Zlatý fond > Diela > Suchá ratolesť


E-mail (povinné):

Stiahnite si Suchú ratolesť ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Svetozár Hurban Vajanský:
Suchá ratolesť

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Michal Vanek, Jozef Rácz, Žofia Vrončová, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Alexandra Pastvová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 256 čitateľov


 

6/

Nad krajom svitol jasný, horúci deň. Za rána obalilo sa slnko do priezračnej hmly, tvorilo okolo seba dvor a vznášalo sa ponad pahorky pyšno, ako závojom pozastretá krásavica, povedomá svojej krásy a sily. Veď nech len odhrniem ľahký závoj: žasnúc skloníte k zemi zraky, oslepení víťaznými prúdmi môjho svetla! A naozaj, vynoriac sa vyššie, slnko zajagalo sa čistým bielym svetlom; závoj zostal na obzore; prišli vetry, lahodné, sotva citeľné a roztrhali ho na malinké biele kúštičky. I tie redli, plávali v šír i v hlbinu neba, tratiac sa v čistom azúre.

Hradská cesta, vedúca z Hrušovníka do Rudopolia a stadiaľ cez Šedé hory do slovenských nížin, obživla vozmi všelijakého tvaru: od hrkľavej bričky až po vážny, na perách kolísajúci sa hintov. Vidno bolo i modernú vtedy nestvoru na velikánskych kolesách s nepatrným, nepohodlným sedliskom. Väčšina pravda trímala sa solidity a praktiky.

Na ľahkom perovom vozíku s nepomerne vysokým kozlom pýšil sa vyfintený sedliacky šuhaj, v kroji tohto kraja, no švihácky zjemnenom. Na kozle, v rukách opraty a bič, sedela dáma a pokrikovala na silné čierne kone zvučným hlasom. „Havran, avanti, avanti — Lucifer, leňoch, hore hlavu!“ Vozík letel hrbľovatou hradskou, len tak vyskakovali kolesá. Šuhaj na zadnom sedlisku klátil sa ako opitý. Dáma uhýbala sa svojím štíhlym driekom, ako to požadovala práve rovnováha, a sedela isto, takže sa človek nebál, že zletí. Polomužský klobúk s barnavým závojom strojno pokrýval jej prostý účes. Bola to Adela Rybárička; svieža, strunistá, rozhorlená jazdou, spojovala v sebe ženskú nežnosť so silnou vôľou. Jej líca horeli purpurom, veľké oko blyslo sa odvahou a ohňom.

Za sebou počula blížiaci sa rachot voza. Ohliadla sa, pružno, elegantne nachýliac svoj bezúhonne pravidelný šibký driek. Videla vozovú nestvoru na velikánskych kolesách, ťahanú štvorkou sivých koní. Na kozle sedel gróf Vinický. Pochádzal z Haliče, mal tam nepríjemnosti so súdmi a vrchnosťami, preto ušiel stadiaľ a túlal sa po horných krajoch. Značné príjmy jeho majorátnych statkov [72]išli z veľkej čiastky cestou sekvestra [73]na zaokrytie dlžôb, no jemu zostalo dosť, aby hral gavaliera medzi nebohatou znaťou slovenských krajov.

Grófove sivky vzopäli sa a zabočili vľavo. Adela Rybárička zbadala, že ju chce Vinický predbehnúť. Vzpružila sa, takže sotva dotýkala sa sedliska, šibla do koní a jej povoz rozletel sa ako z kuše vylúčená strela. Pevne stáli jej maličké, pružné nôžky na doštici, čipky úzkych, priliehajúcich šiat triasli sa vetrom. Grófova štvorka ju už doháňala. „Jeté, jeté, [74]“ vrešťal gróf polochriplým, polopiskľavým hlasom, pravou to fistulou. Adelin voz musel bežať pri samom samučičkom kraji mlynského potoka, aby nevrazil do prvého páru grófových koni. Gróf stál na kozle a švihal neustajne do koní. Koče sa temer porovnávali. Bol to rozčuľujúci pohľad. Ľahký vozík Rybáričkin letel ako šíp na pokraji potoka, len na piaď zabehnúť vľavo a povoz by bol v potoku. Barnavý závoj vial a trepotal vetrom. Vinického sivky hádzali sa, len tak švihalo v ich vnútornostiach. Spice na veľkých kolesách splynuli v jedno. Jemu zas hrozilo nebezpečenstvo, že zavadí každú chvíľu do skaly alebo stromu a roztrepe svoj vozík. No obaja neuvažovali o nebezpečenstve. Jej pekné orlie oko sálalo ohnivo, líca červeneli potemným purpurom. Šuhaj zošmykol sa zo sedliska na dno voza, aby nevyletel ako funt kúdele a vzdychal: „Ale jedeme, ale jedeme.“

„Negalantný barbar!“ ozvalo sa na zadných vozoch, „dámu predbieha.“ Mnohí podurili, aby videli, čo bude; napružene hľadeli na divé dostihy na takom nebezpečnom teréne. Zápoliace vozy pribehli k vŕšku; roztekané kone, akoby išlo o ich česť, vzopäli sa, zafŕkali a skoro nezmenšenou rýchlosťou skákali hore dosť príkrym kopcom. Jedným tempom dostali sa na temeno návršia a zastali.

„Moje uznanie, milostivá pani!“ chripel Vinický. Fŕkanie šiestich koní bolo počuť. Hádzali hlavami a porechtávali. Rybáričke prešiel hnev, ona tešila sa zo svojho víťazstva.

„Lacno by vám nebolo prišlo predhonenie,“ riekla veselo, energicky švihnúc bičom; len čo by ste ma boli predbiehali, vrazila bych bola do vášho tragáča.“

Kavalkáda kočov blížila sa. Zišli dolu kopcom, Rybárička popredku, a zahli polnou cestou k Oružnému. „Iljen!“ volala celá spoločnosť smelej žene. Adela zdvihla sa na svojom vysokom kozlíku a salutovala po vojensky.

