ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chvíľa za chvíľou beží, čas odchodu sa približuje, smútok zaujíma všetky dobré srdcia, majúce utratiť svojich milých. Pán Rákóczi sa odobral do Okoličného, vo Svätom Duchu sa však schádza zemianstvo z horného vidieka i netrpezlivo čaká na odberajúcich sa vo Václavovom dome. Tu je bolestné lúčenie. Mladá nevesta stojí ako stĺp i plače, zastiera si šatkou oči, slzy jej tečú po bielej tvári i smúti jej srdce, bo sa ešte ani nepotešila so svojím manželom, vždy pri Rákócziho boku stávajúcim, a má ho utratiť prv, ako by si bola s ním dôverne požila; a tak sa ešte ani len neosmelí ho prosiť, aby zostal doma, pričom tým viacej jej srdce cíti bolesti. Úbohá starká matka objíma i prosí syna, aby ich, slabé ženy, nenechával; ba i starému Václavovi tiež slzy v očiach hrajú, preto však, že sa nesvedčí dávať najavo svoju slabosť pred ženami, zavolá: „Ja, nemaznajte sa už toľko — poď — zbohom!“

„Ach, veď ja vás nezdržujem, choďte si len, choďte, veď je vám všetko jedno, či my tu zhynieme, či nie. Ale, moje dieťa drahé, nechoďže mi, nechoď, môj tulipán, odo mňa; ja som ťa bolestne porodila i vychovala, striehla som ťa ako makový kvet v mladosti, aby ťa ani vetrík neovial. Ach, nechoďže, nechoď, moja potecha drahá, úprimná — veď ty už viacej živú nenájdeš svoju matičku — nenechávajže ma, nenechávaj utrápenú hriešnu stvoru!“

Ale darmo, muž je vyšší nad svoju domácnosť — Stanislav smutne pritúli k sebe svoju drahú, i matičku utrápenú, vybehne na dvor, skočí na koníka, utrie si slzy, obzrie sa ešte raz a ubieha preč popredku z dediny. Pán Václav podal ruku i manželke i neveste, zakrútil očami, uderil na šabľu, popichol koníka: „Zbohom! — Páni bratia, vo meno božie hýbajme sa!“ zavolal — A tak zmizol celý sprievod, pričom po záhumniach hľadiaci i zrakom milých svojich sprevádzajúci šepotajú: „Zbohom!“ I vypadne im slza z očí, bo zrak ich nevidí už tých, za ktorými túži. Iba oblak prachu ukazuje, ktorou stránkou odišli.

Pod Žilinou leží Rákócziho vojsko ako rozliate more. Mikuláš Bercsényi a Ocskay vedú nad ním najvyššiu správu. Tam pozerá oborený Sedmohradčan, pozerá vôkol po krásnych dolinách, tam si spieva čiernooký Srb pesničku o kráľovičovi Markovi, tam zas leží dakoľko lenivých Turkov na zemi i bez starosti si fajčí zo svojej dymky, tu hrdý uhorský zeman vysukuje fúzy i v hlave chová všelijaké myšlienky o budúcnosti. Turci, Valasi, Srbi, Maďari, Slováci, všetko sa to medzi sebou mieša, každý ide svojou cestou, každý robí, čo chce; jedni sa cvičia v zbrojí, druhí poskakujú i postávajú, tretí sa hrajú, tí tam idú na poľovačku, iní spievajú, iní zas chodia po dedinách a poliach niečo pod zuby hľadať atď. Krik, hluk sa ozýva vôkol ako povodeň, neporiadok, sebevôľa, bezuzdnosť, neposlušnosf sú hlavnými odznakmi táborov.

Ráno svitá; po tábore sa ozývajú hlasy „pán Rákóczi ide, pán Rákóczi ide“. Tu sa celý tábor dvíha na nohy; v jednom kúte sa ešte ľudia rozvaľujú a naťahujú sa, až im kosti v stavcoch praštia, v druhom zas zívajú a do svojich kepienkov zahaľujú. Vtom príde zeman i potriasa druhého ležiaceho na zemi. „No čo chceš?“ ozve sa tento.

„Stávaj hore, leňoch, už trúbia.“

„Nechže si tam trúbi, kto chce, čože ma doňho. Aleže mi daj pokoj.“

„Ha, ha, teda ti je tak dobre na tej tvrdej zemi? A či sa ti čo stalo?“

„No nech ju šliak porazí i s vojnou, i s takou posteľou — to je nie pre statočného človeka; u nás sa ani psí nemusia tak povaľovať pod holým nebom ako my tuná. A tá zem, bodaj ju parom zabil, je taká ako železo a statočný človek ešte musí byť rád, ak sa mu dajú na nej do sýtosti vyspať — hybaj a daj mi pokoj.“ I obrátil sa na druhý bok.

