Jej akoby z obrazov vystupovali oné postavy nakrochmelených pánov Rudopoľských a prechádzali sa menuetným krokom po širokom, gobelínami okrášlenom tereme. Hľa v sklenej kasni rad pokálov — ona si živo predstavovala, ako zneli nad bohatým stolom v rukách rozveselených hostí. Pravda, Ondrej nebol veľmi ochotný, mrmlával a škaredil sa. No ona navykla na jeho pošmúrny ráz, ba obľúbila si tohto človeka, lebo nebol všedným zjavom; on sa tak dobre hodil do týchto niekedy drahocenných rároh, ba rytier na gobelíne bol mu podobný, len mu obliecť nažltlý kaput. Páčilo sa jej i to aké ťažkosti jej robil najprv. No takého drzého, ako dnes, ho ešte nevidela.

„Čože máte, Ondrejko?“ spýtala sa zadivene.

„Čo je? Zle je! Von, von! Ah, ja nebožiak! Ja osol, ja odroň, ja zlodej!“

Anna usmiala sa. No smiech zmizol, keď dôkladnejšie pozrela na sluhovu tvár. Z každej vrásky, z každého pohybu hornej pery dral sa cit úzkosti. Jeho lenivé pohyby zmenili sa rýchle, náruživo.“

„Vari horí?“

„Veru horí, veru horí,“ bedoval Ondrej. „Von! Preboha von! Zadnými schodmi! Na pravé krídlo! Cez park, rýchlo, rýchlo!“

Ondrej schvátil svojou studenou, drsnou rukou ramienko devino. Tá vytrhla sa mu a ustúpila krok nazad. Blysklo jej hlavou, či starý azda neprihol si priveľa z fľašky.

„Pán prišiel, pán prišiel, milostivá pani! Prosím pre všetkých svätých, von! Bože môj, už je neskoro!“ Tvár Ondrejova razom stratila výraz rozjatrenia a zostala akoby zomdletá, neciteľná. Len pera s naježenými fúzami sa potriasala.

Naozaj bolo neskoro. Dvere dvorany sa roztvorili a na prahu zastal muž v dlhom cestovnom plášti. Čierna, plná, dlhá brada šedela sa cestným prachom. Dlhé, temno-gaštanové vlasy začesané mal do tyla.

Príchodzí nezdal sa pozorovať, že okrem neho niekto jesto ešte v dvorane. Zastal pri dverách a dlho hľadel na dvoranu, pozrel na strhané tapety, na diván, na záclony oblokov a počerné maľby. Jeho jemná, živá tvár dostala výraz melancholický. Potriasol hlavou.

Anna pokročila ku dverám.

„Ah, v zakliatom zámku, zakliata princezná,“ riekol Stanislav Rudopoľský, hľadiac vlažným okom na devu, „aké šťastné stretnutie! Vďaka vám, vďaka! Spanilý, mladý zjav v pustom dome, pri návrate.“ Príchodzí hovoril čistou, vybranou nemčinou, akú nepočuť v našich krajoch. Hlas jeho znel melodicky príjemne, slovo za slovom zunelo čisto, zreteľne, bolo vidno, že má svoj orgán úplne v moci a nezanedbáva ho. Rozčúlene siahol rukou k dlhým vlasom a odhrnul ich.

Anna bola v rozpakoch; cítila, ako jej horia líca.

„Prichytili ste, pane, votrelca. Nuž teda s pravdou von. Uprosila som vášho domovníka, aby mi dovolil brať si knihy z kaštieľskej bibliotéky. Moja vina.“

„Ah, slečna,“ veselo riekol Rudopoľský, rozjarene, srdečne; „berte celú bibliotéku, kúrte s ňou treba pec! Som poverčivý,“ doložil živým hlasom, na ňom bolo badať rozihranie, „berte; vďaka vám za váš zjav! Ondrej, dobre si urobil! Len žiadne výčitky!“

„Dovolíte, abych sa vzdialila?“ Anna bola ešte vždy vo veľkých rozpakoch. Len čo jej slzy nevyhŕkli. Knihy odovzdala Ondrovi. Pálili ju na ramienkach.

