ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stanislav Rudopoľský dal sa novou silou do práce. Veľká dvorana spestrela: Hans Werner bol neúnavný v doposielaní okrás, kobercov, obrazov, nádob, brnení, váz a všetkých vecí, ktoré vídame v riadnych dielňach maliarskych. „Posielam vám poslednú príslušnú okrasu: svoje poprsie zo sadry,“ písal Werner; ak ju nejaký Róža Šándor ^[89]nekonfiškuje, postavte si ju do kúta na zlomok korintského stĺpu. Ostatne, iní ľudia nášho cechu študujú na vonkove a pracujú v meste — vy naopak. Nuž mnoho zdaru. Alebo vás tam zavrzla láska k bucľatému decku uhorskej pusty?“ (Pre Hanoverana totiž počínala sa „pusta“ hneď za Marcheggom.) „V tomto prípade pozor, aby poslovia Grizeldinho manžela neprišli v atilách ^[90]s fokošmi ^[91]. A ako vidíte z účtu — narobil som vám dosť útrat pre ateliér „in der wilden Ungarei ^[92]…“

Najčastejším hosťom bol v novozriadenom ateliéri Ján Vrahobor Žúrik. Stano usmieval sa dobrosrdečne, keď mu skackal za chrbtom. On, sediac na vysokom podstavci, veselo potriasal štetcom. Žúrik chmatkal na čalúny, temer týkal sa nosom obrazov, rachotil s brnením, obdivoval vázy, rozprával novinky mestské i okresné. Keď ale návštevy trvali od ôsmej do poludnia, a od druhej do piatej — pravda s častými pauzami, lebo Žúrik odbiehal na chvíle — Stanovi bolo nevoľno. Nemal celý deň tichej hodiny. Všetky jemné narážky neprospeli; neprospelo ani to, že Stano prestal pracovať, len čo prišiel Žúrik. Stano bol už nervózne rozčúlený. Práve nedarilo sa mu — cítil unavenie a nelad, keď zase prikvitol Žúrik.

„V úrade nieto žiadnej práce?“ pýtal sa ho namrzený, viac na to, že nepodarila sa mu ruka Grizeldy, než na neprosenú návštevu.

„Ďakujem za opýtanie! Ó, ja mám plné ruky práce. Vám je sladko žiť pri takejto krásnej zábave — no ja som vždy zapriahnutý.“

„Teda vás v noci priahajú? Lebo vo dne, ako badám, máte dosť prázdnych hodín.“

Žúrik nepochopil — alebo lepšie, nedopustil možnosť, žeby Stano robil nejaké narážky.

„Inu — človek si musí aj odpočinúť! Zodrať sa len nemôžem.“

Stano bol presvedčený, že Žúrik naschvál nechce rozumieť tak zrejmým narážkam, a povedal mu celkom prosto, aby sporil so svojimi návštevami, lebo že chce mať pokojnú chvíľu, nie na „zábavu“, ale na prácu.

Žúrik urobil žiaľnu tvár, zapýril sa, až mu hrdlo zarudlo, a pozrel zlostne na Stana.

Bežal rovno ku Kutlákovi, sadol na lavicu a bez obalu počal: „Kto by to bol pomyslel, aký horenos, darmojed a grobian, ten Rudopoľský; Oh myslí si, že smie každému nagrobianiť! Čo tu vlastne hľadá, taký odkundes! Že vraj maľuje. Horká jeho maľba. Babre, babre, hovorím vám. A ja si nedám fákať od takého človeka. I pánu Svatnayovi nahrubianil na Vodíne, všetci ho fumigujú. Však ja mu ukážem, nevyjde s kostolným riadom z Rudopolia!“

Majster Kutálek zabil do podošvy drevený klinčok a riekol: „Inu, inu.“

Žúrik šiel od Kutálka k Matuľovi, od Matuľu k stolárovi Kadovi, od horného k dolnému farárovi, k apatekárovi, všade hromžiac na Stanislava. Pod „zlatým žaluďom“ našiel Podnebíka i Guľku, a hneď zmieril sa s nimi, aby mohol pred nimi vynadať Rudopoľskému. Guľka radostne usmieval sa — prisviedčal a doložil:

„Stratený človek! V kasíne nik neobcuje s ním. Prichádzal častejšie — no už nechodí — cítil svoju neroveň.“

Stanovi podarila sa ruka — a bolo mu hneď ľúto Žúrika. Tým prívetivejšie obrátil sa k Tichému, ktorý pozorne, s utajenou bázňou vkročil do dvorany.

„Prišiel som vás volať na uzhovorený výlet,“ riekol Tichý, zvedavo hľadiac na maľbu.

Stano zoskočil z podstavca, odhodil paletu i štetec. „Som hotový — no úprimne povediac — bojím sa nudy.“

Tichý pokrčil plecami. Priatelia sadli na vozík a o hodinu vjachali hrboľatou cestou do Borkoviec. Farár Malovík i jeho žena boli radi hosťom. Ich dve dcéry boli vydaté — syn stal sa lekárom ďaleko od rodiska. Fara predstavovala hniezdo, z ktorého boli vylietali mladí operenci. Stanovi bolo príjemné hľadieť na staríkov, na ich radostné, šťastné starie. ,Philemon a Baucis ^[93],’ podumal a usmial sa dobrosrdečne. ,No, šťastné manželstvo, hľa prístav pre loď životnú.’ Malovík potriasal prívetivo šedivou hlavou, rozprával živo o udalostiach revolučných, o svojich prírodovedeckých trudoch (mal bohaté zbierky botanické i mineralogické), a najživšie o svojom národe, o časoch štúrovských, o znovuzrodení, o budúcnosti. Rudopoľskému bolo milo pobadať, že žena jeho brala v hovore živú účasť, ba pomáhala mužovi, keď ho pamäť opúšťala. Stanovi bolo jasno, že má pred sebou dve hlavy, dve srdcia, dve duše, ktoré skutočne splynuli v jeden nerozlučný celok. Veď i tie tváre, úsmevy, posunky sú podobné; ony rozumejú si bez slov, ako rozumie ruka hlave. To, čo starec hovoril, jeho žena popredku znala — no predsa počúvala so záujmom. ,To zväzok duší,’ pomyslel Stano, „aký neodpustiteľný hriech trhať takéto zväzky.“ Starík obcoval so ženou útlo, láskavo. Obaja manželia hovorili otvorene, bez zvláštnej zdržanlivosti.

,Podivno,’ riekol sám pre seba Stano, ,pred cudzím, prvý raz videným človekom otvárajú títo ľudia dokorán srdcia. Oni držia ma za svojho, lebo prišiel som s Tichým. Taká otvorenosť, jednota v živote mohla panovať medzi prvými vyznavačmi kresťanstva. I týchto pojí spoločná láska.’

