Nezomrie, kto miluje

Raz bol skúpy na slovo, mlčal. Keď tak polievaš ružu, dostane sa ti tŕnia.

Písal mi o počasí. Neuvedomil si, že moja moc nad ním nie je v počasí.

Keby bol pomyslel, že som jeho dušou, prijal by to ako môj rozhovor s ním.

Medzi nami niet zábran. Poveternostné zmeny sú mi nepotrebné, aby som bola jeho érou.

Viem, že nik a nič mu nenahradí pieseň, ktorú mi spieva. Vtáčkov čo nahradí v povetrí?

Preto som zastaraná, lebo som zamilovaná. Jozef musí ísť tak, aby nevybočil.

Kdekoľvek pozerá, čokoľvek vidí, ja som jeho minutý večný dar. A nech mi nepíše o počasí.

* * *

Keď hovoril ku mne v básňach, videla som v ňom pravzor lásky. Taká bola istá jeho reč.

Zašumel mi horami Karpát. Akoby bola v ňom národná pamäť, dal ma k svojim piesňam.

Akoby bol prorokom rodu, povedal, že na pokračovanie prídem domov. Že budem mať chlieb.

A myslel aj na omrviny, vyhlásil, že orly raz zletia k mojim dlaniam.

Patril mi s Múzou Tatier, bol slovenský. Šiel k najbolestnejším na kúsok iskry.

Modlil sa za svojich, ako mystik, čo nepozná posledných medzí za zemou a nebom.

Počul Boha rozprávať, ako keď tesár berie nástroje a robí stôl, kde sa bude jesť.

* * *

A predsa som tak za ním schovaná, akoby mi bol okienkom väzenia.

Keď v kováčni kovali tie mreže, už ma bolievali. Keď cez ne hľadím, musím sa ich rukami držať. Železo.

Hľa, v samote sa opierame o všetko tvrdé. Aj o svoj sinokvet nehrejivý.

Láska je doživotné hľadanie. Osamelý žeriav volá k studni.

Ubudne a neubudne, keď sa vody naberie. Schováva sa i potom za svoj zrub.

Milenec sa tak nenarodí, ako sa nájde podkova šťastia. Odrazu nie.

V samote vzniká, v tichom pribití na kríž, keď nikto nepomyslí, ako to bolí.

* * *

Keby sa mu moja váza rozbila, čo do nej položí? Či by ju plačom vzkriesil?

Niekedy môj obraz na jeho stole polieva kvety. On s nimi rozpráva, ďaleko.

Tam, milý môj, tam, kde chmáry nevyronia otázku: čo s nami, tu sme?

Nie sú deravé, a predsa tečie z nich čerň. Pohár stačí na opitie.

Tam zhora je vždy zavreté javisko. Divadlo je až potom, keď sa otvorí chvíľka horkosti.

Ani neuderia na gong, nezahrmí. A pred oponu vyjde duša stratená.

Tak sa môže stať, že ruža nerozvoniava a váza je len lanská spomienka.

* * *

Ale môj milý ostáva, čím bol. Prichodí mu len oči otvoriť a prejde diaľavy.

Nájde ma a povie, prečo stojím pred ním zapýrená.

Odhadne ľahko, kedy sa maliny červenajú a iba sýkorky ich obletujú.

On vie pomenovať ťarchu stromov. Aj to, prečo motýľ neodpije z nich.

Pozná i to, že leto sa predlžuje, živí sa ďalej kvetmi.

Hovorí, že je na svete jedno prázdne miesto. Zomrú len tí, čo nikdy nemilovali.

A dodáva: predpoveď ani jedna sa nesplní doslovne. Radšej zamlčí, čo sa stane.

* * *

On vynachádza krásu. Ja som ho videla, ja som blúdila. Môj klam tak miloval, ako i môj neklam. Vravel, že brehy vždy sú pri rieke.

Často, keby bol povedal o slovíčko viac, bolo by mi len ďalej k nebu.

Som z tých, čo sa neponáhľajú, aby mnoho počuli. Ale keď som už počula, ponáhľam sa.

Že sú tu i bolesti, ľudia ich nemusia volať temnotami.

S láskou sú pohromade: hmýriť alebo trpieť. Spredu musí byť nevinná.

Je možno s tmou nič nemať. A keď sme ju neprijali, odrazu volá sa inak.

* * *

Chcela by som prísť k začiatkom lásky, kde ona je už dávno-dávno, odnepamäti.

Vždy kropením očú dýcha. Či si možno predstaviť, že je viac sĺz, ako je panenstva.

Ešte o deň viac, hovoríme si. Ale nehovoríme si: bežme k počiatkom.

Aké to bolo krásne pritlmené, kto ešte i bez nás sníval o nás. Boli to naši rodičia?

Zaiste. Mám v rukách kvietok a dívam sa cezeň. To nepomýli, že som v kvietku bola.

A teraz vidím panorámu, do ktorej vstúpim. Len keby som vedela dopredu rátať!

Viem, on neráta dni od začiatku lásky. Tie iba, čo prídu.

* * *

Bolo mnoho hodín, premnoho dní, kým sme sa narodili z hlbokých spánkov.

Opretá o semiačko, pozerala som do budúcnosti, kto prvý naň naslzí.

Čakať, kto príde k nám; osud s rovným či nerovným krokom?

Postaviť sa k obloku a vidieť, ako sa do našej záhrady dobýja slnko?

Mať celý pohľad na svet, lebo i ten sa teraz rodí, a neplakať, čo s ním bude?

Sme, ako keď sa dozrievaním nalieva hrozno a nik mu nepovie, že raz bude vínom opitých hádzať o zem.

Možnože sa zle vydám. Ešte si to môže môj milý rozmyslieť.

* * *

Viem, Jozef nemá ani omrvinky. Má iba hŕstku nádeje, že by ma uživil.

To sú tie nebeské starosti o vtáčky pod oblakmi. A, Bože, koľko ich je a húfne žijú!

A sú to starosti s poľnými ľaliami. Ó, večné nevesty, nikdy nesobášené a vždy oblečené na svadbu!

Ale niekedy stačí aj štipka odhodlania: nežialiť za tým, čo tu nemáme.

Exulanti sú poutekaní spred popravísk. Hľadeli smutno na smrť a tiež jej nebolo.

A keď už utiekli, bol čas, keď ani o omrvinkách, ani o koláči nesnívali dlho, v boku Kristovom.

Napokon, neprebodli im srdce. A preto pokrstili si ho na lásku.

* * *

Pod hlavu kameň, keď v horách ani machu nebolo dosť. A nebolo ho ani v budúcich rokoch.

Líhaš, ako ti vypŕchajú vlasy. Keby len vypŕchali pod hlavu, namäkšie.

Stopuješ, či slnko je už vysoko. A vyššie, vyššie je, ako siahame túžbou.

Lež čo, keď príde zima? Vravíme si: sneh robí plášť aj stromom. A im je teplejšie.

Zhrievané sú znútra, sklamané ešte aj tou bielou bundou do svojej zimy.

Dom? Veď ho prenášali mnohí so sebou cez morské pláne, tej svoj, ten chudobný.

Mama mi povedala: Jozefínka, čože sa bojíš ísť z chudoby von! Veď tam je Amerika.