ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvere Vesmíru sa mi otvorili. Ach, tu je tvoje kráľovstvo! Pobozkal som ti nôžku, pod ktorou sa vlnia už svety. Čo si vypiješ? Nič, len teba idem piť, teraz sa mi daj, v mojich rukách trúnok. Či sa nechceš okúpať, po ceste? Nie. A v čom, vo vode? Len v tvojich očiach. A zaješ si? Ó, ako rád, len mi daj ústočká, daj, dlho som vyhladovaný.

Teraz je tá chvíľa, keď tvor ľudský prejde svety a objíme svoj cieľ. Či vieš, čo je láska? Čo? To.

*

Vtedy bol prvý deň stvorenia, deň ponorených nás dvoch do poézie. Svetlo ťa zalialo a bola si utopená v ňom. To ja som sa utopil. A bránila si svoju krásu, zavolala si k sebe bojovné amazonky. Bol som bezbranný rytier. Prosil som ťa, nebuď proti mne obrnená pancierom Johanky Orleánskej. Vyšepkala si jedno slabučké: Ticho.

Bol to môj prvý pád do Vesmíru. Spravodlivý padne sedemdesiatsedem ráz, i na prvý deň stvorenia. Ale ubráň sa poézii!

*

V hodine zasnúbenia kľačmo som odovzdal seba osudu, srdce tebe. Chcel som rozmrhať zvyšok života celkom s tebou. Ale preboha, kde položiť tvár? Vravela si, že je veľmi smutná. Mám ju už od mlada, to je môj nepozlátený pomník. Sladko ti vyšlo z úst: ty čirkáš. Takú mám slávu a neviem v nej zaniknúť! A prišla si mi k tvári, kráčajúc ústami. Milujem ťa, vravím. A neviem krajšie spievať ani v snubnom prsteni.

Keď som ťa objal, neodhadol som orbity, cez ktoré príde k nám i siedmy deň stvorenia.

*

Ani sa neopýtaš, ako sa dívam na svet, keď ty si len jedna. Tak málo sa staráš, čo sa stane s tvojou krásou. Tak málo sa bojíš o ňu. A máš pravdu, stvorila si ju pre moje oči. Si nekonečná, mladá, horúca. Prečo len nemáš viac úst a prečo ja nie? Prečo nemáme viac očú? Začala by éra lásky. Oslávili by sme kriesiteľku jari, rodičku slnečných dní. Nech je svet v nás dvoch šťastný.

Všetci by sa mali pridať k nám, rojiť sa kolo lásky. Včely majú v roji jednu kráľovnú.

*

Možnože boh z Olympu sníva o tebe. Ako? — ja neviem. Putuje za tebou, bez túžby, že chce viac. Vieš, akí sú to bohovia? Mlčky by sa chceli stať hoci aj človekom, vidiac teba. Ale boja sa o svoj trón. Všade inde by museli ťa hľadať a hľadať, kým stratia trón. Pračlovek mohol si doniesť do jaskyne vtáča a myslieť, že uletelo bohom z rúk.

Vieš, ako trpím, keď s bohmi tak sa ruvem o teba, akoby mi ťa mali vziať? A začínam spievať, mysliac, že sa to od vtáčat mám učiť.

*

Pri portáloch chrámov našiel som lupienky ruže. Išla si tade? Išla si ako malé dievčatká na procesii s kvetmi a nevedia, ako ďaleko až prídu. A to je krása. Aj tvoja krása je taká, ako sa prechádzaš po ružiach. Keď sa ťa chcem dotknúť, šepkáš: Ticho! A povieš môjmu dychu, že prišiel privčas. A pred chrámom zbieram lupienky, ktoré chcem položiť na tvoju páľu obetnú.

Vieš, že v kráse je najväčšie to, čo sa spáli na jej oltári. Aj z popola rastie náš čas.

*

Som zamilovaný, mám šíp. Nevzal som ho Amorovi, jeho šípy sú slabé. V puzdre ich má málo, ale rania. Radšej vidím Neptúna, boha vôd, on má vidly a ja sa mu nastavím: prepichni! To nebolí. Som vlnobitie, ktorým svoje more i šľahám, i tíšim. Nebojím sa, že sa utopím. Ľahko sa pláva v tvojich oceánoch; tvoje oceány — to je tvoje božstvo. Treba sa mi ponoriť, aby som ho prežil.

Povedz mi, Jozefínka, aká je tvoja hĺbka? Chcel by som v nej urobiť len krôčik, aby som tvoj hlas počul. Ale nepočuť ho.

*

Uväzni moje ruky, uväzni aj nohy. Načo sa majú dotýkať zeme, kde nie si? Iba na tom kúsku života mi ich neuväzni, kde ešte len prídeš. Poznám tie ďaleké brehy, tie sladké, tie budúce. Povedala si: hneď! Ale máš vedieť, že môj prsteň chce byť zlatý. Sláviť chcem, osláviť svoj stôl so sviatkom vína. Nebyť chudákom, čo nevidí do rodnej záhrady na svadbe.

Áno, ja prúdim do tvojich rúk, ale nie tu, v prachu týchto cudzích svetov.

*

Odišiel som a steny sa išli zvaliť na teba. Vyšla si z domu ako z diamantu. Hľadala si ma na uliciach, v každej výkladnej skrini, aj v ľuďoch, čo chodili po chodníkoch ako vybájení a nehovorili nič, len išli ďalej. Každý mal tak oči položené na tebe, ako boli i moje, ktoré už odleteli.

A volal som na teba: pozeraj všetko vo výkladoch, pochoď si po meste a vráť sa do svojho diamantu.

*

Jožinka, v podobe anjela si na obrážteku v mojej knižke modlitby. Moja modliaca sa chvíľa večne trvá. Púťová pieseň si. A keď sa pritackáš ku mne, či to vieš, že Boh hovorí s motýľom? Ja viem ruky zložiť a vidím ťa z výšky pod oblakmi, letiac domov, v stokrásnych krídlach anjela. Ešte sa modlím.

Kde sa tá nekonečná moja púť nabrala, neviem. Odhrnula si záclony, keď som zazvonil u teba? Neviem.