Z Borkoviec priatelia pobrali sa do Rubežného k dekanovi Krahuľcovi. V obšírnom farskom dome, prejdúc cez pustý koridor, dláždený pálenou tehlou, cez predizbu a dva malé kabinety, našli vo veľkej izbe vysokého muža, s krátko striženými šedivými vlasmi, v čiernej lisklavej reverende s červeným pásom. Bledá, mierne vráskavá tvár obliala sa úsmevom, keď vkročil Tichý a predstavil hosťa. Stano cítil sa byť stiesnený. Po stenách viseli obrazy svätých. Madona s dieťaťom a svätým Jánom, držiacim v rukách kríž, veľký krucifix nad divánom, polozastreté neveľké obloky dodávali izbe nevšedný ráz.Keď prešli do jedálne, Stano poznal, že dekan je príjemný, mierne veselý, pohostinný muž. Akoby na povel Ariela ^[94]— pokryl sa stôl a prichádzali fľaše a krištáľové poháre. Všetko šlo akoby šuchom, a všetko bolo jasné, čisté, chutné. Servítky ako sviežo padlý sneh, víno čisté ako zlato, jedlá chutné. ,Kto to všetko riadi?’ pomyslel si Stano. Ten mier, tá tichosť, ten riad podejstvoval príjemne naňho. Veľká bibliotéka bola dôkazom, že domový pán nežije samým chlebom. Krahulec vyslovoval sa mierne, iným štýlom, inými výrazmi — Stano badal zas tú neobyčajnú otvorenosť vzhľadom na verejné veci, ba temer tie samé slová počul z úst dekanových, ktoré vinuli sa z úst Malovíka. ,Podivná zhoda, a predsa ich delia náboženské protivy,’ pomyslel Stano, sadajúc na voz.

Slnko nachyľovalo sa k západu.

„Hľa, seriózne domy,“ povedal Stano, zamotávajúc sa do pléda. Od Vodína tiahol čerstvý večerný vietor.

„To naše domy!“ radostne zavolal Albert, šťastný, že jeho skeptický priateľ odnáša dobré dojmy z výletu.

„Staruškí manželia sedia vprostred ako dve zabudnuté jabĺčka na sčesanej jabloni. Ich nebolo vidno pri bujnej zeleni listov — teraz na jeseň, keď lístie opadalo — vidno ich a ich šťastie. Na stolcoch a divánoch poznať, že sa niekedy deti po nich plahočili. A tam zas úctyhodný samotár! Stolce a divány, hoci staré — temer nedotknuté potrebovaním — čistota, mier, pošmúrna vážnosť… Tam, hľa, rozumné využitie ľudského šťastia — tu odrieknutie sa kvôli niečomu vyššiemu. A tá vzdialenosť… pekné dojmy!“

„A to domy naše!“ opätoval Tichý, celý rozpálený citom.

Stano badal schválnosť, no nerozladilo ho to. „Bože môj, kam to zabŕdam,“ vzdychol si a zamlčal sa. Predstúpila mu pred myseľ svieža, silou a duchom kypiaca Adela, jasne videl v súmraku jej hybký driek, jej ohnivé oči… a tu zas jemná, majestátna figúra Márie Vanovskej, jej tvár akoby dotknutá tieňom, hlboký výraz očí. Pevne veril, že nachádza sa v predohre akejsi drámy. „Bože, aby len nebola veselohrou!“ Jemu zdalo sa, že prenesený razom do nového sveta, ľahko by mohol hrať komický zástoj. To ho desilo. „Veď na Vodíne stala sa mi nepekná príhoda. Schválne urazil som prvého človeka krajovej sociéty — márne čakal som odzyv — on nič. V kasíne mi vyhýba, celá slávna spoločnosť stráni sa ma ako morovej rany. Taká spoločnosť, ktorú by som nebol vyhľadával inde — ktorú by som ja bol keroval… A títo prenasledovaní, opovrhovaní, vylučovaní, tiesnení, oklebetení — oni pred cudzincom otvárajú svoje domy, svoje srdcia.“

Ešte za svetla dorazili do Rudopolia. Stana tiahlo k Vanovským; volal i Tichého.

„Nesmiem,“ odpovedal mu; „moja drahá nevesta naložila mi týždeň neprichádzať.“

Rudopoľský našiel Máriu samotnú na verande. Vanovský šiel za Šedé hory predávať pšenicu a žito, a kupovať kukuricu a bravov. Anna nevychodila celý deň zo svojej izby.

„Celkom osamote?“ poznamenal Stano, sadajúc na stolec.

Mária vzdychla. Pred pol hodinou vyplakala sa dosýta. Prečo, sama neznala.

„Ah, sama. Muž je za horami, Anna nezdravistá. No i keď pri mne sedí, málo z nej osohu. Naopak — ona rozširuje okolo seba akúsi dusiacu atmosféru. Málo hovorí, iba významne pozerá. A vraj šťastná láska!“

„Práve zvrchované šťastie je egoistické, pre postranných ľudí nepútavé. Ono žije samo sebou, má na sebe dosť, a iný svet netýka sa ho. Celkom prirodzene. Medzi zaľúbenými smutno je ochladeným — ako nasýtenému medzi hladnými, chutne jediacimi z plnej misy.“

„V prvé týždne Anninho zasnúbenia som tak dumala. No od niekoľko dní pozdáva sa mi neprirodzeným jej smútok, jej celá bytnosť.“

Veranda zajasala lúčmi zapadajúceho slnka. V záhrade bolo cítiť blížiacu sa jeseň. Farbitosť ustúpila, sviežosť stratila sa. No teplé večery ešte trvali.

„A váš obraz? Pokračujete?“ razom spýtala sa Mária.

„Raz plesám, raz zúfam; v tichých okamihoch neviem, čo je oprávnené, či ples, či zúfanie.“

„Lapajte minútu nadšenia; život, život! Chytajte okamih! Hľa, zlý kňaz. Dobre káže, nekoná dľa kázne. „Mária usmiala sa; jej bolo tak ľahko, tak široko okolo srdca, že mohla dolapiť Stana pri slabosti. „Aké zúfanie pri vašej zásade životnej? Ulapte ten okamih plesu a nedovoľte prístup zúfaniu.“

Stano cítil sa ako pytliak, chytený do vlastného osídla. Mária dodala vyvýšeným hlasom:

„Verweile doch! Du bist so schön! ^[95]“

„To platí, milosťpani — pre život, plynúci rovným, nenavrátiteľným behom. On tratí sa, hynie… načo ho otravovať… no iné je, keď chceme tvoriť niečo nehynúce, večné; keď ho chceme prikovať, stelesniť. Tam nastupuje muka tvorenia, muka, ktorú predpovedal rozhnevaný Hospodin Eve, vyhnanej z raja!“

Mária videla stopy bôľu na jeho tvári. Ľúto jej bolo, že dotkla sa bôľneho miesta. Preto nachýlila sa k nemu dôverne. Hrudným, precíteným hlasom riekla:

„No radosť príde, radosť veľká, neobsiahla, keď dohotoví sa to, čo nám zajasalo sa v snách a túžbach!“

Okolo úst Máriiných zajasal sa onen jemný úsmev, ktorý tak neodolateľne pôsobil na Stana. ,Bože môj,’ pomyslel, ,mne je strašno! Klokočom vrie krv, temer čujem rýchly tlkot tepny.’ A pred ním ukázal sa obraz dohotovený, bájny; farby splývali v celok, hra svetla a tieňov mámila, a z harmónie farieb a tieňov víťazne zajasala sa tvár Grizeldy; krása, pohnutie, tuhý boj medzi dvoma jednak svätými citmi, jednak prísnymi povinnosťami — tu ideál — tu kynie mu, tak blízko, len ho schvátiť. Mnoho trpkých okamihov prežil, paleta triasla sa v jeho ľavej ruke, sila ho zanechávala. Každý pohyb štetca hnusil sa mu, on cítil, že zanecháva ho oduševnenie, že myšlienka bledne. Muka bezvládnej vôle — rastúca pochybnosť, rastúca slabosť. V takých okamihoch upadúval duchom, pustinou zdal sa mu celý život, nehoden dobrého slova. To iba loď v búrnom mori, darmo vyhodil kotvu. A tu razom tá iskra, ktorá ho nadchla pre posledný pokus, ktorá ho zosústredila, pozdvihla, zase znovu roznietila v ňom plameň! On cítil, že je silný, že fantázia jeho hrá opäť dúhovými farbami. Mária bola mu dobrým géniom, svetlým cherubom, ktorý budil v ňom tvorivú silu. Duša jeho prekypovala vďakou… on zaplesal pýchou a povedomím. Kotva našla pevnú pôdu.

