Zlatý fond > Diela > Suchá ratolesť


E-mail (povinné):

Stiahnite si Suchú ratolesť ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Svetozár Hurban Vajanský:
Suchá ratolesť

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Michal Vanek, Jozef Rácz, Žofia Vrončová, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Alexandra Pastvová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 256 čitateľov


 

4/

Stanislav proti svojej obyčají, idúc od Vanovských, stavil sa v hostinci Pod zlatým žaluďom. Avšak neišiel do prvého poschodia, kde boli dosť pekné a pohodlné miestnosti „okresného kasína“, pozostávajúceho z priestrannej biliardovej izby, z čitárne a dvoch menších kabinetov kartárskych. Smotana okresnej society schádzala sa tu, najmä v dni trhové a jarmočné. Stanislav vstúpil do prízemnej krčmy, v ktorej schádzali sa mešťania a zachádzali ta i ich priatelia iných stavov. Tam bolo už dost živo, „klub silných“ zbieral sa na nočný pochod. Prvá, dosť priestranná chyža hemžila sa hosťami v „uniformách“; i v druhej, menšej, bolo dosť hostí; v oboch ale dymu, „že by mohol naň pántoky vešať,“ ako sa hovorilo v tomto kraji. Pántokom totiž volali ťažkú sekeru.

Prejdúc cez prvú chyžu, zastal na prahu druhej a hľadal očami miesto, kde by sa mohol usadiť. Úslužný človek s živými, hodne vypúlenými očami, chudý a žltkasto-bledý, vstal a ponúkol ho stolicou. Bol to Anastas Guľka, človek nepatrný, úradník pri slúžnovskom úrade, no veľký straník a náruživý prívrženec protislovenskej stránky. On strkal sa všade, chodil i k tým i k oným a preto upadol do podozrenia, že je špión. Tento Guľka prisadol si hneď k Stanovi a niekoľko ráz nahol sa vpred, chcejúc sa mu prihovoriť. Stano to nepozoroval, lebo nechcel pozorovať. Guľka sa utiahol a čakal na vhodnú príležitosť. Hovor zatíchol na okamih a mnoho očí uprelo sa razom na nevídanú Pod zlatým žaluďom postavu. No skoro pokračovali Rudopoľci vo svojom rozhovore, najprv tichšie, no o chvíľu vnišli do svojho hlasitého, krčmového tónu. Tučný hostinský priniesol novému hosťovi pohár piva a sadol si neďaleko neho, zhlboka odfukujúc. Rád by sa i on bol pustil s Rudopoľským do rozhovoru, no tento nezdal sa mať vôle, lebo hľadel roztržito na dobrých, bodrých mešťanov. On študoval tváre, pohyby, načúval a pozoroval.

Podnebík sedel za okrúhlym stolom a živo rozprával. On hral sa na vlastenca a húdol nôtu svojich zákazčíkov. Proti nemu sedel silný muž s otvorenou bledastou tvárou. Bol to kováč Ján Matuľa. Jeho veľké umné oči posmešne hľadeli na Podnebíka, a časom pretrhol výrečného krajčíra krátkou, no vždy pádnou poznámkou; protivník jeho srdil sa, a čím viac sa rozohňoval, tým viac tratil pôdu. „Tento horlivec nehovorí zo seba,“ poznamenal Stano, „pletie sa.“ Martin Kada, stolár, bol na strane Matuľovej. Zámočník Brožek tuho oboril sa na Podnebíka: „Kebys nekazil povetrie,“ zavolal energicky, „naši otcovia držali sa svojho, i my sa chceme držať. Nech čert vezme vaše novoty. Iba biedu sejete.“ „Keby len biedu,“ doložil Matuľa, a významné jeho oči blysli hnevno, „mesto špatia, jazyk nám chcú brať!“ Podnebík vidiac svoju neroveň, chcel zakončiť žartom. Tkáč Michal Vŕba zavrátil ho podarenejším vtipom, takže milý Podnebík očervenel, sadol si bokom a vytrčil posmešne spodnú gambu. Stanislava zaujímala i Guľkova tvár. Guľka nemiešal sa síce do rozhovoru bodrých mešťanov, avšak muskuly jeho tváre prezradzovali, s kým drží. Keď Podnebík hovoril, rozšírili sa oči Guľkove, ústa sa pomykali. Keď hovoril statný kováč Matuľa, zagánil naňho Guľka, zmraštil obočie, takže sa jeho vypúlené oči temer schovali v jamkách. Pritom bojazlivo mihal na cudzinca, nerád, že také slová počuť musí. Konečne osmelil sa, nahol sa nad stôl a riekol po maďarsky siplým hlasom k Rudopoľskému, akoby tajne: „Nehodno sem prísť, vznešený pane, nehodno!“ Rudopoľský pozrel na Guľku a usmial sa. „Ja som podslužný, Anastazius Guľka de Felsö- és Alsó-Husták,“ predstavoval sa, príjemne vypuľujúc oči. Rudopoľský medzitým zase uprel zraky na skupeninu mešťanov a vypil svoje pivo. Hádka išla veľmi živo. Kada a Matuľa oplietli Podnebíka sieťami pravých i nepravých sád a sentencií, takže jemný krajčír konečne mal už len jeden dôvod: „Íljen a maďar [43]!“ zavolal hlasom siplým od jedu a stratil sa.

„Podivno,“ rozmýšľal Rudopoľský na ceste z hostinca, plnými pľúcami sajúc do seba svieži večerný vzduch, „títo ľudia sú rozkvasení! Boj o národnosť! Ako ich to len môže zaujímať?“

Neďaleko kaštieľa stretol Tichého. „Ah, rád som, že vás nachádzam,“ živo ho oslovil; „poďte ku mne.“

Tichý bez slova šiel so Stanislavom. Duša mladého muža kypela citmi, líca jeho horeli.

„Zhoríte, hovorím vám,“ usmieval sa Rudopoľský; „sporte s citmi.“

S citmi sporiť! Teraz, v takýto deň. Ako rád by bol klesol na hruď Stanovu a vyrozprával mu všetko, vyspovedal sa až na dno duše. No rozpomenul sa na slová Annine, na jej ostrý súd o Rudopoľskom, a mlčal.

„Čo je vám? Veď ste celý rozčúlený. Azda zas nejaké národné nešťastie. Zas vám zavreli nejaké gymnázium [44], lebo posadili do karceru [45]zopár študentov?“

Na Alberta zle pôsobili tieto slová. Akoby bol razom pocítil medzi sebou a Stanislavom predtým netušenú medzeru. V spálni Ondrej Skala rozsvietil lampu, chcel stiahnuť obločné záclony, pán mu nedovolil a kázal otvoriť obloky dokorán. Večerom strhol sa vietor, akoby vlahou nasiakly. V krátkych obdobách hádzal sa na podobločnú lipu a potriasol každou ratoliestkou. Kvastľa baldachýnu sa hodne kývala.

„Bol tu posol z Hrušovníka,“ oznamoval Ondrej, „priniesol list; tam je na písacom stolíku.“

Stano vzal list, pozrel na písmo adresy, a starý znalec hneď ho podniesol k nosu. „Rezeda,“ poznamenal, „ľaľa, módny parfum, a vraj kopanice.“ Bola to biletka Adely Rybáričky, na nej stálo jednoducho: „Na Vodíne dostaveníčko okolitej society“, dátum a punkt. Stano pokrútil hlavou a hodil biletku medzi listy.

„Najprv mi bolo všetko také prosté, ploché v tomto kraji. Za deň za dva, myslel som, prezriem ľudí, domy, ba i tú ornú zem. No čím ďalej predlžujem svoje tunajšie darebáčenie, tým viac nového nachádzam.“ Stano roztiahol údy svoje na diváni a zívol. „Tu dramatický, pohnutý život, mnoho plastiky na tejto pôde. Mne zdá sa, že som sem priletel v balóne, hodne vysoko zastanúc, nič nevidiac, okrem planiny, najviac s bodom svojho zdedeného domu. No balón sa spúšťa a ako blíži sa k zemi, vystupujú pred oči útvary, nížiny sa nížia, vŕšky čnejú. Už počínam i ľudí rozoznávať. Konečne sadnem na mater-zem; všetci ľudia zdajú sa mi byť jednakými; z jedného cesta, v jednej forme vyváľaní. No i to klam. Už rozoznávam rozdiely, už mi napadajú typy.“ I počal opisovať svoj krátky pobyt v hostinci Pod zlatým žaluďom. Tichý vnímavo počúval; po opise poznal každého mešťana, tak názorne, živo a plasticky vedel opísať Stano dobrých mešťanov; Albert počal zase obdivovať svojho priateľa. No duša jeho bola rozochvená do základov, túžil po samote a vstal.

„Ej, vypite so mnou pohár vína! Nenechávajte ma samého, som v divnej nálade; mohlo by sa stať, že cez noc zoberiem nohy na plecia. Nenechávajte ma dnes s týmto veľacteným predkom mojím,“ Rudopoľský ukázal na obraz deda svojho, „lebo ma hnevá ten jeho nadutý pozor, tie vypučené ošnorované prsia. Hnevá ma všetko, všetko. Načo sme vlastne na svete? Ten zbojník robil hlúposti a darebáctva en gros — a my ich robíme en détail! To celý rozdiel!“

Tichý ešte nikdy nevidel Stana v takom rozdráždenom stave, a naozaj bál sa, aby sa neschytil preč. Stanica leží poltretej hodiny. Ľahko by mohol ufrknúť tento pestrý, exotický vták.

