ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Román v lyrike lásky)

Môj priateľ Jozef bol zamilovaný. Jeho dievča sa volalo Jozefína. Zomrel od lásky. Nechal po sebe spomienky a povedal mi ešte zaživa, že sú pekné, škoda ich nedať svetu. Dávam ich.

Autor

Voláš sa Jozefína, moja láska si, jediná, veľká z vekov. A pozmením si svet na tvoje meno. Tak začína hovoriť Jozef.

Najprv som ťa len videl. Na to krásne hľadím.

Zavoláš, chyť ma, keď začneš padať?

Lebo tak padá pieseň pútnika, idúc do Ríma, snívajúc o nádhere ticha, o kupolách nad mestom.

A tak prichádza kráľovná zo Sáby, omámená slávou, nechcejúc viac iba mňa nájsť, že mám bohatých predkov.

A som tvor, ktorému len pohladiť môžeš slnko clivosti, aj ten predspev blankytov.

Ja kľaknem v svojej záhrade, čo si mi ju pozlátila menom, čo si na kvetoch nechala sladké ústa.

*

Keby si bola utopená v azúroch neba, naplakali by sme sa, my na zemi.

V ktoromže úsmeve by sme sa líšili: v tvojom na nebi, či v našom, nastavenom tu ako sieť pre teba?

Ach, Jozefínka moja, obidvaja sme jedno. Nedaj sa pomýliť dvojakosťou zenitu, tvojho a môjho.

Či nie si vo mne tou, ktorá hmýri hviezdami vo chvíli, keď zasieva ma tu do ohňa?

Na aký obraz chceš ma stvoriť v rozkvete? To sa už raz Bohu podarilo.

Aj Eva dostala bozk pri stvorení. Daj mi ho. Domov ešte nemáme, sú cesty k nemu.

*

Keď na úvaly pozerám z aviónu, ako sa netešiť, že zosadnem? Ako nemá vedieť včela, kde je úľ?

Keď vidím vzlietajúceho škovrana pod nebom, ako ho nečakať zas tu dolu?

Šumot tvojich kvetov na grúňoch a ich beláskavý obláčik nad nimi ako by nemal ísť kolo mňa?

Čo teraz máš v očiach, to už aj mne si vzala. A bežíš s tým do svojej jari.

Jablko raja vyviera z tvojich úst. Nesmiem sa ho chytiť rukou, len perami.

Tak decko pije život z matky. Ale ktože vie o tom svete ďalekom z čias nemluvniatka?

No aj z diaľav raz decko vykročí a bude chodiť po krajine tvojej.

*

Poézia je stôl, už víno čaká. Iba dvaja sme a nezotrie sa náš dych na pohári.

My sme sa už napili. Z obŕv nám ušiel smútok, z krokov ide nám spev.

Pieseň nás popoháňa ďalej, kvety sa nám ženú oproti.

Poézia je vtedy ako dieťatko. Čítame potichu, čo nám napíšu jeho očká.

A sú úzkostlivé. Takú oblohu ponúkajú, na ktorej sa nás ľahko možno pýtať, ako sa voláme.

Z amfory, čo má nápoj, počujem, ako mi, Jozefínka, hovoríš: na! A premeníš sa na rozvlnený vzduch.

Treba ho brať do seba, vzduch poézie. Okná s ľuďmi sa nezaprú pred vínnou révou.

*

Ľudia sa povadili pre nás: tí dvaja majú niečo! A my sme inde našli presilu lásky.

Ponorili sme sa do minútky svojho kľačania, kde sa zlievajú dva potoky a tvoria rieku.

Na našich stráňach slnko má hniezdo, rozlieva sa na more. A pijeme ho detskou púpavou.

Povedz, prečo ťa zbožňujem, keď piješ viacej ako ja a piješ z mojich rúk i svoju dievčenskú sladkosť?

Veď ja tak nepálim ako ty. A predsa väčšiu účasť máš na tom, hlasno ti to závidia.

A keď načriem svojím pohľadom do tvojho pohľadu, ľudia sú zlí, že básnik od nich nič nepýta.

