ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Som na inom mieste sveta, nie na svojom. Ktosi do mňa zatne, keď nie je jeho čas.

Kde sa strhol krik, veď ho nenosím v srdci? Kto ťa zrúcal, labuť, keď neplávaš krásne?

Ty, dievča, máš mladosti viac ako zrna pole. Premeň sa na zlatoklas, nepusť noc do seba.

Vieš, aká je mŕtva tma, keď začnú plakať dievčatá, keď utekajú od nich chlapci svetu sa ukázať.

Ja nie som hrdina, čo má odísť, ja tu ostávam, nedotknutý po tebe očami ľudí.

Všetko sa zmenilo; ty máš pravdu, sme vždy viac a viac smrteľní, na svoju ťarchu.

Všetci by ti vzali všetko na inej zemeguli. Svet je z kriku.

*

Ak si láska, nemáš sa na čo premeniť. Ak si skutočnosťou, musíš svietiť.

Tvoj sen hľadám v žblnkote vody ako decko. Neviem, čo by som sa ťa mal opýtať pri potoku, čo tečie do jazera. Záhradník našiel oddych. Už ruža je odtrhnutá, pustil ju na vodu, vodičku.

Chcela sa vyrovnať hocakej nádhernej plavbe. Divé húsky ju videli zvysoka.

Len búrka vie sa napiť z nás. Musí nás dobre šibať a nestúpiť, kde máme tvár.

Ale, loď, ty už nebudeš mŕtvej vody slávou. Búrka prejde, súhvezdia sa menia.

Mal by som odísť z bitky na mori. V mojom srdci je už plachta zvinutá.

*

Pozdrav ma, pozdrav, ja pobozkám na rukách tvoju lásku.

Všetko nepovieme nahlas, keď bozk je blízo nás. A nevieš, čo sa stane, keď volám, a nečuješ ma.

Srdce ma rozbolí. Toho dňa mi je dlho do večera, týra ma, že bod neviem za ním položiť.

Málo je nás mučených, treba nás ešte mučiť? Tí, čo milujú, kde sú? Keby sa nám hory ozvali!

Ostať tu? Jar je ešte studená, podľa tvojich očú. S pohrebom idem na samom predku.

Na mieste, kde by ma nemal vybičovať súmrak, postavila si letnú chatu nevädziam.

Ale na leto moje dni ma už neuvidia. Pre tých, čo doputovali, je večnosť, a šípky porastú ďalej.

*

Je veľké, čo nám zažiarilo. Pre tvoj dych som mal jeden kút vyznačený, pod heslom „Veľký oheň“.

Hodiť sa do budúcnosti? Dátum v kalendári je tepnou, je najkrajším vysnením prosby.

A tu máš! Príde ma učiť dievčatko, že deň má dvadsaťštyri hodín. A nemá, lebo aj noc má hodiny.

Keby nás zem nikdy nevolala svojimi deťmi, ako by sme verili slovám matky?

Keby v noci nijaké svetielko nevyšlo, čo by sme vedeli o hviezdach nad nami?

Ak už niet budúcich priestorov, ktoré by nás vábili, ó, ľahko sa pominieme.

Prečo sme teda boli plní plnosťou svojou? Prečo sme vždy čakali na seba medzi nebom a zemou?

*

Povedala si mi, aby som ťa nevolal krásnou. A akou si chcela byť?

Keď som čakal, že vždy ešte krajšia mi budeš, azda som mrhal časom?

Ak sa niekto náhli predo mnou a povie, že som šialenec, príde len k tebe.

Aj on bude opakovať slová moje, ktoré som vyslovil, keď si ku mne ešte lásky nemala.

Keby sa dalo spočítať, koľko je lásky do roka bez lásky! Ale zem nepríde k tebe a nepovie ti: už ma nebude nič bolieť.

A ty si preto krásna, aby si vzletela k nebu, a ja sa chytím tvojich rúk nad sebou.

Si panna, ja som zahľadený na teba. Prvý raz vidím pannu. Necigániš?

*

Zamilovaný všetko dá k nohám svojej lásky. Kolorit časov od detstva k starobe.

Len oči sa nepomýlia, keby sa môj obraz sveta akoukoľvek farbou zachvel.

Bola si mojou archou morskou, mojou lýrou vznešenou. Božskú som ťa volal do svojich ohňov.

Odrazu ako chlieb som ťa vzal k ústam a ruže kričali, že ťa držia mocnejšie.

Prišla si so silou svojej duše k môjmu nožu a odvážila si sa povedať: skús rezať.

Môj bojazlivý, nežný dotyk ťa prosil, aby nikdy nešiel zo mňa na teba chlad.

A teraz, v melanchólii utopený bez teba, priznávam, že ti je zima pri mne.

*

Tieseň ma chce povymetať z tvojho dvora. Všetky metly berie do rúk.

Ach, nepotrebný som aj anjelom. Načo majú nekonečne žasnúť, že som smutný.

Nepochválim sa ti, čím nie som. Neviem sa definovať. Nie som v tom, v čom si ochladla.

Ja odstupujem od seba. Tvoju premenu som nedočiahol tejto jari snivej.

Nie je na podivenie, že sa nestretli dva prúdy do rozkvetu. Ostal každý inde.

Hovorila si vždy veľmi málo a ja neviem, prečo som žil zo svojho ticha.

Život sa nám stal neviditeľným. Pominuteľnosti neviem podať ruku.

*

Kvety nechcú pozdraviť nás. Nechoďme k nim do tvojej záhrady. Obrázok dohasína.

Vidím ešte, čo už nevidia bývalí milenci. Chodníček svoj som vyzdobený nechal.

Mal som pokoj v piesni, sladkosť, ktorú si do budúcnosti ty sama nevidela.

Hovoril som o nádhernej váze, veľkej bez odhadu, o navždy slobodnej duši.

Prečo si išla len okolo, taká chorá od času a nechcela si uzdravenie v úsmeve?

Prečo sa ti nevidel môj detský pohľad ponad moje lúky, odclonený slobodou lásky?

Smiala si sa z blaženého decka, čo pýta od mamy cukrík. Smiala si sa.

*

Za prvým krokom druhý bol neistý. Pri každej napísanej básni sa premenil môj svet.

Bál som sa tvojej amfory, hoci mi nepukla, keď som vzal z nej hlt nektáru.

Neviem, v ktorých hodinách ťa vidieť. Keď píšem svoje spomienky, to je kvet, nie čas.

Ale keď ty mi píšeš list, zmizne mi kvet, ostane mi len čas.

Chvíľa pozemská! Tú by som nemal nikdy vidieť v tvojich očiach nadpozemských.

Chcel som byť tým, čím iba tvoju krásu pochopím. Ty si sa mi nedala opojiť.

Som bez podoby, viem, stratím sa. Ale zakryjem si ešte tvoje tvary, ktoré sú mi pravdivé, predrahé.

*

Budem tulák, čo nehľadí pred seba. Načo sa pýtať ešte: Kde si mi pod nebom?

Neviem sa pýšiť ničím. A chcel som svetu ukázať, že teba neprevýši.

A že si prameň, ktorý musí vyvierať, keď sa chvie od teba zem. Že si opojivá.

A že sa pôjdu ľudia napiť z tvojho sna, keby len mohli dostať z jeho krídel.

Bola by si podobná gréckym múzam, ktorým holdovali Heléni a celý svet.

Bola by si dôverne povedala všetkým básnikom, že nemáš sestry, že si z rodu bohov.

A ja, pútnik, idem s utrpením pred sebou a pýtam sa: Kto si mi pod nebom?