„Nenie tak zle,“ odpovedal Tichý a pozrel prívetivo na Rudopoľského, ležiaceho na chrbte; oči mal prosto upreté do stropu, „my usilujeme sa byť dobrými, učíme sa, aby sme iných učili. Ja rád žijem, blahorodý pane, tak rád, a dúfam, že nie bez úžitku, bez cieľa.“

Stanislav nemihol ani okom, hľadel ďalej na strop a mlčal. Zdalo sa mu, že nikdy tak bez cieľa nemárnil čas, ako tu. Okrem toho zatúžil po starom Hansovi Wernerovi, po zápachu jeho ateliéru, po jeho dobrej, nemeckej tvári.

Tichý si sadol. Ondrej priniesol fľašu červeného vína a nalial do stopkastých pohárov. Víno iskrilo sa ohnivými potemnými iskrami v brúsenom skle.

„Ale, pán učiteľ, vy et tutti quanti [46]nie ste taký nevinný, ako sa staviate. Badám, že vŕtate, vŕtate, moji milí, nevinní nacionalisti. Škoda prachu.“ Stano hovoril slová tieto, nepremeniac svoje položenie.

Albert upil z pohára a pozrel spýtavo na spoločníka.

„Veď v tomto ľude vrie. Hľa, ten mohutný, plecitý kováč nevykoval tie svoje náhľady na svojej nákove, ani mu tie myšlienky nevdúchol jeho kováčsky mech.“

„Myslím, že on logicky hovoril, dľa svojho prirodzeného rozumu.“

„Pah! logika v ľude. Tu ruka, tu krajec chleba. Ruka vezme krajec a podnesie k ústam. To celá logika. Ale o jazyku, o národnosti! Smiešne.“

„Možno, že treba, aby bol ľud upozornený na element, v ktorom žije. No to upozornenie je ideálnou úlohou výchovy — a nie vŕtanie. Na slovo „vŕtanie“ položil prízvuk.

„Národnosť, národnosť,“ zadumene riekol Stano, zdvihol sa a vypil pohár do dna, „to rezultát kultúry, histórie, vývinu. Áno, znám národnosť francúzsku, anglickú, nemeckú; ona sa mi javí v Molieroch, Shakespearoch, Goethoch. S kováčmi a ševcami ďaleko neprídete. Ševc v londýnskom predmestí práve tak málo je „národnosťou ako váš Motuľa či Matuľa. Škoda prachu, mladý priateľ."

Tichý umienil si oboznámiť Rudopoľského so slovenskou spisbou. Pýtal dovolenie, aby mu smel priniesť spisovné plody novšieho veku.

„Ešteže literatúra! Brat môj, popredku vám poviem svoj úsudok.“

Beseda predĺžila sa dlho do noci. Tichý celou svojou rozihranou dušou bránil svoje zásady, jeho umné oko jagalo sa, tvár blčala. On predstavoval si, že bráni Annu, jej rod, jej ľubozvučný liptovský dialekt, ktorý ho tak očaroval pri jej prvých slovách. Hlas jeho vznášal sa až k oduševneniu, ruka lietala v smelých posunkoch. Stano počúval ho, prižmurujúc oči. Keď vysoko vyšľahli plamene oduševnenia, skrotil ich s tichým „zhoríte, zhoríte!“ Albert stíšil tón a počal opisovať utrpenie slovenského ľudu, tvrdé zaobchádzanie s vernými prívržencami národa, vypočítal všetky násilenstvá, ktoré mu len na um prišli.

„Ah, s tým je pokoj! To sú blbí beťári! S tým je pokoj!“ V mladom učiteľovi zaplesala duša, zase sa rozohnil — tu ho pretrhol Stano s výrazom opovrhnutia na tvári: „Hovorím blbci — že vás berú — seriózne.“

Oduševnenie Albertovo kleslo na nulu. Na tvári Stanovej zjavil sa horký, pohrdilý úsmev. No skoro zmizol a oči jeho zase zasvietili dobrosrdečne. Vyskočil z divána, chytil učiteľa za plecia a riekol svojím melodickým hlasom: „Vy ste pekná duša, vy sa mi veľmi ľúbite! V slovách vašich toľko blahorodného ohňa, že mi srdce nad vami plesá. Odpusťte, keď vás časom oblejem chladnou vodou — verte mi, priateľ môj, nechcem tým uraziť váš cit. No i váš Matuľa strieka studenú vodu na uhlie — a iste nie s tým cieľom, aby ho zahasil.“ Rudopoľský bozkal Alberta srdečne na obe líca. Učiteľova hlava počala sa krúžiť. Premeny v citoch boli také rezké a rýchle, že konečne zmiatol sa celkom. Srdečnosť hostiteľova ho pozdvihla. On si pomyslel: ,Nevedomosť hriechov nečiní; on nevie o nás a našom byte, iba povrchne pozná ľud, bez lásky k nemu. Však keď nahliadne do našej duchovnej dielne, čo človek umný a spravodlivý, odvolá svoje terajšie súdy.’ Už popredku sa tešil svojmu víťazstvu. V hlave zopätoval si celý katalóg kníh, ktoré mu oddá hneď zajtra.

„A teraz na naše priateľstvo!“ Rudopoľský nalial poháre. Učiteľ stŕpol, zazdalo sa mu, že chce s ním piť na „ty“. No nestalo sa tak. Stano položil rameno na jeho plece a vypil pohár. Za ním učiteľ.

Vtom ozvali sa oddialené kriky na ulici a drali sa cez otvorené okno.

„Čo to? Revolúcia v Rudopolí?“ Ondrej vbehol do spálne. „Veľkomožný pane, neráčte sa zľaknúť. V hostinci sa strhla bitka. No, korheli.“

Vec sa mala nasledovne. Okolo jedenástej vmašíroval Žúrik do mesta so spevom, no iba s čiastkou veľacteného klubu. Celý klub pod jeho veliteľstvom vyšiel z mesta a po hodinovom pochode dorazil do Zásiek. No tam strhla sa zvada. Podnebík i Anastas Guľka už dávno rýpali v spolku; ich agitáciou tratil spolok národný ráz. Žúrik sa protivil dľa možností, čestne a neobyčajne vytrvale. No jeho klzká povaha nebola vstave dlho odporovať dôslednému rýpaniu. Žiaľ, práve tie tvrdšie, rezkejšie živly skúpili sa okolo čulého Podnebíka. V Zasekách vypukla dávno pripravovaná revolta. Sotva sa vhrnuli členovia klubu do krčmy, tartas sa počal. Jedna strana kričala „íljen Podnebík,“ druhá, nieč slabšia, „nech žije Žúrik“. Každá chcela prekričať druhú, takže konečne nebolo iné počuť iba „ík“, „ík“, „ík“.

Múdrejší ustúpi. Žúrik zobral svojich verných, zakričal „pozor!“ Z krčmy ozvalo sa mu dvadsať hlasov „viďáz [47]!“

Široko rozhadzujúc svoje krátke, pružné nôžky, šiel Žúrik na čele svojho stenčeného stádka do Rudopolia. Samo sebou sa rozumie, nešli azda domov, ale do hostinca Pod zlatý žaluď. Pred domom svojho švagra znanôtil svoju: „Marš, kamaráti, rovný krok“ (text bol z jeho pera). Pyšno obzeral sa po zatemnených oblokoch, či sa predsa niekto nedíva na jeho utešené predáctvo. No obloky zostali temné. V hostinci všetko obživlo. Sklepník kotúľal súdok. Viedla sa živá debata o dnešnom odpadlíctve. Žúrik vyskočil na stôl a zničujúca filipika [48]na odpadlíctvo hrmela z jeho úst, búrny potlesk ju sprevádzal. „Silní“ kasali rukávy, hrozili Podnebíkovi a jeho mizernej bande a pivo tieklo jednostajne točkou mosadznou. Zase iní prevzali slovo, no Žúrik zostal stáť na stole a držal štvrtú reč. Možno povedať, robil dosť hrdinskú figúru, stojac na vyvýšenom stanovisku. Oduševnenie verných stupňovalo jeho zápal. „Beda im!“ zavolal konečne, „nech sa nik neukáže z nich pod touto päsťou,“ subtílna päsť pozdvihla sa dohora, „lebo ho rozdrvím na márne caparty.“ No hrdina mieni a smäd mení! Banda odpadlíkov nemala čo robiť v Zásekách (pivo bolo zlé) a skoro za prvým zlomkom pobrala sa na spiatočnú cestu. Pred domom Vanovského zakričal víťazný Podnebík „íljen“, za ním revala celá rota Koreh. No vzdor všetkým protivám v oboch táboroch, schádzali sa v jednom bode: v smäde totiž po hodinovom pochode. Bez povelu teda zabočila nová stotina do hostinca. Každý z nás videl už pohár vody, do ktorého vsypali šumivé prášky. Sóda s vínnym kameňom sotvaže styknú sa, už povstanie vrenie a sipenie a šum.

Tak zašumela milá krčma Pod zlatým žaluďom. Najprv pravda, keď vrútili sa Podnebíkove legióny, zatíchlo všetko v krčme. Na to ale bolo počuť jednotlivé výkriky, ľudia počali sa sácať, niektorí upadli. Pranica vypukla náležitá.

