Zlatý fond > Diela > Suchá ratolesť


E-mail (povinné):

Stiahnite si Suchú ratolesť ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Svetozár Hurban Vajanský:
Suchá ratolesť

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Michal Vanek, Jozef Rácz, Žofia Vrončová, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Alexandra Pastvová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 256 čitateľov


 

10/

Prípravy na volbu išli neobyčajne zručne: žiaľ, u nás ináč nejde, Vanovský začrel do vrecka, a vzdor protestom Rudopoľského tiež nezaostal. Bez šumu a hluku blížil sa termín. Svatnay a jeho stranníci ticho ferbľovali v kasíne, Pelmány, ubezpečovaný Kolomanom Imrichom Svatnaym ani neuznal za potrebné zjaviť sa v okrese. Len čo poslal pár stoviek na oldomáš.

Pred samým termínom pribehol Meriny k Svatnayovi do Zásiek.

„Panslávi čosi kutia,“ riekol spešným hovorom, „treba sa mať na pozore.“

Svatnay zašiel do Rudopolia. Vyhľadal Žúrika.

„Už dávno som nemal česť — kedy prídete na poľovku do Zásiek?“ prihovoril sa k nemu a poklepal ho po pleci. Žúrik, čujúc o poľovke, bol celý zelektrizovaný. „Ráčte rozkázať! — Dostal som novú pušku. Krása pozrieť!“

„A čo to zase stvárate, vy majster,“ prehovoril dôverne s dobroprajným úsmevom, „čo to zas kutíte? Ej, škoda vás!“

Žúrik bol presvedčený, že celý plán je vyzradený.

Zabolelo ho to.

„No, veď je nič!“ chlácholil ho Svatnay, „rád by som vedieť, čo je vlastne vo veci. Viete, pán notár, ruka ruku umýva. S tou dlžobou u Sommera je to hlúpa história. Koľké úroky vám prichodí platiť! Jedno slovo a — dlžoba zmizne. Len jedno slovo.“

Svatnay bol presvedčený, že človek, ktorý tak ľahko dá sa podplatiť lichotivým slovom, nemôže byť neciteľným proti takému velkému poľahčeniu.“ Veď na tom nič nezáleží! Termín je už pozajtra; ja som vám dobrým priateľom. I nabudúce budem pamätlivým. Vy ste Vanovskému blízky, u vás prvý prameň.“

Žúrik začervenal sa ako moriak.

„A čo si vy myslíte, pán fiškál!“ zareval svojím krikľavým hlasom. „Ja nič neviem, ja nič nemyslím! Ale to si vyprosím, aby ste ma urážali! Ja som národný človek, a nie vaša nástraha. Keby ste mi dávali milión, áno, milión, pán Svatnay, ja hodím ho k vašim nohám!“

„Jaj, nie tak nahlas, nie tak ohnivo…“

„A ja to nahlas poviem,“ zareval Žúrik. Keď bol navrchu, vedel pevno sedieť, „že je to podlosť, ničomnosť, dať sa zakúpiť. Ako sa opovážite pristúpiť ku mne? Ja som národný človek, celý svoj život pracujem do úmoru za našu vec. A vy mňa chcete podkúpiť! Mám dlžobu u Sommera, a ja si ju vyplatím sám. Čo koho do mojich dlžôb?“ Žúrik chodil sem i tam a nebol na skrotenie. Svatnay banoval — no už bolo neskoro. Žúrik vbehol k „Zlatému žaluďu“; tam bolo živo.

„Pomyslite si len, Svatnay sa opovážil mne robiť ponuky, abych zradil národ! Ale som mu vynadal! Znosil som ho ako chlapca. Čo si on myslí o mne?“ V horlivosti vyprázdňoval poháre, točil sa po úzkej chyži a hrozil päsťou.

I bez Žúrika dozvedel sa Svatnay o stave vecí. Malovík mal už svoju obec do chlapa na nohách, Krahulec viedol celé zástupy katolíckych obcí. Hrušovník s kopanicami bol čistý za Vanovského, taktiež Oružné, ba i Záseky, kde sídlil tyran okresu, hotové boli hlasovať za Karola. Poslednú noc rozbehli sa Svatnayovci po obciach a všade našli kompaktné masy Vanovskovcov — ani hnúť. Sám Svatnay sa zadivil nad takým stavom vecí. Išli štafety. Čo bolo robiť? Odročili voľbu na pätnásty december.

Rudopoľský neveril svojim ušiam. Nuž či možno niečo takého? Aká príčina je, odročiť voľbu v ten deň, keď už ťahali zástupy k Rudopoliu? Niet príčiny. Tak chceme, naša vôľa je zákonom.

Stano odpľul, zahrešil a… dostal nový pochop o našich pomeroch, o našej džentry, a ľuďoch, ktorým daná je moc nad týmto dobrým, slovu a pravde prístupným ľudom. Logika udalostí utvrdzovala ho na ceste nastúpenej následkom citných, duševných potrasení. „Vyhynúť musíte,“ riekol, rozpálený zlobou, „ako burinu a kukučinu vypáli vás nový vek! Veď to niečo nemožné, veď tu žijeme v blázinci! Hľa, aké kompaktné masy, povedomé, počúvajúce heslo svojich vodcov. A tam zopár kobylkárov!“

Stanislav Rudopoľský temer nahneval sa na Vanovského, keď videl, že ten so smiechom uvažuje vec. Ako možno smiať sa, keď olupujú ľud o právo, ktoré mu dáva liberálny zákon?

„Braček, vari sa mám hnevať, vari mám zúriť? Áno, prvý raz zúril som, no dnes smejem sa. Ty neznáš maďarskú kultúru, ktorou nás oblažujú! Počkaj len, čo uvidíš v decembri!“ Stano nemohol si iné pomyslieť, ako že v decembri zvíťazí Karol so svojimi kompaktnými masami, „počúvajúcimi hesla vodcov“.

Ako otváral oči, keď videl, čo sa robilo celý čas do termínu! Vanovského strana, posmelená prvým úspechom, nehodlala ustúpiť. Spočiatku boli skvelé výhľady. Čím viac blížil sa termín, tým viac rástol Pelmány. Slúžnovci behali po dedinách, Meriny bez žaloby pozýval richtárov, bohatších sedliakov, otcov takých synov, ktorí mali prísť pod asentírku, a napúšťal na nich strachy, hrozil, lichotil. Svatnay oživol, akoby zmladol a rozširoval teror. Bubenár nevychádzal z opilosti a prevaľoval sa celé dni po dedinách. Kam prišli úradní korteši, vyvaľovali sudy. Občania najprv nedôverčivo stránili sa. Pelmányovci nemali domu, na ktorý by mohli upevniť Pelmányho zástavu. Iba žid krčmár držal ju nesmelo v rukách. K večeru zašlo k židovi niekoľko smädných ľudí, ktorých privábil plný sud. Poriadni gazdovia sedeli v inej krčme a pili za vlastné groše. No pili — a to bol počiatok.

„Eh, tam u Zošpateného sa veselia,“ riekol príchodzí, „víno sa len tak leje. I ženám dávajú.“

Pomaly počali sa „poriadni“ a „presvedčení“ tratiť zo zle osvetlenej krčmy — u Zašpateného rástla tlupa. K polnoci bola už celá obec u Zašpateného, a ráno viala Pelmányho zástava na dome — richtárovom, a Vanovského zástavu nemali kde upevniť. Richtár na výčitky urobil blbú tvár, červenú vínom, a pokrčil plecami. Smutno povievala na málo navštevovanej krčmičke predtým slávne prijatá zástava.

Mária, vyvýšená, uspokojená, rozradostená nad novým životom, ktorý rodil sa v nej, priľnula k Anne vrelou láskou. Anna radila jej, aby netajila, čo stalo sa, a táto slepá videla jasno, čo ku pokoju slúži. Anne naložili zdržovať sa v polotemnej izbe. Mária presedela pri nej celé dni, a bez ohľadu na svoj zrak, predčitovala jej, spievala, žartovala s ňou, a všemožne hľadela zobudiť v nej nádej na vyzdravenie.

„To mi darmo hovoríš,“ pretrhla ju v podobnom potešovaní Anna. „Ja ozdraviem tam!“ a ukázala k nebu.

„Anička, dobrá vôľa pomáha lekárovi. Nezúfaj.“

„Vieš, Mária, čo mi je tak nekonečne ľúto? Ja už nikdy neuvidím svoje považské rodisko! Neuvidím svit snehov na holiach, keď zôkol-vôkol zelenie sa bujné rastlinstvo, a tam hore belejú sa čistunké fľaky snehu. Neuvidím krištáľovú jasnosť bystrín! Ach, aspoň počuť by som ich rada! Pravda, Mária, ty ma zavedieš ta? Usadíš na breh našej rodnej riečky. Ja pocítim ten tuhý závan jedlí, počujem ich šum! Len raz — len raz v živote!“

Mária sľúbila. Vonka už nastúpila zima, prvý sneh belel sa po poliach. Jej muž s Rudopoľským boli temer celé dni na nohách. Stoj čo stoj chceli čestne vystúpiť na voľbe. Mária neodchádzala z potemnej izbice Anninej. Lili ju zamieňala. Ona s detským jemným citom tušila, že Anna je veľmi chorá, a chovala sa k nej s onou dojemnou zhovievavosťou, ktorá tak pristane deťom. Zrak Annin tratil sa neúprosným postupom. Kruh úžil sa, len stredom zreníc videla predmety na tom bode, kde rovno upierala zrak. Koldokola obrubovala priezor hmla — vždy hustejšia a hustejšia. Počiatkom decembra už zmizol kruh. Ránom zobudiac sa, nastrašená podržala sa v posteli. „Mária, Mária!“ zavolala strašným krikom. On rezal sa do srdca. „Samá hmla, samá hmla! Kde si, preboha, kde si?!“ Mária pribehla k nej a brala ju za ruku.

