ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutný býva jesenný čas, ale smutnejšie srdce človeka v nezaslúženom nešťastí, keď trpí pre to, za čo by práve odmenu zasluhovalo. Bolo ráno po smutnej noci; domy sa váľali, hrubé trámy prehárali si pokojne, potichu, akoby ich horúci, ich zožierajúci oheň milostne bozkával a teplom lásky zahrieval. Po záhradách šumeli opálené stromy a ich dietky, ožltnuté lístky, podávajúc sa v náručie zradnému kochankovi tichému vetru, padajúcky si húdli smutné piesne o minulej láske, o zapadnutej nádeji.

Starý Hanuš si stal pred pohorenisko svojho domu, ktorého ostatky dohárali a dym do výšavy odosielali, so zloženými rukami na prsiach, so zvesenou hlavou zamyslený. Pri jeho boku, ako anjel smútku, stál jeho jedináčik, trasúca sa a plačúca Žofia.

„Nikdy ma neklame moje tušenie,“ hovoril starký sám sebe, „tam všetko zhynulo, i pamiatky mladosti, i nádeja mojej staroby.“

Žofia hľadela naň; počula, čo on šepotal, zatriasla sa ešte väčšmi a pritisnúc jeho ruku k svojmu srdcu, zvolala bolestne: „Otče, otče, nerob mi predvržky — ja som ináč nemohla.“

„Dieťa moje,“ odpovie starký, „nerobím to, nechcem to robiť; načože by sme si mali našu biedu ešte horšiť daromnými starosťami? Čo sa stalo, to inakšie nebude; ja starý beztoho viac nemám mnoho očakávať — o mňa je najmenšia starosť, ale ty, ale ty!“ I naplnili sa posvätnou vlahou jeho oči.

Jeho dcéra pozrela hrdo, hodiac okom po zhorenisku, i zhliadnuc otcovu bolesť, zavolala: „Vidíš tú kúrňavu odtiaľ vystupujúcu, kde len pred niekoľko hodinami rástlo moje srdce a kúpalo sa v najkrajších nádejach? — Tak vyzerá v mojej duši; a ako ten plameň šľahá dohora a žiara jeho sa vznáša do nekonečnosti — tak i duša moja. Čo mne nešťastie? V nešťastí ukážme silu svojich citov, silu našej moci; tam, kde sme všetko stratili, hľaďme všetko vydobudnúť, kde nič nemáme, stvorme si všetko — a nič nám nebude.“

Starký, trpko sa usmejúc, prehovoril vážne a potichu: „Moje dieťa, ľahko je hovoriť, ľahko tebe neskúsenej spomínať o zlatých zámkoch, ktoré myseľ mladá nastavia, bo ešte nevieš, čo je možno, čo je nemožno. Ja žijem len v tebe, pre teba, a ty, viem, nebudeš mať viacej pokoja, a ja ti ho viacej ani dať, ani zvážiť nemôžem. Viem ja, čo mladosti treba, za čím ona túži — veď som i ja bol mladý!“

„Dobre — tak viete, po čom mladosť túži, čo ona cíti, čo ju bolí.“ A potom chytrým hláskom pokračuje, ešte bližšie k nemu prikročiac: „A budete vy celkom šťastný, keď vaše dieťa šťastie dosiahne?“

„Čože rodič inakšieho žiadať môže? On nechce pre seba nič, on všetko robí pre svoj život, v dieťati sa rozkladajúci.“

„Teda ma počujte, otec môj! Vy ste mali pravdu, odvádzajúc ma od Černoka, vy ste videli všetky budúce nebezpečenstvá, čo z toho mohli pochádzať; ale darmo klásť hate mladému srdcu! — Tak ani to, čo nás teraz postihlo, to urobiť nemôže. Vaša dcéra zapovrhla všetkým v svojej dume, a nepokorí ju ani terajšia strata. Otec môj, ja pôjdem za Černokom!“

Starký sa začudoval tomuto náhlemu uzavretiu, i počujúc to, skoro z nôh nespadol, ale vezmúc vec akoby na žart, odpovedal: „Dieťa moje, to ty sotva vyvedieš. Slabý je muž teraz sa prebiť cez brány turecké a prelomiť hranice bezmiernej diaľky, nieto ešte slabá ženská!“

„Nespomínajte mi slabosť ženskú, otec môj. Žena je silná, ba najsilnejšia v svojom cite, keď vedená potrebou srdca hľadá sama seba a svoje túžby vo svete.“

Otec videl, že jeho dcéra od svojho nepopustí, poznajúc jej dumnú prirodzenosť, vediac, že sa nevie pokoriť vôli druhej okrem toho, čo chce jej vlastná žiadosť, kde ju vôľa jej ťahá. I zaplakal slabušký otec — hádam po prvý raz v živote — nad sebou. Kde sa on úbohý podeje? Kto ho bude riadiť? O koho sa bude mať starať? Komu spomínať lepšie zašlé časy? Pre koho žiť a koho milovať? — I vyriekol: „Dieťa moje, čože sa potom stane so mnou?“

„Nájdu sa dobrí ľudia, máme priateľov dosť, ktorí sa o vás starať budú, kým sa ja navrátim, a že sa to stane, mám nádeju istú, istú, tu v týchto prsiach je to zapísané! A keby ja pri vás zostala, to by celý svet na vás krivým okom hľadel, že ste vy celú biedu na Myjavu uvalili, keď sa len na krátky čas ľuďom z očí vzdialim, prestane všetko. A ja sama cítim, že keby nebolo mňa a môjho spojenia s Černokom bývalo, že by sa nič nebolo stalo. Akým okom ja mám pozerať na vaše šediny vediac, že som ani ja nie šťastná, ani vy spokojný? Akože by mi úsmev a otcovské láskanie prichádzalo, vediacej, že moja pýcha, moja sebevôľa, moja neposlušnosť bola vinnou, že ste vy na vaše staré kolená všetkým biedam vystavený? Hej, otec môj, dieťa vaše by uvädlo, zhynulo v svojej bolesti, a takto mu dá nádeja sily, sila vieru a viera lásku i k nemu (rozumela Černoka), i k vám, a srdce moje neprestane biť za vás. Ináč čo by vám bolo z dieťaťa, ktorého by srdce nebilo, ústa sa neusmievali, ktoré by zhynulo i svetu, i vám, i všetkým nádejam vašim?“

Na druhý deň zanechala Žofia Myjavu.