Nikdy tak rýchle nezletel žiaden od boha odpadnutý anjel z neba, pudený plamenným mečom archanjela, žiadna svetská veľkosť z výšavy svojej, žiaden meteor z éteru, ako zletel Žúrik zo svojej stolovej tribúny. On zmizol zo stola, pokrytého červeným prikrývadlom, s takou báječnou rapiditou, akú pripisovať možno okrem Žúrika iba elektricite a blesku hromovému. Hrozivo vyzdvihnutá subtílna päsť klesala, a už ho nebolo. No odpadlý anjel zletel do pekla. Napoleon zletel z trónu na Svätú Helenu, meteor vreže sa do zeme — to, vieme, ale ale kam podel sa Žúrik, to nevedel nik. Medzitým pračka rástla; najprv sa iba päsťami dusili; no neskôr sprašťali stolce. Tučný hostinský kričal: „Von! von! von! Tam sa bite na ulici!“ No pivový pohár šibol mu vedľa tučného líca a roztrepal sa na stene — uznal za dobré utiahnuť sa — bol on priširokým centrom. Avšak tlupa bijúcich sa nevdojak poslúchla. Žúrikova stránka ustupovala k dverám. Divné, i Podnebíka nebolo. I ten stratil sa kamsi, no iba s výkrikom: „Nedajte sa, íljen!“ Za ustupujúcimi pršali poháre, misky podkladačné, stolové nohy a operadlá. Svetlá povyhasínali. Za chvíľu prenieslo sa bojište na ulicu, iba dvaja tovariši zostali ležať v chyži a drhli druh druha, váľajúc sa po špinavej dlážke. Hostinský, rád takémuto obratu, vykotúľal dvoch sverepých borcov von dvermi a zavrel dvere. Z ulice ozýval sa strašný hurhaj.

„Eh,“ riekol hostinský, podvihnúc si bruško, zapálil sirku a obzrel bojište a spustu, „ale mi to Žúrik dobre zaplatí!“

„Zaplatím!“ ozval sa razom Žúrikov hlas, až tak trhlo hostinským. Spod stola vykukla jeho utrápená hlava. Sirka zhasla.

„Vy ste to, pán notár? Prepánaboha!“

„Ešte je tu ktosi,“ riekol Žúrik, štvornožky lezúc od stola. Hostinský zapálil druhú sirku. Za Žúrikom ťahal sa štvornožky spod stola Podnebík. Dobre, že sirka zase zhasla, Žúrik by bol protivníka gániacim pohľadom preklal. Von vyjsť z hostinca báli sa obidvaja jednakým strachom, lebo pred hostincom neprestával bojový hurhaj. Dvaja nepriatelia pod tlakom toho istého strachu a nebezpečia zostali svorne pri dverách stemnelej krčmy.

Rudopoľský s učiteľom stáli z druhej strany potoka a hľadeli na nejasné klbká zápasiacich. O chvíľu rýchlym chodom prišli dvaja stoliční pandúri, na pleciach pušky. Ich bajonety slabo leskli sa v šere hviezdneho svitu.

„Nun kommt die Polizei [49]!“ zasmial sa Stanislav. Namiesto utíšenia hluk sa strojnásobil.

„Tuším, tuším nasleduje neočakávaná katastrofa.“

A vskutku. Niečo čľaplo do potoka a nato ozvalo sa teremtetovanie [50]. Úbohý pandúr liezol horko-ťažko z bahna. „Čľap!“ druhý raz. Jeho kamarát ho nasledoval. No cieľ bol predsa dosiahnutý; ulica sa utíšila. Už nebolo vidieť vtáčika letáčika. Stalo sa to tak, že akonáhle prišli pandúri, razom zápasiace stránky spojenou silou oborili sa na spoločného nepriateľa, po jeho premožení ale zmizlo všetko.

„My by sme mohli teraz hrať zástoj hyen vojnových,“ riekol Rudopoľský a zívol, „no lepšie bude, keď pôjdeme spať.“

Vtom cvengli dvere hostinca. Jedna postava vykĺzla a šibla naľavo, za ňou druhá a šibla napravo. V tej naľavo poznal Tichý Žúrika.

Žúrik neraz preletel ulicu túto rýchlym tempom, no tak hladko mu to ešte nikdy nešlo.

„Hľa, hľa, ten sa tuším o Jáne korčuľuje!“ smial sa Rudopoľský hlasito, čo veľmi riedko robil. Sotvaže to vyriekol, už zmizla letiaca postava v šere nočnom, unikajúca naozaj rýchlosťou zručného kĺzača na korčuliach.

Albert Tichý odobral sa od Rudopoľského. Dosť obšírny jeho byt stál prázdny, iba jednu izbu obýval, takzvanú „preceptoriu [51]“. Izbička hľadela svojimi dvoma oknami k záhrade, dosť zapustenej. Za záhradou bola zvonica, a hneď niečo naľavo stál obšírny kostol. Ohromné stavisko bez vkusu a umu. Štyri steny, v nich šedeli sa v prízemí a v prvom poschodí neveľké obloky, celkom prosté, takmer štvorhranné. Keď roku 1849 cez Rudopolie tiahli ruské vojská, veliteľ vojsk nechcel veriť richtárovi a farárovi, že to chrám; až keď ho dnu voviedli pred oltár, prekrižoval sa a odvolal rozkaz položiť stavisko na magazín.

Tichý vnišiel do preceptorie a zapálil svoju nízku lampu. Zo stolového priečinku vytiahol — rukopisy. On už od troch rokov pracoval pilne. I básne tam boli, i poviestky, i všelijaké články, kritiky, úvahy, politické poznámky. Albert odpisoval drobunkým písmom tieto svoje práce a skrýval ich ako nejaký poklad, ktorý by stratil cenu, keby ho uzreli cudzie oči. On im nepriznával žiadnej ceny pre iných, no preňho boli duševnou potrebou, preňho boli potešením a radostnou tajnosťou. On počal čítať malú novielku, ktorú už dávno nemal v rukách. Čítal ju temer ako cudziu, niekedy dávno čítanú, polozabudnutú prácu. Tón a farba tak zodpovedali dnešnému nastrojeniu ducha. No novela končila sa žiaľno: krásna duša zlyhala pod ťarchou nezavinených okolností. ,To nepravda,’ podumal, ,boh tak neriadi svet! Veď dobro víťazí konečne! Načo brať vieru na toto dobro.’ No ozval sa v ňom i taký hlas, ktorý potvrdzoval pravdivosť jeho poetickej rozprávky. ,Súdy božie sú nevystihnuteľné. My myslíme, že osud bezprávie vystrája. Odkiaľže my vieme, čo je bezprávie osudu, božej prozreteľnosti? Čo previnilo mrúce dieťa? A ako žiaľno je vidieť bojovať so smrťou takého malého červíčka. A Malvína? Tá čistá duša, to srdce dobré a mäkké! Ona každú minútku obetovala by sa bola, ona nikoho neobrazila, nikomu nezavadzala. A ja videl jej agóniu, videl ju mŕtvu, studenú. „Aký je ten život krásny,“ hovorila ešte dňom pred smrťou. A ten krásny život prchal od nej nezastaviteľne…’ Potom schoval písma a oprel sa lakťami na stôl a zakryl tvár dlaňami. Zdalo sa mu, že veľmi mnoho prežil cez tento deň, a to veľmi mnoho proti sebe postaveného, jedno druhému odporujúceho. Predčitovanie Stanovo — ešte mu zneli v duši hlboké tóny jeho príjemného hlasu — potom tá divná, nepochopená scéna s Annou! Nepochopená! On nepovažoval jej slová čo vyznanie lásky. Kdeby také šťastie! Kdežeby tak blízko vyplnenie najsmelších fantázií! No spoveď to bola, spoveď ubolenej, samotou a sirobou ubitej krásnej duše. A on je tým spovedníkom. Tichý pocítil čistú, nadzemskú radosť, bez pomyslenia na seba a svoje šťastie. Takéto okamihy sú riedke v živote. ,Zomrieť za ňu, zomrieť,’ to pozdalo sa mu blaženstvom najvyšším. On nepýtal sa, prečo sa tak stalo, čo má nasledovať; on cítil iba plnú ťarchu vďačnosti voči nej. Razom stal sa boháčom, ktorému zverili ohromné majetky, a on nesklame, oj, nesklame nikoho. Prešiel mysľou na Rudopoľského. Srdce ho zabolelo. Veď v slovách Anniných mnoho pravdy. Aké to protivy, akým sarkazmom vyslovuje sa o našich veciach, svätých a veľkých! Tichému boli diela a snahy národné ozaj svätými. On nevidel slabosti, nevidel hriechu, keď ho zaokrývala rúška národného presvedčenia. Slovenská kniha, odhliadnuc od obsahu a ceny, bola mu niečím iným než kniha inorečová. On vítal každý nový spisok s detskou radosťou. Pozorne prerezoval penálikom [52]stránky, hľadal a — nachádzal na každej stránke pravdy a múdrosti, obložené perlami a skvostami krásy. Jemu ani na um neprišlo posudzovať, kritizovať: on vďačne bral podávané, a pripisoval svojej slabosti, ak mu všetko nezodpovedalo. A tu razom oblial ho Stano, ktorému nebolo možno nadať do blbých lebo skazených srdcom, studenou vodou. Bolelo ho to. Hneď nato blysla mu dušou karikatúrna scéna pred hostincom. Slzy mu vystúpili do očí.

„Pravda, Rudopoľský posudzuje nás dľa Žúrikovcov!“ Albert zaťal zuby. Hnev vzbúril sa v ňom, bolesť ho týrala. Vysoké myšlienky, sväté diela — v karikatúre. Veď je Žúrik náš, ba práve často vedie hlučné slovo! A potom takáto história odohráva sa pred očami cudzincovými! Tichému bolo strašnou myšlienkou, že i medzi posvätencami sú karikatúrne zjavy, že sú i slabúsi, i ľudia nie celkom bezúhonní, ba i necitní a podlí. Oči zažmúril, zaťal zuby a nechcel takých vidieť. On by si želal vidieť vysoké postavy, biele ako srieň, mužné, obrovské!

Ťažké pocity odchádzali, keď mu mysľou blysla Anna. Tón jej hlasu zvučal mu dušou. Vzchopil sa, sadol kuklavíru. Tichá, pridusená melódia vinula sa z nástroja. Bola to fantázia, bez počiatku a konca. Albertovo srdce zaplesalo: ,Ajhľa,’ pomyslel, nakloniac sa nad klávesy, ,v tomto tóne hovorila Anna, moja Anna!’ Posledných dvoch slov sa zľakol a hrmotne udrel na klávesy.

