ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvyšky liptovského zemianstva obnovili za dakoľko dní na vŕškoch nad Potúrňou i od Vavrišova silné priekopy, lebo Böckl zasa prichádza do Liptova so svojím ľudom, už či stíhajúc Rákócziho, či z osobitných vlastných príčin. Nad Potúrňou sa pyšne vypínajú valy a Rákóczi rozkazuje ešte verným svojim, hoc je i slabý, a Stanislav navlas vypĺňa jeho rozkazy.

Böckl prišiel so silným vojskom, robí útoky na vyvýšené valy i chce vyliezť hore a zdrúzgať silu svojho nepriateľa. — Ale darmo: Rákóczimu prišlo vojsko spoza Tisy, ale už neskoro za ním do Trenčína idúce, na pomoc. I hrmia ešte delá, hoc obecný ľud ubehuje do hôr.

Stanislav stojí na čele vojska i vzpiera sa Böcklovej moci, až tomu naostatok sám Heister príde na pomoc.

Keď dobývanie potúrňanských hradieb trvalo taký dlhý čas, stalo sa, že Heister kázal svojmu ľudu viac ako inokedy a s väčšou mocou udierať na valy. Ako rozpajedené sršne sype sa jeho ľud na ne, ale ako kamenec nebeský sa sypú gule zhora. Hoci sa vzdor tomu Nemci predsa opierajú, chtiac v mihu oka zdrúzgať moc silného nepriateľa, predsa je všetko daromné, bo streľba zhora len hučí, oheň z diel i pušiek sa listí a ožiaruje celý vidiek, nad ktorým milé krásne slniečko už začína zhasínať.

Akoby na dovŕšenie práce vyberie si Stanislav z prostriedku svojich najhodnejších i vyrúti sa s mečom v ruke na nepriateľa. Heister s Böcklom musia odstúpiť, ba za chvíľu obrátia sa i dajú sa na útek.

Plní radosti vrátili sa víťazi do svojich šiatrov. — Stanislav prehovorí Rákóczimu i pánom bratom: „Nemci sa tak skoro nezblížia, lebo dostali výplatok na dakoľko dní. Prosím vás teda, páni, na krátku večeru do Svätého Ducha.“

V Stanislavovom dome plno i žiaľu i radosti. Stará pani za ten čas umrela, teraz tu gazduje matka mladej panej, ku ktorej prichodia susedky plakať, vykladať a vyčitúvať i spomínať, aká bola nebožka dobrá pani. Starí sluhovia sa vypytujú na smrť svojho pána, lebo s ním na vojnách bývali, s ním ošediveli, pri ňom v bitkách obkaličeli, a tak im je smutno za starým pánom, s ktorým vždy spolu stávali i v šťastí i v nešťastí; obrátia sa teda do kúta i horko zaplačú.

Unavený Rákóczi si ľahol po večeri a šiel na odpočinok; pán Mikuláš zabáva hostí, jeho pani sa však stará o domácnosť. Páni hodujú i pripíjajú na zdravie pánu Rákóczimu i domácim pánom a paniam: pomaly však odchodia von i rozchádzajú sa sčiastky po izbách domu, sčiastky do susedstva, kde každý, ako môže, snom občerstvuje unavené údy, bo bolo dosiaľ mnoho práce a málo odpočinku. Už je všetko ticho, ale sviece ešte horia po celom Stanislavovom dome.

V bočnej maličkej izbičke sa zhovára Stanislav so svojou Aničkou, ktorá sa teší i ktorej oblednuté líčko sa už začervenalo radosťou. Milý prišiel z bojov a hádam teraz už tak ako predtým nebude, keď príduc domov, pohliadol, čo sa robí, a zasa k vojsku odišiel; a tak kvitne teraz ako kvietok poľný, napojený studenou rosičkou, lebo milý jej odhodil všetko na stranu, zbroj položil do kúta i tešil sa s ňou, s ňou jedinou po prvý raz v živote. Vie on vie byť strašný i mocný vo vojne, silný i hebký na koni i chladný, keď pracovať treba; ale pozná i úprimnosť srdca, tam kde je pre ňu miesto, a Anička to vidiac, hladí ho po tvári, hľadí dnu do očí, hladká ho po lícach i hlave — a zabudne i ona i on už akoby na celý široký svet. Ona sa ho vypytuje, ako sa mu v bitkách vodilo, a on jej zas, čo porábala doma v jeho neprítomnosti, pričom si obaja rozprávajú všetko od slova do slova. Pán Mikuláš vošiel so svojou paňou do izby i tešia sa zo šťastia svojich detí.