Z domov v Oružnom vybiehali deti a babky. Na preddomí chalupy sedel starec, iste nemocný, neoholený; pokašlával a tupo pozeral na rad povozov. Malé biele prasiatka prebiehali cez cestu a úzkostlivo kvičali. Za dedinou prestieral sa pasienok. Adela zvrtla z cesty a išla prosto proti Vodínu. Už dobre bolo rozoznať jednotlivé kamene a pukliny v Šedom múre. Múr z rudopoľskej strany bol ohromnej výšky a stál na taktiež vysokej skale. Pod skalou rástli prastaré duby. Za múrom veža pnula sa prosto, hrdo do výše. Cez jej obloky hľadelo modré nebo. Vozy zatiahli až po samý vysoký múr. Všetko poskákalo zo sedlísk. Bola to pestrá, zaujímavá spoločnosť. Mladí šviháci, starí páni, bledolíce, sotva z krátkych sukničiek vyrastené dievčatá, vážne panie i deti. Všetko prešlo cez rozrumenú bránu do hradu. V predhradí našli dosť rovné miesto, porastené drobnuškou pažiťou. Vysoký múr vrhal naň tieň — z druhej strany rástli na rumoch bujaré vysoké kríky a dýchali chladom. V úzadí bol úšust, hore ním ľahko dalo sa vnísť do vnútorných hradieb. Niektorí z mladších pánov šviháckou smelosťou počali laziť po starých múroch.

„Hej, to výšava,“ volal Sladič, mladý švihák s elegantnými tornýrami [75], nachýliac sa z múru nad priepasť.

„Preboha, hlava sa mi točí, keď na vás hľadím,“ zakričala pani apotekárka, staršia to dáma so šedivými kučerinkami na oboch sluchách, a odvrátila tvár. Kučeričky zazvonili jej okolo vráskovitých líc.

„Ani za tisícku bych ta nešiel,“ riekol Moric Sommer, veľmi bohatý žid. Jeho „pomery dovoľovali mu“ žiť po pansky. Prístup do sociéty obľahčili mu zmenky.

Spoločnosť rozpŕchla sa po čiastkach hradu, ľahšie prístupných. Našli sa rumy teremov, kde na stenách zachovali sa stopy maľby; odlomky dubových trámov trčali z múrov. Veľmi hladko kresané dlhé kamene, vysuté nad priepasť, tvorili niekedy postať balkóna — balkón dávno zrútil sa, ony samy zostali. I zachovalejšie obloky obložené boli zôkol-vôkol podobnými kamennými trámami. Veža, štvorhranná a veľmi vysoká, stála temer v stredine obšírnych stavieb. Úzke kamenné schody, prilepené k múru, viedli asi do polovice — no posledné stupne už odvisli a mohli zrútiť sa každú hodinu. Na niekdajšom nádvorí nachádzala sa studňa, pravda zasypaná. Okrúhla diera jej vykladaná bola štvorcami. Z nej vyrastal bazový ker, oblapil kvádre ratolesťami, akoby chcel vydriapať sa hore.

Spoločnosť skoro rozmnožila sa novými rojmi. Zo všetkých strán prichádzali; ba i spoza Šedých hôr. Tváre výletníkov boli veselé; rozihrané a spokojné. Každý cítil závan slobody na výšine. Kto by myslel na starosti a biedy v takýto prekrásny čas, vo sviežom vzduchu, na voľnej výšave. I staré panie rozčúlili a usmievali sa; zdalo sa, akoby boli omladli. Mladí páni tískali nosy cvikermi, zapaľovali cigary a krútili sa okolo dám a diev. Tváre mladých ženštín zapláli rumencom, i chudorľavá slečinka v škoricových šatách, trpiaca chlorózou [76], zapálila sa slabuško, akoby jej boli potreli líca prachom z pálenej tehly. Každého sviežeho hosťa uvítali s pokrikom, či známeho, či neznámeho. Šuhajci navatrili vatru: drevo donášali kočiši a dievky. Veselo praskotal oheň, dym kúdolil sa ponad staré múry. Svatnay prišiel i s manželkou, rodenou barónkou. Stúpal tichým, rozvážnym krokom; cez rameno mal prevesený zvrchník, nad hlavou rozopiaty biely slnečník. Privítali ho búrlivým potleskom. Nezadlho zjavil sa i Vanovský so ženou, ktorá opierala sa na jeho rameno. Tichý šiel po jej boku, nesúc jej ručník. Privolali i im, no len tí, čo neznali Karola. Rybárička bežala im v ústrety a objala Máriu, bozkajúc ju na líce.

„Kto je to?“ spýtal sa tučný pán svojho suseda, sudcu Merinyho. Tučný pán bol spoza Hôr.

„Nejaký Vanovský,“ opovržlivo odpovedal Meriny a odhodil cigaru, trebárs len spolovice vykúrenú; „pansláv,“ doložil, frknúc perami.

„Ta-á-k?“ riekol tučný pán spoza Hôr.

„Čau, čau!“ zvrešťal fistulou Vinický (vtedy toto nezmyselné slovo bolo ešte v móde) a pristúpil k Vanovským; „na kráľovskej pôde, tu som ja domovým pánom. Priniesli ste karty?“

Vinický vrtel sa na opätku ako drevený vlk, pritom vypúlil veľké nejasné oči. On i v triezvom stave upomínal na podnapitého, čo malo tú výhodu preňho, že keď bol skutočne hodne naťahaný, držali ho za triezveho. Mária trhla muža za rameno, aby poodišli. Tichý videl ho po prvý raz, a temer by sa bol naľakal. Už teraz tak pod perom, čo bude ďalej? On cítil nevoľu. Nesmelo hľadel na veselú spoločnosť. Svatnay prišiel vážne a vyhľadanou eleganciou priložil Máriinu ruku k perám, málinko skloniac sa k nej, Karolovi potriasol ruku a Albertovi kývol ľahko hlavou. ,Aj to len preto,’ hovoril výraz jeho pravidelnej tváre, ,žes prišiel s týmito.’ Tichý to vycítil a obzeral spoločnosť. Vanovskí usadili sa na pažiť k Svatnayčke. Pani „rodená“ barónka, veľmi cintľavá, bledušká dáma, chytila Máriu za ruku. „Ah, aký to nápad,“ šeptala, „do skál nás vyviedli, ako v Abruzzách. Es ist hoch romantisch [77].“

Skoro prišli cigáni. Barboráš a Cimbalista ťažko teperili svoje nástroje hore vŕškom.

Stanislav Rudopoľský priskákal koňmo do Oružného. U richtára, nízkeho, nahrbeného sedliaka, oddal koňa. „Ako sa voláte?“ opýtal sa ho.