Na druhý deň poslal kostolníka i dvoch mendíkov, obremenených knihami, do kaštieľa. Títo traja ľudkovia niesli temer celú novšiu literatúru slovenskú bez veľkého namáhania. Stanislav nebol ignorant v slavianskych veľkých spisbách, a tak vedel sa i tu dosť skoro orientovať. Celé predpoludnie strávil vyberaním — po obede prezeral, čítal s veľkým chvatom. Neraz mu klipkali oči, no on premohol sa. Za tri dni veľmi mnoho prečítal a skoro všetko prezrel. Zdalo sa mu, že predsa svedčí sa vedieť niečo o duchovných pohyboch rodného kraja, bez ohľadu na ich cennosť, a za druhé, Tichý ho zaujal, a tak i ten svet, v ktorom sa pohybuje tento rojko. „Ponechajte mi ešte tie knihy,“ riekol Tichému, uradostenému nad takouto žiadosťou.

Tichý nevedel ako k Vanovským. Celé dni strojil sa, obliekol najnovšie šaty, stúpal hore mestom — no ako uzrel dve veľké kamenné gule na bránových stĺpoch — ochabol, zapýril sa — a nešiel. Až na šiesty deň prekvapil ho Stano na ulici a vzal pod rameno. „Čo vy pustovník,“ riekol mu s akousi otcovskou starostlivosťou, „dámy sa na vás pýtajú. Tegnera som im už prečítal do konca; urobil dobrý dojem. Tá mladá deva jastrí ako jašterica, tvár jej mení sa, ožíva a tíchne dľa obsahu lektúry — celá Ingeborg [53]. Radosť som mal z nich. Vanovská trochu ťažšie chápe, no čo raz schytí, to iste pocíti cele a hlboko. Poďte so mnou, pozhovárame sa o tom. Mám zase niečo pre tie vaše ,národovkyne’,“ smiešnym prízvukom doložil Stano, „lenže sú ony v skutočnosti omnoho interesantnejšie než vo vašich poviestkach tie večné Miliny a Maríny! Poďte.“ Tichý dal sa nevoľne viesť. S iným ľahšie mu bolo, než samému. No predsa srdce bilo mu veľmi tuho, keď blížili sa k bráne. Albert triasol sa pred tým okamihom, v ktorom predstúpi pred Annu. No strach jeho bol márny, Anny nebolo — poslal pre ňu Kráľ a odviezol na Rovienky, „aby mu zriadila to hniezdo“. A tak Anna i Lili bavili sa už niekoľko dní na Rovienkach. Tichému odľahlo — a predsa aj smútil, že jej nieto tu. Pustý zdal sa mu celý dom. Vonku počalo pršať. Padajúce kvapky dažďa zbúrili prach na hradskej — pravda, o chvíľu ho zase zmyli a vzduch osviežel a páchol vlahou. Vodín zahalil sa v mokrý, hmlový závoj. Mária zaviedla hosťov na verandu. Biele stĺpy jasno odrážali sa od šedého úzadia. Nezadlho pribehol Vanovský mokrý a zablatený. Preobliekol sa do chalátu, obul črievice a vyšiel tiež na verandu. Skoro za ním prišiel Anastas Guľka, sadol k poslednému stĺpu a uprel vypúlené oči na Rudopoľského.

„Vaše dve slečny nevybrali si najlepšiu pohodu na výlet do boru,“ riekol Rudopoľský k Márii, ktorá sedela na divánku pri mramorovom stole. On ukázal v tú stranu, kde ležali Rovienky. Z vyvýšenej verandy bolo vidno v peknom čase čierne pásmo na obzore: bor roviensky. Teraz pravda pokrytý dažďovým mrakom, práve tak ako i Šedé Hory.

„To nie je stály dážď,“ ochotne zamiešal sa Guľka, rád, že môže niečo príjemné preriecť; „nad Vodínom sa už čistí,“ — vskutku veža starého zámku vynorila sa z hmly — „a vietor duje od Salatína; budeme mať príjemný večer.“

Karol Vanovský zívol; on nudil sa veľmi v daždivú pohodu. V lete nenávidel krov nad svojou hlavou — iba noc ho prinútila do príbytku, ináč bol vonku, i keď menej práce bolo. Keď orali, chodil za pluhmi a poznal každú brázdu, každý bujnejší fľak oziminy práve tak dobre ako menej vydarené miesta. Hospodáril celou dušou i rozumom; jemu bola roľa viac než živiteľkou, on ju i srdcom rád videl. Guľka, vidiac nudu Karolovu, navrhol preferanc. Pritiahli Tichého a odišli do Vanovského chyže. Na písacom stolíku stál vyschnutý kalamár — vidno, pán dávno nič nepísal. Karol po dlhšom šťúraní v priečinku stolovom našiel hru karát. Tichý sadol nechutne ku stolu, jemu protivili sa dnes karty ako nikdy; Karolova izba zdala sa mu väzením. Vanovský hral so záľubou, Guľka s túžbou po výhre. Častejšie sa prehadzoval, šibal okom po Albertových kartách, použijúc jeho bezstarostné držanie karát.

Medzitým dážď neprestával. Vietor od Salatína prihnal celé pluky čiernošedých oblakov. Ony váľali sa nebom a polievali zem svojou vlahou.

Rudopoľský sedel pri kamennom stole proti Márii a kreslil čosi ceruzkou; len zriedka prehovoril slovo-dve, len zriedka pozrel na ňu zadumaným, a predsa skúmavým pohľadom. Ona zvedavo kukla na bielu kartu, počiaranú črtami; z nich ešte nič nevychádzalo. Dážď šumel jednakým, monotónnym šumom na kypré hriadky, čľapotal na škridlicu a z rohu strechy lial sa celým vodopádom. Reč išla o mestských historkách, o výlete na Vodín, o malých záujmoch veľkého sveta. Stano črtal, črtal, no odpovedal na každú otázku a sám otázky zadával. Mária plietla, hľadela na mokrú trávu a hmlovitú diaľku. Otázky redli, on vhĺbil sa do práce, ona do svojich myšlienok.

Mária bola zadumaná, smutná. Jej bolo nevoľno ako človeku, ktorý sa zobúdza z tichého sna a čuje už drsné tóny nepríjemnej skutočnosti. Pravda, že i ten sen bol bezfarebný a nudný, no bol pokojný. Srdce bilo jednakým taktom; dávno už prestalo nárokovať sladkosť nevšedného strasenia. Sto ráz opätovala si slová: tys šťastná, tebe nič, nič na svete nechybí. Ona i verila tým slovám; no boli okamihy, v ktorých táto viera slabla, slabla, až ustúpila tuhej rezignácii. Karol celé dni trávil po horách lebo na poli, a príduc domov, sotva stačil najesť sa, už pýtal posteľ; sotva vtiahol pod paplón nohu, už zaspával tuhým, mŕtvym snom; ráno, keď otvorila oči, už ho dávno nebolo; cez poludnie (ak totiž prišiel na obed) išla reč zase len o gazdovstve, on vypočúval pri polievke i raporty sluhov. V také dni zobrala sa na Rovienky, pobudla dva dni, a už ju pálila pôda pod nohami: už to nebola jej vlasť. Priviezla sa domov a zase zopätovala si: tys šťastná! — a zase verila tým slovám. Ona hrdo pozerala na mohutnú postavu mužovu, pri nej tí ostatní tak mizli, tešila sa, ako darí sa mu práca, ako rodia jeho nivy, plnia stodolu i mešťok, medzitým čo okolití statkári rútia sa do dlhov, predávajú hory kus za kusom. ,On trápi sa pre svoje dieťa,’ podumala Mária a vďačne pozrela na uznojenú Karolovu tvár. Už videla v duchu Lili čo krásnu devu s bohatým venom, prvú nevestu celého šíreho kraja.

No dnes bola smutná, sama neznala prečo. Mohutná postava mužova, zavinutá v chalát, jeho nudná tvár — to ju akosi rozladilo. ,Keď nemá pred sebou pluh a sennú kopu — už sa nudí,’ podumala a nevdojak pozrela na jemné ťahy Stanislavove, rozjatrené prácou. On skúmavo pozrel na Máriu a zamyslel sa. Potom urobil ešte niekoľko malinkých čŕt — a „už som hotový“ riekol, predostrúc Márii kartičku. Úsmevom zjasnila sa jej podumná tvár. Na kartičke poznala sa, a hoci to boli len ľahko hodené línie, mýlka predsa nebola možná. V úzadí dvíhali sa mohutné stromy parku, naľavo vidno bolo kus kaštieľového krídla. Nad stromami čnela veža Vodína. Vpredku, opretú ľahko o stolec, vidno bolo Máriu.

„Nový talent,“ prehovorila svojím zvučným hlasom; „hľa, aký umelec; ba či ma Karol pozná.“

„Nehodno za reč, milostivá pani. Môj náčrtok je bledý, nepravý; vidíte, kdeby mohla ceruzka znázorniť ten tichý tieň, ktorý leží vám na obočí a zduševňuje celú tvár? Ten vy sama nevidíte — lebo do zrkadla hľadia krásne ženy len v dobrom humore.“ Mária nehľadela na tvár, lež viac na postavu, ktorá sa veľmi udala na obrázku: jej vysoké, junónske poprsie vystupovalo plasticky, bohaté vlasy padali hrdou šijou. Stano hľadel na obrázok, i trhol sa, ako keď človeku niečo napadne razom a nečakane.