„Ukáž tvár! Odcloňte záclony, svetlo, svetlo!“

Mária strhla záclony. No Anna pohrúžená bola v hmlu. Ona rukami týkala sa očí, zaplakala, zastenala. Mária nič nezbadala na jej zrakoch — ony boli čisté, no výzoru Anninej tváre chýbal svieži peľ života. Anna obliekla sa. Možno vonku bude jej ľahšie. Podpierajúc sa na Máriino rameno, vyšla na verandu. Snežný svit preriedil hmlu — ona badala temné, podlhovasté fľaky bez určitých kontúr — stĺpy to kolonády. Ako dôkladne pripravovala sa na svoj údel — keď nastúpila neodvratná istota, klesla duchom a hrozný bôľ rozšíril sa telom i dušou.

„Ani jeho neuvidím, nikdy neuvidím! Mária, živá som v hrobe tmy, večnej tmy!“ Mária počula tlkot jej srdca. Ono búchalo nezdravým tlkotom.

„Anička, boh je svetlo, dôveruj mu; to veľké svetlo žiari vidomým i nevidomým.“ Mária hovorila slová tie, sama nedôverujúc, že by ony silno podejstvovali na chorú.

„Áno, boh je svetlo!“ zavolala Anna, a rozjarila sa. „K nemu, k nemu!“

Malovík hľadal Karola a vstúpil na verandu. Starcovi zahrali slzy v očiach, keď pozrel na Annu. Vnišli do chyže. Starec objal Annu; ona sklonila svoju hlavu na jeho plece.

„Pravda, velebný pane,“ riekla Anna, „boh je svetlo, i pre mňa je on svetlom, večným, živým svetlom!“

„Nezúfajte! On dá vám i biedneho, telesného svetla.“

Hlas Malovíkov znel istotou a potechou. Sám starec bol veľmi rozjatrený. On robil si násilie, aby hlasno nezastenal. Počal rozprávať príjemným, stareckým hlasom o podivných pádoch vyzdravenia. Anna počúvala ho a nádej brieždila sa jej v duši. Keď starec odobral sa — nádej zotmila sa, a ona upadla v tichú rezignáciu.

Na druhý deň cítila sa Anna slabá — zostala ležať. Karol priniesol chýr: v Oružnom pri volebných agitáciách udiala sa scéna medzi Rudopoľským a Svatnayom. Rudopoľský poslal ku Kolomanovi Imrichovi sekundanta Vinického a starého majora v penzii. „Stano je na neuverenie rozčúlený. Hovoril som mu, že to márne, že u nás uspokojí sa slávna džentry s poriadnym vynadaním, že je škoda vydávať sa takým ľuďom.“ Všetko darmo. Vinický dostal vec do rúk! Aféra nevystane. „Naučím ja týchto kobylkárov!“ celý rozčúlený volal Stano, „nie som bijak — ale čo tu počať?“

Mária rozčúlená vnišla k Anne. Tá ležala nedvižne vo svojej bielej postieľke, ruky mala zložené na prsiach.

„Už som spokojná,“ riekla ticho Márii, „boh je svetlo. Oddám sa celou dušou tomu svetlu. Srok slobody blíži sa, Mária! Počuješ ten nezdravý tlkot môjho srdca? Tak biť dlho nemôže.“

V predsieni ozvali sa kroky. Mária ich sotva začula. No Anna vzpriamila sa, oprúc sa o lakeť.

Dvere otvorili sa ticho.

„Albert, to on, to on!“ zavolala slepá a klesla na bielu podušku. Tichý vstúpil a zostal naprostred izby. On vrátil sa ránom a počul od Stana, čo stalo sa s Annou.

Mária vzala ho za ruku a nesmelého podviedla k posteli.

„Daj mi ruku! Bože môj, bože môj!“

Albert kľakol k posteli, on vzal jej ruku a tlačil ku svojej tvári. Belunká ruka zvlhla bôľnymi slzami. Anna pravou rukou hľadala jeho hlavu.

Márii išlo srdce rozskočiť. Hlasným plačom vyšla z izby.

„Neverná, neverná Anna!“ zaplakal Albert, tisnúc tvár svoju na jej búrnu hruď. On sadol k nej na stolec. „Tys mňa odvrhla pre svoj neduh! Oh, to ma bolí! Tys moja, zakiaľ nevyhasne posledná iskierka z týchto drahých pŕs! Anna moja, Anna!“

„Nie, Albert! Ja som rada, žes prišiel, rada, že ti môžem z tej duše rozpovedať všetku svoju tieseň. Naše svety sa rozišli. Tvoj svet je denné jasno — môj tma. Tie sa nezídu. Nás rozdelil sám boh!“

„Anna, milá moja, moja žena! Ja ťa mám opustiť, keď boh poslal na teba bremeno! Nie. Tu stojím pri tvojom boku! Nikto nemá právo rôzniť nás, zasnúbených pred bohom i svetom. Tys moja. Tys ženou mojou, mojou dušou!“

„Nehádaj sa s Hospodinom. Bola som tvojou snúbenicou — ženou byť — nedovolil on. Ah, ale ja som ťa, slepá, poznala. Nepokojne zakrúžila krv vo mne, srdce zatriaslo, keď zašumeli kroky tvoje v predsieni. Ja som ťa poznala, Albert — a vidím ťa dušou — nie očami. Ja vidím tvoju dobrú tvár. Temno zôkol-vôkol, temno.“

Albert oželel svoju lásku čo stratenú — našiel Annu, našiel to samé srdce, ktoré zatrepotalo na Rovienkach v ústrety šťastiu, a ide ju druhý raz stratiť na večnosť. Nie, on neupustí. Na kolenách poprosí ju, aby nepriamila sa na veľkodušnosť, ktorá oboch umorí. Práve teraz potrebuje milujúcu dušu, vodcu a ochrancu. Práve teraz zaskvela sa jeho láska ako zlato, ohňom prečistené. Veď on nemiloval v nej telesnú bezúhonnosť, sladkosť pôžitku, šťastie, on miluje jej dušu, jej byt — a či to premenilo sa, keď vyhasol jej zrak? On vedel si celkom dobre predstaviť budúci život. Ba práve tragika toho žitia zvyšovala jeho cenu. Na rukách ju ponesie — obľahčí jej ťarchu temnoty. On slovami znázorní jej farby letného rána, zeleň lúk, iskrice dažďovej rosy.

„Verím ti, Albert, že dobre myslíš. Ty bys preniesol rád všetky obtiažnosti. Avšak, nezabúdaj, život je dlhý, on má svoje právo. Živému živého a mŕtvy k mŕtvym. Vidíš, Albert, tam vedľa Malvínky, v blízkosti kríža z kovaného železa, tam moja svadobná postieľka. Túžim po nej! Ukonala som sa.“

Tichému zdalo sa nemožným odstúpiť čo len na krok od postele. Mária vzala ho za ruku a jemne ťahala ku dverám. On ohliadol sa. Krásne oči Annine uprené boli naňho. Veď ho vidia, veď lesknú sa onou oddanou láskou, ako pri Elzinom oltári… to ona, tá samá tichá a vrúcna Anna. Oči nevideli — pustá, šírošíra, nekonečná hmla ležala na nich.

Tichý vyšiel z čistej panenskej izbušky Anninej ľahký dušou, rozpálený citom veľkodušných plánov pre budúcnosť. Čoho sa nikdy nenazdal, to stalo sa: on našiel Annu v tej samej, ba ešte zvýšenej krásote duševnej, lenže chorú, biednu a nešťastnú. „Tým viac príčin ľúbiť ju a byť jej všetkým!“

Stana našiel v ateliéri s paletou v ruke. Dokončieval svoje dielo. Posledné poprávky, posledné črty kládol na „bolestné svoje dieťa“.

„Ako na zavolanie,“ riekol, neprestávajúc rýchlo narábať so štetcom, „hneď som hotový… dovoľte, brat môj.“

Rudopoľský zoskočil zo stupeniek, pozeral zďaleka na obraz a zase počal ďalej pracovať. „Das ewig weibliche,“ poznamenal po krátkom mlčaní, „vidíte, ten starý weimarský kocúr [116]znal lepšie hovoriť než tisíc maľujúcich poetov! Tí maľujúci poeti sú celkom takí nepodarenci ako poetizujúci maliari. Miešajú sa navzájom do svojich heterogénnych remesiel — pah! Zostaň každý pri svojom. Kaulbach, [117]“ Stano nervózne potriasol štetcom, „chce vám filozofické a historické myšlienky znázorniť, tak rieknuc materializovať na plátne! Z vody chce sochu vykresať! Das ewig weibliche zieht uns hinan! [118]Raffael mohol sám seba prevýšiť a predbehnúť celú ostatnú republiku umelcov o tri slnečné vzdialenosti od zeme — iba tvárou madony!“ Stano zoskočil z dvojramenného rebríčka, odsotil ho nabok a sviežim štetcom nabral z palety čiernej farby.

„Imagine completa, scribit pictor manu laeta [119]! Hurrah, brat môj! Som spokojný,“ a počal do roha črtať písmeny. Albert pozeral a čítal: „Stanislav Rudopoľský — Márii.“ Stano len tak žiaril radosťou nad obrazom, nad sebou a nad tým, že dielo svoje posvätil Márii. „Autos epoien, [120]“ zavolal samoľúbo. „Neobyčajná dedicatia, [121]“ usmial sa. „Ak značí testament — vy ste jeho exekútorom. Čert nespí a osud často lahodí zlodejom. Na každý spôsob dobre je byť rozvážnym; i tieto listy odovzdáte, ak bych mal padnúť?“

Tichý hľadel Stana odhovoriť od „nerozumného“ postupku.