„Klapanica, urodzený pane.“

,Teda naši predkovia sa poznali,’ podumal Stano; ,no nás by sotva prijali do rodiny. Krčíme sa, slabé pokolenie. Ak to tak ďalej pôjde, naši pravnuci budú praví Liliputáni.’ Neznajúc cestu, šiel strminou, našiel preborený múr a ocitol sa nečakane v spoločnosti. S Vanovskými zvítal sa, ako vítame sa so známymi v spoločnosti zväčša cudzej, Svatnayovi podal ruku a hneď nato obrátil sa k Albertovi Tichému, potriasol mu pravicu priateľsky, srdečne. Pani „rodená“ barónka upriamila naňho svoje vodové očká, koso nachýliac hlavu s účesom „a la greque“ [78]a vyzvedala sa, ako privykol v Rudopolí. Bežne pozdravil niekoľko známych; cítil, že stojí pod kritikou dámskych očí, a nachmúril sa. Pani apotekárka rudopoľská nezdržala sa preriecť polohlasne svojim dvom susedkám: „Ako duje sa, pozrite len. Hádam na ten svoj palác?“ Kučeričky zazvonili okolo jej líc. Vcelku dámska kritika nevypadla neprajne. I to mu odpustili kvety rudopoľskej doliny, že nosí vlasy „wie Künstler [79]“, uznajúc, že mu to dobre pristane. Slečinka s chlorózou vzdychla: „Interessant.“

Pri ohni, obkolesená veselou mužskou spoločnosťou, stála Adela Rybárička, štíhla ako mladá jedlica, veselá a strojná. Fajčila tenunkú papirosku. Belasý dym vinul sa okolo sviežich líc. Hrdý, mocný vrkoč ovíjal jej hlavu. Stano s úľubou a neobyčajným záujmom obdivoval jej čistý profil, hybký driek, slobodné pohyby.

„Lasica,“ pošeptal s jemným úsmevom; „nedivím sa tým parahúnom [80], že ju tak obstali.“

On málo znal o nej. Znal, že je dcérou vdovy po hudobníkovi, ktorý spravoval chór hlavného chrámu kdesi za Šedými horami a odumrel ženu i dcéru v najkrajnejšej biede; že tá prinútila mladuškú devicu vydať sa za starého, nezdravého, no veľmi majetného Rybáryho, ktorý domotkal sa priamo od oltára do lôžka, no nie svadobného, lež smrteľného. Pravda, pol druha roka žil ešte, verne opatrovaný mladou ženou. Hovorilo sa, že temer nevychádzala z izby, raziacej medecínami ani apatéka. Keď zomrel, pochovala ho, posmútila zvyčajný rok — a počala žiť dľa vlastnej, niečo baroknej [81]vôle, rujne, veselo. Na kávové vizity nechodila, neklebetila, a preto skoro vypadla z milosti všetkých žien. Pomohla si tak, že zhromažďovala okolo seba celý dvor mužských. Niet divu, že rozleteli sa o nej chýry pestré a dobrodružné — no niečo určité nepočul ani len u Vanovských. To bolo všetko, čo znal. Ba ešte niečo: že má pekné drobné písmo a upotrebuje parfum „rezeda".

Vinický predstavil sa mu i so svojou fistulou a nevrlosť ho opanovala. Zase nachmúril sa, tým viac, keď svojím jemným pozorovacím citom zbadal, že Svatnay hľadí naňho lišacími, skúmavými očami, len čo obrátil sa k Márii Vanovskej. Zazdalo sa mu, že ho úmyselne prenasleduje pohľadom a diplomatickým, významným úsmevom. Zahryzol si do pery a pomyslel: ,Nože mi nechoď cez ovos, milý bratku, dnes ľahko odnesieš;’ no vyhýbal mu predsa, na jeho otázky odpovedal nechutne, ako sa hovorí, cez zuby. To nič nemýlilo kaleného diplomata, ba práve stal sa tým zdvorilejším.

Mária obrátila sa Stanovi svojou jasnou tvárou. „Ej, ako som chybila! Nepredstaviť vás Adele! Veď ste spolovice jej hosťom.“

Rudopoľský, namrzený, rozladený, nemal na to žiadnej vôle. „Ah, keď som v hlúpej situácii! Na karotku som neodpovedal, v Hrušovníku som nebol — neladno.“

„Aj, o také veci sa nestarajte, Adela nežiada ceremónií; navzájom, pravda, ani ona žiadne nerobí.“

Akoby na zavolanie, odlúčila sa Adela od svojich „dvoranínov“, ako hovorievala, a zamierila prosto k Vanovským. Karol podišiel a bol vtrhnutý do hry: nejaký Kary, tuhý kanbaník, Vinický a iní improvizovali kartový stôl na nízkom múre.

Čím bližšie prichádzala Adela, tým väčšmi bol Stano prekvapený. Tesne priliehajúce šaty mierne, no vkusne garnované [82]čipkami prezrádzali bezúhonné formy a stáli jej vyhľadane vkusne a prosto-elegantne. Jej malé nôžky elasticky, isto stúpali po neschodnej, skalistej pôde, akoby to bol najdlhší parket. V tom kroku bola i prostota, i pružná sila, i ženská, útla strojnosť. Až teraz zbadala Rudopoľského, pozrela najprv bežne, potom pozornejšie na jeho postavu a tvár; posmešne, ľahostajne hľadeli jeho temné oči.

Adela odhodila papirosku a prisadla k Márii na zložené plédy.

„Iste váš nový sused, s ktorým stojím v korešpondencii, pravda, iba jednostrannej,“ riekla k nej, usmejúc sa.

Rudopoľský uklonil sa a podumal: ,To je veru bez ceremónií,’ a začalo mu byť veselšie okolo srdca.

„Odpustenie, milostivá pani — viac ráz strojil som sa do Hrušovníka…“

„Ale ste sa báli,“ pretrhla ho.

„Možnože i bál,“ dotvrdil Stano, nevediac nič príhodnejšieho.