„Dovoľte, zle je,“ a s tým vyňal jej z ruky lístok, zabudnúc na etiketu. Niekoľko nepatrných bodiek a čŕt nakreslil okolo úst, jemné, temer neviditeľné tiene vdýchol okolo mihalníc. Mária so záujmom hľadela na jeho jemné, biele prsty, ako zručne pohybovali sa a kládli bodku za bodkou, linajku ku linajke. Naozaj pery počali vystupovať jasnejšie, ba akýsi úsmev oblietol ich. Úsmev na perách a tieň melanchólie na obočí — to spájalo sa v divný súzvuk. Svieže, kypré pery zdali sa volať: hľa, ja šťastná, mne nič nechybí — tieň okolo čela a očí hovoril: no vo mne mnoho citu, mnoho utlmeného ohňa, ja ešte nerozvitá, niečo ma hatí…

Stanislav sám s potešením hľadel na svoju prácu, ba razom zaradoval sa silnou radosťou. Spodná čeľusť jeho ľahko potriasla sa. „Toto už nenie číra kópia, v tomto nákrese život, umenie.“ Srdce zatriaslo sa v ňom. Zrazu skrsla v ňom nádej, že predsa býva v ňom tvorivý duch, že jeho zúfanie nad samým sebou bolo predčasné… on klamal sa, duch jeho blúdil a nenašiel pravý predmet na umelecké spracovanie. A tu razom zjavila sa mu téma, model dávno hľadaný a želaný dušou — i studnica tvorenia valí klokočom živé vody umenia. Tvár Rudopoľského obliala sa jasotom veľkej, hlboko pocítenej radosti. On už nevidel pred sebou Máriu Vanovskú, krásnu ženu, milú hostiteľku, on videl model, ktorý v ňom zobudil stratenú samodôveru, on videl neočakávane nájdený ideál umelecký; on našiel sám seba, svoje najvyššie túžby, našiel v nevinnej hre cestu, ktorá ho povedie k čistým, jasným výšinám umenia a ktorú dosiaľ márne hľadal v plači a kvílení rozháranej duše.

Mária veľkými očami hľadela na neobyčajne obživenú tvár Stanislavovu; jeho temné oko horelo, raz uprené na kresbu, raz na jej tvár. Pravou rukou odhrnul vlasy: jeho biela malá ruka odrážala sa od potemných dlhých vlasov. „To nie podobizňa,“ zašeptali jeho mierne vypuklé pery, „to viac, to nová myšlienka, ktorá opiera sa iba ľahko o skutočnosť.“ ,Kdežeby —’ pomyslel ticho, pozrúc na tvár Márie, ,nabrala táto žena taký výraz, takú hĺbku.’ Azda nikdy tak ľahostajne nepozrel na ženskú tvár ako teraz, no nikdy tak pálčivo, s takým mohutne sálajúcim ohňom. Máriu bodlo niečo do srdca; ona oprela sa na operadlo divána. Ľahký rumenec sfarbil jej líce i čelo — ba i biele hrdlo potemnelo. Stano hľadel na svoju kresbu a temer zabudol na spoločnicu. On chcel zachytiť ten požehnaný okamih, v ktorom kreslil tie bodky, tieto nežné, významné línie, chcel akoby upevniť, určiť tie podmienky. No nenašiel pevný, uspokojujúci vývod. Bol zmätený, jeho ruka triasla sa.

Mária vstala. On s úľubou hľadel na jej postavu, na jej nerýchle, vlnisté, tak rieknuc okrúhle pohyby, na pyšnú šiju a pyšné poprsie — on hľadel okom umeleckým, oduševnelým pre krásu a tajnosť foriem. On by bol tak vrúcne, nezištne, takým čistým, nesebeckým citom bozkal jej ruku, ba čo i len lem jej šiat, a obložil jej celý život okrasou, vnadou a šťastím pôžitku, ktorý kynie ľuďom z opravdivého umenia. On by ju rád posadiť na stolec medzi dva iónske stĺpy, rád by ju drapíroval [54]brokátom v pyšnej zeleni exotických rastlín, pri jej nohách rád by bol videl nádherné, perzské koberce! ,Hans Werner,’ pomyslel, ,kde si, môj duchovný radca! To, čo som nepochopil vo vedení tvojho štetca — razom jasným stalo sa v túto nadzemskú minútku!’

Ďaleká mu bola každá iná myšlienka, ďaleká čo len možnosť nedorozumenia. Veď je to také jasné, také zrejmé — každý môže čítať všetko na jeho tvári… Mária obzrela sa na Rudopoľského a duša v nej zatriasla sa mocne. On stál pri bielej kolumne [55]a sotva dýchal. Jemu ani do hlavy neprišlo, že by Mária mohla zle pochopovať jeho podivné chovanie sa. Preto spamätal sa a s naivnou prostotou pristúpil k nej a chytil ju jemne za ruku. „Ach, milostivá pani, vidíte hriešnika. Ja som bez vášho zvolenia pustil sa do kresby a nútil vás sedieť. Odpusťte, to neoceniteľná chvíla pre mňa.“ Mária vytiahla svoju podlhovastú, dosť veľkú ruku z jeho ruky a zmútila sa. Karol vyšiel na verandu vo svojom chaláte, rozjarený hrou, a podíval sa na oduševnenú tvár Rudopoľského, potom s dobrým úsmevom na ženu. Mária pozrela mu do očí s takou milotou, s takou nekonečnou dôverou a nevinou, že mu veselo bolo okolo srdca. „Ah, pán Rudopoľský zase niečo deklamoval — veľmi poeticky vyzerá!“ zasmial sa Karol.

„Nie — ale kreslil,“ pretrhla ho Mária a vzala kresbu z mramorového stolíka. „Pozri, čo načrtal.“

Karol hľadel na lístok. „Ach — Vodín,“ riekol, ukážuc svojím mocným, do barnava ohoreným prstom na kartočku. „No, toto vyzerá ako náš park. Veru, veľká lipa, pod ktorou obedúvame — i krídlo kaštieľa poznávam.“

„Karol, Karol, nevidíš hlavnú vec!“

„Túto dámu?“ Karol pozrel dokonalejšie; tuším si to ty, Mariška —“ On uprel oko na ňu. „Nie — nie! Podobáš sa jej, podobáš.“

Rudopoľský odpustil Karolovi neprajnú kritiku. Mária tvrdila, že je veľmi dobre skreslená, Karol tajil. Pozvali Tichého. Tento sotva hodil oko na karotku, už pozrel na Máriu: „Celkom verne, milosťpani, celkom verne.“ Guľka súdil, že nos nenie dobre, aj čelo že je privysoké. Vodín poznali všetci. Žúrik pribehol tiež a chválil obraz do neba — nemohol sa dosť nadívať naň, vykrikoval pochvalné slová, škňúril sa, mykal plecom a upozorňoval na dokonalosti a krásy. Stanislav upokojil sa, reči sudcov a kritikov uviedli krv jeho zase do obyčajného prúdu. Tichý úsmev hral mu okolo úst, hovoril málo, epigramaticky a v duchu porovnával Guľku so Žúrikom. Obaja boli náruživí, každý v protivnom smere — lenže Žúrik bol tu na príhodnejšej pôde, Guľka musel lavírovať [56], čo mu ľahko padlo, lebo vyhral od Tichého päťdesiat krajciarov v preferanci. Žúrik, cítiac sa v pevnom sedle, schválne privádzal reč na politiku, a pretože počali pokrývať stôl, zostal u Vanovských na naliehanie domácej panej. Práve v ten čas padali posledné ústavy slovenské, alebo boli smrteľne ohrozené. V Rudopolí prijali správy tieto na jednej strane so škodoradosťou, na druhej s úprimným smútkom. Pravda, vyznať nutno, tá veľká masa zostala chladnokrvná: ako aj žialiť za niečím, čo alebo veľmi málo, alebo celkom nič neznala.

Žúrik hrozil svojou subtílnou päsťou, „to už opravdivé zbojstvo, verejné, pouličné. Mali sa zobrať a vyhodiť komisárov von oblokom, ako Martinca a Slavatu! Hanba!“

„Prosím ponížene,“ ozval sa Guľka, berúc z misy raka, čo väčšieho, „čo štát robí na záchranu seba, to nenie zbojstvo.“ Guľka rozlomil klepeto a kládol do úst biele mäsko. Dôverne pozrel na Stanislava, v ktorom šípil silného spojenca. No Stanislav nemyslel ver ani na štát, ani na zbojstvo, ale hľadel do taniera, dumajúc o Márii a jej junónskej postave — on už mal pohromade celý obraz, ktorý chcel stvoriť: Grizelda [57]váha, čo urobiť: či dieťa stratiť a či milovaného muža. Stanislav predstavil si heroinu, tieň bôľu leží na jej čele, no sila, veľkosť ženská zrkadlí sa v horkom úsmeve plných úst. Obrazotvornosť jeho bola v plnej práci. Projekt Grizeldy už dávno zrodil sa v ňom, no k umeleckému zaokrúhleniu myšlienky prišiel až dnes.

„Zachránenie seba,“ mohutným, opovržlivým hlasom riekol Karol Vanovský, „či hádam sto žiačikov ide rúcať ten váš štát? Alebo ho podkopáva ten nejaký Letopis [58], nikým nečítaný! Azda kalendárom zrútiť chcú uhorský trón?“

Guľka zlomil druhé klepeto. „To semeno, to semeno! Tenš úr [59], ktoré sa tam rozsieva, môže cez noc narásť. A potom to koketovanie za hranicu…“

Tichý počal byť netrpezlivý. Jeho modré oči vďačne pozreli na mocnú postavu Karolovu.

„Ba i o rubľoch sa hovorí,“ doložil Guľka.

