ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neďaleko od Potúrne stojí stará drevená krčma, dakoľko zemanov sedí tam pri pohárikoch v horlivom rozhovore.

„Ba na môj hriešnu dušu bude.“

„Hí, ba nebude, môžete sa, ako chcete paprčiť. Veď ti nám ten oplan už viac ani dobrého slova nedá. Hej, predtým, kým sme ho nevyvolili, iba pán brat a pán brat — a teraz? Keď nás vidí, to sa ti na nás ani neobzrie a tak si vykračuje, ako dáka páva. I bočí od nás ako čert od kríža. A keď človek k nemu príde, dobre že ťa so psami nevyženie; preto sme mu už neraz zavolali: Počkaj, sto striel sa do teba, nebudeš ty viac tým, čím si teraz. A teda nebude, nebude a čo by mal ešte raz väčšie brucho, ako ho má.“

„Hej, ba, pán brat, bude a čo sa vy hneď všetci od jedu popučíte. Nuž kdeže máte takú múdru hlavu ako on, veď sa vám ten vie všade vynájsť a čo by hneď celá stolica proti nemu bola. — A že je skúpy a pyšný? — Hej, neľutuje on ani chleba ani vína — a onehdy nám povedal: ,Páni bratia, len dobre kričte po mojej strane a dostanete peňazí, koľko len zažiadate, a vašich synov všetkých do úradu postrkáme.’“

„No bodaj by si krk zlomil i s tvojím pánom, čo nás zapredáva, akoby sme my jeho metly boli. — Nuž či si ty zeman? Sám na seba nôž ostríš a tvoj pán ťa ako psa na svorke vodí, i čo by sa do vás všetkých sto hrmených napralo, vy kujoni.“

„Pán brat, to nehovorte, lebo vás na môj hriešnu dušu tak o tú stenu capím, že sa hneď na ňu prilepíte. Ja cudzincom slúžiť nejdem, a preto som i sem prišiel; ale že takej hlavy v celom vidieku, ako je on, nemáte, za to vám tiež stojím. Veď sa ti ten tak vie pravotiť, ako čo by hrachom sypal. Požičiaš si sto zlatých a vyženieš veriteľa z domu, keď si príde dlh pýtať, to je všetko dobre; lebo i keď tento ide žalovať, to sa ti pomaly tak navlečie, že peniaze nedostane a ubijú ho a plakať mu nedajú, i musí ešte iných sto zlatých zložiť za právo i za to, že ťa vraj tým obrazil, keď si prišiel od teba dlh pýtať. Maj pravdu, lebo nepravdu, jemu je to všetko jedno; pravdu musí mať ten, komu ju prisúdi. A či je to nie sveta žiť človeku, keď môže robiť, čo sa mu len zapáči, a pritom sa mu ani vlas na hlave nepohne?“

„No veď ja nedbám, ale o Nemcovi mi ani slova. Veď ja viem, povedal nám to pán Václav i pán vicišpán v Okoličnom, keď sme uňho straniva tých procesov boli, že Nemci z nás chcú sedliakov porobiť. Sľubujú vám peniaze, hovorili, aby ste si dali kožu zodrať, ale pod pánom Rákóczim si nemusíte ani len frčku dať vylepiť a máte peňazí dosť. Pod ním vraj slobodne brať, čo len zachceš, a nikto ti ani len slovka nepovie. Za peniaze môžeš potom slúžiť či pánu bohu, či čertovi, keď je to len nie cudzí.“

„Páni bratia! Už sa schádzajú páni, už je čas,“ zakričí dakto. Vtom sa všetci schytili i hrnuli sa do Potúrne, kde sa i vyšší i nižší zemania na poradu zišli.

Tu sa plno zemianstva vo veľkej palote zhromaždilo; jeden myslí, druhý klipká očami, tretí vysukuje fúzy, jeden to, druhý to susedovi šepce, až naostatok vicišpán pán Ladislav Okolicsányi sa za vrchstolom zdvihne i začne hovoriť: „Páni bratia, známo vám je, čo sa onehdy vo Svätom Duchu stalo. Hrozné nám nebezpečie nastáva, bo Böckl odišiel do Levoče a môže sa nám každý okamih na krk dovliecť. Od Zvolena sme už celkom odseknutí, Spiš zaujali nepriatelia i hrnú sa na nás ako šášky zo všetkých strán; treba nám teda odhodlanosti, ak sa chceme brániť. Ostatne však takému nepriateľovi sa nemôžeme na odpor postaviť a tak sme prinútení utiekať sa k pánu Rákóczimu, ktorý podľa chýru už k Muráňu došiel.“

„Tak je, tak je, nech ho pán boh živí,“ zavolali všetci, až sa tak ozývalo, „nech príde a my zaňho žijeme, zaňho umierame.“ Pán Okolicsányi pokývne, krik utíchne a on takto pokračuje: „Keď tak chcete, páni bratia, nech sa stane vôľa božia — už sa naspäť do starej koľaje navrátiť nemôžeme — a práve preto nám treba v núdzi poslať za pánom Rákóczim. Dakto z nás musí ísť za ním, ale taký, ktorý by život svoj na to obetoval, lebo povedám, že sme zo všetkých strán vojskom obkľúčení. Kto sa teda z vás, páni, dobrovoľne na to vezme, nech vstane.“

Ale tu celá horlivosť ustala; každý sa chcel utúliť i pozeral do zeme vidiac, že to tu veru nejde do žartu, i že tu nielen trochu kriku treba, ale viacej odvážlivosti. — Nik sa neozýva, až naostatok Stanislav vstane: „My sme najväčšia príčina tohto nebezpečenstva, treba nám teda tiež i najviac k tomu pracovať, aby sa ono odohnať mohlo. Ja sa preto sám dobrovoľne podvoľujem vyplniť vašu vôľu.“

A tu všetci zhlboka vzdychli i zavolali veľkým, silným hlasom na slávu Stanislavovi. Len pán Václav, vykrútiac fúzy, vstane a zavolá: „Dobre, syn môj, dobre, teraz sa mi páčiš, bo máš smelosti za všetkých.“

„Obrazenie, obrazenie,“ zavolajú daktorí. Pán Václav však zvolá: „I do čerta obrazenie! Môj syn vie nielen slovami sa oháňať, ale i robiť — on sa pozvolil i keď ste vy všetci mlčali.“

„Nuž a prečo ste i vy mlčali?“

„Hm, ak chcete, dobre, pôjdem i ja na Muráň, a prečo nie? — Ale mňa Nemci poznajú ako starý peniaz i poznajú starého kuruca, hoc by sa i ako pretvaroval.“

„Nuž keby ste vy boli išli, i my by sme boli išli, čo by sme nie,“ zavolajú daktorí a pán Okolicsányi zasa vstane i povedá: „Páni, dajte pokoj daromným hádkam. Stanislav pôjde na Muráň a dosť. — Porúčam sa vám, páni bratia.“ S tým odišiel i celé zhromaždenie sa porozchádzalo.

Cestou prehovorí jeden ku druhému: „Je to predsa len hodný šuhaj, ten Stanislav.“

„Že je vraj syn sveta,“ odvetí druhý dôverne potichu.

„Ej, nie je tomu tak, doma ho nevesta čaká, a on ide preč od nej.“

„Ach, to by sme aj my boli išli kdekoľvek — nuž čože? Je ti to kunšt — no veru, však je mladý; a ten jeho otec tak sa nadúva, ako by bol pánbohvie čím — dajtimibože za chlapa!“