ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Odoberám sa od vás na dlhší čas,“ stálo v liste Tichého, Stanovi zanechanom, „v šťastných dobách mnou zabudnutá tetka prišla mi na um, keď ma zavalila neresť. Človek v biede rozpomína sa na priateľov práve tak, ako ich len vtedy poznáva. Pomyslite si: starý Malovík poslal mi svojho učiteľa ako zástupcu, a on sám prevzal na seba školské ťarchy v Borkovciach! Ani nešípite, aké to dobrodenie pre mňa. Verte, v Rudopolí rútilo sa na mňa nebo a prepadala sa mi pod nohami zem. Ako závidím vám vašu tichú, kritickú myseľ! Anna, ktorú miloval som nad život, nado všetko — žiaľbohu i nad národ svoj, v čudnom zablúdení citov raz pritiahla ma, a nato odvrhla a obrazila v hĺbke duše mojej. Ak bolo šťastie moje vysoké — a vám som sa zdôveril — teda verte, môj bôľ je hlboký, zúfanlivý. Pripojujem k listu balíčok svojich rukopisov. Okrem nej nik nenahliadol do nich — ani len vy, môj drahý učiteľ. Teraz už život má pre mňa len natoľko ceny, nakoľko je spojený s prácou. Prosím vás, prebehnite listy tieto; ak som schopný na podobné trudy, oddám sa im cele — vy súďte. Ak nie — nájdem si iné cesty — len aby som sa stal užitočným, nie sebe, veru nie sebe, priateľ môj! Priveľa myslel som na seba, pozabudol našu veľkú, svätú vec… ach, ťažko potrestal ma boh za to. Ubolený nerv môjho národa ťahá sa priamo cez moju biednu dušu — on bol na chvíľu omámený morfiom lásky, tymianom životnej slasti, šťastia, egoizmu. S ťažkou hlavou povstal som z omámenia, nerv ožíva. Celá ostrota vašej kritiky reže mi dušu — hej, vy ste pravý, my zle stojíme, naša vec klesá. Bože môj, na akých slabých spočíva ramenách! U nás tak mnoho hriechov, že keď na ne pomyslím, slabou zdá sa mi vaša skepsa. Dosť o sebe. Neudávam miesto svojho pustovníctva — ďaleko je to, z oblokov vidno vysokú Maguru. Na cestu vzal som si iba jednu knižku: Lermontova rozorvané básne. Ony mi lahodia. Cítim čo jeho „väzeň“, lenže ináč, a darmo volám: Otvoríte mne temnicu, dajte mne sijanie dňa ^[111]. Moje väzenie je horšie: ono nemá dvier — samý múr, bez vysokého okna, bez východu! U Vanovských bozkajte mojím menom jasné čielko mojej Lili!“

Rudopoľský celé dni sedel nad Albertovým rukopisom, bol rád, že mal čím odháňať trudné myšlienky. Vanovský odišiel s Annou do Viedne za lekárskou radou a pomocou — Stanovi zdalo sa nemožným navštíviť jeho dom. On tonul bázňou zostať s Máriou osamote. Maľoval a čítal — maľoval s tajnou nedôverou na zdar diela — a čítal s neobyčajným záujmom — ba s rozochvením citov… Vhĺbil sa do prác, a čím ďalej vnikal, tým väčšmi mizla pred ním skutočnosť, unikalo Rudopolie, i Mária… Nové svety, svety pôvodnej, jeho najhlbšiemu srdcu blízkej poézie okrúžili ho! On bol schytený beznáročnou múzou Albertovou. I strieborný smiech Adely, jej hra na klavíri, i úsmev na perách s tieňom na obočí krásnej Márie — i suchá priamosť Karolova, i ničota maďarónskej sociéty, všetko akoby sklami ďalekohľadu zblížilo sa jeho očiam. On jasno videl, prečo opitý mamľas udrel do pŕs svoju chorú ženu, a neodsudzoval hrubého násilníka — nie, on cítil k nemu nevysvetliteľnú náklonnosť, s jeho zaostaním útrpnosť — on si ho zamiloval. Nahliadol, že Ján Matuľa je samorastlým mužom, dobrými ľuďmi poučeným, a nie chvastúňom, že Podnebík je ľahkým korkom, šuminou, bez akých neobíde sa žiadna spoločnosť — že Anastázius Guľka de Felsö- és Alsó-Hušták je sprostým nástrojom šibeničiarov a jemných hrdlorezov. Články, novely, básne, štúdie Tichého zvučali symfonicky, a hlavný tón — to bola pravda. Čo najviac prekvapilo, temer závisťou naplnilo jeho hruď: to bol talent, ktorý sa pred ním rozvil — on sklonil čelo pred spisovateľom.

