ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásne sady sa rozprestierajú okolo kráľovského Belehradu, pyšne si ločká bystrý Dunaj v brehoch svojich okolo jeho bielych hradieb a veští krajšie doby dunajským rodom, hoc aj teraz v smútku pohrúženým. Vysoká pevnosť sa vzhliada do krištáľových vôd rieky, spievajúcej v behu svojom pieseň smútku o padlých junákoch, z ktorých jeden dorúbaný, druhý dostrieľaný a tretí neborák koňmi došliapaný pod tou tvrdou pevnosťou leží. To si spieva Dunaj — ale ľudia inak myslia. Plemä turecké sa veselí nad mocou a slávou vlastnou, i zvelebuje vládu Achmeta bašu, ktorý si v tej pevnosti sedával.

Achmet ale teraz v čase pokoja si prebýva v krásnom paláci, záhradami obtočenom na brehu Dunaja. Má tam svoj hárem a v ňom sa lisne ako diamant medzi silou drahých kameňov Elmíra, miláčik jeho, krásou a vďakou svojou. Bola ona dieťa milenky Achmetovej a od času toho, čo táto zomrela, najväčším pokladom starého basu.

Ako sa noc za plamenným obličajom skvelého dňa túžbou trasie, tak sa triasol Achmet za okamihom, v ktorom mohol zočiť milované dieťa svoje, a hádam žiadne dieťa na svete nebolo tak pestované, nebolo bohatstvom a všetkým, čokoľvek zem vzácneho a spôsobnosť ľudská pekného donášala, zaopatrené ako Elmíra, perla srdca Achmetovho, diamant duše jeho.

V krásnej izbici háremu, na červenodamaškovom, zlatom vyšívanom diváne sedí si Achmet baša a hľadí do očí dieťaťa svojho žiariacich slncom, akoby v nich chcel zhliadnuť obraz duše svojej a zašlé časy mladosti, na ktoré si každý človek s takou nekonečnou túžbou spomína. Elmíra si ružosnehovú tváričku, ktorú sen mladosti obletoval, oprela o bielu pravicu, ľavou zas si zhŕňala čierne, nad hodváb mäkšie vlasy z ramenného líčka. Achmet sa na ňu dlho díva a hovorí, ale Elmíra nepočúva, necíti, takže sa zdá, že duša jej zaletuje v krajiny, v ktorých bez konca spieva vták slávik milenke svojej, kráľovnej kvietia, hrdej ruži, o snách milosti svojej. Achmet prestal hovoriť, pľasol rukami — a dnu vošiel hlavu až k zemi kloniaci sluha otrok a čakal na rozkazy.

„Otrok spevák nech dnu príde!“ povie Achmet a Elmíra vznesie hlavu dohora, rozleje sa oheň pod povrchom jej líca, ako zablysne žiarou, ktorú nevídať inakšie, len keď mladosť v svojom oduševnení, nemôžuc na uzde zdržať city svoje, popustí beh zápalu svojmu.

„A čo chcete so spevákom, veľký Achmet, otec môj?“

„Chcem rozhýbať krídla duše tvojej, ktorá tu i tu uspáva v hlboké snenia a zdá sa blúdiť po krajinách večného raja, takže sa zdá, akoby ju viacej všetka zemskosť nezaujímala. Piesne otroka speváka, zdá sa mi, lámu obyčajne čary nad tebou sa vznášajúce; preto som ho dal zavolať, preto, bo chcem vidieť tvár tvoju sa lisnúcu ako oheň svetla nebeského, chtiac ňou osviežiť dni staroby mojej.“

„Ach, otec,“ odpovedá Elmíra, „zdá sa, akobys’ mi neveril, že mi je milá tvoja prítomnosť. Popusť, otec,“ lichotivým, ale trasúcim hlasom vypovie ďalej Elmíra, „a dovoľ, aby otrok spevák len po tvojom odchode prišiel.“