Rudopoľský sklonil sa k bielemu ramenu Márie, voľno ležiacemu na mramorovom stole, a zabudnutý, rozochvený do základov duše, pritisol k nemu svoje pery.

Mária striasla sa, chcela vyskočiť z divána — no údy neposlúchli. Na ramene cítila oheň bozku — akoby uhol bol padol naň — ostatné telo zamrelo. Slzy vyhŕkli jej z očú. Zahanbenie, hnev, radosť — muka či slasť? Nevedela. Razom, silno pohla ramenom a odklonila ním tvár Stanovu.

Stanovi podivným bludom zmiešala sa skutočnosť s umeleckým blúznením. On v prvom okamihu nič zvláštneho nevidel vo svojom postupku. Až keď cítil na líci kŕčovité dotknutie plného ramena, keď pozrel na bledú tvár, na prísne, spýtavé oči Márie — striasol sa ako človek, razom vyburcovaný zo sna, a zbledol.

„Čo som vykonal?“ spýtal sa sám seba a trpký úsmev sadol mu na pery. „Hľa, komický zástoj!“ Obraz Grizeldy tratil sa, bledol… v skutočnosti blízko a jasno stála pred ním obrazená žena -— žena iného… Na verande vládlo už večerné šero.

Zo sklených dvier rýchlym krokom pribehla Anna. Ustrašene hľadela na Máriu… Rudopoľského, tak zdalo sa, ani nespozorovala.

„Tetuška, tetuška!“ zavolala a kľakla jej k nohám, hlavu tlačila na jej lono; rozčesaný vlas padal jej cez chrbát na dlážku verandy. Voľný, nedbalkový šat splýval štíhlym driekom. Stano, zničený, zahanbený, vstal a oprel sa o biely stĺp, nevediac, čo počať. Teraz ujsť — zdalo sa mu nemožným — fyzicky nemožným. On nevládal pohnúť sa z miesta. Mária vzala do rúk hlavu devinu a hlasno zaplakala.

„A čo ty plačeš?“ spýtala sa Anna; „vari šípiš, vari je to pravda, neodvrátiteľná pravda? Tetuška moja — toniem, hyniem! Hľa šero, temno! Bože môj, Bože môj!“ Deva triasla sa na celom tele. Mária prichádzala k sebe, a až teraz predložila si otázku — čo vlastne chce Anna? Či azda zbadala niečo? A predošlá chladnosť voči Anne počala drať sa na povrch. Aké to divné postupky od mladej devy? Čo si ona myslí? Mária vzopäla sa povedome, pýcha a povedomie nevinnosti obrnili ju odporom.

„Čo sa jašíš?“ riekla studeným tónom, ktorý vždy tak bôľne rezával sa do srdca Anninho; „vari si špehovala svoju tetku?“ Ona nevdojak schovala rameno pod hodvábny ručník.

„Ty ma odoženieš, tetuška, ty ma odoženieš! Ty si ma nikdy nemilovala; no ja nenárokujem lásku. Len jedno ťa prosím, povedz Albertovi — že ho nemilujem, že som ho klamala, že som luhala! Riekni mu, tetuška, že ho nenávidím…“ Hlasný plač, z hĺbky pŕs vychádzajúci, zadusil v jej hrdle slová.

Mária zľakla sa. Obanovala svoje tvrdé reči. Plač Annin bol usedavý, srdce rozrývajúci.

„Čo ti je, dieťa?“ zavolala zdesene Mária, zabudnúc na chvíľu svoj vlastný bôľ, ktorý počal sa rodiť v jej útrobách. „Čo sa stalo? Pre boha večného, dieťa — čo ti je?“

Stano vzpružil sa. I jeho osobná bolesť ustúpila razom pred cudzím, takou silou zúfalou vystupujúcim bôľom, k tomu záhadným, úzkosť budiacim v človeku. Známa bieda netlačí tak ako tá; ktorej tiaž a rozmery nepoznáme. Preto azda trnie človek pred neznámym bôľom agonickým, preto považujeme smrť za najväčšiu bolesť.

„Nepýtaj sa, tetuška, prečo! Dosť mne vedieť! Povedz Albertovi, že medzi nami je všetko skončené — my sme si cudzí, ďalekí — takí ďalekí, ako nikdy! Povedz mu, tetuška, že ho nenávidím, že ho preklínam! Áno, to mu povedz!“ a znovu ozvali sa plačlivé zvuky v ňadrách deviných; „no neluhala som, keď podala som mu ruku — nie — nech ma nedrží za podlé stvorenie. Alebo — všetko jedno — áno, luhala som…“ stenanie tíchlo — ona zamĺkla. Vzchopila sa. Stano zaševelil sa pri stĺpe. On uchádzal, nechcejúc byť svedkom ešte intímnejších slov. Náruživý plač devin budil predtuchu o niečom veľkom, podivnom, čo nepatrí pred cudzie oči.

„Kto to?“ zavolala Anna zúfalým, zdeseným tónom, až tak dušu prenikalo, „vari on, vari Albert!“ Anna vstala a spešno pristúpila temer až k samému Stanovi.

Ona pokryla tvár rukami, poznajúc Rudopoľského. „Odpustite,“ riekla a zanevrela na Máriu, ktorá ju neupozornila, že nenie sama. Proti Stanovi zahorela prudkou zášťou…

„Vy ste videli moju rozorvanosť, a zostali ste. Moja tajnosť je vám známa… vy ju podržíte u seba; prosí vás o to biedna, biedna deva.“

Stano sa triasol rozochvením všetkých citov svojich. Zas oblietal hlavu jeho vzdorovitý démon. ,Ako som len prišiel do týchto ženských zmätkov’ pomyslel si a odobral sa. Mária nezdržiavala ho, no bola by rada prísť na čisto s ním — boh zná, čo si myslí; avšak on unikol, bledý, so zlým úsmevom na tvári. Ako často bojoval proti tomuto démonickému, tvrdému úsmevu — proti vzdorovitosti v nepravý čas. Práve v dôležitých chvíľach svojho života, keď najviac búril v ňom cit, zatvrdlo mu razom srdce, protivilo sa výlevu a úprimnosti. Nachmúrený, rozorvaný šiel dvorom. Maras pozrel naňho zlostne.

„Aká si divná, Anna! Čo to za výbuchy bez ladu a skladu? Čo to za náruživé metanie sa u takého mladého dievčaťa? Rudopoľský je šľachetný muž — no pomysli, keby tu bol býval náhodou Svatnay lebo Guľka! Celé mesto rozhovorí sa razom o tvojom pochabom postupku. Pomysli, keby tu bol býval Žúrik! On by nebol mlčal pri najlepšej vôli… po krčmách by ťa rozniesol. Anna, Anna!“ Vanovská ešte dlho karhala úbohú Annu a vhovorila sa do prísneho, tútorského tónu. Ona cítila svoju vinu a sladko jej bolo zväčšovať vinu blížneho, aby sa tá vlastná umenšila.