„Iba s knihami,“ veselým, úprimným hlasom zavolal Rudopoľský, „bez nich neprestúpite tento prah! Ondrej,“ doložil v lámanej slovenčine, miešajúc tu poľské, tu české slovo, „knihy zaneste za dámou! Nejdem vás väzniť, princezná!“

Ondrej vydýchol. Jemu odľahlo. Príkazy vzhľadom na kaštieľ boli veľmi prísne, nebolo divu, že sa bál. Anna vzala knihy od sluhu a vyšla. V chodbe vyhŕkli jej z očí zadržané slzy. Nevedela, čo za city v nej skrsli. Či mocnejšie bolo zahanbenie, a či hnev nad podivným chovaním sa neznámeho človeka. Jasné bolo len toľko, že ju pristihli v zakázanom.

Keď pán zostal so sluhom, Ondrej zatriasol fúzami, nakrivil celú tvár, prižmúril oči, takže len malinké dve iskierky kmitali sa spod šedivých mihalníc. Zložil ruky nad hlavu a spustil ich dolu.

„Aký krásny, aký silný! Mladý pán, pán veľkomožný — nech odpustia! — Stanuško môj, Stanuško!“ A starý hodil sa k nohám Stanislava Rudopoľského, tisnúc na svoje srdce jeho kolená. Hlas starého sluhu ozýval sa mocne v pustej dvorane.

Stanislav Rudopoľský, teraz tridsaťročný muž, zanechal Rudopolie čo malý chlapec; no i vtedy býval tam iba letom, najviac iba s matkou — otec bol zaujatý úradom. Avšak ani táto okolnosť, ani dlhý čas nevyhladil z duše jeho všetky rozpomienky. Pozrúc na dvoranu, na oblúky koridorov, napadli mu nejasno síce, zato ale citne dni detstva. Medzi rárohmi starého domu poznal pravda najlepšie Ondreja, ktorý chodil dlho s rodičmi jeho zo stanice na stanicu a s ktorým sa poslednýkrát videl čo šestnásťročný mladík.

Ded jeho, Gabriel Rudopoľský, bol najbohatším zemanom celej stolice, trebárs nenosil žiaden magnátsky titul. Rudopoľské panstvo rozprestieralo sa v trinástich chotároch, úrodných a veľmi výnosných. Hockde na poli videl si kresaný kameň, na ňom R. Ľudia povrávali, že Rudopoľský nikdy nevidel celé svoje panstvo, že ani nevie, koľko má. Možno i sám Gabriel tomu veril a počal byť ctibažným. Počal pachtiť za úradom podžupanským. Dnes by smiešno bolo pomenovať túto snahu výplyvom zvláštnej ctibažnosti, no vtedy bolo ináč, najmä v tak veľkej stolici, najmä ak sa dve mocné rodiny chytili do boja. Právo hlasu mali len zemania, no ak kedy, teda v tomto čase vážili viac než počítali hlasy. Boli ony totiž drahé — veľmi drahé. Pri prvom volebnom súboji Rudopoľský vydržoval celú svoju stránku za celého pol roka na svojom dvore, sytom i bytom. Pol roka huľali páni bratia v rozkoši a hojnosti, pol roka hučali hudby a stáli otvorené všetky krčmy pre pánov bratov a ich rodiny. Čím viac sa blížil zrok voľby, tým širšie otvárala sa štedrá kandidátova ruka. Nastal pre zemanov sviatok, bujný karneval, čas hýrenia a veselostí.

V dvorane na prvom poschodí, kde sme videli práve divný výjav, stála dňom i nocou tabuľa pre významnejších pánov, hlavných kortešov a stranníkov. Veselo šumeli hostiny za hostinami. Rudopoľský v dobrom rozmare kázal postaviť napospas hosťom veľké misy, prikryté vyšívanými servietkami. Keď servietky odstránili, ukázalo sa, že misy sú preplnené novými dvadsiatnikmi, medzi ktorými sa žltol kde-tu kremnický dukát. V prízemí, v sklepených chyžiach dupkali čo obecnejší páni bratia, hádky sa viedli, častejšie prešli i do bitky. Po bitke nastalo zmierenie, hodne oblievané vínom.