„On je umelcom — nie ja,“ vzdychol, dočítajúc večerom poslednú stranicu, „rodiaci sa básnik, možno veľký básnik v budúcnosti. Dopraj mu, bože, vývinu! A takéto svetlo zaháša kŕdeľ hlupákov! Takýto človek hynie v malicherných záujmoch dňa a zamilovaných pletích. Nad takéhoto človeka vynáša sa Svatnay! Jeho opovrhuje duchovný žobrák Meriny, lacný švihák Sladič a alkoholista Bubenár! A ja mám s nimi držať, ja, ktorého bozkal na čelo anjel, či dobrý lebo zlý — no nebozkala sancta simplicitas! Bedári, holota!“ Stanovo oko padlo na podobizňu Gáborovu.

„Len pozeraj na mňa tým čiernym okom — nepremeníš môj súd, dedko môj! Tys len napomáhal zlodejov, tys mučil telo, no títo lúpia sami, a skazení, nákazu vrhajú do duše dobrého ľudu. Tys nevinný, dedko môj, keď porovnám činy tvoje s dnešnými zlodejmi. Tys držal na osobnú dôstojnosť, a smelo postavils prsia svoje, keď to žiadala česť. No táto čeliadka nezná cenu života, a predsa tríma sa ho, akoby svety viseli na živorení takého hnusného červíka.“ Stanovi razom otvorilo sa pred očami nové pole pre prácu, pre túžbu a rozruch životný. „Čo by sa stalo, kebych im otvorene ,hodil rukavicu ^[112]’ (Stano myslel po nemecky) a celou silou zastal si na pôdu Vanovského, Malovíka, Krahulca — a,“ on máchol rukou, „treba Matuľu a Žúrika!“ On zadumal sa. Veď i Adela hrala mu tie prosté sedliacke piesne, a ony tak zachvátili jeho dušu. „Bože! s takou silnou ženou pri boku — všetko bolo by ľahko. Čo odpudilo ma od žien? Ich slabosť — nesamostatnosť.“ Stanovi bolo úzko v spálni. Prešiel do dvorany. Vo veľkom kamine horeli hlavne, ich plamienky vyblkovali, osvetľujúc ateliér červenkastým svitom. Mrazivý vietor vial od Salatína — istý zvestoň sychravej jesene. Oblokmi, pomedzi nádherné čalúny (staré spočívali na povale) hľadela hustá, nepríjemná tma, tá beznádejná tma podzimná, ktorá neuspela ešte zjemnieť bledým svitom snehu.

Stano chodil spešným krokom po širokom koberci; časom priložil na oheň biele bukové polience. Jeho Grizeldis, na maliarskom lešení, tvrdá a bôľna pozerala na svojho tvorcu. V rohu, z kútnej doštice, belelo sa sadrové poprsie Wernera. Sarkastický úsmev mal na ústach… no čelo a oči vyrážali dobrotu a mäkkosť. Starý gobelín, obložený šiškami, panciermi, zbrojou, zdal sa čudovať, ako prichádza so svojím ošumelým rytierom do zmesi týchto živých farieb, medzi tieto koberce, majoliky, atlasové opony a obrusy. Prastarý kmeť — medzi rujnou mládežou.

