ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počuli ste o moháčskom páde? Či viete dač o tých bolestiach, ktoré vtedy znášala Krajina uhorská? — Ach, zaplakala vtedy Krajina uhorská, bo zlý vrah vrazil ostrý bodák do jej srdca, rozohnal jej dietky, aby ani smútiť nemohli nad jej ranami. Keď sa kde na očiach slza objavila, to ju Turek stieral ohňom a železom z ublednutých líc plačúcich dietok.

Po moháčskom páde sa ako mravce po Uhrách rozliezli deti Mohamedove. V Budíne sedel na stolici kráľov uhorských pyšný vezír, dumný svojou mocou, bo sa nazdával, že je mocný ako boh. Jeho vôľou žili a hynuli národy. Viacej bašov bolo rozložených po krajine; na jednotlivých zámkoch sedeli tureckí agovia.

Na Červenom Kameni v Prešporskej stolici vladáril aga Osman.

Osman bol mladistvý, bujarý, junácky syn bašu Kapudána, zavčasu k vysokým skutkom, ku sláve pripravovaný. A v jeho srdci sa zavčasu odblyskovali povesti starých ľudí, krásne obrazy korána, i tak zaujali jeho prsia, že už za mladi zatúžil za časmi, keď bude žiť alebo umierať za svätú vieru, za panstvo sveta, ktoré deti Mohameda mali bojovať svojmu prorokovi. Jeho duša sa túlala po krásnych lúčinách nebeského raja, on pozeral už tuná na nebo večne svetlom žiary nebeskej ožiarené, kde ho nikdy nemúti obláčik, nezaháňa tmavé krídlo noci; on pil z potokov, v ktorých v krištáľových vlnkách si ako milenci šepotali mlieko a med, i zvali k sebe verných, službe proroka sa obetujúcich ľudí. On si spočíval pokojne pod tôňou večne zelených stromov, ktorých vôňa uspávala zmysly, v ktorých vtáčkovia spievali na dobrú noc ustatému pútnikovi, i svojím čarovným ohlasom zatískali zmorené mihalnice na zrkadlá v rozkoši večnej sa kúpajúcich a teraz vyhasínajúcich očí. On býval zobúdzaný v svojich predstavách horúcim bozkom dievčín raja, nebeských hurisiek, za ľúbeznou zábavou s ním túžiacich; on žil v ich spolku a napájal ich večne ľúbeznou krásou svoje mladistvé oko. Jemu sa sníval dlho pekný sen ruže, o svojej kráse snívajúcej.

A prsia sa mu nadmuli nekonečnou túžbou za skutočnosťou, podobnou jeho predstavám. On vyšiel mladý z domu a v zápale svojej obrazotvornosti kliesnil si po mŕtvolách neverných cestu do stánkov raja, bo sa len tí môžu účastníkmi jeho krásy a ľúbeznosti stať, ktorí podrobujú svet viere proroka. Stal sa teda, hoc mladý, vzorom mužstva, pre čo a sčiastky aj pre jeho vysoký rod mu bolo dané panovníctvo na Červenom Kameni.

Ale aj nebolo krásnejšieho mládenca v celom okolí. Tvár jeho nebola celkom označená východnými ťahmi, ktorých tvrdosť bola s mládeneckou neurčitosťou, ale aj s útlosťou pomiešaná. Jeho oči čierne iskrili tajomne a ich ako krištáľ čisté bielko sa často zatemňovalo nábehom krvi, keď náruživosť v jeho prsiach búriť začala; tvár akoby opálená východným slncom, zvyšovala výraz jeho ťahov, a ako zrána kvety rosou, tak bola ochúknutá jeho brada počerným vlasom, ktorý sa začal pobronievať.

Bol on aj rozdielny od svojich spoluvercov. Pyšný proti poddaným a podmaneným, predsa bol pridumný byť spolu ukrutným; bol vysokomyseľný, ale nikdy nie sebevoľný pri zachádzaní s ľuďmi, ktorých mu jeho viera dovoľovala akokoľvek prenasledovať. Bolo krajom, nad ktorým on panoval, ešte zo všetkých najlepšie, kde Turci rozložili svoje panstvo. Ale bol zase neukrotný v svojom hneve oproti tým, ktorí sa mu protivili, bo naučený od mladosti rozkazovať a pokorenia prijímať, nemohol vystáť ľudskú zdurnosť. Poznal Černoka dobre, bo mu tento často prekrižoval jeho podujatia, i vystupoval teda oproti nemu, dobýjal Branč i klamom i mocou, a nemôžuc nič vykonať, rozkázal pod pokutou smrti neobcovať s Černokom, i vystavil odmenu na jeho hlavu.