Napriek tomuto Rudopoľský prepadol. Mal on síce väčšinu stoličného zemianstva — no župan nebol mu príchylný — a síce preto, že bál sa Rudopoľského pýchy a majetku — v búrnom zasadnutí slávnej kongregácie [14]urobil hádkam koniec, a — potvrdil starý úrad, Rudopoľského korteši nadali mu do zbojníkov — a rýchlo bežali z dvorany, aby neboli pokutovaní fiškálskou akciou. Von zo stoličného domu totiž nesiahala už fiškálova moc strany prechmatov a urážok, spáchaných „stante sessione“. [15]

Rudopoľský uspokojil sa teda so služobníctvom, ktoré v tie časy nebolo na zahodenie. Podporované majetkom a iným vplyvom tvorilo takmer autokratickú [16]tyraniu. No volebné útrovy predsa ťažko bolo dohnať výnosom úradu; trebárs, ako ľudia vraveli, pán Gábor neštítil sa ani od zbojníkov prijímať dary. Boh zná, čo bolo vo veci: no nasledujúca historka udala sa: Dedina Oružné, rozložená pod Vodínom, stála v nedobrom chýre; nielenže čo gazda to pytliak, ale i poza bučky vedeli si zaskočiť páni Oružania. Hlavný ale bol Jano Klapanica, zurval vyše siahy dlhý [17]a biják strašný. Jeho meno bolo postrachom celého kraja. Žaloby chodili pánu slúžnemu, chodili, no ten nerobil poriadok. Smelosť Klapanicova rástla. Konečne udal sa eklatantný [18]pád. Klapanica prepadol o bielom poludní na hradskej hrušovníckych voliarov, troch strašne dobil, ostatných rozohnal a voly odviedol a predal. Voliarov to strašne škrelo, prepadli ho v krčme, kde prepíjal kúpnu cenu, poviazali opitého a viedli pred slúžneho do kaštieľa, kde sa úradovalo dľa tehdajšieho zvyku. Svedkov bolo dosť a dosť. Rudopoľský nachmúril brvy a stal sa razom prísnym sudcom.

Klapanica tajil.

„Stiahnite ho!“ zavolal slúžny, stojac na dvore a kúriac z penovej fajky.

Ošnorovaní hajdúsi chytili milého Jana, s veľkou námahou povalili na dubovú lavicu, ako hoviadko. Lavica sprašťala pod mohutným jeho telom. Voliari a svedkovia stáli po strane a tešili sa, že je vtáčik konečne v klepci. Duše ich preplnené boli vďakou proti pánu slúžnemu.

Dvaja z hajdúchov zastali si z dvoch strán povaleného a k lavici priviazaného Klapanicu. V rukách mali dlhé lieskovice.

„Počni!“ vetil Rudopoľský, vypustiac chumáč vonného dymu.

Hajdúch pozdvihol lieskovicu vysoko, ľavé rameno posunul napred — i ozval sa hvizd trstenice a potom tupý úder. To samé stalo sa z druhého boku. Pravidelne hvižďali palice a padali údery.

„Pán veľkomožný!“ zareval Klapanica po veľmi tuhom údere pravého hajdúcha, náhodou padnutom na holý chrbát delikventov, „nestačím pre nich zbíjať, a oni ma dajú biť?“

Slúžny zabafal z fajky, „dosť!“ riekol, a stratil sa pod bránou svojho domu. Klapanicu odviedli pod puškami. Voliari a svedkovia zachádzali sa radosťou, že je nebezpečný vták v klietke. Na radosť vypili si po rumplíku v predmestskej krčme, zapálili fajky a spokojní ťahali smelo k Oružnému, kadiaľ bolo bližšie než hradskou, spomínajúc si nekalé kúsky zlopovestného rušiteľa mieru. Idúc cez Oružné, takmer popadali z nôh od úžasu. Jano Klapanica sedel na streche svojho slameného domu a podšíval ju sviežimi doskami. Jeho mohutné nohy viseli takmer do pol strechy.

„Skadiaľ, susedia?“ volal na nich zo strechy, akoby z vraného koňa. Strechou sypal sa mach a netresk. Voliari zbledli; počali veriť na bosoráctvo; ticho, trasúc sa strachom kradli sa popri chalupe, obzerajúc sa na strechu. Za dedinou pustili sa vnohy, len sa tak kundolil prach z poľnej cesty. Až na hradskej zastavili sa. Vodín šmúril sa v predvečernom šere.

