ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyšlo zlaté slnce nad Myjavou a pobozkalo líce svojej milenky, širokej zeme i zadvorilo si na nebeskej hladine ako mladý šuhaj, ktorý si je povedomý, že svojimi skutkami zatemňuje všetkých svojich vrstovníkov.

A na Myjave je každý plný zvedavosťou, každý sa teší na dnešný deň. Najjunáckejší mládenec Janko Černok má dnes byť zosobášený s najkrajším dievčaťom okolia, ružou Myjavy, Žofiou Hanušovie. Sprvu sa každý okúňa brať účasť na dnešnej veselosti; ľudia, čo sa za múdrych držia, pokyvujú hlavou a zo spojenia Černokovho s myjavským dievčaťom nič dobrého netušia, zakazujú svojim domácim, aby sa ani na ulici, ani v kostole, ani u Hanuša neukazovali, hovoriac: „Veď je jemu dobre, on sa prenesie na Branč a ani vták k nemu nepriletí; ale my — my —“ Mládež sa hnevá, že sa pre ňu žiadne zábavy nechystajú, bo dávno ich nebolo, a teraz sú tiež neoznámené. Starí ľudia pripomínajú časy svojej mladosti i rozprávajú, aké sa za ich čias svadby držiavali, ako sa na nich zas nové zväzky uzavievali, pripomínali, že sa vtedy celé mesto hostilo, tancovalo, veselilo dakoľko dní; s bolesťou ľutovali, že tie krásne, pekné otcovské obyčaje tak do zabudnutia prichádzajú, a k tomu všetkému hlavne pád krajiny pripisovali. Najviac sa ale na tom urážali, že Černok ani len pytačov neposlal, ale si sám nevestu vypýtal; preto už nič dobrého o ňom myslieť nemohli.

Takýmito pripomienkami sa ale tým väčšmi zvedavosť mládeže dráždila; nejedna panička si, svojmu starkému otcovi prisvedčujúc, pomyslela, že by ona vďačne stála na mieste Žofie.

Bolo dlho ticho, iba obloky boli preplnené očami, ktoré pilne striehli, aby im ani to najmenšie pohnutie, v meste sa stavšie. neutieklo. Hoc sa mnohí aj hnevali na Černokovo počínanie, predsa sa už i mrzieť začali, že sa dačo už nezačína. Naostatok skoro pred samým poludním zadupotali konské kopytá na konci mesta; obloky sa na domoch, hoc bolo v jeseni, rozleteli, a ľudia z nich vyzerajúci opreli oči v tú stranu, odkiaľ hrmot pochádzal.

A hore Myjavou na vranom koníku si ide Janko Černok pyšne, dumne, neobzerajúc sa ani naľavo ani napravo, akoby ho nič, čo sa okolo neho robí, nezaujímalo. Jeho vysoká postava sa vypla na koni a silné, plné údy jej dodávali výraz sily a pánovitosti. Tri jastrabie perá, na kalpaku hore sa dvíhajúce, povievali v povetrí a zlatá, drahými kameňmi vykladaná spojujúca ich ruža pohrávala si so žiarou ligotavého slnca, akoby s ním bola pobratimstvo uzavrela. Ale čierne oči hrali ohnivejšie, a zlato na mentiečke, dolománe a červených nohaviciach celú jeho postavu krásnym svetlom obtáčalo, takže vyhliadal ako syn svetla, brat slnca. Za ním išlo jedno dvadsať krásne pripravených sluhov. Keď dochodili k Hanušovmu domu, Černok si pravou dlaňou pohladil černasté fúzy, vtisol zlatú ostrohu koníkovi do boku, a tento sa vzopäl, poprskal si a drobným skokom, podhadzujúc svojho pána dohora, zakrepčil si do dvora pána Hanušovho. Tri jastrabie perá si zašuchotali v povetrí.

Darmo sa strojila Myjava, že do Hanušovho domu ani nezahliadne. To musel každý vidieť, ako je mladucha pristrojená, čo sa okolo nej hovorí — a hromada ľudí obstala svadobný dom.

Naprostred izby stojí Černok, pravicu podávajúc svojej milenke, krásnej Žofii, ktorá v zlatom posiatom živôtiku, veniec z drahých kameňov na hlave majúc, i v ktorom tu i tu bol zelený rozmarín zapnutý, svietila sa ako hviezda nebeská, žmurkajúca na svojho milenca, pútnika noci, bledý mesiac. — Pri nich stál starý Hanuš. Triasol sa na celom tele; slzy staroby sa mu objavili vo vyhasnutých očiach a jeho ruky, z ktorých jednu na zaťovej, druhú na dcérinej hlave držal, triasli sa a tiché, slabé z jeho úst vychádzajúce slová prenikli každého človeka. Požehnával deti svoje: „Nech vám boh tak pomáha, ako vám to váš otec praje; nech jeho dobrota všetky kroky vaše korunuje, nech jeho milosť nekonečná vás chráni v šťastí i v nešťastí a dá vám dožiť v láske a úprimnosti dlhý vek ku chvále a sláve svojej!“