„Dieťa moje, dal by som ti krv srdca svojho, ukrátil by dni života svojho, keby som ti mohol len jeden okamih, len jednu chvíľu veselú urobiť; bo žitie moje je len oddych pŕs tvojich, je tôňa žitia tvojho, je ukradnutá žiara očiam tvojim — a keď si veselá, príde na myseľ mladosť, keď si smutná, príde mi na myseľ staroba moja. Nie, dieťa moje! Keď inak nechceš, ja radšej odídem, ty ostaň a načúvaj spevy, ktoré, čo sa mňa týka, sú také slabé oproti duši tvojej ako miliónová čiastka jedinej kvapky v lone hlbokého mora.“

Elmíra sa zdráhala, ale usmievajúci sa otec ju bozkal tak náruživo na čelo, ako len môže staroba najvrúcnejšie ukázať oheň dakekajšej mladosti. I odišiel z izby háremu.

Akonáhle otec odišiel, sadla si Elmíra na zlatolisklý diván, podoprela si rúčkou hlávku i zakryla bledé, priezračné líca, spopod ktorých sa tajomné hnutie ružovej tône vyviňovať začalo, i farbou takou útlou a čarokrásnou, ako prvý vývin púčka ružového, ktorého sa o jeho budúcej kráse sníva, bledý povrch jej tváre prebiehalo. — I nieto zádumčivejšieho, spolucit väčšmi vzbudzujúceho okamihu, ako keď sa duša mladého dievčaťa sama do seba zanorí, zanorí, hľadiac súzvuk citov svojich vo vlastných prsiach svojich, i túži za ním, a predsa ho nájsť nemôže. Taký bol teraz stav Elmíry. Zašuchotal vietor, zašumel strom pod oblokom, zatriaslo sa povetrie po izbe a k tomu dych dievčaťa prerážal hlboké mlčanie, okrem keď sa schytilo, hlávku vyzdvihlo a počúvalo, ani nedýchajúc, či dač počuť nemožno, či sa dačo neobjaví, čo si žiada jeho ohnivá, a jednak taká neurčitá myseľ.

Po malej chvíli zašumeli kroky na dlhom, úzkom pitvore. Elmíra sa schytila, povzniesla bielušké hrdielko a načúvala, akoby poznávajúc a rozoznávajúc ľahké kroky, kto to ide, kto sem prichádza. Otvoria sa dvere, v svetle pitvora vidieť tučnú, okrúhlu tvár otroka háremu, ukazujúceho postave druhej nevysokej prstom, aby dnu vstúpila. A na prahu nádhernej paloty sa objaví mládenec, prvšie letá mladosti sotva prekročivší, nie síce v celkom obecnom, ale predsa jednoduchom odeve. V trasúcich sa rukách tríme malú citaru, temným zvukom od trasúcich sa rúk brinkajúcu. Poznať, že to čakaný otrok spevec. Videli ste, duše drahé, šuhaja mladého, sotva prvšie city mládenectva svojho pocítivšieho, ale nad ktorého hlavou sa predsa nejedna víchrica už schumelila. Prizreli ste sa tvári mládenca, v ktorom ešte neodkvitli prvé kvety citu, a predsa už polámané a naveky do bezdna zabudnutia zaviate boli a večne zahynuli? Poznali ste tajomný smútok mládenca, riadiaceho sa naoko podľa žiadostí sveta, v ktorého ale každom usmiatí, v každom kroku, v každom pohnutí tisíc umretých svetov sa odznačuje? Prizreli ste sa do tajomnej hĺbky oka, počuli ste, ako ona na zmŕtvychvstanie sa ozývajúce i trasúce sa hlasy mládenca v citlivosti duše svojej slabými i nedostatočnými piesňami vyraziť hľadí? Taká bola tvár dnu vstúpiaceho, taký bol výraz celej bytosti otroka spevca. Bo kde ste videli hojnosť piesní, kde ste videli plnosť spevu? Tam, kde duša dni dobré žije, kde sa jej každé líce, každý kvietok usmieva? Pieseň je vták z popola vlastnej duše zrúcaním povstalý, zavievaním krídel svojich hľadiaci vylúdiť z vyhorenej pahreby srdca svojho aspoň slabú iskričku, aby zanietili v prsiach tmou večných zatiahnutých. Taký bol i otrok spevec. Zdalo sa, že radosti výlevy nevyludzúvajú piesne z pŕs jeho.