Vtom sa plameňom ožiaria obloky, na dvore zabrnčia šable, strhne sa strašný krik. Stanislav sa schytí, vezme šabľu i beží von ku svojim; pán Mikuláš sa schytí a ide bojovať cítiac, že to Nemci vtrhli do dediny.

Celá dedina je v ohni, až sa tak všetko varí; iskry kypia ako rozsršené hady. Všetko vzbudzuje hrôzu a ľudia od požiaru ohnivými sa zdajúci, lietajú s mečom v ruke ako mátohy po ulici. — Na Stanislavovom dvore je krutá bitka, Böckl sa pení hnevom a Stanislav skáče sem i tam na pomoc svojim. Böckl priskočí a zaryčí: „Došiel si cieľa, ty zbojník šťastia môjho, nazdajúc sa, že my od strachu utekáme, i nemysliac na lesť nepriateľa inou cestou prichádzajúceho, aby domácemu šťastiu tvojmu zasvietil.“

I s hrozným hnevom sa rúti na Stanislava, ktorý sa zvrtne i uderí mečom do Böckla tak, že sa ten zvalí, škrípajúc zubami v hroznom preklínaní. — Preletí to ako stotisíc hromov nemeckým vojskom a celé hordy sa sypú na miesto, kde ich vodca padol.

Hej, Stanislav, Stanislav! Kde je tvoja mladosť? — Rozrúbali ťa Nemci na kúštičky i s pánom Mikulášom — a ty ležíš zabitý, nebude ťa už viac na vojnu nosievať tvoj vraný koníček, nepoihrá sa už viac tvoja šablička na nepriateľských krkoch, nezaplače už nad tebou nijaká živá duša na svete, lebo sú už všetci tvoji milí tiež na kúsky porábaní a divý požiar im svieti krásne a velebne k pohrebu. — Hoj, Stanislav, kde je tvoja mladosť?

Uhliadnuc plamennú žiaru i slyšiac krik vojny vo Svätom Duchu, pohli sa Rákócziho tábory, ktoré Heister za chrbtom prepadúva. Potýkanie je ukrutné, dediny sa pália a dve nepriateľské vojská sa vraždia za tmavej noci pri strašných požiaroch.

Rákóczi ušiel do Poľska; Böckl je vo svätopeterskom kostole pochovaný; Svätý Duch, Svätý Štefan a ešte jedna dedina je ohňom so zemou zrovnaná i neušla tam smrti ani len jedna živá duša. Stalo sa to na Všechsvätých roku 1709.

Nepoznať už viacej ani šľaku po Svätom Duchu; ale roľník ukazuje pod Tatrami medzi Petrom, Vavrišovom, Jakubovanmi a Konskou pusté trasoviská, kde dakedy Svätý Duch mal stávať, i prechoval nám pamiatku toho miesta, kde sa stali tieto veci. Na deň Všechsvätých počuť tu po polnoci bolestne hučať zvony i spod zeme vystupovať ohnivé vojsko, robiace poctu nevinne zahynutým; na jar zas, keď začínajú kopnieť krtince i vyzdvihovať svoje čierne hlávky nad plachtou bieleho snehu, tu vystupujú zo zeme starí, dávno tu zhynutí bojovníci, púšťajúc sa vo svojej ohnivej podobe jeden do druhého, pokiaľ vetrík od Kriváňa zaviavší, sfúknuc ich, neurobí koniec vojne už dávno zahynutých bojovníkov. Opakuje sa to často; ľudia umní hovoria, že je to vraj taká fatamorgána, ako pri Ondrašovej sa zjavujúca, roľník však, zazrúc to, prežehná sa krížom i pomodlí sa za nevinné dušičky, zahynuvšie tu v strašnom ohni bez poslednej spovede, bez pohrebu.