ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišiel. Zastal pri dverách, v celom dome zazvonil. Hrdličky naokolo sa pritúlili väčšmi. Bol piesňonos, porúšal každú krv. Na mojej Avenue bolo päťdesiat chlapcov zamilovaných. Doniesol práchno, na iskrách sa vyžíval. A ja som mala v ruke lásku ako hrkálku. Viem, tak sa hrávali moji predkovia, čítam to v rodokmeni. Taká som, ako mi mama ušila prvú kabanku. Mala horúcu ruku, dotkla sa ma prstom, ako Jozef teraz zvončeka.

Zastala som pred ním ticho, tak ticho, že z úžasu nevyšiel.

* * *

Kedysi mama ma poslala do prvej ľudovej. Chlapci sa na mňa dívať nesmeli. Ešte i do vyššej školy mi to prikázala. Svieť si sama, povedala mi, budeš jablkom raja neodtrhnutým. Keď teraz vstupujem do života, vidím tmu. Jozef mi chce svietiť. Na vyzváňanie vždy som dala veľa. Povedal, že jar má taký hlas. Že slnko má takú moc, akú má na ústach pieseň.

Ešte ma nepočul nik spievať. Od prvej ľudovej chlapci sa na mňa dívať nesmeli.

* * *

Môj hlas je iba ako páperie. Tebe, môj drahý, tak ľahučko je povedať, že ťa milujem. Som prvý? — pýta sa ma. Neodpovedám mu. Iba hľadím na celý raj. Strom, pred ktorým stojím, rozsypal by sa. Ja sa trasiem, i strom sa trasie. Pomôž mi, láska, buď mi rebríkom, pristavím si ho. Veď kto ho zbíjal, klincami ma už miloval. Klinčekom sa raz volá kvietok, raz aj ten, čo zakrvaví nohu. Keď prechodím kolo vrbín raja, slobodné prúty mi šibú nohy, a to nebolí.

Povedz, Jozef, keď budeš zbíjať chatu pre mňa, neuderíš zle po klinci? To by ma bolelo.

* * *

Odrazu horím ako stoh slamy. Básnik mi píše básne. Na takéto mama nemyslela, keď zakázala chlapcom dívať sa na mňa. Mamička drahá, vieš, že som opojená? O poézii, o jej útuli nie všetci na svete snívajú. Tie lúky malí smrteľníci ľahko nenájdu, túto studničku, tajomne položenú kraj hôr a dolín. Vieš, mama, ako je na púšti? Palma má oázu, ja tiež. Ak je kvapka básnikovho moku záchranou, vyschnutá neprídem nikdy nazad k tebe.

Teraz už básnikovi tykám. Veď ktorý prameň na Olympe si s bohmi netyká?

* * *

Chodidlom svojím odštiepol z kameňa. Tak sa postavil, ako socha, ktorá ožila. Pretože kráčal horou svätou, nebolo pred ním íveria; očami odsunul aj chvoje. Keď stretol rovesníkov, pýtal sa, kde bývajú. Neprivrú ho dvermi, ak chce vojsť na noc. Nemátožia, nie sú zvedaví: čože chce ten tulák? Každý duch je tulák. Aj taký, čo v soche býva.

Keby sa stalo, že si ruky zlomil, tam, kde šepkal modlitbu, treba si vziať z jeho slov.

* * *

Jemu nekríva slovo, omylom mu nepadne z úst. Nič vinovatého niet na ňom. Zakotvil ťarchou lode, kde sa zastavil. Vraví: je božská chvíľa. Deťom berie verš, keď sa hrajú na „Hoja, Ďunďa, hoja“. Dones mi tiež takú rozprávku. A keby som si rozprávala znovu svoju mladosť, nesadne smútok na moje pery. Teraz by mi znela tvojimi slovami, ako mi ich napovieš v láske.

Nie uspávankou, skutočným záprahom odvezieš ma do sveta nezhorenísk.

* * *

Pamätáš, plakal si mi raz do slúchadla, až do mojej izby, z diaľky. Že si opustený. Ako bezruká — som ťa nepohladila. Viac si nečakal, hneď zmĺkol tvoj hlas. Viem, prečo si takto prekročil prah môjho domu. Chcel si, aby som ja prekročila tvoj. Vedela som, kde si. Práve sa mi otvorila kniha, ktorú mi píšeš. Jej zlatorez mi zaraz srdce porezal.

Biely obrus zbieral tvoju krv. Slabo som zamknutá. Je vták-ohnivák na moje okná?

Tam, tam u seba si mohol byť opustený, nie u mňa.

* * *

Šepkáš mi: ja spievam — a ty si nie mŕtva. Ó, môj drahý, kto, ako, kedy ma pochová pred očami piesne? Povedz mi, prišla kráľovná zo Sáby zomrieť na zem pre nádheru? Bola to láska? Jej slovo bolo na vlásku, kráľ píše básne. Bol jasný deň, ako keď rosa sa zaseká do žita. Ani kosu, ani žito to nebolí. A ruky, čo tú zlatú knihu úrody vezmú, nikdy sa nežalujú.

Klások po klásku k nebu kráčam, vyspievaná, keď mlatby idú byť.

* * *

Je príchod k horľavým sýpkam. Je dôvod povedať: ticho! Peceň chleba sa vidí na stole. Naše deti sú na dohodenie plamienkom. Kvietky sa idú narodiť. Včely poroznášali peľ. Bola som mu na zreniciach. Oči mu pramenili zo sladkého stromu raja. Schovali sa žihadlá. Na jeho prsty spŕchnuté sa bozkom položili. Viem, ako voňajú, dotkli sa plásta medu.

Pod mojou strechou, pálenou žatvami slnka, zaspal. A zrno pilo zo zeme i železo.

* * *

Nepárne boli hodiny. Pohladil ma tu a tam nehou, chlácholila som ho. Keby bol prišiel inak, keby bol prišiel neskoršie, môj dom od čakania by pálil. Noc neviem vítať, nevidím ju, lenčo oči sklopím. A neviem vysloviť ani slova. Zaryl sa mi hlbšie ako do úst, do srdca. Teraz viem, čo je baroková básnikova chata. Na nej si nepárne holúbky povedali, že nepoletia ďalej.

Poklad iný som nehľadala. Najväčším je už sama láska.