„Teda mám strašný chýr. Strašidlo!“

„I Turandot [83]bola strašná — a nebola strašidlo.“

„Pah, kompliment,“ riekla vdova so slabým nádychom mrzutosti; „dajte mi radšej ohňa,“ doložila, vložiac medzi karmínové, ostro krojené pery tenunkú papirosku a obrátila sa k Márii: „Čakala som Annu celé dva týždne. Čo ste ju neposlali? Ah, uspor si výhovorky, drahá Mária; viem, prečo. K divokej, dobrodružnej Rybáričke, okrúženej večne mužskou spoločnosťou, dymom a veselosťou, kde by to!“ Stano podniesol jej horiacu voskovú zápalku. Ona naklonila sa k jeho jemnej bielej ruke, len že sa jej nedotkla lícom. Ruka jeho pocítila závan tepla od tej mierno rumennej tváre. Len keď sa rozčúlila, čo ako málo, purpur zblčal jej na lícach. „A ja tak rada Anicu, ktorej veruže nezaškodilo by povyraziť si.

Načo tá večná zadumanosť u takej mladej a krásnej devy.“

„Bank!“ zasipel gróf Vinický od improvizovaného kartového stola. Hudba zazunela. Cigáni utáborili sa v štvorhrannej miestnosti; múr od spoločnosti bol vyvalený. Plno znela táto podivná cigánska hudba, odrážala sa od rozvalín a jej vlny niesli sa v celej sile k veselej, hrajúcej sa, laškujúcej, žartujúcej spoločnosti. Tváre ešte viac obživli. Pani apatekárka klátila hlavou zboka nabok v takte hudby; kučierky živo šediveli sa. Sladič tu i tu zaspieval; mal veľmi hladký, príjemný tenor. Ba i Sommer počal si pohvizdovať, zaprúc palce do rukávov vesty. Za apatekárkou i iné panie kyvkali hlavami v takte primášovho sláčika. Vinický vykríkol časom od karát. Slečinka v škoricovom šate povzdychla si a malebne oprela červenkastú hlávku o lakeť, lakeť o rozvalinu, pevne presvedčená, že sa na ňu dívajú s úľubou. Pani apatekárka nalievala z fliaš už doma prihotovenú kávu a krájala babu.

Tichý hľadel nemo pred seba a jednostajne videl iba Anninu tvár, zbledlú pod žiarom jeho prvých bozkov. Pery pálili ho, keď si na ne pomyslel. No keď sprítomnil si veľké oči svojej nevesty, opanovala ho túžba; už myslel, že nevydrží, že hodí sa dolu Vodínom a nezastane až v Rovienkach.

Mária chystala obed: slnko stálo v poludní. „Spriahnime sa,“ navrhla Adela, a jej slúžky počali vláčiť koše s jedlom. „Mariška, i moje haraburdy prevezmi,“ doložila a zhovárala sa ďalej so Stanislavom. Stanislav voľky-nevoľky prichádzal do dobrej vôle; najprv málomluvný, rozhovoril sa neskôr a hovoril ako obyčajne presne, živo, zábavno. Rozhovor šiel mu ľahko, lebo nestiesňal sa — s Adelou bolo mu možno hovoriť ako s dávnejšou známou, sám nevedel prečo, možno preto, že i ona vravela bez stiesnenia, prosto a voľno. Badal, že nezáleží jej na tom, ukázať sa interesantnou, a že je dôvernou. Toto posledné mu lichotilo.

Počali obedovať všeobecne. Okolo Vanovských, vďaka „spriahnutiu“ s Adelou, bolo najživšie. Chutilo všetkým náležite; taký výletnícky obed je pravým pôžitkom. Páni upíjali si, štrngali, smiali sa. Svatnay prišiel k Vanovským, pohár držal v ruke a pripil Márii, hodiac niekoľko zdvorilých fráz. Všetci si s ním štrngli. I Tichý, sediac pri Márii, pozdvihol pohár — no Svatnay ho preskočil a štrngol o Karolov.

Stano to pozoroval a prižmúril oči. Blažený zaľúbený Tichý nevšímal si toho. On vypil svoj pohár, dušou pozdravujúc svoju nevestu. Jemu zdalo sa, že i tuš cigánskej hudby zuní na jej slávu. Adela prikladala k perám krištáľový pohár a sotva ich omočila vo víne. ,Divno,’ podumal Stano, ,mne niekto hovoril, že si mladá vdova chutne vie zapiť. Možno pretvára sa.’

Kartári dlho nebavili sa s obedom a obsadili zase nízky múr. Vanovský silno prehrával, a to ho rozčuľovalo a nepúšťalo od karát, hoci cítil, ako nesvedčno je zanedbávať ženu. Dvakrát ohliadnuc sa, stretol sa s jej prosebným pohľadom. On videl v ňom krotkú výčitku. Poniektorí z ohnivejších mladých ľudí počali už pokreskávať pred prielomom, za ktorým hrali cigáni.

Adela bola rozmarná, skoro vospustná. Stano zbadal, že mnohých slobodných i ženatých mužov volá dôverne iba krstným menom, mnohým tyká a temer ku všetkým obracia sa s tou samou prostou dôverou, ktorá jemu tak lichotila. On ochladol, nachmúril sa a okázale vyhýbal jej. No ona to nespozorovala, prichýlila sa ta, kde bolo veselšie a kde ju radi mali, čo ho už doprosta rozladilo. Všetky nelichotivé chýry o rozpustilej vdove prišli mu na um a on už neusiloval sa im v duchu neveriť, ako to robil pred polhodinou. Už i Adelin smiech ho mrzel. Ona smiala sa neobyčajne hlasno, zvonno. Stano len pred chvíľou obdivoval ho: ,Ako divno! Tá dáma má striebro v hrdle.’ Teraz mu znel nepríjemne, i veľký vrkoč okolo jej hlavy bol mu falošný, i ten nádych dievčenského rumenca na lícach zásluhou jemnej viedenskej šminky. A to chovanie sa! Hľa, čo si ten blazírovaný Sladič dovoľuje — bez oslovenia berie jej z úst horiacu cigaretu, aby svoju zapálil. ,Eh, koketa!’ zavŕšil svoje myšlienky, nejdem sa ňou zapodievať. To sú ošúchané vnadidlá pre takého starého vrabca. Dávno sme cez ne prešli.’ 0n zaviedol tichú besedu s Máriou a zase stretol sa s prenikavými pozormi Svatnayovými. ,Vidím ťa, lišiak, vidím,’ a krv v ňom zovrela.