Eh, tú radosť si už doprajem, tomu chlapovi pozrieť do usmievavej, diplomatickej tváre! Ak mu posvietim do pekla, to bude moja prvá zásluha o slovenský národ.“

„Avšak ak osud lahodí zlodejovi?“

„I tak bene! Ďalej to už nedovediem,“ on pozrel na obraz a zatúžil po Wernerovi. Jeho pochvalný úsudok chybel mu k úplnej, radosťou zjasnenej spokojnosti. Stano oddal Albertovi dva listy — na Vanovského a na Adelu.

Albert spozoroval živosť, geniálnu náladu, temer rozpustilosť u svojho priateľa. Tvár jeho jasala sa duchom i citom, z úst plynuli mu rázne súdy, ostré epigramy. A predsa z očí svietila mu spokojnosť, ako po nejakom dobrom, zdarenom skutku.

„A vy, brat môj, nedarebáčte, nezabíjajte dni sily a tvorenia sentimentálnosťami. Vy ste veľký básnik in ovo — hovorím in ovo, treba dlho ešte klvať do škrupinky. Vravím to bez bočných ohľadov, priamo a verne. Znám vašu stratu! Ona zostane stratou. No svet nenie zabitý doskami prvej ľúbosti… ďalej, ďalej!“

Albertovi bolo ľúto, že Stano tak ľahko hovorí o jeho strate; on nemohol šípiť, že jeho priateľ sám v hlbokej duši skrýva bôľ nad stratou veľkou.

„Vozduch, vozduch!“ zavolal veselo Stano a zhodil zo seba farbami zafľakovaný pohodlný kabát. „Napadol prvý sneh, vysánkujeme sa.“

Stanove dva sivé žrebce nepokojne hrabali sviežo padlý sneh. Korba onedlho, škripiac dláždením, šibko vyletela z brány kaštieľa. Ona zahla cez most nad polozamrznutou, lenivou riečkou, a odrazila sa poľnou cestou. Šíre pole belelo sa — ponad vlnistú bielu pôdu dvíhal sa Vodín, šedý, obliaty zimným slnkom. Stano videl osudný oblok nad priepasťou — oblok, z nehož vyzdvihol pružným ramenom najvyššiu slasť, i najhlbší bôľ života svojho. Tam na tej lúke, teraz snehom zapadnutej, stretol pri prvom východe z otcovského kaštieľa barnavú hrabáčku, ktorá na jeho citný privet odpovedala smiechom… aký prorocký to bol výsmech! Vtedy bol cudzím i ľuďom, i kraju — a dnes nenie cudzím, cíti sa synom tohto divného, špatno-krásneho národa, no výsmech, odsotenie, osamotenie nevystalo. V Oružnom počuli hulákanie v krčme. Územčistý richtár Klapanica stál pred krčmou; temer ozelenel od pijatiky. Široko rozložil nohy a krútil hlavou.

„No, ako sa držíte?“ oslovil ho zo sánok Stano.

Klapanica blbo pozrel na Rudopoľského a obrátil sa mu chrbtom.

„Íljen Pelmány!“ zavrešťali v krčme.

Z Oružného zabočili sane napravo k Borkovciam. Ľudovít Malovík vítal hostí s ustaranou tvárou.

„Do večera sme dobre stáli,“ riekol, „tu prihrmí Svatnay s grófovými remanenciami [122]. Naša obec dlžná je dvadsaťpäťtisíc zlatých remanencií… hrozby, exekúcie. Sám sudca bavil sa tu dva dni — pomyslite, aká to hrozná presia na sedliacky ľud. Moji verní stoja — no už zredli, zredli. Svatiča tu máme tiež — len tak sype medzi ľud groše — sud za sudom vyvaľuje! Zradca notár tiež už ukázal driapy.“

„Hovorím,“ vzdychnúc riekla starenka, jeho žena, „nehodno sa zaujímať! Ožrani!“

„Kristus nešiel medzi bezúhonných, a vysokých, ale medzi padlých!“ krotko poznamenal farár a potriasol svojou šedivou hlavou. U dekana Krahulca v Rubežnom našli tie samé neveselé správy. „I môj ruženec tratí pôdu,“ riekol ticho, menej pohnutý než Malovík, zato uverenejší a dosť istý svojej veci. „No zajtra ma uvidíte v Rudopolí s veľkou väčšinou obce.“

Na spiatočnej ceste Rudopoľský vyjavil Tichému mnohé zo svojich myšlienok a plánov.

„Vy nič nevykonáte na politickej pôde s týmto ľudom.

Politika zabíja ho, níži a mýli. Nepozorujete, že bez naháňania, pijatiky, hrozby nevyšiel by zriadený sedliak ani pred dom? Treba študovať jeho prirodzené náklonnosti a dľa tých riadiť sa. V lumpáctve a podlosti nevybeháte svojich protivníkov; iba lump ženie ľud do politiky so zdarom. My udrieť musíme i na srdcovú strunu národa, i brať ohľad na hmotné pozdvihnutie jeho. Počuli ste — v Borkovciach robia politiku nezaplatené remanencie. Vy, pravda, máte inú úlohu,“ obrátil sa k Albertovi a jasavými očami hľadel na jeho zimným vetrom rumenú tvár, „naša eklézia [123]nenie z tohto sveta, i ona je na svojom mieste. Vy ste šťastný, vaša hrivna je bohatá, nože von s ňou!“ Hlas Stanov bol neobyčajne citný, zvlnený.

Tichý našiel doma kartičku Máriinu. Volala ho. Našiel ju v slzách.

„Anna chce vás vidieť! Ach, ona je zle, veľmi zle. Doktor vraví, že jej srdce je choré.“

Albert v návale citov schytil Máriinu ruku a bozkával ju. Išli k Anne.

Annina tvár bola neobyčajne, ružovo rozjarená.

„Ach, prituho bije, Albert, prituho,“ riekla s úsmevom; „poď, daj ruku!“ Albert dotkol sa bielej košieľky, cítil cez ňu pal devinho tela, cítil, ako otriasa sa jej bok tuhým tlkotom srdca. „Tvoja ruka obľahčila bôľ — aký si dobrý; už mi je ľahko! Sadni, rozprávaj niečo.“

Jemu bolo ťažko rozprávať. V jeho hlase bolo znať tlmené slzy.

Lili vnišla na palcoch do izby a prihovorila sa chorej.

„Lili naša, náš anjel,“ ticho hovorila Anna; „nespi, duša, nespi! Vidíš tie nezábudky — ako potriasajú sa — to vodička, vodička! Tak dobre chladí oči za rána! A tvoj kríž? Narovnaj ho, narovnaj! Pozor, spadneš, tam skala, mach je klzký.“ Ona tisla Albertovu ruku na svoje rozvlnené prsia. Razom ju odsotila. „Čo to za smelosť! Bože môj, aký si strašný, strýčko! Hneváš sa. Ach, nehnevaj sa, odžeň Dunaja! Preč, preč!“ Silným pohnutím skĺzla jej košieľka z pleca. Ono zabelelo sa čistým svitom snehu.

Albert kľakol k posteli a položil tvár do dlaní. Ona dotkla sa prstami ľahunko jeho hlavy.

„Tu kríž Lilin! Ale je veľký, železný! Hrob, hrob! Malvína!“ Posledné slovo zavolala prenikavým, zúfalým hlasom.

Rudopoľský ľahol do postele s pokojným srdcom; bol by hneď zaspal, no spod „Zlatého žaluďa“ hučala hudba; ulicou ozývalo sa časom hulákanie ochmelených ľudí. V železnej peci spálne blkotal plamienok a žiaril na dlážku dlhými trasnými pruhami. Stano roztúžil sa nikdy nepocítenou túžbou… Adela, Adela, polo nahlas, nechtiac, hovorili jeho ústa. „Čerte, zaľúbený si, zaľúbený,“ zlobno zašomral a obrátil sa ku stene. „A teraz najviac, keď toho najmieň potrebujem.“ On zažmúril oči nervným úsilím, až ho zaboleli zrenice. Zvonku niekoľko hlasov zarevalo: „Íljen Pelmány!“ — Nech žije Vanovský, íljen!“ odpovedalo z druhej strany niekoľko hlasov. Stano zaobalil hlavu do podušky. Tieto profánne výkriky boli mu protivné. Tu zahučala hudba pod samým jeho oblokom. Hudba bola dosť dobrá; mäkko vinuli sa tóny, pridusené oblokmi a vzdialenosťou. Stano pustil podušku a načúval. Tie samé melódie zneli spod obloka, ktoré hrala Adela na piane. Tie podumné, sladké, pričudné poltóny, tie nezvyklé prechody… „Bože môj, ako bijú sa tieto nápevy o srdce — rozlunia ho a ono ďalej zvučí tým samým tónom. Pričudné melódie zamĺkli — hudba zahrala marš. „Sláva Rudopoľskému!“ ozval sa výkrik — za ním asi päťdesiat hlasov opätovalo: „Sláva!“ Stano poznal hlas Žúrikov. Podivný cit skrsol v Stanovi. Prvý raz v živote počul volať meno svoje takýmto spôsobom, prvý raz zneli mu v ústrety pokriky ľudí. „Doma som,“ riekol nahlas, a tichý mier rozhostil sa celým jeho bytom. „Aký to široký, sladký, obživujúci pocit.“

Sotva počalo brieždiť sa, zazvonili hrklavky a zvonce saní pred kaštieľom. Ináč panovalo úplné ticho. Ondrej Skala nesmelo vstúpil do spálne. „Pán veľkomožný,“ riekol. Spod baldachýna šumelo voľné, hlboké dýchanie.