No ešte iné prostriedky používal starý Rudopoľský už veľmi tiesnený peňažitými nesnádzami. Židovská obec Rudopoľská kúpila bola ešte od jeho otca kus panskej zeme pod cintorín. Na malom briežku, celkom na nič iné nehodiaci sa, povstalo behom času mnoho kameňov, hore zaokrúhlených a popísaných hebrejskými nápismi. Kameň stál pri kameni, akoby židia i po smrti tesno tisli sa jeden k druhému, ako to robia za živa. Rudopoľský potreboval rýchlo groše. Dal si zavolať predstatu židovskej obce. Ten prišiel, skrivil sa pred slúžnym, jeho pichlasté očká behali nepokojne.

„Šmúlo,“ riekol pán Gábor a nachmúril brvy veľmi povážne, „vaše židovské mrchy mrzia ma na panskom pozemku! Beštie pohanské, beriete mi pôdu, akoby bola vaša!“

„Ale, pán veľkomožný, vaša osviecenosť…“

„Mlč, žide! Počuj: zajtra dám vyhádzať vaše koštiale! Počúvaš? Vari je panská pôda rasoviskom [19]? He?“

„Ale pane…“

No Gábor siahol po nešťastnej trstenici.

Šmúle vyšiel z kaštieľa polomŕtvy. Onedlho obživla Jordánska ulica, v ktorej bývala väčšina židovského obyvateľstva. Tvorili sa skupeniny. Starí židia so šedivými bradami a čiapočkami na temenách strkali hlavy dohromady, gestikulovali kŕčovite, klátili sa, škňúrnili. Starý zhrbený žid s typickou tvárou sadol na rožný kameň brány, zdvihol ľavú ruku k uchu a rozšíriac prsty ako vejár, triasol ňou tak rýchlo, že sa prsty spojili ako špice tryskom bežiaceho kolesa. Pritom vydávala hruď jeho stonné tóny. Bolestnejšie nemohli kvíliť ich predkovia pri vodách babylonských [20]. No všetko darmo: voľky-nevoľky museli židkovia siahnuť do vačkov — a to dosť hlboko. „Koštiale“ mali pokoj — na istý čas.

Avšak to všetko nepomáhalo. Prišla ešte jedna reštaurácia, pohuľanky obnovili sa a Gábor Rudopoľský zvíťazil — bolo to víťazstvo naozaj Pyrhovo. Bol zničený. Sám utiekol nesnádzam; zomrel totiž sediac pri pyšnej tabuli. Jeho syn Jozef — neľúbený a takmer nepoznavší otca — zdedil síce celý majetok, no úžasne zadĺžený. Jozef Rudopoľský zasadol v otcovskom kaštieli a počal viesť život dosť barokný [21]: v kráži bohatstva a prepychu bojoval s biedou. Blesk mena a jeho chýr otáčajúci dom, dopomohol mu k žene s venom. No obozretný tesť poskytol mladým iba úroky. Táto obozretnosť bola u Jozefa zbytočná. Vychovaný čo decko v čeľadníkoch, potom zanechaný na seba, zachoval iba jeden jediný cit z domu: pietu proti predkom, vieru na dôstojnosť svojho stavu a jeho lehôt. Možno, keby ho boli maznavo vychovali, v láske a lichotení, menej by bol držal na zvuk starého mena Rudopoľských. Keď Rudopoľské latifundiá drobili sa v omrvinky, keď hory, pašienky, regály [22], mlyny a všeliké iné pramene dôchodkov tratili sa ako jarný srieň v slnku, keď už i čiastky parku oddeľovali sa od stavu, keď videl, že nič nepozostáva na udržanie starého mena v rodnom hniezde, umienil si aspoň kaštieľ zachovať, čo náhrobný pomník slávnej rodiny. A na jeho šťastie záplava dlžôb zostala stáť pred prahom kaštieľovým, iba čiastka velikánskeho parku bola odtrhnutá. Neskôr dostala sa Krausovi, ktorý ju privtelil k záhrade domu, na ktorom teraz sedí Karol Vanovský.

