ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po Jozefovej smrti pýtala sa ma Jozefínka: Kde sa podieť s tým, čo ostalo vo mne?

Povedal som jej: Daj mi to, daj mi svoje spomienky. Dala mi ich. Tu sú.

Autor

Dni závratné sa nevrátia, slnko sa krúti. Jozef prišiel ticho a beh času nezastavil.

Na napnutom luku mladosti bola som ako muška. Striasol ma do svojich dlaní.

Povedala som mu: Polož ma na kvet lásky. Veterník sa nepohol v mojej záhrade.

Toho dňa nebol hneď večer. A ja som bola vychystaná na najdlhšie cesty života.

Naozaj prišli pre nás rozpálené tátoše. Bola som posadnutá horúcou jarou.

* * *

Pýtala som sa, prečo sú naše kone s odvráteným chrbtom. Povedal, aby sme nedovideli na smútok zeme.

A vyplašili sme zo všetkých veží holubov. Odleteli, na nové miesto nad hradbami sveta.

Neobzeraj sa, hovoril, je nám naponáhlo. Je mnoho osamelých svetov ešte pod nami.

Pred životom, zapadnutým, potrhaným na kúsky, sa neľakaj. On sa bude ďalej trhať.

Nedaj sa klamať, akoby išlo o nové svetlo detských hračiek. Ide o nás nad smútkom zeme.

* * *

Potom oči mu rozkvitli ako vinič. Potajomky ma učil reč nevädnutia.

Sychravé slovo nepodulo na nijaký lístok, aby nebolo cítiť to, čo sa pominulo.

Budúci pohár Jozefových rúk čakal, kedy sa naplní zlatým svietidlom.

Nabádal ma, aby som zakvitla väčšmi, že vinice sú ešte len pred nami.

A ja som prosila jeho oči, aby, keď sa opijú, neuvädli. Jozef bol hodne starší.

* * *

Na štyri vetry sveta sme si prisahali, že sa milujeme. To dokáže ten, kto sa túla.

V prenosnom domove miloval ma Jozef. V prenosných svetoch pozapaľoval vždy na noc svetlo.

Náš plameň nemal pod sebou zem. Takú chatu ľahko človek nestratí.

Ani sme ju nebudovali, ani sme k nej neprikladali dosky, také teplé.

Hovoril Jozef, že je nám teplejšie v nezaviatych jarkoch raja, v neohradenej záhrade.

Pri našom putovaní sa videlo, že krajín bude vždy viac.

* * *

Nespala som nikdy, nemohla som. Pozeral mi do očú.

Nebolo sa kde vyhnúť, ako čln nevyhne sa vode. Bol mi prístavom.

Mal pohľady, veľké ako lúky. Ja som vždy bola dievčaťom, hladným za trávnikmi.

U nás sa žilo na pasienku a na stromoch, vždy na vzduchu. Také mám detstvo.

Až doma budeš o tom snívať, až doma, povedal mi Jozef. Teraz snívaj v mojich očiach.

* * *

Priezračné je mrvenisko sveta. A kde sú moji?

Vidím kúsok úvrate z Považia. Polnočná tma stisla jej hrdlo, ustáva vo výkriku.

Lipa pred domom je podhlodaná červami, vytuchá.

Povedz, ako len môžeš ma milovať takú biednu, takú v cudzom ofačovani?

A povedal Jozef: Ty si mi opásaná Váhom. Milujem tvoj javor doma pri rieke, voda ho neopustí.

Milujem tvoju úvrať, povedal; ostatný výkrik nevyšiel z nej, previsnutá neprestala žiť.

* * *

Kráčala moja matka v snách po záhonoch. Sedmikrásky ovili jej prsty ako pátričky.

Jej stopy sú ohnivká, poviazané do seba a do nás. Majú srdce.

Majú pod dohľadom to povedané, to nepominuté, aj keď nikoho tu nepočuť.

Ich miazga vojde do ľanu i do hôr, čo dajú krosná. Nehovoria „Pochválen“, ale budú hovoriť.

A povedali dávno naše matere: Bude ti, dieťa moje, dobrý aj zrebný oblek.

A dýchalo sa na pradeno a bola z neho košeľa.

* * *

Naše lesy nie sú o nič posunuté nazad do dní pred stvorením.

Niekedy plačeme, kropíme zem slzami. A načo sú jej?

Nebo je časom temno chmúravé, ťažké ako more vodstva. Pätou nás gniavi.

A voláme naň: dolu, chmúravy, sponad hôr. Dávno je po stvorení sveta.

Keby som bola smutným stromom, ako môžem byť šťastná, že vtáčik má na ňom svoje hniezdo!

* * *

V duši mojej mal Jozef dom, úrodný. Nebo sa neprevrhlo, zberačov kláskov nezamúlilo.

Čo sa budete živiť troškou lásky, strapčekmi plodov? Poďte na hostinu.

Nemusíte ma úplatkom sĺz získať ani obstarožnými šatami. Vás slnko pooblieka.

Pri prvom zavoňaní pohárika poviete, že vlastný krok vás pribil k zemi.

Udiví vás, aké veky má tá vinica, akou arómou je tá pšenica, už hneď na stole.

Teraz sa stodoly otvorili, schované vrabce vyfrngli, bolo ich ako zrna hviezd.

Na dvor zleteli naše myšlienky na svadbu. Susedom oči vyklalo.

* * *

A spievajú, ako u nás: otvárajte bránu, peknú, maľovanú. Preto sú v dverách rozkývané ženy.

Nenáhlia do práce. Nedokončená počká, v boku podopretými rukami.

Povedzte im, choďte už spať. A budú hľadieť na jabloň, ako na zlatý peniaz. Vziať — nevziať?

Ani ja som nebola iná. Dala som si vybíjanou valaškou oči oslepiť natrvalo.

Pochodila som hory-doly a všade sa mi znova začínala rozprávka s tým šuhajom maľovaným.

Vždy mi znova zabúšilo srdce. Ani jeden jeho úder nikdy nebol tým druhým. Nikdy.

Beláskom bol môj milý. Letel, letel, ktorého som si prisnívala k životu, aj pochovala.