„Už sú tu,“ prehovoril niečo hlasnejšie. Keď ani to neprospelo, pristúpil k posteli a dotkol sa pánovho pleca. Stano trhol sa a pozrel veľkými očami na Ondreja, držiaceho v trasľavej ruke sviecu. „Celú noc nespal som, sane práve zacengali.“

Stano vyskočil — a už počul na koridore škrekľavý hlas Vinického. On prichádzal priamo z kasína, od karát. Ondrej voviedol ho do ateliéru. Ťažkým krokom za ním, ospalý, rozmrzený bral sa major, oblečený v staromódnu, dávno vymuštrovanú majorskú rovnošatu. Biely kabát a zlatý golier blysli sa v svetle sviec, ktoré Ondrej pozažíhal. Šabľa brinkala o dlážku.

„Dones niečo,“ sipel Vinický; „tu máš dohán.“ On vyňal z vačku veľkú, zmrvenú guľu bankoviek, a vytiahol z nej desiatku. Vinický dnes vyhral veľkú sumu.

Ondrej priniesol likér; Stano, svieži, rozjarený vstúpil do dvorany. Majorova šabľa zazvonila.

„Znamenite!“ zakričal gróf a niečo neistým krokom pokročil k Stanovi.

„To vám hovorím, dajte si dnes pozor! Obral som celú čeliadku, nenie to dobrý predznak!“

„Ty pôjdeš so mnou,“ šeptom riekol Stano k sluhovi; „kočiš zostane doma.“

„Ah, aký volontér [124]!“ sipel Vinický, so sviečkou v ruke blížiac sa k obrazu na lešení. Major pokašlal suchým kašľom a potrel si dlhé fúzy, splývajúce vo dva motúzy s bočnou bradou. So Stanom poznal sa bol v kasíne a priľnul k nemu pre jeho čistú nemčinu. „Der Mann spricht wenigstens, [125]“ poznamenal hneď pri prvom rozhovore. Na slovo „spricht“ položil dôraz.

Sviečkové svetlo zoslablo: oblokmi vnikal do dvorany predsvit.

„Poďme,“ riekol major a zívol.

Vonku panoval dosť tuhý mráz. Ondrej ťažko hrabal sa na kozla a chytil do skrehnutých rúk opraty, ktoré mu podával paholok. Zvonce saní zacengali pustou ulicou. Pekársky chlapec zívajúc tiahol hore potokom. V niektorých oblokoch žmurkalo svetlo. Stano razom pocítil sa byť opustený, osamotnelý. Hľa, tu idú s ním dvaja celkom cudzí ľudia, idú, aby boli jeho pomocníkmi pri osudnom diele. Ako rád by videl Karola vedľa seba miesto podnapitého Vinického.

Sane leteli popri dome Vanovského. Na guliach, korunujúcich bránové stĺpy, sedel sviežo napadnutý sneh, práve ako dve biele čiapky. I kolonáda ukázala sa. Ranné svetlo ožiarilo oné strojné stĺpy, pod ktorými Stano prežil toľko sladkých dúm pri boku Márie, keď ona nevedomo roznecovala v ňom nové myšlienky. Bez oľutovania, bez zapýrenia mohol pozrieť na dom! V tom bola jeho útecha. Mária mu nebola ľahostajná, veľký cit vzbudila v ňom, cit zákonný pre majestát umenia. Vysoká ženskosť, žiariaca z jej tváre, z čistých foriem; ona ho pozdvihla, zošľachtila. V ňom ozvala sa akoby oná ozvena starej, útlej rytierskosti… a ajhľa — i teraz nachádza sa na ceste, protiviacej sa jeho zásadám — staré, prežité bohatierstvo ožilo v ňom. Krv Sudova!

Roviensky bor kúpal sa v žiare zimného slnka, keď sane zabočili doňho. Vinický stal sa neobyčajne vážny; on vytrezvel na sviežom vozduchu. Starý major s lekárom, ktorého vytiahli z postele, viezol sa na druhých saniach. Jeho zlatý golier trblietal sa v slnku.

Skoro zazneli zvonce protivníckych saní. Svatnay bol bledý, s výrazom plačlivým na tvári. „Ako ja len sem prichádzam,“ hovorili jeho neisto behajúce zrenice. Sladič vyobliekal sa nápadne: čistý krvožížnivec a heros! Nechýbali žlté gamašne, ostrohy, krátky gavaliersky kabát… nechýbala povedomá nahlúpla vážnosť; Meriny, druhý pomocník Svatnayov, triasol sa strachom a visel na ich doktorovi, mladom židovi s cvikerom na nose. „Aby sa len všetko dobre skončilo,“ bolo jeho jedinou myšlienkou. On bol rozzúrený na Vinického, ktorý vec tak ďaleko dohnal… Veď on hrozil, že sám vrhne sa na Kolomana i na Merinyho — a zavrtí s nimi! Sám župan tvrdil, že ustúpiť nemožno.

Na kraji boru ležala neveľká lúčina, pokrytá sviežim snehom. Starý major vytiahol svoju šabľu, a vystupujuc svojím vojenským krokom, určil vzdialenosť, šabľou načrtal v snehu bariéry z oboch strán. Meriny trasľavým hlasom počal:

„Mojou povinnosťou čo človeka a sudcu —!“

„Prosím — neráčte čas mariť,“ vpadol mu Stano do reči. Razom vyšumeli mu všetky iné myšlienky, okrem tej, že dielo nutno zavŕšiť. Veď tento diplomat, čo teraz zelenie sa strachom, opovážil sa nízkou, vypočítanou klebetou blížiť sa k Márii a dotknúť sa jazykom jej cti! Tento nízky intrigant, bezvládnou, chabou horiac pomstou, neobrátil sa proti tomu, kto ho vykarhal na Vodíne, ale proti snehobielej, vysokej ženskej duši. Bez týchto horkých myšlienok nebol by tak prísne vystúpil proti Svatnayovi v Oružnom. V Stanovi zovrela krv, keď sa s nimi stretol v krčme. Sotva padli tri slová — už bolo isté, že musí prinútiť Svatnaya pred svoju pištoľ. K tomu cieľu nebol nik taký ochotný ako Vinický, ani nik nevedel tak vohnať Svatnaya do úzkeho, bezvýchodného závozu. Dielo počínalo byť veľmi osudné pre diplomata. I gróf Svatnayov dopočul sa — a žiadal vysvetlenie. Stano chcel dokázať, že s ním nemožno tak ľahko odbaviť vec. On odhodlal sa na život a na smrť boriť sa s hlavným tyranom a vrahom tichého kraja, dobrého ľudu… Predtym oživená tvár jeho dostala tichý, pevný výraz. On podobal sa obrazu deda svojho v spálni.

„En avant, messieurs! [126]“ zakričal Vinický. Protivníkom podali pištole. Stanislav Rudopoľský šibko pokročil po belunkom snehu a dva kroky pred svojou bariérou pozrel na Svatnaya. I ten blížil sa, zastal a zdvihol ruku. Temer polomŕtvy, nevidiac nič iba mžiky, trasúcou sa rukou tlačil na jazyk pištole.

,Dobre mieri,’ podumal Stano; jemu prichádzalo, že otvor pištole upriamený je rovno na jeho tvár. Práve chcel pozdvihnúť svoju zbraň, keď pocítil úder do hrudi, nie ináč, než akoby ho niekto päsťou búšil. ,Čo to bolo?’ pomyslel — a vtom zbadal, že snehová pôda zblížila sa; on kľačal na ľavom kolene. Rozzúril sa… zlosť zovrela v ňom a akýsi pal pocítil v prsiach. Na smrť bledá tvár Svatnayova zjasala radosťou — on obrátil sa k svojim pomocníkom, a vidiac klesnutie protivníkovo, pokročil na stranu.

„Stojte!“ zavolal Stano, a kľačiac zamieril. Svatnay videl hrozivú tvár, videl otvor pištole — a ochabol. Skok od radosti nad premoženým, neškodným nepriateľom, k novému nebezpečenstvu bol prinenadály pre jeho slabú dušu. Nevdojak, hnaný strachom, obrátil sa temer chrbtom k Stanovi a zakryl oči rukami. Výstrel zarachotil — sneh z boríc zapršal a Svatnay zaševelil sa. Guľka ľahko ranila mu lopatku. Stano nepočul svoj výstrel. Bez povedomia, ťažko ranený do pŕs, klesol tvárou na sneh, sfarbený krvou.

Z boru ukázala sa mohutná postava Jeronyma Kráľa. Prvý výstrel dovolal ho. On priskočil k Stanovi a zastal nad lekárom, zamestnaným s raneným.

„Žije?“ pýtal sa ho.

„K saniam,“ riekol lekár.

Raneného podňali na sane.

Kráľ gániac, pozrel na Svatnaya: „Eh, videl som, videl, ako sa zvrtol rytier! Haha! Do chrbta dostal, do chrbta! I gróf o tom zvie!“

Žid lekár priskočil bol ku Kolomanovi a svojou dôležitou náhlosťou objavil miesto rany.

Starec videl krásnu, zduchovnelú tvár mladého muža, bledú, bôľom stiahnutú, videl červenú krv na bielunkom prádle a ľúto mu bolo. On zmieril sa s ním razom; jeho nenávisť proti Svatnayovi vzrástla až do divokosti.

Vinický počal sa vrtieť, dubíňal nohami po snehu. „Pah!“ zavolal za uchádzajúcimi saňami Svatnayovými. „Bagáž! Federfuchser! [127]Nevydržal! Tvrdý šuhaj tento Rudopoľský! S ťažkou ranou v prsiach strieľal! Junák!“

„Stanuško, Stanuško!“ rozbedákal sa Ondrej Skala, keď videl, ako kladú jeho pána na sane. „Prekliaty vrah! Čo ste to vykonali pánovi!“

„Napred!“ velil major, sadajúc na kozla. Kráľ s doktorom vzali Stana na lono a prikryli plášťom.