Vietor zosilňoval sa každou minútou. Hvízdal o rohy kaštieľa, dunel v početných prázdnych koridoroch a neobývaných izbách. Pred dušou Stanovou zjavila sa Adela so svojou „silnou krásou“, svojou sviežosťou — a srdce v ňom zanylo. Albertova novela rozjarila ho zimnične. I tam dejstvoval mladý muž, náhlosťou svojich činov pripravený o lásku vysokej devy. On sám zanevrel na seba. Tak ako on postúpil, vydobývajú sa iné ženy — nie Adely — nie. Čo bolo robiť? Zaľúbenca hrať — nemožnosť — smiech! Hnevať sa? Niet príčiny. Pomstiť sa? Za čo? A na žene pomstiť sa. Aká to hlúpa myšlienka! A predsa akýsi jed vrel v ňom proti nej. Zas skrsli letiace mráčiky podozrenia. Veď je to divno: len nedávno žila huj-buj, večne obkolesená maďarónskou cháskou, ba hrala pri ich ochotníckom predstavení — a teraz povolá k sebe matku, utiahne sa a Stanovi hrá na piane slovenské piesne, menujúc ich „našimi“! Na Kýčeri tvrdá, mravokárna, patetická — pri odobierke mäkká, zvlnená… Ako vysvetliť si tieto nedôslednosti? Len v jednom si je dôsledná: vo svojej „silnej“ kráse; čo ako mení farby — Stano pomyslel na opál — vždy jagá sa sviežim, jasným svetlom. Náruživá túžba rozpálila jeho útroby — chodil rýchlym krokom širokou dvoranou. On triasol sa bôľom, zahanbením i slasťou. Slastno bolo mu čo len pomyslieť na jej vlažné oči, na divné očarovanie jej blízkosti, na slabušký zápach rezedy…

Dvere koridoru zaškripeli — bolo počuť hmatkanie ruky, hľadajúcej kľučku. Stano otvoril dvere — vo verajách ukázala sa mohutná postava Karolova. Nechodiac nikde, ani neznal o jeho návrate z Viedne.

Stano zaradoval sa. „Vitajte, vitajte!“ zavolal svojím melodickým, potešenie vyrážajúcim hlasom, a bral z Karolových pliec plášť.

Karol pohladil svoju hustú, šedinami preskočenú bradu a rozložil sa na diván. Ondrej pozapaľoval sviece, priložil do kamina a stratil sa.

„Teda už doma! Ako sa vám vodilo?“

„Pah! Ani sa nepýtajte! Počuli sme „slová, slová, slová“ a v nich žiaden zmysel! Neborka zhynie! Len si pomyslite: mladá deva, rozvitá, citom horiaca a — slepá! Zo dňa na deň tratí sa jej zrak. A s akou svätou trpezlivosťou nesie svoj údel! Tichý zmizol kamsi — nik nevie, kam. I o toho sa bojím. Ona nepýta sa po ňom. Raz Mária spomenula ho, Anna zbledla a potom spala nepokojne. Nespomíname ho pred ňou. Čo robiť? On je šľachetný, k žertve hotový — no ale kde by sme vzali svedomie dovoliť spojenie mladého muža so slepou! Ona to nedovolí. Ona odhodila sa od neho, a krvácala. Hľa, aké ženy rastú u nás!“

Obaja zamlčali sa. Karol s úľubou pozeral na bohaté okrasy veľkej dvorany.

„Ako príjemne tu u vás! Pestro, farbisto. Máte pokoj, nik vás nevyháňa do blatného politického rinku!“

,Horký môj pokoj,’ podumal Stano.

„Pomyslite, čo zas vydumali. Svatnayov ujec a protektor, akýsi Pelmány, je od rokov našim zástupcom na sneme. Mal akúsi pletku — zložil mandát — tak naoko, v istej viere, že ho znovu zvolia. Sám Svatnay ani chvíľku o tom nepochybuje. Voľba sa blíži — všetko spí. Tu napadne našim mňa kandidovať! Pomyslite, aká to nepríjemná vec.“

Stano vyskočil z fotela. Zaľúbila sa mu myšlienka podkosiť takto nohy starému lišiakovi.

„Pravda, to tajnosť. Tamtí nič nešípia. Len tak je možný úspech. Oni istí a bezpeční prídu na voľbište — vtom dokvitnú naše záložné legióny. Však plán nenie zlý!“

Ondrej, ospalo žmurkajúc očami, priniesol na tácni vínové fľaše. Poháre zvonili pri každom jeho kroku.