„Nehovorila som pochabé reči,“ pretrhla ju konečne Anna, „hovorila som pravdu, strašnú pravdu.“ Anna, oviata chladom tetkiným, v hĺbke duše svojej obanovala, že zdôverila sa jej — no trpko jej bolo, že ju Mária považovala za komediantku. Ona sadla na diván pri mramorovom stole a vzdorovito mlčala.

Mária pocítila chlad okolo srdca. Bola presvedčená, že v Anne zase ožila „sirota nevoľná, ale sebevoľná“. Bez jej vedomia, použijúc dobrotu a bezstarostnosť starého Kráľa, zasnúbila sa s Tichým — bez jej rady, vrtochom chce roztrhnúť ľahkomyselno zakľúčený zväzok. Je nezdielna, samouverená, neprístupná — je nevďačná.

Mária vstala — a počala chodiť po verande.

„To nesvedomitosť,“ prehovorila po dlhšom, zlobnom mlčaní, „to zahrávanie si so svätými citmi — s ľuďmi, s osudom. Tak chovať sa môže iba človek vinný. Aký je tvoj priestupok? Čo za príčina na zúfanie? Hej, hej — k takým otázkam nemá právo tetka! Tys emancipovaná, samostatná!“ Mária tuho chodila po verande a živo posunkovala. Jej hovor stal sa neobyčajne hlasný, nepríjemne vysoký.

Anna rozžalostnila sa, no tvrdé slova tetkine dusili v nej otvorenú zdielnosť. Ako zmeravená sedela na diváni a hľadela prosto pred seba. Vedela, že jedno slovo mohlo utíšiť, odzbrojiť Máriu — no to slovo nemohlo vyroniť sa z hrudi… nemohlo. V Márii zovrela krv, keď Anna neodpovedala ani na výčitky, ani na otázky.

„Čos vykonala?“ razom zavolala, a krásne, veľké jej oči zablýskali sa nepekným, divým ohňom.

Anna zostala tichá, nemá, nedvižná.

„Čos vykonala?“ ešte raz opýtala sa Mária náruživo. Tak ľahko prídu do duše ľudskej zlé myšlienky, keď ona utratila pevnú pôdu, keď zrkadlo svedomia nadýchnuté ľahkou parou rodiaceho sa hriechu, temno a nejasno ukazuje nám iných ľudí, iné city. Mária stŕpla razom na celom tele: kvapôčka neznámeho jedu primiesila sa do jej krvi. Tým jedom bolo podozrenie… ,Vari som hada chovala vo vlastnom dome! Bože môj — mne otvárajú sa oči —’, no nesmela domyslieť čiernu myšlienku, ktorá v nej skrsla. Veď to hrozné — nemožné! No vzdorovitá tvár Annina, jej náhle poryvy pred chvíľou, jej zúfanie a teraz to mlčanie — všetko tislo do popredia zlú, strašnú dumu. ,Áno, Karol bol vždy proti nej mäkký, úslužný… on chladol proti mne nápadne a ja biedna sama vyhovárala som ho, sama zatvárala som oči! Jeho len práca zaujímala — on pre karty neozrel sa na mňa na Vodíne; vystáva z domu, často cestuje… Nešťastná žena…’ Ona v srdci, v tom najhlbšom srdci, cítila akúsi podivnú radosť, že smela sa nazvať nešťastnou ženou. Mihom blysla jej cez dušu celá mladosť — všetko zlé a smutné, čo prežila s Vanovským, dostalo váhu… dobré a šťastné hodiny bledli. No nad všetkými citmi víťazil jeden temný nepovedomý bôľ — bôľ zapríčinený jedom podozrenia.

Anna mlčky vstala a odišla. Hanka, šúchajúc o dlážku bosými nohami, priniesla lampu na verandu. „Polož na stôl do izby,“ velila Mária a dlho ešte chodila po verande. Bezlunná noc zastala nad krajom. Tuhomodré nebo, plno hviezd, klenulo sa a zapadalo za Šedé hory. Mliečna cesta zvláštne jasno odrážala sa od hlbokého úzadia. Márii bolo dusno na verande, vzdor večernému chladu. Ona zišla z verandy do záhradky a potom do parku. Dunčo zaševelil sa, zakňučal a dobre poznajúc krok panej, pribehol k nej… Tuhá rosa bola na tráve, Mária cítila vlhkosť v ľahkých črieviciach, no to nevadilo — ona prešla dva razy celý park.

„Čo je so mnou?“ pýtala sa, pritiahnuc na šiju hodvábny ručník, „či sa pre ňu rozčuľujem, len pre ňu samú? Nie, nie. Mne strašno, clivo. Ah, keby tu bol Karol.“ No opravdivým citom nemohla myslieť na muža, a to ju desilo, mučilo. „Azda som sa previnila? Nie, som čistá, pevná, povedomá.“ Ona vzopäla sa a pevným, hrdým krokom prechádzala temné aleje. Cez husté koruny líp kmitala ešte časom hviezda. „Koľko žien jednalo by menej presne, menej blahorodne! Ja som ničím nevyvolala smelý postupok — a bola bych ho rázne pokarhala — keby nie Anna —.“ Sladko jej bolo, že mala na koho uvaliť čiastku svojej ťažoby. No a Anna bola veľmi vhodným baránkom. Ona uspokojila sa, prešla ešte niekoľko ráz vysypaným chodníkom a celkom spokojná prišla do svojej spálne.

Ľahnúc, vzbudila sa v nej pochybnosť… Nočné svetielko osvecovalo neodkrytú posteľ mužovu. Mier zavládol izbicou a ten mier ukázal jej, že v jej srdci ho niet. Oduševnená, krásna tvár Stanova predstala jej pred oči… ona ich zažmúrila a usilovala sa zabudnúť celý dnešný deň. V polosne, na podivnej hranici medzi povedomím a snovým stratením sa, pocítila ľahunkú teplotu na ramene; tá šírila sa, vystupovala k hrudi a plnila ju sladkým rozčúlením.

No Anna prežila bezsennú, trápnu noc. Ona prešla cez chvíle muky, cez plamene bôľu, ktoré zvyšujú hodnotu vnútorného človeka; no ktoré na večnosť zaháňajú z duše pekný sen o životnom šťastí… Stará Betka našla ju zavčas rána na diváni s otvorenými očami. Bledá tvár devy naľakala Betku. „Choďte len von, starká!“ zavolala na ňu hnevno, keď videla, ako diví sa nedotknutej posteli. „Nič nepotrebujem.“ Beta zívla, vychádzajúc z dvier, pokrivkala po chodbe a pokrútila hlavou. Celý dom zaševelil sa, dvermi búchali, bolo počuť surové hlasy paholkov. Anna rýchlo vstala, umyla, prezliekla sa a vyšla.

Krásne ráno len tak jagalo sa… celá záhrada skvela sa rosou, obliatou lúčmi slnečnými.

„A to všetko stemnie, stemnie na večnosť,“ riekla Anna, klesnúc na lavicu pod veľkou lipou. Oboma rukami zakryla tvár. „A on taký útly, šťastný! On hľadí na život veselo, v istom predcite úzkeho, no neskaleného životného blaha. Čistým, vysokým ideálom oddal sa, im slúži, ony sú mu centrom všetkých citov. Ja mám svojou olovenou ťarchou strašného nešťastia poviazať jeho krídla! Nie, Anna, to neurobíš nikdy! Ale ako žiť bez neho? Mne zdalo sa už ľahkým odrieknutie sa, no keď vyslovila som myšlienku pred tetkou, nevediac o prítomnosti Rudopoľského, zase napadla ma slabosť, zase objali ma túžby… Strašno!“ Anna prestala ďalej napriadať niť myšlienok… jej srdce zabúchalo mocne, ono pretrhlo tú niť svojím tlkotom. Z lipy tu i tu padol lístok.