Keď vchádzali do Rudopolia — celé mestečko len tak kypelo životom a pohybom. Zo strán valili sa zástupy voličov, pešo, na vozoch i saniach. Kordón vojska delil dva protivnícke tábory, ktoré s každou chvíľou vzrastali. Hudby zuneli, bolo počuť výkriky — nie hrmotné, slávnostné, záchvaty to jedného citu, ktorý razom rozohreje masy, nie „urrá“ bojovných obradov, ktoré vznikne vo fronte a nesie sa ako ohromná vlna morom hláv a hrudí — bolo to neustále vrieskanie menších oddielov, tiahle, nesvojské, rozriedené; akoby aj nie — veď už sám pokrik, samé heslo „éljen“ nezná vysloviť nik na Slovensku, nevynímajúc ani najtuhších renegátov. Keď ho ale ľud volá, obracia sa toto samo sebou nepekné, barbarstvom, indianizmom raziace slovo na vytie hladných zverov — nič ľudského z neho nevyčuješ. Ozýval sa i spev vypitých hrdiel, ale to nebol spev, ktorý je taký dojemný na tichých, svetom zabudnutých útulkoch pod Salatínom, lebo u päty zlatonosného Vodína. Ľud zabúda v tejto špatnej dobe na svoju najkrajšiu vlastnosť, on cíti, že svieža krása jeho domácich piesní nehodí sa do tohto huriavku netrebného. Zato panuje pred krčmami i v nich vreskľavá zhovárka, podobajúca sa zvade, a do toho pustého, nerozumného surmu znejú surové hlasy poddôstojníkov, veliacich svojim vojskám. Stanove sane iba krokom razili si cestu cez ľud. Voliči prichádzali po obciach — pestrými krojmi naplnili sa ulice, každá obec priniesla niekoľko zástav. Najmä strana Pelmányova pestrela sa zástavami. Tam rozdávali žemle, merali pálenku i víno. Ľud tisol sa do krčiem a huľal nesvojím spôsobom: bolo to hladné hltanie. Sneh na uliciach menil sa každým okamihom viac a viac na miešaninu blatovú. V blate tancovali poniektorí z dedinských kortešov, až tak striekalo okolo nich. Na nových a nových povozoch tiahli ľudia s tvárami do popolava sfarbenými — oni prehuľali celú noc — lebo im nedôverovali, a preto ich hostili už na dedine. Blbo hľadeli ich oči; hladné koníky smutno ševelili chvostami.

Vanovský prešiel cez svoj tábor a videl, ako stenčené boli tábory najvernejších obcí. Pravda, našiel i príklady podivuhodnej vernosti, temer samožertvy.

Pred ním zjavil sa malý mužík, šedivý ako jabloň. Sňal svoj klobúk, usmial sa, a vzdor úsmevu ronili sa slzy z jeho stareckých očí.

„Osemdesiat rokov minulo mi na Pavla,“ riekol a sotva lapal dych, „ťažko mi je z kopaníc nadol — mne už iba hrob pristane! Ale oni sa nás zaujali, za náš jazyk, za naše deti! Boh ich požehnaj!“

„Veru tak, veľkomožný pane,“ zamiešal sa mladý, vysoký muž. „Niesť sme ho museli dolu Okrajkami, kde bolo strmo. Na záduch trpia!“

Vanovský bozkal starca na čelo. Ľud sa rozjaril. Neveľká skupenina oduševneného ľudu obkolesila Karola. Klobúky postŕhali a bez pokrikov, v akomsi sviatočnom kostolnom naladení tmolili sa okolo neho. On bol celý strápený nad týmto prívetom, cítil, ako málo zaslúžil túto prostú, srdečnú ováciu. Cez ľud pretisol sa k nemu Kráľ.

„Je ťažko ranený,“ pošepol mu do ucha, „domov sme ho dodali.“ Vanovský pocítil úzkosť okolo srdca. Až teraz bolo mu jasné, ako veľmi obľúbil si Stana. On temer behom dorazil do kaštieľa. Stano ležal v spálni, čalúny baldachýna boli spustené. Tichý a lekár boli v izbe. Lekár bol namrzený, bez slova chodil po mäkkom koberci.

Karol ticho pozdvihol oponu. So strachom uzrieť niečo odpudzujúce, strašné, pozrel na Stana. Tvár jeho bola poliata ľahkým rumencom — oči mal zatvorené a ťažko dýchal. Jeho malá ruka ležala na belasom paplóne bezvládna, ešte belšia než obyčajne. Ruka, ktorá stvorila také krásne diela, a vedela potriasť priateľskú ruku vrúcne.

Tichý úplne presvedčený, že Stano žije posledné chvíle života svojho, podal Karolovi Stanov list. Karola prišli volať k urnám. Tam konalo sa bezprávie za bezprávím — staré, avšak prospešné kúsky volebných predsedov, úradníkov a kortešov. Jeho ľudí pred samou urnou ohriakovali, terorizovali, odhadzovali — svojich pripúšťali po dva-tri razy k hlasovaniu; práve keď vstúpil ku stolíku, kde písali hlasy, podišiel malý mužík s šedivou hlavou, ktorého zniesli z vŕšku. „Na koho hlasujete?“ pýtali sa ho. Tvár starcova vyjasnila sa, on temer s plačom preriekol:

„Na koho iného, než na našeho --“

„Hovorte meno!“ zakričal naňho notár, nadurdený na starcovu obšírnosť. Starec sa vypriamil, pohladil si šediny a dľa obyčaje starcov, počal znovu svoju sadu.

„Eh, opitý je!“ sucho hovoril predseda. „Poďme ďalej.“ Notár zavolal nasledujúce meno. Starec trasľavým hlasom dodal „Za pána Vanovského“.

Vanovský skočil k stolíku. Zahrozili mu, že ho dajú odviesť.

„Ale ja opitý?“ zadivil sa starík; „pred tridsať rokmi prisahal som na miernosť, keď sme dereš pálili — tam boli naši — a odvtedy neokúsil som nápoja! Ja opitý?“ On zdvihol svoje slabé rameno a pery potriasli sa mu kŕčovite.

„Von toho ožrana!“ zareval člen komisie. Vysoký hajdúch surovo schvátil ho za šedú halenku a vysácal z volebnej búdy. „Íljen!“ volala ohromná strana Pelmányovcov, keď videla, ako nakladá hajdúch so starcom. Jemu nebolo ľúto kmeťa svojej krvi — oblbený zástup bol by ho sám zmakosil pod nohy. „My platíme porcie [128], my sme občania! Nech žijú naši páni!“ volal územčistý richtár z Oružného, tvár jeho blčala vínom, oči mal krvou podbehnuté. Klapanica cítil, že podlosť pácha, preto zahlušoval svedomie krikom. Ľud vlnil sa, netrpezlivý, aby mu odobrali hlasy.

Malovík bolestne hľadel na hlasujúci ľud. Čo dôverník Karolov, mohol jasne vidieť celú demoralizujúcu vládu týchto volieb. Nie nad voličmi Vanovského, ktorých porážka bola už istá, bolelo ho jeho staré srdce, ale nad týmto stádom protivníckym, nad ich spustnutými tvárami, nad ich blábolením, nad výsmechom ľudskej dôstojnosti. Krahulec ponímal vec tichšie, rozvážnejšie. On sedel za stolom v druhej búde a bránil sa pred bezprávím neúnavne, trebárs neúspešne, bez náruživosti. Jeho tiché, modré oči svietili povedomým svitom spravodlivého, ktorý nezúfa nad pravdou. Jeho pevnota a tichosť rozzúrila komisiu — poštvali na kňaza surového Bubenára. „Eh, však mu ja vyplatím!“ zareval. S odutou, zblbenou tvárou naklonil sa nad jeho plece. „A čo tu oni hľadajú? Či je tu kanceľ? Či tu chodia po kolede?“ Krahulec vstal a žiadal predsedu o ochranu pred surovosťou Bubenárovou. Predseda bol hluchý — on odvrátil tvár. Bubenár plecom búšil sa o Krahulca. Starík pozrel naňho svojím významným okom a odišiel z búdy. Bezprávie išlo slobodným tokom, ako hnusný kanál.

Večer chýlil sa — z balkóna kasína oznamovali rezultát voľby. Pelmányi zvíťazil. Preriedená tlupa pod balkónom pozdvihovala zástavy a chriplo vrešťala. Kto šiel cestou z Rudopolia, mohol vidieť nesčíselných „vykonávateľov najzákladnejšieho ústavného práva“ tackať sa topiacim sa snehom — mnohých mohol vidieť v priekopách hradskej.

V kasíne hulákala víťazná spoločnosť pri hudbe. Iba Svatnay chýbal — pani „rodená barónka“ prikladala mu z Zásiekoch ľadové obkladky na chrbát. On bol spokojný, diplomatický úsmev zase objavil sa na jeho pravidelnej tvári.

Vanovský celý zmorený, rozžialený pobavil sa v krčme, kde zasadli niektorí jeho ľudia. Mnohý silný muž plakal zlosťou, keď pozrel na vážneho, silou a čerstvosťou skvejúceho sa prepadnutého kandidáta, na jeho oblé, mierom a povedomím svietiace čelo. V krčme rozhostila sa podivná veselosť — ako na kare. Rozhovorili sa, roztúžili, potešovali sa, ako sa dalo. Iba kováč Ján Matuľa sedel v temnom kúte, zaťaté mal päste a zakabonenú tvár. Vanovský sklonil sa nad neho.

„Tak nemožno ďalej!“ šepol Matuľa a oči jeho zaiskrili sa, „už nás počínajú zabíjať. Jeden jediný prihlásil sa k nám, a toho zastrelili.“

„Musíme byť trpezliví, pán majster. Naša pravda zvíťazí!“

„Kladivom!“ zahromoval razom Matuľa a pery jeho skrivili sa. „Čo tam po biednom živote!“ On hodil opovržlivo rukou.