Jozefovi pravda nezostalo takmer nič, iba sladké povedomie, že zanechá synovi svojmu dedovizeň, k nej priviazaná je história celej rodiny. A Jozef vysúkal rukávy: napriek menu a s ním spojeným predsudkom dobyl sa úradu, šiel, kam ho zvali, a robotil do únavy: len v slobodných hodinách, v slávnostnom naladení mysle, nadul sa v hrdom povedomí, nielenže nosí skvelé meno Rudopoľských, no že je nadto majetníkom kaštieľa, verne podržanom po pradedoch!

Divno, synovi svojmu Stanislavovi nevnukol tie samé city: zo samého strachu o svoju relikviu dedičnú. „Mohol by spyšnieť, zbujnieť,“ pomyslel a dal mu celkom chlebové, hoci dôkladné vychovanie.

Rok štyridsiaty ôsmy rozprúdil v starom zemanovi krv. Razom zjavil sa v Rudopolí, celý ovešaný červeno-bielo-zelenými kokardami a stuhami, v starom koči najatom niekde, na lone trojročného Stanislava. Vtiahol do kaštieľa slávnostne. Ľudia pobúrení chýrmi, o ktoré nebolo vtedy biedy, zhlukli sa a hľadeli na príchodzieho, im takmer celkom neznámeho. Jozef dal bubnovať a pozval do dvorany veľké zhromaždenie starešín a ľudu. Ľud sa zišiel a počúval, počúval pokojne a udivene maďarskú reč ostužkovaného pána. Keď počal slová svoje prekladať do lámanej slovenčiny, tváre prítomných sa nadĺžili. — V Rudopolí bola pôda dosť dobre pripravená pre slovenskú myšlienku: ba dedinci, najmä Oružanci, už boli vyhrabali zo zeme ukryté pušky a obracali zraky k bralám. — Milí poslucháči počali sa tratiť širokými dvermi, najprv po jednom; potom celými hlúčkami, a konečne hrnul sa ľud dole schodmi nepretrhnutou riekou. Jozef Rudopoľský nebol ani v polovici svojho výkladu. Stalo sa ešte horšie: rozšírilo sa, že mladý Rudopoľský prišiel obnoviť poddanstvo, mešťanstvu pobrať majetky, kúpené nimi od jeho otca. Povstala surmia, pán Jozef bol rád, že nocou v strašnej pohode ušiel z Rudopolia. Malého Stanislava niesol Ondrej Skala, zamotajúc ho do huňatého sedliackeho kožucha. Jozef upadol duchom a ostatné udalosti revolučných rokov prešumeli popri ňom ako dažďová riava. On nebral podielu, a keď nastali nové poriadky, rezignáciou prijal úrad od novej vlády.

Stano narástol takto pod cele inými vplyvmi než jeho predkovia; jemu ani zašlá sláva, ani blesk mena, ani prítulnosť k starému hniezdu nemohla prirásť ku srdcu. Pravda, otcove slová udržovali v ňom iskru zo starého zemianskeho plameňa. No pomery boli celkom neprajné starým tradíciám: otca prehadzovali zo stanice na stanicu, z mesta do mesta, ba i z krajiny: možno, že z podozrenia — kto nebol v tie časy podozrivým? — možno, že náhodou. Znali ho čo neoblomného poctivca a neúnavného pracovníka. Mladý Stanislav nemohol nijako vyzrieť čo ovocinka avitického poľa. Že sa za chlapčenstva zdržoval letom v Rudopolí, to malo nehlboké vplyvy, a zanechalo iba sladkú rozpomienku.