„Mali by ste vidieť tých našich Rudopoľcov. Aký to silný, vnútorný oheň v nich. Vidíte, náš ľud nenie náhly, teatrálny, bramarbastický ^[113]. Ale má v sebe silu, o ktorej nešípia! Raz ona vyláme sa spod kôry, verte. Naši statní tkáči sú už v akcii — Michal Vŕba je na ich čele. Oni držia spolu ako ohnivá reťaze. Matuľa chodí neúnavne po dedinách. Ukážte len ľudu možnosť úspechu, a on odhodí svoju letargiu: Keby sme len my lepší boli! No my nevieme udrieť na pravý, živý nerv ľudu. Jeden fantazíruje, druhý čuší na všetko, tretí hovorí a hovorí. Ja sám nevynímam sa. Dnes potrebujem tu masu, dnes k nej idem ako do komory pre hotový chlieb, a nepomyslím, že chlieb nenarástol v bochniciach na roli. Nanič sme, nanič. Keby ste znali všetky naše slabosti — no dnes cítim sa šťastný, ako po prestátej nemoci, ako vojak, ktorý prekonal zrážku. Preto preč, horké myšlienky!“

Stano prechádzal sa po koberci. Zastal pred Karolom.

„Áno, my sme naničhodní!“

Karol usmial sa. Prvý raz počul od Stana takéto slová. Teda Stano s nami cíti! Nebolo pochybnosti, Rudopoľský je náš. Karol pozdvihol pohár a štrngol o Stanov, hľadiac mu do očí. Obaja si porozumeli. V Stanovi len tak ihrali žilky.

„A vy mi veríte?“ spýtal sa Stano. Tvár jeho blčala čistým, pravdivým oduševnením.

Karol vstal, schytil ruku Rudopoľského a hľadel mu blízko do očí. „Verím viac, než vy myslíte.“ Hlas Karolov bol pohnutý, rozjatrený. Suchosť zmizla, vôbec bolo pozorovať nebývalú živosť v jeho tvári, rozjatrenú pohyblivosť v posunkoch. On hovoril ako človek, ktorého stretlo pred chvíľou veľké šťastie, a prišiel nato medzi ľudí, ktorým ho nesmie zdeliť. Ľudia hľadia na jeho oživené ťahy, počúvajú jeho dobré, krotké slová — a čudujú sa. Karol nemohol dlho sa pretvarovať. On mocne stisol ruku Stanovu a povýšeným hlasom zavolal: „Verím i na teba, na tvoj vysoký um, tvoju bezúhonnú česť; ona mi všetko riekla, všetko, Stanislav. Ja som šťastný, znovuzrodený; ťažké chvíle prežil som, ty si mi bol príšerou, ktorá dusila hruď moju. No, vďaka bohu, ja som ti porozumel“ — on ukázal na obraz — „a chvalabohu, znám i Máriu! Znám ju hlbšie než dosiaľ. Vieš, nebezpeční ste vy rytieri ducha. S vami chodí rozjatrenie, chodia poryvy, potrasenia. Ale život ľudský bez chvíľ potrasenia zmelkne. Ja som už-už padal do letargie, do srdcového chladu. Pristúpil ku mne had a chcel ma uštipnúť do srdca. Bol to Svatnay. A čo urobil? On preboril netrebnú kôru, ktorá tvorila sa okolo môjho srdca.“

Karol sadol na diván a podniesol pohár k svojim perám. Stanislav otvoril široko svoje veľké oči a bledý rozochvením hľadel na Vanovského. Ťažké bremeno, iste najťažšie celého žitia, odpadlo mu z duše! Vanovský mu ho sňal! On iste ide od svojej ženy po dobrom vyrovnaní, po zhode. Mária vyzdravela, ona pochopila všetko. Teraz už všetka pozostalá bieda, celý bôľ, ktorý leží na ňom, týka sa jeho samého, pred nikým nenie zodpovedný, nikoho neťahá sebou do temnoty. Svoj bôľ ľahko už niesť. Mária ležala mu na svedomí, tým strašnejšie, čím viac chýrov lietalo, čím viac klebiet roznášalo sa. Koho tu chytať, koho brať na zodpovednosť! Čím viac hluku, tým horšie. A dnes sám Karol, jediný človek, ktorého sa mohla týkať bližšie jeho ideálna, na umeleckých osnovách založená družba k Márii, prichádza k nemu v úplnom poznaní, v úplnom odobrení pomeru, do ktorého vtiahla ho jeho obrazotvornosť, jeho umelecká snaha…

„Treba medzi nami bližšie vysvetľovanie?“ spýtal sa Vanovský.

Rudopoľský schvátil jeho ruku a potriasol ju, ako zvykne muž, ktorého priateľ vyslobodil zo smrteľného nebezpečenstva.

