ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okolo Červeného Kameňa hviždia búrlivé vetry a starému zámku o predošlých vekoch šepotajú. Zatriasajú sa úzke obloky i pohybujú po palote povetrím, v ktorej aga Osman sedí. Veľký pohár kresťanského nápoja, čistého vína, stojí na stole do polovice vyprázdnený. Poznať, že aga Osman viacej mnoho nedrží na predpisy proroka, vidieť, že radšej myšlienky svoje hľadí ochromiť a otupiť v nápoji zakázanom koránom. Jeho vysoká postava je zhybnutá, akoby ju bol čas prútom svojím nemilosrdne zasiahol, tvár jeho, predtým taká kvitnúca, mladistvá zdlžela, farbivosť mladosti z nej zmizla, ako sa na nej to samé, čo predtým, blyšťalo, ale sa zdalo, ako prorok predošlosti v neskorých časoch žitia, hovoriť o zahasnutých dňoch; šaty na ňom viseli neporiadne a dávali svedectvo, že ho jeho pekná vznešná postava viacej tak veľmi nezaujíma. Čudné sú to tie prvé roky mládenca, vidiaceho milosť svoju sklamanú! Keď on dušu svoju v jeden predmet zamorí, keď cit svoj vo schválnej márnomyseľnosti a márnotratnosti útroby svojej na jednu devicu vyleje; tu v čase sklamania nádejí svojich stratí základ skutočného žitia, duch jeho sa vo všetky štyri uhly sveta rozhádže, i hľadá sa všade, i nikde sa nájsť nemôže, bo stratil všeobecné spojivo svojich vlastností, bo cit jeho otupel, oslabol, vysilil sa, i nie je viac vstave za dač také horúce zahorieť, ako predtým za milovaným predmetom. Kto sa môže diviť ľahostajnosti agu Osmana? On je síce človek Turek, nemajúci v hĺbke srdca oproti žene to poňatie, ktoré sa oslavuje vo spevoch západu; ale i v Turkovi tak duša snívať môže sny ľúbosti ako i v nás. A tak i v jeho duši vymrel cit vrúci, očiam jeho sa stratil jeden cieľ života, i nemiluje on viac nič a nič nenávidí, netúži za ničím, nič sa mu nežiada, i žije si len preto, že žije. Predpisy koránu sú mu ničím i sľuby proroka ničím, z junáctva sa vysmieva; bo čo má z neho? — Na vieru otcov nedrží, o lásku ľudskú nedbá, páčiť sa nikomu nechce, neraduje sa so šťastlivými i suchým okom pozerá na plač nešťastlivých. Čo mu je do toho? A prečo? Ľahko uhádnete. — Preto teraz víno pije, preto tvár jeho zdlžela, upadla, preto šaty jeho, predtým sa o krásu so slncom samým pasovavšie, teraz na ňom len tak viseli.

Dvere sa otvoria a dnu vojde trasúci sa otrok sluha, oddávajúc pánovi na diváne sediacemu biely list; ale Osman ho hodí na stôl a opýta sa, zmraštiac obrvy: „A viac nič?“

„Naj —“

„Hovor!“ zakríkne Osman.

„Od presláveného Achmeta bašu prišli z Belehradu poslovia a doviedli darom dakoľko otrokýň —“

„Dosť! Doveď ich dnu.“

Ale správca poslov Achmetových namiesto viacej otrokýň doviedol dnu len jednu postavu a pokloniac sa hlboko, zase naraz odišiel. Osman zmraštil obrvy, zaiskril okom i skríkol: „Či blázna zo mňa robíte?“ A vstanúc sa blížil prudkým krokom k postave mu prišlej; ale už k nej prichodiac, zbadal, že sa trasie, že sa jej dych úži, že sa jej hlava dolu kloní, i neznámym tajomným citom prekonaný zastal, akoby do zeme vraštený, až zakrútiac okom, z tvári prišlej osoby prudko strhol zelený závoj; i strhol sa, pohliadnuc na ňu, závoj mu z ruky vypadol i dolu sa skotúľal. Z pŕs Osmana sa nezrozumiteľné, ale zvučné hlasy, už či zo začudovania, či z bolesti, či z dačoho iného, vyšmykli. I zachvel sa ten necitlivý Osman, ktorého prsia pusté a hluché pre každý útlejší alebo vznešenejší cit — a potom nevyrieknuc ani slova, obrátil sa, vzal list zo stola, prečítal ho, vypustil ho z ruky a ticho, ale prenikavo prehovoril: „Teda tys’ to, Žofia!?“

