ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri Potúrni stojí stará drevená krčma, viac sedliakov sa motá von i dnu. Dvaja si zasadli za dlhým stolom i popíjajú si zo skleničiek stojacich pred nimi.

„Ach, bože môj drahý,“ vraví jeden, „načo sú to len chudobní ľudia na svete, bodaj by to radšej pánboh k sebe pobral.“

„Veru, pravdu máte, susedko,“ povie druhý, „múky ani za mak, soli ani štipku niet doma a deti plačú od hladu, neborká žena sa dosť trápi, ale bože môj, však tiež nič z tela vyrezať nemôže. Nuž kdeže čo vezme hriešny človek, keď sa ti na poli nič neurodí, zárobček nijaký, len plať a plať, a keď nemáš odkiaľ, poberú ti všetko, i choď chudobný človek, kde chceš, s palicou po dobrých ľuďoch.“

„Veru je pravda,“ odpovie prvý, „chudobného človeka sa nikto neopýta, či máš, či nemáš, len daj, a keď nemáš, ostatnú smidku ti z ruky vytrhnú, ktorú do úst kladieš. Ty urob, čo chceš potom, plač, oni sa ti vysmejú, hreš, a nabijú ťa i plakať ti nedajú. Ach, potom sa nemá človek nikde inde, iba na pána boha obrátiť, keď ho na svete všetko opustilo.“

„Jaj, jaj,“ hovorí druhý, „príde pán, dať mu musíš, i plať do stolice — prídu kuruci, poberú ti všetko, prídu Nemci, zoblečú ťa donaha, keď im nemáš čo dať; zo dňa na deň choď na poriadku, hoc ti i to ostatné zhynie, čo ti pánboh na poli požehnal. — Tak nemá človek ani vo dne, ani v noci pokoja, každý ho sužuje, ako sa mu len páči. Keď sa zachce kurucovi alebo Nemcovi, popáli ti všetko, i nikto sa nad tebou hriešnym človekom nezľutuje. Nedávno mi kuruci ostatné dva junce zajali, potom prišli Nemci, aby som im ich veci viezol, a že som viacej nemal na čom voziť, zbili ma až na úmor, žene ostatné perinky pobrali, zastaviac ich u žida. Ach, bože môj drahý, kedyže to len lepšie bude na tomto svete? — Už ja viem, že my chudobní ľudia len tak hynúť musíme, a nikoho nemáš na celom šírom svete, ku komu by si sa utiekal. Ach, bože môj drahý, neopúšťaj nás aspoň ty!“

Medzitým prišiel jeden pán do izby, obzerajúc sa zôkol-vôkol; i priblížil sa k sedliakom, počúval, čo hovorili, a keď dovraveli, spýtal sa ich potichu: „Nuž, chlapci, či by ste si nechceli dačo zarobiť?“

„Nuž akože, pán urodzenký, len keby sme mali kde, veď dobre že od hladu nevyhynieme.“

,,No dobre, dobre, tu máte paniaze,“ i hodil im plný mešec na stôl, „a vykonajte, čo vám rozkážem.“

„Kážte, kážte, pán urodzenký, my všetko vykonáme.“

„No teda, chlapci, viete vy čo, tadiaľto pôjde Rákóczi, chlap veľký, čiernych vlasov, fúzov a brady, trocha počerný; hlas má silný, pozor má pyšný, hoci teraz od rán, ktorými je pokrytý, slabší. On iste pôjde touto cestou, vy ho zlapajte i dostanete ešte viacej za to peňazí i statku i zeme. Či viete?“

„Dobre, dobre, pán urodzenký.“

Pán odišiel a sedliaci si zas za stôl posadali, rozprávajúc už omnoho veselšie ako predtým. Ustavične sa von obzerajú, chtiac alebo dakoho uvidieť alebo dač počuť. — Asi o hodinku zadupotajú kone pred krčmou, dvaja jazdci zastanú, uviažu o stĺp svoje kone a vojdú dnu. Mladší zavolá: „Krčmárka, daj nám dač zajesť, ale skoro!“ I obrátiac sa k druhému, povie: „Škoda, že sme až domov vydržať nemohli, ráčte, prosím, do druhej izby.“

Sedliaci sa jeden na druhého obzerajú i merajú pánov od hlavy do päty. „Susedko,“ prehovorí jeden druhému, „nech som dobrý, ten sa až navlas naň ponáša, ako čo by mu z oka vypadol.“

„I mne sa tak zdá — nože sa spýtajte, či je to on, či nie.“

I prišiel zas mladší z pánov, hľadajúc krčmárku — a sedliaci sa ho, zložiac klobúky, pýtajú: „Ale, mladý pán, prosíme vás pekne, nehnevajteže sa, či je to nie on?“

„Nuž kto?“

„Ale ach, akože sa on tam volá? — Len sa mi tak mätie — Nuž ten, čo ho schytať máme — ale totok, ozvoci, akože sa menuje?“

„Nie Rákóczi?“

„Hej, hej, ten Rákóczi.“

„Hybajte, blázni, čo by ten tu robil?“

„Hm, veď nám povedal ten pán, že tadiaľto pôjde taký pán, a tento je mu navlas podobný.“

„Čo? Choďte do pekla, čo máte statočných ľudí na ceste zastavovať? Tak vás vyochládzam, že vám bude dosť.“

„No, no, mladý pánko, veď sa nemusíte hnevať, veď sme sa to my len spýtať chceli.“ I zasa si sadli k stolu, mladý pán však, vyjdúc von z chyže, za chvíľu uháňa so svojím spoločníkom, až sa tak práši.