„A teraz daj vína, viac vína,“ usmial sa Karol, len tak žiariac veselím a silou, rád, že citná scéna skončila sa bez mnoho slov.

Rudopoľský otvoril pred Karolom dušu svoju… on nezatajil úzkosť, ktorú preniesol, strach, že hádam predsa podkopal Máriin mier duševný.

„Ty nemôžeš vedieť, aký posvätný, čistý je cit môj o kráse tvojej ženy, aká ďaleká mi je každá neúctivá myšlienka. Darmo, vyznať nutno, ja som entuziasta krásy, ja kloním sa pred nádherou, silou formy. Ach, táto idolatria ^[114]narobila mnoho zloby: len taká vysoká, vznešená duša nemôže znížiť sa. Ver mi, to ma tešilo, pozdvihovalo, keď som klesal strachom pred možným zablúdením. Tu, brat môj, tu vyrazil som, alebo chcel som vyraziť všetky poryvy, všetko svoje útle zbožňovanie krásy.“ On ukázal na obraz.

„Tys zatarasil priepasť, ktorá sa medzi nami tvorila! Opravdivé umenie nekazí, nehreší, ale pozdvihuje, očisťuje. Len marodéri umeleckej armády zabíjajú nevinných a ranených na duši. Tys zdravý, čestný vojak — neboj — budeš generálom.“

On pozrel na obraz, slabo osvetlený kaminom a sviecami. Hrdá postava Grizeldy akoby vystupovala z obrazu. Karol poznával črty Máriine, hoci vcelku málo podobala sa tvár Máriinej Grizeldy.

„A teraz počuj moje biedy,“ ťažkým srdcom obrátil sa Stano k svojmu priateľovi. On pýril sa, keď hovoril o Adele. No uznal za dobré odmeniť dôveru dôverou.

Karol sa usmieval; jemu bolo tak voľno okolo srdca; posledný, ľahunký mráčik rozplynul sa: veď Stano len tak zamiera hlbokou, živou, túžobnou láskou k Adele. Dlho hovorili priatelia; obom napadli časy študentské. Takáto družba zdala sa im možnou len v rojčivých rokoch mladosti. Tým lepšie. Nestarnú. Až okolo jedenástej lúčili sa. Stano odprevadil Karola až pred dom. „Škoda, že už spí,“ riekol Karol, „musela by nám dať čaju! Mne tak ťaží rozlúčiť sa s tebou! Do videnia!“ Maras zakašlal vo svojej kutici a šiel otvárať bránu.

Stano stretol na spiatočnej ceste Žúrika, ktorý sa mu chcel vyhnúť. No dnes Stano nemohol vidieť nahnevaného človeka. „Pán notár!“ zavolal naňho, zakrútiac sa do kepeňa, „vy sa hneváte na mňa! Ej, prosím vás, odpusťte mi! Nechcel som vás obraziť.“

Žúrik zastal a blížil sa k Stanovi. „Škoda hnevať sa! Vy ste taký vplyvný človek, dobrý kamarát! Poďme sa zohriať pohárom vína; dnes tak veterno; utopme nedorozumenie!“

Stano so Žúrikom zašli Pod zlatý žaluď. Hostinský práve zahášal lampy. V zadnej chyži páchlo tabakovým dymom.

„Šampanského!“ zavolal Stano.

Tučný hostinský stratil svoju neobratnosť, zvrtol sa spešno na širokom podpätku a onedlho priniesol netrebný uhorský falzifikát. Flaša mala pozlátené hrdlo a pyšnú francúzsku etiketu, no víno chutilo ako voda so špiritusom a kandizom ^[115]— no nič zato, cena bola tá istá ako za šampanské — a to je hlavná vec. Žúrik sa rozhovoril, ale tak, že bolo badať utajovanie istej veci. Stano ho pokúšal; on vedel, čo ho asi tlačí. Prišiel na voľbu, na Pelmányho; hovoril, že je Pelmány lump, kartár, ozembuch.

Žúrik usmieval sa tajuplne a robil pritom detinskú tvár.

„Ešte fľašu!“ zavolal Stano. „Veru bolo by dobre urobiť niečo proti tomu darmošľapovi! Keby ste vy chceli niečo podujať. Vám by tak pristalo postaviť sa na čelo verejného ruchu.“

Žúrik nevydržal! „Nuž veď robím,“ riekol, prevrátiac kalíšok, a celý tajný plán o vystúpení Vanovského vyrozprával Stanovi šepotom.