Žúrik točil sa po izbe a po piaty raz rozprával, ako ho Svatnay chcel podplatiť, ako ho on vyctil, ako on doviedol pol Hrušovníka (toto posledné nestálo). Zjavil sa i Podnebík a posmešne hľadel na rozjatrených ľudí, na ich tváre hnevom a ľútosťou rozplamenené.

„Čo tu chceš, mrzák!?“ oboril sa naňho tkáč Michal Vŕba, ktorý bol hodne zapil svoj žiaľ. Nad Podnebíkom strhla sa búrka. Chytili milého „Sasa“-a, ako ho prezývali, a pekne-rúče niesli ku dverám. Už keď ho iní pevno držali, Žúrik priskočil k tmoliacej sa hŕbe a chlopol ho svojou trstenicou niekoľko ráz po hlave. Podnebík vyletel dvermi ako guľa a roztiahol sa do snehu, zmiešaného s blatom. Vanovský stratil sa.

Príduc domov, spomenul si na Stanov list. Mária sadla k mužovi a hľadela s ním do písma.

„Priložený dokument vysvetlí ti všetko. Predtucha, že náhoda, či suďba (nie som pevný vo viere na suďbu) vyvolá ma razom z tohto údolia, primäla ma k urobeniu poriadku s mojím neveľkým majetkom — len v tom veľmi možnom a blízkom prípade má môj list zmysel. Ak bude zbytočným — ej, bože, vynahradím darček svoj usilovnou prácou. Pracovať, žiť — aké sladké to slovo pre človeka, hotového, núteného hľadieť smrti do vyziabnutej tvári! Len jedno ťa prosím, nepovažuj čin môj za veľkodušie — tá myšlienka by ma utýrala. To dlh, to malinký pokus zhladenia hriechov, páchaných celými pokoleniami. Naša krvou slovenská, duchom ničomná, charakterom nízko padlá znať vyschne ako ratolesť, do ktorej nepreniká miazga z mohutného pňa národného. Nuž nech ja, čo suchý jej prútik, vydám aspoň iskierku svojím splápolaním. Teba menoval som dedičom, no nájdeš v ľavom priečinku môjho písacieho stolíka moje bližšie udania. Malovíka a Krahulca privolaj a dľa svojej vôle a dobrozdania vynaložte peniaze na zobudenie nového pokolenia, na pestovanie živých prútov z koreňa! Máriu svoju popros, aby prijala odo mňa Grizeldu — ona má na nej účasť, ako na mojom duchovnom znovuzrodení. Nech rozpomenie sa časom na rozorvaného, rozčúleného človeka, ktorý čerpal silu a oduševnenie z jej vysokej duše, z jej ženskej krásy. Bozkávam jej čistú bielu ruku.“

Vanovský zadumal sa a ticho hľadel na Máriu. Jej prsia dmuli sa hlbokým, pravidelným dýchaním.

„On bol náš, náš!“ prehovoril, chytiac jej krásnu ruku, „plný ideí, rozochvený blahorodným ohňom; všetko večné a čisté vábilo ho, rozvlnilo, unášalo. A teraz leží so smrteľnou guľou v prsiach, z ruky chabého, nízkeho zlodeja.“

Mária nemo hľadela oblokom; ním vidno bolo šedé, ťažkými oblakmi pokryté nebo. Oči jej plnili sa postupne vlahou — a blysli vlažným, krotkým ohňom. Potom skanuli dve jasné slzy po bielych lícach.

„On zaslúžil tie slzy,“ riekol Karol, perami dotýkajúc sa ženiných líc. „Bár by bol prorockým zjavom pre budúcich navrátených synov!“

Nasledovali ťažké dni pre dom Vanovských. Annina nemoc srdcová každým dňom sa zhoršovala. Ona upadla do horúčosti, fantazírovala po nociach a cez deň ležala v omámení. Z kaštieľa chodili tiež neveselé správy. Stano videl, aký úžas zachvátil protivníka, keď napínajúc posledné sily, zamieril naňho, ako sa ten chabo zvrátil, ako rukami chcel odkloniť guľu. Potom zatmelo sa mu pred očami, a na prsiach cítil nie celkom bolestný, nie celkom príjemný horúci prúd, idúci do hĺbky; tvár dotkla sa niečoho studeného. On usiloval sa rozoznať, čo týka sa ho — a zazrel zblízka belunké krištále snehu, v nichž lámali sa slnečné lúče. Farbisto iskril sa za chvíľu sneh, farby bledli a tma valila sa naňho vzdor tomu, že usiloval sa držať oči otvorené — tma premohla jeho úsilie.

Z dlhého zamretia prebudil ho bôľ, ostrý, rozširujúci sa celým telom. Studená sonda vpustila sa do rany — ,zomrieť’, blyslo mu hlavou, ,len pokoj, len mier za každú cenu, len nepovedomosť i za cenu onej tmy!’ A nepovedomosť prišla, nie nepovedomosť tmy, ale akéhosi pološera, do ktorého pohodlne prenikali niečo otupné šípy bôľu. Zase prešlo niekoľko ľahších hodín — či dní — o tom nemal jasného pojmu. Cítil, že planie v horúčosti — a hneď na to prechádzala ho zima. ,Žijem’, to bol jediný povedomý pochop. Tu zavalila ho ohromná ťarcha — ona dusila dych, zvierala hlavu. A zas, keď sa balvan ťarchy divným miznutím rozriedil, akoby zo zatemnenia mysle vylúpil sa pochop ,žijem’. O niekoľko čias hlásila sa vôľa ,chcem žiť’ a na to túžba po živote. Mladá sila a bezúhonné zdravo založená príroda, energia borila sa s tmou i bôľom. On už cítil, že líce jeho leží na poduške. I zobral poslednú už-už prchajúcu energiu — otvoril oči. Svetlo jasnej tváre videl — videl dve známe, čudné, silou a láskou svietiace oči! ,Kto si?’ podumal — azda už preletel som cez údolie smrti a blesk iného sveta brieždi sa? Viečka jeho, zomdlením ťažké, padli. Ešte raz ich otvoril — „Adela,“ zašepkal. Adela Rybárička sklonila sa nad raneného a dotkla sa ľahko perami jeho čela.

„Ticho! On ma poznal,“ riekla Marte, ktorá práve vnišla do spálne so sviežim ľadom.

Rybárička skoro opanovala celý dom. Po obdržaní listu — Tichý neposlal ho hneď — priletela do Rudopolia a rovno vyjavila Márii, že ona starať sa chce o opateru raneného. „Mária,“ riekla vážnym, rozhodným tónom, „chcem tvojho súhlasu a súhlasu Karolovho. O iné mienky nestarám sa. Nestarám sa, čo povie tetka apatekárka, ani do chrbta ranený Svatnay. Mám tvoj súhlas?“

Mária objala Adelu; svižný driek Adelin poddal sa ľavnému pritisnutiu jej ramena.

„Tys obdivuhodná žena!“ riekla Mária, „ja srdcom starala sa o jeho opateru — skutkom nemohla som nič vykonať, i v našom dome ťažko chorá. Doktor žaloval sa, že nocou zle s ním; stará babka zaspí. Ondrej trasie sa a je nezručný. Karol mi hovoril, žes ho odvrhla. Vidíš, mne sladko, že sa veci tak vyvinuli. Možno — všetko bude dobre.“

A od tej chvíle dostal kaštieľ strojnú hospodyňu. Keď v slobodnejšej chvíli prechádzala sa skvostným ateliérom, medzi predmetmi umením a zriedkavosťou vzácnymi, ožili farby čalúnov, kvety zlatohlavu a starý rytier zo zvetralého gobelínu zdal sa čudovať: ako príde táto živá, plná blesku a sviežosti sem do mojej blízkosti. V izbe Stanovej zjavil sa razom poriadok. Goetheho tvár zbelela — prach z nej padol — staré hodiny so slncovým kyvadlom počali veselo ťukať — osem dní stáli — koberce prehliadli — starý prach z nich zmizol. V spálni stala sa tiež premena. Všetko spríjemnelo, stalo sa pohodlnejším. Ako srieň belela sa posteľ pod starým baldachýnom, babka, zamieňaná Martou a paňou, bez ťažkosti prebdela noc, každý ston nemocného bol spozorovaný. Nariadenia lekárove plnili sa navlas, všetko chodilo po palcoch, dvere zatvárali sa tichunko. Iba Ondrejovi nepáčil sa nový riad. „Tieto baby domučia ho!“ mrmlal, sediac v predsieni, „čert ich sem nasial! Ani len pohnúť nesmie sa bez ich dovolenia.“ Riadenie ženskej ruky preobrazilo dosť nepohodlné bývanie na príjemný útulok. Len tam pod ťažkými záclonami sídlil bôľ.

Stano prichádzal k sebe, no jemu zdalo sa, že na tom nič divného nenie, keď vidí, zobudiac sa zo sna, tvár Adelinu. Skutočnosť a nemocná fantázia do divného celku posplietané, neuvoľnili chod pravidelných myšlienok. Len jedno vedel, že mu bolo ľahšie, keď šípil jej prítomnosť, keď aj nevidel jej tvár a jej po lakeť vysúkané ruky, vždy zaneprázdnené nejakou prácou. Raz strapkala šarpie, raz žmýkala biely obkladok, raz kvapkala, čítajúc kvapôčky medecíny na striebornú lyžicu.