Albert Tichý uzavrel vyplniť podivné želanie svojej nevesty: neísť do domu za istý čas. Čím prísnejšie bolo jeho predsavzatie a tak silnejšia istota, že ju nevidí, tým väčšmi rástla jeho túžba. ,Do domu nepôjdem,’ podumal ráno, ,park pozrieť nik mi nebráni.’ On dlho v noci besedoval s Rudopoľským, ktorého našiel veľmi rozladeného, nezdielneho, len o sebe hovoriaceho, o svojej ničote, bezúčelnosti, o kliatbe, ležiacej na ňom a jeho stave.

„Áno, vy musíte znovu z koreňa vyhnať,“ riekol rozdráždený, celý bledý. „My zemani sme suchou ratolesťou vášho národa. Vďaka vám, že ste ma priviedli k tomuto poznaniu. Čo to za holota, za mizéria! Nadal som vám do beztalentóznych, naivných. Hriech! Blahoslavená je vaša naivnosť! Veď tam u tých nieto ani ľudí, stvorených na obraz boží! Ani len artikulovanými hláskami nehovoria; a akým to jazykom prednášajú svoj planý, hnusný žvast! Ako to vychovávajú svoje deti? Oni tlačia im do nevinných úst studené, cudzie slová, ktorých každá hláska protiví sa tomuto vozduchu, tomuto šumu líp; nie div, že nešťastné stvorenia vyrastú bez opravdivo ľudských pochopov, bez prítulnosti k otčine, nie div, že potom po celý život kotkodákajú rečou, ktorá stojí pod jednoslabičným hovorom Kafrov ^[96]! Boh takého jazyka, aký počúvam v tomto kraji, nestvoril, musa gramaticae nikdy ani len nesnívala o tom sprepadenom kotkodákaní — oni na posmech duchu svätému zhanobili jazyky, ktorými sa zjavil nad hlavou apoštolov. A tá ich teória, to večné omáľanie fráz. Špatno!“

Stano, vysilený skrslou náruživosťou, ľahol na diván a zlostne pozeral na svojho deda. Tichý bol rád, že Stano tak prísne súdi, lebo o jeho iskrennom cite nemohol pochybovať; no mlčal, bojac sa zapríčiniť protimluvu.

„A čo je strašné,“ pokračoval Stano, „nik z nás nevie sa vymaniť z tohto bosoráckeho krážu! Tu prídem do svojej domoviny, vo mne zahorí plameň pravdy.“ Stano obrátil sa so zlostným výrazom na tvári k Albertovi: „Áno, pravdy, vašej pravdy, pán Tichý; ja už nehanbím sa to vyriecť. A čo sa stane? Zháňam sa po germánskych Grizeldách, a predsa beriem nadšenie zo slovenskej tváre! Aký to nezmysel, aká to kliatba. Ako môžem vyšinúť sa k dokonalosti umeleckej, keď pri svojom slovenskom zložení umu i srdca brodím sa v cudzote, beriem pod štetec cudzie témy, priučené, povrchne prilipnuté na moju slaviansku dušu. A týmto cudzím témam dávam formy, spatrené tu v Rudopolí, v čistom dome Vanovského. Mne unikla Grizeldis naveky! Zostala iba iskra zapálená modelom. No i tá potuchne, zhasne pod popolom! Kliatba ju prosí, kliatba, ležiaca na nás!“

Stano podumal o rozhovore s Máriou, o svojom rozjarení, o jej zblednutí, o slzách, a rozžialil sa. Ako mohol pozabudnúť, že umelec, ktorý sa z neho vylušťoval, je spolu i muž, slobodný, možno príťažlivý; že Mária pri všetkej svojej vysokej kráse, pri tom bájnom vplyve, aký mala na jeho umelecké snahy, je ženou, podliehajúcou vplyvom, no v inom zmysle. Ak by zvíril u nej nepokoj — aký zločin — aká ohavnosť! Možno i ona dnes vznášala sa nad priepasťou, strašnejšou, než bola ona na Vodíne — on ale neschvátil ju pomocnou rukou — ba naopak — v sebeckom rozhorlení ideálneho rozčúlenia sotil ju ta dolu!

On si pevno zaumienil objasniť vec. Nuž a ak je už neskoro, a jeho objasnenie bude už dnes urážkou!! Povedať všetko Tichému? A či Karolovi?

Už chcel zveriť svoj bôľ dobrému Albertovi — no napadla mu Anna, jej nepochopiteľné slová, jej plač… Kto zná, čo očakáva tohto mladíka — možno, on sám bude mať čo niesť na svojom bremene. Stano prvý raz v živote nevidel východu. Utiecť? Stratiť sa takým kvapom, nečakane, ako bol priletel? Nedokončiť ani obraz, nič nepreviesť — nevniknúť do týchto podivných pomerov? Všetky prípravy na zimovanie v Rudopolí boli hotové. Nie, nemožno odtrhnúť sa od tohto kraja. Nemožno. Niečo ho drží vo väzbe, krídla sú nevoľné.

„Veď na takých ľudí čakáme,“ pretrhol Tichý dlhé mlčanie, „takých otvorených, smelých, umných, ako ste vy. Vám pristojí zahnať kliatbu, novú šťavu priviesť do suchej ratolesti!“

„Z koreňa musí vyhnať strom váš, hovorím! Čo mne robiť? Ani len biť sa nemôžem s vaším najväčším vrahom. A ako mám privádzať ja šťavu, ja suchý prútik! Tam, vidíte, vaši Malovíci, Krahuľcovia, vaši Matuľovci — tam korene. Nie, pane, z nás nebudete mať žiadnej potechy. Už tá krv naša páchne nákazou. Niet na nás farby. My ľudia bezfarební, bez charakteru, bez svojských známok. Sommer vám skôr pomôže. Sommerovci skôr priľnú k vám, keď budete mať mamonu. Nás vyhubí vaša idea. Áno, vyhubí, lebo organizmus zdravý požiera anorganické, bezforemné predmety.“

Tichý chcel doviesť dôvody za regeneráciu slovenského zemianstva — no Stano netrpel dnes protivenstva.

„Tešte, sa, že nás čert berie,“ riekol trpko, „že takéto hniezda pustnú. Čím skôr, tým lepšie. Aké rozpomienky viažu syna týchto dolín k môjmu kaštieľu? Či on môže pozdvihnúť sa srdcom, keď počuje, že tu sídlil tyran, ozembuch, hýrivec, ktorý ani len meno svojho ľudu nezachoval? Áno, Poliak môže odpustiť svojim feudálnym tyranom, lebo oni drali chlopa ^[97], ale jeho duchovný byt netajili, neumŕtvovali. Oni boli Poliaci, čo i robili prechmaty — bolo to vinou ich veku a iných postranných

vplyvov — avšak zanechali tomu chlopstvu drahú záveť národnosti, takže dnes syn chlopa môže čo Poliak vyšinúť sa vyššie, než boli jeho Potockovci, môže čo Poliak sedieť v ríšskej snemovni pri boku potomka slávnych Czartoryjských ^[98]. Sláva Ivanom Grozným, trebárs pustili žilu národu a rujná krv liala sa z rán! Čo tam po kvapke krvi! No my nič sme nezachovali, žiadnu záveť nenechali, ba naopak, zanechali sme kliatbu a príkaz, aby cudzopasníkmi boli detné deti naše. Drať drali sme poddaných tak ako Potockovci a kadejakí Šujskovci ^[99]. My nadto vyliali celé more krvi, celú krv národa obrátili sme na hnilú barinu — my takto zahubili krv celých pokolení!“

Stano, akoby vyčerpaný zo síl, klesol na diván a obrátil sa k stene. Tichý sklonil sa nad neho a so slzami v očiach zastal si nad ním. On by ho bol vyobjímal, bol by krv vylial za svojho priateľa. No keď obrátil sa k nemu, temer zľakol sa jeho výzoru. Hlboký bôľ zračil z jeho významných očí, malá ruka jeho potriasala sa nervne.