Stanislav navštevujúc gymnáziá v piatich mestách, odobral sa po matúre na viedenskú univerzitu, študovať práva. To bolo sladkou túžbou otcovou. Matku bol už stratil, ešte keď otec slúžil v Štajerskom Hradci. Juridické kolégiá [23]neboli po chuti mladému, živému junošovi. Bez toho, žeby ich bol celkom zanedbával, raz vnoril sa do pôžitkov veľkomestského života, navštevoval rozpustilé krúžky, ktoré opúšťal až pri prvom svite ranného slnka, zavádzal krátke známosti s ženskými, pravda nie platonické, raz blúdieval celé dni po galériách belvederskej obrazárne [24], navštevoval úsilne prízemie hradného divadla, čítal celé noci „klasikov“, najviac nemeckých, obcoval s hercami, umelcami, literátmi, kde a ako ich len popadnúť mohol. Pred gotickými vežičkami a do nekonečna túžiacimi končitými oblúkmi sväto-štefánskeho chrámu vhĺbil sa v dumu. Ako vnútorne opovrhoval ľuďmi, ktorí chladno bežali popri týchto výtvoroch umenia! No a v svätyni chrámu prežil mnohú hodinu, skoro omámený touto nádherou oblúkov, portálov, ruží a fiál [25]. Nie menej vábila ho Karlova Bazilika, jej nádherná kupola a v strojných špirálach vinúce sa dva ohromné stĺpy.

Raz zdalo sa mu, že ho viac priťahuje maľba, raz architektúra, raz poézia. Chytil sa tuša a zvláštne rýchlo stal sa zručným kresličom. No ďalej nemohol, nevládal. ,Veď som len kopistom [26],’ pomyslel, ,snáď mi chýba farba! Hej, farba, to život, to duša!’ Chytil sa tedy palety a štetca: — ale jeho nervózna príroda ťažko premáhala technické nesnádze. To ho dráždilo a primälo k vytrvalosti. Chodil k maliarovi, v ktorom pevne veril, že je géniom, ale zlobou osudu zaznaným. Bol to starý Hans Werner, Hannoverčan, človek zdielny a spokojný so svojou sudbou. On bol neúnavný v návodoch, a obľúbil si mladého šuhaja zriedkavou iskrennosťou. Jeho umným návodom Stanislav stal sa zriedkavo zručným v olejomaľbe. No i tu cítil, že posiaľ iba kópie daria sa mu. Možno, že v inom bude tvorivým.

Počal písať… veď to je najľahšie, na to netreba technických príprav — veď písať ho naučili. — Čo vyšlo? Celý veľký roj samých počiatkov! A to, čo ukončil, hľadelo naňho úškľabným úsmevom: veď som ja nedochôdča! Hlboko cítil svoju slabosť; so slzami v zrakoch hodil pokusy svoje do pece. No zato túha po umeleckých prelestiach držala ho ešte vždy mocne. Iba čarovná deržava tónov zdala sa byť zamknutou pred jeho čulým duchom. Často chcel sa prinútiť, mysliac, že mu je haťou zanedbanie v mladosti. No jeho pravdivé, iskrenné srdce hovorilo mu pri najkrajšej opere: synku, tomu nerozumieš! On vždy videl na doskách dramatickú postavu, ktorá spieva! To nevedel si nijako priviesť do súladu.

„To nie je pravda!“ pošeptal, „keby to také ťažké, umelé trillery [27]pri opravdovom cite, v skutočnej situácii!“

Otec súril ku skúškam, „lebo,“ písal, „syn môj, cítim blízkosti smrti.“ Stanislav zanechal všetky „alotrie [28]“ a študoval. Samému bolo radostno okolo srdca, keď posielal otcovi list so správou o vyplnení otcovského želania. Ale list nenašiel už otca nažive. Štátne svedectvo už iba uspeli položiť na hruď mŕtvoly.

Stano letel k otcovmu postlaniu a zažialil nad ním horkým bezslzým žiaľom. Tie suché bôle bývajú trápne a zožierajúce.

Po pohrabe — žiaľ, ale ináč to už nejde — nastali majetkové otázky. Stano roztvoril oči, keď mu predostreli závet otcov! Dobrý Jozef Rudopoľský zanechal mu nielen matkino veno nedotknuté, no usporil ešte preňho značnú sumu. Toľko lásky, toľko nezhôd, toľko prác! Stano bol bledý a na tvár sadol mu nepekný úsmešok. „Ja mám byť tým smejúcim sa dedičom ovocia, padnutého z tŕňového stromu odriekania?“ Nevoľno mu bolo. Syn nového času, nevedel akosi pochopiť túto sumu lásky, a či — ako sa mu zdalo — bláznovstva. Za všetko toto prosí otec syna a dediča svojho v záverke testamentu: „s pozdvihnutými rukami, vo meno Boha, Krista a blahoslavenej Panny a Bohorodičky,“ aby neodpredával „majetočok“ rudopoľský, podržal starootcovský dom, na jeho vysokom štíte jasajú sa staré a slávne erby! „Nezabúdaj, synu môj, Stanislav, že si Rudopoľský, nezabúdaj na famíliu! To poklad, ktorý je nám iba zverený, a beda, keď ho spreneveríme! Viem, že família a jej dôstojnosť neviaže sa na hrudu, ani múr; no otcovský múr náš, ktorý som zachránil potomkom, je symbolom starej, nádejou novej slávy. Ak vážiš si prach otcov svojich, nezavrhuj ich symbol. Čo ti zanechávam, mimo vena tvojej dobrej matky, všetko je mzda za prácu rúk mojich. Vyplň, synu môj, túžbu zatíchajúceho srdca. Požehnávam ťa!“