A zas niekedy sadla na diván pod podobizňu Gábora Rudopoľského. Stano precitol raz z dlhého, ťažkého sna. Medzerou medzi záclonami videl jej tvár. Ona, v povedomí, že nemocný spí, oddala sa tichým dumám. V jej tvári nebolo sentimentality. Jej veľké oko zadumano svietilo pod dlhými, hodvábnymi mihalnicami, rumenná tvár žiarila životom a silou vôle. Jej pristane zástoj dobrej sestry — ako pristal jej rujný rozmach vírivého života. Ruka, čo vedela krotiť Havrana a Lucifera, pokorne prikladala obkladky na ranu, trpezlivo kládla švík ku švíku. A tie hrdé, karmínové pery, akoby stvorené k náruživému celovaniu, neštítili sa dotknúť čela, na ktoré vysadol studený pot telesných utrpení. Prinavrátený životu, Stano počal zas túžiť za ňou. Zas videl nad jej hlavou pnúť sa čistý lazúr neba nad Kýčerom, borice zašumeli žiaľnym šumom odriekania. ,Tu sedíš, milá,’ podumal, ,preto, že som lazarom, že nehrozí ti pal mojej strasti! Ach, tvoja krása hojí i rany rozjatruje. Čo ťa priviedlo ku mne, keď na mne nič iného, než nepekný údel dochrámaného tela? Nie, ty bys nesedela u raneného bez bližších sympatií.’ On nevydržal ticho hľadieť na jej krásnu tvár a zaševelil sa. Tichý, slabý kašeľ ho schytil. Dve biele ramená roztvorili záclony. Ako vialo milotou z jej ladnej postavy, akú sebadôveru budilo v ňom!

Prvý raz Adela zbadala oživenie na tvári nemocného a ľahunký tieň preletel jej dušou. Ten vďačný pohľad jeho mýlil ju. Ona rozplamenila sa túžbou zachrániť ho, lebo okom duchovným jasno videla, ako pred klesnutým už Stanom striasať sa musel Svatnay, akú silu rozvil, keď vzdor rane začiahol a potrestal svojho vraha a podlého klebetára Márie. Avšak čo len tieň slabosti, robil ju tvrdou, spurnou, i keď srdce ináč velilo.

„Adela,“ zašeptal, „ja vyzdraviem, na vašej tvári to vidím.“

„Doktor zakázal vám hovoriť,“ sucho, poveliteľne riekla; Stano nehovoril ďalej; jemu bolo sladko poslúchať jej rozkaz.

Vnišiel Ondrej a kynul Adele. „Niekto cudzí prišiel a hľadá pána! Riekol som, že s pánom nemôže hovoriť — ale on nechce uveriť.“

Adela pozvala dnu Martu a vyšla. Stano ťažko vzdychol a pohol ramenom. Jemu zdalo sa, že mu je ľahko, že mu pribudlo síl.

Adela našla v salóniku cudzieho človeka s dlhou bradou, neobyčajne bledou tvárou; jeho umné oči posmešne pozreli na dámu, po domácky oblečenú. ,Pochopujem,’ pomyslel, ,prečo tak sedí v tomto blatnatom hniezde.’ „Nejaký odroň nechce ma pustiť k Stanislavovi Rudopoľskému!“ počal neznámy ľahkým žartovným tónom; „azda budem šťastnejší s krásnou dámou!“

„Vaše meno?“ pýtala sa Adela, znepokojená tónom jeho reči a voľným držaním.

„Ach — krása moja — u nás dvoch nebolo vo zvyku antišambrovať, biletky posielať [129]. Možno, že je to v kaštieľoch zákonom. Ja som Hans Werner z Viedne! Azda vám môj priateľ v tichej hodinke zveril zvuk tohto švábskeho mena.“ No iba čo raz pozrel lepšie na Adelu, razom zmenil svoj ľahký, žartovný tón a doložil, veľkými očami hľadiac na imponujúcu, rešpekt budiacu ženu. „Azda sestra?“ Jeho nastrašená tvár hovorila: ,Ech, starý kocúr, zastrelil si capa.’ „Sestra —“ zavznel niečo ostro jej hlas, „sestra milosrdná, ktorá opatruje na smrť raneného Stanislava Rudopoľského.“ Ona mu vyjavila, čo stalo sa s jeho žiakom.

Ako rozsmútil sa starý Werner! Úžas a bôľ zachvel sa i v starých, vždy krásnych ťahoch Hanoverčanových. Razom stal sa nezručným, zhrbil sa a nesmelo pozeral spod hustého obočia na Adelu. Prezrádzal každým pohybom starého mládenca, nenavyknutého na spoločnosť — nudných, poriadnych ženských. Nadto zhrozil sa nad stavom svojho „divokého Uhra“, ktorého rád videl nad všetkých divokých i krotkých Uhrov celého glóbusu. On prosil Adelu, aby mu odkryla pravý stav veci; rýchlym nemeckým hovorom, ktorého neobyčajný prízvuk miatol Adelu, rozpovedal celý svoj pomer k „divému Uhrovi“; mladým, rýchlym chodom prechádzal sa po salóne, prosil za odpustenie, ba temer by sa bol rozplakal. Adela stala sa prívetivou. Jej bolo ľúto starého maliara, nevídaná postava jeho zaujímala ju. On sám nahliadol, že jeho náhle objavenie sa pri pacientovom lôžku mohlo by mať zlé následky, a neželal toho. „Počkám radšej, alebo prídem druhý raz! Už viem cestu.“

„A ste prvý raz v tomto kraji?“

Naňho otázka táto pôsobila obodrujúcou silou. Nesmelosť mizla, priama, otvorená bytosť Adely podejstvovala i na Nemca. S ňou besedovalo sa ľahko — on prešiel nevdojak do dôverného tónu.

„Prvý raz prekročil som hranice tejto interesantnej zeme — a priznám sa, že som bol niečo ochladený. Od stanice viezol ma žid, čo „fiaker“ predstavil sa mi, na rozheganom voze strašne zlou cestou; z pustého, snehom riedko pokrytého kopca išlo to na druhý, len sa tak duša vo mne triasla. Bolo ich zo desať. Na staniciach samý žid, nemilý zápach a krotký ľud. Bože môj, čo jako sliedim, ani jedného jediného beťára, ani jedného jediného koňokmína — a la Róža Šándor! Cimbal som tiež nepočul; a toto je Uhorsko? pýtam sa podchvíľou svojho židáka. Veru opravdivé Uhorsko, riekol mi a pozrel na mňa nedôverčivo. To, hľa, je Baranová, tu zase Kralice! Nuž ale tu bývajú Maďari? (Nemec riekol Matšaren.) Hoj, pane môj, odpovie milý fiaker, ešte by sme museli tak zo tri dni dobre poháňať, až by sme nejakých našli! Nuž tak, ani pusty, ani krivé háky na studni, ako vídavam na uhorských štúdiách. A môj Stanislav nezdravý!“ Hanoverčan sa rozhovoril. Komika cez srdečný žiaľ prebleskovala jeho opismi ako aprílové slnko cez daždivé mračno.

Adela usmiala sa nad živými, podivnými rečami zaujímavého Nemca.

„Ach, i u nás sú beťári,“ poznamenala, „s ranami na chrbtoch, a čo i kone nekradnú, na komisárov bezpečnosti dozreli.“ Ona divila sa jeho naivnosti pri takom rozvitom ume, pri jeho vtipnom, plastickom opisovaní.

„Smiem vás prosiť, ukážte mi jeho dielňu! On mi tak mnoho písaval o svojich prácach. On strastno ľúbil naše umenie, a má talent.“

Keď vstúpili do veľkej dvorany, maliar zastal si u dvier, a rýchlo prezrúc predmety, jemu väčšinou známe, hľadal očami obraz… On neveril svojim očiam. Z lešenia, osvetlený jasným zimným dňom, jasal sa v nádherných farbách obraz, plný života, plný umeleckej pravdy. Adela nespúšťala oka z jeho umnej, zduchovnelej tváre. On sadol na nízky taburet, a hľadel, hľadel. Potom pristúpil k lešeniu, dal mu inú polohu, a zase odišiel na istú diaľku. Adela tichunko vyšla. Ako rád bol Werner tejto ženskej nežnosti. On bol sám a oddal sa onomu vyššiemu pôžitku, ktorý je prístupný iba znalcovi. ,Rozdelenie svetla,’ hovoril sám k sebe, ,možno z môjho Siegfrieda — i títo poslovia sú mi známi — no neudali sa celkom. Kópia, kópia! Také niečo už bolo. Ale tá tvár Grizeldy! Kde to videl?’ On darmo rozmýšľal. Čím viac vhĺbil sa do pozorovania, tým jasnejšie mu bolo, že Grizelda nenie kópiou, nenie rozpomienkou na hotové prepracované dielo maliarskeho umenia — že je samostatne vytvorená, iným, jemu samému dosiaľ neznámym duchom raziaca koncepcia! ,Akým duchom?’ pýtal sa sám seba. Na túto otázku nenašiel odpovede. Takej školy nebolo. Realizmus, realizmus, ale aký? Hľa, tu javí sa to, čo dá sa v maľbe iba štetcom znázorniť, slová sú slabé, neverné, školy, kolorit, kresba, všetky tieto slová znejú prázdno, neverne. Kto mu bol modelom? Nie, táto krásna Brunhilda [130], ktorá ma sem uviedla, nebola pri tom. Veď poznám predsa uhorské výstavky! Tam nevidel som takej tváre, nevidel tej novej črty, ktorá by ma tak prekvapovala, ako pri tejto figúre. Aký to podivný úsmev na perách, aká výsosť v držaní hlavy, a pritom cez melanchóliu, zatemňujúcu obočie, koľko energie, koľko opravdivej, vysokej ženskosti! Umelec — umelec! A on zarýva sa tu v tomto starom, pustom hniezde, strieľa sa s koňokmínmi! Zariadil ateliér, maľuje obrazy, a žiadne oko neobživne, žiadne srdce nepreplní sa citom a pôžitkom pri tomto démonickom diele!“ Hans Werner vdumal, vhľadel sa do vytrženia. Sám nestál na výške opravdivého výkonného majstra, no hlboko pochopoval maľbu. Už schytala ho závisť — no skoro zapudil ju. Pozrel na svoje poprsie a usmial sa. Takáto tvár v blízkosti onej čudnej, typickej krásy. Barokným bol vždy divý Uhor! Ach, že ho nesmie pochváliť, pozdvihnúť! Veď jeho listy javili nespokojnosť s dielom!