„Veru máte tajnosť,“ mrmlal Stano, lúčiac sa so šťastným Žúrikom; „stavil bych sa, že Svatnay už zná všetky vaše spády.“

Žúrik pomykol plecom a v priateľskom rozpoložení proti výtečnému Rudopoľskému letel ulicou, akoby ho vietor niesol. Stano bol rozjarený, na sen nepomýšľal. Studený vietor chladil jeho čelo. V spálni zbadal, že dnes mnoho pil. Celý zunovaný hodil sa do postele. Nad ním visiaca kvastľa zväčšovala sa, rástla, ako temný balvan valila sa naňho. On rozbil balvan päsťou… ajhľa — blesk a jagot! Vprostred balvanu zaskvel sa zázračný briliant — menil farby a krútil sa okolo kolmej osi. To nie už briliant — to siluety tváre — tváre Adelinej. Vzchopil sa z postele. Balvan i diamant, i tvár zmizli — nad ním visí kvastľa.

,Ako prelomiť odpor, ako zvíťaziť,’ pomyslel, nepokojne hádžuc sa po lôžku. Adela, Tichý — národ — a nad nimi v pološere mohutná figúra Karolova. K akému divnému obrazu, v aké podivné, nikdy netušené pomery zahodil ho osud! Na kopaniciach, medzi Slovákmi, také poryvy, také vysoké vlny hádže život! Zaspal.

Mária nespala, keď prišiel Karol. Ona sedela pri knihe, málo čítajúc, viac dumajúc. Celá jej tvár vyjasnila sa, keď vstúpil. Izbuška bola rozohriata — postele beleli sa ako sviežo padlý sneh — pokrývka na lampe pridusila svetlo. Zo susednej, iba ťažkými čalúnmi oddelenej chyže bolo počuť pravidelné dýchanie Lili.

„Milá Mária,“ riekol, sadol k nej a vzal ju za ruku, „odpustíš svojmu medveďovi? Zima prišla naňho, zaliezol do brloha a spal.“

Márii bolo, akoby rozbresklo sa nové, nepocítené, zanedbané šťastie. Ani v prvých dobách manželstva nebola taká blízka dušou Karolovi ako dnes po búrnom i citnom výstupe. Ona dnes videla muža svojho v náruživom rozochvení, ona pocítila celú váhu jeho hnevu, uvážila jeho vôľu i silu a spolu i čistotu a vrúcnosť jeho lásky. A jej priame slovo, jej vyznanie zvíťazilo. Hľa, ona predsa mnoho značí — ako zvlhli jeho oči radosťou, keď uznal, že Mária jeho je bezúhonnou, cele jemu náležajúcou ženou, že zdanlivosť bola vítanou príležitosťou pre jeho nepriateľov a celú biednu klebetnú perepúť. Mária radostne pozerala na mužovu tvár. „Vidíš, Karol, ja som neraz zúfala nad sebou. Boh mi je svedok, celou silou duše ľnula som k tebe — ale divná sila odťahovala ma. Ty chodil si za hospodárstvom, robotil si do únavy, cestoval si, hodiny presedels s Marasom v starostlivom hovore. Čím som ti ja bola? Cítila som sa vecou; ktorá rozumie sa samo sebou, ktorú netreba pripomínať. Mne zdalo sa, že som stroj, tebou kúpený. Keď len stroj ide — keď nezastane v svojich službách — čo tam po ňom. Tebe bolo jedno, čo robím, čo nerobím! Zdalo sa, že si zabudol, že i vo mne je duša, vôľa, že je srdce, ktoré prahne za láskou! Ach, Karol, ver, žena nemôže jestvovať bez lásky. Alebo zbledne na šemu — alebo skazí sa a upadne.“ Ona zamĺkla.