Obidvaja pobozkali ruku vážneho starca, a celý sprievod vyšiel v tichosti z domu a poberal sa do kostola —

Černok a Žofia si prisahali večnú lásku, že sa v žiadnom nešťastí, v žiadnej potrebe neopustia. A bol to okamih sladký, plný vnútornej blaženosti, a hádam si nikdy tak horúco mladoženísi sľub neskladali ako títo. Keď junácky neprestrašený mládenec zacíti v svojich prsiach náklonnosť k panne, to je jeho cit horúcejší nad všetkých ľudí, ktorí len láske svojej žijú, bo on i v svojom kochaní hľadá junáckosť srdca; a zase panna, od mladosti na vyplňovanie žiadosti svojej mysle naučená, hľadá, zo všetkého si nič nerobiac, sústrediť prvé pocítenie svojej mladosti v osobe, ktorá svojím duchom prevyšuje všetku obyčajnosť.

Vyšli z kostola. Množstvo ľudu sa hrnulo za svadobníkmi; mládež pozerá na mladuchu a mladého zaťa spolu sa vedúcich, obdivuje vystretú postavu Černoka, čo sa nad všetkých vynáša, a neobyčajnú krásu Žofie, čo nikdy tak šumné nevyzerala ako teraz. Líčko jej je červené ako ruža a cit, len od tých pocítený, ktorí vidia žiadosti svojho srdca v najvyššom stupni vyplnené, prebleskoval z jej celej tváre.

Bola hostina i proti Černokovej vôli hodná; ľudí na obloku plno. Priatelia ľutovali pred pánom Hanušom, že ich starí známi s nimi nedelia veselosť; družičky spomínali, že škoda, že je svadba len taká hluchá, a dávali na známosť svoju žiadosť.

Starý Hanuš sa rozveselil a bol dobrej vôle ako málokedy, i odpovedal svojim hosťom: „Dobre, bračekovci, dobre; ja by som bol veru zvolal všetkých známych, ale to zať môj nechce hovoriac, že on zo svojej rodiny tiež nikoho nepozval.“

„Hm,“ odpovie starejší, „ktozná, či by sa boli tí hrdí páni uponížili; naši by si ale boli pokladali za česť, keby boli povolaní bývali. Nože no, braček Ondrejko, urobteže, hej! Pospomínajmeže si, ako to za našich čias bývalo.“

Starký pokrčil plecami i povedal: „Veď ja nedbám — choďte sa opýtať zaťa, bo som mu sľúbil, že nikoho nezavolám.“

„Dajte vy Černokovi pokoj,“ hovorí s úsmevom potichu pán Matejovský, sestrenec Hanušov, „keď chcete dačo vykonať, obráťte sa k mladuche; jej jeden pohľad, jeden úsmev viac vykoná ako všetky vaše reči. Počkajte len, dačo musíme začať.“ A žartovne palcom hroziac, odišiel od nich a obrátiac sa k tabule, sklonil sa k svojej sesternici, šeptal jej do ucha, hľadel na ňu, akoby dačo prosil, hladkal ju, až kým ona s úsmevom nevyriekla: „No však uvidíme!“

Žofia sa obrátila k Černokovi, chytila ho zľahučka za ruku, pozrela naň milostne a povedala: „Naši známi by si želali dnešný deň s nami stráviť; však ich môžeme zavolať, však, duša moja?“

Černok si zahrnul dlhé vlasy za ucho, pohladil dlhý fúz, mykol hlavou i hovoril: „Veď už beztoho tu neostaneme ani hodinku!“

„Ach, celý život ostaneme spolu, zabavme sa aspoň dnes u nás, poprajme i priateľom trocha veselosti, keď sme my,“ doložila, začervenajúc sa, utichujúcim hlasom, „tak veľmi šťastní.“

Černok nebol naučený konať oproti svojmu ustanoveniu; a tak hoc by ináčej bol svety pováľal kvôli svojej neveste vtedy, keby to oproti jeho raz danému slovu nebolo bývalo, predsa sa teraz zdalo, že ho jej prosba mrzí. Pozrúc ale do krištáľu jej očí, zhliadnuc ako prosí, nemohol sa ďalej vzpierať, ale len so smiechom povedal: „Rozkazujte tu vy v dome vašom, ja budem na Branči — ale neviem — či ma aj tam dakto k poslušnosti neprivedie,“ dodal, zohnúc sa k svojej neveste s úprimnosťou, a potom vstanúc, zavolal na Hanuša: „Pán otec, mojej Žofii sa zachcelo odobrať sa od svojich známych, a hoc je to pre mňa akokoľvek nebezpečné,“ doložil s ľahkým úsmevom, „bo líca jednoduchého bojovníka obyčajne bývajú odsúdené a zabudnuté, keď ženské oko na ne a na hladkú tvár v pokoji vyrastených šuhajov pozerá, predsa i na vlastné nebezpečenstvo vás prosím, povolajte vašich starých známych a myjavskú mládež.“ A potom prehovoril zas s ľahkosťou: „Úfam sa, že sa táto skorej k tancu ustanoví, ako keby ju volal do vojny s Turkom; a vy hádam máte i hudbu i vína naporúdzi, veď svet hovorí, že ste vraj dobrý gazda.“

