ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žiare sa zablyšťali na nebi a pomaly sa začínalo brieždiť. Spoza spišských hôr vyskočilo slniečko ako väzeň z temnice a svojou horúcou žiarou bozkalo šedivé čelo velebného Kriváňa. — Neďaleko Kriváňa pod Barancom leží tichá dedinka, bývalisko viacerých zemianskych a sedliackych rodín. Slnce zasvietilo aj na tichú dedinu a pozobúdzalo všetkých, čo ešte len pred chvíľou odpočívali v tuhom sne. Sedliak s kosou ponáhľa sa kosiť na poľany v tatranských horách dozretú trávu a mladé ženičky idú za nimi s hrabľami na pleciach, plachty majúc uviazané okolo pazuchy, ustavične hovoria a spievajú, akoby im nič nechýbalo. Odrastené deti idú vystierať k potoku plátno a malé deti, pľačkajúc a brodiac sa po jarku, vyháňajú husi na pašu. — Starý, vysoký, z dreva zbudovaný dom stojí naprostred dediny, okolo neho sú i z druhej strany iné zemianske domy. V tomto dome sa už všetko pohybuje, čeliadka sa schádza na dvore a starý Václav rozdeľuje sluhom i slúžkam — slovom, obzerá všetko ako starostlivý hospodár. Naboku za domom stojí malá záhradka a z nej je pekný výhľad na Tatry. Mali dakedy v nej byť nasádzané kvety, ale teraz stojí akosi pustá, iba kde-tu ružička pozdvihuje hlávku. Poznať, že v dome nieto mladej dcéry a že stará pani radšej sadí a obstaráva iné zeliny ako pekné kvety.

Dvierka sa na záhrade otvoria, a do nej vojde mladý šuhaj. Obzerá všetky kúty a vyhľadáva miesta, na ktorých sa dakedy hrával. Pozrie na Tatry. Ich čelo sa dvíha až k oblakom; hoci je leto, predsa sú ich končiare pokryté snehom a biely sneh sa ihrá v ľahkých obláčikoch, čo sa pustili z neba, akoby chceli pobozkať Tatry. Tam stojí Kriváň, jeho driek je zelený ako lúka, jeho čelo je biele ako hlava šedivého starca; ale spojenie toho bieleho a zeleného nevidieť, lebo sa nebeské obláčiky spustili dolu a ovenčili hlavu šedivého obra, podopierajúceho ich svojimi plecami, hoci sa jeho téma vysoko nad nimi vypína. Tak venčí a nepohnute stojí v službe za vec dobrú.

Na susedovej záhrade sa tiež otvorili dvere a mladé švárne dievča sa ako rybka vošmyklo dnuká. Jej biele ranné hábky sa len tak zahrávajú s tichým vetríkom, jej tvárička sa len tak ligoce od slniečka a taká je červená ako makový kvet. Vojde zastierajúc si oči rukou od slnca a pozerá na kvietie; potom vezme krhličku, pokropí kvetné hriadky a zaspieva si:

a usmievajúc sa od radosti, že jej všetko tak pekne kvitne, obchádza okolo hriadok ako matka okolo svojich dietok. Mladý šuhaj stojí — ani sa nepohne, ani nezadýchne — i pozerá na krásne zjavisko v susedovie záhrade. Utúlil sa za strom, aby susedka zazrúc ho neušla, a tak aby na ňu dlhšie mohol pozerať. Ale samopašné dievča otáčalo očami zôkol-vôkol a zhliadnuc ho, utíchlo a len kedy-tedy naň očkom zahodiac, chytrým krokom bežalo domov, akoby nič nebolo spozorovalo. — Nevidí ju už šuhaj, ale mokrá hriadka, vytlačené kroky na pieskom vysypanom chodníčku a kvietie, čo sa až posiaľ kývalo, svedčia, že tam dakto musel byť. A šuhaj jak sa díva — až keď sa už dosť a darmo nadíval, išiel, odkiaľ prišiel.