Stanislav uznal v duchu želanie otcovo za podivínstvo; no nezachovať ho nemal ani vôle, ani príčiny. ,Nuž nech stojí starý hrad,’ pomyslel si. Odpísal na predstatu mestečka, že Ondreja Skalu splnomocňuje domovníctvom, stražárstvom a vôbec celým opatrovaním domu, zložiac hneď niečo peňazí na dane a opravy. Sám ale pustil sa svetom za neistými túžbami, neistou snahou. Prešiel nemecký sever, navštívil ostrovy baltického mora. Duny lahodili jeho duchu, i šedivá farba baltických vĺn. Hodiny a hodiny vedel presedieť na piesčitom brehu a hľadieť za letom čajok. Ony krákali, letiac ponad osamelú rybársku bárku. Potom hodil sa na juh — a nevydržal. Pestrosť farieb, hluk a živosť talianskych miest ho odpudila. Na brehu jasného južného mora spomínal si túžobne na vlny Helgolandu a Rany [29]. „Hľa, to je preto, že nemám zmysel pre formy,“ riekol s hlbokou melanchóliou v tvári. Cítil, že hruď jeho nenie prázdnou dutinou; že myseľ jeho lieta bystro, že preniká mnoho, to zdalo sa mu, bár si celkom nedôveroval. Cesty sa mu skoro zunovali. Prišlo leto a prichytili ho v granitovom ostrom prachu viedenskom. Nuda ho nadišla, osamelosť ho tiesnila. Jedinú útechu nachádzal u svojho starého priateľa maliara. On sedával uňho celé hodiny, hľadiac na jeho dobrú tvár, chudú žltkastú ruku, držiacu štetec. Často i pomáhal mu; veselo bolo Stanovi, keď maľoval svätým odevy, alebo pri krajine obdaroval starý strom lístím. No i to zunovalo sa mu.

„Eh, leto v zenite,“ pomyslel si, „prečo bych nemohol i ja na vilu, za príkladom bohatých a lenivých ľudí?“ a zobral sa do Rudopolia. „Pár dní dostačí a potom ďalej, ďalej!“



[13] kabát zvláštneho strihu, obyčajne s kapucňou

[14] zasadnutie zástupcov stolice; ich členstvo sa zakladalo buď na úradnej funkcii, buď na majetkovotriednych privilégiách

[15] počas zasadnutia

[16] samovládcovskú

[17] siaha je 1,89 m

[18] zreteľný

[19] miesto, kde vykonával svoje zamestnanie šarha, šinter; potupné miesto

[20] narážka na sedemdesiatročné vyhnanstvo Židov

[21] tu čudný, plný protikladov

[22] práva výčapu, spravidla súčasť privilégií zemepánskych a mestských; výčapy sa prenajímali obyčajne židovským krčmárom

[23] prednášky a semináre na právnickej fakulte

[24] vo viedenskej obrazárni svetového umenia umiestnenom v zámočku Belvedere

[25] ruží a fiál- architektonické prvky (ozdoby); tu predovšetkým stavieb gotického štýlu

[26] maliarom, ktorý len odkresľuje či napodobuje obrazy iných; epigón

[27] trilkovanie, koloratúry

[28] neprístojnosti, neplechy

[29] historicky i turisticky známe miesta na brehu Baltického mora; Rána — Rűgen (Rujana), uctievaná ako význmné sídlo starých Slovanov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.