ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Som najkratšia niť k tebe, najkratší príchod. A nepochopím, prečo umieraš.

Kropajou tváre by si ma zahasil aj z neba. Ale vo večnosti nebude mrákot mysle.

Nie sme čelom k zapadajúcemu slnku. Nie sme pupenec hynúceho stromu.

A predsa sme sa popálili pri skulinách, prederavených lúčmi minulosti.

Takéto lúče sú niťami, ako ja, aby som milujúcim ženám pripomenula, čo umieralo pre ne v ich mladosti.

* * *

Sliedim za tým, čo rastie pred tebou nad priepasťou. Ja som v nej dolu.

Hľadám sen, ktorý sa ti mal snívať. A na dne jeho dní nie si, nevidím ťa.

Mala som mať meno ako ty a nemá, kto posvätiť naše ruky rodným prsteňom.

Iba poloslovom si mi sľúbil, že ma budeš milovať. Pri kríži.

* * *

Hviezdy zbieram po nebi, ohnivko k ohnivku, jagot k jagotu.

Bludičky zatajujú, ako sa im blúdi.

Načo sú brúsené diamanty a načo si s nimi ruky podáme!

Krížom-krážom idú nám cesty a vždy si ruky nepodávajú.

Tvoje básne sú ešte čitateľné, tvoj obrázok, skoro zodratý, ešte viditeľný. Čo som sa ho nabozkávala!

Tak by sa nemali končiť epopeje lásky. Len tak, že obrázok sa bozkáva.

* * *

Každé zrnko z Tatier, odlomené, je tisícročné.

I tí, čo sa tu dávno milovali, povedali, že sú z vrelej pece tie kamenné masívy.

Tak si prosili objatie, aby vydúchali zo seba teplotu.

Bralo k bralu a bola kedysi jaskyňa. Nevidíš ma, bielu vestálku, pred ňou?

Stojím tu, kde stávali naše matere. Biela bola ich pec a teplá.

* * *

Výšivky som urovnala na stole, pohladila a ešte raz pozrela na ne. Prosili ma: nechoď preč.

Akosi ten stôl mi bol milý. S dvoma rukopismi jeho básní.

Z ktorej hliny mi dal telo veršov, keď ma predtým nikdy nepobozkal? Stvoril aj hlinu?

Ani ráno, ani noc ho neponúkla vínom. Mal ho v sebe?

Keď som sa zobudila, bola som ako bukréta, ktorá mi ešte spala pri rukách.

* * *

Púšťam udicu a sama sa chytám. Zlaté rybky sú hladné a túlavé.

Odrezala som z vrbiny svižký prút, uviazala nitku a hádžem do vody.

Teraz sa pohýbala hladina predo mnou, kruhy a kruhy, pletené i rozpletené.

Vírim, stávam sa celým prúdom. Breh predo mnou sa zazelenal, práve si prezliekol rúcho.

Vzal na seba môj svadobný závoj a spieva si: už je tá rybka na udici chytená. A chcel prísť k rodnej studni.

Pred otčinou zdvihol žeriav hrebeň ako kohút. Komu na pozdrav?

* * *

Nesnímu mi ešte veniec, nevzali ma pod pazuchu s hudbou.

Predsa sa bojím. Bojím sa márnotratnej myšlienky, že mám útulie.

Môj rytier ešte šibe koňa popod vrchy, drobné kvietky mu prskajú pod nohami.

Moje dvere si prosia hosťov a čakajú.

Znášam tácne, pripravujem pokrm, kvety dávam na stôl a deň je zlodej, kradne mi ich.

* * *

Nenadarmo som pod jeho menom pozavierala svoje poklady.

On sám mi povedal: Nebudeš nikdy plakať, ani keď ti budú vlci zavýjať pod oknami.

Ľadovec je ťažký, ale do role sa nezaryje.

Víno nevylievajte. Čím bude staršie, tým dotieravejšie, celkom odviazané od révy.

A holúbky vždy budú vežovať na vežiach, kým svet svetom bude.

Keď mi Jozefína odovzdala tieto spomienky, povedala: ja nezomriem, Jozef ma nechal ako stopu.

Autor