ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minul sa týždeň jeden, minul sa týždeň druhý, a keď tretí začal štvrtému podávať ruky, začalo sa smútiť srdce Žofiino, začalo pochybovať o zdarnom vyplnení túžob svojich. Ale keď sa už i štvrtý týždeň míňal, začalo svitať, hoc i bol čas večerný v duši Žofiinej, zadupotali kopytá konské pod Červeným Kameňom. Veriacemu nemôže byť milšou, prenikavejšou hudba devíc raja, ako bolo to dupotanie ušiam Žofiiným. A keď sa pár okamihov minulo, zaštrkotali ostrohy na pitvore, pobehla Žofia pár krokov k otvárajúcim sa dverám, skríkla i uhliadla ducha milenca svojho.

Černok stál pred jej očami.

Ale postava jeho bola zhrbená, mladistvá sila na tvári jeho vyrazená ustúpila miesto zasmušilosti a srdce jeho sa zdalo byť umretým; lebo hoc aj zhliadol milenku svoju, hoc aj ona letela do náručia jeho, hoc ona i plakala, i smiala sa od radosti, hoc ho i tak ľúbezne menom volala, že ani slávik milenke svojej, ruži východu, tak milo do uška nešepce, on ostal nepohnutý, nebolo vidno náruživosti na tvári jeho, a keby sa pravica jeho nebola nevedome obkrútila okolo bieleho tielka milenky, keby neboli pery ako nevedome na jej biele čielko, to by sa bolo možno nazdávať, že ho zídenie toto ani neteší.

A prečo to? Či ho urobila žiarlivosť proti Osmanovi ľahostajným? — To nie, bo mu sám Osman porozprával o dlhej púti Žofiinej i o jej prídení na Červený Kameň. Či hádam udusilo dlhé utrpenie túžby jeho? To nie, bo on túži za vecou jednou, jedinkou, za slobodou, aby sa mohol zaharcovaf na svojom koníku, i svoj hnev, i svoju zlosť vypustiť nad plemenom tureckým. Ľudia, milujúci viac osobnú slobodu ako devicu srdca svojho, nemilujú srdečne, dokonale, bo v tom záleží tajomstvo lásky, že sa táto v slobode cíti neslobodnou. Keď sa pominie prvý zápal lásky u človeka, druhé ešte, okrem nej, ciele majúceho, ktorý si lásku za cieľ žitia nepoložil, býva zabudnuté i to najútlejšie hnutie srdca a myseľ opantávajú iné žiadosti.

Biedna Žofia! Nešťastie ho otupilo, jeho ohnivosť k tebe vyhasilo, a predsa sa k nemu vinieš a nehľadíš tam na Osmana neboráka obďaleč stojaceho, zraky dolu zvesené majúceho i trasúceho sa, ktorého city ani šťastie, ani nešťastie uhasiť nemohlo, ktorý nepoznal, ani nepozná inej myšlienky ako o tebe, inej túžby ako za tebou, inej osoby ako teba a teba — —

Osman prepustil Černoka i Žofiu, dal ich obliecť do najkrajších šiat; odstúpil Černokovi vybojovaný Branč a rozkázal Turkom šetriť na ceste ich životy.

Hej, ako je voľno okolo srdca považskému šuhajovi! — Ako sa kochá pri cieli svojom postavená žena v pohľade milenca svojho! Jemu sa sníva o budúcich dňoch, o slávnych činoch, o nevďačnom prenasledovaní Osmana, terajšieho vysloboditeľa svojho, predtým ale lupiča najkrajších dní jeho — — Ona si zase maľuje zámky pokoja a myslí si, biedna, že jej budúci krásny, ružami ozdobený život žiaden obláčik nezakalí.

Prišli už blízko k domovu, už poznávali i cesty, i hory, i stromy domáce. Hej, akože je vám okolo srdca po dvojročnej púti tŕňovej?!