„To podlé osočovanie!“ zavolal Žúrik tuhým hlasom, široko otvárajúc ústa, ako keď chlapec rozpráva kamarátom o nejakom svojom silnom kúsku. Pritom tuho pomykal ľavým plecom a roztvoriac široko svoje šedé oči, nahol sa cez stôl proti Guľkovi. „Kto je v peci, myslí, že sú všetci! Pretože istí ľudia živia sa nečestným grošom špiónskym,“ Žúrik mykol plecom a okom šibol na Guľku a potom na Vanovského, akoby chcel riecť, ej, ale som mu zaťal, „teda myslia, že i my žijeme samými rubľami. Hej, rubľami! Vzali by ste, vzali!“ Žúrik pozrel do zrkadla, visiaceho na stene za Guľkom, a sám sebe sa zapáčil; hrdinský hnev mu pristal.

Guľka oprel sa tuho na stolicu, pustil vyjedené klepeto na tanier. Jeho vypúlené oči hľadeli zlostne, uzunká chudá tvár zbledla. Zo samého jedu zatajila sa mu reč. Stanislav pozrel naňho a hneď si spomenul, že ho už videl v hostinci. ,To sú tie samé náruživé oči,’ pomyslel. Mlčanie Guľkovo posmelilo Žúrika; čím ďalej hovoril, tým viac pribúdalo kriku, tým nezrozumiteľnejšie boli jeho súdy. Mlčanie Guľkovo bolo olejom na Žúrikov hnev. Pravda, nutno poznamenať, že Žúrik prišiel trochu rozveselený do Vanovských a tam preklopil už štvrtý pohár ťažkého vína. Stanislav sedel pri ňom a pozoroval, ako pije: spodnú peru natiahol, vrchnú urobil na koryto, prihol a mľaskol. To páčilo sa Stanovi, preto mu pilne nalieval.

„Áno, takí ľudia prídu, čert zná, skadiaľ ich vietor dohnal, možno s batôžkom prišli. V Rudopolí teplo, ľudia sa zmilovali, pritúlili bedárov. A teraz? Už im rohy narástli, už rozťahujú svoje štetiny ako onen jež v krtovej diere. My sme tu Slováci,“ hlas Žúrikov počínal byť škrekľavý, „komu sa nepáči, nech ide ta treba na Hortobáď [60]! To si ja nedám rieknuť, že vraj koketovanie za hranicu,“ Žúrik udrel sa do pŕs, „to si ja nedám rieknuť od nikoho na svete. Ja viem, čo som, a ja ukážem každému, zač je toho lokeť,“ Ján Vrahobor hodil sa na operadlo chrbtom, až sprašťalo, „ja dvadsať rokov pracujem, nemám pokojnej chvíle, deriem sa — a tu sa niekto opováži! Ja to nedovolím,“ tu skríkol Žúrik a buchol rukou na stôl, „ja si to vyprosím od kadejakých špiónov.“ Žúrik hrozil päsťou, Karol ho počal krotiť, no to iba rozohnilo milého Žúrika, vždy smelšie výrazy používal, konečne obrátil sa direktne ku Guľkoví a riekol mu, že ho vyťahá za uši.

Guľka sa konečne spamätal. Náruživo pozrel na svojho protivníka a zasyčal zlostným hlasom:

„Pod stôl, pod stôl, pán hrdinský notár; pod stôl s Podnebíkom.“

Spoločnosť bola už nemilo dojatá Žúrikovým výbuchom. Mária cítila sa byť obrazená, Stano v nedorozumení pozeral na domáceho pána, ktorému sa tuším páčil výstup. No slová Guľkove mali elektrický účinok: všetci vedeli o Žúrikovom dobrodružstve pod stolom. Žúrikov prúd reči zastavil sa, akoby ho bol odsekol, a zdržaná salva smiechu vybúšila okolo stola. I sám Tichý nezdržal sa smiechu. Vanovský ale nestiesňal sa celkom nič, smial sa až sklené dvere rinčali. Žúrik urobil razom žiaľnu tvár, tak smutnú a pritom komickú, že ho i sám Karol ľutoval — no aká pomoc? Guľka, ktorého nenávidel, choval sa zdržanlivo a mierne — proti nemu stránku chytiť za Jána Vrahobora bolo hostiteľovi ťažkou vecou.

Rudopoľský to všetko nahliadal, a predsa mrzel sa, že zlostný Guľka víťazí. Už mal napohotove horké slovo… no pozrel na Tichého a zarazil sa. Výraz Albertovej tváre bol veľmi bôľny; ozajstný duševný bôľ svietil z jeho príjemných modrých očí. Tichý by sa bol radšej videl pod zemou než za chutným bielym stolom. On hanbil sa z duše za nápad i obranu jeho svätej veci. On, ktorý celý deň nejedol, počujúc prvú správu o zrušení prvého slovenského gymnázia, ktorý tajne vo svojej „preceptorii“ plakal ako decko, on musel počúvať takéto profánne reči, takúto obranu, ktorá bola horšia než nápad. Žlč v ňom skypela, keď pozrel na žltkavú tvár Guľkovu a videl jeho zlostný úsmev, jeho iskrivé, vypúlené oči. „Zhoríte,“ šepol mu Stanislav a chytil ho za ruku, „zhoríte, brat môj!“ No výraz jeho tváre zachoval si živo a verne. Žúrik zmizol zo spoločnosti; nik ho nespozoroval. Najprv totiž vstal, sadol na stolec bližší k skleným dverám, vedúcim do salónu. Potom sa oprel o veraje, s tým samým komicko-žiaľnym výrazom na svojej subtílnej, mladistvo-starej tvári, a keď sa spoločnosť zahovorila — zvrtol sa a už ho nebolo na verande. Navzdor svojmu žiaľu nemohol zdržať sa nepošklbať Hanku, ktorú stretol v koridore. Chytil ju za tuhé, strunisté rameno, no Hanka len pohla rukou a prsty Žúrikove klepli naprázdno. „Ej, pekná Hanka, čo sa tak durdíš?“ Hanka ukázala mu figu. „Nech sa páči k červenej Dore na Závodie,“ odvrkla a zasmiala sa, len tak zajačal koridor. Ján zmizol ako gáfor. Zase stavil sa u ševca Kutálka, nie viac s novinou, ale s valným prúdom nadávok na Anastázia Guľku. Všetko mu vyvolal pred majstrom i tovarišmi, odpočívajúcimi pred dverami po dennej práci. Matuľova vyhňa bola zatvorená, vbehol teda do jeho príbytku a bez okolkov a najmenšej predmluvy počal sypať nadávky na Anastáza Guľku. Pod zlatým žaluďom v extraizbe našiel vďačné pole. Sedelo tam viac verných „Orlov“. Žúrik zase bez predmluvy a okolkov zrovna udrel na Anastáza Guľku a nachádzal mu lieky, akých ešte nebolo. Na Guľkovi neostalo nitky dobrej; pretože bolo už neskoro k farárom a učiteľom, horným i dolným, pobehal ešte niekoľko krčiem so svojou litániou na Guľku. Anastázovi sa veru mohlo čkať! Konečne zobral z poslednej krčmy posledných tovarišov, zaplatil každému po borovičke a vyšiel s nimi na ulicu. Dlho obchádzal Guľkov byt, rozohňujúc svoj sprievod proti svojmu sokovi. No Guľka sa neukázal. Tovariši doprevadili Jána Vrahobora do jeho príbytku. „Zbohom, kamaráti,“ riekol im blahosklonne.

Dážď prestal, nebo sa vyjagalo. Mesiac vyplul na oblohu a stál jasno na belasom nebi, ktoré bolo čistunké, akoby vyumývané tuhým dažďom. Zo záhrady Vanovského páchlo mokrou hlinou. Prinesené dve lampy osvecovali živý plot, v ktorom sa iskrila rosa. Dobre bolo dýchať vlažný vzduch. Karol dymil z veľkého čibuka a vysvetľoval Stanovi celú históriu slovenských ústavov. Rudopoľský počúval, počúval… no myseľ jeho bola zaujatá inými myšlienkami. On premýšľal o tvári a posunkoch Žúrikových, o výraznom, pohnutom obličaji Tichého a najviac o svojej Grizelde…

„To je preňho cudzím svetom,“ vzdychol si Tichý, vidiac roztržitosť priateľovu; „nepriateľom nebude — no kdeže mu vziať oduševnenie a cit pre našu vec?“

Guľka sa stratil hneď pri prvých slovách Karolových. Seriózneho protivníka si neželal a bol úplne spokojný so svojím dnešným víťazstvom. Rudopoľskému uklonil sa zvláštne prívetivo, ba kolegiálne mu potriasol ruku. Stano urobil hlúpu tvár: ako prichádzam k takémuto neočakávanému priateľstvu, hovorili jeho oči.

Vanovský konečne zamĺkol. „Nuž, čo myslíte, pane, kde je pravda?“

,Pravda je v očiach tvojej ženy,’ pomyslel Stano; ,tam som ju našiel, a už ju nepustím, nepustím!’ Tichý vzpriamil sa a očakával dychtivo, čo povie Stanislav.

„Nuž,“ po chvíli odhodlal sa tento k slovu, „v zemi, v ktorej milióny nevedia čítať, divno vyníma sa rúcanie škôl. Myslím, že tým neurobili vám žiadnej škody. Načo sú vam vlastne gymnáziá?“

Na takúto baroknú otázku Karol nebol pripravený. „Zakladajte abc — školy. Tie vám nezoberú, lebo sám ľud pobije kolami exekútorov. No stratu gymnázia necíti. Jemu do toho nič, ako vôbec do vás všetkých a vašich sporov s vládou a jej otrokmi. Vy ruvete sa za jeho jazyk — to on nepochopí, a hovorí ďalej svojím jazykom zdedeným po otcoch! Čo ho do toho, či vyberajú dane dľa maďarských, kitajských alebo slovenských protokolov? Či deklinujú mensa, mensae dľa toho lebo onoho tirocínia [61]? Začnite od abc!“

Tichý rozsmútil sa. Jemu strašnou bola myšlienka, že Slováci, učivší svet — mali by počínať od abc, a jedine od abc.

