ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A predsa bojím sa. Váza, cenná váza by sa mi mala rozbiť? Čo dostanem namiesto nej?

Jozefínka, do rúk vziata, nadto nerozbitná! Tak sa mi vidí, že ešte doletím so vzdychom k tebe.

Viem, sú výkyvy, sú sporné oči, jej zhrbený zvuk hlasu, pod nohy ide prach.

Sú legendy, sú mýty, a keď sa nebo neotvorí, nečuť, akou rečou hovorí.

Ale komusi sa neprirovná kvet, kohosi uderia aj zelené stráne, komusi už hory rastú.

Ktosi požmúračky môže aj nedbať, že odídem. Privrú ma dvere, čo by za mnou bachli.

Vždy sa láska v živote nekončí bozkom. Čo môže človek stratiť? Všetko. Aj seba za tým.

*

Povedz, aké bude poludnie? Nepovieš. Viem, že už nie sú domovy, ani len smutné nie.

Nebalím. Nič nenaloží na seba, kto už nenesie lásku.

Do uzlíka? Akože do slzy možno položiť spomienky, ktoré sú v tej hodine ako piesok?

Len vysýpať ho kdesi v horách; nezahádzať živicu, dengľavosťou nedotknúť sa jej.

Vidíš, pri stvorení si bola prvá, magnólia. Teraz si nevyplela môj záhon.

Nechaj ma ešte. Možno sa mi vráti sen pod lampou zhasnutou. Do zimy ešte je aj ďaleko.

Bodliače. To si odmyslíme, Jeseň donáša zosušenie kvetov. Stačia, aby popichali.

*

Že vraj akýsi chrapúň dobýjal sa ti do bytu. Aké bolestné je mi to počuť!

Ja som len svoju báseň poslal k tebe, aby ťa vyrecitovala celú.

Moje kvety, belasé klinčeky, nemohli ťa poraniť. Tak som im prikázal.

Iba že sme smeli piť výšky, stotožniť sa s očami neba. Ich anjelov si mala vidieť.

Nemali ruky, ale krídla a nemali kamene pred sebou. Ani obitým sekerám sa nepodobali.

Ty si ich azda nevidela. Rozplakaná potom si im odkazovala, že sa zmárniš.

Sedem tvojich smútkov som tak prežil, že som sa vrátil zazvoniť prstom na tvoje slúchadlo.

*

Svitá, len v mojom hlase. Tvoj dom bude neposlušný. Skry si farbu slov.

Ak sa pozabudnem a napíšem ti, že ťa milujem, v tej minúte nebude pozabudnutia.

V hmloviskách, na klčovisku ešte vyvolávam k životu nezábudky. Taký som ránhojič.

Keby sa ma matka i z hrobu opýtala, čo je láska, viem, čo to slovo obsahuje. Veď ma tak vychovala.

Preto ťa prosím: Ty prvá, už sa viac na kríž nedostaň, urovnajme chodníky.

Každá dolina a vrch s trhavinou nech nevisí na vlásku.

Kdeže by som sa nasťahoval, keď už na mojich vrchoch pastierom v píšťalke mrzne.

*

Nie, nie odkvet! Búrim sa proti jeseni. Všetky kroky moje sú ako úbeľ na svadbu.

Menej mi daj odplakaných slov, menej suchých haluzí, ešte menej príkrych zrázov.

Či ti kvitnú neskoré obloky? Aj oči do nich vsiaknuté? Či už som pred domom?

Či biele sedmikrásky ti vybielujú priedomie, za živa tam do zeme položené?

Buď pri nich, tak ako biela blúzka, z ktorej trhám po lupienku: miluje? nemiluje?

Veď je hrozné opúšťať hrejivosť sna, ešte predlanským začaté blkotanie.

Ako len vyšľahla si, ešte si tu ani nebývala! Už by tvoja chata mohla byť nebotyčná.