Žofia neodpovedala ani slova. Ten predtým taký ohnivý, taký horúci Osman ju teraz vzal pod ruku, posadil ju na diván, odkryl jej hustý závoj, skrižoval ruky na prsiach i prenikavo sa díval do jej vpadnutých, vyhasnutých očí, do jej vyblednutých líc; potrhávala sa mu pritom kŕčovite tvár okolo kútikov úst, oči mu navrch tváre vyskočili a zapichli sa v tvári Žofie, akoby sa až do dna duše jej vraziť chceli, a oddychovanie jeho bolo krátke, tiché, akoby pozornosť a považovanie jeho pretrhovaf nechcelo. Naostatok sa pomaly usmeje a tichým trasavým hlasom vypovie: „Tam je krása tvoja! — Uletela ako i moja; oči tvoje vyhasli, líca tvoje nesú obraz vnútorných bolestí, zhynula z nich sviežosť, zhynula čarovnosť, zhynulo uchúchnutie mladosti ako sen dieťaťa, snívajúceho o budúcnosti svojej — a vidíš, i moja mladosť je tam! — Pozri na moje líca — a uhliadneš na nich pustú dušu Osmana; pozri do pŕs mojich —“ a tu v prudkosti náruživo rozdrapil šatu jeho zakrývajúcu, „a neuvidíš viacej v nich búrku citov, nie. — Ale práve preto budeš ľutovať Osmana, že vyhaslo v prsiach jeho všetko túženie, všetka viera, všetka nádeja. Oj šťastlivá mladosť, v ktorej prsiach oheň neskrotných túžob buráca.“ To zavolal a potom schytiac sa, uchvátil ruku strápenej ženy, i so strašným úsmechom povedal: „Počuješ, Žofia!? Teraz si moja, moja — či sa ti to páči? A ty si ma opovrhla! Teraz si moja a predsa ťa nemôžem k prsiam svojim pritisnúť; ale si predsa len moja bez všetkého násilia, a ja pán tvoj, hahaha! No prečo sa aj ty nesmeješ?“

„Neposmievaj sa, Osman, z nešťastia slabej ženy!“ ticho, pokorne a vážne hovorí Žofia. „Ty sa môžeš potešiť v smútku na poli činov a skutkov; ja slabá žena som žila v tichej láske, a keď si mi ju ty odobral a zničil, vytrhols’ dušu moju zo zeme, v ktorej ona prekvitať mohla, i vyhodils’ ju na pálčivé slnce, aby naveky, naveky uvädla.“

„Hm, pyšná žena, ešte i teraz chceš čary svoje nado mnou rozprestierať, na mňa vinu zvaľujúc a nepomyslíš, že by Osman, keby teba nie, bol hádam prvým človekom pod slncom. A teraz?“ — i zamyslel sa zas na chvíľku.

„Počuj, Osman!“ vypovie smelo Žofia. „Teraz som v tvojich rukách.“

„To viem!“

„A v teba skladám všetku nádeju, bo hoc ty ako sám seba oklamať chceš, nemajúc dušu svoju pustú a neschopnú citu, duch tvoj je predsa šľachetný a schopný skutkov pekných!“