Vanovský vstal a postavil čibuk o stĺp. „Veď dobre, jedni sa majú učiť abc, iní ale vyššie siahať. Bez vyššieho vzdelania nebude ani abc! Národ je zložené, nie jednoduché teleso. On potrebuje i tehlu i diamant, i zemiak, i ružu, i hnojovú jamu i múzeum [62]! Národ ako taký nepočíta s abc!“

„Národ?“ so sarkazmom na jemno krojených perách spýtal sa Rudopoľský, a odhrnul vlasy za ucho.

Vanovský nerozumel otázke a pokračoval svojím priamym, pádnym spôsobom. Rudopoľský videl, akou milou, oddanou pozornosťou Mária sprevádza reči manželove, ako visí na jeho perách túžobným, veriacim pohľadom. Jej ruka, nemalá, no krásne sformovaná a rozvitá, podlhovastá, ležala na obruse; pootvorená pera, červená ohňom a životom, potriasla sa pri niektorých iskrenných výrazoch ako ružový lístok. „Ach, táto krásna žena pochopila by i hlbšie pravdy.“ premietal Rudopoľský, „muselo by to byť krásnou úlohou učiteľskou! No tento barbar sýti mäkú, široko založenú dušu svojimi politikasterstvami. Aká škoda.“ Tichý ožil, celý večer zle sa cítil, časom mu bolo na zutekanie. Rozumné reči Karolove ho tešili. Vidíš, hladký sveták, máme aj iných mužov, nie samých Žúrikovcov. Pravda, potešenie jeho bolo by valne kleslo, keby bol videl, že Vanovského dôvody tak málo podejstvujú na Stana ako Žúrikove kotrmelce.

Rudopoľský odobral sa i s Albertom. Dlho chodili po uliciach, slabo osvetlených zapadajúcim mesiacom. Malé barinky lisli sa v jeho svetle na ceste.

„Skoro šesť dní hrabal som sa vo vašich knihách. Ďakujem vám, bez vašej láskavosti nebol bych na to prišiel.“

„Nuž a čo myslíte?“

„Žiaľ, svoju mienku zmeniť som nemohol. Verte mi, pane, o vašej čestnosti, čistote a žertvohojnej snahe som nepochyboval. To som videl v priamej, tvrdej tvári Vanovského, to som tušil v byte jeho dám, vo vašich očiach, slovách a posunkoch. Ba i ten Ján Vrahobor, vzdor svojmu podstolovému hrdinstvu a úteku, je mi toho zrejmým dokladom. No vec vaša je beznádejná, aspoň posiaľ.“ Sňal klobúk; mesiac osvietil jeho klenuté, významné čelo.

Tichý bol rozľútostený. Hneď by bol zaplakal. Zastavujúc dych, počúval ďalej.

„Česť je pekná vec; nie je človekom, kto ju nemá. No v obyčajnom, každodennom živote žertva iná byť iba výnimkou, iba vonnou oázou na púšti skutočného života. Táto púšť — to je podstatná čiastka ľudského bytu, táto utilitárna, prozaická, praktická púšť. Vidíte, u vás je každá tá knižtička žertvou, dvojnou žertvou, čítajúcich i píšuceho. Ona sotva je potrebou — a preto nenesie, nemôže niesť ovocie. Všetko na svete má svoje určenie: v tomto zariadení obdivujeme veľum božský, večný a neskonalý. Človek, keď tvorí, je atómom božstva, a vtedy riadiť sa má dľa toho samého pravidla: nič neprodukovať bez určenia. Mnohé z vašich kníh nemajú žiadne určenie — sú žertvou spisovateľovou — i žertvou kupcov a čitateľov.“

Tichý chcel ho pretrhnúť, no on sa nedal.

„S veľmi malými výnimkami doniesli ste mi celú spústu diletantských pokusov. Ah, to čisté zavádzanie. Vaši starí, trikrát kalení panslavisti ináč chytali sa diela. Viete, pán môj, to boli talenty. Myslíte, že by boli urobili dojem a postrašili Európu bez talentu? Nie. Veď tie slavianske masy jestvovali i pred Mickiewiczom, Kollárom a Šafárikom, a nik si ich nevšímal. Tu prišiel veľký poet Adam, veľký rétor Ján a veľký učenec, váš slovenský Pavel — a nový svet počal sa tvoriť z mŕtvych predtým atómov. Z tejto trojice dvaja patria k vášmu kmeňu — veľká česť — no spolu i veľké zahanbenie. Im bolo tu priúzko. Dni zostali iba rodom Slovákmi, riekol bych iba telom. No duša ich hľadala širšie svety. Tí vaši špecialisti, ach, ako žiaľno klesli! Diletanti brnkajú na epickú i lyrickú strunu, diletanti omáľajú detinskú, naivnú prózu, diletanti siahajú do filozofie a nakopia mystických nezmyslov, až človeku hlava brní. Mali ste si nepúšťať Šafárikov a Kollárov na to široké more.“

Tichý žasol nad Stanom. Nemyslel, že by tento sveták tak mnoho znal o týchto veciach. Srdce mladého nadšenca zohrievalo sa. I riekol:

„Súhlasím v mnohom! No tak prázdno predsa nezostalo u nás! Máme Marínu. Ráčili ste si ju povšimnúť?“

„Tento Sládkovič patrí medzi tie výnimky, ktoré som dopustil. No vidíte, ani on nezaloží slovenskú poéziu; myslím takú, ktorá má pre národy oslobodzujúci význam, ktorá robí z más národy, z hoviad ľudí. Táto poézia zaujíma i prísno mysliacich ľudí, diplomatov, filozofov, historikov, psychológov. Ona je dušou národa, jeho svätým talizmanom. Tejto poézie niet u vás. No i pre všednú potrebu zle je postarané. Modlite sa každý deň: „Bože, daj nám talenty!“ A čo je hlavné, priložte k tejto modlitbe namiesto amen: „Nech zostanú doma.“ Ak má ľud váš v sebe silu organickú vzrastu, ak má dušu — talenty to vycítia, vynesú na povrch, a verte mi, tisíc škôl kasírovaných lebo okradnutých múzeí nepomôže vašim slabým kompatriotom. Vy rozrastiete sa ako — (tu zastal, akoby váhal prisilným výrazom obraziť súbesedníka) ohnica — nie, ako mohutná bučina veselo na širinu i výšinu.“

Tichý počul iba tie dobré slová, dávajúce nádej, obodrujúce. Celý obliaty a premožený citom, kŕčovite schvátil rameno svojho druha a z hrudi ozvali sa mu radostné akési zvuky, ako keď voda bystriny žblnká o kameň. Oči zamokli slzami.

„Zhoríte,“ sucho doložil Stanislav a zastal pred plným sklepom židovým, vlastne krčmou. Z ulice vidno bolo mnoho halien a spod nich trčiace obhorené ruky.

„Táto čeliadka,“ ukázal do sklepu, „sotva má tú dušu a organickú silu vzrastu! Miseria contribuens plebs! In aeternum. Amen! [63]

Ruka Albertova klesla z ramena Rudopoľského. Zahľadel sa do židovského sklepu a sklonil hlavu.

„Pi, švagre,“ bolo počuť chripľavý hlas a nato hrešenie surové a spolu hlúpo-cynické. Pri dverách stála ženička v bielom, na štvorec viazanom ručníku na hlave, rohy ručníka trčali na šiji vpravo, vľavo. Na chrbte v žltej, nevybielenej plachte niesla niečo. Bola mladá, no vychudnutá, so zapadnutou hruďou. Spod ručníka bolo vidno uzunké čipky čepca. Svetlými bodkami pretkané ony vrhali tiene na bledé, pekné čelo. „Michal,“ bolo počuť jej hlas, slabý, prosebný, „poď, už je neskoro! Máme ďaleko!“

Oslovený držal v ruke fľašku s vysokým hrdlom. Bezfarebný, ako voda nápoj špliechal o sklené steny; šuminy povstávali i hasli v širokom hrdle fľaškovom. „Ej, Dorka, Dorka,“ lenivým jazykom bľabotal Michal, odhodiac žltú halenu na lavicu. Čierne cifry, „slížky“ zvané, viseli na hazuche. Tvár Michalova sa razom pošpatila. Nakrivil vyblednutú peru a pozrel tupo na ženu.

„Deti som zamkla, dobre vieš! Iste plačú. Poď, Miško.“

Žena kládla mu halenu okolo pliec. Slížky sa triasli na hazuche. Tvár Michalova sa razom pošpatila. Nakrivil vyblednutú peru a pozrel tupo na ženu.

„Mlčíš, čudáku!“ Slovo „deti“ ho zamrzelo.

„Poď, Michal, poď,“ volala žena, chytiac oboma rukami rukáv haleny, pri spodku zaviazaný šnórkou, aby tak slúžil čo kapsa na proviant, tabak a kresivo.

„Chej, chej,“ zasmial sa rišavý žid, „pozrite, dobrí ľudia, žena muža bije.“ Niektorí zasmiali sa židovi.

Tvár Michalova pošpatila sa ešte viac. Vytrhol rukáv zo ženiných rúk a udrel ju päsťou do slabých, vpadnutých pŕs; zavrávorala a padla na zem; ručník zošmykol sa jej z hlavy. Čierny vrkoč, obviazaný šnórkou, padol na zablatenú dlážku.

„Poďme!“ riekol rýchlo Albert, ťahajúc za rameno svojho priateľa.

