ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svojím menom volám všetkých milujúcich. Keď je to rieka, pribili ma jej brehy na svoj kríž. Keď je to jazero, prikulo k sebe môj čln. Keď more sa rozlieva, nič sa z mora nepreleje. Počuť seba, vyslyšať sa z vlastnej modlitbovej knižky; ale nemať plač, ako desiatky pátričiek na prstoch. Kto slzí na svoje zrkadlo, zarosí seba.

* * *

Osud ťa poženie, ako nechceš. Na tvoje oči bude dýchať väčšia tma, ako na tvoj kahanec. Môj Jozef, skoro by som ti povedala, že ťa niet. Stratený nemá krokov. Načítaš do troch a zanesieš víno späť do pivníc, nedá sa piť. Tieto kroky nazad by si uhádol, i keď si myslíš, že nie. Kráľovský dar, tvoje verše, nepohnú sa z knihy von. Ani tebe naproti.

* * *

Z obidvoch strán máme oceány. Keď dvoje očú položíš na mňa, koho sú? Keď na mojom prahu spadneš, ktorý tvoj Ikar je spálený? Ó, nie, nie! Rozprávka Tisíc a jedna noc pozerá dnu oblokom. Je to zas len to more, čo nič neprehluší. Oceán má dvoje rúk, mocných. A čože je proti tomu ten drobný dáždik, čo padá na nás!

* * *

Tvoj odchod je až do jesenných vtákov. Tam ďaleko už sa netrasie povetrie. Zrnká, tie kyslé, ostali v závetrí. Do kláskov, zahodených, sa gazda nezasníval. Bol nezlatistý chlieb. Pastviny stemneli. Píšťaly z grúňov odleteli, keď im bolo treba šibnúť za ovečkami.

* * *

Nerastiem v maľovanej záhrade. Zub času zhlodal lipu pred domom, práchnivé som videla krídla vrát, do strechy premokalo. A keď som si kľakla na kolená, bola som v modlitbe všetkých ruží. Prázdny dom ma volal a povedal, že budem chudobou maľovaná. Že dvoma krídlami sa ma budú dotýkať moje okná. Takže, kto má výhľad z domu maľovaný, môže aj chudobu milovať.

* * *

Ďaleko je moja neprevetraná hora. Až na vŕškoch Váhu. Keď sa jej pýtam, ako žije, aj stebielko trávy mi to zamlčuje. Dvere na mozoľoch šiestich dní, pozri, ako sú dokorán. Ako keby chcel každý cez ne prejsť. A naši ich majú, nikdy neovinuté obväzom. Privierajú ich, aby sa obnosili. Ale to nie sú šaty. Treba ich, ako tú horu, naozaj prevetrať.

* * *

Bude na poli hojnosť žniva? Koho tu stretnúť so zlatým klasom v ruke a koho nestretnúť bez neho? Na úrode každý sa nepotkne ako na kameni. Echo je zaprášené, čo kedysi v piesni nechali tu hrabačky. Poludnie s džbánom mlieka, prezimného, vylialo sa na medzu. A nevydajú zo seba ten nezábudkový kvietok pery maliniarok.

* * *

Volá sa čistým duch, ktorý povie: choďte potichu. Je Hromníc v horách po kolená. Tu si kľakneme, keď zahrmí a ruky zložíme. Navlas je od nás hrom, ten tenučký krik z neba. A my sa modlíme. Ľudstvo by mohlo ísť potichu. Vták Fénix by sa vyhnul ohňu, aj jeho srdce.