Albert zanechal priateľa, cítiac v duši akýsi triumf, radosť neobsiahlu. On uznával pravdu jeho slov, no ešte pevnejšie veril, že beznádejnosť Stanova nenie oprávnená. Keď takí ľudia ako Stano tak rýchlo priľnú k našej pravde, nemožno, žeby ona nepritiahla i iných.

Radosť nad Stanom a túžba po Anne zobudila ho veľmi včas. On brodil poľom, odetým v šedastý, predjesenný šat. Chtiac-nechtiac blížil sa k parku Vanovských. Pravda, bránku od poľa neopovážil sa otvoriť. On ľuboval sa pohľadom na utešenú, tmavozelenú húšť. Ranné slnko pozlátilo kde-tu nažltnutý list v korunách stromov. ,Ach, aspoň niekoľko krokov,’ pomyslel a trasúcou sa rukou dotkol sa bránky. Keď sa mu ľahko poddala — zľakol sa. Veď on myslel, že je na zámok zapretá. Bránka stála otvorená dokorán — nuž niekoľko krokov nemôže byť hriechom. Cestička ťahá ho ďalej — aspoň jeden pohľad na dom, na jeho verandu a bielu stenu! Pokročil — pred ním, na lavičke, opretá chrbtom o peň ohromnej lipy sedí Anna, pokrývajúc oboma rukami svoju tvár.

Ona vzhliadla a vzopäla sa. Albert zľakol sa, taká bola bledá, priesvitná, zmorená jej tvár. Zabudol na jej príkaz i sľub svoj a rýchlo prikročil k nej.

Oči devine neisto, ustrašene hľadeli naňho, ako hľadíme na poloznámeho človeka, nevediac spomenúť si, kto vlastne stojí pred nami.

„Anna, moja Anna!“ zavolal Tichý trasúcim sa, rozčúleným hlasom. V tom hlase zvučala plno celá veľká, nekonečná jeho láska a oddanosť. Anna nehla sa.

„Tak držíte svoje slovo?“ preriekla sucho. No jej pery potriasli sa ako u decka, hotujúceho sa zaplakať.

„Nevedel som, že ťa tu nájdem! Tak za rána, veď je už chladno!“

Anna hľadela pred seba na zem. Slabý rumenec zafarbil jej líce. Jemu pozdalo sa, že to líce schudlo od pár dní, čo ju nevidel. Razom vzchopila sa a pošla smerom k domu.

„Anna! Načo taká prísnosť? Odpusť! Len láska ma sem zahnala, láska k tebe!“

Anna zastala, neobrátiac sa k nemu.

„Zabudnite na to, čo stalo sa medzi nami! Ja som sa previnila proti vám, neodpustiteľne previnila.“

„Preboha, čo to za hlas, Anička, čo to za reči! Načo tie muky!“

„Len o jedno vás prosím — neprenasledujte ma. Ste slobodný!“ Anna pošla bystro vpred.

„Čo to má znamenať?“ hlasno preriekol Tichý; „či to pekne žartovať s oddaným, milujúcim srdcom? I vrtochy majú svoju hranicu, hoci od teba mi je všetko drahé!“

„Nuž teda, nech vám je drahý i duševný môj mier — nebúrte ho svojou dotieravosťou!“

Alberta zabolelo srdce: teda ona zmyslela si nadužívať jeho mäkkosť, jeho bezpodmienečnú oddanosť. Ona, Anna! Aká to desná, neprirodzená myšlienka! Možno, že cudzie jazyky vyvolali nejaké podozrenie. Azda klebeta otrávila srdce tejto iskrennej, dôvernej, cele sa oddavšej devy?

„Kto nasial medzi nás semä nedorozumenia?“ spýtal sa prísnym, temer hrozivým tónom.

„Nik — naša vec skončená — pošlite listy — vaše dary sú už na ceste — nepýtajte sa, nemučte ma!“

„Ach, teda tak ďaleko idete?“ zavolal Tichý zblednúc i od bôľu a vnútorného pohnutia. „Kto sľúbil mi večnú lásku, kto prehovoril to ozaj strašné ,nikdy’? Rozmyslite si, slečna, čo vlastne stvárate! Čo som zavinil? Tu čas ešte — rieknite otvorene! Kde moja vina?“

Anna šla tichým krokom po chodníku, Albert ju nasledoval, akoby priputnaný k jej postave neviditeľnými páskami.

„Ja vás nenávidím!“ temer krikom prehovorila Anna a prispiešila.

„Má to byť skúška? Ja ju prenesiem trpezlivo! Som pokorný, oddaný, poslušný. Banujem, že som prišiel; daj mi nový srok, novú skúšku ulož!“

„Zbohom!“ odvetila ona, neobzrúc sa.

„Len raz sa obzrite, len raz!“ úpenlivo prosil Albert.

Ona zastala, akoby v rozpakoch, či má sa obzrieť, či nie. „To nevydržím,“ pošeptala a neobzrela sa.

„Len jeden pohľad!“ prosil Tichý, „na znak, že to len skúška!“

„Nie!“ plačlivým hlasom preriekla a zmizla za stromami.

Albertovi zdalo sa, že za pňami týchto starých stromov zmizol celý jeho život a on razom stal sa trupom, mŕtvolou… Šiel nazad, pozrel na lavičku, na ktorej len pred chvíľou sedela, pozrel na starý, rozpraskaný peň, na ktorý opierala sa jej krásna postava. Niet jej, niet! Ona unikla — len jej črievice slabý sled zanechali vo vlhkom piesku…

„Tuším čert vtiahol do domu,“ zabručal Maras hrubým hlasom, ťažkým krokom uberajúc sa parkom. Albert ho nezbadal, on ho nevidel, hľadiac na jeho mohutnú postavu. „Dobré ráno, pán učiteľ,“ doložil, tknúc sa klobúka; „veď som to nikdy neslýchal. Všetko je u nás ako vyjavené. Milosťpani nocou blúdi po záhrade, slečna zavčas rána! S dievkami samá neroveň! Vy ste múdry, statočný pán, povedzte mi, čo to má znamenať? Na moju hriešnu dušu, mám pána rád ako seba! Prečo nechodí sem starý pán nadlesný? Som starý človek — mnoho som skúsil. Mne zdá sa, že trúd horí v rošte! Treba ho zavčasu zadusiť. A keď už raz plameň vybĺkne — márne hasiť. Prekliate hniezdo!“ Maras hovoril tieto slová potrhano, s prestávkami; pri posledných slovách obrátil sa ku kaštieľu.

Tichý pozrel na vráskavú, otvorenú tvár Marasovu, a precitol zo svojho omráčenia. Zacnelo sa mu hodiť sa na prsia prostého muža. Veď i tohto človeka omína nepovedomý bôľ. Každý, kto trpí, je mu bratom. Nevýnosný je mu veselý čvirik vtáctva, zaznievajúci z korún, nevýnosná mu je skvelá, slávna, triumfálna krása tohto rána. A hľa, za Marasom beží Lili, svieža, vyumývaná! Ako aureola svietia okolo čistunkého čielka jej zlaté vlásky, keď na ne padne lúč slnečný. Jej tvárička celá zjasnila sa, keď zbadala učiteľa. Veľké oči zajasali radosťou, dievča túli hlávku k jeho zvislej, studenej ruke.