A ty si ešte krajšia tým, že nepovieš mi ani raz: nemáš nič pre mňa? Už si mi slnko dala.

*

Tí, ktorí driemu pod viničmi, nestihnú mnoho hovoriť. Cítia nad sebou nohy zlodejov.

Každý vie svoju rozprávku inak. Podľa toho, kto čo kradne, hrozno alebo bozky sladkých plodov.

Okúpal by som ti tvár muštom. Ráno by prišiel lúč úsvitu a vypil by ťa celú.

A nerozptýlená na obláčik nebeský, stála by si predo mnou, ako pred poviazanými štepmi.

Dôvodila by si, že stačí iba dýchnutím ísť na mňa, ako keď sa stretnú dva pomaranče.

Nebojíš sa, že prievozné na ten druhý breh musím zaplatiť svojím náručím.

A kde je preliačený výmoľ, ešte viac námahy by ma stál ten poplatok, s rumencom na tvári.

*

Každý otrok môže dospieť k tomu, že si obľúbi slobododarcu. Ale kto je darcom lásky?

Galejník pozerá, kde už sa kotví. A kto mu sníme reťaze?

Preto by mali horekovať všetci, ktorým sa naskytol útek, s pečaťou viditeľnosti.

Neušli by ďalej, iba do kolobehu svojho kruhu. Prítomní v svojom poznačení.

Zem vôňu nikdy nezmení. Sme aj neprivlastnení a platíme, že sme na nej.

Aj láska si pýta daň. Sladkosťou nenapĺňa a hovorí: no skús utiecť z väzenia!

Povedz, keby si nebola vždy viac krásna, čo by som mal z takej slobody?

*

Môžeš byť sladká, slabšia ako kývnutie prstom. A si ako holub, čo veže preletí.

Ale ako označíš prstom svoj dych? Mala by si poznať mágiu a čarovný prútik. A nechceš s tým nič mať.

Ťažko ťa presvedčiť, že máš moc nad básnikom. Vravíš, že si len stebielko, čo vetrík zláme.

A nezláme. Keď ťa prosím, aby si horela, horíš nad moje sily. Na krídla tvojho ohňa nestačím.

Keď berieš do ruky horúcu niť, vyšiješ mi lúč na nebi, hneď je kmitavý.

Tak vládnem, ako v detstve, keď i v malej skuline som chytal slnko do rúk.

A tak sa tvoj prameň premení zo zlata na karmín a nijako ho neviem odohnať od úst.

*

Máš svojich predkov, pohanov? Nikdy sa to nevidí, ako sme spočiatku povstali z hrobov.

A je hlboko v hmlistých vekoch náš koreň. Tam dlhšie sa milovali v plnej jaskyni.

Aj pospiatky sú storočia našimi. Ženy boli ako ženy, zvodné a mali počerných záletníkov.

Dochvíľne vedeli sa dať do tanca, vymieňať si úsmevy, s pavučinou v speve.

A kvetmi nôh potlačili kvety. Navečer stromami pokryli neohnuté stromy.

Ó, povedz, ako si len podávali z ruky do ruky nahryznuté jablko! Vždy bolo skoro celé.

Potom sa mohli pomestiť na svojom kúsku zeme ich deti, deťúrence vo vekoch, až po nás dvoch.

*

Čakám na tvoj list, ako na Božiu rosu. Mračno mi je iba poduškou bielou.

Všetko som vládal uniesť v živote, oh, nie teba, nie ten balvan lásky. Ratuj ma!

Upiekla ma páľa. Premôžeš, ty ohnivá pec, aj muža zo železa. Kto vydrží?

A pretrvať chcem zomieranie. Aspoň kým mi zopakuješ v liste, že ma miluješ.

Že musím ešte trpieť, kým príde o tom chýr, to sa volá láska; aj za hrob.

Ale čože je láska a čo je po nej smrť?! Dvere sa zavrú tak, akoby v tej chvíli bolo najsladšie odísť.

A ľudia povedia: to sa len deti ihrali; zrobili si jamky na jar a gúľali do nich guľky.