„Ha, ha, ha, veru lepšie doma pod pecou sedieť ako takto bojovať; lepšie ti to bolo doma v teplej posteli zadriemať, ako tu i od hladu i od smädu, i od všetkých jazerných striel trpieť. Bratko, nech parom vezme všetku vojnu! Či nevieš tak urobiť ako ja?“

A ležiaci muž vystrčil hlavu spod kepienka, poznal priateľa, skočil na rovné nohy i s veľkým začudovaním povedal: „Nuž, kdeže si sa ty tu vzal, hriešna duša, či si z duba spadol a či ťa búrka priniesla, veď ťa tu už od dakoľko dní dal Bercsényi hľadať. Kde si bol? Ako prichádzaš? — Čo nového vo svete?“

„Nuž bol som doma. Ale pomysli si, bratko, čo sa ti mi nestalo. Rákóczi nám kázal, aby sme poslúchali ním samým nám daných vodcov, a my sme mu to sľúbili; ale Bercsényi sa ti nazdáva, že je už celý svet jeho, už ti mu také rohy narástli, že chce nimi každého strcať. Ja som prišiel k nemu pýtať sa, aby ma na dakoľko dní domov pustil, a on sa ti nadul a povedal, že do temnice. — Aha, toľko a toľko paromov do teba uderilo, nuž čože si ty mne za pána? — pomyslel som si — a neprosil sa čert babe, keď ma nechcel dobrovoľne pustiť, šiel som nasilu. — Nuž a čože? — Čože mi urobí? — Nech som dobrý, nekážem mu ani len sa ma dotknúť, lebo mu všetky zuby vybijem, až ho krvavá polievka zaleje, i obsekám mu uši, že mu bude dosť.“

„Nuž a čože ti doma povedali?“

„Ale pomysli, dieťatko, prídem ti domov, nuž sa ti začnú naše ženy smiať, že vraj dajtimibože za vojaka! Ja som sa dobre od jedu nepopučil i začal som im hovoriť: ,Hm, keby ste vy vedeli, ako to tam zle s ľuďmi zachádzajú, nuž potom by ste vedeli, čo je to bojovať.’ Ale ony sa len smiali a ja som si pomyslel: ,Nuž nech vás čert vezme,’ šiel som nazad, dobre sa na cestu zaopatriac. Medzitým som sa stretol s pánom Rákóczim, ktorý mi povedal: ,Nuž kdeže ste sa tu vzali, pán brat?’ Pomysli si, povedal mi ,pán brat’, tak som sa mu zo všetkého vyspovedal, čo ako je, i na môj hriešnu dušu som mu i to nezamlčal, že ja jemu hockedy, ale Bercsényimu nikdy slúžiť nejdem. On mi na to riekol: ,No nič sa nebojte, pán brat, všetko dobre bude,’ a potľapkal ma po pleci.“

„Hm,“ odpovie druhý, „veď to už len čo je človek to je človek, to ti už taký pán, čo by skorej mohol rozkazovať, ani neškrkne, taká ošmeta však, čo nemá nič, iba prázdne vrecká a prázdnu hlavu, bude sa ti pechoriť, akoby bol celý svet jeho, a môže rád byť, že s ním chceme bojovať.“

Vtom sa začalo silne trúbiť a bubnovať, i celé vojsko v mihu oka stojí v radoch. Rákóczi s mnoho pánmi ide na vranom koni i prehliada množstvo svojich spojencov. — Sedmohradské vojsko stojí nepohnute, akoby ho k zemi prikoval, bo ho Rákóczi už naučil poslúchať; keď sa však k hornouhorským insurgentom priblížil, to sa tí viacej nemôžu zdržať, aby nevystúpili, čiapky dohora nevyzdvihovali i nevolali: „Nech pánboh živí knieža naše, pána Rákócziho, vivat!“ A Rákóczi zaďakuje i silným hlasom začne hovoriť: „Páni moji, udatní bojovníci! Heister sa už pohol oproti nám a nám je jedno, kdekoľvek sa s ním zísť: ale my ho predsa musíme predísť, aby nás v týchto považských dolinách nezastihol, musíme mu ich teda zaprieť, i pohneme sa vo meno božie už skoro.“

Tu zahučali bubny, trúby zavrešťali a tisíc a tisíc hlasov sa ozvalo.

O dakoľko dní sa nato všetci pohli za svojím vodcom vo meno božie — a tam, kde sa predtým hluk až k nebu ozýval, je teraz pusto a hlucho, akoby bolo všetko vymrelo.