Adela nečakane pristúpila k Vanovskej. „Mariška, dovoľ, tvoj sused neprišiel na rumy Vodínske a neobzrel ich ešte. Smiem vás previesť? Som tu ako doma,“ obrátila sa k Stanovi.

Stano prižmúril oči. Už-už chystal drzú poznámku na Svatnaya. Preto mu nebolo vhod, že to Adela prekazila. Vstal a bez slova šiel za ňou. ,Veď ty mi neujdeš!’ Pohrozil mu v duchu.

Fádne, nechutne kráčal po jej boku. Ona skákala zo skalky ma skalku, pozdvihnúc sukienku, behom drobným a čiperným spúšťala sa dolu úšustami a bez námahy, bez zadychčania vyšvihla sa každou strminou. Stanovi napadli strojné, ľahunké skoky gazely. Nevdojak vtrhla ho do rýchlejšieho tempa. Rumy boli dosť zaujímavé. Prišli i k podzemnej, sklepenej diere. „To hladomorňa,“ vysvetľovala, „hovoria, že sú tam ešte ľudské kosti a lebky. Tu, hľa, bola kaplnka. Ešte poznať maľbu.“ Pri kaplnke rástla mladá lipka, boh zná, kde sa tu vzala; slabušký poludný vetrík šumel cez jej korunku, lístky krútili sa na dlhých stopkách. Adela odtrhla jeden list, pritlačila k lícu a potom vzala stopku jeho medzi pery. Stano usiloval sa ani nepozrieť na spoločnicu, no náhodou vzhliadnuc, uznal sám v sebe, že svieža zeleň listu dobre vyníma sa pri ľahkom, akoby nadýchnutom rumenci jej líca.

„V starých listinách rudopoľských našiel som,“ konečne ohlásil sa Stano, zahanbiac sa za svoje nezdvorilé mlčanie, „že akýsi môj praded menoval sa divným menom Sudov, zbíjal z tohto hradu kupcov Moravčíkov. Nuž taký prospech mám z toho, že zachoval sa rodokmeň. Mám potešenie dokumentárne vedieť, že bol môj predok lúpežník. Ľudia bez rodokmeňa môžu si aspoň myslieť, že pochádzajú z poctivých rodičov.“ Cítil potrebu sarkazmu. Ona zase priľnula k nemu s onou prostou dôverou. Stana to zamrzelo. ,Mohla si vybrať Sladiča,’ pomyslel zlostne naladený. Prišli ku hlavnému, najvyššiemu múru. Malá niša [84]nachádzala sa v ňom, iste niekdy to bol kamín, lebo nad ňou viedla hrubým múrom štvorhranná diera, ešte posiaľ začadená. Pri niši bolo veľké okno, obrúbené zhora a dvoch strán kamennými, hladko kresanými trámami. Spodná bazis obloka bola nevysoká, niečo vyše kolien a rozrumená. V kamennej obrube obloka, ako obraz v ráme, ukázal sa nevyrovnane prelestný, malebný výhľad. Letné slnko skúpalo celý kraj v pozlátistý jas. Rudopoľská dolina, posiata dedinkami, tu zelenela sa lúkami, tam žitia obilím lebo strniskom. Ťahala sa až po Šedé hory, ich kužele zastreté boli vozdušnou, bájnou hmlou diaľky. V napolo zožatom rudopoľskom chotári stáli nesčíselné rady mandelov ako kolóny parádne vyrovnaného vojska. Rudopoľský potok tu obrastený olším a vrbinou hadil sa ako zelený pás, tu zase blysol sa v slnku ako rozpálená láva. Stanislav vpil sa zrakom do farbohojnej krajiny. Jeho skúsené, ligotné oko spozorovalo každý odtienok, každú čo ako jemnú nuansu vozdušnej hry farieb. Oddajúc sa celou horúcou dušou pôžitku a kúzlu, vanúcemu cez oblok, ani nebadal, že Adela nehľadí na krajinu, ale široko roztvoriac svoje ohnivé oči, uprene pozoruje jeho tvár. Spodná pera jej malinko ovisla, odhaliac rad drobných perál. Stano bol celý umelcom, umelcom v chvíli bohom danej, zriedkavej a požehnanej, v ktorej zažíha sa svätá iskra umeleckého tvorenia. Azda preto bol taký zduchovnelý, možno povedať krásny. Čo mohlo rodiť sa v jeho duši, o čom zadumal sa tak rázom? Hľa, veď to celkom iný človek, neobyčajný, zaujímavý — blyslo Adelinou hlavou. A pritom príkry, hrdý, nevšímavý. Slova z neho nevybiješ. Ani mihalnicou nehne, kráča mi po boku ako automat! Adela cítila razom zahanbenie, hnev a hrýzavý bôľ urazenej samoľúbosti. Ba čo to povstávalo v jej duši, čo tvorilo sa z chaosu rôznorodých pocitov? Adela pohla sa. Stanom trhlo, on potriasol hlavou, akoby zbudený zo sna. Spamätal sa, že nenie sám, tvár zachmúrila sa; žlčovite pozrel k Adele; jej zrak skĺzol sa ako blesk z jeho tváre.

Zvlneným hlasom, akoby nepozorujúc pauzu, pokračovala vo svojom vysvetľovaní:

„To je Vítov,“ riekla, ukážuc pravým, po lakeť obnaženým ramenom k Šedým horám, kde v modrastej hmle čnela rozvalina hradná; „hovoria, že bol spojený s Vodínom podzemnou chodbou, tuším aby sa mohli schádzať dvaja zaľúbenci.“ Usilovala sa hovoriť všedným cicerónskym tónom [85], no razom počala živšie: „A tu vaše milé Rudopolie. Hľa, ako černeje sa strecha rudopoľského kaštieľa. Hovoria, že v ňom býva pustovník, podivín s vrtochami a pýchou.“ Ona pristúpila tesno k obloku a hodila dolu lipový lístok. Nahla sa prudko, temer polovicou svojho štíhleho tela nad priepasť, aby videla, ako lístok vrtiac sa letí nadol. Stano, vyrvaný zo svojich umeleckých dúm, stŕpol. Pod oblokom bola priepasť ohromná. Múr sám sebou vysoký stál na kolmej, skalnej, závratne vysokej stene. Stano mechanicky vztiahol ruku a chytil ju za rameno.

