ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vieš veriť ženám? Čím sú krásnejšie, tým sú náročnejšie, ale i panovačnejšie. Odrazu len vás okríknu. Kto môže milovať krik, aj keď je krásna osoba, čo kričí! Teraz sa napi z pohára vody, veď ti ho podá. Ticho zalej vzrušenie. A ste k sebe ako orechy, ktoré sa tlčú jeden o druhý, stlačené k sebe. Medzitým gramofónová platňa hrá trávnice, cigán cífruje. Kde ste, šarkany v povetrí?! Aj rybky sú hluché vo vitríne, ako my v smútku.

Nevyčaríš z krásnej ženy pokánie. Len sa dívaš tupo na stenu, kde nebude po tebe visieť pamiatka.

A predsa budem prisahať, že si krásna. Do posledného dychu. Sladkosť rodového kozuba sa ti vždy belie spod obočia. Blízka si všetkým mojim stromom z detstva, do ktorých som vyrezal mená dievčat. Retiazku z púpavy som ti kládol na šiju. A keby som mal teraz hrsť prsti z domu, poviem, že chodila si po nej, vonia tebou. Vidíš moju vernosť, ako v odrapenom kepeni sv. Martina vandrujem bez otčiny.

Tak žili svätci, čo sa len tu-tam na odtrhnutom hrozne viníc živili. Vinice boli krásne ako ty.

*

Nie, nepadla si do deravého koša. Mne sa oči za tebou zavreli. Miluješ poéziu, odcloníš si ju spredlanska, spred pohľadov na mňa. Nahýnaš sa v dychu nad Váhom. Tam oči vodička krvavá ti nezoberie. Zakrývaš si tvár, aby vetrík nič neosušil z tvojho obrazu na hladine. A čo, keď sa stratí môj obraz z tvojej tváre? Obrátiš svoju tvár?

Ani kameň sa neobráti. A budem iba plakať pri tvojich dverách, že si ma chcela stratiť.

*

Na mňa padla zima z tvojich rúk. Nepodaj mi ich, odídem. Odbijem každé jablko, čo nie je z raja. Načo máme snívať, preciedzať viny v sebe, keď sme von za bránou? Na našich brehoch je pasca, hráme sa na chytačku. Modliť sa k svojmu plaču? Aký nerozum, milovať vlastné nešťastie! Všetko, čo nás zdvíha, volá sa noc. Ak niečo belasého vidíš nad sebou, pýtaj sa, aké má meno.

Pred púšťou vietor. Ale ten prach, čo sa vznesie, nemal by patriť nám. A budeme sa z neho čistiť.

*

Čo si ešte nezamilovaní nepovedali? Nič. Žijeme časy, keď sa nevieš vyjadriť, za koho si a proti komu. Cesta je taká úzka a nekonečná, že padá ona na teba, nie ty na ňu. Ak ideš kolo poľnej studničky, mala si džbán a máš iba črepy. Džbán ťa poranil a vlastná rana tiež. Čože, má pazúr. Rozladený vietor skúšal pieseň nad tebou v stromoch. Dýchal podzemím.

Keby sme mali vidieť, ako zháša muška krídelkom sviecu, povedali by sme: seba zhasila.

*

Tŕň nepatrí do rodu kvetín. Bol vyhnaný z hory, postavil sa k chodníkom. Skoro by sme sa učičíkali, že nepichne. A keď je nám v srdci priúzko, dáme si ho otvoriť pichnutím. Už je po nádeji, aby sa srdce hojilo, keď je v ňom tŕň. Máš nejaké zrnko magické, čo by doň vštepilo ružu. Na každej roli je ôstie a vieme, že z úrody sa už neoddelí.

Úroda bolesti je v nás taká, že z jej sady ju nevyplie ani slnko nebeské.

*

Prv než si mala vzletieť, zem sa otvorila, išiel z nej plameň, nie ty. Nespadol, neplakali sme, oheň len dohora vie padať. Pamätáš, ako som ti pred krížom prisahal, že ten oheň teba miluje? Tu sa jedna rana zacelila, ale len moja. Potom som povedal, že doma budeme svoji. Môj kľúč je pravý, taký, že vráta ostanú pozlátené, keď ich otvorím. A keď odomknem, s udivením i seba sa opýtam, kto som?

Či by si nechcela byť vtedy rosou na tráve môjho dvora? Pravdaže, chcela by si.

*

Až po pás je tu žiaľu. Stonásobne sa ozývam, keď ty už nevoláš na mňa. Za iskrenie nie som zodpovedný. Padol úder na nákovu, Ako to, že neuvädnú a letia, letia tie malé hviezdičky, tie rozbité? Ty veríš v hviezdy? To je roztrhaný ruženec. Mala si sladký kútik úst. Tade som išiel po nebeskej Mliečnej ceste. A je z nej kostra. Popadlo lístie do nášho dvora, z javora.

Každý deň na zimu triesky budem prikladať do kachieľ. Strom som porúbal.

*

Korálky. Ó, akoby som ti rád povedal, že len na tvojej šiji sú pravé! A má šnúrka takú moc, že sa neroztrhne? Odkotúľali by sa, ako nepravý sen. Tej noci a toho rána by si prevetrala dom. Tie odviate by plakali. Prsty by sa ti temneli. Ani na mojej ruke by neboli už biele. A umieračik dobehol by nečakane. Nikto ho nikdy nevolá.

Vieš, kde by bolo hniezdo tých perál? Tam všade, kde som morom bol pri ich vylovení.

*

Dosiahneš ešte Slovensko? Tam cintoríny a leta vdovské pokropia ťa. Nad hlinou bude vanúť táto moja báseň. Ona príde ta. Ponad hroble poletia vtáčky, moji chudobní kamarátkovia z mladých rokov. Nemám už sĺz, nemám píšťalky, nepoviem zbohom. Len v mesačných nociach prídem ti pod obloky, poviem ti tiež: neplač. To sa malo stať tam za morom, na tvojich cestách srdca.

Či knihu lásky svojej dočítaš? Áno, aj keby bol z nej popol.

Keď mi odovzdal Jozef tieto spomienky, povedal: Jozefína nech sa dožije krajších osudov. Potom sa pominul, milujúc ju. Zomrel z lásky.

Autor