„Poučné pre oblakových snílkov!“ doložil Stano a pokročil, „pozrite na nebo — aké je čisté, jasavé — a nedávno kryli ho hrozivé chmáry. Myslel bys, že niet sily odválať tie ohromné balvany. Zúfaš, vhĺbiš sa teda do tých chmár, oko blúdi od jednej ku druhej. No čo nájde, sú iba nepokojné potvory, čierne masy so šedastými čipkami. A nad nimi je čisté, jasné nebo i vtedy, keď ony najväčšie masy vodné lejú na naše biedne hlavy. Načo sa trmácať po neforemných chmárach! Tam na výšinách vždy jasno, tam planie hviezda krásy, formy, prelesti. Krása a forma, to hodno ľudskej túžby, ľudskej námahy. Ľud — to bezforemná chmára; boh s ním! Môj život krátky, chcem žiť, a nie hrdlačiť sa s balastom!“

Tichý nahliadol, že Anna mala pravdu, keď hovorila o samoľúbosti. Veď v týchto slovách leží mnoho subtílneho, jemného egoizmu.

„A či len pre seba žijeme?“ podotkol nesmelo Tichý.

„Pre koho dýchajú vaše pľúca? Hádam pre tú babku, ktorú ten ožratý odroň sotil do suchotinárskych pŕs? Pre koho varí váš žalúdok? Ah, vy idealisti! Len ten, kto vie pre seba žiť, žije životom rozumným, i pre druhých užitočným, len ten zaslúži ten veľký dar, ktorý voláme životom!“

„A myslitelia, básnici, učenci — ktorí obetúvajú život svoj veciam všeobecným, všeužitočným, ideálnym! Či i títo žili pre seba?“

„Priateľ môj drahý — i tí! Ak básnika v prvom rade samého netešila, nepozdvihovala jeho báseň, jeho dráma, jeho román, ak on nepísal z vnútorného, poviem rovno, sebeckého impulzu — márna jeho práca. On ,žertvuje’ a — strašné slovo — nudí! Umelec sám v tvorivej duši precíti všetky tie slasti, ktoré dielo jeho potom vnukne divákom a v prvom rade pre toto svoje naslaždenie pracuje. I on žije sebe najprv, brat môj!“

Tichého tieto reči celkom pomiatli. On nebol ešte taký pevný, zo všetkých strán obrnený proti dialektike umného priateľa. V hlbine duše svojej cítil, že on má pravdu — no ani Stanovi nemohol prísť na lživé a nelogické slovo. Tu mu razom blysla myšlienka:

„A Kristus?“ razom obrátil sa k Stanovi.

Stanislavova tvár prijala melancholický výraz. Hodil rukou a zastal. „Ďaleko, priateľ môj, ďaleko by nás to viedlo! Jedno vás prosím: verte na iskrennosť slov mojich i vtedy, keď vás možno obrážajú, keď vám bôle zapríčiňujú. Vidíte, ja sa viem i pretvarovať; blúdením po svete skazí sa človek; a viem byť i zlý, posmešný! No proti vám sa nikdy nepretvárim, nikdy nechcem byť zlostný. Vo vás vidím jeden zjemnelý typ tohto ľudu (no na odroňa v krčme nemyslite, doložil s úsmevom), a síce typ šľachetný, dobrý, a preto nie celkom verný. Zostaňme priateľmi!“ Stano tiskol svojou malou, pružnou rukou učiteľovu ruku.

„Čo mu to razom napadlo,“ dlho dumal učiteľ, idúc domov. ,Veriť, neveriť? A čo na tom. Škodiť mi neškodí jeho priateľstvo — a ak neosoží — boh s ním!’ No i on dlho ešte premýšľal o slovách jeho, a najviac o tej podmienke, ktorá ho tak zarmútila, zastrašila, o podmienke: „ak má ľud náš v sebe silu organického vzrastu a vývinu — ak má dušu!“ Albert skoro zúfal nad organickým vzrastom. Ak nerastie ten môj úbohý ľud iba do širiny, do plochej širiny, ako mach — lebo ornica? A i takto rastnúc, ak nehynie v príboji cudzích vôd, pretože nemá v sebe organickej, lebo i len kristalizačnej sily? Veď sa ani len nemnožíme, vzdor plodnosti — príboj odstrapká náš prírast. My plodíme sa pre druhé, organicky vyššie postavené telesá. My sme len temná masa žabacích vajíčok… len čo dostane žubrienka z vajca vyvinutá chvostík, už ním zatrepoce a odpláva preč! Už nepozná svoje hniezdo… Veď i tieto pýchy naše, títo duchovní obrovia urobili tak. Nám zostalo povedomie, že to naša krv! Ale ani to povedomie nenie silné a všeobecné. Albert rozsmútil sa a hlasno zastenal. Tu mu razom napadla svetlá a na prvý pohľad potešiteľná myšlienka. Hej, má ľud náš organickú silu, nie on zmotaná reťaz žabokriek — nie. Či naše zemianstvo nevypučalo z nášho koreňa? Nenie ono ratolesťou nášho stromu? Ľud náš je peň, zdravý, mohutný. Ako hustú korunu ratolestí vyhnal on zo seba! Veď z ľudu konečne narobili králi zemanov donáciami a pergamenmi [64]. Duchom, menami, vnútornosťami nosí aristokracia naša, drobná či veľká, večný odtisk slovenskej prírody! Veď ste vy naši, naši! Albert sa usmial radostne. Akoby teraz vedel odpovedať na otázky Stanove, akoby ho porazil tým: oj — veď si i ty, bratku, prútik veľkej slovenskej ratolesti! Že mu to nenapadlo, hneval sa sám na seba, a je to také blízke, také prirodzené. Pravda, i ten opilec, katujúci ženu svoju, patrí k národu, a ja ho neodbíjam, ja ho prijímam, v duchu objímam a viniem k srdcu slovami: nebi si dobrú ženu, nepi, nemárni, ži poriadne a statočne. No i ty, vysoko rozvinutý synku, patríš k nám, i tys členom národa, ratolesťou nášho stromu. Hľa, organická, húževnatá sila! Ako ženie, ako vyháňa do kvetov! Nie ohnicou, nie kukučinou [65]je môj národ!

Tichý sa uspokojil. Anna Belinská predstúpila pred dušu jeho vo svojej prostote, nežnosti, vo svojom hlbokom cite a duchovnej kráse. Či to nie kvet nášho ľudu, kvet vonný, nežný, nebeský? Tu sila, tu krása, o ktorej tak mnoho hovoríš, umný, svetský človeče! To výšina, vždy jasná, na nej planie hviezda krásy a prelesti! Nevidíš? Nuž nie mne, ale tebe halia chmáry výzor! Nevidíš pre sebecké chmáry tú jasavú, slovenskú krásu. Albert ľahol spokojný, zaspal a spal tuho, no krátko. Ráno prebudil sa s lastovicami hniezdiacimi nad oblokom „preceptorie“. Ráno bolo jasné, východ bronel. Tichý vyšiel na vŕšok nad kostolom, zavýskal, zaspieval si sám a sám, plesajúc nikdy nepocítenou radosťou v ústrety božiemu slnku. Ono vymanilo sa po krátkom boji s tmami, vyhuplo nad Šedé hory, ktoré ťahali sa v polkruhu od východu na poludnie a veselými bleskami osvietilo, rovný, len miernymi priehlbinami a návršiami zvlnený kraj. Napravo, kde Šedé hory končili sa, vlastne zabiehali ďalej k poludniu, ukázalo sa čierne pásmo ohromného rovienkovského boru. Albert zavýskol si do tretice, zamáchal klobúkom v sviežom vzduchu. Ej, tam v tom bore býva môj život, moja slasť, moja najsmelšia túžba. Rozvoniavaj, roviensky bor, rozvoniavaj široko-ďaleko, a chráň vo vonnom lone bielu holubicu!



[43] (foneticky) Nech žije Maďar, maďarské dobové heslo

[44] časovo sa tým umiestňuje dej k polovici sedemdesiatych rokov 19. storočia, keď boli zatvárané slovenské gymnáziá (Revúca, Kláštor pod Znievom a naposledy roku 1875 Martin)

[45] do školského väzenia časovo obmedzeného

[46] a všetci podobní

[47] pozor! (foneticky)

[48] ostrá polemická reč; podľa rečí gréckeho Demostena proti macedónskemu kráľovi Filipovi II., podmaniteľovi gréckej samostatnosti

[49] Teraz prichádza polícia; ironicky o mestských pandúroch

[50] hrešenie, bohovanie

[51] pravdepodobne izbičku pre učiteľského pomocníka

[52] vreckovým nožíkom

[53] hrdinka Tegnerovej básne Sága o Fritjofovi

[54] obliekol tak, aby odev vytváral záhyby

[55] pri stĺpe

[56] povoľovať, vyhýbavo sa správať

[57] Griseldis — v ústnych i literárne spracovaných podaniach talianska sedliačka, ktorú jej grófsky manžel podroboval rozličným skúškam, ale ona vo všetkých obstála. Podanie bolo spopularizované najmä Boccaoiovým Dekameronom

[58] myslí sa Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archeológiu a etnografiu, ktorý vydával F. V. Sasinek po zániku Letopisu Matice slovenskej (1864 — 1875) v Skalici 1876 — 1882; teda blízko dejiska románu

[59] skratka pre Tetkintetes úr = veľkomožný pane

[60] Hortobágy, časť — pusta — Veľkej maďarskej nížiny (Alföldu) pri Debrecíne s čisto maďarským obyvateľstvom

[61] začiatku (tu: učebnice)

[62] narážka na to, že zatvorením Matice slovenskej boli anulované jeho začiatky v jej rámci a neskoršie i samostatné pokusy oň

[63] Biedny poplatný ľud. Naveky. Skončené.

[64] darovaniami (vo feudálnej spoločnosti prevažne nehnuteľných majetkov) a úradnými dokumentmi o nich

[65] kukučina- cudzopasná ovíjavá rastlina





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.