„Počkaj, milý môj,“ prehovorí Žofia, „či by nebolo dobre, keby som ja šla popredku, vyhľadala otca a potom k dovŕšeniu radosti jeho, sem ho k tebe doviedla?“

„Urob, ako myslíš; ja by len skôr chcel na Branč pozrieť, čo robia a či žijú starí známi, či ešte nezabudli vychádzať na Turka.“

„Tým lepšie,“ dopovie Žofia usmievavo, „zavolám otca a potom sa všetci vrátime na Branč.“

„Dobre, nech tak bude! Beztoho som už dlho čakal, však sme mohli tam prv byť ako v Myjave; ale dobre, nech sa ti stane po vôli.“

A Žofia odišla do Myjavy, bozkajúc svojho milenca. On si potrel tvár dlaňou, akoby z nevôle, ľahol si na trávu pod mladého dubca, položil pravicu pod hlavu, ľavicou si prikryl oči, a ani nevediac ako, usnul. Krásne je vidieť muža, v ktorého srdci sila a junáctvo prebýva, keď si on do seba obrátený, svetu vonkajšiemu uzavretý pospáva a zbiera silu a moc ešte väčšiu, bo samé vydychovanie a pohybovanie pŕs, ba každý úd vydáva svedectvo o vnútornej sile človeka, a v tvári spiaceho vidieť a čítať môžeš všetky znaky dušu jeho označujúce. A v tvári Černoka vidieť mužnosť, ale i variaci sa hnev — —

Zašuští, zašuchotá krovina odboku i počuť hlasy z tej strany; ale spiaci sa nezbúdza, nebadá dvoch prichádzajúcich ľudí. Boli to sedliaci, prišli pre drevo do hory. Vidiac šaty turecké, zbadali človeka, na ktorého turbane sa drahé kamenie ligotalo, ktorého šabľa bola taká krásna, že ju okrem Osmana sotva kto mohol mať v okolí. I stŕpli spočiatku, začúchli, ale potom zbadajúc, že spí, dali si aj očami, aj rukami znaky, pošepotali si dač do ucha a drobným, tichým krokom išli jeden za druhým k nemu. Prvý pozdvihol sekeru akoby i v strachu i v nádeji, vydýchol zhlboka, tvár mu zbledla, ruky spadli a — hlava spiaceho rozštiepená napoly. — Poranený chcel vykríknuť, vyskočiť — ale slovo uviazlo v hrdle, sila ho nestačila pozdvihnúť. Sedliak zavolal: „Chvalabohu, zas je o jedného pohana menej, buď za to meno božie pochválené!“

A sotva to dopovedal, ozvali sa v húšti radostné hlasy; poznať hlas Žofiin, poznať trasavý hlas jej starkého otca. „Tu sme, tu sme, otec môj! Milý môj, duša moja, otec žije, kde si, kde si?!“ — Ale nikto neodpovedá. Sedliaci, počujúc hlasy, utiekli —

Žofia príde na miesto, kde zanechala milenca svojho, pozrela na krvavú tvár, vykríkla, padla i zamdlela. Starý Hanuš ostal skamenený, a potom vyvolajúc: „Dieťa moje, dieťa moje!“ klesol a preberal dcéru svoju.

Pochovali Černoka na tom mieste, na ktorom bol zabitý, bo Žofia tak chcela; pochovali o pár týždňov i Žofiu k nemu, bo ona tak chcela — a po dlhej púti, púti lásky, ich spojil hrob naveky.

Na jasných večeroch chodieval na hrobec od západu starobou zhýbnutý starec, oko jeho vždy slzievalo a hlava jeho bola biela ako jabloň na jar. I chodieval od východu na hrob mládenec; tvár jeho bola zasmušilá, oko neplakalo, ale bývalo stĺpikom opreté na hrobec a ústa v zimničnom potrhovaní dačo šeptali. Starý skoro prestal chodievať na hrob, ale sa dlhé roky tiahli, čo vídali ľudia sa tôňou stromovia pri mesiaci túlavať smutného mládenca. Bezpochyby nikdy nezažil sveta! —

Budete ľutovať starého Hanuša, rodičia útli, budete ľutovať zhynutých kochankov, milenci horúci; ja ľutujem Osmana.