ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozprával som s Jozefom, keď už odišiel od nás živých. To, čo mi povedal, je tu v mojom spracovaní, adresované pre Jozefínu.

Autor

Podriaďujeme sa všetkým svetom. Keď sa nám vybavuje pred očami Vesmír, to nie sú len vzdialenosti výšok, nie sú len slnečné či hviezdne sústavy, slobodné v zákonoch mimo nás. To sme aj my, tu dolu, hlboko dolu, v kryštalickej sústave zeme, v slobodných zákonoch pre rast, pre tvary, pre veľké jestvovanie. Nielen včera, dnes, ale navždy.

Čo sú tisícročia! Čo sú veky pre Homéra alebo Horácia! Dávid dávno písal žalmy a dnes sa ich modlí svojimi ústami. Tí, čo ešte dávnejšie kričali na seba spod babylonskej veže, že sa chcú dorozumieť, kričia i v našom hlase. Vesmír je veda, je technológia, je uvoľnenie človeka z jeho malosti. Vesmír je nielen rozbeh laboratórií, nielen hučanie veľmesta; to je dnes už i farma, i dedina. Je uvoľnenie od starého hrnca, ktorý ideme rozbiť. A keď azda po milión rokoch nájdu z neho čriepok, možnože vysvitne, ako sme hľadali vstup do éry vriaceho kotla. A musia zapnúť na našu malú minulosť, keby sa tak raz zháňali po nás. A spýtajú sa: Bubeníci maršu, nik z vášho pluku nie je živý?

Ba jednak i živý môže byť. Ba — čo je budúcnosť? Vieme, aká bude? Nevidíme ju očami ani rozumom a citom, len jestvovaním. Všetkými silami bytia sondujeme jej svetlo, lebo svetlom pretrváme. Aj malým svetlom. Možnože po jednej raketovej vojne nejakým zázrakom sa zachráni práve táto „Kniha lásky“ a ostane poéziou pre ďaleké tisícročia. Lebo dobám my nedávame ohraničenosť odumretia. A dielo? Môže mať dvoje počatí: tak ako Boh stvoril Zem, ešte raz ju stvoril ten, kto to opísal po potope sveta.

* * *

Jozefínka — odkazuje Jozef — vo všetkých svetoch moja a tvoja strecha je tá istá. Tvoj a môj dych je jeden dych. Stvoriteľ je len jeden. Ani tomu, kto neverí, nie je on prekážkou. Teológovia hovoria o sekularizme, boja sa, že v ňom stratíme svoje vnútro. Nestratíme. Vždy bude v človeku kúsok duše, kútik nepokoja. Nezabije ho v sebe ani ateista. Prečo? Z obavy o seba samého. Také chvíle vždy prídu, Boh nie je cudzincom na zemi. Keď nás zavolá, nevynášajú dušu v truhle, my len otvárame oči: čo ide byť v tej chvíli? Krátkosť života, ktorý sme prežili, teraz nadobúda veľké rozpätie, zovšadiaľ počúvame sa v piesni.

Svetovým problémom je oná pieseň. Masy sa chcú nakŕmiť, nemajú zomrieť hladom. Smrťou sa má ísť z piesne do piesne. Tej minúty ešte niet, a keď bude, ako ju vyniesť tu odtiaľ zdola? Obsah zeme je zo žalára, železa, z bylín a vody. Obsah človeka je z horizontov. Vtáčky vedia, kde je pokrm. Letia ta, kam ich pieseň nesie. Náš vzlet je i do hmoty, ona je stvoriteľská, ona sa dá skrotiť, žalár sa poddáva. Čo je tu krásy, tej všadeprítomnej, tej Bohom danej! Veď sami ľudia sú krásou, opití koreňmi väzňov, slobodných na obzoroch, podobajúcich sa tvorcom, ktorí sa pokúšajú rozsvietiť hmotu hrudy. Vynašli to už v dávnoveku. Z hliny vedeli utvoriť džbán, teraz i energiu svietivosti. Hrdinské spevy písali na kamenné dosky, teraz i na vlny éteru. Vždy na horizontoch. Ide jeden dych a všetci sú v tom jednom dychu, v jednej žiare. Keď my si uvedomíme svoje spoločné žiarenie, budeme blízko piesne. A to je svetový problém.

* * *

Dievčatko, hovorievalo si mi, že z teba prýštim. To je prekrásne, ale ja prýštim pred svojím vulkánom. Až toľko je ťa v poézii. Máš mladistvú, milujúcu nežnosť a bojíš sa toho, čo šokuje. No keď do opatery básne sa zverí krása, akú má napríklad ruža, ktorá si žiada byť vždy na stonke, ty sa darmo vzpieraš takémuto zásahu, ktorý ťa dal básnikovi do rúk. Ty si už nie hračkou, veď vulkán nie je hračkou, ale žiješ s črtami popálenín. Vieš, koľko ich znesie Vesmír? Vždy si prečítaj krásny verš z Biblie alebo z Rabindranata Thákura, a popáliš sa. Bez teba, drahá, bol by chaos v mojej vyhni. Zachraňujem svety v speve o tebe. Veď ak nechceme nič zachraňovať, načo žijeme? Z teba môžu prísť začiatky, veľké, nenahraditeľné, nikdy nestvorené. Zachráň si výnimočnosť ducha, vznášajúceho sa nad vodami, ako v knihe Genesis. Jeden zákmit z teba a jedno slovo z druhých svetov stačí, aby si sa stala čistým zvukom, tým, ktorý zaznel raz na počiatku: Buď svetlo! Chcem byť v tom, čo v tebe vznikne, stále za tebou, nie menej ako ty. Ty si zjednotením poézie, ktorá má energiu svetelných rokov. Až tak z ďaleka zasvietiš zo zóny svojej piesne. A keby tu hneď mala nastať pustá zem, modelujem ťa, akoby si začínala byť. Moja vízia tvojej veľkosti je i v pohybe prvého kroku. Potom sa už nebojím, čo bude ďalej. Díval som sa z obloka vtedy, keď si po obede odchádzala do práce a zašla si za roh ulice. Kto ťa odnášal ďalej, keď som ťa už nevidel? To mohli byť len Božie ruky. Drahá, rozosiata do šumenia časov, nech ťa bozkáva bozk Božích úst.