ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na nebi sa zbiehajú popolavé obláčiky i spojac sa ubiehajú ďalej a ďalej; ale s ich odchodom prichádzajú nové, zastanú si nad krajinou i sniežik ľahký ako páper, biely ako húska popadáva. Húska opustí krídelcia, neverná lastovička ubieha ďaleko za hory, za vody a straka si sadne na kôl i nazad privoláva predošlé dni.

Tak sa pomaly blížia dlhé zimné večery; biely sneh pokryvší celý vidiek, oznamuje ich príchod. Preto býva i u pána Mikuláša vo Svätom Duchu zvyčajne veselo. Kapitán Böckl je uňho na hospode, býva veľmi veselý, vrtí sa okolo Aničky, dcéry domového pána ustavične ako strela, rozpráva jej o svojich skutkoch, o vojnách, o Viedni, o živote veľkých miest, o svojom stave, rode, predkoch a pri tom si vždy niečo prifarbí, pribásni i pozohýna; a ona slúcha, akoby neslúchala, usmieva sa, akoby sa neusmievala, i odpovedá na jeho otázky, akoby sa jej nechcelo, i reči jeho jedným uchom dnu, druhým von púšťa.

Za zimných večerov sú najmilšou zábavou priadky, odbavované z dom do domu, pri ktorých sa páni osobitne v bočnej izbe zhromaždia i o všelijakých veciach rozprávajú, kým naproti tomu biele pohlavie v hlasnej palote si zasadne, tam pradie i počúva reči, vypravované chasníkmi, krútiacimi sa okolo neho.

Práve dnes prišiel rad na pána Mikuláša dávať vo svojom dome takrečené priadky. Zišlo sa uňho plno pánov i paní, mladých pánov i dievčat i z dediny i z okolia, lebo toto miesto sľubovalo mnoho zábavy. Domáca dcéra pomáha matke a krútila sa sem i tam, otec zabával pánov, prosil ich, aby ho všetci skoro navštívili, že potom pôjdu do Tatier na divé kozy; Böckl behá ako pochabý z izby do izby. Keď príde medzi pánov a vkročí dnu do izby, hneď všetci umĺknu, hoci by sa o akýchkoľvek pletkách rozprávali, i zazerajú naň, akoby ho chceli zjesť, lebo im leží v žalúdku, prežierajú sliny i fučia od hnevu; on však, nič si z toho nerobiac, beží do druhej izby medzi biele pohlavie a tu nájde k sebe samú vľúdnosť. Panenky sa nepýtajú, či on z tej, alebo tamtej strany, a preto pozerajú naň ako na mladého, okolo nich sa vrtiaceho človeka. On sa však tu netrpezlivo obzerá po jednom i druhom kúte a nenájduc, čo okom hľadal, vyšiel von k domácej panej:

„Prepánaboha, vaša milosť, čože pannu Annu tu von zadržiavate, veď bez nej nijakého života v spoločnosti nieto.“ Starej panej sa to páčilo, usmiala sa i „no len, no, dobre, dobre“ odpovedala, potom všetko tak nechala, išla hľadať dcéru a vezmúc na seba všetku starosť, poslala ju dnu i bez jej vlastnej vôle.

Tu bolo všetko živo. Mladí páni rozprávali o všelijakých veciach, vystrájali žarty, dievčatá sa smiali i žartovali spoločne. Obzvlášť Stanislav sa stal dnes miláčkom všetkých, obracajúc sa okolo paní i panien, bo vedel im tak všeličo rozprávať, že to bola len milá vec počúvať. — Vtom vstúpil dnu do izby Böckl, vedúc Aničku pod pazuchy i celý vyradovaný ju posadí na stoličku, ustavične jej poklonky robí a vychvaľuje jej krásu. Paničky sa tomu uškľabujú i mihajú očima jedna na druhú. Stanislavovi je to tiež nie po srsti a tak mu opadli krídla, i kedy-nekedy na to, ako jastrab na holuba krivým okom zaškúli.