Adela zasmiala sa svojím hlasným, metalickým smiechom, len tak zvonilo v jej hrdielku a upomínalo na klokot slávičí.

,Predsa má striebro v prsiach,’ pomyslel si Stano, ,ako to cvendží; ten smiech nemôže byť falošný, ako tu ten vrkoč.’

„Ďakujem za bohatiersku úsluhu. Vari ste sa báli o môj život? Nevídali!“ A ona nahla sa ešte raz, ešte tuhšie a nebezpečnejšie.

Stano zasmušil sa — odporne, nevýnosne bolo mu okolo srdca; pohrdlivo usmial sa: ,Môžeš teraz čakať na „bohatiersku úsluhu“,’ a zostal stáť, skrižujúc ramená.

„Bol by to za let! Bože môj, to strašná výška,“ hovorila Adela, nahnutá nad priepasťou. „Aké malé sú tie vekové, košaté dubiská, celkom ako kríčky. Aj, aj, tam dolu pod skalou beží niečo, zajačik, zajačik.“ Ona prehla sa tak, že len jednou nôžkou dotýkala sa zeme.

Stanovi bolo otupno, nevoľno. On stŕpal na celom svojom senzitívnom tele. Sám by sa, konečne, bol tak nahol bárs hneď, bez najmenšieho stŕpnutia, no na druhého hľadieť nemohol; priam bridilo sa mu, keď videl, že žena zahráva si takto s citom muža. Z tej hlbokej duše nenávidel ju.

„Prosím vás, milostivá pani, načo také nevčasné žarty; nie som nováčik!“ doložil pohrdlivo s horkým úsmevom. Ona nemohla nepochopiť celú ostrosť a trpkosť slov „nie som nováčik“. Veď už i v hlase, akým boli ony prednesené, zvučala satira, ba opovržlivé zľahčenie. Jej srdce zachvelo sa ostrým bôľom. Nikdy nepocítila také bodnutie do srdca. Či takáto rana neotrávi celú krv?

Adela vystrela rameno nadol a nahla sa ešte lepšie. „Zajačik, hľa, hľa, pod samú skalu šuchol; aký maľunký, ako myška, ako myšička,“ a zase ozval sa strieborný smiech.

Stano počal sa triasť. Nevedel čím väčšmi, či hnevom, či ustrnutím. Prižmúril oči a pomyslel:

,A predsa ma nedostaneš na to, abych dotkol sa ťa ešte raz; koketa!’ Bol bledý.

„Už ho nevidno, ešte bližšie podišiel,“ zavolala Adela rýchlo a vtom sadla na múr, preložila obe nôžky cezeň… Stano počul zašuchotanie šiat a v očiach zabelelo sa mu. Celým telom bola za múrom; zaprúc nôžky do škáry vonkajšej steny, oboma rukami držala sa múru… Z predhradia ozýval sa divý čardáš, husle zneli, cimbal zvučal a do hudby miešal sa spev a bujné výskanie. Rýchlym prešinutím cez múr odopel sa Adele dlhý, nádherný vrkoč a knísal sa v ľahunkom vánku.

Stanislavovi zatmilo sa pred očima. No akoby sám démon vzdoru temnou peruťou vial nad jeho hlavou, nehol sa z miesta, len zaťal zuby.

„Zas ho vidím,“ zvolala Adela, hľadiac napnute do hlbiny; no hlas jej už nemal ten kovový tón, on vibroval pridusene. Stano stál ako primrazený. Tu pustila sa ľavou rukou a držala sa iba pravou, vznášajúc sa nad priepasťou.

Démon vzdoru odletel od Stanovej hlavy. Priskočil, schytil Adelu pod ramená, oprel sa kolenami o múr, a privinúc ju zúfalou silou k prsiam, preniesol cez múr.

Bola bledá, veľmi bledá.

„To bol ťažký boj!“ riekla, „myslíte, že by ste tvrdosťou boli zvíťazili v ňom?“

Stano odstúpil na krok, zarazený.

„Ja bych bola zvíťazila,“ zavolala, a striebro zas ozvalo sa v jej hlase; „pravda, až tam pri zajačikovi.“

Hľadiac na jej tvár, ktorej bledosť prechádzala do popolavej šedosti, na fanatický blesk oka — Stano sklonil hlavu a uveril. ,Ale prečo to všetko?’ márne pýtal sa seba samého. Ona sadla do niše kamínovej a oprela hlávku o skálie a skamenelú maltu. Otrusinky maltové zosypali sa na jej gaštanové, liskavé vlasy. ,Nie, to nebola pretvárka,’ ťažko dýchajúc premietal Stano, ,ako ani ten vrkoč nebol falošný, ani červenosť líc.’ Rukou prešiel si čelo — veľké kropaje studeného potu boli naň vystúpili.

Adela mala zatvorené oči, a vtedy svietila jej bledá tvár ako z mramoru — no skoro ich otvorila. Hruď počala pravidelne dýchať, tvár dostávala farbu.

Stanislav úzkostlivo hľadal vývod zo všetkého, čo udalo sa v posledné časy. Veď pri kreslení podobizne Vanovskej bol tiež rozčúlený, lenže celkom ináč než teraz. Vtedy Mária mizla a do popredia tisla sa Grizelda. Hľadiac na Vanovskú, pocítil to samé, čo pri pohľade na kraj cez hradný oblok: no Adela nevzrušovala v ňom umelecké poryvy, sám život hlásil sa k svojmu právu. Tá nesfalšovaná farba líc, ten mohutný vrkoč, tá svižná postava, tá duševná sila, tá príťažlivá hojnosť dobrodušnosti, nepochopiteľná záhadka — to všetko vábilo ho mocne k sebe. Pera krásnej ženy bola taká svieža, peľ nedotknutý žiaril z nej. No táto farba nenútila, nepobádala k umeleckému tvoreniu, ona volala: precitni z umeleckých snov — tu skutočná krása, ktorú treba požiť, nie znázorniť. Do príchodu svojho v tieto kraje považoval sa za človeka úplne rozvinutého, ustáleného, ktorý znal hmatkom všetky struny svojho srdca, svoju silu i malomocnosť. Tvorivú umeleckú snahu zanechal s rezignáciou, na šťastie neveril; veď všetko okúsil, za čím baží pôžitok, a našiel iba sklamanie a unavenie. No teraz potrasená bola viera v zakončenosť jeho rozvitku: ajhľa, malomestská dáma vylúdila z neho prúd tvorivý, uvrhla ho zase do umeleckých pokusov, vzbudila v ňom nevedome samodôveru a vieru v umelecké povolanie; biedny učiteľ vštepoval mu zas vieru v možnosť žertvy, sebazaprenia, práce za blaho iných; on svojou osobnosťou viedol ho, taktiež nevedome, ako krásna tvár Márie, k uváženiu „národa“, ktorý mu bol dosiaľ chudzí; a tu táto démonická, silou fosforeskujúca žena dotkla sa, akoby útokom, novej struny, o ktorej nevedel. Nová struna počala zvučať prepodivným, nikdy nepočutým akordom, práve vtedy, keď zanevrel s pohŕdaním „ošúchaných vnadidiel“ na Adelu. Lenže Adela siahla strunistou rúčkou naňho povedome! To hádzalo ľahký tieň na jeho nahorklú, skeptickú dušu. No struna zvučala, čo ako usiloval sa zahlušiť ju podozrením; peľ perí volal: poď, tu pôžitok, tu sladkosť, akej si nikdy nepocítil!