Karol pozoroval, že slová tieto neplynú náhodou z jej úst, že sú ony výrazom dávnych a častých myšlienok. Nedivil sa jej, všetko bolo mu prirodzeným, pravdivým. On uznával svoju vinu. Nestarať sa o ženu ináč, než aby mala pekné šaty, plnú komoru a zaváraného pre vizity, bolo módou v zátiší tomto. Že manželstvom spoja sa dve duše, že povinnosťou mužovou je vťahovať ženu svoju do svojich záujmov, do vyšších svetov, že muž vlastne prejíma jej ďalšiu výchovu — o tom nebolo chyrovať. Karol sám hromžil na takéto orientálne, práve háremové zanedbávanie žien, no sám vžil sa do šlendriánu a spohodlnel. Žena bez darov, tupá srdcom, ľahko zvykne, ba rada je svojej slobode — no žena jemných nervov neznesie dlho takéto nehodné postavenie.

„Ale teraz si môj cele,“ riekla a položila obe ruky na jeho mocné plecia. Akou krásou, akým triumfom šťastia vzplanula jej tvár!

Jemu zdalo sa, že dnes večer, na tomto mieste, v túto hodinu zahorel opravdivou láskou k nej. On zdesil sa myšlienky, že by ju mohol stratiť. A ako blízko bola strata!

„A ty si mi odpustil?“ pýtala sa, oči majúc vlhké slzami.

„Čo odpúšťať? Že si krásna, že máš nebeské, lučezárne oči?“

Mária zasmiala sa hlasným, šťastným smiechom. Slzy skanuli po jej tvári.

„I dvoriť znáš! Bože môj — ja som šťastná, Karol! My sa už nikdy viac neodcudzíme, nikdy neochladneme. Pamätáš na otcove slová, keďs mu predstavil Rudopoľského, ,a je vám to treba’, riekol a zakabonil sa. Často dumala som o jeho slovách. Dnes ale uznávam, že nám to treba bolo; vo mne bolo čosi udusené, nerozvité. Ja lapala som ťa, chcela som ťa svojím menovať, celou dušou svojím — no chybel mi orgán, chybela sila. Láska a život leteli so mnou ako balón — ja som nepozorovala, či a ako letím. I vystrela som ruku — všade ticho, pusto… To bol ten svet, tí ľudia, s ktorými plávame jedným prúdom. Razom ukázal sa mi pevný, cudzí bod… a spozorovala som, že plavno, nádherne vznášam sa žitím. V bytnosti, rečiach, citoch jeho zrkadlila som sa… a mne bolo zrkadlo cenným. A tys bezcitne pozeral na let! Tebe boli dôležitými dolnozemské bravy, kukuričné mechy, Marasove účty, karty, fajka — malicherným ti bolo, čo cíti tvoja žena, ako prežíva dni rozluky, ako rýchli, ako ustáva tlkot jej srdca. Vidíš, a Rudopoľský bol taký mäkký, oduševnený mnou, rovno brat dávno nevidený. Počala som sa oceňovať, rástla som — a len tys nevidel ani cenu, ani lásku, ani blesk, ani bôľ… Narazili sme na cynickú, hlúpu skutočnosť! Ako ťa rozhorlilo podozrenie, ako ťa uskromnilo priamo verné slovo moje! A teraz našla som sa! Ja tak ľnem ku tebe, Karol, ako dieťa, ako sama túžba. Tys mojou pýchou, mojou slasťou.“

Karol s obdivovaním počúval ženu svoju. Ona hovorila tichým, citom chvejúcim sa hlasom, a hladila ho svojou krásnou rukou po sluchách. Z tváre vialo teplým lúčom šťastia.

„Mama, vody!“ ozvala sa Lili spoza čalúna. Obaja manželia podišli k postieľke Lilinej. V pološere cez mriežky posteľné videli zlatovlasú hlávku dievčaťa. Mária podala jej vody. Lili napila sa a hneď zaspala. Karol objal ženu a zaplesal. Mária túlila hlavu k prsiam mužovým — a šeptala. Keď prišli nazad do spálne, on usmieval sa celou tvárou a ona červenala sa šťastným rumencom; klesla na pohovku a zakryla oboma rukama tvár.

„Doma som, celkom doma,“ riekol; „ja som ťa poznal, Mária, ja nazrel som hlboko do duše tvojej! Ty si ma vytrhla z kalu hmotárskeho, z duchovnej letargie. Nie samým chlebom žiť má človek! Tys môj duchovný kriesiteľ!“

„Spyšniem, spyšniem, Karol!“

„Ale bez bôlu neobstojí žiadne šťastie,“ dodal a sklonil hlavu.

„Úbohá Anna!“ vzdychla Mária a zaplakala.