Medzitým v dome pána Václava je pusto; on sedí na starej leňoške i fajčí si, pani si zas pradie pri kozúbku i premýšľa. Pán Václav len hlavou pokyvuje i vždy dač popod nos mrmle, až sa naostatok ozve: „Hm, to sa mi nepáči, že sa ten chlapec vždy tak túla, hm, už ti on i tam narastie, kde ho nezaseješ, už ti on musí byť pri každej pletke, všade, kdekoľvek dáka šialenosť vznikne.“

„Ach, nebožiatko,“ ohlási sa matka, „dajteže vy mu pokoj; nuž nechže sa ono, chúďa, tam zaveselí, veď doma beztoho nič nemá okrem vašich prázdnych rečí.“

„Čo? Prázdnych rečí, či sú to prázdne reči, keď mu chcem dodať ducha, aby nebol horší od svojho otca, starého otca, deda i od všetkých predkov až po Ondreja kráľa? — Ale nie, to ti on počúvať nebude, pánbohchráň, nie, on radšej ta ide do záhrady i obzerá sa, kde by mohol oči Mikulášovej dcéry uhliadnuť. Na to ti je už priam hotový — no ale počkaj!“

„Ach, akáže by ja šťastlivá žena bola!“

„Nuž aká šťastlivá?“

„Ach, keby sa to podariť chcelo!“

„Nuž čo podariť?“

„Keby som ju, bože môj, za nevestu dostala.“

„Choď mi s tvojimi nevestami, to ti povedám! Nech ide do čerta, nech obseká uši Turkom a potom, keď ho svet ako-tak pozná, nech si hoc aj krk vytruští — ja nedbám, ale teraz mi o tom nehovor ani slova, lebo — ale počkaj, musím ja ta ísť a uvidieť, ako to vyzerá!“ A potom sa pobral a odišiel k pánu Mikulášovi, svojmu susedovi.

Tu je hlučne; páni sa obracajú do izby, v ktorej sa mládež veselí. Pán Václav dáva ruku pánom bratom i svojmu susedovi, potom sa obzerá na všetky strany.

Böckl sa otáča zôkol-vôkol a všade ho plno. Stanislav pozrie kedy-nekedy na krásnu susedku, ktorá tiež tu i tu naň očkom zahodí, hoci hneď nato ho sklopí, z čoho vídať, že jej to nie milé, keď jej Böckl dač šepce alebo keď sa jej ináčej zalieča — bo keď tomuto dačo odpovedá, vždy sa na Stanislava obzrie i rada by nevravela vidiac, že sa to tomu ľúbiť nemôže. Vie ona dobre, čo sa v ňom varí, hoci ešte vedno skoro ani nehovorili; vyčítala to z jeho zraku, lebo keď ju má stretnúť na ulici, to ju radšej obíde, ako by sa s ňou mal zísť, a zasa sa predsa len vždy obzerá na tie miesta, kde ju raz bol uvidel. — A keď dievča dač podobné zbadá, nie mu viac treba, už vie, odkiaľ vietor dúcha.

Starí páni vychádzajú zo svojej izby i počúvajú reči mladej čeľade. Böckl len i ďalej fačkuje i smeje sa, až ho naostatok Anička, od ktorej sa ani nepohol, mala dosť i povedala potichu: „Ale, pán kapitán, prosím vás pekne, ráčte zabávať i druhé panny, veď som ja domáca a veru ja to ani nezasluhujem.“

„Zasluhujete, ruža moja, zasluhujete, a ja vás do Viedne odveziem, aby svet videl vašu krásu.“

„Ej, nie tak, nie, pán kapitán,“ ozval sa pán Mikuláš, „čože by ste vy mali moje dieťa odvádzať.“

„I,“ zakričal rozohnený Böckl, „pred celým zhromaždením tuná povedám, že od tejto chvíle je panna Anna, dcéra pána Mikuláša, mojou nevestou a o niekoľko dní i mojou manželkou.“

„Nuž ale tvojou, čo by sto medených okovaných do teba uderilo!“ skríkne rozpajedený pán Václav. „Nuž ale ty sa opovážiš ešte takto s nami nakladať? — Nuž ale ty? — Neostri si zuby, utri si ústa; my nie sme tvoje metly. — Sem poď, chlapče,“ zavolá prudko na Stanislava, „len zato si ju ty musíš vziať, a ona je odteraz tvoja nevesta.“ I vložil jeho ruku do pravice trasúceho, ale nezdráhajúceho sa dievčaťa.

„Ha, ty podnož uhorská!“ skríkne Böckl i chce sa rútiť na starého Václava; ale vtom sa zemianstvo pobúri kričiac: „Zabi ho, zabi ho, holomka!“ i valí sa naňho. Bockl sa prudko vyrútil z izby, trúby zavreštia na ulici, za okamženie sedia železníci na koňoch i opierajú sa proti zemianstvu, rútiacemu sa na nich so šabľami, kosami, fokošmi a skalami. Ľahko je rozoznať biely plášť, ľahko strieľať a mlátiť hoc v tmavej noci doňho. Roztratené zemianstvo sa skrýva i z kútov na vojsko nápady robí. Dakoľko vojakov padlo, iní sa dajú na útek a Böckl škrípajúc zubami, preklínajúc zemanov, letí z dediny za svojimi.