Osman sa strhol a vyriekol: „A ako to vieš?“

„Poznám ťa ja dobre, hoc som dakedy len málo s tebou hovorila. I ty hovoríš, i vidno ti to na tvári, i oči tvoje hovoria, že milosť tvoja ku mne rozviazala mocnosti ducha tvojho, i že si sa na čas stratil sebe samému. Ale počuj, Osman! Ty ma ešte ľúbiš, to cítim, to vidím — a počúvaj len, Osman! Kto tak vie ľúbiť ako ty, kto tak miluje, že všetko na svete zabudne pre milosť svoju, toho duša je hlboká, veľká, aj k iným veľkým pocitom a myšlienkam schopná. Neklam sám seba, Osman! I ty si schopný citov a činov veľkých, a počúvaj, Osman! Ešte raz ti vravím: Ty ma ešte ľúbiš! A preto skladám v teba nádeju, i preto ti hovorím a prosím ťa, vysloboď Černoka z otroctva belehradského!“

Osmanovi sa roztiahlo v oku viečko, zastavšie stĺpkom pri posledných slovách, ústa sa mu trochu otvorili, gamba ovisla, takže z celej tvári, z celej postavy vidno najväčšie začudovanie. Ale Žofia ho hneď v prvom okamihu, dodajúc si smelosti, chytí za ruku i vypovie: „Osman! Viem, že som pravdu hovorila a viem, že zasluhuješ — hoc si aj Turek — lásku kresťanky. Ukáž ale i skutkom lásku svoju, ukáž, že veľká duša tvoja vie za pohnutie duše vlastnej i tam dač vykonať, kde ho žiadna odmena neočakáva. To je potom znakom čistej lásky ako krištáľ, neskalenej ako pomyslenie anjela, keď človek tam, kde ani čakať nemôže, že sa citu jeho rovný cit v odmenu ozve, kde obetuje a podstúpi dačo za pocit prvej mladosti svojej, kde sa on povznesie ku slncu, ohrievajúcemu a osvecujúcemu studený svet beztoho, že by toto očakávalo rovného horúceho poľúbenia. Osman, vysloboď Černoka!“

Osman sa usmial, ticho pokývol hlavou i odpovedal: „Nie, rečami ma viac nezvábiš, bo nemáš viacej sily čarovnej nado mnou, nevylúdiš ma viac z môjho tupého pokoja!“

„Nezvábim ťa rečami, ale viem, že mám silu nad tebou, hoc som i otrokyňou tvojou, a ty pôjdeš a ty musíš vyjsť na pole činov a ty musíš striasť zo seba pokojnú nečinnosť. Pôjdeš, Osman, do Belehradu a vyslobodíš Černoka.“

„Hovoríš, že ťa ľúbim, a predsa odo mňa žiadaš, aby som šiel vymáhať protivníka svojho, a sám ti ho doviedol!“

„Pravdu máš!“ vyvolá Žofia, ruku Osmanovu ku srdcu svojmu tisnúc. „Ale vedz, Osman, on je raz mojím mužom pred bohom, a ty si druhý, čo je hoden milovať dcéru Hanušovu a ktorého ona po mužovi svojom najväčšmi na svete zvelebuje!“

„A čo ja mám z toho?“

„A čo majú hviezdy nebeské z toho, že sa my v ich svetle, blesku a krásote kocháme? — Žofia bude pyšná, keď dakedy počuje o Osmanovi, že sa on v nebezpečenstvách na poli vojny vyniesol dohora k slncu a že si tam s jeho žiarou poihráva, vediac, že ho ta dohora vyzdvihla láska k nej, že ona dušu jeho previedla cez oheň skúšky i že ho ona, nepovoľujúc okamihom žiadostiam jeho, oslobodila z ohňa večného zahynutia, do ktorého upadúvajú mená obecných ľudí. Potom, potom pocíti i ona, čo je Čistá milosť, potom povie Černokovi svojmu: „Áno, to je muž! — Veľká láska jeho, ale väčší duch jeho!““

Osman neodpovedá, ale zamraštiac sa, pľasne dlaňou tri razy a dnu prídu traja sluhovia. Osman povie prvému: „Sedlaj mi koňa, dvadsať jazdcov nech sadá so mnou na ohnivé žrebce — ale skoro. A ty tuná daj pozor na ňu; považujte ju paňou vašou, a prorok i Allah s vami, ak len vietor na ňu zaveje —“

Hodiac ešte raz okom po Žofii, nehovoriac viac ani slova, odišiel z paloty i z Červeného Kameňa.