ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo Sv. Mikuláši je veľký stisk ľudu. Tam sa páni prechádzajú po rínku, brnkajúc šabľami a zastavujúc sa pri každom chudobnom zemanovi i hovoriac mu hneď hlasitejšie, hneď pošepky do ucha. Potom sa schytia a idú ďalej, hľadajúc iných, a keď sa ich už hodná kopa nazbierala, zhovárajú sa o zemianskych veciach. Pán povedá: „Páni, držteže sa!“ „Ej, nebojteže sa, pán brat, veď i my vieme, že ste nám dakedy tiež dač dobrého urobili.“ Pán sa pokloní a vbehne do stoličného domu. A to sa všade tak robí. Po ulici sa snuje plno vojska a zazerá na sebevoľné zemianstvo, pozerajúc naň tiež len bokom, akoby sa mu naň ani hľadieť nechcelo. Vo všetkých kútoch sa ozýva hudba, šable a ostrohy pánov, zbroj vojska a fokoše nižšieho zemianstva, krik ľudstva a spievanie podnapitých zemanov hučí ako súdny deň. Pomaly sa páni poberajú do stoličného domu; nižšie zemianstvo sa za nimi hrnie s hrozným krikom. Ale na ulici je ešte tiež celý rákoš, vresk, hukot, hluk. Zemania hrnúci sa do stoličného domu naschvál strcajú vojakov a títo zasa zemanov, takže vojsko hneď šable vytiahlo, zemania zasa šable, fokoše a valašky nad hlavy povzniesli a nastala ruvačka, krik, huk ako v pekle. Hudba umĺkla, všetko sa hrnie k ruvanici. Vtom sa na obloku stoličného domu ukázal župan Illésházy a Böckl, vodca vojska. Pán Illésházy zavolá: „Ustúpte, páni bratia, ustúpte!“

„Haj, ba ho neodstúpim, čo by sa hrmen striel do jeho matere, tu sme my na našom grunte. Čože teda títo od nás chcú, čože nám zavadzajú?“ kričí jeden zo zemanov a druhý zasa: „My sme páni a nedáme si do kaše dúchať — nech oni odstúpia — prvší je zeman ako tu dákysi odkundes, čo sa nám tu pod nohy mätie! Ľaľa, ešte nám naostatok ani do stolice prístup nedajú! Vyochládzaj ho, vyochládzaj! Lap ho, lap, či ho vidíš, ako sa nám vysmieva! Sem ho, sem medzi prsty!“ A tu ruvačke ani konca, ani kraja, až Böckl k oboku príde a pokýva vojsku, aby odstúpilo. Potom riekne županovi: „Prosím vás, páni, druhý raz lepšie držte na uzde vašich zemanov!“ Po týchto slovách sa vzbúri celé zemianstvo, medzitým sa skoro všetko prihrnuvšie, i volá: „Veď ti my dáme uzdu! Ale či to budeme trpieť? Utrite mu nos, utrite!“

Tak kričí jeden za druhým bez konca-kraja, oči im iskria, ruky sa im trasú, akoby ich svrbeli.

Župan pokýva rukou a všetko utíchne. Böckl si sadne po županovej pravej ruke a od hnevu celý sa trasie, zakryje si dlaňou tvár i sedí ako kamenný stĺp. A zemianstvo začína hučať, bo sa mu neľúbi, že si Böckl skoro na prvšie miesto zasadol; ale župan pokývne rukou a zasa sa všetko utíši a on začne hovoriť: „Páni bratia, slávne zemianstvo! Zhromaždili sme sa tu, aby sme vôľu kráľa nášho Karola VI. počuli, a teší ma veľmi, že ste sa v tak hojnom počte zišli, bo to je znak vašej lásky a privrženosti k veciam pospolitým. Teraz, prosím, počujme kráľovu vôľu.“ Na tieto slová zakričí celé zhromaždenie: „Vivat! Vivat!“ — Zapisovateľ vstane, vykrúti si fúzy, vezme papier a začne čítať: „Nos Carolus VI. D. G. Romanorum Imperator.“