Elmíra sa schytila, veľké jej oko sa oprelo na trasúcom sa útlom mládencovi, i stislo jej to srdcom, i trápenie prezrádzajúci výraz postavy spevca prenikol jej dušu až do dna; zatriasla sa tiež, úsmev primrzol na jej líci, slovo uviazlo na jazyku. Zdá sa, že stav duše jedného od druhého nie je veľmi rozdielny. Ale otrok spevec, muž sa trasie pred obličajom perly sveta, na ktorú najvyšší tvorca sveta v svojej pýche všetky bohatstvá krásy vylial, na túto jednu osobu takú ladnú ako vyhladené nebe, tak pekne vyrastenú ako čistá ľalia, líca jeho v ohni mládeneckom nezahoria, srdce jeho nebije za vydobudnutím len jedného poľúbenia; a predsa i dievča sklonilo hlavu, nenašlo slov, chtiac sa mu prihovoriť, i zatriaslo sa, vidiac ho. A keď mladé dievča sklopí oči, nenachádza slov k tvojmu privítaniu, i jeho postava sa zachvieva pri vzhliadnutí na teba, môžeš vedieť, že jeho dušu tajný súzvuk s osobou tvojou preniká a len čaká, kým ty do nej iskru hodíš, aby mohla zahorieť ohňom večným. Divný to musí byť mládenec.

Priblíži sa Elmíra ku spevcovi a potrhanými, ale ľúbeznými slovami prerečie: „Zahraj mi, šuhaj dobrý, pieseň ľúbu, pieseň, čo preniká cit každý, každú žilku, každé pomyslenie človeka; zahraj mi a utíš, ukolembaj dušu moju do spánku tichého, v ktorom by sa mi snívať mohlo o piesňach tvojich!“

Mládenec nič neodpovedá, berie citaru do ruky a začne:

A po skončených týchto slovách umĺkne, učúchne spevec, ovesí hlavu, ale zas, akoby mužskosť prvý raz dušu jeho odúchla, akoby žiaľ, prsia jeho prenikať sa zdajúci, sám seba chcel zničiť v plamennom vyratúvaní svojich bôľov, pozdvihol oči dohora, povzniesol hlavu a pozrel vyhasnutým zrakom, v ktorého hĺbke bolo vidieť tajomné túžby a silnú nádeju, na dievku rajskú, krásnu Elmíru, i po hlbokom povzdychu začal:

Hlas primrel na ústach jeho, len koniec piesne sa triasol ešte po voňavom povetrí nádhernej izby a ozýval sa v duši, prenesivšej sa v krajiny večné, kde nieto hraníc medzi túžbou a jej vyplnením. Elmíra pohliadla na mládenca speváka, jej oko sa zišlo so zrakom jeho. V prudkosti východnej letory svojej pristúpila ona ku spevákovi, uchytila náruživo ruku jeho, pritisla ju k srdcu svojmu, a akoby sa jej cit sám v sebe bol našiel, akoby sa jej odrazu tajomná túžba a smútok mysli jasným stal, vyriekla v prudkosti: „Netreba večnosti, ani raja čistej milosti, bo tá je zanechaná tým, čo nepocítili sladkosť sveta. Dlhé je očakávanie budúcnosti; tu, tu si zarazme stánky večných sladkostí, tu spojme srdce so srdcom, duša nech dušu objíme, myseľ nech myseľ do kvetu svojho zavrie. Hoc si ty aj otrok, sluha, nemusíš vzdychať za večnosťou, bo ani smutná noc tak netúži za svojím milencom, bledým mesiacom, ako Elmíra túži za tebou, a Elmíra je dušou Achmeta. Ona povie a noc sa stane bielym dňom, rozkáže a hĺbka priepastí sa zmení na vysoké vrchy; a hoc si ty aj otrok, to budeš mocnejším nad silných, vyšší nad vysokých, bo v tebe žije duša Elmíry, bo si ty jej životom, citom, myšlienkou, túžbou, ty pohybuješ bitia jej srdca.“