„Len tak, ako chudobný zeman,“ odpovie Hanuš, „čo pánboh požehná, to máme, čo nepožehná, to nemáme, ale aj to málo vďačne strovíme s priateľmi.“

Žofia sa privinula ku svojmu milému, ďakujúc mu za jeho dobrotu, on ju hladkal svojou neveľmi útlou rukou; starý Hanuš kázal svojim známym, aby povolali susedov. Pán Matejovský sa usmial, poskočil a zavolal: „Viktória, či som nepovedal, odkiaľ má vietor zaviať, aby sa vatra popolom prikrytá zase roziskrila?“ A potom, obrátiac sa k Černokovi, hovorí: „Ak to i ďalej tak pôjde, nuž môj pán švagor len potom zanechá steny svojho zámku, keď si jeho mladá žena šabľu k boku pripáše a ukáže mu, v ktoré strany má svoj krok obrátiť.“ Nato sa zvrtol a odišiel s Hanušovým naučením po Myjave.

O malú chvíľu bol dom plný, bo hoc sa aj daktorí mrzeli, že ich pred svadbou nepovolali, to sa predsa dali udobriť tou výhovorkou, že za tri dni všetko urobiť nestačili, že Černok chcel hneď po sobáši odísť, ale že teraz, premeniac úmysel, sám ich volá (čo im od takého pána nemálo pochlebovalo), a naostatok, že nevolajú na svadbu, ale len na maličkú zábavku, na pár slov s Hanušom a jeho jedinou dcérou. A bolo to živo v dome Hanušovom, celá Myjava ho ako roj včiel obstala. Páni si v jednej izbe sami sedeli, v druhej hrala hudba, až sa tak ozývalo, mládež tancovala a spievala.

„Sťali brezu, sťali brezu,“ začal jeden.

„Ba mal by si zaspievať: Zasadil som čerešničku v zime,“ ozval sa druhý, „bo sa vláčiš už päť rokov do Nového Mesta, a nemôžeš sa oženiť. Ktovie, kedy si už zaspievaš:

V tretej izbe, ktorá medzi oboma prvými ležala, stálo víno na stoloch, a kto chcel, sem sa ochladiť zabehol. I tu bolo hlučno, i tu bolo počuť hlasný rozhovor, úprimné rozprávky, veselý spev, bo v našich krajoch, najmä za predošlých čias, málo sa zišlo spoločností, v ktorých by sa neboli ozývali národné pesničky. I tu bolo počuť:

A keď zábava a veselosť na najvyšší stupeň vystúpila, keď celý dom bol preplnený ako rákoš i hosťami i dívajúcim sa ľudom, i hudbou i rozhovorom, tu vonku zahučia hlasy: „Horí, horí!“

Hudba prestala, hovor utíchol, veselosť zmizla, všetci prítomní skameneli, svet sa rozhŕkol z Hanušovho domu. Prestrašení hostia poskákali, chceli všetci vyjsť von, pomáhať a hasiť, ale ako vychádzať začali, zhliadli na prahu s holým mečom, so zamračenou tvárou agu Osmana, a hŕbu ozbrojencov. Prestrašení hostia sa nazad utiahli, a naprostred izby, kde sa len pred okamihom veselosť ozývala, skočil Osman so svojimi ľuďmi, pozrel dovôkola, kývol rukou, jeho vojsko obstúpilo brániaceho sa Černoka, v stisku sa dobre pohybovať nemôžuceho, i schytilo ho, poviazalo a zvalilo na zem. Žofia omdlela — prebudila sa — hodila sa na svojho milého — ale Osman sa usmial divoko, strhol trasúce sa jej ruky z Černoka, pozrel jej do slzavých očú a skriviac tvár, divoko zavolal: „Poznáš Osmana svojho priateľa, dievka krásna? Neboj sa ho, on prišiel osláviť tvoju svadbu, on osvietil noc, aby sa i ona dívala na tvoje blaženstvo, ktoré budeš v náručí svojho milenca požívať!“ A smejúc sa odišiel tak prudko, ako prišiel; jeho ľudia odviedli Černoka, nepohnúc ináč ani živej duši vlas na hlave. Myjava bola na desiatich miestach zapálená — —