„Počkaj, postoj!“ zakričí dakto. „Čože nám vy tu po latinsky čítate? To my nerozumieme, a predsa sa nás to všetkých týka a nie len tých, čo troška po latinsky vedia. Tu ide o našu kožu, čítajte nám tak, ako my rozumieme!“

„Dobre máte, pán brat, tak je,“ zavolá moc hlasov a zapisovateľ pán Štefan Andaházy začne takto: „My Karol VI. slávnemu zemianstvu liptovskému pozdravenie:

1. Žiadame od slávneho zemianstva, aby šlo pod zástavy pána grófa Heistera oproti buričovi Rákóczimu, ktorý teraz vo spojení s Turkami zo Sedmohradskej do Uhorskej vtrhol a ponáhľa sa pobúriť do horných stolíc milého nám kráľovstva uhorského. Insurekcia táto má sa čím skorej zísť, lebo preto má zeman také veľké práva a slobodný je od všetkej dane, aby bol každú chvíľu za svojho kráľa umierať hotový.

2. Že mnohé vojny s Turkami a inými národmi pokladnicu našu vyprázdnili, nakladáme, aby po niekoľko mesiacov na každý spôsob tritisíc zlatých zložených bolo.

3. Posielame k vám pána nám verného Fridricha Vilhelma Böckla, slobodného pána z Čavy, slávneho pluku Valskehlianskeho kapitána, dotiaľ v Liptove ostať majúceho, dokiaľ tieto rozkazy naše vyplnené nebudú. Rozkazujeme spolu, aby sa mu všetka česť preukazovala; kto by sa mu ale, alebo ktorému z ľudí jeho ublížiť opovážil, upadne do kráľovskej nemilosti.“

Nato zas zahučí celý zbor a bola by sa i v stoličnej palote nová ruvanica strhla, keby sa pán Illésházy nebol zo stolca pozdvihol, stiahol obrvy, zmraštil čelo a nebol zavolal: „Čo to za neporiadok? Či sa neviete pekne držať, páni? To sa nesvedčí na zemanov!“ Na jeho slová všetci utíchli, ale až tak odfukujúc od hnevu a zazerajúc na Böckla.

Vtom starý Václav zo Svätého Ducha vstane: „Páni bratia, všetko tu proti obyčaji ide, insurekcia bez nášho dovolenia, daň bez privolenia krajiny — to nikdy nikto, ako je svet svetom, nevídal. A ktože dá tú daň? Ja nie a sedliak neborák nemá, ani čo by len naraz do úst vstrčil. A či ju my máme skladať? Prečože naši predkovia krv vylievali ako statoční zemania? Či nie preto, aby sa všetkých daní striasli? A ešte nám tu dakoho na exekúciu posielajú, aby z nás vysilili to, na čo chuť nemáme. A či sme my nie slobodní? — Títo nám tu chcú slobodu odňať; nuž a či si ju dáme?“

Celé zhromaždenie sa na takéto reči vzbúri i volá: „Tak je, tak je, vyžeňme ich, vyžeňme!“ Na to sa zemianstvo ako jastrab pustí do Böckla; tento však so svojimi spoločníkmi, vidiacimi, že ide o ich kožu, opustil palotu cez najbližšiie dvere.

Tu župan pán Mikuláš Illésházy vstane i vraví: „Čo robíte, páni? — Mohli sme aspoň dačo ustanoviť, pokiaľ dáku istotu nemáme, lebo vidíte, že sme slabí bez pomoci a Heister sedí v Levoči s mnoho tisícmi a ľahko nám je na krku i zviaže nám ruky, že sa nebudeme môcť ani hnúť. Čo robíte, zle robíte. A vy, pán Václav, ste najväčšia príčina búrky a preto pôjde Böckl i so svojimi ľuďmi k vám do Svätého Ducha na hospodu, pokiaľ dač neukončíme. Teraz či dáme podatky, či nedáme?“

„Nedáme, nedáme!“ zahrmí celé zhromaždenie a nik ho viac nemôže utíšiť. I nebolo nikdy, ako je Liptov Liptovom, takej búrlivej kongregácie.