„Dnes ešte neprídem, Lili moja,“ riekol Tichý; no pohladiť jej hlávku nevládal. Maras pokrútil šedivou hlavou a ťažko vzdychnúc uberal sa do poľa. Prechádzajúc popri zadnej bráne kaštieľa, narazil na Ondreja Skalu, ktorý bol priniesol paholkovi pánove rozkazy. V Marasovi zahukotalo niečo v prsiach, tupý, medvedí mrmlot.

„Eh, starý bosorák! Už za rána ho stretneš!“

„Mlč, dvorný pes!“ odvrkol mu Skala.

Maras priskočil k Ondrejovi, schvátil ho za obe uši a počal mu triasť hlavu, len sa tak opálala.

„Sadni!“ zareval Maras a silou tlačil ho k zemi. Skala od bolesti a ťarchy Marasových rúk klesol na kolená. Maras pustil hlavu a odpľul.

„Eh, starí chlapci!“ zavolal z kôlne paholok a prestal rezať sečku; „šediví sú obaja a bijú sa; abych vás oboch neopálil!“

Maras tichým krokom šiel ďalej, sprevádzaný bezsilnými nadávkami Ondrejovými.

Tichý horko-ťažko odoslal Lili — jej bolo do plaču. Ona tak žiaľno pozrela naňho, takú umnú tváričku mala, akoby bola pochopovala kus bôľu svojho učiteľa. On obzrel sa ešte raz k domu, ešte raz pozrel na lipu, pri jej vekovom pni počul prvé sympatické slovo z úst málovravnej, zatvorenej do seba Anny. Ona vtedy hovorila o Malvíne! Rúhala sa, napadlo mu razom.

Sú obraty v duši ľudskej, o ktorých nesníva sa tým, ktorých boh zachránil od hlbokých duševných bôľov. Divný súlad lebo nelad okolností robí z jemných Patroklov ^[100]hrdinov, a Herakla ^[101]pripne k praslici. Milujúcu dušu otrávi a naplní hnevom a zášťou.

Spomienka, ako útlo, s akou nebeskou čistotou spomenula Anna jeho mŕtvu sestru, zobudila v srdci Albertovom niečo, podobajúce sa zášti. On, mäkký, oddaný, milujúci idylickou láskou devu, ktorú si vážil čo kvet ženskosti, vzopäl sa celou silou duše, aby vytrhol zo srdca všetko, čo bolo krásne, milé, vznešené v jej osobe, v jej mäkkej, záhadnej duši a krásnom, vonnom tele. On klesal síce pod touto námahou — no zdalo sa mu, že podarí sa bolestná operácia. Vychádzajúc z bránky parku, slzy mu kanuli po lícach, pery stiahli sa… on zanevrel na Annu; ,budem mužom,’ podumal a zašiel do poľa. Pri výhone stretol sa so Žúrikom a chcel sa mu vyhnúť. No tento nedal mu ujsť. Na pleci mal pušku, bol celý zablatený, zafŕkaný, hoci nepršalo od týždňa a bolo sucho, len tak kundolil sa prach na ceste.

„Boli sme na postriežke celú noc,“ veselo zvestoval Žúrik, hoci sa ho nik nepýtal; pyšno pozeral na svoje boty, koketujúc tým, že boli celé zafŕkané už polozaschnutým blatom. On ich tak vystavoval, že Tichý nevdojak musel hľadieť na zamazanú obuv, na zapackané po pás šaty. „Som strašne zmorený! Diviaky ryjú Oružanom zemiaky. Zobrali sme sa teda na čakanú. Sedím, čakám. Bolo už ráno. I počujem: šuch, šuch, šuch. Schytím pušku… pred očami sa mi marí!“

„Zastrelili ste?“ pretrhol ho Albert; rozprávanie Žúrikovo bolo mu neznesiteľným. Táto otázka nebola Žúrikovi milou, on ju obišiel a razom preskočil na inú tému.

„Ale ten Vanovský by si mal dať lepší pozor na seba,“ riekol, pomykajúc plecom; rúra pušky zablýskala sa na slnku a na remienkach pouväzované čačky a nástroje zazvonili. Albert nevrlo pozrel na osvieženú tvár Žúrikovu. „Príde do chýru, ani sa nenazdá. Svatnay verejne rozprával v kasíne chúlostivé veci. Čo sa má len toľko vláčiť?“

„Kto?“ spýtal sa Albert. Meno rodiny, jemu tak blízkej a milej, zostrilo jeho pozornosť.

„Nuž ktože iný, než ten pobehaj, ten odkundes Rudopoľský! Mne je ľúto Márie, veď sme rodina; ja nerád také veci hovorím. No čo raz vie Svatnay — to akoby po meste bubnovali.“

„Čo vie Svatnay?“ temer s krikom spýtal sa Albert. Jemu bolo otupno viesť rozhovor, no narážky Žúrikove boli také neskladné, neladné, že vytrhli ho z letargie, zapríčinenej nesmiernym bôľom.

„No, čo vie; ja neviem, čo vie! Dosť na tom, že Mária môže prísť do zlého chýru. I Guľka mi čosi hovoril. Nehodno zapodievať sa s takými panákmi. Dnes sú tu, zajtra inde. Veď on každému len grobiani. To každý neznesie!“

„Keby ste len vy neroznášali daromnice!“ Hlas Albertov bol náruživý. Hneď vzbúril sa v jeho hrudi — prečo, sám neznal. „Čo sú to za reči? Vy ste niečo počuli od Svatnaya?“

„Kto roznáša?“ zavolal Žúrik smelo. Tichý bol naozaj tichým človekom, a ako si Žúrik myslel, prislabým pre nejaký odpor. Nikdy s ním nemal žiadnu potýčku, lebo Albert vždy ustúpil zasmejúc sa svojím krotkým, dobrým úsmevom: „To si vyprosím, pán učiteľ, že vraj roznášať! Kto roznáša?“

No Žúrik sa dnes pomýlil. Albert neustúpil, neusmial sa, ale nachmúriac obočie, zatnúc zuby riekol, pristúpiac celkom pred neho:

„Vy roznášate sprosté, uličnícke chýry po meste, pán notár a hovorím vám raz navždy, netýkajte sa ľudí čestných!“

Žúrik ustúpil na krok — čačky na poľovníckej kapse zazvonili.

Albert obrátil sa, a už zabudol, že jestvuje na svete Ján Vrahobor Žúrik. Šiel prosto výhonom. Žúrik nakrivil žiaľno tvár a zašomral, kypiac jedom: „Somár.“ To bol jeho posledný dôvod.