Navrátiac sa ku spoločnosti, vyhýbali si. Tam bol už dávno tanec, a dobrá vôľa rástla. Adela tancovala s takou eleganciou, že ostatné dámy zdali sa hopkať ako v plstených kapcoch. ,Antilopa medzi kozami,’ dosť negalantne podumal Stano, hľadiac na jej čardáš. V ňom bol i oheň i bujnosť — no v hraniciach strojnosti. ,Nedávno visela medzi životom a smrťou, a už tancuje!’ Závidel Sladičovi, ktorý ramenom objal jej vzletnú, každému zvrtnutiu poddávajúcu sa postavu. Odišiel z kola a sadol k Vanovskej.

„Nezaľúbili ste sa?“ opýtala sa ho Mária; „však to milá, veselá pani?“

Stano nestačil odpovedať. Pridružil sa k nim Svatnay. Tichý poodišiel.

„Nepríjemná, vodová tvár,“ riekol Stanovi fiškál; „a každý ten pansláv má čosi také ošklivé.“

Stano sa začervenal.

„Vaša milosť, mne zas nepáči sa vaša — šnapsová tvárička, i s jej ošklivým úsmevom!“

Svatnay zbledol.

„A potom ešte jedno,“ pokračoval Stano neúprosne, chladnokrvne: „o poriadnych ľuďoch, prosím, vyslovovať sa poriadne, aspoň predo mnou!“

„Prosím, šetrite ma, aj tieto dámy!“ Hlas Svatnayov triasol sa.

„Mne nenapadá vás šetriť, vaša milosť, a dámy obrazili ste vy, keď ste sa nešetrne vyslovili o mojom priateľovi, pamätajte si, o mojom priateľovi.“

„Pane, to je opovážlivosť, mne dávať naučenie!“

Pani „rodená“ barónka s ustrašenou tvárou zopäla ruky proti manželovi: „Preboha, Imre!“ zastenala.

„Statočnému človekovi za chrbtom, v prítomnosti dám robiť sprosté poznámky, je dielom hlupákov alebo oplanov, milostivý pane!“ ,Tak,’ pomyslel Stanislav, ,to som ti bol dlžen, lišiak; teraz rob, čo chceš.’

Svatnay zamĺkol jedom, strachom, hanbou. Mária triasla sa na celom tele. Prvý raz videla serióznych ľudí okom v oku v osobnej, tuhej zvade.

Tichý zblížil sa zase, nič nešípiac.

„Zavolajte Karola,“ prosila ho Vanovská.

Vanovskí pobrali sa. Stano čakal ešte chvíľu, aby nepadol do podozrenia, že uchádza. Stál opretý o múr. Osamotnel. Výstup nezostal tajný, o niekoľko minút vedela celá spoločnosť o ňom. Každý bál sa k nemu zblížiť. Veď to strašná vec, Svatnayovi vynadať! Tej sile, ktorá zhadzuje úradníkov, je postrachom pre celý kraj, osobe, požívajúcej vysokú protekciu. Stanovi vyhýbali, ako postihnutému morovou nákazou. Tí, čo predtým tisli sa k nemu, a radi boli, keď s nimi slovo preriekol, boli prví, čo sa ho stránili, tí, čo sa neopovážili k nemu zblížiť zo samej úctivosti, vykladali si svoju skromnosť ako predtuchu. Sommer riekol: „phü“ a z bázne pred trápnou scénou zmizol zo spoločnosti. On bol milovníkom mieru a zvada nebezpečne dráždila jeho nervy. Dámy zďaleka pozerali naňho ako na divú zver. Stano to cítil, no nehýbal sa.

S rozjarenou tvárou, krásna ako Diana, pribehla k nemu Adela Rybárička. Rýchlo hovorila:

„Svatnay chce vám zrobiť škandál. Navádza ľudí. Nemýľte sa, zvyky nášho kraja nie sú veľmi gavalierske.“

Vskutku, niektorí podnapití, suroví panáci počali ho obchádzať s nedobrým výrazom na zrudlých lícach. Rudopoľský nevšímal si ich, jeho myšlieky i zmysly zaujaté boli Adelou. ,Ako to príde, že ona stará sa o mňa?’ a vskutku videl v jej tvári starosť, azda i bázeň.

On stisol jej ruku a priložil k perám. Adela ju stiahla a spešným behom ponáhľala sa k svojmu vozu. Jej bolo strašnou myšlienkou, byť svedkyňou dajakého surového nápadu na Stanislava… viac ako upozorniť ho nebolo v jej moci. Kruh hrozivých postáv úžil sa, sťahoval okolo Stana. Už počul jednotlivé hrozby. Spamätal sa, a zatisnúc zuby pokročil smerom, kde bol najhustejší dav. Bol odhodlaný pri najmenšom pokuse brutálnom, prvého, kto mu pod ruku padne, zadusiť ako mačku. No, ako to vždy býva, pevný krok Rudopoľského, jeho istota a voľnosť zmiatla ľudí — ticho rozostúpili sa, uvoľňujúc mu priechod. Ticho kráčal z rumov — pri vchode trímal Klapanica jeho koňa. Rudopoľský vyšvihol sa naňho, iba jednou rukou pridržiac sa sedla. Dohonil bričku Vanovských a jachal po jej boku až do Rudopolia.