Adela vniesla do ateliéru raňajky.

„Zajete si so mnou?“ riekla, postaviac tácňu na stolík. Marta niesla za ňou riad a dymiacu sa pečienku.

„Ako u starého mládenca,“ usmiala sa Adela, „a k tomu chorého. Práve odišiel lekár! Krízu prestál môj pacient. Možno za niekoľko dní uvidíte ho.“

„Bohu buď chvála!“ vzdychol starý maliar; „vidíte, Rudopoľský ďaleko povzniesol sa nad to, čo mohol vidieť u mňa.“

Nemec bol nervózny, neposedný. On odobral sa so sľubom, že onedlho príde. Ľudia zvedavo pozerali, kto sa to vezie z kaštieľa.

„Iste nejaký doktor,“ riekla babka, šuchnúc ruky do rukávov svojho baranieho kožúška s olovenými gombíkmi.

„Alebo komediant! Aký má divný klobúk,“ odpovedala jej suseda, búchajúc nohami o zamrznutú zem; oziabalo ju.

Mladá sila premohla ranu. Čím viac sily pribúdalo Stanovi, tým redšie dala sa vidieť Adela. A keď raz vztiahol po nej ruku s úsmevom radosti a nádeje ¦ zablyskalo sa jej oko a riekla:

„Moja úloha je na konci; badám to na vás. Nebezpečenstvo prestalo. Martušku ponechávam.“

Prvé dni po jej odchode clivo prešli; zdalo sa mu, že sa rana znovu otvorila. „Až vyzdraviem, príde na mňa rad,“ tešil sa v nude a žiali. Už ani Tichý, ani Karol neprišiel viac dní!

Rudopoľské zvony zahlaholili. „Čo to znamená?“ spýtal sa Marty, ktorá mu bola príjemnou osôbkou.

„Temná slečna Vanovských zomrela,“ odvetila starena a utrela rohom belasej zástery ľavé oko. „Boh sa zmiloval nad neborkou!“

* * *

Skoro teplá vesna prišumela na rudopoľskú dolinu. Jej pestrý kvetný šat trblietal sa vo veselých lúčoch jarného slnka. Na Šedých horách tmolili sa belasé pary, raz zahaľovali, raz odkrývali kužeľovité ďaleké vrchy i šedé múry prastarého Vítova. Oziminy, tiahnúce sa z oboch strán bielej hradskej, tuhou zeleňou mihotali sa ovievané vetierkom. Nižšie, skromnejšie jariny neuspeli ešte celkom zakryť zem, ona zračila sa cez ne. Za oziminami, oddelená potokom, po návršiach prestierala sa púšť úhorov, kde-tu prerytá tvoriacim sa výmoľom. Na príkrych svahoch výmoľov zďaleka bolo poznať, kde prestávala vrstva prsti a počínala sa mrtvina. Vrbiny nad potokom, odeté do žltkasto-zeleného rúcha, kľukatou líniou tiahli sa k dolným mlynom; tam pnuli sa vysoké stromy, málo rozvité. Biele stĺpy Vanovského strojnej kolonády blysli sa ako striebrom obité. Stromovie parku, ešte len v pukoch, rozprestieralo riedke tiene záhradou.

Cestou od Rudopolia k Hrušovníku jachal pohodlný hintov. Vanovský, osviežený, akoby vymladený novou jarou, veselo hľadel po úzkej doline. Mária, plnšia, kvitnúcejšia, pohodlne opierala sa o mäkké operadlo. Tvár jej žiarila sladkou, lenivou spokojnosťou, ťahy boli menej určité, melancholický výraz očí ustúpil slastnej zádumčivosti. Lili mala už krátky vrkoč, zaviazaný belasou stužkou, a bola naň dosť hrdá. Ona už pochopovala, prečo je Vodín nízky. Rumy jeho obliate boli celým morom svetla. Mlynský potok, sviežo kanalizovaný, tiekol mocnými, bezšumnými vlnami. Bučina naľavo ukazovala už malé puky, anemonky a fialky tisli sa na úplazoch slnkom ohriatych.

„Karol, ešte neminul rok, čo sme sa tadeto viezli — a aké premeny!“

„Duša, taký je život. Žiješ roky, a nič sa nemení; všetko ťahá sa rovno ako po šnúre; iba čo vlasy šedivejú a deti rastú. No príde chvíľa — a behom týždňov a mesiacov uzrieš sa v inej krajine, pod návalom nových citov a úderov!“

„Mne zdá sa, že už roky prešli odvtedy!“

„Teda letným útulkom pozval Stano Hrušovník! Rád som, že máme sa kam vyviezť cez leto. A kedy vyberajú sa na cestu?“

„Koncom júna. Stano berie so sebou Tichého. Veď je chudák celý zmorený… Vidíš, Lili,“ obrátila sa k dcérke. „Už vidno Kýčer. Poznáš ho?“

Rudopoľskovci vítali manželov — prvých to hostí v „letnej rezidencii“. Starenka, matka Adelina, veselo vykúkala z čipiek čepca, uklonkovala sa a časom zaplakala radosťou. Stano oddal sa celkom sladkej lieni, aby docela vystrábil sa z nemoci. Pri prvom výjazde z domu zamieril rovno do Hrušovníka, a vojdúc do chyže, bez ceremónií schytil starenku za hlavu, až sa jej čipkovaný čepiec nabok posunul, vybozkával ju na vráskavú, chladnú tvár a zavolal melodickým svojím hlasom:

„Mamička, dajte mi dcéru! Však mi ju dáte?“

Adela zasmiala sa svojím najčistejším smiechom.

„Kto je nováčik?“ prehovorila a slzy jej vyhŕkli z očí, „ja som stará vdova, Stanuško, a tys taký smiešny…“

Stano zahatil prúd jej barokných slov, on ju vybozkával na karmínové pery, a potom zas chytil starušku a tisol na svoje prsia. O mesiac boli párom.

„Ožil som,“ riekol Stano Vanovskému, keď sa obaja utiahli do malej izby, hľadiacej oblokmi na zelený Kýčer. „Často premýšľam, či možno to všetko? A potom chytím si hlavu, áno, hlava je na pleciach, myslí, sluchy bijú životom.“

„To iba počiatok,“ s úsmevom poznamenal Karol, pohladiac si bradu.

„Skoro počne sa práca,“ doložil Stano veselo, silnou odhodlanosťou; „počneme, Karol, pestovať vec slovenskú od koreňa! Nech čert berie staré, práchnivé kláty! Otcovia naši v starých časoch na pleciach svojich niesli ťarchu i prelesť vývinu! Ich potomci zmeraveli, zhlúpli, odrodili sa — a hynú! Nik nezastaví toto hynutie! Ich krv je už skazená, spuchrené údy. Nad každým povaleným kobylkárom teším sa nepeknou, čertovskou radosťou. Z nás vypučiť musia nové výhonky! A tento proces nik nezastaví.“

Vanovský cítil, ako mu pribýva energie v blízkosti tohto mlunnou silou nadaného muža. On chcel ho ochladiť.

„Ťažké časy, ťažké časy!“

„Kto robí tie časy? Das ist der Herren eigner Geist! [131]! Ani nezvieš, ako prevalí prúd histórie tieto časy! Nič netrvá večne, ale boj proti rozumu a prírode je vždy krátkym nemocným úkazom.“

Vanovský tešil sa nad rečou priateľovou. „Už ukázali raz chrbty,“ doložil s úsmevom.

„Budú aj utekať!“ Stano pohladil si svojou malou, bielou rukou vlasy a oči jeho zajasali sa veselou žiarou.

Na rudopoľskom hrobitove, vedľa kríža z kovaného železa, povstal nový hrob. Devuška klesla doňho v kvete a túžbach mladosti. Nie všetky ratolesti stromu ovinú sa lístím, zalejú sa pestrou farbou kvetu, obťažejú zlatou ťarchou ovocia. Niektoré vyschnú. Kto môže súdiť, čo rozhodlo, aby jedna vetvica zelenala sa a kvitla — a druhá v jej susedstve uschla…? Tichý dlho chorel duševne; Stano vzal ho na cesty, budil v ňom zhasínajúcu iskru poézie. Obaja počali sa vzájomne doplňovať. Hlboká poézia Albertova budila v Stanovi nové umelecké tvary, a Albert ťahaný bol do života svojím šťastným priateľom. Či rozvinie sa v básnikovi v plnej miere veľký dar? Či duša, prepálená veľkým bôľom, uspeje rozšíriť krídla k vysokému letu, k širokým pohuľankám v bezhraničnom vozdušnom mori poézie?



[116] rozumie sa J. W. Goethe, ktorý ani v starobe nestrácal zmysel pre ženskú krásu

[117] Wilhelm von Kaulbach (1805—1874) — nemecký maliar, riaditeľ Akadémie v Mníchove, známy najmä maľbou historických výjavov a osobností

[118] To večne ženské nás povznáša (citát z Goetheho Fausta)

[119] po dokončení obrazu podpisuje maliar šťastnou rukou

[120] vytvoril som

[121] venovanie

[122] zvyškami nezaplatených dávok (daní); tu ide aj o nedoplatky za panskú pôdu, aj o dane.

[123] cirkev, zhromaždenie

[124] ochotník, diletant, aj praktikant

[125] Muž hovorí čo najmenej

[126] Vpred, páni!

[127] babrák

[128] dane

[129] antišambrovať, biletky posielať- pohybovať sa v predsieňach, posielať navštívenky

[130] mytologická bojová hrdinka, známa najmä prostredníctvom starohornonemeckej povesti o Nibelungoch a z jej spracovaní

[131] To je ten pravý pánsky duch

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.