*

Je láska, bez slov. Je smútok — nie bez bremena, veď ktože spieva pri ňom?

Ešte vždy je nebové zabalenie do haleny. Bola tam vyšitá aj tvojimi rukami.

Ľahko mi bolo z neba prísť. Ale ťažko, ó, ako ťažko vedieť, či ma tam ešte čakajú.

Idem k tebe, akoby len z Trnavy do Bratislavy. Tam sa s pesničkou chodievalo. Vzali mi hlas.

Prečo nie je Dunaj iba potôčik? Stála by si v ňom po členky. Z obloka by som ti umýval nôžky.

Ale to je rieka, čo sa tuho valí a hučí. Vieš, ako duje vietor pri nej. Túlim sa v svoju halenu nebovú.

Nemám slov. Tak ťažko je niekedy hovoriť o láske, ako o volaní zvonov, keď sa nechce v nich nič začať.

*

Nešliapem po kvetoch nechtíkov. Všetky od teba pochádzajú. Nebolo by ti ľúto?

Kade si prešla, vždy sa ku mne priklonil svet pokoja. Bolo by do roka sto ráz viac blažených dní.

A teraz — ako to, že som bez teba? Tak, že máš ťažkú ruku, položila si ju na mňa.

Nezmierim sa s myšlienkou, že čo sa deje, musí sa stať.

Keď je láska, prečo sa nestane láskou?

Dívaj sa na začiatky našich ciest. Prečo by si nemala byť ešte krásnou?

Dievčatá idú po ulici a nesú niekedy kvietok v ruke, takej farby, ako sú ich oči.

Do tvojej ulice nikto nevidel, len ja. A povedala si mi, že moje oči majú farbu tvojich.

*

Podivné sú dejiny, odkedy sa začali. A prekrúcame ich, my nežičlivé stvorenia.

Božekáme, že našej planéty je tak málo. A jednak radi kopneme do nej, kde môžeme.

Ľadovce a severáky sa priatelia. V takom čase z prepelíc zachviľu vypršia farby.

Nebojím sa, že jar nepríde nazad k vinohradným koreňom. I poslepiačky si nájde cestu.

Neroztratíš sa ako jahody po svrčinách. Každá má taký lesný ozón, že hora je vždy horou.

Nejaký pastier by sa ťa mohol pýtať: nestratíš sa? Odpovieš mu: i vy máte ovečky, i ja mám jahody.

Preto spokojne si môžeš povedať do batôžka, že nemáš prečo plakať.

*

Moja chalupa by bola možno už len na stonke kvietka, Tak žijú včielky.

Ako keď na pátričkách si pobudne človek v starobe, istý o svoje nebo.

A opatrovať chryzantémy, keby už bolo treba doputovať v živote i o kôrke chleba.

Človek potom myslí aj na smrť, keď raz knôt sviece poujedá všetok plameň.

Som ten, čo by sa uskromnil spávať chudobne na zemi, ale aj potom v zemi.

A musel by som zomierať stĺpkom očami v tmavom svete pri tebe, Jozefínka.

Veď bolo slnko, povedám, bolo na jar. Teraz sa musí schladiť, zákon prírody káže.

*

Ničia, len tvoja. Tak si mi napísala na papiere lístka. Povedz, či včielky klamú?

Po hlase tvojho slova, povedz, ako som mohol vletieť do temnoty a nevyšepkať hlásky?

Hľa, láska i nad hlbočinou tíchne, vediac, že padala by do zrnočistej pôdy zeme.

Som ustavičný beženec. Mám predo dvermi všade prosbu o kúsok obrázka.

Môj čas je blízko na úder. Od teba? Ten úder je ničí, nie je tvoj.

Plnoročný, plachý krov, ak sa len zrúti, povieš mi zaiste, načo je dobre snívať o raji.

Vtedy sa ukáže chodník, čo od tvojich dverí pozerá už do pustých svetov.