„Eh, tak bych ho bol opálil,“ riekol Kasanický, mohutný, nahrbený pisár Svatnayov. Jeho surová tvár pokrytá bola pupencami.

„I ja,“ prízvukoval jeho druh Bubenár, vyžitý, bledý človek, ktorý mal pijacké periódy. Keď počal piť a veseliť sa, pil a veselil sa práve osem dní jedným dúškom. Dnes počala sa perióda jeho.

„Bagáž! Žobrota!“ pišťal gróf Vinický, máchajúc revolverom, ktorý vždy nosil pri sebe; i keď obedoval, ležal mu pri tanieriku. „Však, gavalieri! Pol stolice kúpim, až prestane sekvester! Potom vás dám všetkých na zeleno zafarbiť. A tento,“ obrátil sa smerom k Svatnayovi, „to váš škýzo [86], čo všetkých prebije? Pekný škýzo! Šampanské sem!“ zavolal na livrejovaného sluhu, ktorý behom priniesol dva ohromné koše, z ktorých trčali postriebrené hlavy fliaš. Z košov kvapkalo od topiaceho sa ľadu. Druhý sluha lámal drôty a štople lietali výstrelmi. Tí, čo im vynadal, obkolesili koše a poháre zapenili sa v rukách. Vinický hádzal vypité fľaše o starý múr. O chvíľu niesli sluhovia nové dva koše. Tak prekvapil gróf spoločnosť, pravda už hodne stenčenú, lebo dámy a niektorí páni boli už na spiatočnej ceste.

„Zahraj mi Hej, Slováci [87]!“ volal Vinický na cigána. No ani to nemýlilo patriotov. Výskot a hurhaj zosilňoval sa za každým košom (zvláštny voz priviezol zásobu šampanského), cigáni húdli, páni vrteli sa, objímali a pili na slávu grófa Vinického.

Adela Rybárička jachala rovno do Hrušovníka. Zastanúc pred svojím bielym domom (Rybáry dal jej ho vystaviť, ešte keď bola snúbenicou), skočila z vozíka a vbehla do spálne; nervózne pozhadzovala zo seba šaty a obliekla drahocenný chalátik s kvetmi a arabeskami v japonskom vkuse. Spálňu zamkla za sebou. Tam pri obloku na stene visel obraz bohorodičky, pod ním zamatom obtiahnuté kľakátko.

„Čistá panna, nebeská kráľovná,“ modlila sa nahlas, a slzy tiekli jej prúdom po lícach, „nakloň blahoslavenú tvár svoju k biednej žene! Bôľ rozrýva biedne útroby moje, vylej balzam milosti svojej na rany duše, ty bolestná, milostivá…“ Slzy zadusili jej slová. Zhlboka dralo sa usedavé postonávanie.

Úzkosť, ktorú oheň náhle vzplanutej náruživosti prevládal, keď vznášala sa nad priepasťou, dostavila sa teraz. Nie síce telesný strach, no duševný bôľ pocítila, nikdy netušený. A ako strašná búrna noc ležal za ňou doterajší život… vznášanie sa nad priepasťou bolo hranicou tohto žitia. Tak nemožno ďalej. Zazvonila na Martu, svoju starú posluhu, vyzliekla sa a ľahla do postele.

„Chyť mi ruku,“ riekla Marte, skladajúc trasúce sa telo svoje do bielej postele.

„Horúca vám je, milosťpani,“ riekla Marta a držala jej ruku vo svojich tvrdých dlaniach, sediac na nízkom stolčeku.

Slabé nočné svetielko osvecovalo pološerom izbu.

,A on ma drží za biedne, padlé stvorenie,’ dumala v divnom zabudnutí, ,ja vždy vyvolávala takú mienku a opovrhovala ňou… Ako šíri sa predo mnou kraj — ako jasá v bleskoch slnečných. A podo mnou? Priepasť, priepasť! Už slabne ruka — bolestno vrýva sa do nej ostré skálie… už meravie, už-už púšťa sa a nik neprichádza, nik nechytá ma do mocných ramien…’

„Nesteň, nesteň, miláčik, dušenka,“ šeptala dada [88]. Ona vžila sa razom do dávnych čias, keď ešte tykala Adele. No Adela nepočula v polosne šepot starenin. Mráz prebehol jej telom… jej zdalo sa, že ruka pustila sa skália a ona letí do priepasti. Vykríkla zúfale a vytrhla ruku svoju z Martiných dlaní.

„Čo vám je?“ zdesene spýtala sa Marta.

„Nič, nič, Martuška! Za matkou som zatúžila. Zajtra pošli kone pre ňu. Za Šedé hory — za matkou. A teraz choď spať, Marta! Nič mi je. Choď spať.“

Marta nerada, no poslúchla.

Adela vtlačila tvár do podušiek. „Tu mier, pod touto záclonou,“ riekla tichým, tvrdým hlasom; „si čistá, postieľka moja, čistá ako padlý sneh! Teba nedotkol sa tieň rujného, nenávideného opojenia!“



[72] vo feudálnej spoločnosti dedičstvo najstaršieho, ktoré sa nemohlo spravidla ani deliť, ani predávať

[73] nútenou správou nadriadenej vrchnosti (štátu)

[74] dostihový povel pomkýnajúci koňa k čo najväčšej rýchlosti

[75] s elegantnými módnymi športovými nohavicami

[76] málokrvnosťou

[77] veľmi romantické

[78] účes na grécky spôsob, vzor

[79] ako umelec

[80] nadávka; tu vo význame šviháci, zlatá mládež

[81] tu zvláštnej

[82] obrúbené

[83] hrdinka rozprávania Tisíci a jedna noc, ktorá nenávidela mužov a pomstila sa im

[84] výklenok

[85] myslí sa spôsobom rozprávania turistického sprievodcu

[86] v pôvodnom význame najvyššia karta v tarokovej hre s funkciou žolíka, tu vládnuca, dominujúca osobnosť

[87] u postavy motivované aj tým, že nápev je totožný s nápevom poľskej hymnickej piesne Jeszcze Polska nezginiela

[88] varovkyňa





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.