Tichý odrazil sa chodníkom k Borkovciam. On mal nádej, že spokojný závan mieru, vejúceho z tohto domu, uspokojí i jeho rozháranú dušu. Malovík bol v tom najšťastnejšom rozmare; prišli mu totiž ľúbezné správy: jeho syna vyvolili za mestského lekára, a tak jeho budúcnosť bola záverečne uistená — mladšia dcéra jeho porodila štvrtého syna; starec tešil sa vnúčaťu (číslom deviatemu), tak ako tešil sa prvému vnukovi. Tichý našiel manželov nad Tranosciom; obe šedivé hlavy, jedna pri druhej, nahýbali sa nad knihou, a trasľavý spev vinul sa z ich pŕs. Oni práve ďakovali za novú radosť, poslanú im od Hospodina na sklonku pozemnej púte. Držali sa za ruky, a na žlté, v rohoch ušpinené listy kancionála padali slzy matróny. Obraz tohto žitia priveľmi protivil sa nálade Tichého. Hľa staroba zachvieva sa radosťou — a jeho mladá sila láme sa a hynie v neresti a zúfalstve. No predsa zostal za dva dni. Zdôveriť sa nemohol Malovíkovcom: priveľký bol rozdiel medzi ich šťastím a jeho rozháranosťou. Tak ako vnútorný cit zabraňuje nám postaviť si klobúk na hlavu v chráme, trebárs celkom prázdnom, v ktorom okrem nás nieto živej duše, i on bál sa svetským, náruživým bôľom svojím vhupnúť do tejto svätyne duševného mieru a šťastia. Až na tretí deň vrátil sa domov, a vidiac svoju preceptoriu, premohol ho desný nátlak nešťastia. On hlasno zastenal, kľaknúc k svojej posteli. Táto malá, príjemná chyžka, svedkyňa toľkých sladkých dúm, toľkých nádejí a slastných očakávaní, rozpálila pekelným bôľom jeho hlavu, jeho úbohé, rozorvané srdce. Sila duševného bôľu ťahala ho do ostatných izieb, cez ktoré prechádzajúc, nastaval si toľko krásnych, veterných zámkov! On vedel, že pohľad na tieto sienky ešte väčšmi rozpáli bôle. Tak stŕha si ranený vojak blahonosný obväzok z rany v tuhom návale múk. Trasúc sa, temer pozbavený rozumu, chodil po prázdnych izbách, prichýlil sa k obloku, hľadiacemu k záhrade. Pusto, desno všade. Neveľká alkovňa temnela sa nepríjemne. Kam dieť sa s týmto telom, s týmto dýchaním, s týmto citom žitia? „Ako viem dýchať, žiť po takomto údere?“ Bol to pre Alberta strašný čas! Rudopoľského nebolo doma, on, ako Ondrej Skala zvestoval Albertovi, viezol sa do Hrušovníka. Preboha — kde sa uchýliť, kde sa uchýliť? V dome Malovíkovom rozohnil sa ešte väčšmi pal jeho tlmeného bôľu. V strašnej muke zmyslel si na Jeronyma Kráľa. Hoci bál sa pohľadu na roviensky bor, na horáreň, kde zavŕšilo sa jeho šťastie, v duševnej úzkosti uchýlil sa ta. Starý Kráľ sedel na prahu a jedol čierny chlieb s tvarohom, posypaný rascou. Albertovi zdalo sa, že Kráľ zoslabol nápadne. Jeho veľké, bystré oči akosi chorobne hľadeli pod tuhým šedivým obočím.

„Tak, tak,“ riekol, vypočujúc mladého muža, a hodil dvom honákom — psom po kuse chleba, ktorí stáli pred ním a ševelili v jednom kuse chvostmi. Psy pozorovali svojimi temnými okáľmi každý pohyb starcovej ruky a dvíhali hlavy, keď ona podňala sa k ústam; keď im dlhšie nedával, pokňučali netrpezlivo a rýchlejšie poševelili chvostmi.

„Boh mi svedkom, ja tomu nerozumiem. Dnes rastú divní muži a mládenci — samý sečnák ^[102]! Zabŕdne do hory, vysoko nesie mäkké, ešte kožou obtiahnuté rožky — a o chvíľu nikam z dúbravy. Hora nenie celým svetom! Za mojich čias to bolo ináč. Pravda, nechodili sme s devami po vzdychačkách. Prišiel čas, v ktorom človeku milo bolo zapoľovať si na to biele pokolenie! Inu, to inak nejde. Šuhaj váhal, potom osmelil sa a tužibuď bol manželom. Čo na tom také smutné? Mne bola aspoň ženba veľmi veselým dielom. Chceš ma — poď, povieme mamke. Mamka mňa niekoľko ráz odohnala metlou, prišiel som zas. No teraz…!“

Starec mrzuto pokašlal; vidno, jemu ťažko bolo hovoriť o takom chúlostivom predmete. Otrasúc zo šiat tvarohové otrusinky, nabíjal fajku. Psy vyzbierali otrusinky do jednej.

„Teraz počúvam samé dešperácie ^[103]. Bože môj, ako len stihnú ľudia toľko myslieť na svoje nahútané bôle.“

Divno, no Albert cítil slabý závan potechy v slovách starcových. Starík hovoril všeobecne, nepúšťal sa do jednotlivostí, no zdravý um, jarý cit pôsobil osviežujúco na rozbolenú dušu mladíkovu.

Starec pokračoval: „Veď to u vás choroba! Filozofia o takom prostom kšefte — načo to? Láska, láska! Vezme ženu a ploďte sa a množte sa, všetko dľa zákona božieho! Marš, Dunaj! Teraz už myslia na lásku šuhajci v piatej triede, a ako počúvam, strieľajú sa pre fafršonky ^[104]v krátkych sukniciach. Ideš ležať, Dolesa! Som už starý, nerozumiem tomu. Vybral som si svoj revír a v tom som bol šťastný a spokojný.“ Psy obšmietali sa okolo svojho pána, no ten zabrkal na nich prísno. Dolesa i Dunaj zmizli za rohom.

„Pravda, stať sa môže, že človek chybí zver. Nechceš, nuž spánombohom. Jesto ešte revír, v ktorom rastie taká divina! Ale čo sis raz chytil — to si potom drž!“ Hlas starcov stal sa surovo prísny.

„Vám je ľahko,“ obrátil sa k Albertovi, „udreli ste na falošný šľak — môžete sa vrátiť. Načo teda plač?“

Albert sedel vo voze na spiatočnej ceste ako zabitý. Nikde niet preňho útechy. Malovník ho zahnal svojím spokojstvom, Kráľ svojou triezvosťou. Obaja boli praví — to cítil, no nechcel uveriť. Vezúc sa cez bor, ktorý bol svedkom jeho mladistvého plesania, zanevrel na Kráľa. „Hej, vytuchnutá duša, starobou zoslabené srdce! Ľahko je tebe tak dumať! Kto odváži moje muky? Nik! Len jedno viem: ja ju nenávidím! Bol som slepý, hluchý, hlúpy! Oddal som sa blaženým dumám bez rozmyslenia. Bože môj nebeský! Veď ona prvá prehovorila ku mne pod lipou: ,Otvorte oči, veď vás rada, ako Malvínka; boh chce, aby sme boli blízkymi.’ Áno, tak hovorila.“ Albert zachoval si každé jej slovo, prehovorené v onej tajomno-slastnej chvíli. „Ona prvá siahla na mier duše mojej — a teraz, po krátkom ochmelení, prvá odsotila ma, ako ma pritiahla bola. Ako vypočítavo, ako biedne! Už tie podivné zákazy, už tá zádumčivosť v posledné časy mohli ma poučiť o ľahkomyseľnej hre! ,Nikdy, riekla, nikdy!’ Aká krátka je večnosť pre veternú ženu!“ V srdci jeho rástol vzdor. Studom zahorela jeho tvár. „Hej, ne návidím ju!“ zavolal hlasno, ako volal pred krátkym časom v tom istom bore: „Áno, milujem ju!“ Vozka obzrel sa zdivene, pokrútil hlavou a pošibal bičom chudé svoje koníky.