A spevák stojí ako omámený, ruku svoju ani neodťahuje, ani ňou k srdcu svojmu nepritíska ohnivú milenku, tvár ale jeho preletuje úsmev, akoby úsmev nádeje; postava jeho, zhodiac ráz bojazlivosti, dostáva určitosť a pevnosť, oko jeho hľadí pokojne do líc Elmíry ohňom žiariacich, i hovorí: „Veliteľka moja, diamant celého Stambulu, hviezda krásy nad celým lisnúca sa svetom! Počuj jedinú rozprávku o mne, o púti mojej, o piesňach mojich!“

A Elmíra plná nádeje, plná očakávania sadla si na nádherný diván a posadila speváka oproti sebe. Tento začne: „Tam ďaleko vo vlasti mojej, tam kde si Váh zahráva tichými dolinami i zvučí piesne zboreným hradom o ich predošlosti, kde tajomné šepotanie hájov vychováva duše dobrých ľudí: tam žil mládenec junácky Ján Černok, tam žil i slávny skutkami svojimi aga Osman, známy po celom Stambule, a obaja mládenci zakochali devicu mladú, sestru moju. Ona sklonila srdce svoje k rodákovi svojmu a agu Osmana, krásneho, ale cudzieho i neznámeho mládenca opovrhla. Práve na deň spojenia so sestrou mojou Žofiou prišiel aga Osman, spálil nielen dom môj rodinný, ale i celú dedinu, uchvátil v celom okolí najhodnejšieho mládenca Jána Černoka. Sestra moja, slabá ženská, vydala sa na púť, hľadajúc milenca svojho po zámkoch, po okoliach tureckých, a ja znajúc, ako ťažko je ženským po tak ďalekých cestách, sprevádzal som ju a ochraňoval som ju piesňami svojimi, bo pieseň obmäkčí srdce každého človeka. Boli sme i na Červenom Kameni, v Prešporku, v Komárne, v Ostrihome, v Budíne, a nikdy sme nič nenašli — len povesť ľudu nám ukazovala cestu do Belehradu — a tu, tu sme sa dozvedeli, že on v temniciach paláca žije!“ — Tak dokončil spevák a ohnive uchytiac ruku Elmíry a pobozkajúc ju horúce, nadšeným hlasom pokračoval: „Elmíra, hviezda Stambulu, ty si — ako hovoríš — mocná, silná, srdce tvoje ako plameň slnca nebeského, čistá, vysoká myseľ tvoja, pomáhaj vyslobodiť Černoka, pomáhaj sestre mojej a urob koniec púti dlhej, ťažkej, a ja ti poviem dačo o láske svojej!“

Elmíra bližšie prisadla k spevákovi, jej dych sa miešal a objímal s dychom jeho, bolo počuť klopanie jej srdca, a jej oko ako lampa osvecovalo celé priestranstvo krásnej paloty, i hlasom vysokým vyriekla: „Znám o ňom, a prv ešte, ako sa slnce nad belehradskými kopcami zalisne, bude slobodný a s tvojou sestrou naveky spojený.“

Nenačúvajú tak zborené zámky považské hlas prudkých vetrov, ako počul spevák slová Elmíry. Sotva boli vypovedané, zatriasol sa spevák, vysoké prsia sa pozdvihli, nižné pery sa zimnične zatriasli, ruka sa z ruky Elmíry vytrhla, i skrižovala sa s pravicou na prsiach, s tisnúc búrlivé srdce, a ani nevediac ako, vyriekol: „Vidím ťa zase, vidím ťa, drahý môj, dávno stratený!“

Elmíra zbledla. Videla pohnutie duše spevákovej prevyšujúce každodennú, jednoduchú náklonnosť, videla jeho vytrženie, v prudkosti svojej označujúce myseľ ženskú, prudkú a pretvarovať sa nevediacu v okamihoch náruživosti a pohnutia duše. Začúchlo na chvíľu srdce Elmíry, vážny pokoj obletoval jej snehobiele čelo a hlas tichý, vážny sa vyšmykol z jej tiahleho hrdla: „Čo hovoríš o drahom milencovi, dávno stratenom?“