Počul, že Černok navštevuje na Myjave starého Hanuša, i chtiac tak poslušnosť starcovu, ako i celého mesta potrestať, vybral sa sám na tie strany. Prišiel k Hanušovi, videl krásnu Žofiu — i zasekla mu krv v žilách, zabudol na trest Myjave pripravovaný, zabudol na slávu, na vieru, na veľkého proroka a ostal dlhší čas na Myjave. Nikdy nebolo tak dobre tomuto mestu pod vládou tureckou.

Akéže ste slabé, vy obrazy utvorené bujnou obrazotvornosťou alebo chladným rozumom, tam, kde sa vám mladosť v podobe devy oproti stavia, vy zhyniete ako nočná para, keď do vás slnce skutočnej krásy zasvieti! Nikdy sa srdce človeka tak nepohne, tak nezatrasie v prsiach mládencových, ako keď sa jeho očiam zjaví krása v svojej božskej skutočnosti. Utíchnu tam potom všetky žiadosti, zaclonia sa všetky dlhoročné sny jedným jedinkým pohľadom a dieťa krásy, ohnivá láska, dáva človeku najavo, že je boh, že je veľká moc, rozumom nepostihnuteľná, ktorá svojou slncožiarou ohrieva roky mladosti, i dáva najavo svoje nekonečné odbleskovania sa na stvorení svojom.

Osman bol hlboko zaujatý. Pokoril sa svojmu citu a šľachetnú pohnutosť srdca chcel posvätiť svätým zväzkom, lebo pyšný bol čo len jedinou krivou myšlienkou chcieť zohaviť najútlejší svoj cit, ktorý odrazu vznikol v prsiach. Pýtal Žofiu za ženu.

Starý Hanuš sa zľakol i odpovedal, že on všetko na vôľu dieťaťu necháva. Všelijako okolkoval, prednášajúc žiadosť Osmana Žofii; táto ale, uhádnuc úmysel otcov, pokrútiac ľahúčko hlávkou, s trpkým úsmechom pošepky odpovedala: „Tvoje dieťa nikdy Turkyňou a ženou Osmanovou nebude!“

Iný Turek by sa nebol dlho pýtal, bol by rozkázal — a bolo by sa stalo; Osman bol ale mládenec s citom naozaj mládeneckým — a mladosť je vždy spôsobnejšia pokoriť sa vnuknutiu citov svojich ako obyčajná staroba, presiaknutá vnútornosť jej obstupujúcim vtokom povedomia moci.

Hanuš krčil plecami, prednášajúc s upretými do zeme očami trasavým hlasom Osmanovi ustanovenie a odhodlanie svojej dcéry. Tento skamenel, obrvy sa mu sťahovali, tvár sa mu potrhovala a pery sa mu, ako v zimničnom pohybovaní, triasli. — Ale, čudná vec! — Nepovedal ani slova, ani len „zdraví buďte!“, sadol na koňa a zmizol v šírom poli, že po ňom ani chýru ani slychu neostalo.

Ale jeho prsia, nekonečnou bolesťou úžené, vždy sa búrili. Ako šialený, sám so sebou bojujúc, chodil po Červenom Kameni; bolestný vzdych, blýskanie očí, pohybovanie sa a šomranie pier, pozdvihovanie rúk, ktoré hneď podobu objatia, hneď tvárnosť hrozby na seba bralo, bolo na ňom vídať od dlhšieho času.

Naostatok zvíťazila náruživosť. Dal osedlať kone, vychytil sa s dakoľko koníkmi a uchvátil silou Žofiu z otcovského domu. Černok mu ju bol odňal.

Teraz sedí aga Osman smutný, v myšlienkach zahrúžený na Červenom Kameni. Ticho je okolo neho, bo sa sluhovia k nemu boja blížiť zoznajúc, že len klepot srdca, búrenie pŕs, kývanie prstov, nie ale obyčajné slová im rozkazy dávajú. Bolo to tri dni po boji s Černokom —

Otvoria sa dvere na palote, dnu vstúpi sluha, pokorne si zastavší pri dverách, ruky na prsiach skrižujúc a pokloniac sa skoro až k zemi.

Osman, pozdvihnúc ovesenú hlavu, pozrel na sluhu i dával mu pohľadom na známosť, aby hovoril, čo má.

„Veľký Osman, pán náš, ktorého moc a sláva —“

Osman kývne rukou, aby zanechal prázdne reči.

„Prichádzam s novinami z Myjavy.“

Sotva to sluha posol dopovedal, už skočil Osman z divána a v prudkosti vyriekol: „A ďalej?“

„Zajtra ráno má byť sobáš Černoka s dcérou Hanušovou!“

„Sedlajte kone! Sto jazdcov nech je v okamihu v sedle!“ zavolal Osman i skočil, bral zo steny krivú šabľu, odel sa širokým plášťom, zatisol zelený turban na čelo — a letel von z paloty.