A spevák v pobúrení všetkých svojich citov, vo vytržení mysli, v pohnutí duše vysokým, ale trasavým hlasom k nohám Elmíry sa vrhnúc a jej ruku horúco k perám svojim tisnúc, zavolá: Odpusť mi, Elmíra, ruža východu, odpusť mi, anjel nebeský, klamstvo moje! — Ja som nie muž spevák, nie som mládenec, čo by zasluhoval horúcej milosti device raju obecanej; ja som slabá žena, nemajúca v prsiach srdce junácke, nemajúca myseľ ľudskú, ktorá len nekonečnou láskou oduševnená sa vydala na more činov, na cestu ďalekú bez konca a cieľa, aby —“ Tu sa zamlčala, zrak sklopila, obrátila sa do seba a zase o chvíľku, ruku Elmíry k prsiam pritisnúc a jej bystro do očí pohliadnuc, prudko vyriekla: „Počuješ, Elmíra? Ja som Žofia, ktorej povesť som ti rozprávala — a Černok, slnce moje, duša duše mojej!“

Elmíra stŕpla na sochu, zachvela sa ako libačka, skamenela zase ako svieže hory naše v zimnom čase; i prešiel mráz celú postavu, hlávka spadla dolu na prsia a načúvala pustotu, vejúcu čudným šumom v hlbinách a skrýšach pŕs svojich, ktoré ešte len pred okamihom sa mohli až s výsosťou neba v zápale svojom merať. Pyšná je to tá Elmíra, hrdá mysľou a veľká v krotení alebo radšej v zakrývaní náruživostí svojich. Jedno slovo zničilo jej sny prvej mladosti; a viete, duše dobré, že sa chvíle sladko presnívanej prvej milosti, keď človek neohliadajúc sa na beh sveta, na všetko zabúdajúc, v náruč sa dívajúc jedine svojim obrazom, s nimi žijúc a s nimi zachádzajúc i hynúc, nikdy viacej nevrátia? A viete, duše dobré, čo je „nikdy“? Vezmi kvapku z hlbokého mora, roztlč ju na milióny čiastok, zrátaj všetky tie prášky, ktoré zo všetkých kvapôk vody dostaneš — a máš tam „nikdy“ — a máš tam večnosť nemajúcu konca-kraja. A keď človek pomyslí alebo pocíti, že najútlejší pocit, na ktorom celá duša jeho lipne, večne je stratený, že on nikdy na svete nedočiahne predmet túžby svojej — tu sa stiahnu človeku prsia, zrazí sa myseľ jeho i zaplače on nad sebou, bo stratil dušu svoju, stratil slnce života svojho, žiarou svojou osvecovavšieho i udržiavavšieho život, cit i myslenie jeho. — I v duši Elmíry nastala pustota a oko predtým také plamenné sa zalialo mrakom temným, bo ona pocítila večné zmarenie prvého pocitu ľúbosti takého čistého ako za rána vychádzajúca zora, takého nevinného ako sen ruže o kráse svojej, takého krásneho ako pieseň slávika, spievajúceho o milosti svojej. Ale predsa nevidno na jej tvári výraz búrky a náruživosti — ako sa to obyčajne pri ženských vídava, keď zbadajú, že ich túžby zmarené — bo je pyšná dávať najavo nešťastia a vnútornú bolesť pred cudzím, omnoho od nej nižším človekom; pokoj ale v jej tvári, v jej rečiach, v jej posunkoch vyráža najväčšiu trpkosť a trápenie. Ona nehrozí slovom, neužíva horlivých výpovedí, ale chladne, pokojne prehovorí: „I Černok zhynie — a teba neuvidí, i ty zhynieš — a jeho neuvidíš; i žiť budeš — i umierať budeš — i budeš spomínať za roky na Elmíru v háreme — agu Osmana —“